Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 76/2016
PDF · 199.63 KB
No categories available
I. ÚS 76/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka
prerokoval prijatý návrh obchodnej spoločnosti , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Marekom Tkáčom, Námestie sv. Martina 39, Lipany,
na obnovu konania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
II. ÚS 421/2012 a takto
rozhodol:
1. Obnovu konania vo veci obchodnej spoločnosti , vedenej
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 421/2012 p o v o ľ u j e .
2. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 421/2012-14
z 11. októbra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Kancelária Ústavného súdu Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť
obchodnej spoločnosti , trovy konania v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet advokáta JUDr. Mareka Tkáča,
Námestie sv. Martina 39, Lipany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 8. decembra
2015 doručený návrh obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „navrhovateľka“), na obnovu konania vo veci vedenej ústavným súdom pod
sp. zn. II. ÚS 421/2012.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
6 M Cdo 1/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu z 30. apríla 2012“
alebo „kasačné uznesenie najvyššieho súdu“) v konaní o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušil
právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k.
24 C 41/2008-136 z 27. februára 2009, ako aj potvrdzujúci právoplatný rozsudok Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 158/2009 z 8. októbra 2009, ktorými
bola zamietnutá žaloba mesta Košice ako žalobcu o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiach proti navrhovateľke ako žalovanej, a vec vrátil na ďalšie konanie
okresnému súdu.
Navrhovateľka využila prostriedok nápravy, ktorý mala k dispozícii pred
vnútroštátnymi orgánmi Slovenskej republiky proti porušeniu jej práv postupom
a rozhodnutím všeobecných súdov a 3. augusta 2012 doručila ústavnému súdu sťažnosť,
ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho
súdu z 30. apríla 2012, ktorú ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 421/2012
svojím uznesením č. k. II. ÚS 421/2012-14 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „uznesenie
ústavného súdu z 11. októbra 2012“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Navrhovateľka sa po neúspešnom vyčerpaní prostriedkov nápravy, ktoré mala
k dispozícii pred vnútroštátnymi orgánmi, domáhala ochrany svojho práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 dohovoru pred Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),
ktorý svojím rozsudkom č. 25132/13 z 9. júna 2015 (ďalej aj „rozsudok ESĽP z 9. júna
2015“) právoplatným 9. septembra 2015 vyslovil porušenie čl. 6 dohovoru Slovenskou
republikou v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 a jeho
kasačným uznesením z 30. apríla 2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra
2012.
V dôsledku kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, ktoré bolo
preskúmavané ústavným súdom s akcentom na namietanie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a bolo odobrené uznesením ústavného súdu
z 11. októbra 2012, okresný súd opätovne rozhodoval v merite veci a rozsudkom č. k.
18 C 154/2012-260 z 26. februára 2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského
súdu č. k. 2 Co 253/2013-306 z 13. novembra 2014 žalobe mesta Košice vyhovel a určil, že
mesto Košice je vlastníkom sporných nehnuteľností. Okresný súd a krajský súd vo veci
opätovne meritórne rozhodovali v čase, keď ESĽP konal, ale ešte nerozhodol vo veci
navrhovateľkou namietaného kasačného uznesenia najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a pri
svojom opätovnom rozhodovaní sa spravovali právnymi názormi vyslovenými najvyšším
súdom v jeho kasačnom uznesení z 30. apríla 2012 a odobrenými ústavným súdom v jeho
uznesení z 11. októbra 2012.
