Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 421/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-53

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. decembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátom ,

, pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti (ďalej len „prvá ústavná sťažnosť“) a jej príloh vyplynulo, že

sťažovateľka bola pred všeobecnými súdmi žalovanou v spore o určenie vlastníckeho práva

k pozemkom. Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 27. februára 2009 (ďalej len „rozhodnutie A“) žalobu zamietol. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) po odvolaní sa žalobcu rozhodnutie A rozsudkom

sp. zn. z 8. októbra 2009 (ďalej len „rozhodnutie B“) ako vecne správne

potvrdil.

Vo veci bolo následne generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na podnet

žalobcu podané mimoriadne dovolanie. Na základe neho najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím zrušil rozhodnutia A a B a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v prvej ústavnej sťažnosti napadla nesprávnosť právneho názoru

vyjadreného v napadnutom rozhodnutí, na ktorom bolo založené zrušenie rozhodnutí A a B.

Ústavný súd prvú ústavnú sťažnosť vecne preskúmal. Výsledkom vecného

prieskumu bolo uznesenie sp. zn. z 11. októbra 2012 (ďalej len

„rozhodnutie o odmietnutí prvej ústavnej sťažnosti“), ktorým odmietol predmetnú sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú. Dôvodom jej odmietnutia bola ustálená judikatúra, podľa ktorej

ústavný súd nie je alternatívou v suplovaní všeobecných súdov, čo sa týka nahradzovania

ich právnych záverov, pokiaľ právne závery v napadnutom rozhodnutí nie sú zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. Inak povedané, ústavný súd sa pri vecnom prieskume

napadnutého rozhodnutia zameral na posúdenie, či najvyšší súd zdôvodnil napadnuté

rozhodnutie ústavne konformne, teda či jeho interpretačný postup nebol svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu aplikovanej právnej úpravy. Keďže ústavný súd po vecnom prieskume napadnutého

rozhodnutia nedostatky nezistil, pristúpil k odmietnutiu prvej ústavnej sťažnosti z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe napadnutého rozhodnutia rozhodoval vo veci okresný súd nanovo.

V rozsudku sp. zn. z 26. februára 2013 (ďalej len „rozhodnutie C“) dospel

na základe odlišného právneho názoru na posúdenie veci vyjadreného v napadnutom

rozhodnutí k opačnému výsledku v merite, t. j. tentokrát žalobe vyhovel (pre sťažovateľku

to znamenalo neúspech v spore). Krajský súd rozhodnutie C rozsudkom sp. zn.

z 13. novembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie D“) potvrdil.

Následne sa sťažovateľka domáhala na Európskom súde pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) vyslovenia porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím. Európsky

súd pre ľudské práva rozsudkom (ďalej

len „rozhodnutie ESĽP“) porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

vyslovil, pretože dospel k presvedčeniu, že mimoriadne dovolanie v posudzovanom prípade

nenaprávalo podstatnú chybu zachádzajúcu za rámec existencie dvoch rôznych právnych

názorov na posúdenie sporu (ESĽP neposudzoval otázku právnej úpravy mimoriadneho

dovolania in abstracto). Zjednodušene povedané, podľa názoru ESĽP mimoriadne

dovolanie v prerokúvanom prípade riešilo iba presadenie odlišného právneho názoru

na posúdenie sporu, čo predstavovalo iba „zastreté odvolanie“ (bod 69 rozhodnutia ESĽP).

Voči rozhodnutiu D podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť (ďalej len „druhá ústavná

sťažnosť“), ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. zo 16. septembra 2015 (ďalej

len „rozhodnutie o nevyhovení druhej ústavnej sťažnosti“) nevyhovel. Dôvodom

nevyhovenia bola (rovnako ako v prípade rozhodnutia o odmietnutí prvej ústavnej

sťažnosti) ustálená judikatúra, podľa ktorej ústavný súd nie je alternatívou v suplovaní

všeobecných súdov, čo sa týka nahradzovania ich právnych záverov, pokiaľ právne závery

v napadnutom rozhodnutí nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd

v tomto prípade (rovnako ako v prípade rozhodnutia o odmietnutí prvej ústavnej sťažnosti)

vecne preskúmaval sťažnostné námietky tentokrát vo vzťahu k rozhodnutiu D (založenému

na právnom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí) a dospel k záveru o ústavnej

konformite v ňom prezentovaného odlišného právneho názoru na posúdenie sporu.

