Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 580/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Kubovič, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

„postupom Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej

Bystrici“, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2015 prostredníctvom elektronických prostriedkov doručená sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), podpísaná

zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) „postupom

Okresného súdu Banská Bystrica“ (ďalej len „okresný súd“) a „postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici“ (ďalej len „krajský súd“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania na strane

navrhovateľa v konaní vedenom pred okresným súdom o zaplatenie sumy 49 790,88 €

s príslušenstvom pod sp. zn. . Okresný súd v označenom konaní o návrhu

sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 7. júna 2013, ktorým žalobu sťažovateľa v celom

rozsahu zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. Na základe odvolania proti označenému rozsudku okresného

súdu rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2014

potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej s tým, že o trovách odvolacieho

konania mal rozhodnúť okresný súd. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 28. novembra 2014 rozhodol o trovách konania tak, že sťažovateľa zaviazal na úhradu trov

konania odporcovi v sume 5 142,06 €. Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. mája 2015.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal, že došlo k porušeniu jeho označených

práv označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu vo veci samej, ako aj

označeným uznesením okresného súdu a krajského súdu o trovách konania, pričom

argumentuje vlastným právnym posúdením veci, na základe ktorého formuloval v sťažnosti

svoje závery o nedostatočnom odôvodnení označených rozsudkov okresného súdu

a krajského súdu v jeho veci, a zároveň tvrdil, že označené uznesenia okresného súdu

a krajského súdu o náhrade trov konania sú arbitrárne, vecne nesprávne, a tým aj porušujúce

jeho označené základné právo.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa , trvalé bytom

, na súdnu ochranu v zmysle SR, bolo postupom

Okresného súdu Banská Bystrica a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici porušené.

2

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 28. Novembra 2014 č. k.

a Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28. mája 2015

č. k. ruší a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi , trvalé bytom

, priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000, Eur (slovom: tritisíc

eur), ktoré sú mu Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici povinní

spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Banská Bystrica a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony s DPH v zmysle § 11 ods.

3, a a Vyhlášky MS SR č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov)

sťažovateľovi , trvalé bytom ,

v sume 355,68 Eur (slovom: tristopäťdesiatpäť eur a šesťdesiatosem centov), na účet

advokátskej kancelárie HKP Legal, s.r.o. č.:

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

3

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( , a

a nasledujúcich ). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovane

uviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitosti

týkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhom

na začatie konania ( ).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v

petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich

práv (m. m. , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah sťažnosti

trpí nedostatkami, ktoré majú za následok neurčitosť a neúplnosť sťažnosti ako takej.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ brojí proti

označeným rozsudkom okresného súdu a krajského súdu vo veci samej, ako aj proti

uzneseniam okresného súdu a krajského súdu o náhrade trov konania. V prvom bode petitu

sťažovateľ však navrhuje, aby bolo vyslovené porušenie jeho označeného základného práva

„postupom Okresného súdu Banská Bystrica a Krajského súdu v Banskej Bystrici“. Tento

nesúlad odôvodnenia sťažnosti s navrhovaným petitom, ktorý je v tejto časti aj neurčitý

a nevykonateľný, nie je možné jednoznačne dodatočne interpretovať ani v spojení s druhým

4

bodom petitu, kde sťažovateľ už žiada zrušenie uznesení okresného súdu a krajského súdu

o náhrade trov konania, pretože, ako už bolo uvedené, z odôvodnenia sťažnosti je možné

identifikovať aj námietky vo vzťahu k označeným rozsudkom okresného súdu a krajského

súdu vo veci samej. Ďalším nedostatkom navrhnutého petitu je aj jeho vnútorný nesúlad,

pretože sťažovateľ navrhuje v prvom bode petitu vysloviť porušenie svojho označeného

základného práva výlučne postupom okresného súdu a krajského súdu bez toho, aby

jednoznačne identifikoval konania ich spisovými značkami, pričom v druhom bode petitu

žiada zrušiť označené uznesenia okresného súdu a krajského súdu. Z uvedeného nie je

jednoznačné, či sťažovateľ napáda výlučne postup alebo zároveň aj dotknuté rozhodnutia

ako výsledok postupu okresného súdu a krajského súdu.

Podľa ústavného súdu uvedené nedostatky petitu v spojení so skutočnosťou, že

sťažovateľ ako dôkazy k svojej sťažnosti predložil len kópie prvých strán označených

rozsudkov a uznesení okresného súdu a krajského súdu, má významné procesné dôsledky.

Ústavný súd v súhrne konštatuje, že sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu,

v predloženej podobe neobsahuje odôvodnenie korešpondujúce s určitým a vykonateľným

petitom, teda nespĺňa podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1

. Zároveň konštatuje, že k sťažnosti neboli priložené ani kópie

dotknutých rozhodnutí súdov, len ich titulné strany, teda sťažovateľ nesplnil povinnosť

vyplývajúcu z .

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť ako celok pôsobí

nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

5

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce

jednoznačný, určitý a vykonateľný návrh na rozhodnutie vo veci samej obsahovo

korešpondujúci s odôvodnením ako východiskovým rámcom sťažnosti, ústavný súd aj

so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa jeho sťažnosť odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nezaoberal sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľom v petite sťažnosti.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ

namietal postup okresného súdu v jeho veci, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity,

ktorý bráni ústavnému súdu preskúmať postup okresného súdu, keďže tento bol preskúmaný

krajským súdom ako súdom odvolacím, čo v okolnostiach zakladá nedostatok právomoci

ústavného súdu vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu. Ak sťažnosť sťažovateľa

mala smerovať proti rozsudku krajského súdu vo veci samej, ústavný súd lustráciou konaní

vedených na tunajšom súde zistil, že sťažovateľ už doručil sťažnosť (vedená pod sp. zn. Rvp

4910/2014, pozn.) ústavnému súdu, ktorou napáda identický rozsudok krajského súdu, čo

v okolnostiach veci zakladá prekážku litispendencie. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd

konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažnosť sťažovateľa mala všetky náležitosti, existoval by

6

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti. Pokiaľ ide

o označené uznesenie krajského súdu o trovách konania, ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, v zmysle ktorej negatívne dôsledky vyplývajúce z rozhodnutia o trovách konania

nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na

rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému

postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci

samej (m. m. , ). Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o

náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť

vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania,

t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej,

postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa

uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo

(m. m. , , , , ).

Vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa uvedenej v sťažnosti je potrebné konštatovať, že

sťažnosť v tejto časti by bola odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože

sťažovateľ ani len netvrdil porušenie hmotných práv a ani to, že došlo k porušeniu práva na

súdnu ochranu extrémnym spôsobom, len namietal neprimeranú výšku náhrady trov

v konaní, na ktorú bol zaviazaný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015

7