Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)03e/374068.9ed6bf.pdf
PDF · 408.4 KB
No categories available
3Obo/141/2007
Najvyšší súd 3 Obo 141/2007 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty
Miničovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Viery Pepelovej, v právnej veci
žalobcu 1/ Š. a žalobcu 2/ Š., obidvaja zastúpení JUDr. Ľ. proti žalovanému T. zastúpenému
JUDr. M., o zdržanie sa nekalosúťažného konania, na odvolanie žalobcu
a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2007 č. k.
29 Cb 1/00-1117, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcovi 1/ v časti jeho
zdržovacieho výroku a primeraného zadosťučinenia p o t v r d z u j e a vo vzťahu
k žalobcovi 2/ v časti jeho výroku o peňažnom plnení, ako i v časti výroku, ktorým súd
prvého stupňa návrh zamietol, p o t v r d z u j e .
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ na účet právneho zástupcu trovy
odvolacieho konania 3 403 097,– Sk.
Žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy
odvolacieho konania 2 037 933,– Sk.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zdržať sa
akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí alebo skúseností, tvoriacich predmet know-
how žalobcu, popísaného v znaleckom posudku č. X. z 12.11.1999, vypracovanom súdnym
znalcom Ing. I. a v znaleckom posudku č. X. z 29.11.1999, vypracovanom súdnou znalkyňou
Ing. M., týkajúceho sa organizácie herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových
hier Š., Š. a M..
Žalovanému ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1 003 279 719,– Sk a úroky
z omeškania vo výške 18,8 % zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 07.02.2000
do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 18,8 % zo sumy 141 691 14,70 Sk za obdobie
od 07.02.2000 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 17,75% zo sumy 107 743 566,60
Sk za obdobie od 13.10.2002 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 17,75% zo sumy
172 507 030,80 Sk za obdobie od 13.10.2002 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške
16,50% zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 05.09.2003 do zaplatenia a úroky
z omeškania vo výške 16,50% zo sumy 92 731 654,60 Sk za obdobie od 05.09.2003
do zaplatenia.
Žalovanému súčasne uložil, aby v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku na svoje náklady uverejnil dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa
platený inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov S., Š., P. a N. s textom: „S. sa uverejnením
tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a.s., že bez jej súhlasu používala pri
prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., Š. a M., čím spoločnosť T. získala na
úkor spoločnosti Š., a.s., neoprávnený majetkový prospech.“
Vo zvyšku návrh zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške
79 526 540,60 Sk.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na rozdelenie Česko-Slovenska na dva
samostatné útvary došlo v decembri 1992 k potrebe vzniku nového subjektu, ktorý by
po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prevádzkoval číselné lotérie a hry na jej území.
Dňa 11.12.1992 boli založené dve akciové spoločnosti – žalovaný (so základným imaním
11 000 000,– Sk) a žalobca (so základným imaním 125 000 000,– Sk). Žalobca a žalovaný
boli zapísaní do obchodného registra 28.01.1993.
Zakladateľmi žalovaného boli M., M., M. a S.. Dňa 04.01.1993 vydalo M.
rozhodnutie č. X., ktorým povolilo žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových
hier S. „S.“, „S.“, „Š.“, „Š.“, „O.“ a „M.“ na obdobie od 04.01.1993
do 31.12.1993. V tomto rozhodnutí sa okrem iného na strane č. 3 uvádza: „Zakladatelia sa
dohodli, že technické spracovanie operácií a s nimi súvisiacich činností bude na základe
osobitnej zmluvy vykonávať, alebo sprostredkovávať Š., Bratislava. Prevádzkovateľ doručí
M. jednu kópiu tejto zmluvy“.
Povolenia M. na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, udelené v zmysle
§ 4 ods. 3 zákona č. 194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách (ďalej v znení
neskorších zmien a doplnkov len „Zákona o lotériách“), získal počnúc rokom 1993 až do
vydania rozhodnutia len žalovaný, a to vzhľadom na obmedzenie obsiahnuté v § 4 ods. 1
Zákona o lotériách. Obsahom povolení žalovaného boli aj povolenie na prevádzkovanie hier :
M. – číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú päť čísiel z tridsiatich piatich, poriada sa
spravidla v štrnásťdňových cykloch“ (neskôr v týždňových cykloch),
Š. – je hra, v ktorej účastníci môžu uzatvárať stávky na koncové šesťčíslie výrobného čísla
tiketu. Uvedenú hru možno uskutočňovať na tiketoch S. a Š.“ (v súčasnosti len
na tiketoch Š. a to dvakrát týždenne).
Š. – číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú šesť čísel zo štyridsiatich deviatich, poriada sa
spravidla jedenkrát týždenne (v súčasnosti dvakrát týždenne).“
Žalobca, ktorého zakladateľmi boli občianske združenia S. a S. na Slovensku, sa stal
na základe Rozhodnutí (bod 4. na strane 2. Rozhodnutí), Zásad a postupu majetkového
vypořádaní hospodárskeho zařízení S. podniku pro organizovaní sportovních sázek
zo dňa 08.12.1992 a následne i osobitnej dohody s podnikom S. zo dňa 21.04.1993
a v neposlednom rade i v dôsledku všeobecného právneho nástupníctva po podniku S. na
území Slovenskej republiky i vlastníkom všetkých nehmotných práv, vrátane know-how po
podniku S. (s výnimkou práv, ktoré získala spoločnosť S. a.s., so vzťahom
na Českú republiku s ohľadom na uplatnený územný princíp deľby majetku a majetkových
práv podniku S. medzi spoločnosti Š., a.s., so sídlom v SR a S. a.s.,
so sídlom v ČR).
Dňa 18.01.1993 bol medzi S. Praha ako odovzdávajúcim a žalobcom ako preberajúcim
podpísaný i osobitný Preberací protokol, ktorý potvrdzoval odovzdanie a prevzatie rôznej
dokumentácie, týkajúcej sa prevádzkovania uvedených číselných lotérií a hier na území
Slovenskej republiky. Išlo napríklad o dokumentáciu týkajúcu sa jednotlivých zberní, tiketov,
dotazníky jednotlivých zberní na Slovensku za roky 1991 a 1992, správy z revízií tiketov za
roky 1987 až 1992, dotazníky o rentabilite zberní a pod. Uvedená osobitná dohoda bola
uzavretá medzi podnikom S. a a.s. Š. 21.04.1993 pod názvom Dohoda o majetkovém
vypořádaní hospodářskeho zařízení S. podniku pro organizování sázek (ďalej len „Dohoda“).
Tak napríklad podľa článku 3 písm. d/ Dohody prešli na žalobcu všetky „práva a povinnosti
vyplývajíci se smluv o obstarání záležitostí ve věcech sázek se slovenskými subjekty ...
s platností od 01.01.1993“ a predovšetkým – na základe čl. 5 tejto Dohody prešlo na žalobcu
právo k užívaniu slovenského vyjadrenia označenia hier S.
„t. j. S. Š., M., S. X., Š., S.“.
Právni nástupcovia podniku S. uzatvorili 19.11.2001 Dodatok č. 1 Dohody
o majetkovém vypořádaní hospodárskeho zaŕízení S. podniku pro organizovaní sázek,
uzatvorenej dňa 21.04.1993. V tomto dodatku v bode 3. sa výslovne konštatuje, že „Zmluvné
strany potvrdzujú, že na ne bol titulom univerzálneho právneho nástupníctva prevedený celý
majetok podniku S. vrátane majetku nehmotného, t. j. majetku v podobe know-how
na prevádzkovanie číselných lotérií, ktoré pred 01.01.1993 prevádzkoval podnik S. ako
i v podobe súvisiacich práv v oblasti priemyselného vlastníctva. Ďalej sa v nasledujúcej časti
textu tohto dodatku pod písmenom B/ uvádza: „spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom
know-how a súvisiacich priemyselných práv, vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných
lotérií a stávkových hier, ktoré podnik S. na území Slovenskej republiky prevádzkoval pod
označením S. Š., M., S., Š., S. a T.. Súčasťou uvedených práv je i právo na výlučné užívanie
označení predmetných číselných lotérií a stávkových hier, a to S. Š., M., S., Š., S. a T. a to v
akejkoľvek súvislosti
s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky.
Dňa 04.01.1993 sporové strany uzavreli Zmluvu o zabezpečení spracovávania dát
a ostatných súvisiacich úkonov spojených s prevádzkovaním lotérií a inými hrami (ďalej len
„Zmluva zo 04.01.1993“), na základe ktorej bol žalobca nositeľom všetkých povinností,
týkajúcich sa samotného prevádzkovania číselných lotérií a stávkových hier z titulu svojho
know-how, získaného po podniku S. a náväzných zmluvných vzťahov.
Po uplynutí lehoty danej v povolení, vyplývajúceho z Rozhodnutia M., boli
na žiadosť žalovaného vydávané v časovej následnosti ďalšie rozhodnutia M. povoľujúce
žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií, pričom vo viacerých z nich sa naďalej
s použitím rôznych formulácií uvádzalo a „odobrovalo“ prepojenie využitia vydaného
povolenia s činnosťou žalobcu ako praktického prevádzkovateľa predmetných číselných
lotérií, poskytujúceho žalovanému nevyhnutné technické služby (rozhodnutie č. X.
zo dňa 06.11.1995, č. X. zo dňa 03.01.1997).
V náväznosti na jednotlivé rozhodnutia M., povoľujúce žalovanému prevádzkovanie
číselných lotérií, boli medzi sporovými stranami uzavreté jednotlivé zmluvy, upravujúce
rozsah i podmienky služieb poskytovaných žalovanému
zo strany žalobcu pri prevádzkovaní číselných lotérií. V žiadnej z týchto zmlúv však nie je
obsiahnuté ustanovenie, na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne
bezplatne využívať know-how, ktoré žalobca vytvoril, či legálne získal a ktoré žalobca
využíval i pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému.
Jedinou čiastkovou výnimkou, umožňujúcou žalovanému legálne dočasné bezplatné
užívanie nehmotných práv žalobcu, je zmluvná dohoda sporových strán, obsiahnutá
v ustanovení bodu 4 článku 1 zo dňa 21.10.1994, v ktorom „dodávateľ (žalobca) súhlasí, aby
objednávateľ (žalovaný) v období od 01.09.1994 do 31.12.1994 bezplatne používal chránené
značky a názvy hier uvedené v bode 1 a logo J.,“ žalobcu.
V praxi uvedené „technické spracovanie operácií a s tým súvisiacich činností“
predstavovalo viacero činností žalobcu, ktoré boli opísané v jednotlivých zmluvách ( Zmluva
zo dňa 04.01.1993, mandátna zmluva z 15.06.1998). Osobitné znalosti a skúsenosti, potrebné
na vykonávanie uvedených činností, predstavujúce vo svojom súhrne know-how žalobcu,
možno označiť i ako ..systém“ predmetných číselných hier, pozostávajúcich z hlavných
článkov ako marketing a distribúcia, prijímanie stávok, vyhodnotenie stávok (technické
spracovanie), žrebovanie, zúčtovanie (vrátane vyplatenia výhier). V týchto hlavných článkoch
sú obsiahnuté jednotlivé činnosti ako:
reklamná a propagačná činnosť
návrh a tlač tiketov
vypracovanie herných plánov pre systémy OFF LINE a ON LINE,
vypracovanie prevádzkových predpisov systému ON LINE,
vypracovanie poštových pravidiel (prevádzkových pravidiel Slovenskej pošty, š. p.),
zabezpečenie prijímania tiketov od tipujúcich: 1. systémom OFF LINE –
prostredníctvom S. a.s., Praha, na základe zmluvného vzťahu so žalobcom
a 2. systémom ON LINE – prostredníctvom G. na základe zmluvného vzťahu žalobcu s G.,
USA – oba cez sieť zberní TJ, klubov a pôšt
a od roku 1995 i cez zberne prevádzkované inými právnickými a fyzickými osobami – všetko
na základe zmluvných vzťahov žalobcu,
zabezpečenie dopravy tiketov systému OFF LINE do S. a.s., Praha – pre zber tipov
a ich spracovanie z celej Slovenskej republiky,
žrebovanie výherných čísel - uzatváranie systému ON LINE, vypočítanie
predpokladanej sumy na výhry, kontrola žrebovacích loptičiek, zadávanie výherných čísel
do systému ON LINE, zaslanie podkladov na spracovanie výhier a výhernej listiny S. a.s.,
Praha,
zabezpečenie spracovania a vyhodnotenia výherných tipov,
zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných listín
zabezpečenie prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier, JACKPOTe
do TA SR, Slovenských telekomunikácií a Teletextu a zabezpečenie informovanosti
verejnosti prostredníctvom dennej tlače a TV,
zabezpečenie a prevádzkovanie systému ochrany informácií.
ekonomické spracovanie činnosti a vytvorenie účtovníckeho programu na spracovanie
tržieb, výplatu provízií zberniam, výplatu výhier tipujúcich a výplatu odvodov,
vybavovanie reklamácií,
vykonávanie distribučnej činnosti – tlačív, tiketov, výherných listín a súpisov výhier,
vykonávanie servisnej činnosti systému ON LINE.
Licenciu na prevádzkovanie číselných lotérií obdržal vždy žalovaný. Herný plán pre
„OFF LINE“ nazvaný „Herný, plán číselných lotérií a stávkových hier organizovaných T.
s účasťou štátu“ s platnosťou od 04.01.1993 vypracoval žalobca, vychádzajúc pritom z
českého dokumentu, vypracovaného podnikom S. Herní plán číselných lotérií a sázkových her
pořádaných podnikem S.“ zo dňa 01.09.1992.
Herný plán pre „ON LINE“ nazvaný „Dodatok č. 1 Herného plánu číselných lotérií
a stávkových hier organizovaných T., prostredníctvom Š., a.s., prijímanie stávok systémom
ON LINE“ zo dňa 09.04.1993 s účinnosťou od 15.04.1993, bol taktiež vypracovaný
žalobcom, vychádzajúc pritom z českého dokumentu poskytnutého spoločnosťou S. a.s.,
„Dodatek č. 1 herního plánu číselných lotérií a sázkových her pořádaných S. a.s., PRÍJEM
SÁZEK SYSTÉMEM ON LINE“ z 01.03.1993.
Zmeny a vylepšenia hier pochádzali od žalobcu, ktorý čerpal z poznatkov a skúseností
S., napr. zavedenie J.-u, iniciované žalobcom na oficiálnej úrovni listom
zo dňa 18.06.1993, adresovaným žalovanému. J. bol následne zavedený
od 02.08.1993, kedy sa súčasne rozdelilo žrebovanie medzi SR a ČR a tiež sa zmenil výpočet
istiny (len z vkladov prijatých v SR).
Žrebovanie sa uskutočňovalo v priamom prenose v STV 1, pričom sa žrebovania
okrem zástupcov žalobcu zúčastňoval zástupca štátneho dozoru, moderátor STV a hosť
z oblasti Š., prípadne kultúry. Až neskôr k žrebovaniu pristúpil aj zástupca žalovaného, ktorý
pokračoval v takto začatom systéme žrebovania, ktorý postupom času začal i meniť
a dopĺňať, avšak jeho základná osnova zostala zachovaná.
Prvú zmluvu na výrobu a vysielanie žrebovania číselných lotérií uzavrel teda s STV
dňa 25.01.1993 žalobca, hoci ju v jej závere podpísal i zástupca žalovaného. Žalovaný zmluvy
s STV začal samostatne zabezpečovať až od 01.09.1994.
Prevádzkové predpisy pre ON LINE i pre OFF LINE vypracoval žalobca, ktorý ich
i samostatne vydal.
Žalobca rovnako vytvoril technickú dokumentáciu ako tikety ON LINE a OFF LINE,
potvrdenky, výherné listiny a pod. Taktiež žalobca vytvoril a prevádzkoval základný systém
marketingu, informácie pre tipujúcich, pomôcky pre tipujúcich (tabuľky pre systémové stávky
a pod.). Pri uvedených dokumentoch vychádzal žalobca opätovne z poznatkov a skúseností S..
Sieť zberní tvorili v roku 1993 zberne TJ a klubov. Kontakty na tieto zberne, vrátane
modelu spolupráce s nimi spolu s jej zmluvným zabezpečením prevzal žalobca od podniku S..
Zmluvná spolupráca medzi žalobcom a jednotlivými zberňami prebiehala na základe
mandátnej zmluvy vypracovanej žalobcom.
V roku 1994 došlo k významnej zmene na strane akcionárskej štruktúry žalovaného,
stal sa akciovou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Žalobca tak stratil
možnosť vplyvu na rozhodovanie a následné konanie cestou valného zhromaždenia
žalovaného.
Žalovaný od januára 1996 zmenil herné listiny na hry Š., M., Š. a X. nahradením loga
žalobcu za logo žalovaného a v tom istom roku boli postupne uvedeným spôsobom zmenené
i používané tikety OFF LINE i ON LINE.
Od roku 1993 sa systém ON LINE spracovával za pomoci techniky, poskytnutej
americkou firmou G. na základe leasingovej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom
a menovanou americkou firmou (Š., a. s., zmluvné postavenie leasingového nájomcu v tejto
zmluve získala právnym nástupníctvom po S.). Do 31.05.1994 leasingové splátky hradil
žalobca a fakturoval ich ďalej žalovanému v rámci uzavretých zmlúv, týkajúcich sa
spracovania výsledkov číselných lotérií. Od 01.09.1994 žalobca dal žalovanému súhlas, aby
uvedené leasingové splátky uhrádzal priamo žalovaný.
V roku 1996 žalovaný uzavrel s menovanou americkou firmou novú leasingovú
zmluvu na sedem rokov.
Zmluvná spolupráca sporových strán bola ukončená k 30.06.1999. Tento dátum bol
stanovený ako dátum ukončenia platnosti Zmluvy o zabezpečení spracovávania ... uzatvorenej
sporovými stranami dňa 03.03.1998, a to v jej Dodatku č. 1 zo dňa 22.12.1998. Súd ďalej
na základe návrhov účastníkov vypočul navrhnutých svedkov, a to JUDr. D., Ing. Š., PaeDr.
L., B., Ing. R., Ing. J., Ing. P., P., Ing. L., Ing. E., Ing. M., ktorí sa však zodpovedne a so
znalosťou problematiky know-how nevedeli vyjadriť, či žalobca je vlastníkom know-how a či
ho nadobudol
od spoločnosti S. a.s. Súd vypočul dožiadaným súdom aj svedka Ing. S., ktorý bol do roku
31.01.1995 generálnym riaditeľom a.s. S.. Taktiež súd vypočul v priebehu konania znalcov
Ing. G., Ing. M., Ing. I., Ing. J. a Ing. L..
Žalobca ako dôkaz oprávnenosti svojho nároku založil spolu s návrhom vypracované
znalecké posudky znalcami Ing. M. a Ing. I., v ktorých sa konštatuje, že žalobca je vlastníkom
know-how spojených s prevádzkovaním číselných lotérií.
V priebehu konania žalovaný si dal taktiež vypracovať znalecký posudok, a to Ing. L.,
ktorý mal posúdiť správnosť znaleckých posudkov Ing. M., Ing. I. a Ing. G., tento posudok
bol vypracovaný na základe materiálov, ktoré mu dal k dispozícii žalovaný, ako aj
naštudovaním spisu
29 Cb 1/00, ako aj použitej literatúry zaoberajúcej sa priemyselnými právami. Znalec uvádza,
že žalobca má k určitej činnosti vlastníctvo know-how, avšak nesúhlasí s výpočtami, ktoré
urobili hore uvedení znalci. V znaleckom posudku k otázke, či žalobca nakladal s know–how
ako s obchodným tajomstvom, uviedol, že „pre niektoré z týchto dokladov je potrebné uviesť,
že spĺňa znaky podľa § 17 Obchodného zákonníka.
Ďalej bol súdu predložený expertízny posudok vypracovaný Ing. J., CSc, ktorý však
pre posúdenie, či žalobca je vlastníkom know-how, podľa súdu použil nesprávnu literatúru, a
to Nariadenie Komisie (EHS) č. 556/89, ako aj zákon č. 465/2002 Z.z. o skupinových
výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Tieto predpisy nie sú
použiteľné pre toto konanie, preto súd sa týmto expertíznym posudkom ani nezaoberal.
Žalovaný ďalej založil do spisu odborné stanovisko Prof. JUDr. P., Dr. Sc, ktorý
nevyvracia tvrdenia predchádzajúcich znalcov, že žalobca mal vlastníctvo know-how, ale
dospel k záveru, že hodnota pôvodného know-how, bola už vykonanými platbami vyrovnaná,
konzumovaná.