Pred vydaním rozhodnutia o nevyhovení druhej ústavnej sťažnosti však ESĽP už

(v rozhodnutí ESĽP) rozhodol o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom tým, že

napadnutým rozhodnutím bolo vyhovené mimoriadnemu dovolaniu ako „zastretému

odvolaniu“. Uvedenú skutočnosť ústavný súd v rozhodnutí o nevyhovení druhej ústavnej

sťažnosti nezohľadnil, ale uviedol, že potenciálne môže mať význam pri obnove konania

pred ústavným súdom.

S odvolaním sa na uvedené sťažovateľka podaním z 8. decembra 2015 navrhla

obnovu konania pred ústavným súdom vo veci sp. zn. (prvá ústavná

sťažnosť).

Sťažovateľka podala 16. septembra 2015 aj návrh na povolenie obnovy konania pred

okresným súdom vo veci sp. zn. (teda konania výsledkovo určeného

rozhodnutiami C a D) podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Okresný súd vedie predmetné konanie

o povolení obnovy konania pod sp. zn. .

Ústavný súd vzhľadom na to, že prípadné obnovenie konania pred okresným súdom

sp. zn. (výsledkovo určeného rozhodnutiami C a D) môže podľa jeho názoru

viesť iba k opätovnému meritórnemu prerokovaniu celého sporu, ale bez možnosti

ovplyvniť existenciu (a kasačný účinok) napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

a pretože práve v jeho vydaní videl ESĽP porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (podľa názoru

ESĽP napadnuté rozhodnutie predstavovalo iba „zastreté odvolanie“ a nepresahovalo

rámec existencie dvoch bežných odlišných právnych názorov na posúdenie sporu,

čím neriešilo „podstatné pochybenie“ v konaní ako takom), nálezom sp. zn.

(ďalej len „nález o povolení obnovy konania“) obnovu konania (aj napriek absencii

výslovného príkazu ESĽP na preskúmanie) vlastnej veci vedenej pod sp. zn.

povolil, uznesenie sp. zn. z 11. októbra 2012 (rozhodnutie

o odmietnutí prvej ústavnej sťažnosti) zrušil a vec vrátil ústavnému súdu na ďalšie konanie.

Predmetom tohto rozhodnutia je teda vzhľadom na dosiaľ uvedené opakované

rozhodnutie o petite prvej ústavnej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“).

Petitom sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2012 bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie zrušil, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke

priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak na základe

návrhu na obnovu konania ústavný súd obnovu konania povolí, znovu prerokuje pôvodný

návrh na začatie konania podľa príslušných ustanovení tohto zákona, pričom vychádza

z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí orgánu medzinárodnej organizácie.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri posúdení sťažnosti ústavný súd, nadväzujúc na nález o povolení obnovy konania,

vychádzal aj z názoru prvého senátu ústavného súdu, ktorý bol dôvodom povolenia obnovy

konania. Prvý senát sa v náleze o povolení obnovy konania priklonil k záveru, podľa

ktorého treba skúmať dopad existencie a kasačných účinkov napadnutého rozhodnutia

na sťažovateľkino postavenie.

Z uvedeného dôvodu je pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti určujúce

zodpovedanie otázky postavenia napadnutého rozhodnutia v pôvodnom konaní. Potom je

nutné zodpovedať otázku jeho účinkov a otázku dôsledkov rozhodnutia ESĽP v spore.

Až po vyriešení uvedeného bude môcť ústavný súd pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti

samotnej sťažnostnej argumentácie.

Pôvodné konanie v sťažovateľkinej veci je charakterizované nasledovnou schémou:

Najprv došlo k vydaniu rozhodnutí A a B (sťažovateľka bola v spore úspešná). Tieto

rozhodnutia boli napadnutým rozhodnutím zrušené a vo veci sa rozhodovalo odznova.

Následne boli vydané rozhodnutia C a D (tie však už pre sťažovateľku znamenali neúspech

v spore).

