Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-140

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. októbra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou

T., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka Mgr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti T., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 30. novembra 2010 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. novembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti T., a. s., trovy konania v sume 471,28 € (slovom štyristosedemdesiatjeden eur a

dvadsaťosem centov) na účet obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., v mene ktorej koná

advokátka Mgr. A. Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Podaním

doručeným ústavnému súdu 9. mája 2011 sťažovateľka doplňujúc svoju sťažnosť z 2. mája

2011 navrhla vysloviť aj porušenie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) napadnutým rozsudkom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola v postavení žalovanej účastníkom

konania vedeného na prvom stupni Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. . Predmetom konania bola zdržovacia žaloba obchodnej spoločnosti

F., B., predtým obchodnej spoločnosti Š., a. s., B. (ďalej len „žalobkyňa v 1. rade“),

opierajúca sa o súťažné a známkové právo, ďalej návrh na zaplatenie náhrady škody v sume

14 122 409,21 € z dôvodu nezaplatených licenčných poplatkov za užívanie ochranných

známok (Š., Š. a M.), tiež návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho z

hodnoty know-how v sume 3 631 547,50 € a zisku, ktorý mal žalovaný získať užívaním

know-how v sume 29 671 238,10 €, a napokon aj návrh na primerané zadosťučinenie

spočívajúce v uverejnení ospravedlnenia.

Vo veci rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -1117 z 1. marca 2007

(ďalej aj „prvostupňový rozsudok“) tak, že sťažovateľke uložil povinnosť „zdržať sa

akéhokoľvek, i čiastkového, využívania znalostí alebo skúseností tvoriacich predmet know-

how navrhovateľa popísaného v znaleckom posudku č. 8/199 z 12. novembra 1999

vypracovaného súdnym znalcom Ing. I. S. a v znaleckom posudku č. 45/1999 z 29.

novembra 1999 vypracovanom súdnou znalkyňou Ing. M. M., týkajúceho sa organizácie,

herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozsudku“. Sťažovateľka bola tiež prvostupňovým rozsudkom

zaviazaná zaplatiť sumu „1 003 279 719 Sk do 30 dní od právoplatnosti rozsudku“ a tiež

„úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 07. 02.

2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 18,80 % p. a. zo sumy 141 691 414,70 Sk za

obdobie od 07. 02. 2000 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 17,75 % p. a. zo sumy

107 743 566,60 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške

17,75% p. a. zo sumy 172 507 030,80 Sk za obdobie od 13. 10. 2002 do zaplatenia, úrok z

omeškania vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 05. 09. 2003 do

zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 16,50 % p. a. zo sumy 92 731 654,60 Sk za obdobie

od 05. 09. 2003 do zaplatenia“. Sťažovateľke bola ďalej uložená povinnosť «v lehote 30

dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku na svoje náklady uverejniť dvakrát za

sebou s odstupom jedného týždňa platený inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov S., Š.,

P. a N. s nasledovným textom „S. a. s. sa uverejnením tohto inzerátu ospravedlňuje

spoločnosti Š., a. s. že bez jej súhlasu používala pri prevádzkovaní číselných lotérii jej

ochranné známky Š., Š. a M., čím spoločnosť T., a. s. získala na úkor spoločnosti Š., a. s.

neoprávnený majetkový prospech.“». Vo zvyšku krajský súd žalobu zamietol a

sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania „vo výške 79 526 540,60 Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku“.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. zo 7. augusta 2008

(ďalej aj „odvolací rozsudok“) prvostupňový rozsudok zohľadňujúc zmenu účastníkov

konania potvrdil, a to vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade v časti zdržovacieho výroku a

primeraného zadosťučinenia a vo vzťahu k obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., B. (ďalej len

„žalobkyňa v 2. rade“), v časti výroku o peňažnom plnení, ako aj v časti výroku, ktorým súd

prvého stupňa návrh zamietol. Podľa sťažovateľky sa v odvolacom konaní najvyšší súd „v

zásade stotožnil s právnou a skutkovou argumentáciou“ a „účastníkov konania zaviazal na

náhradu trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej Odvolacím rozsudkom NS SR“.

Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) najvyšší súd ako súd dovolací rozsudkom

sp. zn. z 30. novembra 2010 zamietol dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť sumu

14 122 409,21 € žalobkyni v 2. rade, ktorou sa po zmene účastníkov konania počas konania

o mimoriadnom dovolaní stala obchodná spoločnosť L. (v ďalšom texte sa myslí žalobkyňa

v 2. rade aj jej právna nástupkyňa, pozn.). V ostatnej časti napadnutý prvostupňový

rozsudok a odvolací rozsudok najvyšší súd zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch sťažnosti sťažovateľka predovšetkým uviedla: „Najvyšší súd Slovenskej

republiky v dôsledku výkladovej a aplikačnej svojvôle porušil... základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nelogickým, nepresvedčivým a vnútorne protirečivým odôvodnením Napadnutého rozsudku,

ktorým neodstránil najmä vnútorné rozpory v časti aplikácie právnych predpisov v

rozsudkoch súdov nižších stupňov pri posudzovaní nárokov na náhradu škody z titulu

neoprávneného používania ochranných známok, kde ďalej na skutkový stav, ktorý však

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní aplikoval v niektorých prípadoch (podľa textu

nižšie) nesprávnu právnu normu, pričom často krát aplikáciu tejto právnej normy

zrozumiteľne neodôvodnil, alebo odôvodnil spôsobom ktorý prekračuje rámec prípustnej

právnej argumentácie, nevzal do úvahy platné a účinné právne normy známkového práva v

spornom období, zároveň sa nevysporiadal so zásadnou a kľúčovou argumentáciou

generálneho prokurátora čím Napadnutý rozsudok nesie všetky znaky arbitrárneho a

ústavne nesúladného rozhodnutia.“ Sťažovateľka zhodnotila odôvodnenie napadnutého

rozsudku ako jednostranné a formalistické.

V nadväzujúcej časti sťažnosti podrobila sťažovateľka odôvodnenie napadnutého

rozsudku rozsiahlej kritike dôvodiac, že najvyšší súd nerozlišoval pojmy „označenia“ a

„ochranná známka“, nedostatočne zistil skutkový stav, resp. sa dopustil omylov pri jeho

posudzovaní, vykonal nesprávne právne posúdenie veci, resp. neaplikoval právne normy v

okolnostiach veci relevantné, tiež nevyhodnotil, či napriek neregistrácii sťažovateľkou

používaných označení mohla byť sťažovateľka oprávnená tieto označenia používať

(minimálne v niektorom období, za ktoré mal uplatnený nárok na náhradu škody vzniknúť),

a napokon, že pri určení výšky škody pochybil, keď pri jej určení vychádzal zo znaleckých

posudkov, ktoré pre zmenu v skutkovom stave použiteľné neboli.

V odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedla: «Dovolací súd najskôr v odôvodnení

Napadnutého rozsudku konštatoval, že sa stotožňuje s odôvodnením oboch rozsudkov súdov

nižších stupňov po stránke vyhodnotenia skutkového stavu ako i v časti aplikácie právnych

predpisov, hoci tieto dva rozsudky sa rozchádzali nielen v posúdení právneho základu pre

vznik nároku na náhradu škody (KS BA dôvodil nekalosúťažným konaním Sťažovateľa a

odvolací súd len porušením ustanovení známkového práva) ale i v aplikácii právnych

predpisov v časti náhrady škody. KS BA vychádzal z koncepcie právneho nástupníctva

Sťažovateľa po P., odvolací súd mu priznal práva majiteľa ochranných známok i v období,

kedy označenia neboli zapísané do registra ochranných známok. Dovolací súd túto

skutočnosť v Napadnutom rozsudku v celom rozsahu ignoroval a hoci ďalej v odôvodnení

poukázal, že správnu normu () na nároky z titulu náhrady škody podľa

jeho názoru aplikoval práve KS BA, aplikáciu odôvodnil na

podklade úplne iných skutočností, ktoré sú v lepšom prípade nejasné, inak v príkrom

rozpore so základmi civilistickej právnej náuky - koncepcie vzniku zodpovednosti za škodu

ako záväzkovej či mimozáväzkovej zodpovednosti, pričom aplikácia Obchodného či

závisí práve na tomto posúdení. ...

V zmysle argumentácie Sťažovateľa dovolací súd aplikoval v niektorých prípadoch

nesprávnu právnu normu, pričom často krát aplikáciu tejto právnej normy zrozumiteľne

neodôvodnil, alebo odôvodnil spôsobom, ktorý prekračuje rámec prípustnej právnej

argumentácie, nevzal do úvahy platné a účinné právne normy známkového práva v

žalovanom období, zároveň sa nevysporiadal so zásadnou a kľúčovou argumentáciou

generálneho prokurátora, okrem jednoduchého konštatovania, že ju považuje za nedôvodnú

s odkazom na argumentáciu súdov nižších stupňov, čím Napadnutý rozsudok nesie všetky

znaky arbitrárneho a ústavne nesúladného rozhodnutia s označenými právami podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru. ...

Všeobecné súdy sa uspokojili s jednoduchou konštrukciou práv F. a. s. ako

„majiteľa“ či „vlastníka“ ochranných známok bez ohľadu na zmysel a účel zákona o

ochranných známkach, rozlišovaciu funkciu ochranných známok, formálny zápis

ochranných známok zo strany F. a. s. a následný výmaz ochranných známok pre jediný typ

služieb pre aké sa tieto označenia v histórii reálne užívali (teda pre číselné lotérie).

Odôvodnenie rozhodnutí v časti náhrady škody v období pred zápisom označení do registra

ochranných známok je celkom v rozpore so zákonnou konštrukciou inštitútu ochranných

známok ako označení zapísaných v osobitnom registri. Túto skutočnosť sa pokúsil v

napadnutom rozsudku „napraviť“ dovolací súd doplnením odôvodnenia s poukazom na § 6

s odkazom na právo prednosti, ako na právo garantujúce ochranu

prihlasovateľovi označenia v rozsahu ochrany, ktorú citovaný zákon poskytuje majiteľovi

ochrannej známky. Uvedená argumentácia bez relevantného právneho výkladu resp.

analógie pri aplikácii právnych noriem známkového práva v Napadnutom rozsudku s

prihliadnutím na stručnú, formálnu a napriek tomu rozchádzajúcu sa argumentáciu súdov

nižších stupňov nepredstavuje pre Sťažovateľa také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré by z hľadiska právnej istoty Sťažovateľa ako účastníka konania predstavovalo

materiálnu ochranu zákonnosti garantovanú právom na súdnu ochranu.

Toto zmätočné a tendenčné odôvodnenie pritom predstavuje pre Sťažovateľa

povinnosť uhradiť z titulu náhrady škody za užívanie „ochranných známok“ c. spoločnosti

L. mimoriadne vysokú sumu a v časti úrokov z omeškania predstavuje „návod“ pre súdy

nižších stupňov aký právny predpis aplikovať pri rozhodovaní o zrušenej a vrátenej časti

konania, čím sa právna neistota Sťažovateľa premieta do očakávania následného

nesúladného rozhodovania prvostupňového súdu na základe záväzných právnych záverov

dovolacieho súdu...».