Súd v konaní ustanovil znalca Ing. G., ktorá vypracovala znalecký posudok č. X. zo
dňa 29.07.2002 a odpovedala na otázky oboch účastníkov konania
a uviedla, že žalobca je vlastníkom know-how ako súboru osobitných znalostí a skúseností,
umožňujúcu organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, Š., Š. a M.. Ide
o know-how utajené pred tretími osobami v miere potrebnej
na zachovanie jeho ceny. Taktiež poukázala na to, že z menovaných a priložených podkladov
pre vypracovanie posudku nevyplýva, že by mal žalovaný v roku 1993 vlastné know-how,
umožňujúce organizáciu a prevádzkovanie vyššie uvedených číselných lotérií a stávkových
hier. Uviedla, že žalovaný používal od roku 1993-1999 know-how patriace obsahom
do know-how, ktorého majiteľom bol žalobca a stanovila hodnotu know-how vo výške
109 404 000,– Sk.
Na základe znaleckých posudkov či už predložených zo strany žalobcu alebo
z posudku, obstaraného súdom, súd konštatoval, že know-how je možné identifikovať
skúmaním existencie určitého špecifického súboru znalostí a skúseností, ktoré môžu S.
obsiahnuté či už v jednotlivých dokumentoch vlastníka tohto know-how alebo v konkrétnych
pracovných postupoch, vykonávaných týmto vlastníkom. Samotná existencia know-how je
pritom nezávislá od subjektívnej znalosti jeho vlastníka, že je v danom prípade vlastníkom
majetku, spĺňajúceho podmienky pre jeho označenie ako know-how, rovnako ako je nezávislá
od subjektívnej znalosti jeho užívateľa, že v danom prípade používa majetok, ktorý spĺňa
podmienky pre jeho označenie ako know-how.
Na základe vykonaných dôkazov a preukázaných skutočností súd dospel k záveru, že
know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M. bolo výlučným vlastníctvom
podniku S. (bývalého hospodárskeho zariadenia S.), ktorý ho používal niekoľko desaťročí až
do svojho zániku v súvislosti s rozdelením ČSFR.
Podnik S. zanikol súčasne so vznikom jej právnych nástupcov - dvoch obchodných
spoločností - Š., a.s. so sídlom v Slovenskej republike a S. a.s.
v Českej republike v náväznosti na § 766 ods. 1 Obchodného zákonníka titulom prevodu
podniku (hospodárskeho zariadenia) na obchodné spoločnosti. Na tieto obchodné spoločnosti,
ktoré predstavujú jediných právnych nástupcov podniku S. prešiel zo zákona celý jej majetok,
vrátane majetku nehmotného, t. j. i predmetné know-how, a to bez ohľadu
na skutočnosť, či sa samotné know-how v delimitačných dokladoch, citovaných odporcom,
výslovne zmieňuje alebo nie. Súčasne na tieto obchodné spoločnosti, a tým i na žalobcu ako
na právneho nástupcu podniku S. prešli i práva na užívanie označení hier prevádzkovaných
predtým podnikom S. a v rámci nich i na užívanie označení Š., Š. a M..
Z vykonaného dokazovania, a to tak z predložených písomných dokladov, znaleckých
posudkov, ako i z výsluchov svedkov je zrejmé, že k uvedenému prechodu predmetného
know-how z podniku S. na jeho slovenského právneho nástupcu, t. j. na žalobcu
došlo, keďže žalobca toto know-how od počiatku svojej činnosti, t. j. od roku 1993 ovládal
a používal na prevádzkovanie príslušných číselných hier.
Prechod vlastníctva k predmetnému know-how na žalobcu z jeho právneho
predchodcu potvrdili pritom zhodne i obe nástupnícke spoločnosti, t. j. tak spoločnosť S. a.s.,
ako aj žalobca v Dodatku č. 1. zo dňa 19.11.2001 k Dohode o majetkovém vypořádaní
hospodářskeho zařízení S. podniku pro organizovaní sázek zo dňa 21.04.1993, ktorým bolo
jednoznačne potvrdené, že predmetné know-how i pre hry citované v návrhu žalobcu získala
do svojho výlučného vlastníctva Š., a.s., t. j. žalobca, a to v akejkoľvek súvislosti s
prevádzkovaním týchto číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky.
Takýto právny záver jednoznačne vyplýva z časti textu tohto dodatku uvedeného pod
písmenom B/, v ktorej sa uvádza že: „spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom know-how
a súvisiacich priemyselných práv, vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných lotérií a
stávkových hier, ktoré podnik S. na území Slovenskej republiky prevádzkoval pod označením
S. Š., M., S., Š., S.
a T.. Súčasťou uvedených práv je i právo na výlučné užívanie označení predmetných
číselných lotérií a stávkových hier, a to S. Š., M., S., Š., S. a T., a to v akejkoľvek súvislosti
s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky."
Vlastníctvo žalobcu ku know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M.
potvrdili i znalecké posudky, vypracované znalcami Ing. M. (posudok č. X. zo dňa
29.11.1999) a Ing. I. (posudok č. 0X. zo dňa 12.11.1999), ktoré predložil v konaní žalobca,
ako i kontrolný znalecký posudok, obstaraný súdom od súdnej znalkyne Ing. G. (posudok č.
X. zo dňa 29.07.2002). A existenciu vlastníctva žalobcu k tomuto know-how potvrdil aj
znalec Ing. L., ktorý vypracoval znalecký posudok na objednávku žalovaného, ako aj prof.
JUDr. P., DrSc.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že znalecké posudky, vypracované znalcami
Ing. M. č. X. a Ing. I. č. 0X., ktoré predložil žalobca a posudok Ing. G. č. X., vypracovaný na
základe požiadavky súdu, sa nezhodujú v obsahu a v rozsahu know-how, ktoré má vlastniť
žalobca, súd konštatoval, že v týchto posudkoch nezistil podstatné rozdiely a v otázke
vymedzenia know-how, určenia jeho vlastníka a stanovenia jeho hodnoty súd vychádzal z
posudku Ing. G. č. X., ktorý bol súdom obstaraný ako kontrolný posudok za účelom overenia
správnosti zistení a záverov znalcov Ing. M. a Ing. I..
Znalkyňa Ing. Z. na vznesené otázky, na formulovaní ktorých sa podieľal i žalovaný,
jednoznačne po dôkladnom preštudovaní všetkých dostupných materiálov
a vyjadrení, predložených tak zo strany žalobcu, ako i žalovaného, ako i zo strany
jednotlivých svedkov, vypočutých v priebehu konania konštatovala, že:
„Spoločnosť Š., a.s. je vlastníkom know-how ako súboru osobitných znalostí
a skúseností, umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier
Š., Š. a M..
Z menovaných a priložených podkladov k posudku nevyplýva, že by spoločnosť T.,
mala v roku 1993 vlastné know-how, umožňujúce organizáciu a prevádzkovanie vyššie
uvedených číselných lotérií a stávkových hier.
Spoločnosť T., používala od roku 1993 do roku 1999 know-how patriace obsahom do
know-how, ktorého majiteľom bola spoločnosť Š., a.s." (str. 15 až 16 citovaného znaleckého
posudku).
Totožnosť know-how na prevádzkovanie číselných hier Š., Š.
a M., ktoré nadobudol do svojho vlastníctva žalobca titulom svojho právneho nástupníctva po
podniku S. ako zakladateľovi a pôvodnému prevádzkovateľovi týchto hier, podľa názoru súdu
jednoznačne potvrdil i žalovaný, ako je zrejmé z písomných dôkazov, predložených
žalobcom, v ktorých žalovaný i po premenovaní týchto hier na L., J. a L. 5 z 35 jednoznačne
uviedol, že tieto hry sú totožné s hrami, ktoré pod označeniami Š., Š. a M. založil a
prevádzkoval podnik S.. Súd tieto dôkazy považoval za osobitne významné, nakoľko ide o
kópie oficiálnych dokumentov žalovaného, ako Výročná správa žalovaného za rok 2003 a
Prezentácia ročných výsledkov žalovaného
za rok 2004.
Súd prvého stupňa sa zaoberal i námietkou žalovaného, v zmysle ktorej by mal
pri svojom rozhodovaní prihliadať i na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa obsah know-
how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M. počas zmluvnej spolupráce účastníkov
konania menil za aktívneho prispenia žalovaného, a teda je potrebné prihliadnuť i na takéto
osobitné práva žalovaného k tomuto know-how. Vychádzajúc
zo záverov znalkyne Ing. Z. o totožnosti obsahu know-how používaného žalovaným s know-
how, patriacim do vlastníctva žalobcu, ako aj z uvedeného potvrdenia totožnosti hier,
prevádzkovaných žalovaným v roku 2003 a v roku 2004, s hrami založenými a
prevádzkovanými právnym predchodcom žalobcu, však súd dospel k názoru, že neboli
preukázané také nové práva žalovaného k uvedenému know-how, ktoré by mali významnejší
vplyv na nároky žalobcu a ich výšku, uplatnené zo strany žalobcu voči žalovanému v tomto
konaní titulom vlastníckeho práva žalobcu k uvedenému know-how.
Existenciu know-how potvrdzuje v niektorých svojich tvrdeniach i samotný žalovaný:
Napríklad na strane 4 svojho podania zo dňa 13.03.2003, označeného ako Doplnenie
dôkazov a návrhy žalovaného, žalovaný uvádza, že žalobca v jednej variante v roku 1994
počítal i s bezplatným zapožičaním hier novej štátnej spoločnosti, ktorá mala prevádzkovať
číselné lotérie, z čoho nesporne vyplýva, že žalobca v tom čase vlastnil know-how k týmto
hrám, ktoré mali byť zapožičané.
Žalovaný prostredníctvom svojho generálneho riaditeľa Ing. S. v písomnej forme
vo vyjadrení pre Ing. Z. predkladá Rozhodnutie M. č. 52/3044/1993 zo dňa 29.12.1993 ako
dôkaz, že T., navrhol vymedzenie pojmu „technické spracovanie operácií a s ním súvisiacich
činností" v rámci povolení M. a nie Š., a.s., čo má podľa žalovaného znamenať, „že T., mal
vedomosti o know-how a vedel definovať tento pojem." (viď i príloha lOp zn. posudku č. X.
vypracovaného súdnou znalkyňou Ing. Z.). Z uvedeného tiež nesporne vyplýva, že predmetné
know-how v tom čase existovalo.
I zo svedeckých výpovedí, obsiahnutých v súdnom spise, jednoznačne vyplýva, že
v danom čase žalovaný na rozdiel od žalobcu nedisponoval žiadnym vlastným know-how
na prevádzkovanie číselných hier a nemal k tomu v tom čase vytvorené ani žiadne finančné či
personálne predpoklady, čo na stranách 8 a 9 citovaného znaleckého posudku potvrdil i súdny
znalec, ustanovený súdom.
Hodnota predmetného know-how je podľa názoru súdnej znalkyne Ing. Z.,
vo výške 109 404 000,– Sk a s touto výškou sa stotožnil aj súd.
Tým, že žalovaný know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š.
a M. získal neoprávnene, t. j. bez súhlasu žalobcu ako vlastníka tohto know-how
a keďže nie je možné toto know-how z hľadiska povahy tohto majetku vydať späť žalobcovi,
je žalovaný povinný vydať žalobcovi hodnotu tohto know-how titulom bezdôvodného
obohatenia, a to vo výške rovnajúcej sa znaleckej hodnote know-how, t. j. vo výške
109 404 000,-- Sk, spolu s príslušenstvom tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Čo sa týka žalovaného námietky premlčania nárokov z know-how, súd je však toho
názoru, že prípadné premlčanie týchto nárokov je potrebné posudzovať podľa obdobia, kedy
bolo možné tieto nároky uplatniť po prvýkrát. Vzhľadom na tú skutočnosť, že tieto nároky sa
týkajú obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, tak prvá premlčacia lehota
začala plynúť vo vzťahu ku škode alebo bezdôvodnému obohateniu, ktoré sa dalo vyčísliť
a následne uplatniť zo strany žalobcu dňom zverejnenia výhernej listiny žrebovania číselných
hier v prvom stávkovom týždni v roku 1996. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
v roku 1996 sa prvé žrebovanie hier Š. a Š. konalo dňa 07.01.1996 - takéto zistenie je
preukázané listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Z takéhoto skutkového zistenia
potom vyplýva, že prvým dňom, v ktorom si žalobca mohol uplatniť voči žalovanému
predmetné nároky, bol 07.01.1996.
Návrh bol zo strany žalobcu podaný na súd dňa 07.01.2000, týmto dňom sa prerušilo
plynutie premlčacej štvorročnej lehoty a všetky nároky uplatnené zo strany žalobcu
za štvorročné obdobie predchádzajúce podaniu návrhu - t. j. za obdobie od 07.01.1996
do 07.01.2000, zostali nepremlčané. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že námietka
premlčania, vznesená zo strany žalovaného vo vzťahu k nárokom, uplatnených žalobcom, je
bezpredmetná.
Tvrdenie žalovaného, že návrh by mal súd zamietnuť aj preto, že neexistuje žiadny,
nieto ešte naliehavý právny záujem žalobcu na určení alebo realizácii prvých troch žiadostí,
uvedených v petite návrhu, posúdil súd ako právne a vecne nepodložený s poukazom na § 80
písm. b/ a c/ OSP. Žalobca si totiž v tomto konaní neuplatňuje právo na určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, kedy hmotnoprávnou podmienkou takéhoto návrhu je
zo zákona naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení. Návrh žalobcu je návrhom
na splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona alebo z porušenia práva, teda je návrhom
podľa § 80 písm. b/ OSP, kedy sa existencia naliehavého právneho záujmu žalobca zo zákona
nevyžaduje a ani nepreukazuje.
Z vykonaného dokazovania, a to tak z predložených písomných dokladov, znaleckých
posudkov, ako i z výsluchov svedkov je zrejmé, že žalovaný od svojho vzniku až do konca
septembra 2002 používal pri prevádzkovaní číselných lotérií označenia Š., Š.
a M..
Práva na užívanie týchto označení nadobudol titulom právneho nástupníctva
po podniku žalobca. Žalobca k týmto označeniam nadobudol i zvýšenú právnu ochranu,
nakoľko si rovnako ako jeho právny predchodca dal tieto označenia chrániť ako ochranné
známky.
V tomto zmysle neobstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej žalovaný získal
prioritu pri užívaní označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu z dôvodu, že
žalovaný tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto otázke treba prihliadať i na žalobcove
práva na užívanie týchto označení ako právneho nástupcu podniku S.. Z vykonaného
dokazovania je tiež zrejmé, že žalobca tieto označenia používal v rámci poskytovania služieb
„technického spracovania operácií" žalovanému po celú dobu ich zmluvného vzťahu od roku
1993 až do jej ukončenia v roku 1999.
Z predložených písomných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca bol do konca
septembra 2002, kedy žalovaný prestal používať označenia Š., Š. a M.
v súvislosti s organizovaním a prevádzkovaním číselných lotérií, vlastníkom ochranných
známok Š., Š. a M., ktoré boli v registri Ú. zapísané v prospech žalobcu pre činnosti
„organizovanie lotérií a stávkových hier, s výnimkou číselných lotérií". Súd sa v tejto otázke
stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého sú tieto služby podobné službe „organizovanie
číselných lotérií", pre ktorú označenia zhodné s uvedenými ochrannými známkami používal
žalovaný. Keďže z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný uvedené
označenia používal bez súhlasu
a dokonca proti výslovne prejavenej vôli žalobcu, došlo tým zo strany žalovaného
k porušeniu zákonného práva žalobcu ako majiteľa ochrannej známky v zmysle § 25 ods. 1
zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach, v zmysle ktorého bez súhlasu majiteľa
ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho
ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná
známka zapísaná do registra.
Užívanie označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu bez súhlasu žalobcu
pritom nemôže ospravedlniť ani následná registrácia zameniteľných ochranných známok T Š.,
T Š. a T M. v prospech žalovaného. Vlastníctvo akejkoľvek ochrannej známky, zameniteľnej
s ochrannými známkami žalobcu, nemôže podľa názoru súdu založiť oprávnenie žalovaného
na užívanie označenia zhodného s ochrannými známkami žalobcu.
V otázke, či konanie žalovaného v súvislosti s jeho používaním označení zhodných
s ochrannými známkami žalobcu a s jeho používaním know-how na prevádzkovanie číselných
lotérií Š., Š. a M. spĺňa znaky nekalosúťažného konania, dospel súd
z vykonaného dokazovania k nasledovným záverom:
Súd sa pri posudzovaní oblasti podnikania žalovaného, a to konkrétne organizovania či
prevádzkovania číselných lotérií, zameral najprv na otázku, či skutočnosť, že na výkon tejto
podnikateľskej činnosti má žalovaný zo zákona monopolné postavenie, súčasne znamená, že
žalovaný pri výkone tejto podnikateľskej činnosti nepôsobí v prostredí hospodárskej súťaže.
Po zvážení predložených dôkazov, napríklad dôkazov svedčiacich o reklamných aktivitách
žalovaného, propagujúcich ním prevádzkované číselné lotérie a súčasnom zohľadnení
aktívnej činnosti iných subjektov, pôsobiacich na trhu hazardných hier v Slovenskej republike
i v okolitých krajinách je zrejmé, že žalovaný napriek svojmu monopolnému postaveniu
pri prevádzkovaní číselných lotérií v Slovenskej republike pôsobí v prostredí hospodárskej
súťaže, ktorej je sám aktívnym účastníkom.
V súlade s ustanovením § 2 zákona č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách, rovnako ako
v predtým platnej právnej úprave v oblasti hazardných hier - konkrétne v zmysle § 2 zákona č.
194/1990 Zb. o lotériách a iných podobných hrách je prevádzkovanie číselných lotérií len
jednou z oblastí, v ktorej je možné v Slovenskej republike prevádzkovať hazardné hry.
Z hľadiska podstaty týchto hazardných hier odlišných od číselných lotérií je nevyhnutné
konštatovať, že ich potenciálnym konečným spotrebiteľom je principiálne rovnaká skupina
obyvateľstva, ktorá je ochotná zúčastniť sa na hazardných hrách, ktorých spoločným
menovateľom je hra o peniaze, spojená so značným rizikom straty týchto peňazí oproti určitej
pravdepodobnosti rovnakej či vyššej výhry. Skutočnosť, že štát prostredníctvom vydávania
osobitných povolení na prevádzkovanie hazardných hier vykonáva určitú kontrolu tejto
oblasti podnikania, nemôže viesť k záveru tak, ako ho predkladá žalovaný, že v tejto oblasti
neexistuje hospodárska súťaž. Podstata hospodárskej súťaže spočíva v snahe jednotlivých
prevádzkovateľov hazardných hier, medzi ktorých v tomto zmysle určite treba zaradiť
i žalovaného, získať v prostredí vzájomnej konkurenčnej ponuky podobných či
zameniteľných služieb a hier vklad potenciálneho zákazníka či spotrebiteľa týchto služieb.
Štátna kontrola pôsobí vo forme udeľovania osobitných povolení v mnohých oblastiach
podnikania, ako je napríklad oblasť podnikania v doprave či oblasť podnikania v obchodovaní
so zbraňami či strelivom, to však neznamená, že subjekty podnikajúce v týchto oblastiach
nepôsobia v oblasti aktívnej hospodárskej súťaže. Túto skutočnosť potvrdzuje okrem iného
i aktívna reklamná činnosť jednotlivých súťažiteľov, ktorá je podľa názoru súdu vykonávaná
v snahe predložiť potenciálnemu zákazníkovi pri jeho rozhodovaní o výbere tej - ktorej
hazardnej hry konkurenčne zaujímavejšiu ponuku.
Súd v tejto otázke dospel k záveru, podľa ktorého je v danej oblasti neprípustné
územné obmedzovanie prostredia hospodárskej súťaže len na Slovenskú republiku. Je totiž
zrejmé, že neobmedzeným pôsobením tlačových a predovšetkým elektronických
komunikačných prostriedkov pôsobí reklama jednotlivých prevádzkovateľov iných číselných
lotérií, sídliacich v krajinách susediacich so Slovenskou republikou i na potenciálnych
spotrebiteľov týchto služieb (v podobe ponuky číselných lotérií) na Slovensku, a to bez
ohľadu na prípadné zákonné obmedzenia v slovenskej či zahraničnej legislatíve, čo následne
reálne ovplyvňuje ich rozhodovanie pri ich výbere medzi ponukou číselných lotérií
žalovaného a ponukou prevádzkovateľov iných číselných lotérií v zahraničí.
