Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 76/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka

prerokoval prijatý návrh obchodnej spoločnosti , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Námestie sv. Martina 39, Lipany,

na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti , vedenej

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. p o v o ľ u j e .

2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -14

z 11. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť

obchodnej spoločnosti , trovy konania v sume 269,58 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Mareka Tkáča,

Námestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. decembra

2015 doručený návrh obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „navrhovateľka“), na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom pod

sp. zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 30. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2012“

alebo „kasačné uznesenie najvyššieho súdu“) v konaní o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušil

právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-136 z 27. februára 2009, ako aj potvrdzujúci právoplatný rozsudok Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 8. októbra 2009, ktorými

bola zamietnutá žaloba mesta Košice ako žalobcu o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiach proti navrhovateľke ako žalovanej, a vec vrátil na ďalšie konanie

okresnému súdu.

Navrhovateľka využila prostriedok nápravy, ktorý mala k dispozícii pred

vnútroštátnymi orgánmi Slovenskej republiky proti porušeniu jej práv postupom

a rozhodnutím všeobecných súdov a 3. augusta 2012 doručila ústavnému súdu sťažnosť,

ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho

súdu z 30. apríla 2012, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

svojím uznesením č. k. -14 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie

ústavného súdu z 11. októbra 2012“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Navrhovateľka sa po neúspešnom vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré mala

k dispozícii pred vnútroštátnymi orgánmi, domáhala ochrany svojho práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 dohovoru pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ktorý svojím rozsudkom č. 25132/13 z 9. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok ESĽP z 9. júna

2015“) právoplatným 9. septembra 2015 vyslovil porušenie čl. 6 dohovoru Slovenskou

republikou v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. a jeho

kasačným uznesením z 30. apríla 2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra

2012.

V dôsledku kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktoré bolo

preskúmavané ústavným súdom s akcentom na namietanie porušenia ,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a bolo odobrené uznesením ústavného súdu

z 11. októbra 2012, okresný súd opätovne rozhodoval v merite veci a rozsudkom č. k.

-260 z 26. februára 2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského

súdu č. k. -306 z 13. novembra 2014 žalobe mesta Košice vyhovel a určil, že

mesto Košice je vlastníkom sporných nehnuteľností. Okresný súd a krajský súd vo veci

opätovne meritórne rozhodovali v čase, keď ESĽP konal, ale ešte nerozhodol vo veci

navrhovateľkou namietaného kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a pri

svojom opätovnom rozhodovaní sa spravovali právnymi názormi vyslovenými najvyšším

súdom v jeho kasačnom uznesení z 30. apríla 2012 a odobrenými ústavným súdom v jeho

uznesení z 11. októbra 2012.

Navrhovateľka sa na ESĽP domáhala ochrany svojich práv (čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 , listiny, dohovoru a Dodatkového protokolu

k dohovoru) aj vo vzťahu k meritórnym rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, keď

namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č. k. -306

z 13. novembra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-

260 z 26. februára 2013, vydaným po tom, ako ich skôr vydané meritórne rozsudky boli

zrušené kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a to sťažnosťou

doručenou ústavnému súdu 27. februára 2015 a doplnenou 20. augusta 2015. Ústavný súd

nálezom sp. zn. zo 16. septembra 2015 predmetnej sťažnosti navrhovateľky

nevyhovel a v odôvodnení svojho nálezu uviedol:

„Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti poukazovala na ostatné rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľky proti Slovenskej

republike, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práva podľa čl. 6 dohovoru Slovenskou

republikou v dôsledku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo in concreto

posudzované, ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

môže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z

a a nasl. ) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie

(obnovu konania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí,

avšak nie už v tomto konaní.“

Navrhovateľka v návrhu na povolenie obnovy konania citovala obsah rozhodnutia

ESĽP a okrem iného uviedla:

„Vzhľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa

09.06.2015, priložený k tomuto návrhu na obnovu konania, sťažovateľ uvádza, že z

rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09.06.2015 jednoznačne vyplýva, že v

konaní pred Najvyššom súdom SR pod sp. zn. a jeho uznesením, sp. zn. 6 M

Cdo 1/2011, zo dňa 30.04.2012, ktoré predchádzalo konaniu vedenému pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky pod sp zn. -14, resp. jeho uzneseniu, č. k.