Vo vzťahu k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi

podľa a listiny sťažovateľka v doplnení sťažnosti z 9. mája

2011 poukázala na argumentáciu formulovanú vo svojej predchádzajúcej sťažnosti

doručenej ústavnému súdu 21. septembra 2010 vedenej pod sp. zn. .

Podstatou námietok sťažovateľky v týchto sťažnostiach týkajúcich sa porušenia už

označených základných práv bol jej nesúhlas so zmenami v obsadení senátu sudcami

najvyššieho súdu rozhodujúcimi v jej veci predsedom najvyššieho súdu (ďalej len „predseda

najvyššieho súdu“), ktorý mal 24. septembra 2009 vydať opatrenie č. Spr. 162/2009-20

o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2009 a tiež 3. augusta 2010 mal vydať

opatrenie č. Spr. 101/2010-13 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej

aj „opatrenia“). V doplnení sťažnosti sťažovateľka poukazujúc na judikatúru ústavného

súdu uviedla, že „Z Opatrenia 2009 a 2010 nevyplývajú žiadne okolnosti predvídané

Rozvrhom práce v časti IV, článok IV ods. 1 teda okolnosti, ktoré by vylučovali v zmysle

ustanovení sudcov JUDr. Z. Ď., JUDr. J. Z. či JUDr. P. D.

z prejednania a rozhodovania vo veci Napadnutého rozsudku, resp. ak by aj existovali, k

zmene zákonného sudcu by došlo spôsobom predvídaným samotným Rozvrhom práce a to

nahradením niektorým z náhradníkov uvedených v Rozvrhu práce pre senát O-V pod

poradovým číslom 6-9.

JUDr. K. P., ktorá na základe Opatrenia 2010 nahradila v senáte JUDr. P. D.,

pritom nikdy nebola uvedená ako náhradníčka pre senát O-V. Rovnako žiaden z troch

menovaných a nahradených sudcov v čase vydania príslušného Opatrenia predsedom NS

SR v súlade s § 50 ods. 2 písm. c) a d) Zákona o súdoch resp. v zmysle časti IV, článku IV

ods. 1 Rozvrhu práce NS SR na rok 2010 nemal žiadnu krátkodobú, náhlu, či dlhodobú

prekážku, ktorá by mu bránila vec prejednať a rozhodnúť.

Neexistenciu okolností predvídaných Rozvrhom práce v časti IV, článku II možno

logicky argumentovať na podklade skutočnosti, že Opatrenie 2009 ani 2010 žiadnu z týchto

okolností podmieňujúcich a umožňujúcich zmenu v Rozvrhu práce neuvádza...

Zmeny v Rozvrhu práce na rok 2009 a 2010... predseda NS SR vykonal v rozpore s §

50 ods. 2 písm. c), d) e) Zákona o súdoch, bez existencie okolností predvídaných Rozvrhom

práce, ktorý na podklade Zákona o súdoch predstavuje právny rámec a garanciu

rozhodovania zákonného sudcu (či senátu v zložení zo zákonných sudcov) pre Sťažovateľa

ako účastníka konania. Opatrenia 2009 a 2010 predstavujú ústavne nesúladnú zmenu

Rozvrhu práce NS SR, ktorá nerešpektuje predvídateľnosť možnosti zmien zákonného

senátu. Nahradenie sudcov JUDr. Z. Ď., JUDr. J. Z. či JUDr. P. D. sudcami JUDr. A. P.,

JUDr. D. L. a JUDr. K. P. je porušením práva Sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému

sudcovi v zmysle článku 48 ods. 1 , Listiny

základných práv a slobôd ako aj práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Účelom práva priznaného podľa je zabezpečiť občanovi, aby

ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má

právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu,

ktorý je vecne a miestne príslušný. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom

ustanovené predpoklady pre funkciu sudcu, bol pridelený na výkon funkcie k určitému súdu

alebo dočasne pridelený na výkon sudcovskej činnosti k určitému súdu a ktorého funkcia

nezanikla...

Za zákonného sudcu podľa zásadne treba považovať toho, kto bol

určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti

odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody

uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, treba

takisto považovať za zákonných sudcov podľa ...

Zmeny rozvrhu práce, ktoré sú vykonané v rozpore so zákonom, ústavne nesúladným

spôsobom, nemôžu z hľadiska právnej istoty účastníka konania a jeho

garantovaného práva na zákonného sudcu založiť či ustanoviť iného sudcu, ktorý by mal

všetky atribúty zákonného sudcu a právomoc prejednať a rozhodovať vo veci.“.

V treťom doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 21. júna 2011 sťažovateľka

uviedla dôvody smerujúce voči právnym záverom najvyššieho súdu týkajúce sa otázky

priznania peňažného plnenia žalobkyni v 2. rade z bezdôvodného obohatenia za

sťažovateľkou privlastnené know-how. Týmito argumentmi sťažovateľka napáda

formalisticky a neprimerane zjednodušujúci prístup najvyššieho súdu pri ustálení

jednotlivých zložiek (elementov), ktoré mali tvoriť know-how žalobkyne v 1. rade,

vyjadruje nesúhlas s nesprávnym právnym posúdením podmienok poskytnutia právnej

ochrany know-how a s tým súvisiacej relevantnej právnej otázky povahy duševného

vlastníctva ako takého a možnosti aplikácie všeobecnej právnej úpravy vlastníckeho práva

obsiahnutej v na predmety duševného vlastníctva. V tejto súvislosti

vyčítala sťažovateľka dovolaciemu súdu rozpor jeho právnych názorov s ustálenými

názormi civilistickej právnej náuky.

II.

Ústavný súd uznesením č. k. -81 z 10. mája 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľky doručenú 3. mája 2011 a doplnenú 9. mája 2011 na ďalšie konanie a súčasne

odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu č. k. -1117 z 1. marca 2007 v

spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. -1236 zo 7. augusta 2008 v

časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť právnej nástupkyni žalobkyne v 2. rade

sumu 14 122 409,21 €, až do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

Na základe výzvy ústavného súdu sa predseda najvyššieho súdu vyjadril k vecnej

stránke prijatej sťažnosti stanoviskom č. KP 4/2011-50 (Nobs 78/2011) z 13. júna 2011, v

ktorom okrem iného poukázal na to, že nemožno považovať za porušenie základného práva

na súdnu ochranu to, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s citovaným právom. Ďalej vo

svojom stanovisku predseda najvyššieho súdu uviedol: «Najvyšší súd je presvedčený, že

dovolací súd sa v napadnutom rozsudku náležite zaoberal so všetkými námietkami

vznesenými generálnym prokurátorom a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal,

tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku považujeme za ústavne akceptovateľné, zodpovedajúce ustanoveniu

(ďalej len „“) a tohto sa súd naďalej

pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z

podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej

normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ( ). Odôvodnenie

rozsudku poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl.

6 ods. 1 dohovoru, ako aj , a teda ho nemožno považovať za svojvoľné,

resp. arbitrárne. Tvrdenia sťažovateľa podľa názoru najvyššieho súdu sledujú len

dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej konanie skončilo nepriaznivým

výsledkom pre neho, táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre

namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý

proces. Výhrady sťažovateľa sa týkajú posudzovania nárokov na náhradu škody z titulu

neoprávneného používania ochranných známok, pričom ostatné časti rozsudku ponechal

nedotknuté. Je preto otázne, či námietky sťažovateľa nie sú účelové, keď s odôvodnením

jednej časti rozsudku vyjadruje svoj nesúhlas, kým ostatné časti, rovnako významné,

nenamieta.»

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a listiny predseda

najvyššieho súdu odkázal na obsah stanovísk zo 6. decembra 2010 a 22. februára 2011

(správne ide o stanovisko z 2. marca 2011, pozn.) doručených k predchádzajúcim

sťažnostiam sťažovateľky, ktorými napádala opatrenia predsedu najvyššieho súdu č.

Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2009 a č. Spr. 101/2010-13 z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na

rok 2010. Tieto skoršie sťažnosti boli ústavným súdom prerokované v spoločnom konaní a

bolo o nich rozhodnuté nálezom sp. zn. z 13. apríla 2011. V stanovisku zo

6. decembra 2010 najvyšší súd predovšetkým poukázal na predčasnosť sťažovateľkou

vznesených námietok, keďže pred rozhodnutím všeobecného súdu „v konkrétnej veci

nemožno uvažovať o odňatí sťažovateľa zákonnému sudcovi. Do rozhodnutia súdu totiž

môže dôjsť k opakovanej zmene v zložení senátu, napr. v dôsledku vylúčenia sudcu, v

dôsledku PN sudcu, v dôsledku odchodu do dôchodku sudcu atď. Napokon môže vzniknúť

situácia, že vo veci rozhodne senát, ktorý bol tvorený pred prijatím namietaného

opatrenia.“. V zásade zhodné právne argumenty formuloval predseda najvyššieho súdu aj

vo svojom stanovisku č. KP 4/2010-110 z 2. marca 2011.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 13. júna 2011 predseda najvyššieho súdu následne

poukázal na obsah nálezu ústavného súdu č. k. -83 z 13. apríla 2011,

ktorým bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi

zaručené a listiny a jej právo na prejednanie veci súdom

zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konaní vedenom pred najvyšším

súdom pod sp. zn. , už citovanými opatreniami porušené neboli. Podľa

predsedu najvyššieho súdu z „uvedeného vyplýva, že ústavný súd o tejto námietke

právoplatne rozhodol, a preto už o nej znovu rozhodovať nemožno ( ).

K uvedenej časti sťažnosti najvyšší súd len na okraj dodáva, že súčasťou základného

práva na zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia

senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na

rozvrh práce podľa patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť

obsadenia súdu, resp. senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania. Zo

zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje

každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami pridelený do senátu.

Obidve namietané opatrenia predsedu najvyššieho súdu boli vydané v súlade s platným

rozvrhom práce najvyššieho súdu. K zmene v zložení senátu došlo na základe právnej

úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, a preto takýto postup považujeme za zákonný, a

teda aj súladný s .

V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd zastáva názor, že

medzi napadnutým rozsudkom a namietaným porušením základných práv zaručených

, resp. práv zaručených dohovorom a listinou, neexistuje taká spojitosť, ktorá by

umožňovala vysloviť záver o ich porušení.“.

Vzhľadom na uvedené predseda najvyššieho súdu navrhol, aby „ústavný súd

uznesením vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa a

ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu z 30. novembra 2010, sp. zn. , porušené nebolo“.

K druhému doplneniu sťažnosti z 20. júna 2011 sa najvyšší súd vyjadril podaním

z 3. októbra 2011, v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

Sťažovateľka k vyjadreniu najvyššieho súdu z 13. júna 2011 zaujala stanovisko

podaním z 3. augusta 2011, podľa ktorého vydaním opatrení predsedu najvyššieho súdu,

ktorými došlo k zmene rozvrhov práce na rok 2009 a 2010, došlo k materiálnym zmenám v

senáte dovolacieho súdu, ktorý rozhodoval napadnutým rozsudkom, a preto považuje túto

výmenu sudcov za ústavne nesúladnú, a to „v počte, ktorý tvorí ratio decidendi pri

prijímaní rozhodnutia senátu“. V ostatnej časti sa pridŕžala argumentov uvedených v

sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s obsahom

sťažnosti, s vyjadrením predsedu najvyššieho súdu č. KP 4/2011-50 (Nobs 78/2011)

z 13. júna 2011 a vyjadrením sťažovateľky z 27. júna 2011 doručeným ústavnému súdu

3. augusta 2011, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia a predloženého spisu vedeného

krajským súdom pod sp. zn. , predtým pod sp. zn. , a zberného

spisu vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. dospel k názoru, že od

tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a

ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a

ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , I.