Je pritom nepochybné, že nie je v súlade s dobrými mravmi súťaže, keď žalovaný
v prostredí hospodárskej súťaže používal pri prevádzkovaní číselných hier Š., Š. a M.
označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu, ako i jeho know-how, a to bez súhlasu či
dokonca proti vôli žalobcu. Je tiež zrejmé, že takéto konanie žalovaného je spôsobilé privodiť
ujmu iným súťažiteľom, nakoľko takýmto konaním žalovaný pred inými súťažiteľmi, za
ktorých možno označiť iné subjekty prevádzkujúce hazardné hry, získal neoprávnenú výhodu
v užívaní zavedených a mimoriadne známych označení uvedených číselných lotérií, ako i v
užívaní know-how na prevádzkovanie týchto číselných lotérií overeného desaťročiami
úspešného prevádzkovania právnym predchodcom žalobcu.
Tým žalovaný naplnil všetky znaky nekalej súťaže, ako ju všeobecne definuje
ustanovenie § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého je nekalou súťažou konanie
v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť
ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti súd prvého stupňa žalobcovi priznal nároky
vyplývajúce mu z ustanovenia § 53 Obchodného zákonníka, nakoľko je zrejmé, že osobou,
ktorej práva boli nekalosúťažným konaním žalovaného porušené, je žalobca, keďže
nekalosúťažným konaním žalovaného boli porušené zákonné práva žalobcu ako majiteľa
ochranných známok, ako i výlučného vlastníka know-how.
Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalobcovi zdržať sa
prevádzkovania číselných lotérií pod označeniami Š., Š. a M. a zdržať sa
i akéhokoľvek využívania uvedených označení v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek
číselných lotérií a stávkových hier, súd nevyhovel, nakoľko mal z vykonaného dokazovania
za preukázané a nesporné, že žalovaný tejto požiadavke žalobcu vyhovel už počas konania
a uvedené označenia prestal používať od začiatku októbra 2002.
Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa
akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí alebo skúseností, tvoriacich predmet know-
how žalobcu, popísaného v znaleckom posudku č. X. zo dňa 12.11.1999, vypracovanom
súdnym znalcom Ing. I. a v znaleckom posudku č. X. zo dňa 29.11.1999, vypracovanom
súdnou znalkyňou Ing. M., týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných
lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., súd vyhovel. Súd k názoru o oprávnenosti tejto časti
návrhu dospel
na základe predložených dôkazov, na základe ktorých má za preukázané, že uvedené know-
how je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a žalovaný od používania tohto know-how,
na používanie ktorého mu žalobca neudelil súhlas, neupustil ani po podaní tohto návrhu
na súde.
V otázke nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd najprv skúmal
predmet tohto bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa názoru žalobcu spočívalo v zisku, ktorý
žalobca získal neoprávneným užívaním označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu,
ako i neoprávneným užívaním know-how žalobcu zo strany žalovaného. Súd sa v tejto
súvislosti zaoberal i námietkou žalovaného, v zmysle ktorej žalobca odôvodňuje svoj nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia tak neoprávneným užívaním označení zhodných
s ochrannými známkami žalobcu, ako aj neoprávneným užívaním know-how žalobcu a dospel
k názoru, že obe tieto protiprávne konania žalovaného tvoria v danom prípade jednotnú
podstatu, na základe ktorej žalovaný získal bezdôvodné obohatenie, ktorého vydanie je
predmetom žalobcom uplatneného nároku. Rozhodujúcu zložku nehmotného majetku
žalobcu, ktorú neoprávnene využil žalovaný pri svojom obohatení a o ktorú možno
predovšetkým oprieť nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, však súd videl
v know-how žalobcu na prevádzkovanie číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M.,
bez použitia ktorého by nebolo možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-
how totiž zahŕňa v sebe samotný systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný a
neopomenuteľný predpoklad ich prevádzkovania. Inak je tomu
v prípade neoprávneného použitia označení zhodných s ochrannými známkami, kde by podľa
názoru súdu mohol byť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešne uplatnený len
v prípade, ak by súčasne nedošlo k súbehu s nárokom na náhradu škody, spôsobenú
neoprávneným užívaním týchto označení zo strany žalovaného. V danom prípade však
vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno hovoriť o akejsi
duplicite týchto nárokov, nakoľko je zrejmé, že zo strany žalobcu nejde o dva nároky
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale len o jeden nárok, ktorého odôvodnenie spočíva
na dvoch samostatných protiprávnych konaniach žalovaného. To však nemá vplyv
na oprávnenosť či na výšku tohto nároku žalobcu.
Súd pri vymedzení predmetu bezdôvodného obohatenia vychádzal z ustanovenia § 451
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Zaoberal i námietkou žalovaného, ktorý popieral túto časť
nároku žalobcu s odôvodnením, že sa dôvod pre vydanie bezdôvodného obohatenia, uvádzaný
zo strany žalobcu, nestotožňuje so žiadnym z prípadov uvedených v ustanovení § 451 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pričom tieto prípady nemožno podľa názoru žalovaného rozšíriť nad
rámec uvedený v citovanom ustanovení. Súd vyslovil názor, že zákonnú oporu pre túto časť
nároku - vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade tvorí osobitné zákonné
ustanovenie, a to konkrétne § 53 Obchodného zákonníka, ktorý nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia výslovne uvádza medzi nárokmi osôb, ktorých práva boli nekalou
súťažou porušené alebo ohrozené. Z tohto dôvodu považuje súd uvedenú námietku
žalovaného na nedôvodnú.
Súd konštatoval, že bezdôvodné obohatenie získal žalovaný neoprávneným užívaním
nehmotného majetku žalobcu.
Súd pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá predstavuje nezaplatený
primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie slovných ochranných známok Š., Š. a M.,
dospel k názoru, že tento nárok žalobcu je v plnom rozsahu dôvodný, nakoľko bolo v konaní
preukázané protiprávne užívanie označení zhodných s uvedenými ochrannými známkami
žalobcu zo strany žalovaného pre podobné služby, pre aké boli
v rozhodnom období registrované užívané ochranné známky.
Podľa § 53 Obchodného zákonníka, v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z.
o ochranných známkach, je žalobca osobou, ktorá má právo na náhradu škody, ktorá mu bola
spôsobená zásahom do jeho práv z ochrannej známky, obdobne i podľa predtým platného
zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach.
Pri posúdení výšky uplatneného nároku na náhradu škody, predstavujúcej žalovaným
nezaplatený primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.,
súd vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. G.., ktorý sa stotožnil so
znaleckým posudkom Ing. M. a to, že uvedený licenčný poplatok má byť vyjadrený
percentuálnym podielom z ročného obratu dosiahnutého žalovaným z prevádzkovania
číselných hier Š., Š. a M..
Na preukázanie oprávnenosti a výšky nároku na náhradu škody uplatneného žalobcom
vo výške 425 451 700,--Sk, zodpovedajúcej primeranému licenčnému poplatku, ktorý mal
žalovaný platiť žalobcovi za užívanie ochranných známok Š., Š.
a M. za obdobie od 01.01.1996 do 30.09.2002 (do tohto dátumu si žalobca uplatnil tento
nárok z toho dôvodu, že od začiatku októbra 2002 žalovaný prevádzkuje príslušné číselné
lotérie už pod iným označením, a to L., J. a L. 5 z 35), predložil žalobca súdu znalecký
posudok č. 11/2003 zo dňa 30.03.2003, vypracovaný Ing. M., súdnou znalkyňou pre odbor
priemyselné vlastníctvo a znalecký posudok č. 1/2003 zo dňa 31.03.2003, vypracovaný Ing.
G.., súdnou znalkyňou v odbore priemyselné vlastníctvo.
Z vypracovaných znaleckých posudkov, na základe ktorých si žalobca uplatnil
náhradu škody vo výške 425 451 700,-- Sk, zodpovedajúcej primeranému licenčnému
poplatku, vyplýva dôvodnosť požiadavky žalobcu voči žalovanému na zaplatenie
primeraného ročného licenčného poplatku za používanie ochranných známok Š., Š. a M.,
ktorý sa vyjadruje percentuálnym obratom dosiahnutého
z prevádzkovania číselných hier označených takouto ochrannou známkou.
Znalkyňa Ing. M. stanovila licenčný poplatok takto:
1. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na
základe kvalifikovaného rozboru na 8,5 % z obratu nadobúdateľa.
2. Š., kombinovaná ochranná známka, č. zápisu 179964: ročný poplatok za jej užívanie
stanovila na základe kvalifikovaného rozboru na 7,5% z obratu nadobúdateľa.
3. M., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na
základe kvalifikovaného rozboru na 3,3% z obratu nadobúdateľa.
4. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na
základe kvalifikovaného rozboru na 4,2% z obratu nadobúdateľa.
Znalkyňa Ing. Gabriela Z. stanovila licenčný poplatok takto:
Primeraný ročný licenčný poplatok za používanie ochrannej známky, vyjadrený
percentuálnym podielom z ročného obratu (t.j. celkového príjmu) dosiahnutého
z prevádzkovania číselnej hry, označenej touto ochrannou známkou, je podľa jej
kvalifikovaného odhadu takýto:
slovná ochranná známka Š. 5,2 %
slovná ochranná známka M. 5,0%
slovná ochranná známka Š., 4,9 %
kombinovaná ochranná známka Š. 5,1%.
Na preukázanie výšky ročného obratu žalovaného za obdobie od 01.01.1996
do 30.09.2002 žalobca predložil súdu tieto listinné dôkazy:
daňové priznania žalovaného za roky 1996, 1997, 1998,
časť výročnej správy žalovaného za rok 2001 s hlavnými ekonomickými
ukazovateľmi účtovných závierok žalovaného za roky 1993 až 2001 a tržbami z hier Š., Š. a
M. za roky 1993 až 2001,
kópie výherných listín vydaných žalovaným v roku 2002 za 2. až 39. stávkový týždeň,
z ktorých vyplývajú celkové sumy vkladov (t. j. obratu žalovaného) dosiahnutých
pri prevádzkovaní predmetných číselných hier za obdobie od 01. 01. 2002 do 30. 9. 2002.
Podľa týchto listinných dôkazov, predložených žalobcom k výške obratu žalovaného,
predstavoval obrat žalovaného za obdobie od 01.01.1996 do 30.09.2002 pri hre Š. sumu
5 804 935 582,--Sk, pri hre Š. sumu 381 018 600,--Sk a pri hre M. sumu 252 464 265,--Sk.
Vzhľadom na rozdielnu výšku licenčných poplatkov, stanovenú v týchto znaleckých
posudkoch sa súd priklonil k názoru žalobcu, že je potrebné z dôvodu dosiahnutia čo
najobjektívnejšieho výsledku pri výpočte náhrady škody a okrem toho aj splnenia požiadavky
primeranosti licenčného poplatku v danom prípade vychádzať z aritmetického priemeru výšky
licenčných poplatkov stanovených v uvedených znaleckých posudkoch pre príslušné číselné
lotérie. Na základe takto použitého priemeru súd stanovil pre jednotlivé číselné hry ako
primeraný licenčný poplatok nasledovné hodnoty:
- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š. je sadzba
6,85% z obratu žalovaného dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,
- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š.
je sadzba 4,55% z obratu žalovaného dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,
- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) M.
je sadzba 4,15% z obratu žalovaného, dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry.
Na základe týchto sadzieb licenčných poplatkov stanovil súd výšku oprávneného
nároku žalobcu na náhradu škody nasledovne:
- pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 6,85%
z obratu 5 804 935 582,--Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie od 01.01.1996
do 30.09.2002, sumu 397 638 087,--Sk,
- pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,55% z obratu 381 018
600,--Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie od 01.01.1996
do 30.09.2002 sumu 17 336 346,--Sk,
- pri hre M. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,15%
z obratu 252 464 265,--Sk, dosiahnutého odporcom za obdobie od 01.01.1996
do 30.09.2002 sumu 10 477 267,--Sk.
Z uvedeného výpočtu vyplýva, že celkový nárok žalobcu na náhradu škody,
predstavujúcej nezaplatený primeraný licenčný poplatok za používanie ochranných známok
Š., Š. a M. žalovaným za sledované obdobie od 01.01.1996
do 30.09.2002 predstavuje sumu 425 451 700,–Sk.
Pri vyčíslení celkovej sumy zisku žalovaného ako predmetu nároku žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo štruktúry výnosov žalovaného
z číselných lotérií Š., Š. a M.. Z celkových vkladov prijatých žalovaným
pri prevádzkovaní uvedených číselných lotérií pripadá 50% vkladov na výplatu výhier a 50%
vkladov tvorí výnos žalovaného. Štruktúra odvodov z výnosov žalovaného po vyplatení
výhier je nasledujúca: 30% výnosu odvod Ministerstvu financií SR, 2% výnosu odvod
štátnemu daňovému dozoru, 20% výnosu odmena zberniam a 17% výnosu leasingové splátky
americkej firme G., potom zostáva žalovanému 31% výnosu ako jeho hrubý zisk, t.j. 15,5% z
dosiahnutého obratu. Čistý zisk (po zdanení) žalovaného tak predstavuje tri pätiny zo sumy
vyjadrenej uvedeným podielom z obratu, dosiahnutého z uvedených číselných lotérií, čo v
danom prípade za obdobie rokov 1996 až 2005 predstavuje sumu 893 875 719,– Sk. To
znamená, že bezdôvodné obohatenie žalovaného, získané prevádzkovaním uvedených
číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how žalobcu a s neoprávneným používaním
označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu predstavuje za uvedené obdobie sumu
893 875 719,-- Sk.
Súd vychádzajúc z vyššie uvedených úvah o existujúcej duplicite nárokov žalobcu,
týkajúcich sa neoprávneného užívania označení Š., Š. a M. žalovaným zhodných s
ochrannými známkami žalobcu, a to nároku na náhradu škody a nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia dospel k názoru, že v danom prípade je možné priznať
žalovanému len časť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
V zmysle vyššie uvedeného je totiž potrebné konštatovať, že súčasťou zisku dosiahnutého
žalovaným prevádzkovaním číselných lotérií pod uvedenými označeniami, ktorý tvorí
i súčasť predmetu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, je i suma, ktorú mal
žalovaný uhradiť žalobcovi za užívanie uvedených označení, a to titulom úhrady primeraných
licenčných poplatkov vo výške rovnajúcej sa vyššie vyčíslenej náhrady škody. Ak teda súd
na jednej strane priznal žalobcovi nárok na náhradu škody za protiprávne užívanie jeho
ochranných známok, je v tomto zmysle potrebné znížiť sumu, ktorú má žalovaný uhradiť
žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia - a to o sumu rovnajúcu sa uvedenej
náhrade škody. V tomto zmysle je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi titulom vydania
bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným užívaním know-how žalobcu celkom
sumu 468 424 019,-- Sk.
Po pripočítaní hodnoty know-how vo výške 109 404 000,-- Sk, ktorú je žalovaný
povinný vydať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia, potom celková súdom priznaná
výška nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje 577 828 019,-- Sk.
Ako vyplýva už z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci súdom, súd posudzoval
dôvodnosť nárokov žalobcu podľa nasledovných zákonných ustanovení:
Podľa § 15 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach v znení neskorších
predpisov majiteľ ochrannej známky sa môže domáhať, aby porušovanie jeho práv bolo
zakázané, závadný stav odstránený a nahradená škoda.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z.z.. o ochranných známkach v znení neskorších
predpisov bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné
alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo
služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo
zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné
tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má
v Slovenskej republike dobré meno a jeho používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej
spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky, alebo by im bolo na ujmu. Rovnako
nemôže používať toto označenie v spojení s týmito tovarmi alebo službami, najmä
umiestňovať ho na tovary alebo na ich obaly, ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené
tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary
alebo obaly s týmto označením, alebo používať toto označenie v obchodnom styku,
korešpondencii alebo v reklame.
Podľa § 26 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z.z., ak bola zásahom do práv z ochrannej
známky spôsobená škoda, poškodený má právo na jej náhradu. Ak bola týmto zásahom
spôsobená nemajetková ujma, poškodený má právo na primerané zadosťučinenie, ktorým
môže byť peňažné plnenie.
Podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka nekalou súťažou je konanie v hospodárskej
súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným
súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.
Podľa § 53 Obchodného zákonníka osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou
porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal
a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže
poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.
Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového
vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie
povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
Podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením
povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.
Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,
musí obohatenie vydať.
Súd podľa týchto zákonných ustanovení uznal právny základ nárokov žalobcu
za oprávnený.
Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odôvodnil žalobca odvolaním sa
na ustanovenia § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a poukázal na to, že tieto úroky sa
stali splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu žalobcu (veriteľa) na splnenie
peňažného záväzku žalovaným (dlžníkom). Takým dokladom je podľa žalobcu návrh žalobcu
a zmeny tohto návrhu doručené na súd, pričom uvedená lehota 30 dní sa podľa žalobcu počíta
od podania návrhu a príslušnej zmeny návrhu žalobcu na súd.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením
peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba N., uplatňovaná pred
prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná
úroková sadzba N. platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas
celého tohto polroka.
Podľa § 369 ods. 2 písmeno a/ Obchodného zákonníka úroky z omeškania sa stanú
splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného
záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky
z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu veriteľa na splnenie
peňažného záväzku dlžníkom.
Súd preskúmal dôvodnosť a oprávnenosť takto uplatneného nároku na zaplatenie
úrokov z omeškania a dospel k názoru, že sadzba úrokov z omeškania, uplatnená žalobcom
podľa vyššie citovaných ustanovení § 369 ods. 1 a 2 písmeno a/ Obchodného zákonníka
vo výške o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba N., uplatňovaná pred prvým
kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo
k omeškaniu, je oprávnená, a preto žalobcovi v tejto výške úrok z omeškania priznal.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 3, § 149 ods. 1 a § 151 ods.
1 veta druhá a tretia OSP. Vzhľadom na tú skutočnosť, že náhrada trov konania uplatnená
žalobcom závisela od znaleckého posudku, súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov podľa
Trovy konania vo veci žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh
vo výške 502 000,-- Sk, z nákladov na vyhotovenie znaleckých posudkov v celkovej výške
96 365,60 Sk a z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 78 928 175,-- Sk.
Žalobca si uplatnil v priebehu konania náhradu trov právneho zastúpenia, podľa
vyhlášky:
vyhláška č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnej pomoci (v spojení s vyhláškou 180/1991 Zb. o odmenách a náhradách komerčných
právnikov za poskytovanie právnej pomoci), účinná od 01.07.1990 do 14.10.2002,
vyhláška č. 59X. Z.z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie
právnej pomoci, účinná od 15.10.2002 do 31.12.2003,
vyhláška č. 163/2002 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, účinná od 01.04.2002 do 31.12.2004,
- v súčasnosti platná vyhláška č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb, účinná od 01.01.2005.
Žalobca si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v úhrnnej výške
78 928 175,-- Sk celkovo za 71 úkonov právnej služby a k nim prislúchajúceho režijného
paušálu. Z toho uplatnil:
tarifnú odmenu v plnej výške 404 580,-- Sk za 15 úkonov právnej služby, vo výške
dvojnásobku tejto odmeny - t. j. 809 160,-- Sk za 1 úkon právnej služby, v krátenej
(polovičnej) výške 202 290,-- Sk za 1 úkon právnej služby,
tarifnú odmenu v plnej výške 792 570,-- Sk za 28 úkonov právnej služby, v krátenej
(štvrtinovej) výške 198 142,50 Sk za 4 úkony právnej služby a v krátenej
(polovičnej) výške 396 285,-- Sk za 1 úkon právnej služby a tarifnú odmenu v plnej výške
2 153 680,-- Sk za 17 úkonov právnej služby, vo výške dvojnásobku tejto odmeny - t. j.
4 307 360,-- Sk za 1 úkon právnej služby, vo výške trojnásobku tejto odmeny - t. j.
6 461 040,-- Sk za 1 úkon právnej služby a v krátenej (štvrtinovej) výške 538 420,-- Sk
za 2 úkony právnej služby,
režijný paušál vo výške 100,-- Sk za 28 úkonov, vo výške 128,-- Sk za 27 úkonov,
vo výške 136,-- Sk za 6 úkonov, vo výške 150,-- Sk za 3 úkony, vo výške 164,-- Sk
za 5 úkonov a vo výške 178,-- Sk za 6 úkonov právnej služby.
Súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania podľa § 142 ods. 3 OSP, nakoľko
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým napadol časť
výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 003 279 719,-- Sk a tiež časť
výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamieta.
V odôvodnení odvolania zastával názor, že v napadnutých častiach výroku
rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP).