Navrhovateľka sa na ESĽP domáhala ochrany svojich práv (čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru) aj vo vzťahu k meritórnym rozsudkom okresného súdu a krajského súdu, keď
namietala porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013-306
z 13. novembra 2014, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-
260 z 26. februára 2013, vydaným po tom, ako ich skôr vydané meritórne rozsudky boli
zrušené kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012, a to sťažnosťou
doručenou ústavnému súdu 27. februára 2015 a doplnenou 20. augusta 2015. Ústavný súd
nálezom sp. zn. I. ÚS 154/2015 zo 16. septembra 2015 predmetnej sťažnosti navrhovateľky
nevyhovel a v odôvodnení svojho nálezu uviedol:
„Pokiaľ sťažovateľka v doplnení sťažnosti poukazovala na ostatné rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 9. júna 2015 vo veci sťažovateľky proti Slovenskej
republike, ktorým bolo vyslovené porušenie jej práva podľa čl. 6 dohovoru Slovenskou
republikou v dôsledku kasačného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo in concreto
posudzované, ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
môže mať potencionálne (pri dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy
a § 75 a nasl. zákona o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie
(obnovu konania) pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí,
avšak nie už v tomto konaní.“
Navrhovateľka v návrhu na povolenie obnovy konania citovala obsah rozhodnutia
ESĽP a okrem iného uviedla:
„Vzhľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa
09.06.2015, priložený k tomuto návrhu na obnovu konania, sťažovateľ uvádza, že z
rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 09.06.2015 jednoznačne vyplýva, že v
konaní pred Najvyššom súdom SR pod sp. zn. 6 M Cdo 1/2011 a jeho uznesením, sp. zn. 6 M
Cdo 1/2011, zo dňa 30.04.2012, ktoré predchádzalo konaniu vedenému pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky pod sp zn. II. ÚS 421/2012-14, resp. jeho uzneseniu, č. k.
II. ÚS 421/2012-14, zo dňa 11.10.2012, bolo porušené právo sťažovateľa garantované čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, keďže právoplatné a vykonateľné opatrenie
Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2K 620/95, zo dňa 09.07.2004, na základe ktorého
sťažovateľ nadobudol pozemky v katastrálnom území , zapísané Katastrálnym
odborom Okresného úradu Košice na , a právoplatný a vykonateľný rozsudok
Okresného súdu Košice II, č. k. 24C/41/2008-136, zo dňa 27.02.2009, ktorým bola Žaloba
žalobcu zamietnutá, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Co/158/2009-
171, zo dňa 08.10.2009, predstavujú prekážku právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata),
čím malo byť mimoriadne dovolanie, podané ako zamaskované odvolanie, odmietnuté, a nie
aby sa ešte viedlo ďalšie konanie pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 18C154/2012,
resp. Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2Co/253/2013. ...
Dňa 16.09.2015 podal sťažovateľ v súvislosti s rozsudkom Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 09.06.2015 v zmysle ustanovenia § 228 a nasl. O. s. p. na Okresný súd
Košice II návrh na obnovu konania vo veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn.
18C/154/2012, pričom konanie o obnove konania je vedené Okresným súdom Košice II pod
sp. zn. 20C/591/2015.
Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, a to v spojitosti správnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveným v bode 29 nálezu, č. I.ÚS 154/2015-59,
zo dňa 16.09.2015, a rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva, č. 25132/13, zo dňa
09.06.2015, že je možné v zmysle čl. 133 Ústavy SR a ustanovenia § 75 a nasl. zákona
č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov domáhať sa návrhom na obnovu konania
obnovy konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
Na základe uvedeného navrhovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej návrhu takto
rozhodol:
„Ústavný súd Slovenskej republiky povoľuje obnovu konania vo veci vedenej
Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II.ÚS 421/2012.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, č. k. II.ÚS 421/2012-14, zo dňa 11.10.2012.
Po povolení obnovy konania a zrušení uvedeného rozhodnutia sťažovateľ navrhuje
Ústavnému súdu Slovenskej republiky prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vysloviť nálezom,
že:
1. Základné právo spoločnosti , na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo
1/2011, zo dňa 30. apríla 2012 porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6M Cdo 1/2011,
zo dňa 30. apríla 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Spoločnosti priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 76/2016-13 z 10. februára 2016 návrh
navrhovateľky na obnovu konania prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti jej návrh
odmietol.
Ústavnému súdu bolo 7. marca 2016 doručené vyjadrenie mesta Košice (žalobcu
v konaní vedenom všeobecnými súdmi) k navrhovateľkou podanému návrhu na obnovu
konania pred ústavným súdom, v ktorom poukazuje na vedenie konania o návrhu
navrhovateľky o obnovu konania pred všeobecným súdom (ktoré označila aj navrhovateľka
v návrhu podanom ústavnému súdu) s tým, že mesto Košice v uvedenom vidí prekážku
možnosti povolenia obnovy konania pred ústavným súdom v súvislosti s rozsudkom ESĽP.
