Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 289/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júla 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša (sudca spravodajca)

a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného spoločnosťou Hudec s. r. o., Lazaretská 23,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marek Hudec, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa postupom

Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uzneseniami č. k. -573 z 31. mája 2017, č. k. -616 zo 14. augusta

2017 a č. k. -715 z 18. septembra 2018, základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -702 z 28. júna 2018

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2019

a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -702 z 28. júna 2018 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2019

doručená ústavná sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou Hudec s. r. o., Lazaretská 23, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Marek Hudec, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie okresného súdu“) a jeho uzneseniami č. k.

-573 z 31. mája 2017 (ďalej len „uznesenie z 31. mája 2017“), č. k.

-616 zo 14. augusta 2017 (ďalej len „uznesenie zo 14. augusta 2017“) a č. k.

-715 z 18. septembra 2018 (ďalej len „uznesenie z 18. septembra 2018“),

základného práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu

v napadnutom konaní v spojení s postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie krajského

súdu“) a jeho uznesením č. k. -702 z 28. júna 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“) a práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je stranou

v napadnutom konaní vedenom okresným súdom o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov v procesnom postavení žalobcu. Sťažovateľ podaním doručeným

okresnému súdu 1. decembra 2016 zobral svoju žalobu späť, žiadal konanie zastaviť

a na nesúhlas žalovanej neprihliadať s odôvodnením, že k späťvzatiu žaloby došlo skôr,

ako sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa

(ďalej aj „CSP“).

3. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že vec žaloby bola pridelená zákonnej

sudkyni JUDr. Viere Sandtnerovej a bez toho, aby bol o zmene v osobe zákonného sudcu

informovaný, o ním podanom späťvzatí žaloby rozhodla iná sudkyňa okresného súdu, a to

Mgr. Zita Leimbergerová (ďalej aj „nová zákonná sudkyňa“).

4. Okresný súd uznesením z 31. mája 2017 vydaným novou zákonnou sudkyňou

vo veci späťvzatia žaloby a návrhu sťažovateľa na zastavenie konania rozhodol tak,

že návrh zamietol s odôvodnením, že podľa sa súhlas žalovaného

k zastaveniu konania vyžaduje vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami

vyplýva z osobitného predpisu. Nová zákonná sudkyňa v poučení citovaného rozhodnutia

uviedla, že proti nemu je prípustné odvolanie, na podklade čoho sťažovateľ proti uzneseniu

okresného súdu z 31. mája 2017 odvolanie aj podal.

5. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 31. mája 2017 rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie odmietol s odôvodnením,

že napadnuté uznesenie nepatrí medzi taxatívne uvedené uznesenia, proti ktorým je

prípustné odvolanie [ až o) ], a právna úprava umožňuje podať odvolanie

len proti uzneseniu, ktorým došlo k zastaveniu konania [ ]. Krajský súd

tak podľa sťažovateľa deklaroval vo veci prípustnosti odvolania iný názor, ako prezentovala

samotná nová zákonná sudkyňa.

6. Okrem dovolania smerujúceho proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal

sťažovateľ v roku 2018 aj sťažnosť podľa , predmetom ktorej bolo

rozhodovanie o porušení bližšie neoznačených základných práv a slobôd uzneseniami

okresného súdu z 18. septembra 2018 a z 31. mája 2017 a napadnutým uznesením krajského

súdu, o ktorej ústavný súd uznesením sp. zn. z 9. januára 2019 (ďalej len

„uznesenie z 9. januára 2019“) rozhodol tak, že ju odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

7. Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na odôvodnenie obsiahnuté v citovanom

uznesení ústavného súdu z 9. januára 2019, podľa ktorého sa lehota na podanie ústavnej

sťažnosti ústavnému súdu bude považovať za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.

8. O dovolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

9. Uznesením zo 14. augusta 2017 vydaným vyšším súdnym úradníkom okresný súd

nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Proti citovanému

uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú okresný súd uznesením

z 18. septembra 2018 vydaným novou zákonnou sudkyňou zamietol ako nedôvodnú.

