Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 434/2017
PDF · 179.96 KB
No categories available
III. ÚS 434/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , právne
zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská 8610/11, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, „práva na spravodlivý a rýchly proces“ podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave č. k. 2 Co 737/2014-138 z 31. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 1. augusta
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. Ľudovítom Földesom, Domašská
8610/11, Bratislava, z ktorej obsahu (nie však z petitu) vyplýva, že sťažovateľka ňou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného „práva na
spravodlivý a rýchly proces“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2
Co 737/2014-138 z 31. marca 2016.
2. Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza:
„Sťažovateľ týmto podaním v súlade s ustanovením Čl. 127 ods. 1
Ústavy SR podávam sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie môjho
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a na spravodlivé súdne konanie,
práva na spravodlivý a rýchly proces podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd
(č. 209/1992 Zb.) v odvolacom konaní v právnej veci č. k 2Co 737/2014 vedenom na
Krajskom súde Bratislava, rozhodnutím o odvolaní, uznesením Krajského súdu Bratislava
sp. zn. 2 Co 737/2014-138 zo dňa 31. marca 2016, ktorým bolo moje odvolanie proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k.: 4C 149/2012-119 zo dňa 01.07.2014
odmietnuté, nakoľko sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona
č.38/1993 Z. z. O organizácii Ústavného súdu SR a o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov, nakoľko mi bolo odňaté právo konať ako účastník a tým mi bolo zasiahnuté
arbitrárnym rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave do mojich ústavou garantovaných
práv a slobôd.
Ja sťažovateľ ako navrhovateľ návrhom zo dňa 27.06.2014 som predložil návrh na
priznanie náhrady trov konanie súdom proti odporcovi podľa § 142 ods. 1 OSP s vyčíslením
trov konania v konaní č. k.: 4C/149/2012 vedenej na Okresnom súde Bratislava IV., v ktorej
veci ako navrhovateľ som sa domáhal návrhom zo dňa 30.11.2012 na súde proti odporcovi
o určenie neplatnosti jeho právneho úkonu výpovede nájmu bytu adresovaného mne zo dňa
26.04.2012, po doručení mi rozsudku odvolacieho Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.:
6Co 425/2013-113 zo dňa 26. mája 2014 ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu
Bratislava IV. zo dňa 20.05.2013. č. k.: 4C/149/2012-840 a to, že predmetný právny úkon -
výpoveď nájmu bytu je neplatná.
Návrh na priznanie náhrady trov konanie súdom proti odporcovi podľa § 142 ods. 1
OSP s vyčíslením trov konania v konaní č. k.: 4C/149/2012 vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV som podal v zákonov stanovenej lehote do 3 pracovných dní od právoplatnosti
rozsudku podľa § 151 ods. 1. nakoľko mi bol rozsudok doručení vo štvrtok 26.6.2014 a môj
návrh bol podaní na poštovú prepravu v utorok 1.7.2014 dôkaz fotokópia podacie lístku zo
dňa 1.7.2014 čím bola zákonná lehota 3 pracovných dní dodržaná. No napriek tomu bolo
dňa 1.7.2014 Okresným súdom Bratislava IV vydané uznesenie č. k.: 4C 149/2012-119
ktorým súd určil náhradu trov v konaní a v ktorom tvrdí, že právoplatnosť nadobudlo
rozhodnutie 20.06.2014 napriek tomu že mne bolo doručené až 26.06.2014 čiže by
právoplatnosť v tomto prípade predchádzala dátumu doručenia mi rozhodnutia. Súd mi
teda týmto postupom znemožnil konať ako účastníkovi a využiť tak svoje procesné práva, a
preto považujem toto rozhodnutie za arbitrárne a takisto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a majúce za následok porušenie mojich základných ústavou
garantovaných práv a slobôd a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l a právo na
spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Ďalej poukazujem nato, že v prípade nálezu ústavného súdu III. ÚS 166/09-32 súd
konštatoval že rozhodnutie týkajúce sa nepriznania náhrady trov konania úspešnému
sťažovateľovi je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj v tomto prípade Krajský súd bez dostatočného
odôvodnenia mi nepriznal náhradu trov v plnej výške a arbitrárne rozhodol v môj
neprospech ako úspešnému účastníkovi sporu, napriek tomu že Okresný súd Bratislava IV
sa v uznesení 4C 149/2012-119 ktorý Krajský súd svojim uznesením č. k.: 2Co 737/2014-
138 z 31. marca 2016 potvrdil sa odvoláva na § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku kde sa uvádza, že účastníkovi ktorý mal vo veci plný
úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. A v tomto prípade si Krajský súd počínal
svojvoľne nerešpektujúc tak moje práva ako práva účastníka konania a prisvojil si
právomoc rozhodnúť o miere a výške priznania mi náhrady trov, a to bez riadneho
odôvodnenia čím zasial do mojich práv.