Uviedol, že zamietavým výrokom rozsudku, súd prvého stupňa žalobcovi nepriznal
časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje sumu 425 451 700,--
Sk z celkového žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
1 003 279 719,-- Sk. Súd tento výrok odôvodňuje na str. 41 Rozsudku takto (citujeme):
„Súd vychádzajúc z vyššie uvedených úvah o existujúcej duplicite nárokov
navrhovateľa, týkajúcich sa neoprávneného užívania označení Š., Š. a M. odporcom
zhodných s ochrannými známkami navrhovateľa, a to nároku na náhradu škody
a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd dospel k názoru, že v danom prípade je
možné priznať odporcovi len časť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. V zmysle vyššie uvedeného je totiž potrebné konštatovať, že súčasťou zisku
dosiahnutého odporcom prevádzkovaním číselných lotérií pod uvedenými označeniami, ktorý
tvorí i súčasť predmetu bezdôvodného obohatenia na strane odporcu, je i suma, ktorú mal
odporca uhradiť navrhovateľovi za užívanie uvedených označení, a to titulom úhrady
primeraných licenčných poplatkov vo výške rovnajúcej sa vyššie vyčíslenej náhrade škody.
Ak teda súd na jednej strane priznal navrhovateľovi nárok na náhradu škody za protiprávne
užívanie jeho ochranných známok, je v tomto zmysle potrebné znížiť sumu, ktorú má
odporca uhradiť navrhovateľovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia - a to o sumu
rovnajúcu sa uvedenej náhrade škody. V tomto zmysle je odporca povinný uhradiť
navrhovateľovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným
užívaním know-how navrhovateľa celkom sumu 468 424 019,-- Sk.
Po pripočítaní hodnoty know-how vo výške 109 404 000,-- Sk, ktorú je odporca
povinný vydať navrhovateľovi titulom bezdôvodného obohatenia, potom celková súdom
priznaná výška nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje
577 828 019, -- Sk."
Z textu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa znížil celkovú sumu
bezdôvodného obohatenia, ktorú si uplatňoval žalobca, o sumu priznanej náhrady škody.
Podľa názoru žalobcu dôvody, pre ktoré tak súd urobil, nie sú právne podložené a súd podľa
platnej právnej úpravy ani nemá právomoc na takéto zníženie žalovaného nároku žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Podľa ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením.
Z odôvodnenia Rozsudku na str. 34 a 40 vyplýva, že súd mal za preukázaný nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v úhrnnej výške 1 003 279 719,-- Sk
(pozostávajúci z bezdôvodného obohatenia rovnajúceho sa znalcom stanovenej hodnote
know-how vo výške 109 404 000,-- Sk a z bezdôvodného obohatenia predstavujúceho zisk
žalovaného vo výške 893 875 719,-- Sk).
Ak mal teda súd tento nárok v uvedenej výške za preukázaný, mal zaviazať
žalovaného v zmysle § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka na vydanie celého bezdôvodného
obohatenia a nemal plnenie z tohto nároku krátiť o výšku priznanej náhrady škody, pretože
platné právne predpisy neupravujú súbeh týchto dvoch nárokov v tom zmysle, že by sa
plnenie z jedného nároku započítavalo do plnenia z druhého nároku (ako je to napr. pri
súbehu nároku na náhradu škody a úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka) a neupravujú (nezakladajú) ani právomoc súdu znížiť plnenie z bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška (ako súd v Rozsudku sám uznáva) bola súdu preukázaná, napr.
o výšku plnenia z náhrady škody (ako je to napr. pri úprave moderačného práva súdu
vo vzťahu k zmluvnej pokute podľa § 301 Obchodného zákonníka).
Z vyššie uvedeného dôvodu žalobca považoval rozsudok v napadnutých častiach
za nesprávny po právnej stránke a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v týchto častiach
zmenil, žalobe vyhovel v celom rozsahu nároku na náhradu škody vo výške 425 451 700,--
Sk a v celom rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 003 279 719,--
Sk, a teda aby žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 1 428 731 419,-- Sk do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalovaného
k zaplateniu trov odvolacieho konania žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Otázku súbehu nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia považoval žalobca vzhľadom na absenciu právnej úpravy k tejto otázke a tiež
s prihliadnutím na výšku nepriznaného plnenia z bezdôvodného obohatenia žalobcovi
v dôsledku zamietavého výroku rozsudku za otázku zásadného právneho významu, a preto
navrhol, aby odvolací súd v prípade potvrdzujúceho rozsudku k tomuto výroku pripustil
v tejto časti voči svojmu rozsudku dovolanie.
S rozhodnutím sa neuspokojil ani žalovaný, ktorý napadol rozsudok v celom
rozsahu z dôvodov, že rozhodnutie súdu je v rozpore so zákonom; z vecno-právneho
hľadiska je nesprávne; súdne konanie sa vyznačuje procesnými vadami; súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym právnym záverom; rozhodnutie súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti je
nepreskúmateľné.
Prvé závažné pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky
premlčania nárokov uplatňovaných žalobcom súdnou cestou. Všetky nároky žalobcu
z prípadného užívania jeho nehmotných práv know-how žalovaným (pokiaľ by vôbec boli
existovali) boli v zmysle § 397 Obchodného zákonníka premlčané najneskôr 31.12.1997.
Nesprávne posúdenie námietky premlčania videl žalovaný v nasledovných
skutočnostiach:
Pri posudzovaní časového hľadiska uplatnenia nárokov žalobcu na súde, resp. pri
posudzovaní oprávnenosti uplatnenia námietky premlčania, vznesenej žalovaným, súd
nedostatočne skúmal predložené dôkazy a nedostatočne zistil skutkový stav, z čoho
vyplynulo, že si v tejto otázke urobil nesprávny vecný záver a následne nesprávne právne
posúdil otázku premlčania predmetného nároku.
Súd v rozsudku (rozsudok, str. 33, posledný odsek) správne poukazuje
na skutočnosť, že prípadné premlčanie týchto nárokov je potrebné posudzovať podľa
obdobia, kedy bolo možné tieto nároky uplatniť po prvýkrát. Je zrejmé, že začiatok plynutia
všeobecnej premlčacej lehoty má objektívny a nie subjektívny charakter, t.j. všeobecná
premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (a nie kedy
účastník mohol právo vykonať). Okamih začatia plynutia premlčacej doby je teda daný
objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, či žalobca vedel alebo nevedel
o svojom práve (R 1/1998, In: Svoboda, J.: Občiansky zákonník, Komentár a súvisiace
predpisy, V. vydanie, EUROUNION, Bratislava 2004, s. 142).
Súd však hneď v nasledujúcej vete (rozsudok, str. 34, prvý odsek) bez toho, aby
uviedol, o aké dôkazné prostriedky opiera svoj právny záver, konštatuje, že vzhľadom
na skutočnosť, že tieto nároky sa týkajú obdobia prevádzkovania číselných hier
od 01.01.1996, tak prvá premlčacia lehota začala plynúť vo vzťahu ku škode alebo
bezdôvodnému obohateniu, ktoré sa dalo vyčísliť a následne uplatniť zo strany žalobcu,
dňom zverejnenia výhernej listiny žrebovania číselných hier v prvom stávkovom týždni
v roku 1996. Z akých skutočností súd vyvodil, že žalobcom uplatnené nároky sa týkajú
obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, z rozsudku nie je jasné. Súd ďalej
uvádza, že prvé žrebovanie hier Š. a Š. v roku 1996 sa konalo dňa 07.01.1996, z čoho
vyplýva, že to je prvý deň, kedy si žalobca mohol uplatniť voči žalovanému predmetné
nároky. Následne súd konštatuje, že námietka premlčania, podaná
zo strany žalovaného, je bezpredmetná, nakoľko návrh vo veci samej bol zo strany žalobcu
súdu podaný dňa 07.01.2000, čo je posledný deň štvorročnej lehoty, počítanej
od 07.01.1996.
Žalovaný na tomto mieste konštatoval, že súd urobil v otázke začatia plynutia
premlčacej lehoty pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného
užívania know-how žalovaným nesprávny vecný záver, a to z nasledovných dôvodov:
Pre účely definovania, v čom spočíva nesprávnosť vecného záveru súdu, iba
hypoteticky pripusťme tvrdenie žalobcu a súdu, že žalobca je nositeľom know-how, ktoré je
spôsobilé byť chránené právom (dôvody, o ktoré žalovaný opiera svoje presvedčenie, že
v uvedenom prípade nešlo o know-how, požívajúce právnu ochranu, sú popísané v II. časti
tohto odvolania).
Žalobca v žalobe, podanej 07.01.2000, opakovane uvádza, že je výhradným
vlastníkom celého know-how, týkajúceho sa číselných lotérií Š. a ďalších
lotériových hier a radom navrhovaných dôkazov sa snaží túto skutočnosť dokázať.
Žalobca tvrdí (žaloba, str. 2, predposledný odsek), že na základe Rozhodnutí, Zásad
a postupu majetkového vypořádaní hospodárskeho zařízení S. podniku pro organizovaní
sportovních sázek zo dňa 08.12.1992 a následne i osobitnej dohody
s podnikom S. zo dňa 21.4.1993 a v neposlednom rade v dôsledku všeobecného právneho
nástupníctva po podniku S. na území Slovenskej republiky, je vlastníkom všetkých
nehmotných práv a potrebného know-how získaného od podniku S.. Žalobca (žaloba,
str. 5, tretí odsek) ďalej uvádza, že na základe Zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a
žalovaným dňa 04.01.1993, bol nositeľom všetkých povinností týkajúcich sa samotného
prevádzkovania číselných lotérií a stávkových hier z titulu svojho know-how, získaného po
podniku S. a nadväzných zmluvných vzťahov.
Žalobca v ďalšom uvádza (žaloba, str. 6, tretí odsek), že v žiadnej zo zmlúv,
uzavretých medzi žalobcom a žalovaným v rokoch 1993 až 1998, nie je obsiahnuté
ustanovenie, na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne bezplatne
využívať know-how žalobcu, ktoré žalobca vytvoril, čo legálne získal, a ktoré žalobca
využíval pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému. Žalobca ďalej v žalobe
konštatuje (žaloba, str. 6, posledný odsek), že jedinou čiastkovou výnimkou, umožňujúcou
žalovanému legálne dočasné bezplatné užívanie nehmotných práv žalobcu, je ich vzájomná
zmluvná dohoda zo dňa 21.10.1994, v ktorej žalobca udelil žalovanému súhlas
na používanie nehmotných práv žalobcu v období od 01.09.1994 do 31.12.1994. Žalobca
v žalobe opakovane konanie žalovaného označuje od počiatku ako hrubo protiprávne,
bezprecedentné a arogantné, keďže žalovaný „... bez akéhokoľvek súhlasu žalobcu
(jednoznačne vedomý si tak hrubej protiprávnosti svojho konania) používal uvedené
značky a názvy žalobcu..." (žaloba, str. 7, prvý odsek).
Z vyššie uvedeného, ako aj z vykonaných svedeckých výpovedí podľa názoru
žalobcu popísaného aj v napadnutom rozsudku, jednoznačne vyplývajú nasledovné
skutočnosti:
žalobca výlučne vlastnil predmetné know-how, najneskôr od 04.01.1993, žalovaný
žalobcovi protiprávne odňal predmetné know-how, najneskôr 31.12.1993 (po ukončení
platnosti zmluvy o zabezpečení spracovávania dát a ostatných súvisiacich úkonov, uzavretej
medzi žalobcom a žalovaným 04.01.1993).
Súd v rozsudku zhodne s tvrdeniami žalobcu konštatuje (rozsudok, str. 31), že žalobca
bol od roku 1993 nositeľom všetkých činností, týkajúcich sa samotného prevádzkovania
číselných lotérií a stávkových hier titulu svojho know-how získaného po podniku S..
Súd (rozsudok, str. 31, štvrtý odsek) má jednoznačne za preukázané, že v roku 1993
dané know-how exitovalo.
Súd (rozsudok, str. 33, druhý odsek) neuznal námietku žalovaného, že dané know-
how sa počas doby spolupráce 1993-1999 obsahovo menilo a vyvíjalo aj za aktívneho
prispenia žalovaného, čím potvrdil obsahovú totožnosť predmetného know-how
kontinuálne od roku 1993.
Súd si zároveň osvojil tvrdenie súdnej znalkyne Ing. Z., že žalovaný používal
predmetné know-how, ktorého majiteľom bol žalobca od roku 1993 do roku 1999, od
začiatku neoprávnene. Túto skutočnosť súd nepriamo konštatuje tvrdením, že bezdôvodné
obohatenie získal žalovaný neoprávneným užívaním nehmotného majetku žalobcu
(rozsudok, str. 38, predposledný odsek).
Z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplývajú nasledovné závery, ku ktorým
dospel súd v priebehu konania:
žalobca vlastnil predmetné know-how najneskôr od 04.01.1993, žalovaný žalobcovi
protiprávne odňal predmetné know-how od počiatku ich spolupráce.
Závery súdu a tvrdenia žalobcu sú pri posudzovaní týchto otázok obsahovo identické.
Pri nárokoch žalobcu z know-how s prihliadnutím na jeho vyjadrenia, prezentované
počas súdneho konania, je potrebné skúmať, kedy nastala skutočnosť neoprávneného
prevzatia know-how žalobcu žalovaným.
Od tohto momentu v zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle
§ 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, mohli byť uplatňované predmetné nároky žalobcom.
Fakt, či žalobca o tejto skutočnosti vedel, ako aj fakt, či si žalobca dané nároky uplatnil
alebo nie, nemá vplyv na začatie plynutia premlčacej lehoty (začiatok plynutia premlčacej
doby je daný objektívne). Všetky nároky žalobcu z neoprávneného užívania jeho
nehmotných práv know-how žalovaným boli teda v súlade s vyššie uvedeným v zmysle
§ 397 Obchodného zákonníka premlčané najneskôr 31.12.1997.
Tvrdenie súdu, že premlčacia lehota pri nárokoch z neoprávneného užívania
predmetného know-how začala plynúť 07.01.1996 z dôvodu, že tieto nároky sa týkajú
obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, je ničím nepodložené
a z právneho hľadiska nesprávne.
Vyššie uvedený záver súdu odporuje všetkým jeho predchádzajúcim
konštatovaniam z napadnutého rozsudku, ktorými súd jednoznačne priznal existenciu
žalobcovho know-how od roku 1993.
V roku 1996 žalovaný len zmenil logo na výherných listinách predmetných
číselných hier, zmenil logo na používaných tiketoch ON LINE a OFF LINE a uzavrel
s firmou G. novú leasingovú zmluvu. Je zrejmé, že tieto skutočnosti nemajú
s obsahom a totožnosťou daného know-how žalobcu, ani s jeho užívaním žalovaným
a z tohto vyplývajúcimi nárokmi žalobcu z predmetného know-how vôbec nič spoločné
a existenciu a obsah daného know-how neovplyvňujú. V roku 1996 nenastala vo vzťahu
ku know-how žalobcu žiadna právna skutočnosť, na základe ktorej by mu mohla začať
plynúť premlčacia lehota. Konštatovanie, že práve v roku 1996 vzniklo právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a že premlčanie bolo odvrátené podaním urobeným žalobcom
v posledný deň štvorročnej premlčacej doby, je tvrdenie s nádychom špekulatívnosti,
s cieľom vyhnúť sa konštatovaniu, že žalobca si svoje nároky neuplatnil včas.
Žalobca sa prípadnú námietku premlčania zo strany žalovaného pokúsil účelovo
odvrátiť už v samotnej žalobe, kde ako dôvod riadneho a včasného neuplatnenia nárokov
z porušenia jeho nehmotných práv uvádza stav tiesne (žaloba, str. 13, druhý odsek).
Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o účelové a špekulatívne tvrdenie. Existenčná
závislosť žalobcu na príjmoch od žalovaného z titulu zmluvne poskytovaných služieb
nemôže spôsobovať stav tiesne u žalobcu. Práve naopak, tieseň by mu spôsobil fakt, keby
žalovaný svoje platby pozastavil. Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 267 ods.
2 Obchodného zákonníka, na základe ktorého sa pojem tiesne v obchodných vzťahoch
neaplikuje.
Pri posudzovaní časového hľadiska uplatnenia nárokov z know-how žalobcom
súd v rozsudku nepopísal žiadnu právnu úvahu, ktorá by odôvodňovala jeho záver o začatí
plynutia premlčacej doby práve v roku 1996. Je zrejmé, že súd nedostatočne skúmal
dôkazy k týmto skutočnostiam predložené, nezistil dostatočne skutkový stav
a na základe nesprávneho vecného záveru urobil nesprávne právne posúdenie tým, že
predmetné nároky žalobcu označil za nepremlčané.
Druhé závažné pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky
zásadne významnej pre tento spor, a to otázky, či know-how žalobcu, na základe ktorého
súd priznal nároky z neho vyplývajúce, vôbec požívalo právnu ochranu, t.j. či spĺňalo
právnym poriadkom ustanovené predpoklady na to, aby súd tomuto know-how a nárokom
z neho vyplývajúcim mohol následne priznať aj súdnu ochranu.
Pochybenie súdu pri posúdení vyššie uvedenej otázky videl žalovaný v nasledovných
skutočnostiach: To, že určité know-how existuje, ešte samo osebe neznamená, že automaticky
požíva aj právnu ochranu. Na rozdiel od priemyselných práv, ktoré požívajú formálno-
právnu ochranu priamo zo zákona, je know-how skupina prakticky použiteľných znalostí
a skúseností z hospodárskej oblasti, ktoré žiadnu automatickú formálno-právnu ochranu
nepožívajú (naša právna úprava totiž jednotlivé právne relevantné aspekty inštitútu know-
how vôbec nerieši). Existuje teda podstatný rozdiel medzi existenciou know-how ako
súboru znalostí a skúseností z určitej oblasti, a medzi know-how, ktoré ako súbor
takýchto znalostí a vedomostí súčasne požíva aj právnu ochranu.
Právna ochrana know-how (rovnako ako právna ochrana každého iného práva), môže
vyplývať priamo zo zákona, alebo môže vyplynúť zo súkromnoprávnych záväzkových
vzťahov, t.j. zo zmluvy.
Na to, aby know-how mohlo požívať právnu ochranu priamo zo zákona, musí spĺňať
predpoklady právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva. Iná absolútna právna
ochrana know-how neexistuje ani v slovenskom právnom poriadku, ani v úprave
komunitárneho práva. Uvedený záver je ustáleným právnym názorom, o čom svedčí
množstvo odborných článkov, na ktoré si dovoľujeme na tomto mieste poukázať.
Doc. Katarína Kálesná vo svojom článku „Licencie na know-how z hľadiska
obmedzovania hospodárskej súťaže" uvádza: „Základný rozdiel medzi skupinou
priemyselných práv na jednej strane a know-how na strane druhej vyplýva predovšetkým
zo zákonnej ochrany priemyselných práv, ktorá v prípade know-how v slovenskom
právnom poriadku absentuje, čo spôsobuje, že v právnom slova zmysle nie je možné
hovoriť o výhradnom práve vlastníka know-how na výkon práv súvisiacich s know-how.
Naopak, každý je oprávnený využívať cudzie poznatky, ak sa tým nedopustí porušenia
niektorých osobitných ustanovení" (In: Duševné vlastníctvo v procese transformácie
právneho systému 4, PF UK, Bratislava 1997, s. 261-270). Na inom mieste cit. odborného
článku autorka uvádza: „K vyššie spomenutým rozdielom medzi priemyselnými právami
a know-how možno prirátať aj rozdiel v spôsobe právnej ochrany pred neoprávnenými
zásahmi. Kým absolútne chránené priemyselné práva zabezpečujú právnu ochranu proti
neoprávneným zásahom primárne na základe existujúcej právnej úpravy (prirodzene,
po splnení zákonnej požiadavky ich registrácie), pri know-how prichádza do úvahy iba
ochrana zmluvnými prostriedkami".
Zhodný s vyššie uvedeným je i ďalší v odbornej literatúre publikovaný právny názor
Prof. Petra Vojčíka v článku „Know-how ako predmet právnych vzťahov", v zmysle
ktorého „za know-how sa môžu považovať iba také výrobno-technické, obchodné a iné
poznatky a skúsenosti, ktoré nie sú chránené osobitnými predpismi a ktorým sa
neposkytuje silnejšia právna ochrana prostredníctvom týchto predpisov." V ďalšej časti
uvedeného článku Prof. Vojčík popisuje rozdiely medzi pojmami know-how a obchodné
tajomstvo a v tejto súvislosti uvádza:
Zásadný rozdiel spočíva v tom, že obchodné tajomstvo je osobitný inštitút obchodného
práva a know-how iba jeho možným predmetom". Ochrana know-how prostredníctvom
inštitútu obchodného tajomstva je možná iba vtedy, ak sú splnené zákonom požadované
predpoklady. Uvedené vyplýva aj z ďalšej časti vyššie cit. odborného článku, v ktorom
autor uvádza: „Na záver treba ešte uviesť, že know-how nie je forma osobitnej zákonnej
ochrany pre nehmotné statky a nie je ani súčasťou systému priemyselných práv. Je to
označenie pre špecifický predmet nehmotných statkov, ktoré sa stávajú predmetom
rôznych súkromnoprávnvch vzťahov."(In: Průmyslové vlastnictví 1-2/1996, s.13-19).