ÚS 17/01).

Z citovanej judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí

všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a

skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo

absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v .

Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z

ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na

prerokúvaný skutkový prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného

práva účastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,

ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s

požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a

hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho

a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v

oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na

povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z

medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS

79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z a a dohovoru v

súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či

konanie rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so

zreteľom na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1

, dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť

súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť

[ a (ďalej aj „OSP“); m. m. ],

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať

vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a

právnymi závermi na strane druhej (m. m. ).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku

ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd

musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom

konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a

oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , III.

ÚS 117/07, ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie ustanovení príslušných právnych predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými

súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri

poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou

súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem

na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej

normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický

postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom

jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii

ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich

doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu)

odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická

súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, že sa v takýchto

prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej

normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo

nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií

interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného

ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e

ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych

orgánov zákonom v zmysle totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú

nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.

Ustanovenie nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (, ).

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu

14 122 409,21 € (t. j. 425 451 700 Sk istiny), zamietol a v ostatnej časti rozsudok

prvostupňového súdu, ako aj rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Vo svojom odôvodnení najvyšší súd správne konštatoval, že v konaní bolo

uplatnených niekoľko návrhov so samostatným skutkovým, ako aj právnym základom

(nároky peňažné aj nepeňažné). Žiada sa uviesť, že generálny prokurátor v mimoriadnom

dovolaní uviedol spolu jedenásť námietok, ktoré osobitne smerovali voči relevantným

právnym záverom súdu prvostupňového aj súdu odvolacieho a svojím obsahom jednotlivo

proti všetkým nárokom uplatneným žalobkyňami v konaní.

1.1 K nároku na náhradu škody spôsobenej neoprávneným užívaním

ochranných známok

Sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti v prvom rade argumenty pre vyslovenie

porušenia označených základných práv v časti, v ktorej bolo mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora zamietnuté, keďže v sústave všeobecných súdov už nie je možné

domáhať sa nápravy jej porušených práv. Je namieste poznamenať, že v dôsledku

čiastočného zamietnutia mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora došlo aj k zániku

účinkov odkladu vykonateľnosti nároku priznaného rozsudkami súdov nižších stupňov, a to

v časti náhrady škody spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok Š., Š. a M..

Dôvody, pre ktoré sťažovateľka napadla rozsudok dovolacieho súdu sťažnosťou podľa čl.

127 , sa dotýkajú tak skutkovej, ako aj právnej stránky veci.

Najvyšší súd k argumentom generálneho prokurátora, ktorý namietal nesprávne

posúdenie zásahu sťažovateľky do práv žalobkýň k ochranným známkam, na základe čoho

bolo priznané žalobkyni v 2. rade peňažné plnenie v sume 14 122 409,21 € z titulu náhrady

škody spôsobenej neoprávneným užívaním ochranných známok, v napadnutom rozsudku

uviedol:

«Dovolací súd v tejto časti považuje rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok

súdu prvého stupňa, za náležité odôvodnený, pričom toto odôvodnenie vychádza z náležité

zisteného skutkového stavu, na ktorý boli správne aplikované príslušné právne predpisy.

Súdy nižšieho stupňa správne rozhodli pokiaľ ide o základ nároku na náhradu škody, ako aj

pokiaľ ide o výšku škody, ktorá bola preukázaná znaleckými posudkami...

Dovolateľ k tejto časti napadnutých rozsudkov svoje námietky uviedol predovšetkým

v bode osem argumentujúc, že súdy tento nárok nesprávne právne posúdili. Tieto námietky

generálneho prokurátora nie sú dôvodné.

Žalobou bol uplatnený nárok na náhradu škody za neoprávnené užívanie uvedených

ochranných známok žalovaným za obdobie od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002, keď

žalovaný tieto ochranné známky prestal používať. Žalobca zaslal prihlášky ochranných

známok dňa 3. mája 1994. Teda pôvodný žalobca (Š. a. s.) bol vlastníkom týchto

ochranných známok, s právom prednosti od 3. mája 1994. V registri Úradu priemyselného

vlastníctva SR boli zapísané po čiastočnom výmaze, pre činnosti „organizovanie lotérií a

stávkových hier“ s výnimkou číselných lotérií. Tieto služby sú podobné službe

„organizovanie číselných lotérii“. Je nepochybné, že žalovaný uvedené ochranné známky

používal bez súhlasu žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu). Tým, je daný základ na

náhradu škody, keďže zo strany žalovaného došlo k porušeniu ust. § 25 ods. 1 zák. č.

o ochranných známkach. Z tohto dôvodu je žalovaný povinný uhradiť

žalobcovi škodu podľa ust. ObchZ v spojení s

Námietka dovolateľa, že súdy mali nároky na náhradu škody posudzovať diferencovane,

teda inak za obdobie od 1. januára 1996 po zápise ochranných známok do registra v

priebehu rokov 1997 a 1998, a inak po ich zápise, je právne bezpredmetné. Totiž z

príslušných rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva, nepochybné vyplýva, že všetky

sporné ochranné známky boli do registra zapísané s právom prednosti od 3. mája 1993, a

teda od tohto dňa sa na ne vzťahuje právna ochrana ( zák. 5. ).

Na tejto zodpovednosti žalovaného nič nemení ani skutočnosť, že v roku 2004 došlo k

čiastočnému výmazu predmetných ochranných známok. S touto právnou otázkou sa súdy v

odôvodnení napadnutých rozsudkov náležite vyporiadali, s ktorou argumentáciou dovolací

súd sa stotožňuje. Námietky dovolateľa týkajúce sa tejto otázky dovolací súd nepovažuje za

dôvodné. Je síce pravdivé jeho tvrdenie, že súdy v odôvodnení výslovne neodkazujú na ust.

účinného od 1. januára 2002, avšak táto novela na

zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi nič nemení. Podľa obsahu spisu,

novelizované ustanovenie tento nárok žalobcu

nespochybňuje. Totiž v odôvodnení napadnutých rozhodnutí súdy správne poukazujú nato,

že aj po čiastočnom výmaze ochranných známok (organizovanie číselných lotérii, v ktorej

oblasti žalobca nebol oprávnený podnikať), žalobca aj naďalej zostal vlastníkom týchto

ochranných známok pre služby organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných

lotérií a doplnkových hier k číselným lotériám, na čo inak správne poukazuje aj dovolateľ,

ktoré služby sú nepochybné podobné ( ) číselným lotériám,

keďže obe tieto činnosti sú v zásade založené na rovnakých princípoch, ako sú náhodilosť,

nepredvídateľnosť, nevypočitateľnosť atď.

Na základe uvedených záverov aj dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný slovné

ochranné známky Š., Š. a M. používal neoprávnene, a to počas celého žalovaného obdobia,

napokon žalovaný sám z vlastnej vôle tieto ochranné označenia prestal používať. Teda aj

dovolací súd základ uplatneného nároku na náhradu škody považuje za nespochybniteľný.

V dôsledku neoprávneného užívania, žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi

vzniknutú škodu. Súdy pri určení výšky škody vychádzali z toho, čo by žalobca získal, ak by

so žalovaným alebo inou osobou uzavrel licenčnú zmluvu podľa § 508 a nasl. ObchZ, a tak

by získal primeraný licenčný poplatok. Táto výška bola vyčíslená znaleckými posudkami

vypracovanými súdnou znalkyňou Ing. G. Z. č. 1/2003 (č. 1. 425 - 431) a Ing. M. M. č.

11/2003 (č. l. 432 - 438), obe z odboru priemyselné vlastníctvo. Dovoláteľ závery tohto

posudku spochybňuje, namietajúc, že použitá metóda výpočet - licenčná analógia, je

nesprávna, a to v dôsledku čiastočného výmazu predmetných ochranných známok dňom 24.

septembra 2004. Dovolací súd s touto námietkou sa nestotožňuje, pretože zostávajúci zápis

ochranných známok, ako je to konštatované vyššie je podobný organizovaniu číselných

lotérií. Teda uvedené znalecké posudky sú použiteľné a akceptovateľné aj po dni 24.

septembra 2004, keď došlo k čiastočnému výmazu uvedených ochranných známok, preto z

tohto hľadiska nejde o novú skutkovú situáciu. Pokiaľ ide o právne posúdenie, dovolací súd

sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zodpovednosť žalovaného za

protiprávne konanie, t. j. jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi, je potrebné

posúdiť podľa . Totiž pri výpočte výšky náhrady škody sa tiež

vychádzalo z ustanovení , a to až 515.

Z obsahu spisu ďalej nepochybne vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bola

uzavretá celá séria zmlúv, v ktorých sa upravovali ich obchodnoprávne vzťahy podľa

ustanovení . Ide napr. o zmluvu o zabezpečení spracovania dát a

ostatných technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových

hier z 27. augusta 1993 uzatvorenú podľa a , obdobná

zmluva z 21. januára 1994, zmluva o zabezpečení informácií tipujúcim a propagácii

číselných lotérií a stávkových hier z 3. februára 1994 uzatvorená podľa tých istých

ustanovení , zmluva o obstaraní stávkovej služby z 2. februára 1995

uzatvorená podľa , zmluva o zabezpečení servisu

technického systému O. z 28. decembra 1995 a mnohé ďalšie. V týchto zmluvách sa

uvádzajú aj označenie Š., Š. a M. To nasvedčuje tomu, že vôľou zmluvných strán bolo, aby

ich obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa ustanovení .

Dôsledkom tohto právneho stavu je potom aj to, že ustanovenia je

potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho konania žalovaného, teda aj

na vzťahy, keď protiprávnym konaním žalovaného bola žalobcovi spôsobená škoda.

Úvahy dovolateľa o tom, aká by bola skutková a právna situácia, keby žalovaný tieto

ochranné známky nepoužíval za daného stavu, je bezpredmetná. Pre právne posúdenie veci

je rozhodujúci skutkový stav zistený súdmi. A tento skutkový stav je taký, že žalovaný

uvedené ochranné známky v rozhodnom období používal, a to bez súhlasu ich majiteľa

(žalobcu), a teda používal ich v rozpore so zákonom.

Na základe uvedených záverov dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozsudky

v časti, ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi v druhom rade sumu 14 122

409,21 eur (425 451 700,- Sk istiny) z titulu, že žalovaný neoprávnene v období, ktoré je

predmetom konania, používal ochranné známky, ktorých vlastníkom bol žalobca, je vecne

správny, a preto dovolací súd v tejto časti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora

zamietol ( v spojení s ).»

Sťažovateľka proti tejto časti dovolacieho rozsudku uviedla viacero námietok. V

prvom rade tvrdí, že všeobecné súdy vo všetkých stupňoch dôsledne nerozlišovali medzi

pojmami označenie a ochranná známka, ktoré sú v texte ich rozhodnutí používané ako

synonymá, a tiež, že sa všeobecné súdy pri prerokovaní veci v jednotlivých stupňoch

„rozchádzajú nielen v skutkových zisteniach, ale najmä v odôvodnení právneho základu“.