Navrhovateľka vyjadrením doručeným ústavnému súdu 29. marca 2016 reagovala na obsah
podania mesta Košice a zotrvala na dôvodnosti svojho návrhu na povolenie obnovy konania
pred ústavným súdom.
Ústavnému súdu bolo 19. apríla 2016 doručené doplnenie podania navrhovateľky
označené ako „Oznámenie“, v ktorom uviedla, že 19. apríla 2016 podala na okresnom súde
návrh na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 20 C 591/2015 do právoplatnému
skončenia konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 76/2016.
II.
Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný
prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného
na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne
Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu.
Podľa § 75 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) právoplatné
rozhodnutie ústavného súdu možno za podmienok ustanovených týmto zákonom napadnúť
návrhom na obnovu konania pred ústavným súdom, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej
organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná (ďalej len ,,orgán medzinárodnej organizácie“), vznikne Slovenskej
republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté
rozhodnutie ústavného súdu. Ustanovenie § 24 písm. c) sa v tomto prípade nepoužije.
Podľa § 75b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia
orgánu medzinárodnej organizácie nevyplýva povinnosť opätovného preskúmania
napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, návrh na obnovu konania ako zjavne
neopodstatnený uznesením odmietne.
Podľa § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zistí, že z rozhodnutia
orgánu medzinárodnej organizácie vyplýva povinnosť opätovného preskúmania
napadnutého rozhodnutia ústavného súdu, svojím nálezom obnovu konania povolí
a napadnuté rozhodnutie ústavného súdu zruší. Ústavný súd môže zrušiť aj ďalšie
rozhodnutia ústavného súdu vydané v pôvodnom konaní, ak to vyplýva z právneho názoru
vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie a je to potrebné na dosiahnutie
účelu obnovy konania.
Podľa čl. 46 dohovoru zmluvné strany dohovoru sa zaviazali, že sa budú riadiť
právoplatným rozsudkom ESĽP vo všetkých prípadoch, ktorých sú stranami.
V súlade s judikatúrou ESĽP rozsudok ESĽP, v ktorom sa konštatuje porušenie
dohovoru alebo jeho protokolov, ukladá žalovanému štátu právnu povinnosť nielen vyplatiť
dotknutým osobám sumy priznané ako spravodlivé zadosťučinenie, ale aj zvoliť všeobecné
a/alebo, ak je to nevyhnutné, individuálne opatrenia, ktoré musia byť prijaté v jeho
vnútroštátnom právnom poriadku pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP,
a uskutočniť akúkoľvek možnú nápravu k jeho dôsledkom takým spôsobom, aby bola
v takom rozsahu, ako to je možné, obnovená situácia existujúca pred zisteným porušením
(napr. Lungoci proti Rumunsku, č. 62710/00).
V súlade s judikatúrou ESĽP v prípade porušenia čl. 6 dohovoru žalovaným štátom
by sa mal sťažovateľ v rozsahu, v akom to je možné, dostať do situácie, v akej by bol, ak by
požiadavky tohto článku boli rešpektované (restitutio in integrum).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skúmal, či v prípade navrhovateľky
rozsudkom ESĽP č. 25132/13 z 9. júna 2015 vznikla Slovenskej republike povinnosť
(čl. 133 ústavy a § 75 ods. 1 zákona o ústavnom súde), resp. či z predmetného rozsudku
ESĽP vyplýva Slovenskej republike povinnosť (§ 75b ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd zohľadnil, že podľa rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 k porušeniu čl. 6
dohovoru Slovenskou republikou došlo kasačným uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla
2012 v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012.
