Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 336/2015
PDF · 395.12 KB
No categories available
III. ÚS 336/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a maloletého , , zastúpených
JUDr. Ivetou Kalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41
ods. 1, na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín
z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a maloletého o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2014
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ
v 1. rade“) a maloletého , (ďalej
len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Ivetou
Kalinovou, Advokátska kancelária, Cukrová 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
ich základných práv na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1, na
rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) z 5. februára 2014 v konaní vedenom
pod sp. zn. 34 P 96/2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci
starostlivosti o maloletého sťažovateľa v 2. rade, ktoré je vedené pred okresným súdom pod
sp. zn. 32 P/171/2009 od roku 2009 a podľa ich vyjadrenia nie je ku dňu podania sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne skončené. Maloletý sťažovateľ v 2. rade je na základe
predbežného opatrenia ponechaný v starostlivosti jeho matky.
Sťažovateľ v 1. rade podal 6. mája 2013 okresnému súdu návrh na rozhodnutie súdu
pri nezhode rodičov v podstatnej veci súvisiacej s výkonom rodičovských práv a povinností
v zmysle ustanovenia § 35 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), a to aby
„súd rozhodol pri nezhode rodičov vo veci prípravy sťažovateľa v 2. na budúce povolanie
o tom, do ktorej školy má byť dieťa zapísané“. Konanie je na okresnom súde vedené
pod sp. zn. 34 P 96/2013 (ďalej len „namietané konanie“).
V priebehu namietaného konania sťažovateľ v 1. rade oslovil občianske združenie
Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika (ďalej len „rada pre práva dieťaťa“)
so žiadosťou o vstup tohto občianskeho združenia do namietaného konania, keďže bol toho
názoru, že sú zo strany okresného súdu porušované práva maloletého sťažovateľa v 2. rade
a kolízny opatrovník, ktorým je sťažovateľ v 2. rade v konaní zastúpený, nepresadzuje jeho
práva dostatočne.
Okresný súd o návrhu na vstup rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka
do namietaného konania rozhodol uznesením č. k. 34 P/96/2013 112 z 5. februára 2014 tak,
že nepripustil jej vstup do konania. V uznesení okresný súd dôvodil relevantnou právnou
úpravou [§ 93 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ,,Občiansky súdny poriadok“)], ktorá podľa názoru okresného súdu
nepripúšťa vedľajšie účastníctvo v nesporovom konaní, akým je aj vec sťažovateľov.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v 1. rade odvolanie, v ktorom poukazoval na
uznesenie krajského súdu v inom konaní v analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP
7/2014 z 28. januára 2014), v ktorej krajský súd ako súd odvolací pripustil vstup rady pre
práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania. V podanom odvolaní sťažovateľ v 1.
rade argumentoval tvrdením, že okresný súd zabránil maloletému sťažovateľovi byť
vypočutý v konaní a že kolízny opatrovník neháji práva sťažovateľa v 2. rade dostatočne,
a predovšetkým výkladom relevantného ustanovenia § 93 Občianskeho súdneho poriadku,
ktoré podľa názoru sťažovateľa v 1. rade nezakazuje vedľajšie účastníctvo v nesporových
konaniach.
Krajský súd podanému odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie okresného
súdu ako vecne správne potvrdil svojím uznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla
2014.
Podľa sťažovateľov konajúce súdy svojimi rozhodnutiami a postupom, ktorý
im predchádzal, porušili ich označené práva, keďže neumožnili maloletému sťažovateľovi
v 2. rade uplatniť právo byť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor, pretože podľa
ich názoru „Pokiaľ by bol maloletý vypočutý a bol by zastúpený aj vedľajším účastníkom,
ktorý by s náležitou starostlivosťou zastupoval jeho záujmy, mohol by maloletý vyjadriť svoj
slobodný názor.“.
Namietané porušenie svojich označených práv vidia sťažovatelia aj v skutočnosti
vydania protichodného rozhodnutia v obdobnej veci, keď krajský súd iným rozhodnutím
v analogickej veci (rozhodnutie sp. zn. 6 CoP 7/2014 z 28. januára 2014) pripustil vstup
rady pre práva dieťaťa ako vedľajšieho účastníka do konania a v namietanom konaní
uznesením sp. zn. 19 CoP 35/2014 z 24. apríla 2014 jej vstup ako vedľajšieho účastníka
do konania nepripustil. Podľa názoru sťažovateľov vydal krajský súd nepreskúmateľné
uznesenie, ktoré predstavuje pre sťažovateľov porušenie princípu právnej istoty.
Na základe uvedených argumentov sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní 34P/96/2013 a Krajského súd v Trenčíne v konaní 19CoP/35/20l4 tým, že
konajúce súdy neumožnili sťažovateľovi 2. uplatniť jeho právo byť v konaní vypočutý
a povedať slobodne svoj slobodný názor, porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní 19CoP/35/2014 tým, že vydal nepreskúmateľné uznesenie a takéto
konanie súdu predstavuje právnu neistotu, porušené bolo.