Napriek tomu napadnutým rozsudkom dovolací súd potvrdil správnosť rozhodnutia

odvolacieho aj prvostupňového súdu.

Nadväzne na to sťažovateľka namieta aj dôvod priznania peňažného nároku, podľa

ktorého žalobkyňa v 1. rade podaním prihlášky ochrannej známky Úradu priemyselného

vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) nadobudla zvýšenú právnu ochranu.

Poukázala na znenie o ochranných známkach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého práva na

ochrannú známku nadobudne a majiteľom ochrannej známky sa stane prihlasovateľ zápisom

označenia do registra, o čom vydá úrad majiteľovi ochrannej známky osvedčenie, na

základe čoho sťažovateľka uzavrela, že majiteľom žalovaných ochranných známok sa

žalobkyňa v 1. rade mohla stať až vo februári 1997 (M.), resp. v marci 1998 (Š., Š.). V tejto

súvislosti sťažovateľka namieta závery najvyššieho súdu o tom, že argumentácia

generálneho prokurátora týkajúca sa tejto otázky je „právne bezpredmetná“, a označuje ju

za rozpornú s konštrukciou inštitútu ochranných známok, ako aj logickým a jazykovým

výkladom . Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka

vzhľadom na obdobný charakter právnej úpravy poukázala aj na judikatúru Úřadu

průmyslového vlastnictví Českej republiky a stotožnila sa s argumentáciou generálneho

prokurátora, že neregistrované označenie požíva ochranu iba v zmysle ustanovení

týkajúcich sa nekalej súťaže.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozporné, keďže

v časti týkajúcej sa právneho základu vzniku nároku na náhradu škody na s. 172 sa

v rozsudku uvádza, že žalovaný „je povinný uhradiť žalobcovi škodu podľa ust. § 53 ObchZ

v spojení s “, čím dovolací súd opiera priznané peňažné

plnenie o ustanovenie upravujúce právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, hoci

v inej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku, konkrétne v odôvodnení k šiestej námietke

generálneho prokurátora najvyšší súd uzatvára, že súdy nižších stupňov nedostatočne zistili

skutkový stav týkajúci sa toho, či konanie sťažovateľky vlastne možno považovať za

nekalosúťažné.

Sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdí, že žalované označenia mali reálnu

rozlišovaciu funkciu iba vo vzťahu k nej, keďže ich žalobkyňa v 1. rade nepoužívala v

spojitosti s vlastnými službami. Uviedla, že na tento argument sťažovateľky bola daná

stručná odpoveď len prvostupňovým súdom, a síce že „neobstojí argumentácia odporcu,

podľa ktorej získal prioritu pri užívaní označení zhodných s ochrannými známkami

navrhovateľa z dôvodu, že odporca tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto otázke treba

prihliadať i na navrhovateľove práva na užívanie týchto označení ako právneho nástupcu

P.“. Sťažovateľka pritom poukázala na osobitnú právnu úpravu konkurencie práv

používateľa nezapísaného označenia a majiteľa ochrannej známky ustanovenú v § 28 ods. 2

písm. c) .

Jednou zo zásadných námietok proti dôvodom dovolacieho rozsudku je podľa

sťažovateľky nesprávne právne posúdenie nároku na náhradu škody podľa ustanovení

. Dovolací súd podľa sťažovateľky nesprávne vychádzal z toho, že

„vôľou zmluvných strán bolo, aby ich obchodnoprávne vzťahy boli posudzované podľa

ustanovení “, dôsledkom čoho malo byť aj to, že ustanovenia

bolo potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z protiprávneho

konania sťažovateľky. Sťažovateľka argumentuje, že na túto mimozáväzkovú zodpovednosť

je potrebné aplikovať ustanovenia poukazujúc na špeciálne

ustanovenie . V spojitosti s tým namietala aj nepoužitie

ustanovenia , podľa ktorého súd môže náhradu škody

primerane znížiť.

V závere svojej argumentácie proti dovolaciemu rozsudku sťažovateľka poukázala na

odôvodnenie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, že výška licenčného

poplatku „za priemyselnoprávne nechránené riešenia môže dosahovať 35 % až 70 %

licenčného poplatku, ktorý je v danej oblasti podnikania obvyklý u registrovaných

ochranných známok“. totiž podľa sťažovateľky jednoznačne

rozlišuje medzi licenčnou zmluvou na označenia a na ochranné známky. Sťažovateľka

uvádza, že najvyšší súd v dovolacom konaní rovnako ako v odvolacom konaní a krajský súd

v prvostupňovom konaní nesprávne vychádzali pri určení výšky škody zo znaleckých

posudkov vypracovaných v roku 2003, keďže tieto nezohľadňovali neskorší čiastočný

výmaz predmetných ochranných známok pre organizovanie číselných lotérií a neprihliadali

ani na to, že žalobkyňa v 1. rade nebola oprávnená poskytnúť sťažovateľke právo používať

svoju registrovú ochrannú známku pre číselné lotérie. Dôsledkom toho majú byť znalecké

posudky, z ktorých súdy vychádzali nepoužiteľné pre stanovenie výšky náhrady škody.

Napokon sťažovateľka kritizuje aj formalistický prístup všeobecných súdov vrátane

dovolacieho súdu v napadnutom rozsudku pri vyhodnotení služieb poskytovaných

sťažovateľkou ako podobných službám, pre aké boli zapísané ochranné známky v prospech

žalobkyne v 1. rade.

Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci, sťažovateľka namieta, že krajský súd bez

„akéhokoľvek relevantného dôkazu“ konštatoval, že právny predchodca žalobkyne v 1. rade

(P.) bol majiteľom ochranných známok predtým, než práva na užívanie týchto označení

nadobudla z titulu právneho nástupníctva žalobkyňa v 1. rade. Sťažovateľka pritom

poukázala aj na to, že v konaní namietala nepreukázanie právneho nástupníctva žalobkyne v

1. rade k týmto označeniam (ochranným známkam). V konaní neboli podľa jej zistení

predložené ani žiadne dohody, ktoré by boli ku dňu podpisu rozhodnutia zriaďovateľa(-ov)

z 8. decembra 1992 jeho nedeliteľnou súčasťou a preukazovali by vysporiadanie práv k

označeniam Š., Š. a M.. Všeobecné súdy odvodzovali práva žalobkyne v 1. rade z dohody z

21. apríla 1993, avšak sťažovateľka tvrdí, že uvedenú dohodu vypracoval S. po zániku a

výmaze P. a že nástupníckym spoločnostiam (vrátane žalobkyne v 1. rade) bola táto dohoda

len doručovaná. Vzhľadom na to uvedená dohoda nemôže byť sama osebe právnym titulom

nadobudnutia práv k predmetom duševného vlastníctva. Sťažovateľka s poukazom na

znenie o ochranných známkach účinného v čase sporného

prevodu práv k ochrannej známke (ďalej len „skorší “)

uviedla, že na uzavretie zmluvy o prevode práva k ochrannej známke bol potrebný súhlas

Úradu pre vynálezy a objavy, pričom takýto prevod práva k ochrannej známke mohol

nadobudnúť účinnosť až odo dňa zápisu do registra. Podľa názoru sťažovateľky sa

žalobkyňa v 1. rade „nikdy nestala majiteľom ochrannej známky Š. z titulu právneho

nástupníctva po P. ani z titulu prevodu tejto ochrannej známky“.

Všeobecné súdy podľa sťažovateľky vôbec nevyhodnotili niektoré ňou predložené

dôkazy, predovšetkým odborné stanovisko prof. JUDr. P. H., v časti týkajúcej sa

ochranných známok, a súčasne poukázala aj na niektoré rozhodnutia českých súdov v

obdobných právnych veciach. Sťažovateľka tvrdí, že podanie prihlášky zo strany žalobkyne

v 1. rade bolo v máji 1994 iba formálne a špekulatívne, pretože žalobkyňa v 1. rade nikdy

nemala v úmysle tieto reálne používať na označenie vlastných tovarov a služieb. Keďže

označenia (Š., Š. a M.) boli podľa sťažovateľky vždy vnímané verejnosťou len v spojení s

číselnými lotériami, ktoré boli prevádzkované iba sťažovateľkou, pričom sa nikdy

nepoužívali pre iné lotérie či stávkové hry, akákoľvek rozlišovacia funkcia týchto

ochranných známok registrovaných v prospech žalobkyne v 1. rade pre služby

organizovanie lotérií a stávkových hier s výnimkou číselných lotérií je „de facto ničotná a

formálna“.

Ústavný súd považuje väčšinu z opísaných námietok sťažovateľky za relevantné

a dôvodné. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

najvyšší súd v predloženej veci skutočne nerozlišoval medzi pojmami označenie a ochranná

známka, pričom žalobkyňou v 1. rade prihláseným označeniam v období do zápisu týchto

označení do registra ochranných známok priznal rovnakú „kvalitu“, a tým aj rovnakú

právnu ochranu, ako by išlo o ochranné známky. Zo znenia odôvodnenia napadnutého

rozsudku totiž jasne vyplýva, že pri výklade dovolací súd

neprihliadal na obsah o zápise označení do

registra ochranných známok a jeho konštitutívnych účinkoch, v dôsledku čoho si s

poukazom na túto právnu otázku nesprávne vyložil.

Následkom toho dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že námietka dovolateľa o potrebe

diferencovaného posúdenia nároku na náhradu škody za obdobie do zápisu označení do

registra ochranných známok a za obdobie po tomto zápise je právne bezpredmetná. Inými

slovami, pokiaľ dovolací súd zo znenia zakotvujúceho

právo prednosti, ktoré vzniká prihlasovateľovi označenia pred každým, kto podá neskôr

prihlášku obsahujúcu zhodné alebo zameniteľné označenie pre rovnaké alebo podobné

služby bez súvislosti s ostatnými ustanoveniami zákona, odvodil záver o zhodnej právnej

ochrane prihlásených označení s neskoršie registrovanými ochrannými známkami, dopustil

sa výkladovej svojvôle pri aplikácii právnych noriem relevantných na daný prípad. Navyše,

správnosť najvyšším súdom použitého výkladu , ktorým

mimoriadne extenzívnym spôsobom prekročil doslovné znenie § 6 tohto zákona, dovolací

súd presvedčivo neodôvodnil odkazom na ustálenú judikatúru všeobecných súdov ani na

názory právnych vedcov zaoberajúcich sa právami duševného (priemyselného) vlastníctva.

Obdobne ako v prípade ustanovenia

najvyšší súd neprihliadal ani na znenie a prípadnú aplikovateľnosť ustanovenia § 28 ods. 2

písm. c) v znení účinnom po 1. januári 2002 a neposúdil, či

sťažovateľka v období účinnosti tejto právnej normy mohla používať svoje nezapísané

označenie zhodné so zapísanou ochrannou známkou, čo by malo priamy vplyv na posúdenie

vzniku zodpovednosti sťažovateľky za škodu v dobe účinnosti tejto právnej normy.

Ústavný súd poukazuje aj na rozpornosť právnej argumentácie najvyššieho súdu

týkajúcej sa zamietnutej časti dovolania s argumentáciou týkajúcou sa zrušenej časti

rozsudkov odvolacieho aj prvostupňového súdu, pokiaľ ide o otázku, či sa sťažovateľka

dopustila nekalosúťažného konania. V tejto časti vzťahujúcej sa na posúdenie právneho

základu nároku na náhradu škody je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku protirečivé a

nemožno naň prihliadať.