10. Sťažovateľ namieta, že k porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi podľa došlo zmenou v osobe zákonnej sudkyne, a to

bez rozhodnutia či opatrenia, ktoré by obsahovalo informáciu o tejto zmene. Okrem toho

sťažovateľ porušenie základného práva podľa predniesol aj v konaní

o odvolaní a dovolaní, avšak ani krajský súd a ani najvyšší súd sa predmetnou

argumentáciou nezaoberali. Podľa sťažovateľa Mgr. Zita Leimbergerová nie je zákonnou

sudkyňou v jeho veci, a preto všetky rozhodnutia okresného súdu ňou vydané sú nezákonné

a v rozpore s .

11. Podľa sťažovateľa bolo povinnosťou okresného súdu pri rozhodovaní vo veci

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov počkať na rozhodnutie krajského súdu vo veci

odvolania podaného proti uzneseniu okresného súdu z 31. mája 2017. Pokiaľ o sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu zo 14. augusta 2017 rozhodla nová zákonná sudkyňa,

opakovane tým došlo k zásahu do základného práva podľa .

12. Sťažovateľ tvrdí, že uznesenie okresného súdu z 31. mája 2017 je založené

na nesprávnej aplikácii . Zdôrazňuje ďalej, že dôvody nezastavenia

konania mali byť upravené osobitným právnym predpisom, ktorý však nebol prijatý.

Z uvedeného dôvodu podľa sťažovateľa nebolo správne s odvolaním sa na situáciu tzv.

iudicium duplex zamietnuť návrh sťažovateľa na zastavenie konania v dôsledku späťvzatia

žaloby a ani aplikovať rozhodnutie najvyššieho súdu vydané vo veci sp. zn. .

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu práva na nestranný súd a práva na spravodlivý

proces podľa a dohovoru.

13. K porušeniu základných práv podľa , a 2 a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru došlo zo strany krajského súdu tým, že tento sa

odvolaním sťažovateľa odmietol vecne zaoberať, a to aj napriek poučeniu „nižšieho súdu“.

14. Odmietnutím dovolania došlo zo strany najvyššieho súdu rovnako k porušeniu

práv zaručených , a 2 a a dohovoru.

15. Na podklade už uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho uzneseniami z 31. mája 2017, zo 14. augusta 2017

a z 18. septembra 2018, základného práva podľa a práva podľa ods.

1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v spojení s postupom

krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením v tomto konaní vydanom,

ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj práva podľa čl. 13 dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Sťažovateľ zároveň požaduje od ústavného súdu zrušenie uznesení okresného súdu

z 31. mája 2017, zo 14. augusta 2017 a z 18. septembra 2018 a vydanie zákazu pre sudkyňu

okresného súdu Mgr. Zitu Leimbergerovú v napadnutom konaní konať.

16. V súlade s o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) sťažovateľ

požaduje, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by prikázal okresnému súdu

v napadnutom konaní nekonať a zdržať sa vykonávania právoplatných rozhodnutí, opatrení

alebo iného zásahu a tretím osobám uložil povinnosť dočasne sa zdržať oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

II.

17. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

18. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 .

20. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

21. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

22. Podľa ústavnú sťažnosť možno podať do dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok,

lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym

opravným prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

24. V súlade s nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

26. V súlade s čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

III.

27. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 123 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich základných práv

a slobôd [ ].

28. Na základe uvedeného ústavný súd viazaný petitom mohol rozhodovať len

o namietanom porušení práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

Tvrdenia o porušení sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2

postupom krajského súdu v napadnutom konaní a ním vydaným napadnutým

uznesením a napadnutým uznesením najvyššieho súdu (body 13 a 14 tohto uznesenia)

ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry mohol považovať len za súčasť sťažnostnej

argumentácie sťažovateľa (m. m. , , ).