Posudzovaná schéma je osobitá tým, že v istom okamihu došlo v spore k zvratu – vec

sa po vydaní napadnutého rozhodnutia začala prerokúvať odznova. Samotné vydanie

napadnutého rozhodnutia tak v sebe skĺbilo dva dôsledky (účinky). Jedným z nich bol

účinok procesný, pretože vec sa procesne vrátila do „bodu nula“ (zrušením rozhodnutí

A a B), a druhým bol účinok hmotnoprávny, pretože vo veci sa začal od tohto momentu

aplikovať odlišný hmotnoprávny názor na posúdenie sporu (v rozhodnutiach C a D),

na základe ktorého sťažovateľka v spore napokon neuspela.

Stručne zosumarizované, postavenie napadnutého rozhodnutia v pôvodnom konaní

bolo nesporne procesne významné a zároveň v ňom bol vyslovený odlišný hmotnoprávny

názor, ktorý bol neskôr určujúci pre rozhodnutie sporu.

Vec sa skomplikovala tým, že do sporu vstúpilo rozhodnutie ESĽP, ktorý videl

vo vydaní napadnutého rozhodnutia porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napriek tomu zaujal

k napadnutému rozhodnutiu zdržanlivý postoj. Na jednej strane napadnuté rozhodnutie

vyhodnotil in concreto ako procesne porušujúce čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa jeho

názoru neriešilo podstatné pochybenie v konaní, ale presadzovalo iba bežný odlišný

hmotnoprávny názor na posúdenie sporu, a zároveň zákonnú (vnútroštátnu) právnu úpravu

inštitútu mimoriadneho dovolania in abstracto neposudzoval. Na druhej strane sa

posúdením správnosti a zákonnosti tých dôvodov, ktoré podľa vnútroštátnych súdov

nevyhnutne zakladali odlišný hmotnoprávny názor na posúdenie sporu z hľadiska

vnútroštátneho práva (a ktoré znamenali v konečnom dôsledku pre sťažovateľku stratu

sporu), zaoberať odmietol (bod 66 rozhodnutia ESĽP).

Opäť stručne zosumarizované, z pohľadu ESĽP nebol v napadnutom rozhodnutí

podstatný jeho hmotnoprávny účinok, pretože ten bol iba výsledkom zákonnosti aplikácie

domáceho práva, podstatným bol jeho procesný účinok, ktorý in concreto nemal nastať,

pretože umožnil aplikáciu hmotnoprávneho účinku. Inak povedané, odlišný hmotnoprávny

názor na posúdenie sporu, akýkoľvek už bol, nemal byť procesným dôvodom jej nového

prerokovania. Z uvedeného dôvodu ESĽP vyslovil v sťažovateľkinej veci porušenie čl. 6

ods. 1 dohovoru procesným účinkom napadnutého rozhodnutia a za vyslovené porušenie jej

priznal satisfakciu vo výške 7 500 €.

Vo vzťahu k hmotnoprávnemu účinku napadnutého rozhodnutia je celý prípad

osobitý navyše tým, že sťažovateľkina vec bola v tomto kontexte na ústavnom súde

rozhodovaná dvakrát. Prvý raz to bolo priamo vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu.

Ústavný súd vtedy hmotnoprávny názor najvyššieho súdu v rozhodnutí o odmietnutí prvej

ústavnej sťažnosti vecne preskúmal a odobril ako ústavne konformný (prvá ústavná

sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená). Druhý raz to bolo vo vzťahu

k rozhodnutiu D. Teda opäť bola de facto predmetom skúmania ústavného súdu správnosť

hmotnoprávneho názoru na posúdenie sporu v napadnutom rozhodnutí, aj keď tentokrát

nepriamo vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu, pretože naoko išlo o preskúmanie

rozhodnutia D, ktoré však bolo vydané práve na základe procesného a hmotnoprávneho

účinku napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenie preberalo hmotnoprávne názory

na posúdenie sporu z napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd názor najvyššieho súdu

prebratý do odôvodnenia rozhodnutia D taktiež odobril a druhej ústavnej sťažnosti nebolo

vyhovené z dôvodu ústavnej konformity hmotnoprávneho názoru obsiahnutého

v odôvodnení rozhodnutia D.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené možno zhrnúť, že otázka hmotnoprávneho posúdenia

sporu nebola problematickou zo strany ústavného súdu (obe ústavné sťažnosti namietajúce

hmotnoprávne posúdenie sporu boli považované za nedôvodné) ani zo strany ESĽP

(ten otázku vnútroštátneho hmotnoprávneho posúdenia sporu ani len nehodnotil).