Podľa ústavného súdu ani právny záver dovolacieho súdu, že zodpovednosť

sťažovateľky za škodu vzniknutú neoprávneným používaním ochranných známok je

potrebné posúdiť podľa ustanovení , nie je presvedčivo odôvodnený,

a preto je z ústavného hľadiska neudržateľný. Najvyšší súd totiž neopísal, podľa ktorých

zákonných ustanovení zistil u sťažovateľky splnenie predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu, a poukázal iba na ustanovenia týkajúce sa licenčnej zmluvy

na predmety priemyselného vlastníctva ako pomenovaného zmluvného typu (§ 508 až

§ 515), aj to iba s poznámkou, že z týchto ustanovení je potrebné vychádzať pri výpočte

výšky náhrady škody. Za postačujúce pre naplnenie ústavnej požiadavky náležitého

odôvodnenia súdnych rozhodnutí nemožno považovať ani stotožnenie sa s právnym

názorom súdu prvého stupňa, ktorý vo svojom odôvodnení vychádzal pri priznaní nároku na

náhradu škody z ustanovení v spojení s zákona o

ochranných známkach, a to predovšetkým z dôvodu už opísanej rozpornosti aplikácie § 53

, ktorý upravuje právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži.

V tejto súvislosti síce najvyšší súd doplnil právne posúdenie uplatneného nároku na náhradu

škody o odsek, podľa ktorého „vôľou zmluvných strán bolo, aby ich obchodnoprávne

vzťahy boli posudzované podľa ustanovení “, z čoho odvodil, že

„ustanovenia je potrebné aplikovať aj na vzťahy vyplývajúce z

protiprávneho konania“ sťažovateľky, avšak ktoré konkrétne ustanovenia Obchodného

zákonníka majú byť v danom prípade aplikovateľné, najvyšší súd ani neuviedol. Vzhľadom

na tieto pochybenia nie je ústavnému súdu zrejmé, akými úvahami sa dovolací súd riadil pri

vyvodení práva žalobkyne v 1. rade na náhradu škody, najmä ktoré predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu a akým spôsobom mali byť konaním sťažovateľky naplnené.

S prihliadnutím na uvedené sa žiada poznamenať, že právne zdôvodnenie práva na

náhradu škody formulované najvyšším súdom v odvolacom konaní spĺňa základné kritéria

ustálené pre odôvodnenie súdnych rozhodnutí, keďže presne uvádza dôvody aplikácie

ustanovení na uplatnený nárok na náhradu škody, použité

ustanovenia cituje a následne zistený skutkový stav aj právne posudzuje. Najvyšší súd v

dovolacom konaní k nároku na náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných

známok sťažovateľkou najskôr zhodnotil rozsudky odvolacieho súdu aj prvostupňového

súdu za správne a náležite odôvodnené, hoci právne posúdenie uplatneného nároku

realizovali oba súdy rozdielne (prvostupňový súd odkazujúc na ustanovenie § 53

a odvolací súd aplikujúc najmä ustanovenie Občianskeho

zákonníka), avšak v nadväzujúcej časti svojho odôvodnenia sa dovolací súd iba stotožnil s

právnym názorom súdu prvého stupňa vyvodzujúceho nárok na náhradu škody len o

ustanovenia . Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku vôbec

nevysporiadal s tým, že zakotvujúci právo na

náhradu škody odkazuje v prípade zásahu do práv z ochrannej známky na ustanovenia

, ktorý obsahuje všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu.

Uvedené svedčí o nekonzistentnosti právnych úvah dovolacieho súdu pri posudzovaní

prípadu sťažovateľky, na základe čoho ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu za arbitrárne, a tak ústavne neospravedlniteľné, súčasne

považujúc za dôvodnú aj argumentáciu sťažovateľky voči dovolacím súdom realizovanému

právnemu posúdeniu vzniku zodpovednosti za škodu.

Je zrejmé, že v dôsledku ústavne neudržateľných právnych úvah dovolacieho súdu

opísaných vyššie, sa už najvyšší súd nezaoberal relevantnými námietkami generálneho

prokurátora o rozdielnej výške licenčného poplatku za priemyselnoprávne nechránené

označenia v období do ich registrácie ako ochranných známok a vzhľadom na posúdenie

poskytovaných služieb sťažovateľky ako služieb podobných službám, pre ktoré boli

ochranné známky registrované, sa nezaoberal ani jeho námietkami o nepoužiteľnosti

znaleckých posudkov, z ktorých všeobecné súdy ustálili výšku peňažného plnenia, na

ktorého zaplatenie sťažovateľku všeobecné súdy zaviazali. Tieto námietky generálneho

prokurátora však považuje ústavný súd v danej veci za relevantné a konštatuje, že v

dovolacom konaní na ne nebola zo strany najvyššieho súdu podaná adekvátna odpoveď.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku síce zhodnotil námietku generálneho prokurátora

týkajúcu sa zavedenia legálnej definície pojmu „podobná služba“ v ustanovení § 3a zákona

o ochranných známkach ako takú, ktorá na posúdení zodpovednosti za škodu nič nemení,

avšak v odôvodnení sa ani nepokúsil toto dotknuté ustanovenie vyložiť, a preto nemožno

identifikovať myšlienkový postup, podľa ktorého najvyšší súd dospel k záveru, že

spomenuté ustanovenie nárok žalobkyne v 1. rade

nespochybňuje. Aj v tejto časti je teda odôvodnenie napadnutého rozsudku nepresvedčivé.

Z postavenia ústavného súdu v systéme súdnej moci vyplýva, že nie je oprávnený

a ani povinný preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil, ale jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie právnych predpisov s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Pokiaľ teda ide námietky sťažovateľky o omyloch

všeobecných súdov pri vyhodnocovaní skutkového stavu (najmä vyvodení právneho

nástupníctva žalobkyne v 1. rade, čo sa týka nehmotných práv, ktoré boli predmetom

súdneho sporu z dohody z 21. apríla 1993), ako aj o riadnom nevyhodnotení dôkazov

predložených sťažovateľkou (napr. odborného stanoviska prof. JUDr. P. H.,), ústavný súd

vzhľadom na už formulované závery odôvodňujúce vyslovenie porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len poznamenáva, že tieto argumenty sťažovateľky po

nahliadnutí do zapožičaných súdnych spisov signalizujú, že všeobecné súdy nedostatočne

zistili skutkový stav veci, resp. že v konaní starostlivo neprihliadli na všetko, čo vyšlo

najavo. Uvedené je v rozpore s a v konečnom dôsledku mohlo viesť aj k

nesprávnemu právnemu hodnoteniu predpokladov vzniku zodpovednosti sťažovateľky na

škodu, ako aj podmienok priznania jej náhrady v rozsahu, v ktorom bola žalobkyni v 1. rade

priznaná.

1.2 K nároku na bezdôvodné obohatenie z dôvodu neoprávneného používania

know-how

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. júna 2011 sťažovateľka rozšírila

svoju argumentáciu proti napadnutému rozsudku aj v časti, v ktorej najvyšší súd síce zrušil

rozsudok odvolacieho súdu aj súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie, avšak

v súvislosti s hodnotením niektorých dovolacích námietok vznesených generálnym

prokurátorom vyslovil vo veci právne názory záväzné pre súdy nižších stupňov v ďalšom

konaní. Jej námietky sa vzťahujú predovšetkým na tie časti napadnutého rozsudku,

v ktorých boli argumenty generálneho prokurátora vyhodnotené ako nedôvodné.

Najvyšší súd v tej časti odôvodnenia, ktorej sa dotýkajú sťažovateľkine námietky

týkajúce sa žalobkyňou v 1. rade uplatneného nároku na bezdôvodné obohatenie z titulu

používania know-how, uviedol:

«V prvej námietke dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie určitosti

vymedzenia predmetu sporu. Jadrom tejto námietky je to, že zo strany žalobcu ani zo strany

súdov nebolo dostatočne určite vymedzené, ktoré konkrétne poznatky a skúsenosti žalobcu

(predstavujúce know-how) sú predmetom sporu. S takto formulovanou námietkou dovolací

súd sa nestotožňuje. Konkrétne poznatky predstavujúce know-how sú opakovane uvádzané

žalobcom, počnúc od žaloby až po takmer všetky jeho ďalšie podania včítane vyjadrenia k

mimoriadnemu dovolaniu. Týmito konkrétnymi poznatkami sa zaoberajú aj jednotlivé

znalecké posudky, pričom v tomto smere aj v mimoriadnom dovolaní sa poukazuje na

znalecký posudok Ing. I. S., znalecký posudok Ing. M. M., čiže dovolateľ si čiastočne

protirečí.

Z obsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí bez akýchkoľvek pochybnosti

vyplýva, že súdy tejto otázke venovali osobitnú pozornosť a v podstate do detailov sa s ňou

vyporiadali. Dovolací súd poukazuje napr. na časť odôvodnenia uvedeného v rozsudku súdu

prvého stupňa (str. 24, 25), kde jednotlivé činnosti predstavujúce know-how sú

chronologicky uvedené za odrážkami, pričom týchto položiek je šestnásť. Na túto

špecifikáciu poukazuje v odôvodnení svojho rozhodnutia aj odvolací súd na str. 69.

Dovolateľ tieto činnosti nepovažuje za dostatočne individualizované a určité, pričom ich

rozdelil do štyroch kategórií. Takéto kategórie z hľadiska vymedzenia obsahu know-how vo

všeobecnosti, a vymedzení jeho obsahu v konkrétnom prípade, nie je právne významné.

Dovolací súd sa stotožňuje s právnym vymedzením pojmu know-how v znení, ako ho

stručne v odôvodnení definovali súdy v napadnutých rozhodnutiach, súhlasí aj s právnym

rozborom tejto otázky, ako je to uvedené vo vyjadrení žalobcu k mimoriadnemu dovolaniu.

V tomto smere dovolací súd tiež vychádza z toho, že know-how tvorí súbor

osobitných znalostí a skúseností, v danom prípade znalostí a skúsenosti umožňujúcich

organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérii a stávkových hier Š., Š. a M. Ide o poznatky,

ktoré v určitom rozsahu môžu byť utajené pred tretími osobami. Pre podrobnejšie

vymedzenie tohto pojmu dovolací súd k tejto časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov ešte

uvádza:

Know-how tvorí jeden z predmetov duševného vlastníctva, ktoré nie je chránené

osobitným právnym predpisom. Pritom žiadny právny predpis pojem know-how ani pojem

duševné vlastníctvo nevymedzuje. Na druhej strane väčšinu predmetov duševného

vlastníctva osobitné zákony definujú (autorské diela, vynálezy, patenty, ochranné známky).

V teórii, v legislatíve, judikatúre sa pojem know-how používa bez prekladu, tak ako

aj množstvo iných cudzích slov. Z toho je zrejmé, že vo všeobecnosti dotknuté subjekty tento

pojem poznajú, v zásade je im známe čo tvorí jeho obsah, aj keď v praxi, ako je tomu aj v

danom prípade, niektoré znaky tohto pojmu sú sporné.