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uzneseniami okresného súdu

z 31. mája 2017, zo 14. augusta 2017 a z 18. septembra 2018

29. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

30. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

31. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutom

konaní a uznesenia okresného súdu z 31. mája 2017, zo 14. augusta 2017 a z 18. septembra

2018 vydané v procesnom štádiu pred meritórnym rozhodnutím vo veci samej.

32. Podľa a o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce

na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom

rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným

sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4 (odsek 3). Zmenu v osobe zákonného sudcu

možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce (odsek 4).

33. Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým,

že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.

34. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený

sudca alebo nesprávne obsadený súd.

35. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva,

že dôvodom opravných prostriedkov v civilnom sporovom konaní je rozhodovanie

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, a pritom súd nie je správne

obsadený, ak vo veci nerozhoduje zákonný sudca. Nasvedčuje tomu aj definícia zákonného

sudcu (porovnaj znenie § 3 ods. 3 zákona o súdoch).

36. Aj prax všeobecných súdov akceptuje skutočný zmysel zákonného sudcu

ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí preskúmať aj v opravných

konaniach (). Účinnú ochranu základného práva podľa

pritom môže ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcej proti meritórnemu rozhodnutiu (). V konaní

ústavného súdu by potom bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky

pre zmenu zákonného sudcu boli splnené, teda či zmena v osobe zákonného sudcu

zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

37. Podľa judikatúry ústavného súdu až po rozhodnutí vo veci samej možno

jednoznačne zadefinovať, či konanie všeobecného súdu bolo zaťažené vadou významnou

z hľadiska základného práva sťažovateľa podľa , pretože až vtedy sa

stáva nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie

ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie sporových strán bolo výsledkom konania

a rozhodovania zákonného sudcu.

38. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci ústavný súd konštatuje,

že sťažovateľom napádané rozhodnutia vydané okresným súdom nie sú meritórnymi

rozhodnutiami ani rozhodnutiami, ktorými sa konanie pred všeobecným súdom končí

(sťažovateľ napáda rozhodnutia okresného súdu vydané vo veci oslobodenia od platenia

súdnych poplatkov a rozhodnutie okresného súdu vo veci zamietnutia návrhu na zastavenie

konania). Právna vec sťažovateľa sa nachádza v takom štádiu konania, v ktorom podľa

platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia

(vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa )

dôvodom jednak na podanie odvolania [podľa ], ako aj dovolania

[podľa ]. Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú

stranám súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojho

základného práva podľa (k tomu pozri aj sp. zn. ). Tieto

skutočnosti vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré sú na základe

účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi (ako strane konania)

oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jeho základného práva

v ďalšom procesnom postupe, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti.

39. Sťažovateľ preto má v konaní pred všeobecnými súdmi k dispozícii účinné

právne prostriedky nápravy, ktorými sa môže brániť proti postupu zákonnej sudkyne

Mgr. Zity Leimbergerovej, ktorá podľa jeho názoru nie je zákonnou sudkyňou v jeho veci.

40. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto

časť ústavnej sťažnosti sťažovateľa podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní

41. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie práv zaručených a

ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní nesprávnou aplikáciou

v súvislosti s rozhodovaním o návrhu sťažovateľa na zastavenie konania,

ktoré vyústilo do vydania uznesenia okresného súdu z 31. mája 2017.

42. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu z 31. mája

2017, ktorým bolo rozhodnuté vo veci návrhu sťažovateľa na zastavenie konania (okresný

súd uznesením z 31. mája 2017 návrh sťažovateľa zamietol), proti ktorému v čase vydania

rozhodnutia platný a účinný podanie odvolania ako riadneho

opravného prostriedku nepripúšťal [ až o) a contrario], nadobudlo

právoplatnosť 23. júna 2017.

43. V súlade s prvou vetou možno ústavnú sťažnosť

podať do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

44. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť 6. júna 2019, teda v časti smerujúcej proti

postupu okresného súdu v napadnutom konaní vyúsťujúcemu do vydania uznesenia

okresného súdu z 31. mája 2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2017, zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej v prvej vete .