Navrhovateľka sa domáha povolenia obnovy konania vedeného pred všeobecnými
súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu dôvodiac závermi ESĽP v jeho rozsudku
z 9. júna 2015. V tejto súvislosti sa ústavný súd osobitne venoval vyhodnoteniu otázky, či
dostupnosť a využitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku navrhovateľkou
nezakladá nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade so zásadou subsidiarity
právomoci ústavného súdu. Teda, či v okolnostiach danej veci je návrh na povolenie obnovy
konania pred okresným súdom využitý navrhovateľkou takým individuálnym prostriedkom
nápravy, ktorý má navrhovateľka garantovaný vnútroštátnym právnym poriadkom
Slovenskej republiky pre účely skončenia porušenia konštatovaného ESĽP, čo by nutne
vylučovalo vznik povinnosti Slovenskej republiky zabezpečiť nápravu ESĽP
konštatovaného porušenia práv navrhovateľky povolením navrhovanej obnovy konania pred
ústavným súdom.
Súdne konanie vedené pred okresným súdom, obnovy ktorého sa navrhovateľka
domáha, bolo ukončené rozhodnutiami v intenciách právnych záverov vyslovených
v kasačnom uznesení najvyššieho súdu, pričom tieto závery všeobecných súdov boli
odobrené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 154/2015 zo 16. septembra 2015, a to už
potom, ako ESĽP vyslovil porušenie práv navrhovateľky v príčinnej súvislosti s kasačným
uznesením najvyššieho súdu z 30. apríla 2012 odobreným uznesením ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 421/2012 z 11. októbra 2012. Ústavný súd v náleze zo 16. septembra 2015 zdôraznil,
že „... rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva môže mať potencionálne (pri
dodržaní právnych uzancií vychádzajúcich z čl. 133 ústavy a § 75 a nasl. zákona
o ústavnom súde) svoj význam iba pre prípadne ďalšie súdne konanie (obnovu konania)
pred ústavným súdom pri splnení zákonom predpísaných náležitostí, avšak nie už v tomto
konaní“.
Ústavný súd preto konštatuje, že samotné vedenie konania o povolenie obnovy
konania vedeného všeobecnými súdmi po kasačnom uznesení najvyššieho súdu a prípadné
obnovenie tohto konania môžu viesť len k opätovnému meritórnemu prerokovaniu veci
navrhovateľky bez možnosti ovplyvniť existenciu, procesné dôsledky, a tým kasačný účinok
rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu ku skoršiemu meritórnemu a právoplatnému
rozhodnutiu v merite veci (rozsudku okresného súdu č. k. 18 C 154/2012-260 z 26. februára
2013 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Co 253/2013-306
z 13. novembra 2014). Objektívne nemôžu privodiť nápravu porušenia práv navrhovateľky
vyslovených rozsudkom ESĽP z 9. júna 2015, keďže ESĽP videl porušenie práva
navrhovateľky práve v kasácii (zrušení) skoršieho právoplatného rozhodnutia vo veci
navrhovateľky najvyšším súdom (v spojení s uznesením ústavného súdu z 11. októbra 2012)
z iniciatívy generálneho prokurátora na základe mimoriadneho dovolania.
Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na osobitosti daného prípadu, dôvody
rozsudku ESĽP z 9. júna 2015, ako aj záver ústavného súdu v náleze zo 16. septembra 2015,
aj napriek absencii výslovného príkazu opätovného preskúmania napadnutého rozhodnutia
ústavného súdu v odôvodnení rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 je v záujme poskytnutia
materiálnej ochrany práv navrhovateľky nevyhnutné, aby ústavný súd opätovne preskúmal
svoje skoršie rozhodnutie.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že v prerokovávanej veci z rozsudku ESĽP
z 9. júna 2015 vyplýva Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom
znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu, čím sú splnené podmienky na
obnovu konania, preto obnovu konania v napadnutom konaní povolil.
V nadväznosti na tieto zistenia v zmysle § 75b ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 421/2012
z 11. októbra a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom postupe bude ústavný súd vychádzať z právneho názoru vysloveného
v rozsudku ESĽP z 9. júna 2015 (§ 75b ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd priznal navrhovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu
v celkovej sume 269,58 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia navrhovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol navrhovateľke nárok na úhradu trov za dva
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
návrhu ústavnému súdu) v sume 296,44 € vrátane režijného paušálu.
Vzhľadom na to, že právny zástupca navrhovateľky si úhradu trov právneho
zastúpenia uplatnil iba v sume 269,58 €, ústavný súd, súc viazaný petitom návrhu, túto
úhradu priznal len vo výške uplatneného nároku.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Petra Brňáka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2016