3. Základné právo sťažovateľa 1. a sťažovateľa 2. na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa článku čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41
ods. 1 Ústavy SR a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy
SR, porušené bolo.
4. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne, č. k. 39CoP/35/2014 zo dňa zo dňa
24.4.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
5. Okresnému súdu Trenčín v konaní 34P/96/20I3 a Krajskému súdu v Trenčíne
v konaní 19CoP/35/2014 sa zakazuje pokračovať v porušovaní základného práva
sťažovateľa I. a sťažovateľa 2. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
6. Sťažovateľovi 1. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000, €.
7. Sťažovateľovi 2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške
10.000, €.
8. Sťažovateľom 1. a 2. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške
284,08 € na účet advokátky JUDr. Ivety Kalinovej, Advokátska kancelária, Cukrová 14,
811 08 Bratislava.“
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané
zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd v 1. rade poznamenáva, že bez toho, aby sťažovateľov vyzýval
na doplnenie sťažnosti, prostredníctvom obsahu jej odôvodnenia preklenul nedostatky petitu
sťažnosti – jeho nedostatočnú špecifikáciu. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej
v odôvodnení sťažnosti ustálil ústavný súd predmet konania tak, že predmetom jeho
prieskumu sa stali postup a uznesenia konajúcich súdov týkajúce sa otázky pripustenia
vedľajšieho účastníctva rady pre práva dieťaťa v konaní podľa § 35 zákona o rodine, ktorá je
z obsahu odôvodnenia sťažnosti jednoznačne identifikovateľná.
1. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného postupu a uznesenia
okresného súdu z 5. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 P 96/2013 ústavný súd
zistil prekážku, ktorá bráni jej prijatiu na ďalšie konanie, a to nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného postupu a uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky
brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Občiansky súdny poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor
na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne
predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných
medzinárodnými zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy
druhostupňovému súdu.
Sťažovatelia disponovali možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú sťažovateľ v 1. rade aj
využil. Ochranu ich právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň
povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu
preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči prvostupňovému uzneseniu a jemu
predchádzajúcemu postupu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného postupu a uznesenia
krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ústavný súd
zistil, že je ju potrebné odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) potvrdzuje, že
aplikovateľnosť čl. 6 dohovoru nie je automaticky spojená s akýmkoľvek vnútroštátnym
súdnym konaním. Účelom čl. 6 dohovoru je zaistiť právo na spravodlivý proces v prvom
prípade tomu, koho civilné práva alebo záväzky sú nejakým spôsobom spochybnené,
a v druhom prípade tomu, kto čelí trestnému obvineniu.
Jedným z používaných kritérií aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru v civilnej časti je
kritérium priameho vplyvu výsledku „sporu“ na právo alebo záväzok. V zmysle označeného
kritéria k aplikovateľnosti čl. 6 dohovoru nepostačuje, ak má súvisiace konanie k civilnému
právu alebo záväzku sťažovateľa len slabý vzťah alebo sú jeho dopady na ne iba vzdialené.
Toto kritérium práve naopak vyžaduje, aby sa toto súvisiace konanie dotýkalo
občianskeho práva alebo záväzku v tom zmysle, že je výsledok daného konania pre nich
rozhodujúci (pozri rozhodnutie ESĽP Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku
z 23. 6. 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75 ).
Predmetom konania, v rámci ktorého konajúce súdy rozhodovali o otázke pripustenia
vedľajšieho účastníka do konania, je výkon rodičovských práv a povinností k maloletému
dieťaťu. Otázka pripustenia vedľajšieho účastníctva občianskeho združenia sa v danom
prípade merita veci (rodičovské práva a povinnosti), ktoré je v hre, dotýka okrajovo, pretože
jeho výsledok nie je pre rozhodovanie o otázke výkonu rodičovských práv (výber školy
maloletého sťažovateľa v 2. rade) rozhodujúci. Podmienka priameho vplyvu výsledku
konania na práva alebo záväzky sťažovateľov tak nie je splnená.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru
a namietaným postupom a uznesením krajského súdu niet príčinnej súvislosti, ktorá by
odôvodňovala ďalšie ústavno súdne testovanie tohto postupu a uznesenia z pohľadu
konformity s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý teda týmto
uznesením porušený nebol.
Ústavný súd už viackrát vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
vyslovil názor, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zákonodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a tak v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Na základe uvedeného
možno vyvodiť absenciu relevantnej súvislosti aj medzi namietaným postupom a uznesením
krajského súdu a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.
Konštatovanie o neaplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy
vo veci sťažovateľov (rozhodovanie o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania)
súčasne vylučuje možnosť sekundárneho porušenia sťažovateľmi označených práv hmotného
charakteru zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 dohovoru namietaným
postupom a uznesením krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19
Ústavný súd vzhľadom na uvedené závery posúdil námietku sťažovateľov o porušení
ich základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy, čl. 46 ods. 1
ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 8 dohovoru postupom a uznesením
krajského súdu z 24. apríla 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 35/2014 ako zjavne
neopodstatnenú a sťažnosť v uvedenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2015