Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 148/2019
PDF · 153.91 KB
No categories available
II. ÚS 148/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2019
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VALAŠIK & PARTNERS,
s. r. o., 29. augusta 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Matej
Valašik, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 129/2015 z 31. mája 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
bola 16. októbra 2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou
VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., 29. augusta 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Matej Valašik, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 129/2015 z 31. mája 2018 (ďalej
len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení
žalobcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
pod sp. zn. 8 C 19/2006. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 19/2006 z 3. apríla 2015 uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi zvýšené bolestné a zvýšené sťaženie
spoločenského uplatnenia. Po podaní odvolania žalovanou stranou bola vec 6. mája 2015
predložená na rozhodnutie senátu krajského súdu 3 Co v zložení JUDr. Bolebruch (predseda
senátu) JUDr. Dubaň (sudca spravodajca) a JUDr. Mališová (členka senát)
a bola jej pridelená sp. zn. 3 Co 129/2015. Dňa 23. februára 2018 bol prijatý dodatok
č. 3 k rozvrhu práce krajského súdu na rok 2018, podľa ktorého nevybavené veci,
v ktorých bol JUDr. Ing. Mário Dubaň sudcom spravodajcom v súdnom oddelení
3Co, 3NcC, 3CoPr, 3CoD, 3CoSr a 3CoP, boli k 28. februáru 2018 prerozdelené náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov medzi oddelenia
3Co, 3NcC, 3CoPr, 3CoD, 3CoSr, 3CoP a 16Co, 16NcC, 16CoPr, 16CoD, 16CoSr, 16Cop
v pomere 1:99 (pomer 1 do oddelenia 3Co, 3NcC, 3CoPr, 3CoD, 3CoSr, 3CoP a pomer 99
do oddelenia 16Co, 16NcC, 16CoPr, 16CoD, 16CoSr, 16CoP).
3. Napadnutým uznesením krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu
sp. zn. 8 C 19/2006 z 3. apríla 2015 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Až z písomného
vyhotovenia napadnutého uznesenia sa sťažovateľ dozvedel, že vec rozhodoval senát
v novom zložení – predseda senátu JUDr. Ing. Mário Dubaň, členovia senátu JUDr. Ivana
Štiftová a JUDr. Roman Majerský.
4. Podľa názoru sťažovateľa „vec nerozhodoval senát v zákonnom zložení.
Prerozdelenie veci v pomere 1 : 99 nezodpovedá kritériu náhodného výberu zákonného
senátu spomedzi aspoň dvoch senátov. Uvedený pomer zachováva náhodné rozdelenie vecí,
avšak vzájomný pomer rozdelenia vecí 1 : 99 má za následok iba formálne zachovanie
pravidla náhodného výberu senátu z dvoch senátov. Uvedený číselný pomer 1 : 99
je natoľko jednostranný v prospech pridelenia vecí novozriadenému senátu 16Co,
že porušuje pravidlo náhodného výberu. Iba jedna zo sto vecí bola pridelená jednému
senátu, naopak až deväťdesiatdeväť vecí druhému senátu. Účel ústavnej a zákonnej úpravy
pridelenia veci bol týmto postupom obídený. Netvrdíme, že pomer rozdelenia vecí medzi dva
senáty musí byť 50 : 50, ale pomer 1 : 99 je ústavne neakceptovateľný.“.
5. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že „základné právo
sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 3 Co/129/2015 zo dňa 31. mája 2018“. Navrhuje, aby ústavný súd
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal
krajský súd k úhrade trov konania.
6. Ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudcovi spravodajcovi Petrovi
Brňákovi, ktorého funkčné obdobie sudcu ústavného súdu uplynulo 16. februára 2019. Preto
v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky
na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 bola vec prerozdelená sudcovi
spravodajcovi Petrovi Molnárovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola predbežne
prerokovaná v druhom senáte ústavného súdu v zložení Jana Laššáková (predsedníčka
senátu) a sudcovia Peter Molnár a Ľuboš Szigeti.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13
a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona
o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
13. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
14. Sťažovateľ ústavnou sťažnosťou namieta napadnuté uznesenie krajského súdu,
ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 19/2006 z 3. apríla 2014 a vec mu
bola vrátená na ďalšie konanie.
15. Podľa § 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
16. Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému
sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
17. Podľa § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd
rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce
na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní,
v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu.
Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4. Zmenu v osobe zákonného sudcu
možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
18. Podľa § 365 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
odvolanie možno odôvodniť tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.
19. Podľa § 420 písm. e) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd.
20. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že dôvodom opravných
prostriedkov v civilnom sporovom konaní je aj to, že rozhodoval vylúčený sudca alebo súd
nebol správne obsadený, pričom súd nie je správne obsadený, ak vo veci nerozhoduje
zákonný sudca. Nasvedčuje tomu aj definícia zákonného sudcu (porovnaj znenie § 3
ods. 3 zákona o súdoch).
21. Aj prax všeobecných súdov akceptuje skutočný zmysel zákonného sudcu
ako procesnej garancie, ktorej porušenie sa môže a musí preskúmať aj v opravných
konaniach (IV. ÚS 10/02).
22. Účinnú ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
môže ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu (III. ÚS 212/2011). V konaní
ústavného súdu by potom bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky
pre vydanie dodatku rozvrhu práce na rok 2018 boli splnené, či jeho obsah zodpovedá
požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup
nezákonného sudcu (senátu) v konaní krajského súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie
vo veci.
23. Podľa judikatúry ústavného súdu až po rozhodnutí vo veci samej možno
jednoznačne zadefinovať, či konanie krajského súdu bolo zaťažené vadou významnou
z hľadiska základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny,
pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky,
či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie sporových strán bolo
výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako členov senátu) ustanoveného
pre rozhodnutie prípadným nezákonným dodatkom k zmene rozvrhu práce krajského súdu,
a v akej miere sa prípadne taký sudca (senát) na konaní a rozhodovaní veci podieľal.
24. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd predovšetkým zohľadnil, že napadnuté
uznesenie krajského súdu nie je meritórnym rozhodnutím, ani rozhodnutím,
ktorým sa konanie pred všeobecnými súdmi končí, naopak krajský súd napadnutým
uznesením zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právna vec
sťažovateľa sa nachádza v takom štádiu konania, v ktorom podľa platnej právnej úpravy
konania pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa § 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania [podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP], ako aj dovolania [podľa § 420 písm. e) CSP].
Uvedené riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú stranám súdneho konania
namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie ich základného práva
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tieto skutočnosti vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým
všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných
sťažovateľovi (ako strane konania) sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu
namietanému porušeniu jeho základného práva, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej
sťažnosti.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
ústavnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2019