45. Na podklade uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť

ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1

a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní odmietol

v súlade s ako podanú oneskorene.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní a napadnutým uznesením krajského súdu

46. Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k splneniu procesných podmienok

prípustnosti časti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu krajského súdu v napadnutom

konaní a napadnutému uzneseniu krajského súdu vychádzal v zmysle rozsudku Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika (sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) z právoplatnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa smerujúce

proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako procesne neprípustné, a preto

dvojmesačnú lehotu na podanie ústavnej sťažnosti v relevantnej časti podľa § 124 zákona

o ústavnom súde považoval v jeho prípade za zachovanú.

47. Napadnutým uznesením krajského súdu bolo odvolanie sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 31. mája 2017 odmietnuté ako smerujúce proti uzneseniu súdu

prvej inštancie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné ( a contrario).

48. Podľa proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné

odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

49. V súlade s až o) odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu

prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí

žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo

zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho

opatrenia podľa § 334 a § 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných

zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,

h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú

vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť

zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku,

m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a)

a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti

cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

50. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

51. Ústavný súd už konštatoval, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nemôže

všeobecný súd porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi

upravujúcimi postupy v civilnom súdnom konaní (). V konkrétnych

okolnostiach veci bol týmto procesno-právnym predpisom , ktorý

v odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu

na zastavenie konania expressis verbis nepripúšťa.

52. Pokiaľ krajský súd vzhľadom na uvedené odmietol odvolanie podané

sťažovateľom ako neprípustné v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v napadnutom

konaní ani ním vydané napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

a arbitrárne.

53. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem

a závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu.

54. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, podľa ktorej posúdenie prípustnosti

odvolania proti uzneseniu súdu prvej inštancie nebolo zo strany krajského súdu totožné

s posúdením, ktoré v uznesení z 31. mája 2017 uviedol okresný súd, keď v poučení

citovaného rozhodnutia uviedol s odkazom na , že odvolanie prípustné

je.

55. Odôvodnenie krajského súdu obsiahnuté v bode 11 napadnutého uznesenia,

podľa ktorého je už uvedená námietka sťažovateľa irelevantná, keďže nesprávne poučenie

súdu prvej inštancie o tom, že opravný prostriedok je prípustný, nezakladá právo na jeho

uplatnenie, považuje ústavný súd za ústavne udržateľné.

56. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť najvyššieho

súdu, podľa ktorej skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov konania (príp. strán sporu)

o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu všeobecného súdu

nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, ak je jeho prípustnosť ex lege vylúčená

(k tomu pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. decembra 2010).

57. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je

preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

58. S prihliadnutím na už uvedené a berúc do úvahy predbežný záver o ústavnej

udržateľnosti odôvodnenia obsiahnutého v napadnutom uznesení krajského súdu, ústavný

súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu a sťažovateľom namietaným porušením základného práva

zaručeného v a práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti v súlade s odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

59. Sťažovateľ v relevantnej časti ústavnej sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

odmietnuté podľa , je nepreskúmateľné.

60. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti však vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený

a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach,

v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval vec a rozhodol o tom, či bolo alebo nebolo

porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu) pred všeobecným

súdom (m. m. , , , ).

61. Rešpektujúc judikatúru ESĽP, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre neustále

pripomína, že jedným z kľúčových princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich

garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti

(„fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné

a relevantné dôvody (napr. , , ). Potreba náležite

odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk,

že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je

kontrolovateľné verejnosťou ().

62. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľom

ako dovolateľom procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.

.

63. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z , v konečnom dôsledku nemôže viesť k záveru o porušení označeného

práva sťažovateľa (m. m. ).