-14, zo dňa 11.10.2012, bolo porušené právo sťažovateľa garantované čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, keďže právoplatné a vykonateľné opatrenie

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , zo dňa 09.07.2004, na základe ktorého

sťažovateľ nadobudol pozemky v katastrálnom území , zapísané Katastrálnym

odborom Okresného úradu Košice na , a právoplatný a vykonateľný rozsudok

Okresného súdu Košice II, č. k. -136, zo dňa 27.02.2009, ktorým bola Žaloba

žalobcu zamietnutá, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k.

171, zo dňa 08.10.2009, predstavujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata),

čím malo byť mimoriadne dovolanie, podané ako zamaskované odvolanie, odmietnuté, a nie

aby sa ešte viedlo ďalšie konanie pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. ,

resp. Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. . ...

Dňa 16.09.2015 podal sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre

ľudské práva zo dňa 09.06.2015 v zmysle ustanovenia a nasl. na Okresný súd

Košice II návrh na obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn.

, pričom konanie o obnove konania je vedené Okresným súdom Košice II pod

sp. zn. .

Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, a to v spojitosti správnym názorom

Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v bode 29 nálezu, č. -59,

zo dňa 16.09.2015, a rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa

09.06.2015, že je možné v zmysle SR a ustanovenia a nasl. zákona

č. v znení neskorších predpisov domáhať sa návrhom na obnovu konania

obnovy konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

.“

Na základe uvedeného navrhovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej návrhu takto

rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky povoľuje obnovu konania vo veci vedenej

Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky, č. k. -14, zo dňa 11.10.2012.

Po povolení obnovy konania a zrušení uvedeného rozhodnutia sťažovateľ navrhuje

Ústavnému súdu Slovenskej republiky prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vysloviť nálezom,

že:

1. Základné právo spoločnosti , na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo

1/2011, zo dňa 30. apríla 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 30. apríla 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Spoločnosti priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

Ústavný súd uznesením č. k. -13 z 10. februára 2016 návrh

navrhovateľky na obnovu konania prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti jej návrh

odmietol.

Ústavnému súdu bolo 7. marca 2016 doručené vyjadrenie mesta Košice (žalobcu

v konaní vedenom všeobecnými súdmi) k navrhovateľkou podanému návrhu na obnovu

konania pred ústavným súdom, v ktorom poukazuje na vedenie konania o návrhu

navrhovateľky o obnovu konania pred všeobecným súdom (ktoré označila aj navrhovateľka

v návrhu podanom ústavnému súdu) s tým, že mesto Košice v uvedenom vidí prekážku

možnosti povolenia obnovy konania pred ústavným súdom v súvislosti s rozsudkom ESĽP.

Navrhovateľka vyjadrením doručeným ústavnému súdu 29. marca 2016 reagovala na obsah

podania mesta Košice a zotrvala na dôvodnosti svojho návrhu na povolenie obnovy konania

pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu bolo 19. apríla 2016 doručené doplnenie podania navrhovateľky

označené ako „Oznámenie“, v ktorom uviedla, že 19. apríla 2016 podala na okresnom súde

návrh na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. do právoplatnému

skončenia konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. .

II.

Podľa proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný

prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného

na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne

Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) právoplatné

rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť

návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej

organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská

republika viazaná (ďalej len ,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia

orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania

napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne

neopodstatnený uznesením odmietne.

Podľa ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia

orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania

napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí

a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie

rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru

vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie

účelu obnovy konania.

Podľa čl. 46 dohovoru zmluvné strany dohovoru sa zaviazali, že sa budú riadiť

právoplatným rozsudkom ESĽP vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.

V súlade s judikatúrou ESĽP rozsudok ESĽP, v ktorom sa konštatuje porušenie

dohovoru alebo jeho protokolov, ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť

dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné

a/alebo, ak je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho

vnútroštátnom právnom poriadku pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP,

a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola

v takom rozsahu, ako to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením

(napr. Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00).