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že absolútnu právnu ochranu nemožno priznať
automaticky každému súboru znalostí a skúseností z určitej oblasti, ale len takému, ktoré
spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na právnu ochranu cez zákonom upravený inštitút
obchodného tajomstva. Dokonca ani v prípade, ak by aj bol žalobca v zmluvách uzavretých
so žalovaným všeobecne konštatoval, že určité náležitosti zmluvy uzavretej so žalovaným
tvoria predmet obchodného tajomstva (čo sa však v skutočnosti nestalo), nepostačovala by
táto skutočnosť sama osebe na to, aby takto označené časti zmluvy sa stali obchodným
tajomstvom. Vyššie uvedený záver vyplýva z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. Obdo 98/99, v ktorom sa uvádza: „Dojednanie zmluvných strán o tom, že
určité náležitosti zmluvy tvoria predmet obchodného tajomstva, nepostačuje na to, aby sa
tieto skutočnosti stali obchodným tajomstvom, pokiaľ nenapĺňajú pojmové znaky
vymedzené ustanovením § 17 Obchodného zákonníka" (Zo súdnej praxe, R 41/2001, 2001,
č. 4, s. 82).
Právne názory potvrdzujúce skutočnosť, že právna ochrana know-how môže byť
založená len dvomi spôsobmi, a to buď cez inštitút obchodného tajomstva alebo
na základe dohody zmluvných strán, sú publikované aj v ďalších odborných článkoch
a komentároch (napr.: Prof. Ovečková, O.: Obchodný zákonník, Komentár, lura Edition
Bratislava, 2005, s. 54 a nasl.; Prof. Suchoža a kol.: Obchodný zákonník
a súvisiace predpisy, Komentár, Eurounion Bratislava, 2003, s. Prof. Pelikánova, I. - JUDr.
Kobliha, I.: Komentár k obchodnímu zákoníku, 1. díl, Linde Praha, 1997, s. 75 a nasl.; Prof.
Hajn, P.: Soukromnoprávní ochrana obchodního tajemství, Průmyslové vlastnictví 2/1994, s.
33; Prof. Zábrš, A.: Know-how, součást vlastnictví firmy, hospodáření s ním a jeho
ochrana, Průmyslové vlastnictví 2/1993, s. 37; Prof. Telec, I.: Právni ochrana investic,
důvěrných informací a know-how, Průmyslové vlastnictví 9-10/12003, s. 173-177;).
Hoci žalobca v priebehu súdneho konania nijako nepreukázal splnenie zákonných
predpokladov vymedzených v § 17 Obchodného zákonníka na to, aby jeho know-how
mohlo požívať právnu ochranu ako obchodné tajomstvo a nepreukázal ani existenciu
zmluvnej ochrany, súd mu priznal nároky vyplývajúce z uvedeného know-how, čím
v rozpore so zákonom bez existencie náležitého hmotnoprávneho základu tomuto know-how
priznal súdnu ochranu. Žalovaný namieta, že napriek vykonanému dokazovaniu súd
vo svojom rozhodnutí nehodnotí vykonané dôkazy a vôbec neuvádza, aké úvahy ho viedli
k záveru, že know-how žalobcu spĺňalo zákonom ustanovené predpoklady na to, aby mohlo
byť právom chránené.
Ak určité právo nepožíva právnu ochranu, nemôže mu byť priznaná ani ochrana súdna,
čo platí tak pre absolútnu, ako aj pre relatívnu právnu ochranu. Z dôkazov vykonaných
v priebehu konania vyplynulo nasledovné:
Zmluvnú ochranu know-how žalobca úplne zanedbal.
V žiadnej z priebežne uzatváraných zmlúv so žalovaným totiž žalobca nevymedzil
obsah a rozsah svojho know-how, ani sa nepostaral o to, aby bol žalovaný zmluvne zaviazaný
k ochrane tohto know-how a aby bol zaviazaný nepoužívať ho. Dôkazom toho sú jednotlivé
zmluvy založené v spise. Zo spisového materiálu vyplýva, že prvá zmluva medzi žalobcom
a žalovaným bola uzavretá 04.01.1993. Už v tomto momente vznikol žalobcovi po prvýkrát
priestor na to, aby sa o ochranu svojho know-how (ktoré, ako uvádza on sám, prevzal
od svojho právneho predchodcu), náležite postaral. Neobstojí v tejto súvislosti argument
súdu, že „žiadna zo zmlúv, uzavretých v rokoch 1993 až 1998, neobsahovala ustanovenie,
na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne bezplatne využívať know-how
žalobcu" (rozsudok, str. 23, šiesty odsek).
Právne významným pre tento spor je práve opačný argument, a síce, že žiadna
z predmetných zmlúv neobsahovala dohodu zmluvných strán, na základe ktorej by bol
žalovaný povinný v akejkoľvek forme chrániť know-how žalobcu.
Na absolútnu právnu ochranu know-how priamo zo zákona žalobcovi nevznikol
právny nárok.
Žalobca v priebehu súdneho konania neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
preukázania skutočnosti, že jeho know-how spĺňalo zákonom ustanovené predpoklady
právnej ochrany prostredníctvom inštitútu obchodného tajomstva.
Otázkou obchodného tajomstva sa súd napokon ani dôsledne nezaoberal.
K námietkam právneho zástupcu žalovaného, ktorý poukazoval na to, že zákonom
vymedzené predpoklady pre poskytnutie právnej ochrany cez inštitút obchodného
tajomstva neboli zo strany žalobcu splnené, súd nezaujal žiadne stanovisko a uspokojil sa
iba s jedinou vetou, konkrétne s vyjadrením znalca Ing. L., ktorý
vo svojom posudku uviedol, že „pre niektoré z týchto dokladov je potrebné uviesť, že spĺňali
znaky podľa § 17 Obchodného zákonníka". Znalcovi však neprináležalo hodnotiť
splnenie právnych predpokladov vzniku právnej ochrany podľa § 17 Obchodného
zákonníka. Hoci uvedené hodnotenie znalca je v konaní pred súdom právne irelevantné, súd
naň z nepochopiteľných dôvodov prihliadal a dokonca sa naň odvolal aj v samotnom
rozsudku (rozsudok, str. 28, druhý odsek).
Ak bol súd toho názoru, že know-how žalobcu je spôsobilé požívať absolútnu
právnu ochranu z titulu obchodného tajomstva, potom mal presne vymedziť, akým
spôsobom boli splnené jednotlivé zákonom kumulatívne ustanovené predpoklady
vymedzené v § 17 Obchodného zákonníka a uviesť tiež, ktoré súčasti know-how žalobcu
tieto znaky spĺňali (znalec totiž hovoril len o „niektorých dokladoch").
Okrem toho mal súd v rozsudku uviesť aj dôkazné prostriedky, na základe ktorých
k takýmto záverom dospel, pretože odvolanie sa na výrok znalca nemôže byť považované
za dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia v tak závažnej otázke rozhodnej pre tento
spor.
Naviac, súd priznal súdnu ochranu celému know-how žalobcu ocenenému
v znaleckých posudkoch, hoci sám neuviedol žiadnu legálnu definíciu chráneného
know-how, nepopísal jeho obsah a rozsah a opäť sa uspokojil iba s tým, ako bol tento
popísaný znalcami.
Zo znaleckého posudku Ing. Z. súd o.i. použil argumentáciu, že išlo
o „know-how utajené pred tretími osobami v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny"
(rozsudok, str. 28, odsek 4). Súd s touto skutočnosťou narába tak, akoby už táto sama
osebe mala potvrdzovať naplnenie jedného zo zákonom ustanovených predpokladov
na to, aby bolo know-how žalobcu považované za obchodné tajomstvo. Súdna znalkyňa
Ing. Z. sa však nezaoberala (a ani sa nemohla zaoberať) otázkou, ktorá prislúcha rozhodnúť
iba súdu, totiž, či utajovanie know-how za účelom zachovania jeho ceny je utajovanie v
zmysle § 17 Obchodného zákonníka, t.j. také, ktoré zakladá jeden z viacerých kumulatívne
ustanovených právnych predpokladov vzniku práva na ochranu obchodného tajomstva.
Súdna znalkyňa dávala utajovanie know-how do súvislosti iba s otázkou určenia jeho
ceny, nie v súvislosti s existenciou právnych predpokladov na právnu ochranu
prostredníctvom právneho inštitútu obchodného tajomstva.
Závažné pochybenia súdu, popísané vyššie, sa dajú zhrnúť nasledovne: Bez toho, aby
sa súd bližšie zaoberal otázkami vzniku právnej ochrany know-how cez inštitút obchodného
tajomstva, bez toho, aby vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého by mohol dospieť
k záveru, že aplikácia inštitútu obchodného tajomstva je v danom prípade namieste, bez toho,
aby sa zaoberal posúdením jednotlivých predpokladov, potrebných na splnenie zákonnej
podmienky vzniku práva na ochranu obchodného tajomstva, a napokon bez toho, aby mal
zo spisového materiálu preukázané, že žalobcovo know-how požívalo aspoň relatívnu (t.j.
zmluvnú) právnu ochranu, jednoducho skonštatoval, že má za preukázané, že know-how
existovalo, toto má určitú hodnotu, je majetkom žalobcu, čo považoval za dostatočný dôvod
na to, aby nároky žalobcu vyplývajúce z takéhoto know-how priznal. Pochybenie súdu
vidí žalovaný v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, ako
aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Súdom priznaná právna ochrana know-how
žalobcu a z nej vyplývajúce priznanie majetkových nárokov je v celom rozsahu nedôvodné,
pretože nemá oporu v hmotnom práve. V prospech takýchto právnych záverov súdu
nesvedčili žiadne právne relevantné argumenty. O aké skutočnosti a zákonné ustanovenia sa
súd pri priznaní uvedených nárokov opieral, z rozsudku nie je jasné. Z tohto pohľadu je
rozsudok nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.
Ďalšie pochybenie súdu videl žalovaný v tom, že súd nielen v rozpore so zákonom
priznal žalobcovmu know-how súdnu ochranu, ale nevysporiadal sa ani s otázkou legálnej
definície know-how žalobcu a nesprávne posúdil obsah a rozsah práv žalobcu, vyplývajúcich
z tohto know-how. Pri posudzovaní obsahu a rozsahu pojmu know-how žalobcu ako súčasti
jeho nehmotných práv súd nedostatočne skúmal predložené dôkazy a bez bližšieho
odôvodnenia nezohľadnil dôkazy a fakty, ktoré mali podstatný vplyv na rozsah uvedených
práv.
Pre účely definovania, v čom spočíva nesprávny postup súdu pri definovaní obsahu
know-how žalobcu, a tým aj jeho hodnoty, pripusťme tvrdenie žalobcu a súdu, že žalobca je
nositeľom know-how, ktoré je aspoň hypoteticky spôsobilé byť chránené právom (pretože,
ako sme uviedli vyššie, o know-how požívajúcom právnu ochranu v tomto prípade nešlo),
že toto know-how má hodnotu, pripusťme tiež hypoteticky, že žalovaný ho odňal
protiprávne žalobcovi a že toto know-how žalovaný užíval spôsobom rozhodným pre tento
spor.
Súd predovšetkým opomenul v rozsudku uviesť legálnu definíciu know-how žalobcu.
V rozsudku úplne chýba pohľad súdu na obsah pojmu tohto nehmotného práva žalobcu
vo všeobecnosti, napriek tomu, že práve od takéhoto právne významného určenia sa môže
odvodzovať posúdenie vznesených nárokov a práv oboch strán v danom spore. Súd sa
uspokojil len s konštatovaním (rozsudok, str. 30, posledný odsek), že podľa žalobcu
a podľa znaleckého posudku Ing. Z. (!) je možné know-how identifikovať skúmaním
existencie určitého špecifického súboru znalostí a skúseností, ktoré môžu byť
obsiahnuté či už v jednotlivých dokumentoch vlastníka tohto know-how alebo
v konkrétnych pracovných postupoch, vykonávaných týmto vlastníkom.
V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, ktorú namietal už
v priebehu súdneho konania, totiž, že vyššie menovaná znalkyňa sa v rámci posudku
nevedela, resp. nevyjadrila k otázkam obsahu a postupov know-how žalovaného v roku 1999
a porovnaniu know-how sporových strán v roku 1999. Túto skutočnosť súd nijako
nevyhodnotil, hoci s ohľadom na predmet sporu sa jednalo o otázku zásadného právneho
významu.
Napriek vyššie uvedenému súd pri celkovom vyhodnocovaní vykonaného
dokazovania dospel k záveru, že obsah nehmotného práva žalobcu na know-how je
nesporný! V rozsudku pri zadefinovaní zostávajúcich sporných otázok totiž táto otázka ako
sporná uvedená nie je (rozsudok, str. 30, tretí odsek). Pritom z výpovedí súdnych znalcov
na pojednávaní dňa 29.06.2004 vyplynuli mnohé názorové rozdiely, ktoré sa v priebehu
konania nepodarilo odstrániť; každý zo znalcov sa pridržiaval iba záverov vlastného
znaleckého posudku.
Z výpovede znalca Ing. S. vyplynulo, že od roku 2000 je platná vyhláška (č. 255/2000
Z.z.) ohľadne oceňovania nehmotného majetku. Priamu otázku právneho zástupcu
žalovaného, či by mohlo dôjsť k zníženiu hodnoty oceňovaného know-how. súd bez
odôvodnenia zamietol. Súd taktiež zamietol bez odôvodnenia ďalšie dve otázky právneho
zástupcu žalovaného, menovite: „Či poskytovateľ má dostať spravodlivý podiel na čistých
prínosoch nadobúdateľa licencie z realizácie licenčných výrobkov alebo služieb, pri ktorých
došlo k využitiu licencovaného majetku?" a ako bolo know-how žalobcu chránené? Žalovaný
namietal aj zjavné nedostatky znaleckých posudkov a žiadal vypracovať ďalší kontrolný
znalecký posudok. Súd jeho návrhu nevyhovel.
Vzhľadom na skutočnosť, že súd okrem iného neumožnil právnemu zástupcovi právo
na kladenie otázok, resp. na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, máme
za to, že žalovaný bol poškodený vo svojich právach na riadne vedenie súdneho konania.
Uvedenými skutočnosťami sa súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal.
Súd na strane 28 rozsudku konštatuje, že expertízny posudok p. Ing. J., predmetom
ktorého bolo stanoviť, či žalobca je vlastníkom know-how, podľa súdu použil nesprávnu
literatúru (Nariadenie Komisie EHS č. 556/89 a zákon č. 465/2002 Z.z.
o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž). Súd túto
konštatáciu nijako neodôvodnil, pričom nepoukázal na príslušné právne predpisy,
na základe ktorých tento znalecký posudok nie je použiteľný na predmetné súdne konanie.
Z vyššie uvedených dôvodov je aj táto časť rozsudku nezrozumiteľná a nepreskúmateľná.
Súd v rozsudku uvádza, čo zaraďuje medzi osobitné znalosti a skúsenosti
predstavujúce know-how žalobcu (rozsudok, str. 24, štvrtý odsek). Tento výpočet je ale
identický s výpočtom znalostí, ktoré uviedol vo svojom žalobnom návrhu žalobca. Nie je už
ale identický s výpočtom, ktorý pod know-how žalobcu zaradili jednotliví súdni znalci
a už vôbec nie je definovaný v zmluvnej agende medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej
by vyplynulo, čo tvorí obsah žalobcovho know-how, kedy bol tento obsah know-how
v identifikovateľnej podobe zhmotnený a odovzdaný žalovanému a akými prostriedkami
právnej ochrany bolo jeho neužívanie žalovanému zakázané.
Pokiaľ ide o ustálenie obsahu a rozsahu know-how žalobcu, súd nezohľadnil
predovšetkým nasledovné dôležité skutočnosti:
fakt, že know-how ako súhrn špecifických vedomostí využívaných pri prevádzkovaní
číselných lotérií sa časom mení; nie je možné pripustiť, že v dobe dynamického
spoločenského a hospodárskeho vývoja spoločnosti zostane po dobu 11 rokov dané know-
how identické. Je zrejmé, že k jeho vývoju a zmenám prispievala tak skutočnosť, že sa
dané know-how sústavne využívalo, ako aj fakt dlhoročnej intenzívnej spolupráce žalobcu
a žalovaného pri uskutočňovaní lotériových hier bez ohľadu na to, či si to tieto subjekty
uvedomovali. Ak by dané know-how, resp. jeho vlastník nereagoval na civilizačný
pokrok, know-how by postupne strácalo hodnotu a následne by zaniklo. Stratilo by totiž
akékoľvek využitie. Táto skutočnosť bola preukázaná v znaleckých posudkoch Ing. H. a
Ing. K., ako aj svedeckými výpoveďami Ing. H. a Ing. P.;
fakt, o. i. konštatovaný aj v posudku Prof. JUDr. H., že žalobca a žalovaný
zabezpečovali prevádzkovanie predmetných lotérií spoločne na zmluvnej báze. Za činnosti,
ktoré žalobca poskytoval pre žalovaného v rámci dodávateľských obchodných vzťahov,
a ktoré žalobca definuje ako jeho know-how, inkasoval od počiatku spolupráce do konca
roku 2000 pravidelné mesačné platby. Od roku 2001 tieto platby inkasovala dcérska
spoločnosť žalobcu Š. PLUS. Teda know-hov žalobcu sa premietlo do jeho úspešnej
obchodnej činnosti a jeho hodnota sa zase premietla do platieb žalovaného a jeho
nákladov ako ich nedeliteľná súčasť;
fakt, že je potrebné rozlišovať medzi know-how žalobcu k hrám ON LINE a OFF LINE.
Je preukázané, že know-how žalobcu, ktoré v počiatkoch spolupráce žalobcu
a žalovaného ovládal výlučne on sám, sa vzťahovalo len na systém OFF LINE. Hodnota
oboch systémov bola a je rozličná predovšetkým z dôvodu ich rôzneho rozsahu využívania
počas rozhodného obdobia. Know-how viažuce sa k systému OFF LINE
v súčasnosti nemá žiadnu hodnotu, nakoľko morálne zastaralo, následkom čoho sa v roku
2000 prestalo používať a pre žalovaného nie je podstatné. Na druhej strane know-how
k hrám ON LINE nikdy nepatrilo výlučne žalobcovi. Toto know-how sa vytváralo
v súčinnosti žalobcu, žalovaného a tretích osôb. Celú technickú stránku ON LINE tipovania,
následného spracovania ON LINE stávok a vyhodnotenia uzavretých ON LINE stávok
realizoval prostredníctvom vlastných elektronických zariadení výlučne zmluvný partner
žalobcu a neskôr žalovaného, t.j. G. (pozn.: úvahou logicky postavenou
na argumentácii žalobcu by mal žalobca popri leasingových splátkach uhrádzať spoločnosti
G. poplatky za jeho know-how, ktoré žalobca v rokoch 1993 až 1996 používal...);
skutočnosť, že pri oceňovaní know-how žalobcu nebol vôbec zohľadnený koeficient
zastarania, pričom systém OFF LINE v tej dobe práve zanikal;
skutočnosť, že súdnoznalecké posudky, ktorých obsah si súd osvojil pri formulácii
rozsudku, nebrali do úvahy podiel predmetného know-how na výnosoch žalobcu, ale
žalovaného, čo je nesprávne;
dôkaz, ktorý počas súdneho konania doložil právny zástupca žalovaného, potvrdzujúci, že
právny predchodca žalobcu nikdy neprevádzkoval hru M.. Napriek tejto skutočnosti
zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi hodnotu know-how k tejto lotériovej hre
a skonštatoval, že sa žalovaný o túto hodnotu neoprávnene obohatil;
fakt, že v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o zabezpečení spracovávania dát a ostatných
súvisiacich úkonov spojených s prevádzkovaním lotérií a inými hrami uzavretej dňa
04.01.1993 medzi žalobcom a žalovaným bol žalovaný povinný platiť žalobcovi okrem
riadnej odmeny podľa ods. 2 tohto článku aj „režijné náklady" za o.i. reklamu, sponzorstvo,
poplatky STV, prevádzkové náklady, atď. ako paušálnu odmenu vo výške 54 000 000,-- Sk
ročne. Napriek tejto skutočnosti súd v rozsudku (rozsudok, str. 24, posledný odsek) zaradil
pod know-how žalobcu aj reklamnú a propagačnú činnosť žalobcu, ako aj zabezpečenie
prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier do TA SR, Slovenských
telekomunikácií a teletextu a zabezpečenie informovanosti verejnosti prostredníctvom TV
a skonštatoval, že žalovaný sa o toto know-how žalobcu neoprávnene obohatil;
skutočnosť, že žalobca významnú časť činností, ktoré on a súd považujú za jeho know-how,
sám nikdy nevykonával, ale len zabezpečoval ich subdodávateľskú realizáciu pre
žalovaného prostredníctvom zmlúv s tretími osobami. Túto realizáciu zabezpečoval vždy
v mene a na účet žalovaného. Samotná skutočnosť, že niekto vie sprostredkovať
a zabezpečiť, aby tretia osoba vykonávala potrebné činnosti, ešte ničím nepreukazuje, že
žalobca mal špecifické vedomosti o tom, ako tieto činnosti vykonávať; odhliadnuc
od samotného faktu, že žalovaný za tieto služby vždy riadne žalobcovi a tretím osobám
zaplatil. Súd sa týmto nezaoberal a nelogicky dovodil záver, že práve týmto sa žalovaný
neoprávnene obohatil;
fakt, že okrem nesplnenia ďalších zákonných podmienok (ktoré sú podrobne rozobraté
v II. časti odvolania) na to, aby dané nehmotné právo žalobcu požívalo právnu ochranu,
významná časť súdom definovaného know-how žalobcu nespĺňa podmienky uvedené Ing. Z.
v jej znaleckom posudku, ktoré musia byť splnené, aby sa jednalo o know-how ako
nehmotný oceniteľný majetok. Ide o podmienky: (i) know-how nie je všeobecne známe,
(ii) má podstatný význam pre používateľa a (iii) má svoju hodnotu. Tieto podmienky nie
sú splnené pri know-how žalobcu minimálne v časti: (i) reklamná
a propagačná činnosť pri prevádzkovaní číselných lotérií, (ii) návrh a tlač tiketov
potrebných pri prevádzkovaní číselných lotérií, (iii) prijímanie tiketov a (iv)
a zabezpečovanie dopravy tiketov. Reklamnú a propagačnú činnosť ponúka na Slovensku
množstvo obchodných spoločností - reklamných agentúr (aj s celosvetovou pôsobnosťou),
ktoré sú schopné ponúknuť komplexné služby podľa zaužívaných základných pravidiel
reklamy a propagácie. Účinnosť takejto reklamnej činnosti vedia na základe
prepracovaných analýz exaktne odmerať a prezentovať klientovi. Daná činnosť je ale
na trhu bežne dostupná a žalovaný si ju vždy mohol objednať u tretej osoby. Žalobca sám
túto činnosť tiež nevykonával. Charakter úplne bežnej a všeobecnej dostupnej služby má
aj know-how, spočívajúce v grafických návrhoch tlačovín a tlač sama. Táto činnosť je tiež
bežne dostupná, žalovaný ju kedykoľvek mohol objednať u tretej osoby a ani žalobca ju sám
nevykonával. A napokon ani samotná činnosť prijímania tiketov a ich dopravy nemá charakter
nehmotného práva know-how, nakoľko nie je významná pre žalovaného a nemá
žiadnu hodnotu. Táto činnosť predstavuje len nákladovú položku vyjadriteľnú v peniazoch,
s ktorou každý prevádzkovateľ číselnej lotérie musí rátať.