64. Sťažovateľ ako dovolateľ v dovolaní vyvodzoval jeho prípustnosť a dôvodnosť

z a tvrdil, že nesprávnym procesným postupom krajského súdu, ktorý

ním podané odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie odmietol ako neprípustné, došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces. Okrem toho namietal, že postupom okresného

súdu došlo k odňatiu práva na zákonného sudcu a zároveň aj k nesprávnej aplikácii

ustanovení (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

65. Po citácii všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam

odvolacieho súdu vymedzeným v a najvyšší súd v napadnutom uznesení

poukázal na dôvody, ktorými možno odôvodniť dovolanie prípustné podľa ,

a zároveň zdôraznil, že dovolací dôvod sa v súlade s vymedzí tak,

že dovolateľ uvedie, v čom spočíva vada, ktorou sa odôvodňuje prípustnosť dovolania

(body 6 až 9 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu).

66. V bode 11 napadnutého uznesenia najvyšší súd správne zdôraznil, že sťažovateľ

napáda uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti uzneseniu súdu prvej

inštancie o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zastavenie konania odmietnuté, a zároveň

správne konštatoval, že sťažovateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z .

67. Na podklade už uvedeného následne v bode 12 napadnutého uznesenia najvyšší

súd správne poukázal na svoje rozhodnutie publikované pod R 19/2017, podľa ktorého

základným (a spoločným) znakom všetkých rozhodnutí odvolacieho súdu, proti ktorým je

dovolanie prípustné podľa je to, že ide buď o rozhodnutie vo veci samej, alebo

o rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

68. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prejednávanej veci najvyšší súd v bode 13

napadnutého uznesenia správne posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu, proti ktorému

dovolanie smerovalo, ako rozhodnutie procesné, ktoré svojou povahou nenapĺňa znaky

rozhodnutia vo veci samej. Zdôraznil ďalej, že rozhodnutím o odmietnutí odvolania proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na zastavenie konania sa konanie ani

nekončí, keďže skončením konania je z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania podľa

potrebné rozumieť skončenie konania vo veci samej, a nie konania o inom

predmete, pričom súd prvej inštancie o veci samej aj naďalej koná a vo veci rozhodne.

69. Na podklade uvedených skutočností najvyšší súd po konštatovaní, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej a ani

rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, v bode 14 napadnutého uznesenia dovolanie

odmietol podľa ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému

dovolanie nie je prípustné.

70. Najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného

súdu zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s námietkami

sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa . Keďže

najvyšší súd správne konštatoval s prihliadnutím na rozhodnutie publikované

pod R 19/2017, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa

konanie končí, a ani rozhodnutím vo veci samej bolo z hľadiska posúdenia prípustnosti

dovolania podľa irelevantné, či k procesnej vade namietanej

sťažovateľom došlo alebo nedošlo. V okolnostiach veci totiž neboli splnené procesné

podmienky pre preskúmanie prípustnosti dovolania, a preto najvyšší súd ako súd dovolací

v súlade s príslušnou procesno-právnou úpravou dovolanie správne odmietol bez toho,

aby došlo k jeho vecnému prejednaniu (prejednaniu dôvodnosti).

71. Z uvedených dôvodov je preto irelevantná aj námietka sťažovateľa o tom,

že najvyšší súd sa jeho argumentáciou o nesprávnom procesnom postupe krajského súdu

vyúsťujúcom do porušenia práva na spravodlivý proces nezaoberal.

72. Na podklade uvedených skutočností preto ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd

svoje rozhodnutie vo veci odmietnutia dovolania sťažovateľa zdôvodnil v dostatočnej,

výstižnej a presvedčivej podobe. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní tejto časti

ústavnej sťažnosti dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí relevantnej časti ústavnej sťažnosti na ďalšie

konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

73. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 13 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

74. Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie ESĽP vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

75. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52).

V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k postupu krajského

súdu a najvyššieho súdu v napadnutom konaní a k napadnutým uzneseniam nedospel,

a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť [ ].

76. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľa (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia)

nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného

práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019