V súlade s judikatúrou ESĽP v prípade porušenia čl. 6 dohovoru žalovaným štátom

by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom to je možné, dostať do situácie, v akej by bol, ak by

požiadavky tohto článku boli rešpektované (restitutio in integrum).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skúmal, či v prípade navrhovateľky

rozsudkom ESĽP č. 25132/13 z 9. júna 2015 vznikla Slovenskej republike povinnosť

( a ), resp. či z predmetného rozsudku

ESĽP vyplýva Slovenskej republike povinnosť ( a )

v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd zohľadnil, že podľa rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 k porušeniu čl. 6

dohovoru Slovenskou republikou došlo kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla

2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012.

Navrhovateľka sa domáha povolenia obnovy konania vedeného pred všeobecnými

súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu dôvodiac závermi ESĽP v jeho rozsudku

z 9. júna 2015. V tejto súvislosti sa ústavný súd osobitne venoval vyhodnoteniu otázky, či

dostupnosť a využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku navrhovateľkou

nezakladá nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade so zásadou subsidiarity

právomoci ústavného súdu. Teda, či v okolnostiach danej veci je návrh na povolenie obnovy

konania pred okresným súdom využitý navrhovateľkou takým individuálnym prostriedkom

nápravy, ktorý má navrhovateľka garantovaný vnútroštátnym právnym poriadkom

Slovenskej republiky pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP, čo by nutne

vylučovalo vznik povinnosti Slovenskej republiky zabezpečiť nápravu ESĽP

konštatovaného porušenia práv navrhovateľky povolením navrhovanej obnovy konania pred

ústavným súdom.

Súdne konanie vedené pred okresným súdom, obnovy ktorého sa navrhovateľka

domáha, bolo ukončené rozhodnutiami v intenciách právnych záverov vyslovených

v kasačnom uznesení najvyššieho súdu, pričom tieto závery všeobecných súdov boli

odobrené nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2015, a to už

potom, ako ESĽP vyslovil porušenie práv navrhovateľky v príčinnej súvislosti s kasačným

uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 odobreným uznesením ústavného súdu sp. zn.

z 11. októbra 2012. Ústavný súd v náleze zo 16. septembra 2015 zdôraznil,

že „... rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva môže mať potencionálne (pri

dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z a a nasl. zákona

o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu konania)

pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí, avšak nie už v tomto

konaní“.

Ústavný súd preto konštatuje, že samotné vedenie konania o povolenie obnovy

konania vedeného všeobecnými súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu a prípadné

obnovenie tohto konania môžu viesť len k opätovnému meritórnemu prerokovaniu veci

navrhovateľky bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledky, a tým kasačný účinok

rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu ku skoršiemu meritórnemu a právoplatnému

rozhodnutiu v merite veci (rozsudku okresného súdu č. k. -260 z 26. februára

2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. -306

z 13. novembra 2014). Objektívne nemôžu privodiť nápravu porušenia práv navrhovateľky

vyslovených rozsudkom ESĽP z 9. júna 2015, keďže ESĽP videl porušenie práva

navrhovateľky práve v kasácii (zrušení) skoršieho právoplatného rozhodnutia vo veci

navrhovateľky najvyšším súdom (v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012)

z iniciatívy generálneho prokurátora na základe mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na osobitosti daného prípadu, dôvody

rozsudku ESĽP z 9. júna 2015, ako aj záver ústavného súdu v náleze zo 16. septembra 2015,

aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia

ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 je v záujme poskytnutia

materiálnej ochrany práv navrhovateľky nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal

svoje skoršie rozhodnutie.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že v prerokovávanej veci z rozsudku ESĽP

z 9. júna 2015 vyplýva Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom

znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu, čím sú splnené podmienky na

obnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil.

V nadväznosti na tieto zistenia v zmysle

ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 11. októbra a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe bude ústavný súd vychádzať z právneho názoru vysloveného

v rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 ( ).

Ústavný súd priznal navrhovateľke ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu

v celkovej sume 269,58 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol navrhovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

návrhu ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca navrhovateľky si úhradu trov právneho

zastúpenia uplatnil iba v sume 269,58 €, ústavný súd, súc viazaný petitom návrhu, túto

úhradu priznal len vo výške uplatneného nároku.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Petra Brňáka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2016