Súd sa bezdôvodne nezaoberal vyššie uvedenou argumentáciou, ani dôkazmi
opakovane predkladanými právnymi zástupcami žalovaného počas súdneho sporu
a nevyhodnotil ich.
Pochybenia súdu žalovaný videl i v nesprávnych skutkových zisteniach na základe
vykonaných dôkazov a v nesprávnom právnom posúdení veci.
Naviac, rozsudok je aj v tomto smere nedostatočne odôvodnený a tým
nepreskúmateľný.
Ďalšie pochybenie súdu spočíva v tom, že bez vykonania, vyhodnotenia
a popísania dôkazných prostriedkov, o ktoré oprel svoj právny záver, posúdil správanie sa
žalovaného tak, že tento si prisvojil a následne využíval know-how žalobcu. V čom
spočíva prisvojenie si tohto know-how a jeho následné využívanie žalovaným, súd
v rozsudku neuvádza.
Pritom právni zástupcovia žalovaného, opierajúc sa tak o skutočný stav veci, ako aj
o odborný posudok vypracovaný Prof. Hajnom, po celú dobu trvania sporu namietali, že
to bol práve žalobca, kto využíval predmetné know-how v miere, v akej ním sám
disponoval, pretože v opačnom prípade, t.j. ak by toto know-how nevyužíval, nemohol
by plniť svoje povinnosti, vyplývajúce mu z obchodných zmlúv, uzavretých so žalova-
ným, predmetom ktorých bolo práve zabezpečenie spracovávania dát a ostatných
technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií. Súd opomína
skutočnosť, že za poskytovanie týchto služieb pri využití s tým súvisiaceho know-how
poskytoval žalovaný žalobcovi odplatu, ktorá rozhodne nebola zanedbateľná. Na uvedené
námietky žalovaného súd neprihliadal, nevyhodnotil ich, ani sa s nimi vo svojom rozsudku
nevysporiadal, jednoducho ich prešiel mlčaním, hoci sa jednalo o posúdenie otázok
osobitne významných pre tento spor. Odborný posudok Prof. H., na ktorý sa súd
v rozsudku odvoláva, vykladá súd tak, že tento nepopiera existenciu know-how žalobcu
(rozsudok, str. 28, štvrtý odsek).
Naproti tomu, skutočnosť, že predmetný posudok výslovne a bez akýchkoľvek
pochybností jednoznačne potvrdzuje, že žalovaný nemohol využívať know-how žalobcu,
pretože činnosti, na výkon ktorých bolo toto know-how potrebné, vykonával pre žalovaného
samotný žalobca, za čo mu žalovaný riadne platil, súd nezohľadňuje vôbec, ani sa k nej
nevyjadruje. V rozsudku bez akéhokoľvek odôvodnenia len jednoducho konštatuje, že
uvedené know-how protiprávne využíval žalovaný. Z tohto dôvodu je rozsudok
nezrozumiteľný a nespreskúmateľný. Pochybenie súdu spočíva tiež v nesprávnych
skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, ako aj v nesprávnom právnom
posúdení veci.
Ďalšie pochybenie súdu je dôsledkom jeho pochybení popísaných vyššie
a spočíva v zaviazaní žalovaného na náhradu škody údajne vzniknutej žalobcovi
v dôsledku neplatenia licenčných poplatkov za know-how žalovaným, pričom súd
uvedený nárok priznáva bez preukázania relevantného právneho titulu, z ktorého by
takýto nárok vyplynul.
Právo na licenčné poplatky za užívanie know-how vzniká právne dôvodne iba vtedy,
ak majetkové nároky vyplývajú z práva požívajúceho právnu ochranu. Medzi sporovými
stranami však ohľadne know-how nebola uzavretá žiadna zmluva, z ktorej by takéto právo
vyplývalo.
Skutočnosť, že takéto právo nevyplýva ani zo žiadneho zákonného ustanovenia, nie je
potrebné bližšie rozoberať. Z toho vyplýva, že právo na licenčné poplatky za užívanie know-
how žalobcu by vzniklo iba v prípade, ak by žalobca preukázal súdu, že medzi sporovými
stranami bola uzavretá zmluva ohľadne know-how a súčasne by žalobca žalovanému toto
know-how aj skutočne poskytol, t.j. ak by mu ho odovzdal v určitej forme, ktorá sa dá
identifikovať. Aj z komunitárnej úpravy vyplýva, že na to, aby poznatky tvoriace obsah
know-how mohli byť poskytnuté, musia byť identifikovateľné (Nariadenia Európskej
komisie č. 240/96, čl. 10 č. 1). Iba za týchto okolností by bolo dôvodné skúmať, aká bola
skutočná hodnota know-how žalobcu, z ktorej napokon súd určil výšku licenčného
poplatku. Takáto zmluva však medzi zmluvnými stranami nikdy uzavretá nebola. Napriek
tomu súd po nesprávnom právnom posúdení veci nárok žalobcu voči žalovanému
na zaplatenie licenčných poplatkov priznal, a to v podobe vyplatenia nároku
na bezdôvodné obohatenie, ktoré údajne žalovaný získal na úkor žalobcu.
V priebehu súdneho konania sa nijako nepodarilo preukázať, že by žalovaný know-
how žalobcu skutočne získal a používal ho, a ani z rozsudku nie je jasné, aké úvahy viedli
súd k takémuto záveru a z ktorých dôkazných prostriedkov pri jeho formulovaní
vychádzal. Žalovaný po celý čas súdneho konania zdôrazňoval, že od žalobcu žiadne
know-how nezískal, nakoľko ho využíval žalobca a jeho cena bola spotrebovaná
v poplatkoch za služby, ktoré žalobca poskytoval žalovanému, za čo mu žalovaný riadne
platil. Žalovaný opakovane poukazoval na skutočnosť, že osobitná zmluvná ochrana know-
how medzi ním a žalobcom neexistovala. Túto skutočnosť napokon nikdy nepoprel ani
samotný žalobca. Súd sa však k uvedeným námietkam nevyjadril.
Ak by boli správne tvrdenia žalobcu, s ktorými sa súd v rozsudku stotožnil, potom by
muselo všeobecne platiť, že poskytnutím subdodávateľských služieb na základe akejkoľvek
obchodnej zmluvy vzniká každému poskytovateľovi služby popri nároku na odmenu
za službu aj nárok na zaplatenie primeraného licenčného poplatku za know-how, ktoré
bolo predpokladom poskytnutia tejto služby, pričom ten, komu bola služba za odplatu
poskytnutá, získava neoprávnený majetkový prospech zo svojej legálne vykonávanej
podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej uvedenú službu využil, s výnimkou prípadov, ak
popri odmene za poskytnutú službu príjemca služby zaplatí jej poskytovateľovi aj licenčný
poplatok za know-how obsiahnuté v danej službe. Absurditu takéhoto záveru ďalej netreba
komentovať.
Ďalšou právne významnou skutočnosťou je fakt, že v prípade, ak už dôjde
k odplatnému poskytnutiu know-how, je príjemca know-how oprávnený toto know-how
ďalej využívať minimálne pre vlastnú potrebu, inak by nemalo význam za toto know-how
zaplatiť. Z napadnutého rozsudku súdu však vyplýva, že žalovaný je povinný nielen
zaplatiť za know-how žalobcu, ale naviac je súdom zaviazaný aj zdržať sa akéhokoľvek, čo
i len čiastočného využívania tohto know-how vo svojej ďalšej činnosti.
Na jednej strane je teda žalovaný povinný zaplatiť za know-how, ktorého obsah
a rozsah mu ani nie je známy, a ktoré mu nikdy nebolo preukázateľne poskytnuté,
a na druhej strane je ešte zaviazaný aj nevyužívať toto know-how, hoci na základe
rozhodnutia súdu si ho v podstate musí od žalobcu „odkúpiť". Takýto záver rozhodne
nemožno akceptovať.
Ďalšie pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci
z pohľadu známkovej ochrany.
Pokiaľ sa majiteľ ochrannej známky domáha ochrany svojich práv, je potrebné
skúmať, kto mal prioritu pri ich užívaní, či majiteľ ochranných známok alebo užívateľ
zhodných označení. V tejto súvislosti žalovaný viackrát namietal, že označenia, ktoré sú
predmetom sporu, použil na území Slovenskej republiky ako prvý žalovaný, a to
po prvýkrát vo svojej žiadosti o vydanie licencie M. už v januári 1993 (Podanie Hl/2003 z
25.11.2003, str. 4 a nasl.). Žalobca podal prihlášku na registráciu predmetných ochranných
známok až v roku 1994, pričom v predmetnom spore právne významnou je skutočnosť, že
uvedené označenia zhodné s prihlásenými ochrannými známkami žalobca
v skutočnosti nikdy nepoužíval. Zákon o ochranných známkach v § 16 ods. 4 výslovne
upravuje sankciu za nepoužívanie ochrannej známky, ktorou je jej výmaz („Úrad
priemyselného vlastníctva SR vymaže ochrannú známku z registra, ak zistí, že ochranná
známka sa v SR nepoužívala najmenej päť po sebe idúcich rokov").
Žalovaný v tejto súvislosti vzniesol viaceré námietky týkajúce sa okrem iného aj
prechodu práv k označeniam z právneho predchodcu S. podnik pro organizovaní stávek, na
žalobcu, s ktorými sa však súd nevysporiadal, hoci ich posúdenie bolo s ohľadom na
predmet sporu a nároky v ňom uplatňované z titulu známkovej právnej ochrany osobitne
právne významné.
Právne významnou je spomedzi iných aj skutočnosť, že označenia predmetných hier
začal žalovaný využívať na území SR z dôvodu, že v roku 1993 tieto hry začal
prevádzkovať spolu so spoločnosťou S. a.s., a to tak, že obe spoločnosti (T. aj S. a.s.)
prevádzkovali na území SR a ČR iba jednu spoločnú hru Š., jednu spoločnú hru Š. aj M.,
pričom nebolo možné použiť iné názvy hier.
V čase, keď vznikla Dohoda o spoločnom prevádzkovaní uvedených hier, sa
na rokovaniach zúčastňovali nielen spoločnosti T. a S. a.s., ale aj zástupcovia žalobcu. Na
týchto rokovaniach žalobca nikdy nenamietal, že sa jedná o práva
k jeho označeniam. Uvedené tvrdenia žalovaného sú v spise doložené viacerými dôkazmi,
súd však tieto dôkazy vôbec nevzal do úvahy, nevyjadril sa k nim, a ani neodôvodnil,
na základe akých úvah dospel k záveru, že majetkové práva vyplývajúce z ochranných
známok možno žalobcovi priznať.
Žalovaný ďalej opakovane poukázal na skutočnosť, že práva k označeniam existujú
iba v prípade, ak ich majiteľ označenia aj skutočne používa. Žalobca pritom súdu nepreukázal
ani to, že právo na používanie týchto označení mu patrí z titulu univerzálnej právnej
sukcesie, ani to, že predmetné označenia skutočne užíval.
V priebehu súdneho sporu žalobca poukazoval iba na to, že ochranné známky
zhodné s uvedenými označeniami si nechal zaregistrovať. Skutočnosť je však taká, že
uvedená registrácia bola vykonaná v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím dňa 23.10.2003 rozhodol o zrušení
všetkých rozhodnutí ÚPV SR, na základe ktorých boli žalobcovi uvedené ochranné známky
zaregistrované a vec vrátil na ďalšie konania. Na pojednávaní dňa 30.08.2005 právny
zástupca žalovaného založil do spisu prvostupňové rozhodnutia ÚPV SR v Banskej
Bystrici a druhostupňové rozhodnutia o rozklade ohľadne čiastočných výmazov
ochranných známok Š., Š. a M., z ktorých vyplynulo, že uvedené ochranné známky,
zaregistrované v prospech žalobcu pre služby „organizovanie číselných lotérií" sa
vymazávajú.
Z uvedených právoplatných rozhodnutí vyplýva, že všetky tieto výmazy
ochranných známok sú účinné od počiatku, z čoho vyplýva, že v zmysle zákona
o ochranných známkach žalobca nikdy nebol majiteľom uvedených ochranných známok.
Ani túto právne významnú skutočnosť však súd vo svojom rozhodnutí nevzal do úvahy,
predložené dôkazy nevyhodnotil, nevyvodil z nich žiadny právny záver a takýto postup
naviac ani nijako neodôvodnil.
Súd priznal žalobcovi nároky chránené ustanoveniami o nekalej súťaži, avšak
uvedenú problematiku dôsledne neskúmal, pričom po vykonanom dokazovaní vec
nesprávne právne posúdil.
V rozhodnutí odvolacieho súdu č. 2 Obo 63/05, t.j. v rozsudku vo veci odvolania
žalovaného voči čiastočnému rozsudku v predmetnej veci, ktoré bolo zrušujúce, je
jednoznačne prezentovaný právny názor odvolacieho súdu, že riadne posúdenie námietok
žalovaného je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Má za to, že prvostupňový súd pri
opätovnom rozhodnutí zo dňa 01.03.2007 porušil ustanovenie § 226 O.s.p., keď
nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v danej otázke.
Žalovaný v priebehu konania opakovane namietal, že jeho konanie nespĺňa znaky
nekalosúťažného konania v zmysle § 44 a nasl. Obchodného zákonníka. Napadnuté konanie
žalovaného nie je konaním v hospodárskej súťaži, ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu
žalobcovi ako súťažiteľovi. Konanie žalovaného nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi
súťaže. Prvostupňový súd však uvedené námietky žalovaného nebral do úvahy. Podľa
názoru súdu všetky znaky nekalosúťažného konania boli splnené.
Odôvodnenie vyššie uvedeného právneho názoru prvostupňového súdu, prezentovaného
v napadnutom rozsudku možno zhrnúť nasledovne:
Súd súhlasí s tým, že žalovaný má monopolné postavenie pri prevádzkovaní
číselných lotérii (rozsudok, str. 35).
Súd definuje tovarový relevantný trh (rozsudok, str. 36) ako trh prevádzkovania
hazardných hier, geografický relevantný trh - ako územie Slovenskej republiky a okolitých
štátov. Z tohto odôvodnenia je možné vyvodzovať, že súd sa stotožňuje s názorom
žalovaného, že pre účely aplikácie § 44 a nasl. Obchodného zákonníka je potrebné najprv
správne vymedziť relevantný trh.
Rozhodnutie súdu je v časti vymedzenia relevantného trhu nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V rozhodnutí nie je vysvetlené, na územie
ktorých okolitých štátov je potrebné rozšíriť geografický trh. Súd ani bližšie nedefinuje
pojem hazardných hier. Zákon č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách, na ktorý sa súd
odvoláva, v rozhodnom období neplatil.
Argumenty, ktorými súd podporil svoju definíciu relevantného trhu, sú podľa
názoru žalovaného nesprávne, a to z nasledovných dôvodov:
Podľa názoru súdu spoločným znakom všetkých hazardných hier je hra o peniaze
,spojená so značným rizikom straty týchto peňazí oproti určitej pravdepodobnosti rovnakej
či vyššej výhry. Z tejto skutočnosti súd nesprávne vyvodzuje záver, že potenciálnym
konečným spotrebiteľom v prípade všetkých hazardných hier je rovnaká skupina
obyvateľstva.
Podľa názoru súdu štátna regulácia určitej hospodárskej činnosti je z hľadiska
vymedzenia existencie alebo neexistencie hospodárskej súťaže irelevantná. Tento názor
súdu je nesprávny. Práve naopak, existencia štátnej regulácie je jedným z rozhodujúcich
kritérií, ktoré sa bežne používajú pri určení relevantného trhu a stavu súťaže na tomto
relevantnom trhu.
Podľa názoru súdu je neprípustné územné obmedzovanie prostredia hospodárskej
súťaže len na Slovenskú republiku. Podľa názoru súdu dôvodom pre rozšírenie „prostredia
hospodárskej súťaže" na územie okolitých štátoch sú reklamné aktivity iných podnikateľov
prevádzkujúcich číselné lotérie so sídlom v iných štátoch v tlačovej a predovšetkým
elektronickej forme. Podľa názoru súdu tieto reklamné aktivity pôsobia aj na spotrebiteľov
v Slovenskej republike. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozu-
miteľnosť a nedostatok dôvodov. V odôvodnení rozhodnutia súdu chýba bližšie
vysvetlenie, reklama ktorých podnikateľov, z ktorých štátov a v akej forme pôsobila
na spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. Okrem toho, záver súdu o účinkoch
reklamy hazardných hier pochádzajúcej z iných štátov na území Slovenskej republiky nie
je podložený žiadnymi dôkazmi. Rozpor s dobrými mravmi súťaže súd vidí v tom, že
žalovaný údajne používa označenia a know-how žalobcu bez jeho súhlasu
(o pochybeniach súdu v tomto ohľade sa zmienil už v predchádzajúcich častiach tohto
odvolania).
Okrem vyššie uvedených skutočností súd neuvádza žiadne ďalšie argumenty
na podporu svojho názoru, že konanie žalovaného naplnilo znaky všeobecnej skutkovej
podstaty nekalej súťaže.
K vyššie uvedeným nesprávnym záverom súdu žalovaný uviedol, že jeho konanie nie
je konaním v hospodárskej súťaži, že toto konanie nie je v rozpore s dobrými mravmi súťaže,
ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Argumenty, ktoré žalovaný uviedol na podporu týchto tvrdení, sú nasledovné:
Podľa § 44 Obchodného zákonníka musia byť naplnené všetky nasledujúce znaky,
aby išlo o nekalosúťažné konanie:
a) Konanie musí byť konaním v hospodárskej súťaži
Z tejto definície je zrejmé, že musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži. Prof. JUDr. Peter
Hajn vo svojom stanovisku, ktoré bolo doručené súdu a je založené v spise, vysvetľuje, že
medzi súťažné konanie pre účely aplikácie ustanovenia § 44 Obchodného zákonníka
nepatrí konanie v záväzkových vzťahoch. Pri opačnom názore by sa dospelo k absurdnej
situácií, že súťažné právo by plnilo funkciu zvláštneho práva obligačného. Prof. JUDr.
