Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 6/2019
PDF · 413.04 KB
No categories available
III. ÚS 6/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátskou kanceláriou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Marek Hudec, ktorou namieta porušenie svojich bližšie
neoznačených základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.
12 C 68/2016-715 z 18. septembra 2018, uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.
12 C 68/2016-573 z 31. mája 2017 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
7 Co 54/2018-702 z 28. júna 2018, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. novembra
2018 doručená sťažnosť (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôd uznesením
Okresného súdu Bratislava V (ďalej len ,,okresný súd“) č. k. 12 C 68/2016-715
z 18. septembra 2018 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2018“),
uznesením okresného súdu č. k. 12 C 68/2016-573 z 31. mája 2017 (ďalej len ,,uznesenie
okresného súdu z 31. mája 2017“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
,,krajský súd“) č. k. 7 Co 54/2018-702 z 28. júna 2018 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu
z 28. júna 2018“).
2. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uvádza, že v prípade uznesenia okresného súdu
z 18. septembra 2018 došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“), pretože
nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces
v dôsledku protiprávnej výmeny sudcu, čím došlo k porušeniu jeho ústavného práva
spočívajúceho v tom, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Z rovnakých
dôvodov namieta aj uznesenie okresného súdu z 31. mája 2017. V prípade uznesenia
krajského súdu z 28. júna 2018 namieta, že v ňom krajský súd vôbec neriešil podstatu
sťažovateľom podaného odvolania, spočívajúcu v tom, že uznesenie okresného súdu
z 31. mája 2017 vydal iný ako sťažovateľov zákonný sudca. Dodal, že proti uzneseniu
krajského súdu z 28. júna 2018 podal 2. októbra 2018 dovolanie na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
3. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol: ,,Dňa 4.3.2016 na základe môjho návrhu začalo
pred Okresným súdom pod sp.zn.: 12C/68/2016 pred určenou sudkyňou
konanie o vyporiadanie BSM... Okresný súd uznesením 12C/68/2016-573 dňa
31.5.2017 môj návrh na zastavenie konania zamietol, dôvodiac ust. §146 ods. 2 CSP.
Uznesenie vydala sudkyňa . Okresný súd mi bezdôvodne vymenil
zákonného sudcu a ten hneď vydal Uznesenie 12C/68/2016-573... Spravujúc sa poučením
prvoinštančného súdu a sledujúc procesné skončenie veci, som včas proti uvedenému
uzneseniu podal odvolanie. Dôvodom odvolania bolo rovnako porušenie práva
na spravodlivý proces; odvolací dôvod podľa §365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd,
Krajský súd Bratislava dňa 28.6.2018 moje odvolanie odmietol a jeho dôvodmi sa vecne
ani nezaoberal... V 1. prípade uznesenia 12C/68/2016-715 je príčinou mojej sťažnosti
protiprávneho konania skutočnosť, že rozhodoval iný sudca Okresného súdu a to
a nie zákonný sudca určený pri podaní žaloby, .
Na uvedenú zmenu nebolo vydané rozhodnutie ani dôvod... Na základe uvedených
skutočností a zákonných ustanovení došlo k porušeniu ústavného práva ustanoveného
v čl.48 ods.1 Ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Okresný súd opomína aplikáciu čl.13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd... Okresným súdom mi je odňaté právo sa účinne odvolať voči
uzneseniu prvostupňového orgánu, súdu a de facto rieši uznesenie vyššej súdnej úradníčky
jej kolegyňa a k tomu nie moja zákonná sudkyňa, ... V 2. prípade
Uznesenia Okresného súdu Bratislava V., 12C/68/2016-573 a následne uznesenia
Krajského súdu Bratislava, 7Co/54/2018-702... mám za to, že oba nižšie súdy svojím
postupom zasiahli do môjho práva na spravodlivý proces. Rozhodoval totiž iný sudca
Okresného súdu Bratislava V. a to a nie zákonný sudca určený
pri podaní žaloby, . Na uvedenú zmenu nebolo vydané rozhodnutie
ani dôvod... Na základe uvedených skutočností a zákonných ustanovení došlo k porušeniu
ústavného práva ustanoveného v čl.48 ods.1 Ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno odňať
jeho zákonnému sudcovi. Hoci Krajský súd v bode 5. odôvodnenia konštatuje, že napádané
Uznesenie Okresného súdu bolo vydané iným sudcom, ako ,
vecne túto skutočnosť neposúdil... Napokon odvolací Krajský súd zasiahol do môjho práva
na spravodlivý proces i tým, že napriek poučeniu prvoinštančného súdu o možnosti
preskúmania uznesenia o nezastavení konania odmietol sa zaoberať včas podaným
odvolaním. Vôbec neposudzoval protiprávnu skutočnosť, že uznesenie vydala nezákonná
sudkyňa a už vôbec sa nezaoberal vecou samou v ďalších dôvodoch môjho odvolania.“
4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavný súd žiada:
,,1. – aby vyhlásil vydané uznesenie č.12C/68/2016-715 za neplatné z dôvodu
nezákonnej sudkyne,
2. – aby vyhlásil vydané uznesenie č.12C/68/2016-573 za neplatné z dôvodu
nezákonnej sudkyne,
3. – aby Okresnému súdu Bratislava V okamžitým opatrením podal vysvetlenie
Ústavy a zabránil ďalšiemu konaniu nezákonnej sudkyne pani
v konaní 12C/68/2016 na Okresnom súde Bratislava V až do rozhodnutia Najvyššieho súdu.