Vzhľadom na uvedené, aj dovolací súd vychádza z toho, že základnými znakmi know-

how sú:

1/ ide o nehmotný majetok

2/ tvoria ho poznatky, informácie skúsenosti a vedomosti z rôznych oblasti

3/ má podstatný význam

4/ nie je všeobecne známe a ani dostupné

5/ má svoju hodnotu

6/ je využiteľné tretími osobami

7/ nie je chránené podľa osobitných predpisov

Takto sú jednotlivé znaky (samozrejme nie vždy jednotne) uvádzané v rôznych

publikáciách, predovšetkým v prácach pána profesora JUDr. P. V., všeobecne uznávaného

autora v danej oblasti, napr. jeho práca Know-how a jeho ochrana.

Je zrejmé, že súdy pojem know-how chápali, ako je vyššie uvedené. Preto dovolateľ

nedôvodne súdom vytýka, že predmet konania bol nimi vymedzený nedostatočne, a že tento

nedostatok negatívne ovplyvnil vecnosť a účelnosť súdneho dokazovania. Podľa názoru

dovolacieho súdu, súdy nepochybili, ak svedkom kládli otázky formulované „či žalobca mal

know-how“. Iste z právneho hľadiska bolo možné túto otázku formulovať aj presnejšie,

avšak znenie tejto otázky je úplne zrozumiteľné, čo vyplýva aj z odpovedí svedkov, či

znalcov. Skutková námietka dovolateľa, že znalkyňa Ing. Z. v podanom znaleckom posudku

neporovnávala know-how žalobcu a know-how žalovaného (dôvodiac, že nedostala

podklady od žalobcu) je však opodstatnená, dovolací súd s touto otázkou sa zaoberá v inej

časti odôvodnenia svojho rozsudku.

Žalovaný v čase svojho vzniku nemal takmer žiadne skúsenosti s organizovaním a

prevádzkovaním číselných lotérií. V tom si pomáhal skúsenosťami žalobcu. Prevádzkovanie

takéhoto zložitého systému si vyžaduje rozsiahle vedomosti z rôznych oblastí, najmä

matematiky, techniky, ekonomiky, štatistiky, financovania, plánovania a mnohých iných

vedných odborov. Podstata tohto systému nie je len samotné číselné losovanie, čo na prvý

pohľad sa javí ako jednoduchá záležitosť, ale tomu predchádza množstvo iných činností a

množstvo iných činností na to nadväzuje, čo je potrebné zabezpečiť personálne aj

materiálne. Všetky tieto činnosti sú uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa na str. 24, 25. K

týmto záverom súd prvého stupňa dospel na základe rozsiahleho dokazovania, keď vypočul

desiatky svedkov, zadovážil si desiatky listín, vykonal znalecké dokazovanie. Realizáciu

týchto činností žalobca realizoval na základe svojich skúseností a poznatkov a na základe

svojho know-how, čo v konaní aj náležité označil a vyšpecifikoval, a preto táto námietka

dovolateľa nie je dôvodná.

Dovolateľ poukazuje na to, že súdy nepracovali so slovenským ekvivaletom pojmu

know-how, teda s pojmom „užitočný poznatok“, a tak si dostatočne nevymedzili predmet

konania. Tu dovolací súd znovu poznamenáva, že pojem know-how nemá v právnickej

terminológii adekvátny slovenský preklad, ide o právnický termín sui generis, ktorý v tomto

znení je používaný v mnohých právnych poriadkoch, pričom je dôležité to, čo tvorí jeho

obsah, a nie to, ako je prekladaný do toho ktorého jazyka. V tomto smere je teda potrebné

zdôrazniť, že ide o súbor poznatkov, vedomostí a skúseností atď. Takže v tomto smere súdy

nepochybili...

V tretej námietke dovolateľ vytýka súdom, že nesprávne právne posúdili podmienky

poskytnutia právnej ochrany know-how.

Podstatou tejto námietky je to, že podľa názoru dovolateľa know-how požíva právnu

ochranu iba za predpokladu, že spĺňa zákonné znaky obchodného tajomstva (§ 17 ObchZ).

Táto námietka čiastočne súvisí s námietkami uvádzanými v bode jedna.

Dovolací súd s uvedeným právnym názorom dovolateľa nesúhlasí. Aj keď pojem

know-how v obchodnej praxi sa používa desiatky rokov /začal sa používať v polovici

minulého storočia v USA/ (ŠVIDROŇ, J.: Základy práva duševného vlastníctva. Iuga, 2000,

s. 200), pomerne značnú pozornosť mu venuje aj teória, fakticky sa určitým spôsobom

definuje v každej učebnici Obchodného práva, v legislatíve Slovenskej republiky sa mu

doposiaľ výraznejšia pozornosť nevenovala, aj keď tento pojem sa už vyskytuje vo viacerých

právnych predpisoch.

Najčastejšie sa uvádza v súvislosti s medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými

je naša republika viazaná. Medzi najstaršie patrí Londýnska dohoda o nemeckých

patentoch z roku 1946, ktorá bola publikovaná v Zbierke . Tento

pojem pozná aj o daniach z príjmov, o

organizácii štátnej podpory a výskumu, o ochrane hospodárskej

súťaže, o investičnej pomoci a niektoré ďalšie. Pojem know-how

poznal aj Hospodársky zákonník (), do ktorého bol zavedený jeho

novelou () s účinnosťou od 1. júla 1998.

Zo zahraničných právnych predpisov možno poukázať na Českej

republiky (napr. ustanovenia § 60 ods. 2, § 488g ods. 1).

V Slovenskej republiky sa však tento pojem výslovne

nevyskytuje, ale považuje sa za súčasť duševného vlastníctva (§ 479 ObchZ).

Ani z jedného z uvedených právnych predpisov nevyplýva, že by právna ochrana

know-how, bola viazaná na jeho utajenie, resp., že by právnu ochranu požíval iba vtedy, ak

spĺňa všetky znaky obchodného tajomstva podľa § 17 ObchZ.

Naopak, vo všetkých uvedených prípadoch je pojem know-how používaný

samostatne, ako samostatný právny inštitút.

Napriek tomu, v praxi je už pomerne bežne predmetom obchodnoprávnych vzťahov.

Totiž je nepochybné, že know-how (ide o terminus technicus), a ako už bolo uvedené vyššie,

tu nemožno vystačiť z jazykovým prekladom „vedieť ako“, predstavuje obchodný majetok,

ktorý je oceniteľný peniazmi za predpokladu, že je určený na podnikanie (OVEČKOVÁ, O.

a kol.: . Bratislava; IURA EDITION, 2005, s. 34). Podľa názoru

dovolacieho súdu, z hľadiska právnej ochrany know-how, nie je nevyhnutné, aby v celom

rozsahu spĺňal zákonné znaky obchodného tajomstva vymedzeného v ust. § 17 ObchZ. Tento

pojem predstavuje súbor poznatkov, informácii, skúsenosti, pričom môže ísť o informácie,

ktoré sú predmetom obchodného tajomstva a sčasti nie sú predmetom obchodného

tajomstva. Ak by v Slovenskom právnom poriadku pojem know-how (rozumie sa sporné

obdobie) mal požívať právnu ochranu len v prípade, ak sú splnené znaky obchodného

tajomstva v zmysle § 17 ObchZ, potom by sa vytratila špecifičnosť tohto označenia

(pôvodne definovaného takmer úplne bezbreho, postupne sa táto definícia zužuje), jeho

existencia by bola právne bezpredmetná, a v praxi by sa vystačilo s právnou ochranou

podľa ust § 17 ObchZ. Teda tieto dva pojmy nie je možné stotožňovať, resp. zamieňať.

Know-how môže existovať samostatne a aj samostatne môže byť predmetom

obchodnoprávnych vzťahov.

Môže byť majetkom fyzickej alebo právnickej osoby pričom nie je všeobecne známe a

ani dostupné. Spravidla si ho, alebo jeho časť, majiteľ utajuje. Z hľadiska pojmového

vymedzenia, obchodné tajomstvo neobsahuje všetky tie znaky, aké sa vyžadujú u know-how,

a naopak, niektoré znaky pojmu obchodné tajomstvo u pojmu know-how sa nevyžadujú.

Napríklad samotné utajovanie nie je pojmovým znakom know-how, toto je znakom len

obchodného tajomstva. Know-how môže byť súčasťou aj základného imania.

Pokiaľ dovolateľ spochybňuje názor súdov, že know-how je vlastníctvom žalobcu, k

tomu dovolací súd poznamenáva, že v tomto smere sa s právnym názorom súdov stotožňuje,

Z teoretického hľadiska môžu byť na túto otázku rôzne názory, avšak sotva možno

výstižnejšie vyjadriť vzťah žalobcu k svojmu know-how, ako tak, že toto je jeho vlastníctvo.

Ide o špecifickú formu vlastníctva a možno to označiť za intelektuálne či duševné vlastníctvo

žalobcu, a preto tak, ako každé iné vlastníctvo, požíva právnu ochranu, jednak podľa

, a jednak podľa ostatných právnych predpisov Slovenskej

republiky.

V danom prípade z obsahu spisu vyplýva, najmä zo znaleckých posudkov Ing. M. a

Ing. Z., know-how bol žalobcom utajovaný v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny. Teda

dovolací súd názor nižších súdov, že know-how môže požívať právnu ochranu aj bez

splnenia podmienok obchodného tajomstva, považuje za správny. V tomto smere dovolací

súd má za to, že tento pojem bol, a je, podnikateľmi chápaný pomerne voľne, skôr širšie ako

užšie, a bolo vždy vecou podnikateľov, ako si v konkrétnom prípade tento pojem vymedzia.

Dovolateľ v tejto časti sám poukazuje na určitý vývoj v danej oblasti až po nariadenie

Komisie Európskych spoločenstiev č. 240/96. V danom prípade zo spoločnosti S. na žalobcu

nepochybne prešlo aj know-how tejto spoločnosti, a preto žalobcovi patrí aj adekvátna

právna ochrana vzťahujúca sa k tomuto právnemu pojmu, tak, ako na to správne poukazuje

aj žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu. Právny názor dovolateľa,

pokiaľ ide o vzťah know-how a obchodného tajomstva v rozhodnom období, nemal, a ani v

súčasnosti nemá, oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, aj keď do budúcna

nemožno vylúčiť, že takáto norma vstúpi do platnosti. Tento názor dovolacieho súdu však

neznamená, že postup súdov, pri vyčíslení hodnoty know-how a vyčíslení bezdôvodného

obohatenia žalovaného, považuje za správny.»

Sťažovateľka namieta, že dovolací súd sa stotožnil s rozsudkami všeobecných súdov

nižších stupňov, pokiaľ ide o vymedzenie konkrétnych poznatkov a skúseností

predstavujúcich know-how, hoci tieto len nekriticky prevzali všeobecné označenie určitých

činností vykonávaných v súvislosti s organizovaním číselných lotérií bez toho, aby osobitne

preskúmali každý jeden z elementov tvoriacich sporné know-how, či napĺňa znaky tohto

právneho inštitútu čo do obsahu a jeho znakov. Podľa sťažovateľky pritom dovolací súd

nevzal do úvahy ňou predložené dôkazy (predovšetkým znalecké posudky Ing. L. H., Ing. J.