Hajn svoj názor opiera o významné komentáre z obdobia prvej Československej
republiky. Konanie žalovaného však nebolo ničím iným, ako konaním v záväzkových
vzťahoch, založeným na základe zmlúv uzavretých medzi ním a žalobcom v období
rozhodnom pre tento spor. Súd sa tejto otázke vôbec nevenoval. V odôvodnení rozhodnutia sa
obmedzil iba na skúmanie toho, či žalovaný má súťažiteľov.
b) Konanie musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom, resp. spotrebiteľom
Nie je možné hovoriť o nekalosúťažnom konaní, ak neexistujú súťažitelia, ktorým by toto
konanie bolo spôsobilé privodiť ujmu. Ujma spôsobená spotrebiteľom sa odvíja od ujmy
spôsobenej súťažiteľom. Tieto skutočnosti žalobca súdu nepreukázal a súd v rozsudku ani
neuviedol, aké úvahy ho viedli k záveru, že konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť
súťažiteľom, príp. spotrebiteľom nejakú ujmu.
c) Rozpor s dobrými mravmi súťaže
Ako správne konštatuje Prof. JUDr. Hajn vo svojom stanovisku s odvolaním sa
na komentáre z predvojnového Československa, v rámci práva na ochranu pred nekalou
súťažou nie je možné požadovať nadmiernu ušľachtilosť. Nepomerne prísne požiadavky
na štandard chovania sa súťažiteľov by naopak spôsobili narušenie hospodárskej súťaže,
nakoľko v zmysle § 41 Obchodného zákonníka i každý podnikateľ má právo slobodne
rozvíjať svoju činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu.
Súd vidí rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi v tom, že žalovaný údajne
používa označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu a jeho know-how proti vôli
žalobcu. Na nesprávnosť týchto záverov súdu žalovaný poukazuje v častiach II. a VI.
odvolania, na ktoré na tomto mieste iba odkazuje.
d) Aktívna legitimácia na podanie žaloby
S otázkou naplnenia znakov skutkovej podstaty nekalej súťaže v zmysle § 44
a nasl. Obchodného zákonníka je spojená aj otázka aktívnej legitimácie na podanie žaloby.
Aktívna legitimácia na uplatňovanie nárokov z nekalosúťažného konania sa priznáva
len súťažiteľom, ktorým toto konanie bolo spôsobilé privodiť ujmu. Vzhľadom na predmet
tohto sporu žalovaný nepovažuje za potrebné skúmať, v akom rozsahu majú aktívnu
legitimáciu aj spotrebitelia, resp. právnické osoby zastupujúce záujmy súťažiteľov alebo
spotrebiteľov. Osoba, ktorá je síce podnikateľom, ale nie je súťažiteľom osoby, voči ktorej
žaloba smeruje, aktívnu legitimáciu nemá. Tento záver vyplýva už zo samotnej definície
nekalosúťažného vzťahu, v rámci ktorej sa vyžaduje, aby konanie bolo spôsobilé spôsobiť
ujmu súťažiteľovi. Ďalej je možné tento záver podporiť aj znením ustanovenia § 54 ods. 1
Obchodného zákonníka v znení účinnom pred 31.01.2007.
S otázkou aktívnej legitimácie sa súd riadne nevysporiadal. V odôvodnení
rozsudku chýba vysvetlenie, prečo súd považuje žalovaného za súťažiteľa žalobcu.
V rámci definície pojmu nekalej súťaže majú ústredný význam pojmy
„hospodárska súťaž" a „súťažiteľ". Súd evidentne okruh súťažiteľov žalovaného definuje
na základe definície tovarového a geografického relevantného trhu. Vyplýva to
z odôvodnenia na str. 36 rozsudku, kde súd hovorí o trhu hazardných hier v Slovenskej
republike i okolitých štátoch. Aj keď takýto postup a metodika nie sú v rámci práva
na ochranu pred nekalou súťažou obvyklé, žalovaný považuje za nevyhnutné vyjadriť sa
k tomuto postupu.
Termín relevantného trhu používa právo proti nedovolenému obmedzovaniu
hospodárskej súťaže. Právnym základom práva proti nedovolenému obmedzovaniu
hospodárskej súťaže sú ustanovenia čl. 81 a čl. 82 Zmluvy o Európskych
spoločenstvách („ZES") a ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z. („ZoHS"). Predchádzajúci
zákon č. 188/1994 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže neobsahoval z hľadiska úpravy
relevantného trhu úpravu odlišnú od ZoHS. Z tohto dôvodu žalovaný nepovažuje
za potrebné sa bližšie venovať predchádzajúcej úprave. Obsah pojmu „relevantný trh" je
daný v rozhodovacej činnosti Európskej Komisie („Komisia") a európskych súdnych
inštitúcií. Rozhodovacia prax Protimonopolného úradu SR kopíruje v tomto smere
rozhodovaciu prax európskych orgánov.
K problematike vymedzenia tovarového relevantného trhu žalovaný uviedol:
Tovarový relevantný trh tvoria tie výrobky/služby, ktoré sú spotrebiteľmi považované
za zameniteľné, resp. zastupiteľné z dôvodu ich vlastnosti, účelu použitia a ceny (Por.
Oznámenie Komisie o definícii relevantného trhu, zverejnené v Úradnom vestníku dňa
12.09.1997 pod č. C 372, bod 7 – „Oznámenie o definícii relevantného trhu").
Žalovaný je presvedčený, že v predmetnom spore nie je možné definovať
tovarový relevantný trh ako trh hazardných hier. Podľa názoru súdu spoločným
menovateľom všetkých hazardných hier je hra o peniaze, spojená so značným rizikom straty
týchto peňazí oproti určitej pravdepodobnosti rovnakej, či vyššej výhry. Podľa názoru súdu
tento spoločný menovateľ spôsobuje, že potenciálnym konečným spotrebiteľom všetkých
hazardných hier je rovnaká skupina obyvateľstva. Tento názor súdu je nesprávny.
Každá hazardná hra vykazuje určité zvláštnosti, ktoré spôsobujú, že sa jej
zúčastňuje len určitá vymedzená časť spotrebiteľov, zúčastňujúcich sa na hazardných
hrách. Napríklad, návšteva kasína sa považuje aj za určitú spoločenskú udalosť.
Návšteva kasína si vyžaduje určitý druh správania sa a oblečenia. Počet kasín je
obmedzený. Vyžaduje sa znalosť pravidiel hier, ktoré sa prevádzkujú v kasínach. Okamžitá
výhra má osobitný psychologický efekt a motivuje zákazníka viac riskovať a utrácať viac
peňazí. Hracie automaty sú naopak určené skôr pre skupinu obyvateľstva z nižších
sociálnych vrstiev. Kurzové stávky si vyžadujú znalosti v športovej oblasti. Naopak,
účasť na číselnej lotérii nie je podmienená žiadnymi osobitnými znalosťami.
V priebehu konania nebolo preukázané, že by žalobca prevádzkoval iné hazardné hry,
než kurzové stávky. Práve medzi kurzovými stávkami a číselnými lotériami sú veľké
rozdiely z hľadiska cieľových skupín spotrebiteľov. Je vylúčené, aby žalovaný
oslovoval zákazníkov žalobcu a zmenou (zvýhodnením hracích podmienok) ich
presvedčil, aby prešli z kurzových stávok na číselné lotérie. Táto skutočnosť bola v konaní
preukázaná aj na základe výpovede svedka Ing. S., bývalého generálneho riaditeľa
spoločnosti S. a.s. Súd sa však s touto svedeckou výpoveďou žiadnym spôsobom
nevysporiadal.
Na základe vyššie uvedeného je možné urobiť záver, že žalovaný ako prevádzkovateľ
číselných lotérií oslovoval úplne odlišnú skupinu spotrebiteľov, než prevádzkovatelia
hazardných hier, a teda nebol ich súťažiteľom.
Nesprávne vymedzenie geografického relevantného trhu súdom žalovaný vidí
v nasledovných skutočnostiach:
Geografický relevantný trh je definovaný ako územie, na ktorom súťažné
podmienky sú dostatočne homogénne, a ktoré môže byť oddelené od iných území kvôli
existencii týchto odlišných podmienok (Por. Oznámenie o definícii relevantného trhu, bod 8).
Na podnikanie v oblasti hazardných hier - na rozdiel od prevádzkovania
číselných lotérií, ktoré je pre posúdenie tohto sporu významné - nie je potrebná osobitná
licencia. Licenciu na prevádzkovanie číselných lotérii mal na území SR vždy len žalovaný.
Prevádzkovanie hazardných hier, ani číselných lotérii pre spotrebiteľov na území
Slovenskej republiky z iných členských štátov Európskej únie, využívajúc pritom slobodu
poskytovania služieb, nebolo v rozhodnom období možné, lebo Slovenská republika
nebola členským štátom Európskej únie.
Účasť na číselných lotériách a hazardných hrách prostredníctvom Internetu nebola
na Slovensku v rozhodnom období možná. Z dôkazov vykonaných v priebehu súdneho
konania nevyplýva opak.
Vyššie uvedené skutočnosti odôvodňujú obmedzenie relevantného trhu
prevádzkovania hazardných hier vo všeobecnosti a prevádzkovania číselných lotérií
v osobitosti na územie Slovenskej republiky.
Prípadné reklamné aktivity podnikateľov prevádzkujúcich tieto hry mimo územia SR
zamerané na spotrebiteľov v SR nemenia nič na tomto vymedzení geografického
relevantného trhu. Tieto aktivity, ak takéto vôbec existovali, čo súd taktiež osobitne
neskúmal, boli v rozhodnom období nezákonné a nemohli byť základom pre to, aby sa
na ich základe uplatňovali voči žalovanému nároky z nekalosúťažného konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností je možné urobiť záver, že žalovaný
a prevádzkovatelia číselných lotérií so sídlom v okolitých štátoch neoslovovali rovnakú
skupinu spotrebiteľov, a teda ani neboli súťažiteľmi.
Z vyššie uvedeného vyplýva pochybenie súdu, spočívajúce v nesprávnych
skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, v nesprávnom právnom posúdení
veci, v nedostatočnom odôvodnení záverov, ku ktorým súd dospel, v dôsledku čoho je
rozsudok aj v tejto časti nezrozumiteľný a nespreskúmateľný.
Pochybenie súdu spočíva i v skutkovo nepodloženom a bližšie neodôvodnenom závere
o tom, že prevádzkovaním číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how
a s neoprávneným použitím označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu žalovaný
získal neoprávnený majetkový prospech. Tento záver formuluje súd bez akéhokoľvek
náznaku úvah, ktoré ho viedli k danému presvedčeniu, neuvádza dôkazy, o ktoré sa opiera,
ani spôsob ich vyhodnotenia. Napadnutý rozsudok aj v tejto časti vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľný a z toho dôvodu i nepreskúmateľný.
Voči uvedenému právnemu záveru súdu žalovaný namietal nasledovné:
Žalobca si svojím návrhom uplatňoval celkovú sumu zisku žalovaného
za predmetné obdobie, čo predstavuje podľa výpočtu na strane 40 rozsudku 15,5%
z celkového obratu, t.j. 893 875 719,-- Sk, a to ako bezdôvodné obohatenie, získané
prevádzkovaním uvedených číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how
a s neoprávnením použitím označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu
za uvedené obdobie. Nakoľko údajne žalovaný užíval know-how na prevádzkovanie
číselných lotérií Š., Š. a M., uplatňoval si zároveň titulom bezdôvodného obohatenia sumu
vo výške 109 404 000,-- Sk, určenú ako celková hodnota know-how žalobcu v zmysle
znaleckého posudku Ing. Z..
Na základe uváženia súdu bola suma 893 875 719,-- Sk znížená na sumu
468 424 019,- Sk ako bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie know-how žalobcu,
pričom žalobcovi bol zároveň priznaný nárok na náhradu škody vo výške 425 451 700,– Sk,
a to z titulu nezaplatenia primeraného licenčného poplatku za užívanie know-how
za jednotlivé roky.
Žalobca žiadal uhradiť od žalovaného celý zisk za jednotlivé roky, ako aj hodnotu
údajného know-how, čo vrátane úrokov z omeškania predstavovalo sumu viac ako 1,7
miliardy slovenských korún.
Súd teda zaviazal žalovaného k úhrade sumy, vrátane úrokov, ktorá zhruba
dvojnásobne prevyšuje celkový zisk žalovaného, ktorý dosiahol v danom období, čo je
v príkrom rozpore s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka o zásade poctivého
obchodného styku. Napriek tomu, že takto uplatňovaný nárok v dôsledku rozporu
so zákonom nepožíva právnu ochranu, súd návrh žalobcu upravil a takémuto návrhu
vyhovel.
Okrem už uvedeného žalovaný poukázal aj na ďalšie pochybenia súdu
v predmetnom konaní, a to nasledovne:
súd sa dostatočne nezaoberal právnym rozborom nekalej súťaže a nevyslovil právny názor,
hoci išlo o otázku osobitne právne významnú vo vzťahu k súdne priznaným nárokom;
v tejto súvislosti súd porušil aj § 226 O.s.p., keď nerešpektoval právny názor odvolacieho
súdu k uvedenej otázke (časť VII, str. 18 odvolania);
súd odmietol akceptovať analógiu legis, použitú znalcom pri oceňovaní know-how
a zaoberať sa znaleckým posudkom vypracovaným lng. K.., ktorý podľa názoru súdu pri
vypracovaní posudku použil nesprávnu literatúru, menovite Nariadenie Komisie č. 556/89 a
zákon č. 465/2002 Z.z. o skupinových výnimkách. Významnou
z tohto pohľadu je však skutočnosť, že slovenský právny poriadok inú legálnu definíciu
know-how neobsahuje, v dôsledku čoho mala byť analógia legis súdom akceptovaná;
súd prihliadal na vyjadrenia znalca ohľadne vlastníctva k predmetnému know-how, tieto
vyjadrenia dokonca uviedol aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pritom otázka, či určitý
súbor znalostí možno označiť za know-how a aká je jeho hodnota, je otázkou, ktorú môže
posúdiť znalec, avšak posúdenie otázky ohľadne vlastníctva know-how je otázkou právnou,
ktorú môže posúdiť iba súd (Por. Usnesení Vrchního soudu v Praze z 02.11.2005, č. j.:
7 Cmo 209/2005-44, In: Právni rozhledy 8/2006, s. 308). Žalovaný v tejto súvislosti namieta
i to, či pri skúmaní otázky posúdenia existencie know-how mali byť vôbec zainteresovaní
súdni znalci, nakoľko sa jednalo o relatívne jednoduché a bežné otázky, ktoré mohol posúdiť
aj samotný súd.
Súd napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi nároky vyplývajúce z know-how, hoci
žalobca v priebehu konania nepreukázal, že predmetné know-how požívalo právnu ochranu
(bližšie k tomu II. časť odvolania). Súd pochybil v otázke právneho posúdenia
predmetu sporu z pohľadu známkovej ochrany (bližšie k tomu VI. časť odvolania). Súd
priznal žalobcovi nároky chránené ustanoveniami o nekalej súťaži, hoci túto
problematiku dôsledne neskúmal a svoje závery nedostatočne odôvodnil (bližšie
k tomu VII. časť odvolania). Napriek tomu, že súd priznal nároky z know-how, nezaoberal
sa otázkou jeho legálnej definície, ani ustáleniu jeho obsahu a rozsahu (bližšie k tomu III.
časť odvolania). Bez existencie relevantných skutočností súd prehlásil, že žalovaný
neoprávnene užíval know-how žalobcu, z tohto titulu priznal uplatňované nároky, hoci
z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplynul (bližšie k tomu V. a VIl. časť
odvolania). Napokon, ak by aj práva žalobcu a nároky z nich vyplývajúce požívali právnu
ochranu, čo v uvedenom prípade neplatilo, boli by tieto v čase ich uplatnenia na súde
premlčané (bližšie k tomu I. časť odvolania).
V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.
V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, žiadal odvolací súd
o pripustenie dovolania v zmysle § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p., nakoľko v predmetnom konaní
sa jedná o viacero otázok zásadného právneho významu, súdmi doteraz s prihliadnutím
na špecifické postavenie sporových strán (dané najmä zákonom č. 171/2005 Z.z.
o hazardných hrách - ide najmä o žalovaného ako držiteľa licencie) i na predmet
konania ako takých neriešených. K takýmto otázkam patrí predovšetkým:
otázka záväzkovoprávna, kde predmetom záväzku je know-how,
otázka súťažnoprávna, kde jeden z uvažovaných súťažiteľov má špecifické postavenie
dané zákonom o hazardných hrách,
otázka legálneho definovania know-how,
otázka vlastníctva, resp. majetkového práva ku know-how, a
otázka právnej ochrany know-how,
ktoré sú bližšie analyzované v častiach II, H a VII odvolania.
Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa Koncepcie štátnej politiky,
z ktorej vychádza aj Zákon o hazardných hrách (§ 28 ods. 1 tohto zákona) a tiež podľa
dôvodovej správy k tomuto zákonu, štátne lotérie bude prevádzkovať výlučne štát
prostredníctvom národnej lotériovej spoločnosti - takou spoločnosťou je práve žalovaný.
Zákon vymedzuje, čo sú štátne lotérie a v súlade s princípmi minimalizácie
spoločenských rizík spojených s hazardnými hrami možno licenciu na prevádzkovanie
číselných lotérií, špeciálneho binga a hazardných hier, prevádzkovaných prostredníctvom
internetu vydať iba národnej lotériovej spoločnosti.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom
obstarávaní"):
Verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať
podľa tohto zákona.
Žalovaný je právnickou osobou, prostredníctvom ktorej štát prevádzkuje hazardné hry,
vrátane štátnych lotérií, ktoré môže prevádzkovať výlučne štát. I keď žalovaný je akciovou
spoločnosťou, ktorá sa spravuje Obchodným zákonníkom, niektoré osobitné podmienky
vzniku a činnosti žalovaného určil priamo zákon o hazardných hrách (§ 52 a § 53 ). Žalovaný
je podľa § 6 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní osobou založenou na osobitný účel plnenia
potrieb vo všeobecnom záujme, ktoré nemajú priemyselný charakter, ani komerčný charakter
a má teda postavenie a povinnosti verejného obstarávateľa podľa tohto zákona. Základnou
povinnosťou verejného obstarávateľa, uloženou zákonom o verejnom obstarávaní, je pri
zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona (§ 9 ods. 1). Ak verejný obstarávateľ
obstaráva právne služby od advokáta, je zmluva na poskytnutie takýchto služieb zmluvou
s peňažným plnením, ktoré predstavuje odmena advokáta. Takáto zmluva spĺňa definičné
znaky zákazky na poskytnutie služby podľa § 3 ods. 1 a 4 zákona o verejnom obstarávaní.
Z tohto dôvodu je verejný obstarávateľ povinný obstarávať právne služby poskytované
advokátom a uzavierať zmluvy na ich poskytnutie postupom podľa zákona o verejnom
obstarávaní.
Mal zato, že žalovaný právne služby tejto advokátskej kancelárie neobstaral v súlade
s týmto zákonom.
Ak neboli zmluva o poskytovaní právnych služieb pre žalovaného JUDr. M. a na jej
základe dňa 12.04.2007 žalovaným udelené plnomocenstvo, obstarané podľa zákona o
verejnom obstarávaní, mali by byť pre rozpor, resp. obchádzanie tohto zákona absolútne
neplatnými právnymi úkonmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/
OSP, ak žalovaný zmluvu o poskytovaní právnych služieb JUDr. M., v právnej veci
prejednávanej v tomto súdnom konaní, neobstaral podľa zákona o verejnom obstarávaní.
Ako uviedol vyššie, dôvod pre takýto postup predstavuje neplatné plnomocensvo udelené
žalovaným spomínanej advokátke, v dôsledku čoho nemôže byť odvolanie považované
za podanie žalovaného (účastníka konania), ale len za úkon tejto advokátky, ktorá však nie
je účastníkom konania, a teda takto podané odvolanie je podaním, ktoré bolo urobené
niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.
K námietke premlčania nárokov žalobcu z užívania jeho nehmotných práv know-how
žalovaným uviedol, že podľa názoru žalobcu uvedenú nejasnosť možno vysvetliť platnou
právnou úpravou konania pred súdom. Ako je zrejmé zo samotnej žaloby žalobcu zo dňa
07.01.2000, žalobca sa domáha vydania rozhodnutia výlučne len vo vzťahu ku svojim
nárokom, vzťahujúcim sa na obdobie od počiatku roku 1996. A keďže v zmysle § 153 ods.
2 OSP je súd v danom prípade viazaný rozsahom návrhov účastníkov, a teda i žalobcu,
musel sa súd v rozsudku zaoberať výlučne obdobím začínajúcim 01.01.1996.