Dôvodom je Ústava SR i medzinárodný Dohovor a ich nerešpektovanie pani sudkyňou
Okresného súdu, , ktorá naďalej koná a porušuje moje právo na
spravodlivý proces.
4. – aby zakázal pokračovanie v porušovaní môjho základného práva alebo slobody
Okresným súdom Bratislava V a .“
II.
5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) ústavný súd
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
6. V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“), ktorý vo svojom § 25 ods. 1 uvádza, že ústavný súd návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Počas tohto prerokovania ústavný súd zisťuje, či sťažnosť spĺňa
zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
8. Zákon o ústavnom súde v § 25 ods. 2 uvádza, že návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
10. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie:
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
11. Ústavný súd pripomína, že uplatnenie jeho právomoci je viazané na splnenie
viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1
ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti ústavný súd
už opakovane uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh.
Ide o náležitosti týkajúce sa jednak formy návrhu, ako aj jeho obsahu.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
13. Na ďalšie konanie môže ústavný súd prijať len taký návrh na začatie konania,
ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ústavný súd
preskúmal sťažnosť a zistil, že tá vykazuje nedostatok zásadného charakteru spočívajúci
v jej nejasnom a nevykonateľnom petite. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, konštatuje,
že sťažovateľ podanou sťažnosťou napáda uznesenie okresného súdu z 18. septembra 2018,
uznesenie okresného súdu z 31. mája 2017 a uznesenie krajského súdu z 28. júna 2018,
avšak v petite sťažnosti neuviedol, ako to vyžaduje už uvedené znenie § 50 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, konkrétne základné práva či slobody, k porušeniu ktorých malo v jeho
prípade dôjsť. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa
v predloženom znení nie je možné považovať za kvalifikovanú a takú, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť.
14. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že text uvedený mimo
petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit
(III. ÚS 581/2016). V texte sťažnosti mimo jej petitu síce sťažovateľ poukazuje jednak
na čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, avšak v súlade s uvedenou konštantnou judikatúrou text uvedený mimo petitu
nemôže nahradiť návrh na rozhodnutie (petit).
15. Inak povedané, zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petit), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu
16. Podľa ústavného súdu nedostatky petitu v spojení so skutočnosťou, že predložená
sťažnosť ako celok trpí nedostatkami, ktoré majú za následok jej značnú neurčitosť,
a to napriek skutočnosti, že sťažovateľ je v konaní o ústavnej sťažnosti riadne zastúpený
advokátom, má za následok významné procesné nedostatky. Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára
priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv
v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012,
III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014) (III. ÚS 471/2015).
17. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
18. K uvedenému je teda potrebné dodať, že ústavný súd nemôže vybočiť z rámca
sťažovateľom určeného návrhu na rozhodnutie, rozhodnúť o niečom inom alebo navyše
o niečom, čo sťažovateľ neuvádzal, ako ani vykonať konverziu chybne formulovaného
petitu sťažnosti sťažovateľa. Ak nastane situácia, že petit sťažnosti je z právneho hľadiska
sťažovateľom nesprávne formulovaný, ústavný súd musí, s ohľadom na viazanosť
ústavného súdu petitom, sťažnosť odmietnuť (m. m. III. ÚS 434/2017).
19. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
20. Pretože sťažovateľom podaná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje
náležitosti, ktoré pre uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon
o ústavnom súde, teda jednoznačný, určitý a vykonateľný návrh na rozhodnutie vo veci
samej, ktorý obsahovo korešponduje s odôvodnením ako východiskovým rámcom sťažnosti,
aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa, ústavný súd jeho sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
21. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 28. júna 2018 je potrebné navyše dodať,
ako to uviedol sťažovateľ aj v podanej sťažnosti, že proti nemu podal dovolanie
na najvyššom súde. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal
vo veci na okresnom súde dovolanie 3. októbra 2018 a o podanom dovolaní ku dňu
rozhodovania o podanej sťažnosti nebolo rozhodnuté.
22. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny
orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej
rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov
vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože
touto povinnosťou sú zaviazané aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti
23. Ako už bolo uvedené, samotné znenie čl. 127 ods. 1 ústavy je limitujúcim
pre určenie právomoci ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv a slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
len na prípady, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, III. ÚS 36/2018).
25. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku
až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie
garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany konajúcich súdov naprávať, resp.
korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde
namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1
ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného súdneho konania
26. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď
uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje... Ústavný súd preto zaujal názor,
že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní (III. ÚS 36/2018).
27. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v prípade uznesenia krajského súdu z 28. júna
2018 podal aj dovolanie, zo strany ústavného súdu bolo potrebné zaoberať sa aj úvahou,
aké dôsledky pre ňu bude mať prípadné posúdenie dovolania zo strany najvyššieho súdu
ako dovolania neprípustného. Majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní sa bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu považovať za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu krajského súdu.
28. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už len podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
29. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd mohol podanú sťažnosť v tejto časti
podľa zásady ratio temporis odmietnuť aj ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
uvedenými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. januára 2019