K., a prof. JUDr. P. H.,) a vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil ani svedecké

výpovede zabezpečené v procese dokazovania, a tak dospel k záverom, ktoré v skutočnosti

neobstoja. Napríklad, pokiaľ ide tú časť know-how, pri ktorej išlo o „zabezpečovanie

prijímania tipov od tipujúcich systémom O.“ a nadväzne „zabezpečenie spracovania a

vyhodnotenia výherných tipov“ a „zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných

listín“, nie je sťažovateľke jasné, aké konkrétne úlohy vykonávala žalobkyňa v 1. rade, keď

v dokazovaní malo byť preukázané, že všetky činnosti nutné pre tieto činnosti mala

vykonávať obchodná spoločnosť S., a. s., P. Na základe uvedeného sťažovateľka považuje

za pochybenie všeobecných súdov pri vyhodnocovaní skutkového stavu skutočnosť, že si

súdy nepoložili otázku, „či F. a. s. ako sprostredkovateľ a mandatár zabezpečujúci

prostredníctvom tretích osôb tie úkony, ktoré jediné z hľadiska ich špecifickosti môžu tvoriť

know-how, mal sám určité know-how a v akom rozsahu“. Sťažovateľka zhodnotila postup

najvyššieho súdu v dovolacom konaní ako materiálne porušujúci jej základné právo na

súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces z dôvodu, že hoci podstatné znaky

know-how boli súdmi zadefinované v zásade správne, súdy nevykonali posúdenie

jednotlivých znalostí a skúseností žalovaného v 1. rade ako know-how z hľadiska naplnenia

týchto znakov, a pokiaľ sa o to pokúsil posudok znalca navrhnutého sťažovateľkou, jeho

závery boli súdmi ignorované.

Sťažovateľka namieta aj nesprávne právne posúdenie dovolacieho dôvodu

generálneho prokurátora týkajúceho sa podmienok právnej ochrany v prípade

neoprávneného používania know-how. Predovšetkým nesúhlasí s právnym názorom

odvolacieho súdu, že majetkovo právne komponenty tohto duševného vlastníctva sú

chránené proti zásahom prostredníctvom slobody vlastníctva cez ustanovenia Občianskeho

zákonníka o ochrane vlastníctva. Poukázala pri tom na doktrinálny výklad obsiahnutý v

publikácii «Horáček/Čada/Hajn, Práva k průmyslovému vlastníctví, C. H. Beck 2005 strana

257 a nasl., v ktorej autori uvádzajú „Předmětem obchodního tajemství zpravidla nejsou

statky, chránené jednotlivými průmyslovými právy, ale spíše skutečnosti, které takové

specifické ochrany jinak nepožívají. Protože jde v převážné vĕtšine případů o know how...

pokládá se tím ochrana takových jinak nechráněných statků za právně vyřešenou, a to

obecně bez ohledu na to, zda je obchodní tajemstvo porušeno za účelem využití v soutěži

nebo ne.“». Otázku podradenia predmetov duševného vlastníctva (vrátane know-how) pod

ustanovenia, ktoré poskytujú právnu ochranu vlastníckemu právu, považuje sťažovateľka za

zložitú, avšak podľa jej názoru sa doktrinálne pramene zhodujú, že pod vlastníctvom v

sa nepochybne myslí vlastníctvo k veci hmotnej, a nie k právam

viažucim sa k nehmotným statkom. Dovolací súd odkazujúc na odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu však v napadnutom rozsudku vyslovil (podľa sťažovateľky bez

akejkoľvek argumentácie) opačný právny názor, než aký bol doteraz ustálený civilistickou

právnou vedou, uspokojil sa so všeobecným poukazom na ústavu a ostatné právne predpisy

poskytujúce ochranu vlastníckemu právu, avšak o ktoré právne predpisy má ísť, dovolací

súd konkrétne nedefinoval. Takto formulované právne názory dovolacieho súdu, ktoré majú

byť v ďalšom konaní pre súdy nižších stupňov záväzné, nepredstavujú podľa sťažovateľky

dostatočne ústavne súladný a čitateľný právny názor na uvedené otázky zásadného

významu.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky spochybňujúce napadnutý rozsudok v časti

týkajúcej sa nároku na bezdôvodné obohatenie z titulu neoprávneného používania

know-how, ústavný súd prízvukujúc zásadu minimalizácie svojich zásahov do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa v ďalšej časti obmedzuje len na vyhodnotenie tých záverov

dovolacieho súdu, ktoré v dôsledku ich záväznosti pre súdy nižšieho stupňa

a s prihliadnutím na absenciu akýchkoľvek iných právnych prostriedkov nápravy vedú, resp.

v ďalšom konaní súdov nevyhnutne povedú k nesprávnym skutkovým a právnym záverom

pri rozhodovaní v sťažovateľkinej veci. Podľa názoru ústavného súdu sú tieto záväzné

právne názory dovolacieho súdu spôsobilé svojou relevanciou materiálne zasiahnuť do

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje za nevyhnutné konštatovať, že

odôvodnenie dovolacieho rozsudku, ktoré sa obdobne ako odvolací súd pridržiava

vymedzenia know-how popísaného na stranách 24 a 25 prvostupňového rozsudku, nedáva

racionálnu, presvedčivú, a tým ani z pohľadu materiálnej spravodlivosti dostatočnú

odpoveď na argumentáciu dovolateľa, resp. v konaní predchádzajúcom dovolaciemu

konaniu ani na argumentáciu sťažovateľky ako žalovanej. Konajúce všeobecné súdy

vo svojich rozhodnutiach podľa ústavného súdu nedali logicky zdôvodnenú odpoveď, v čom

vidia naplnenie obsahu pojmu know-how a jeho znakov pri každej z jednotlivých zložiek

tvoriacich sporné know-how. Odôvodnenie záveru o tom, čo v posudzovanom prípade tvorí

know-how žalobkyne v 1. rade sa prejavuje ako značne formalistické, najmä pokiaľ ide o tie

zložky, ktoré z hľadiska ich slovného vyjadrenia predstavujú všeobecne rozšírenú, bežnú

činnosť, akou je napríklad reklamná a propagačná činnosť. Sťažovateľka správne poukazuje

aj na nevyhodnotenie odpovede na otázku, či mohlo existovať know-how žalobkyne v 1.

rade v tých činnostiach, ktoré boli zabezpečované na zmluvnom základe prostredníctvom

tretích osôb, ako to bolo napríklad pri zabezpečovaní číselnej lotérie v systéme O., a preto aj

v tejto časti považuje ústavný súd dovolací rozsudok za neudržateľný.

S prihliadnutím na zásadu formulovanú ústavným súdom, že jeho úlohou v rámci

ústavného prieskumu napadnutých súdnych rozhodnutí nie je posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, považuje ústavný súd za potrebné dotknúť sa už iba právneho posúdenia, pre vec

významnej otázky, či na know-how ako na právo príbuzné priemyselnému právu možno

aplikovať ustanovenia o vlastníckom práve a jeho ochrane obsiahnuté v Občianskom

zákonníku. V tejto otázke sa podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolací

(a rovnako tak aj ako súd odvolací) dopustil závažného výkladového omylu, pretože

ustanovenia o vlastníckom práve podľa a nasl. sa vzťahujú

len k veciam hmotným (systematicky sú zaradené do druhej časti

upravujúceho vecné práva), a nie k právam nehmotného (t. j. duševného) vlastníctva. O tom,

že námietka sťažovateľky je v tomto smere dôvodná, svedčia nielen sťažovateľkou citované

názory autorského kolektívu (Horáček R., Čada K. a Hajn P.), ale aj právne názory

prof. V., na ktorého práce sa dovolací súd sám odvoláva v odôvodnení napadnutého

rozsudku. Napriek tomu, že sa v súvislosti s priemyselným vlastníctvom hovorí

o „vlastníckych“ aspektoch k predmetom priemyselného vlastníctva, tento inštitút treba

odlíšiť od vlastníckeho práva k hmotným veciam upraveného v druhej časti Občianskeho

zákonníka. Medzi právnou povahou vlastníckeho práva k hmotným veciam a priemyselným

(duševným) vlastníctvom sú totiž zásadné odlišnosti. Analogicky nemôže byť predmetom

vlastníckeho práva ani pohľadávka. V prípade priemyselného vlastníctva ide v právnom

zmysle o „majiteľstvo“ práv, a nie o vlastníctvo podľa § 123 a nasl. Občianskeho

zákonníka. (bližšie k tomu Vojčík, P: Právo priemyselného vlastníctva, Bratislava: Iura

Edition 1998, s. 37 až 41, 46 až 57 a iné).

Uvedené zistenia ustálené na podklade sťažovateľkiných námietok opísaných

v sťažnosti boli rozhodujúce pre záver ústavného súdu, že sťažovateľke ako účastníčke

súdneho konania sa súdna ochrana nedostala v zákonom predpokladanej kvalite, keďže

vo veci neboli použité relevantné právne normy (najmä § 12 ods. 2 zákona o ochranných

známkach a ustanovenia, z ktorých možno dovodiť právo žalobkyne v 1. rade na náhradu

škody), resp. pri právnom posúdení niektorých podstatných otázok boli aplikované

nesprávne právne normy (najmä ustanovenia o vlastníckom práve

na predmet duševného vlastníctva). Nielenže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

absentujú odpovede na relevantné právne otázky nastolené účastníkmi konania

(predovšetkým sťažovateľkou), ale ústavným súdom bola zistená aj určitá miera rozpornosti

najvyšším súdom ustálených právnych záverov. Ústavný súd je toho názoru, že tak zložitý

prípad po právnej, ako aj skutkovej stránke bol dovolacím súdom posúdený neprimerane

zjednodušene a formalisticky.

Ústavný súd zistil, že napriek veľkému rozsahu písomného vyhotovenia dovolacieho

rozsudku (185 strán) tvoria právne úvahy a závery najvyššieho súdu len jeho malú časť (15

strán). Pri formulácii svojich záverov dovolací súd vo veľkej miere odkazuje nielen na

odôvodnenia súdov nižších stupňov, ale aj na argumentáciu uvedenú v dovolaní

generálneho prokurátora, resp. vo vyjadreniach účastníkov konania. Občiansky súdny

poriadok síce v § 219 pripúšťa prípad, že odvolací súd sa môže pri odôvodnení svojho

rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, avšak v ustanoveniach upravujúcich dovolacie

konanie sa s možnosťou použitia tohto ustanovenia nepočíta. Pre konanie na dovolacom

súde totiž v zásade platia ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa ( ).

Prístup zvolený najvyšším súdom pri formulácii odôvodnenia dovolacieho rozsudku v

sťažovateľkinej veci sa však prieči zásadám, ktoré sú kladené na ústavne konformné

odôvodnenie súdnych rozhodnutí. V dôsledku odkazov na dôvody formulované

dovolateľom či vyjadrenia účastníkov konania v odôvodnení rozhodnutia absentujú v

konštatovaných názoroch dovolacieho súdu výstižné právne úvahy a vysvetlenia

relevantných skutkových otázok.

S prihliadnutím na uvedené a v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ústavný súd

dospel k záveru, že v predloženom prípade bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného

sudcu podľa

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Rovnako aj podľa čl. 38 ods. 1 listiny nemožno nikoho odňať jeho zákonnému

sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu ().

Pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami,

ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za

účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný

prípad v a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva

a postavenie sudcov.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť

súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) vymedzené od samosudcu až po rozmanité

rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada

prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými

v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon ().

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

Z judikatúry ESĽP týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že

zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom

musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini

v. San Marino zo 4. mája 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch v znení účinnom ku dňu vydania namietaných

opatrení predsedu najvyššieho súdu zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu

na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 zákona o súdoch sa senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,

z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu, skladá sa senát

najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až e) a h) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

a) určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených

vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa

tiež uvedie, ktorý z viacerých predsedov senátov určených do toho istého senátu riadi

a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov

a súdnych úradníkov tak, aby bolo možné zabezpečiť v súlade s osobitnými zákonmi

konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho

úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať

jednotlivé úkony,

d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej

neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných

rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi

senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa

podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol

zabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadu

rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením

pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,

najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,

na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom

sudcovskej rady.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú

sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu

spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa

§ 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 50 zákona o súdoch a uverejneného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie

o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať

a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol

v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa

osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci

týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,

ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu

možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Podstata sťažovateľkiných námietok spočíva v tom, že zmeny rozvrhov práce

najvyššieho súdu realizované opatreniami predsedu najvyššieho súdu, ktorými po napadnutí

mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v sťažovateľkinom prípade došlo k nahradeniu

troch z piatich členov dovolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených

v zákone o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu z 13. júna 2011 č. KP 4/2011-50 vyplýva, že

námietky smerujúce proti označeným opatreniam predsedu najvyššieho súdu považuje

najvyšší súd za právoplatne uzavreté nálezom ústavného súdu z 13. apríla 2011 č. k.

-83. V uvedenom náleze ústavný súd vyslovil, že týmito opatreniami

predsedu najvyššieho súdu základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa , listiny a právo podľa dohovoru v konaní

vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. porušené neboli.

Ústavný súd v náleze č. k. -83 z 13. apríla 2011, ktorý mal podľa

predsedu najvyššieho súdu poukazujúceho na založiť prekážku veci

rozhodnutej, v odôvodnení predmetného rozhodnutia uviedol, že „nemožno vylúčiť prípady,

keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň

niektoré popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudca, ktorý v

prerokúvanej kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu. ... Ak... potom ústavný súd

konkretizovaný zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa nápravu bez požiadavky na

splnenie akýchkoľvek ďalších ústavným súdom neovplyvniteľných podmienok. Inými

slovami, ak by ústavný súd konštatoval porušenie základného práva účastníka konania

podľa a listiny, zásah do tohto práva by zrušil, avšak

účinnosť takého rozhodnutia ústavného súdu by bola podmienená akýmikoľvek neistými

budúcimi skutkovými alebo právnymi okolnosťami, znamenalo by to, že ústavný súd

nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý

zákonnému sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže porušovať základné právo

účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci

súdom zriadeným zákonom.

Formulované závery zodpovedajú ústavným súdom preferovanej koncepcii

materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem

iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva a

slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v

uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej

spoločnosti () a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného

súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy

tými subjektmi, ktorým boli priznané (). ...

Pri posudzovaní spôsobilosti predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv

sťažovateľky nemá význam, či k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne

došlo, lebo tento fakt má relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho

rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až

po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu

bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 1 a listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a

definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne

postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov

ako členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením

predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa

prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie

porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu

najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijak nedotklo

právoplatného, a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci.

Účinnú ochranu základného práva podľa a listiny môže v

takom prípade ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného súdu by potom

bolo, prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky pre vydanie namietaných

opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto opatrení zodpovedá

požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup

nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.“.

S prihliadnutím na opísané okolnosti prípadu ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie, či opatrením predsedu najvyššieho súdu

č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009, resp. opatrením predsedu najvyššieho súdu číslo

Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa , resp. listiny, ale preskúmanie otázky, či tieto

označené základné práva najvyšší súd porušil vydaním rozsudku sp. zn.

1 MObdoV/22/2008 z 30. novembra 2010. V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje

vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24

písm. a) .

Podľa názoru ústavného súdu je však pre posúdenie otázky, či napadnutým

rozsudkom bolo porušené aj základné právo na zákonného sudcu, nevyhnutné najskôr

skúmať, či boli splnené zákonné podmienky na vydanie označených opatrení predsedu

najvyššieho súdu a či obsah týchto opatrení zodpovedal požiadavkám plynúcim

z uvedeného základného práva. Ak bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonnými

sudcami, je následne na to potrebné vyhodnotiť, či mal ich postup reálny vplyv na

rozhodnutie vo veci.

V zákone o súdoch je definované, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu,

ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný

kalendárny rok. Vydanie rozvrhu práce na tom-ktorom súde sa realizuje, tak ako mnohé iné

akty riadenia predsedov súdov, vo forme opatrenia vydaného podľa konkrétnych zákonných

ustanovení, pričom vydaný rozvrh práce musí byť súčasne aj v súlade s príslušnými

ustanoveniami zákona, v danom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na

príslušný kalendárny rok, avšak súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu.

V okolnostiach prípadu je podstatné posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce

zmenený označenými opatreniami predsedu súdu. Sťažovateľka v sťažnosti správne uviedla,

že zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu,

v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a v prípade vzniku výrazných rozdielov

v pracovnom zaťažení sudcov (resp. poverených zamestnancov súdu), ktoré vznikli

z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona

o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať. Pre

prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé

úkony zase rozvrh práce musí obsahovať určenie spôsobu zastupovania sudcov, resp.

senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

V danej veci je nepochybné, že o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodoval senát zložený z piatich sudcov najvyššieho súdu, konkrétne z predsedu senátu

JUDr. J. S. a z členov senátu JUDr. A. M., JUDr. D. L., JUDr. A. P. a JUDr. K. P. Ústavný

súd vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20

z 24. septembra 2009 zistil, že v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie

a rozhodnutie, boli nahradené členky senátu JUDr. Z. Ď. a JUDr. J. Z. sudkyňami

najvyššieho súdu JUDr. A. P. a JUDr. D. L. a súčasne bolo v časti II bode 7 určené, že veci

pridelené a nevybavené do účinnosti tohto opatrenia „v senáte O - V preberie JUDr. D. L.

od JUDr. J. Z. a JUDr. A. P. veci od JUDr. Z. Ď. a to aj vtedy, ak bol určený termín

pojednávania na čas po nadobudnutí účinnosti tohto opatrenia“. Z opatrenia predsedu

najvyššieho súdu č. Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010 ústavný súd zistil, že s účinnosťou

od 15. októbra 2010 bol v senáte O-V v bode 2 vypustený sudca najvyššieho súdu JUDr. P.

D. a nahradený sudkyňou najvyššieho súdu JUDr. K. P.

Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania

uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch,

ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na

vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie

zákona o súdoch, neboli uvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k

sťažnosti doručenej ústavným súdom. U sudcov najvyššieho súdu JUDr. J. Z., JUDr. Z. Ď. a

JUDr. P. D. tiež nebolo zistené, že by u nich v čase vydania uvedených opatrení najvyššieho

súdu existovala dlhodobá neprítomnosť (spravidla spočívajúca v dlhodobej pracovnej

neschopnosti), resp. že v tom čase došlo k takej zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá

by odôvodňovala namietané zásahy predsedu súdu do zloženia senátu prejednávajúceho

sťažovateľkinu vec. Všetci títo sudcovia naďalej zostali aj po účinnosti zmien rozvrhov

práce zaradení do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. JUDr. J. Z. dokonca bola

zaradená do senátu O-V ako náhradníčka. Zmeny v obsadení senátov obchodnoprávneho

kolégia sa v rozhodnom čase týkali len odchodu do dôchodku jednej zo sudkýň najvyššieho

súdu (JUDr. E. H.), ktorá však nebola zaradená do senátu O-V ako členka ani ako jeho

náhradníčka, resp. pridelenia novej sudkyne na najvyšší súd (JUDr. G. M.), ktorá však do

senátu O-V najvyššieho súdu nebola zaradená ako členka ani ako náhradníčka. Tieto

okolnosti sú osobitne významné pre posúdenie zákonnosti obsadenia senátu sudcami

najvyššieho súdu, a to najmä vo veciach už napadnutých a pridelených senátu najvyššiemu

súdu na konanie pred vykonanou zmenou rozvrhu práce.

V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššieho

súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej

prerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát v zložení, ktorý však podľa

ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného

sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmene v

obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec nedošlo zo

zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta so zmenou rozvrhu

práce súdu z iných dôvodov, ako tých, ktoré sú uvedené v zákone, a to dokonca s takými

dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadení

senátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšom

za účelové.

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu ( ) a

nadväzne na to zo základných zásad činnosti súdov ustanovených zákonom o súdoch,

osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete

zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými sudcami sú všetci

sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné

konštatovať, že vydaním zmien a doplnkov v rozvrhu práce nemožno bez zákonom

predpokladaných dôvodov meniť personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To

by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel

určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prejednanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3

až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3

zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu

a účelu základného práva na ,

ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený

zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade

neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu

podľa , nezodpovedá prípad, ak zákonní sudcovia senátu, ktorému bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, boli zmenení bez splnenia zákonných

predpokladov na vykonanie takýchto zmien neskoršie vydaným rozvrhom práce ako

riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenami a doplneniami). K zmene v zložení

senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať

v zásade len výnimočne.

Zmeny v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu prejednávajúceho

sťažovateľkinu vec opísaným zákonným pravidlám a záruke základného práva na

zákonného sudcu nezodpovedali. Keďže postup nezákonných sudcov v konaní najvyššieho

súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát

vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať,

že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil aj základné právo na zákonného

sudcu podľa , resp. listiny.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a

zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva garantovaného

a medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, zrušil napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2010 a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie (2. bod výroku tohto rozhodnutia).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou najvyššieho súdu vec znova

prerokovať, v okolnostiach prípadu sa dôsledne vyrovnať s námietkami generálneho

prokurátora formulovanými v mimoriadnom dovolaní a riadiac sa v ďalšom konaní

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze vec opätovne rozhodnúť

v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc obsah a zmysel všetkých základných

práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom v doterajšom konaní zistené.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky si podaním doručeným 3. augusta 2011 uplatnila

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 471,28 €, čo zodpovedá odmene, ako aj sume

paušálnych náhrad za tri úkony právnej služby podľa § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd – je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je

priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. V prvom polroku 2010 bola priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 741 €, a preto odmena za 1 úkon právnej

služby predstavuje sumu 123,50 € a paušálna náhrada za 1 úkon sumu 7,41 €.

Ústavný súd považuje za dôvodné priznať sťažovateľke úhradu trov právneho

zastúpenia za všetky tri vyúčtované úkony právnych služieb vykonané v roku 2011, t. j.

prevzatie a príprava zastupovania, podanie sťažnosti a vyjadrenie k písomnému stanovisku

najvyššieho súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal porušovateľa základného

práva na zaplatenie úhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľke v sume 392,73 €.

Zároveň ústavný súd zvýšil podľa § 18 ods. 3 vyhlášky takto vypočítanú sumu trov

právneho zastúpenia o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 %, ktorá predstavuje sumu

78,55 €. Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené v bode 3 výrokovej

časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011