Z rozhodnutia ESĽP preto ústavný súd nemôže vyvodzovať právne závery týkajúce

sa správnosti či nesprávnosti vnútroštátneho hmotnoprávneho posúdenia sporu.

V obnovenom konaní pred ústavným súdom je však podstatou sťažnosti práve

argumentácia namietajúca nesprávne hmotnoprávne posúdenie sporu. Sťažovateľka

v bode 1 petitu sťažnosti požaduje z tohto dôvodu vyslovenie porušenia

a čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne žiada zrušenie napadnutého rozhodnutia v bode 2 petitu

sťažnosti.

Tretí senát ústavného súdu si uvedomuje, že rozhodnutím ESĽP bolo

vyslovené porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, avšak uvedené porušenie dohovoru bolo

vyslovené iba vo vzťahu k procesnému účinku napadnutého rozhodnutia, pričom jeho

hmotnoprávny účinok ostal s odkazom na zákonnosť vnútroštátnej úpravy nedotknutý.

Tretí senát ústavného súdu si preto nemôže osvojiť právomoc rozhodnúť in concreto

o zrušení napadnutého rozhodnutia iba na základe rozhodnutia ESĽP, pretože ním bolo

vyslovené pochybenie iba v procese, a nie v správnosti odlišného hmotnoprávneho

rozhodnutia sporu. Zrušením napadnutého rozhodnutia by tak ústavný súd nad rámec

rozhodnutia ESĽP zasiahol aj do hmotnoprávneho posúdenia sporu. O pochybení

v hmotnoprávnom posúdení sporu z hľadiska vnútroštátneho práva však v rozhodnutí

ESĽP nebola reč a ústavný súd považuje napadnuté rozhodnutie z tohto pohľadu za vydané

v súlade s platnou právnou úpravou a aj za vecne správne (pozri rozhodnutie o odmietnutí

prvej ústavnej sťažnosti a rozhodnutie o nevyhovení druhej ústavnej sťažnosti). Vrátiac sa

k rozhodnutiu ESĽP, ústavný súd podotýka, že ESĽP v prerokúvanom prípade porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa jeho názoru nevhodným procesným vydaním napadnutého

rozhodnutia konštatoval a sťažovateľke zaň priznal satisfakciu.

Nad rámec ústavný súd pripomína, že v súlade so svojou ustálenou judikatúrou bežne

konštatuje, že obsahom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (). Vyhovením petitu sťažnosti by

tak v konečnom dôsledku mohlo dôjsť už iba k duplicitnému vysloveniu porušenia čl. 6

ods. 1 dohovoru, pretože prvý tak urobil ESĽP.

Z uvedenej perspektívy ústavný súd odmietol sťažnostnú argumentáciu vo vzťahu

k obnovenému konaniu pred ústavným súdom podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažnosť však okrem uvedeného vykazuje ešte jeden nedostatok. Ústavný súd

na tomto mieste vychádzal z informácií uvádzaných sťažovateľkou, a to, že okresnému súdu

podala 16. septembra 2015 vo veci sp. zn. podľa a nasl. návrh

na povolenie obnovy konania, pričom konanie v tejto veci je pred okresným súdom vedené

pod sp. zn. .

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Sťažovateľkou tvrdená skutočnosť podania návrhu na povolenie obnovy konania

okresnému súdu vo veci sp. zn. vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že

vo veci sa vedie konanie o povolení obnovy konania. O ochrane práv, ktorých sťažovateľka

porušenie namieta, bude rozhodovať okresný súd a voči jeho rozhodnutiu bude mať

k dispozícii dostupné opravné prostriedky. Z uvedeného dôvodu musí byť sťažnosť

posúdená ako predčasná.

Z tejto perspektívy ústavný súd odmietol sťažnostnú argumentáciu vo vzťahu

k obnovenému konaniu pred ústavným súdom podľa

ako neprípustnú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého rozhodnutia a náhrada trov konania)

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016