A preto mám zato že Krajský súd týmto svojim rozhodnutím zasiahol do môjho
ústavou garantovaného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 a taktiež
práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1.
Poukazujem tiež na nálezy Ústavného súdu II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04 v ktorých už
viackrát zdôraznil, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno
zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno
predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu, (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).“
3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby:
„Ústavný súd vyhovel mojej sťažnosti a v súlade s § 56 zákona č. 38/1993 Z. z aby
vydal nález v ktorom zruší uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co 737/2014-138
zo dňa 31. marca 2016, a žiadam aby bola vec vrátená Krajskému súdu v Bratislave na
ďalšie konanie, a aby ten vo veci konal a rozhodol.“
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
III.
9. Z obsahu sťažnosti (nie však z jej petitu) vyplýva, že sťažovateľka namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj základného „práva na spravodlivý a rýchly proces“ podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím
krajského súdu č. k. 2 Co 737/2014-138 z 31. marca 2016, pričom z obsahu sťažnosti
vyplýva, že k porušeniu práv sťažovateľky malo dôjsť tým, že krajský súd „bez
dostatočného odôvodnenia mi nepriznal náhradu trov v plnej výške a arbitrárne rozhodol
v môj neprospech ako úspešnému účastníkovi sporu“.
10. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a v rámci tohto preskúmania
zistil, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
11. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd v prvom rade konštatuje, že
sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý je v súlade
s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na
to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
12. Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania,
ktorý obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať
jednak všeobecné náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a 3, ako aj osobitné náležitosti
ustanovené v § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone.
14. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia
alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)],
a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde
k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom
zásahu.
15. Z hľadiska predbežného prerokovania sťažnosti je podstatný najmä § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania
okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje,
že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch,
v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené
zvoleným advokátom. (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011,
II. ÚS 644/2014). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom
súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
16. Inak povedané, zákonnou náležitosťou kvalifikovaného návrhu na začatie
konania pred ústavným súdom je (okrem iných náležitostí) aj formulácia návrhu
rozhodnutia (petit), ktorá musí byť vymedzená presne, určito a zrozumiteľne, teda takým
spôsobom, aby mohla byť prevzatá do výroku rozhodnutia ústavného súdu.
17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky
v predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný
súd mohol konať a rozhodnúť. Jej nedostatok sa vzťahuje na sťažovateľkou formulovaný
návrh na rozhodnutie (petit), ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 50
v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, keďže v ňom nie sú uvedené základné práva alebo
slobody, ktoré mali byť napadnutým rozhodnutím krajského súdu porušené.
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň osobitne zdôrazňuje, že z konštantnej
judikatúry ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že tvrdenia o porušení ustanovení ústavy,
ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je potrebné považovať iba za
súčasť ich argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 a i.).
18. Vychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že sťažovateľkou predložený
návrh rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne,
teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci,
pričom v dôsledku uvedeného nedostatku by ústavný súd takto navrhovaný petit nemohol
premietnuť do svojho rozhodnutia.
19. V súvislosti s uvedeným nedostatkom petitu, ktorý patrí medzi zákonom
predpísané náležitosti každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ústavný
súd zdôrazňuje, že tento nedostatok nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným
súdom, pričom z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov
konania (m. m. napr. IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, IV. ÚS 77/08, I. ÚS 162/2010,
I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, II. ÚS 309/2010, IV. ÚS 134/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 234/2010, I. ÚS 594/2012 a iné).
20. Inak povedané, ústavný súd nemôže vybočiť z rámca návrhu na rozhodnutie
určeného sťažovateľkou, nemôže rozhodnúť o niečom inom alebo navyše a nemôže ani sám
vykonať konverziu sťažovateľkou chybne formulovaného petitu sťažnosti. V situácii, keď je
petit sťažnosti sťažovateľkou z hľadiska práva nesprávne formulovaný, musí ústavný súd –
s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom – sťažnosť odmietnuť.
21. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že
sťažnosť sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa
požiadavky kvalifikovanej sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným
z § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a preto ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
22. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, o ďalších
nárokoch sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2017