Tvrdenie, podľa ktorého žalovaný žalobcovi odňal predmetné know-how
najneskôr 31.12.1993, ktoré sa žalovaný usiluje odôvodniť zhodným dátumom ukončenia
platnosti prvej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca
poskytoval svoje odborné služby súvisiace s prevádzkovaním číselných hier žalovanému,
nemá logiku a je tiež v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Ako je totiž zrejmé
z vykonaného dokazovania, žalovaný ani ku koncu roka 1993, či začiatkom roka 1994
nedisponoval ani základnými predpokladmi (napr. vlastným personálom - či už
v zamestnaneckom vzťahu alebo inak), ktorý by mu umožňoval osvojenie si
predmetného know-how žalobcu. Skutočnosť, že v tom čase žalovaný ešte nemal osvojené
know-how žalobcu, je mimo akýchkoľvek pochybností zrejmá i zo samotného konania
žalovaného, ktorý si vo vzťahu ku know-how žalobcu objednával naďalej odborné služby
žalobcu, ktoré mu žalobca poskytoval na základe žalovaným spomínanej zmluvy zo dňa
04.01.1993. V podstate s rovnakým rozsahom plnenia uzavrel žalovaný so žalobcom dňa
21.01.1994 Zmluvu o zabezpečení spracovávania dát a ostatných technických úkonov
spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier.
Zmluvná spolupráca medzi žalobcom a žalovaným, pokrývajúca rozsah plnenia
stanovený úvodnými vyššie spomínanými zmluvami, pokračovala (ako je zrejmé
z vykonaného dokazovania) i v nasledujúcich rokoch až do ukončenia spolupráce v polovici
roku 1999. A práve z tohto dôvodu možno i logicky usudzovať, že k úplnému osvojeniu si
know-how žalobcu zo strany žalovaného došlo až v tomto čase - t.j. ukončením spolupráce
žalovaného so žalobcom v polovici roku 1999, čo je zhodné i s momentom, kedy žalobca -
vidiac, že žalovaný je samostatne schopný používať vedomosti, znalosti a postupy zhodné
s know-how žalobcu, nadobudol subjektívnu vedomosť o tom, že žalovaný si protiprávne
osvojil jeho know-how.
Zastával názor, že nároky žalobcu týkajúce sa bezdôvodného obohatenia žalovaného
protiprávnym užívaním a osvojením si know-how žalobcu, vzťahujúce sa na obdobie
od začiatku roka 1996, neboli premlčané a prvostupňový súd túto otázku posúdil správne.
Know-how ako nehmotný majetok predstavuje predmet vlastníckeho práva a ako taký
požíva zákonnú právnu ochranu vyplývajúcu z inštitútu vlastníckeho práva. Z hľadiska dôvodu
právnej ochrany preto žalobca vychádzal z ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v platnom znení, v zmysle ktorého má vlastník právo na ochranu .
V otázke legálnej definície know-how sa súd, ako uvádza v odvolaní aj žalovaný,
stotožnil s definíciou, ktorú vo svojom znaleckom posudku č. X. predniesla súdna
znalkyňa Ing. Z.. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že súdna znalkyňa pri tvorbe tejto
definície - ako je zrejmé z obsahu tohto rozsiahleho znaleckého posudku, vychádzala tak
z platných právnych predpisov venujúcich sa úprave tohto pojmu, ako aj z príslušnej
odbornej literatúry. Nie je preto vôbec prekvapujúce, ak sa súd s touto definíciou stotožnil a
nevidel žiadny dôvod, prečo by takýto postup súdu mal byť zo strany žalovaného vykladaný
ako pochybenie súdu. Obzvlášť v situácii, keď neevidoval žiadnu výhradu žalovaného vo
vzťahu k správnosti tejto definície know-how.
V otázke obsahu know-how žalobcu ide nesporne o náročnú odbornú otázku, pri
skúmaní ktorej prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie zahŕňajúce výsluchy
svedkov, listinné dokazovanie, ako i znalecké posudky. Práve na odstránenie pochybností
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania súd nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil
súdnu znalkyňu Ing. Z., ktorá vo svojom znaleckom posudku č. X. definovala obsah tohto
know-how a okrem iného konštatovala, že spoločnosť T. používala od roku 1993 do roku
1999 know-how patriace obsahom do know-how, ktorého majiteľom bola spoločnosť Š., a.s.
Je preto len prirodzené a správne, že sa súd stotožnil práve so závermi tohto znaleckého
posudku.
V otázke prisvojenia si know-how žalobcu zo strany žalovaného vykonal
prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého bolo jednoznačne preukázané, že
žalobca dané know-how vlastnil, že žalovaný dané know-how na začiatku spolupráce žalobcu
a žalovaného neovládal ani z časti, že žalobca nikdy nedal žalovanému súhlas na užívanie
know-how žalobcu, že žalovaný toto know-how začal užívať pri prevádzkovaní číselných
lotérií. Tieto závery potvrdilo i vykonané znalecké dokazovanie, ako potvrdzuje i výrok
súdnej znalkyne Ing. Z..
K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci z pohľadu
známkovej ochrany uviedol, že žalobca predmetné označenia používal aj po celú dobu
trvania zmluvnej spolupráce so žalovaným v rámci poskytovania služieb žalovanému - išlo
napr. o služby: technické spracovanie operácií spojených s prevádzkovaním číselných
lotérií, sprostredkovanie technického spracovania operácií, zúčtovanie a zabezpečenie výplat
výhercom (tieto služby následne zákonodarca zahrnul v novele zákona o lotériách a iných
podobných hrách - t. j. v zákone č. 332/2000 Z.z. do pojmu prevádzkovanie lotérií a iných
podobných hier v § 1 ods. 7). Úrad priemyselného vlastníctva SR nikdy o výmaze týchto
ochranných známok žalobcu z dôvodu ich nepoužívania nerozhodol.
Vyslovil názor, že jednak neboli naplnené podmienky pre výmaz ochranných
známok žalobcu a jednak neboli vymazané, a preto súd bol povinný rozhodovať
s prihliadnutím na takýto aktuálne existujúci právny stav.
Tvrdenia žalovaného o oprávnenom užívaní ochranných známok žalobcu označil
za absolútne nepravdivé. Žalobca s výnimkou krátkeho obdobia v roku 1994 (september až
december) nikdy nedal súhlas na využívanie ochranných známok žalovaným.
Rozhodnutie o výmaze malo za účinok len čiastočný výmaz týchto ochranných
známok pre činnosť „organizovanie číselných lotérií", čo nemalo žiadny vplyv
na vlastníctvo žalobcu k zvyšnej časti ochranných známok.
Ochranné známky zostali naďalej zapísané v prospech žalobcu pre ostatné činnosti
medzinárodného triednika č. 36, pre ktoré boli pôvodne zapísané do registra ochranných
známok.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach: Bez súhlasu
majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné
s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je
ochranná známka zapísaná do registra.
Vykonané dokazovanie v prvostupňovom konaní preukázalo, že žalovaný v období,
na ktoré sa vzťahujú žalobné nároky žalobcu, týkajúce sa jeho práv z ochranných známok (t. j.
od 01.01.1996 do 30.09.2002) používal označenia Š., Š. a M., teda označenia zhodné s
vyššie uvedenými zapísanými slovnými ochrannými známkami žalobcu, a že užívanie
týchto označení prebiehalo bez akéhokoľvek súhlasu žalobcu ako majiteľa zhodných slovných
ochranných známok.
Taktiež bolo preukázané, že žalovaný označenia Š., Š. a M. používal pre
organizovanie číselných lotérií, čo je služba podobná službe organizovanie „ostatných lotérií
a stávkových hier" (v zmysle iných lotérií a stávkových hier ako číselných lotérií).
V súvislosti s nekalou súťažou poukázal na text vo Výročnej správe z roku 2006 :
„Spoločnosť podnikala na slovenskom trhu hazardných hier v silnom konkurenčnom
prostredí prevádzkovateľov kurzových stávok, výherných prístrojov, elektronických
ruliet a videohier, ale aj hier v kasínach a ostatných typov hazardných hier. "
Podobne na str. 7 Výročnej správy 2006 žalovaný uviedol, že bol aj v roku 2006
lídrom na trhu hazardných hier v Slovenskej republike.
O slovenskom trhu hazardných hier hovorí žalovaný i na str. 13 Výročnej správy
2006.
Čo sa týka tvrdenia žalovaného na str. 21 odvolania, v zmysle ktorého žalobca nie je
aktívne legitimovaný na podanie žaloby titulom nekalosúťažného konania žalovaného
z dôvodu, že žalovaný nie je v právnom postavení súťažiteľa voči žalobcovi, s týmto
názorom žalovaného žalobca nesúhlasil.
Právny základ pre aktívnu legitimáciu pre uplatňovanie nárokov vyplývajúcich
z nekalosúťažného konania tvorí ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka, v zmysle
ktorého osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti
rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu
požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch,
náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.
Z uvedeného vyplýva, že aktívnu legitimáciu v danom prípade nemajú len priami
súťažitelia osoby, ktorej konanie možno v zmysle § 44 Obchodného zákonníka označiť
za nekalosúťažné, ale akékoľvek osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo
ohrozené.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu a k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu
žalovaného okrem iného poukázal na zákon č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a zmene
a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.02.2006 a ktorý je obsahovo
identický so zákonom č. 523/2003 Z.z. v časti problematiky obstarávateľa. Podľa Metodického
usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie z 29.09.2004, žalovaný nie je v zmysle Zákona
o vernom obstarávaní obstarávateľom, a pri výbere zmluvného partnera nie je povinný
postupovať podľa tohto zákona. Vzhľadom na uvedené považoval námietku týkajúcu sa
podania odvolania neoprávnenou osobou za bezpredmetnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd odvolací podľa § 10
ods. 2 O.s.p., po nariadení pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. prejednal vec
v napadnutom rozsahu a z uvedených dôvodov podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolania účastníkov nie sú dôvodné.
Žalovaný počas konania pred súdom prvého stupňa udelil 12.04.2007 plnomocenstvo
na zastupovanie novému zástupcovi, ktorý ďalej v jeho mene robil procesné úkony a podal aj
odvolanie. Odvolací súd s poukazom na metodické usmernenie Úradu pre verejné
obstarávanie v Bratislave z 29.09.2004 dospel k záveru, že žalovaný v zmysle zákona č.
25/2006 Z.z. je subjekt, ktorý nespĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za verejného
obstarávateľa, následkom čoho nebol povinný obstarávať právne služby poskytované
advokátom a uzavierať zmluvy na ich poskytnutie postupom podľa Zákona o verejnom
obstarávaní. Keďže žalovaný právne služby obstaral v súlade s týmto zákonom, nie sú jeho
právne úkony pre rozpor, resp. obchádzanie tohto zákona absolútne neplatnými podľa § 39
Občianskeho zákonníka a pred súdom prvého stupňa konala a odvolanie podala oprávnená
osoba.
V priebehu odvolacieho konania žalobca zmluvou o postúpení pohľadávok
z 25.03.2008 postúpil peňažné pohľadávky proti T., Bratislava, uvedené v bode 1.2 a 1.3 tejto
zmluvy spolu s príslušenstvom a právami s nimi spojenými na spoločnosť Š. Invest, s.r.o.,
Bratislava. Po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o vstupe Š. Invest, s.r.o., do
konania, sú účastníkmi konania na strane žalobcu Š., a.s. (žalobca 1/), ktorá je nositeľom
vecnej legitimácie práva o nekalo súťažné konanie (zdržanie sa nekalo súťažného konania
a práva na primerané zadosťučinenie) a Š. Invest, s.r.o. (žalobca 2/), na ktorú bolo prevedené
právo na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom.
Predmetom konania je zdržovacia žaloba, ktorú žalobca 1/ oprel o súťažné (§ 44 ods.
1, § 46 ods. 1, § 47 a § 48 Obchodného zákonníka) a známkové právo (§ 15 ods. 3 zák. č.
174/1988 Zb., § 25 ods. 1, § 26 ods. 3 zák. č. 55/1997 Z.z.). Okrem zdržovacieho petitu, t.j.,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa užívania know-how žalobcu, obsahom
ktorého je organizácia herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š.
a M., žalobca požadoval tiež nárok na náhradu škody (425 451 700 Sk z dôvodu
nezaplatených licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.), vydanie
bezdôvodného obohatenia (109 404 000,– Sk hodnota know-how a 893 875 719,– Sk zisk,
ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š., Š. a M. žalobcu)
a primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.
Žalobca 1/ a žalovaný sú právnické osoby a podnikatelia, medzi ktorými vznikol pri
podnikaní vzťah, ktorého predmetom bolo duševné vlastníctvo (know-how a ochranné
známky), preto sa podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka spravuje týmto zákonom
a Zákonom o ochranných známkach. Obidve akciové spoločnosti vznikli zápisom
do obchodného registra 28. januára 1993. Po vzniku Slovenskej republiky zakladatelia
Hospodářského zaíizení S. podnik pro organizovaní sportovních sázek so sídlom v Prahe
rozhodli o majetkovom vyporiadaní podniku 8. decembra 1992. Na základe tohto rozhodnutia
a dohôd uzavretých medzi S. a.s. a Š., a.s. sa žalobca 1/, ako správne uviedol súd prvého
stupňa, stal majiteľom aj nehmotných práv, vrátane know-how a ochranných známok Š., Š.
a M. na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier.
Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom 1/ uplatneného práva, bolo
povinnosťou súdu sa ňou zaoberať. V odvolacom konaní zostalo vyriešiť právnu otázku
začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu sa začiatok plynutia premlčacej doby uvedeného nároku
spravuje ustanovením § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého premlčacia
doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo
uplatniť na súde. K odvolaniu žalovaného sa však žiada uviesť, že zo záväzkového právneho
vzťahu (bezdôvodného obohatenia), ktorý medzi účastníkmi vznikol, žalobcovi nevznikla
povinnosť vykonať svoje právo a ak sa tak rozhodol, bolo jeho dispozičným právom, či si
na súde uplatní celý nárok alebo jeho časť. Keďže žalobca 1/ podal žalobu v roku 2000,
zrejme si bol vedomý skutočnosti, že došlo k premlčaniu jeho práva za dobu od roku 1993
do roku 1996, z ktorého dôvodu žaloval právo, ktoré vzniklo za dobu od roku 1996 do roku
1998 a 11 mesiacov z roku 1999. Nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
predstavoval zisk, vzniknutý neoprávneným užívaním nehmotného majetku, od ktorej činnosti
žalovaný ani po podaní žaloby neupustil, na základe rozšírenia žaloby, súd prvého stupňa
postupoval správne, keď priznal žalobcovi 1/ aj ďalšiu časť nároku, na ktorú mu vzniklo
právo po podaní žaloby.
V čase podania žaloby know-how neupravoval osobitný právny predpis. Pojem know-
how definoval až zák. č. 465/2002 Z.z., avšak so vstupom Slovenskej republiky
do Európskej únie stratila táto definícia platnosť a priamu účinnosť majú na teritóriu
Slovenskej republiky príslušné nariadenia. Z praxou vytvorených definícií know–how
vyplýva, že ide spravidla o súbor poznatkov a informácií, ktoré sú výsledkom dlhodobej
skúsenosti s optimálnym priebehom určitého procesu (technológie, receptúry). Tejto definícií
odpovedá aj definícia know-how, ktorého majiteľom je žalobca 1/ a ktorú stanovila
v znaleckom posudku súdom ustanovená znalkyňa. Uviedla, že know-how žalobcu 1/ je súbor
osobitných znalostí a skúsenosti umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií
a stávkových hier Š., Š. a M.. Uvedenú definíciu si súd prvého stupňa osvojil, s ktorým
záverom súhlasí aj odvolací súd, nakoľko je vierohodná, jej odôvodnenie je v súlade so
všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, je logická a pri vyhotovení znaleckého posudku
znalkyňa prihliadla ku všetkému, čo jej bolo k posúdeniu predložené. Samotná skutočnosť, že
niektorý z účastníkov konania nesúhlasí so znaleckým posudkom, nezakladá povinnosť súdu,
aby ho dal preskúmať iným znalcom. Špecifikácia osobitných znalostí a skúseností, tvoriacich
predmet know-how žalobcu 1/, potrebných na vykonávanie číselných lotérií a stávkových hier
Š., Š. a M. (jeho obsah a rozsah) je uvedená v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v tejto časti
rozhodnutia sa odvolací súd plne pridržiava zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa
a z neho vyvodeného právneho záveru
a naň odkazuje.
Právna teória zahŕňa know-how medzi práva obdobné priemyselnému vlastníctvu.
Nesporným je, že neexistuje osobitný zákon, poskytujúci právnu ochranu know-how.
Majetko právne komponenty tohto duševného vlastníctva sú však chránené proti zásahom
prostredníctvom slobody vlastníctva, vyjadrenej v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (každý má právo vlastniť majetok) a cez ustanovenia Občianskeho zákonníka
(ustanovenia o ochrane vlastníctva) a Obchodného zákonníka (ustanovenia o nekalej súťaži).
V nadväznosti na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že know-
how môže požívať právnu ochranu priamo zo zákona, len po splnení predpokladov právnej
ochrany cez inštitút obchodného tajomstva (§ 17 Obchodného zákonníka).
K podaniu žaloby na začatie súdneho konania je vždy oprávnená tá osoba, ktorá je
k tomuto úkonu vecne aktívne legitimovaná. Ustanovenia § 53 a § 54 ods. 1 Obchodného
zákonníka vymedzujú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania vo veciach
týkajúcich sa nekalej súťaže. V zmysle širšieho výkladu ustanovenia § 53 Obchodného
zákonníka, sú na podanie žaloby okrem súťažiteľa a spotrebiteľa legitimované aj osoby,
ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. Ak by teda žalobca 1/ aj nebol
súťažiteľom, ale jeho právo ako majiteľa know-how by bolo užívaním tohto know-how
nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, bol by k podaniu žaloby o nekalú súťaž vecne
aktívne legitimovaný.
Súd prvého stupňa žalobe o nekalo súťažné konanie vyhovel na základe generálnej
klauzuly, obsiahnutej v § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorej nekalou súťažou je
konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé
privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.
Žalovaný počas odvolacieho konania namietal naplnenie všetkých znakov tohto
deliktného konania. Pojmy hospodárska súťaž a súťažiteľ ustanovenia o nekalej súťaži
nevymedzujú, preto ich obsah tvorí teória a súdna judikatúra. Súčasná judikatúra súdov sa
prikláňa k širšiemu pojatiu týchto pojmov. So zreteľom na vznesené námietky odvolací súd
poukazuje na definíciu, podľa ktorej súťažiteľmi sú tie subjekty, ktoré poskytujú plnenie toho
istého druhu alebo aspoň plnenie zastupiteľné a vytvárajú tak pre subjekty na strane záujmu
možnosť voľby. Hospodárska súťaž sa poníma ako proces stretu rôznych záujmov rôznych
subjektov v oblasti trhu, na ktorý vstupujú s cieľom získať prospech. Pod dobré mravy súťaže
sa zahŕňa konanie, ktoré síce podľa zásad všeobecnej morálky je nezávadné, môže však byť
závadné z prísnejšieho hľadiska dobrých mravov súťaže. Merítkom sú mravné názory,
obyčaje, zvyklosti, ktoré zachovávajú všetci spravodlivo, poctivo, čestne a svedomito
konajúci účastníci súťažného zápasu. Ujma môže byť hmotná aj nehmotná, pričom postačí,
keď ujma potencionálne hrozí, nemusí nastať.
V rozhodnej dobe, za ktorú si žalobca 1/ uplatnil nárok, lotérie a iné podobné hry
upravoval zák. č. 194/1990 Zb. Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 zák. č. 194/1990 Zb. pod lotériou
alebo inou podobnou hrou sa rozumie hra, ktorej sa dobrovoľne zúčastňuje každá fyzická
osoba, ktorá zaplatí vklad (stávku), ktorého návratnosť sa účastníkovi nezaručuje. O výhre
alebo prehre rozhoduje výlučne náhoda alebo dopredu neznámy výsledok určitej okolnosti
alebo udalosti, uvedenej prevádzkovateľom v dopredu určených herných podmienkach (herný
plán). Nezáleží na tom, či sa hra vykonáva pomocou mechanických, elektronicko-
mechanických, elektronických alebo podobných zariadení. Výsledok okolností alebo udalostí,
ktorá určuje výhru (žrebovanie, športové súťaženie, dostih, pretek, otáčajúce sa zariadenie
a podobne), nesmie byť vopred nikomu známy a nesmie byť nikým ovplyvnený.
Podľa § 2 uvedeného zákona lotérie a iné podobné hry sú najmä žrebové vecné alebo
peňažné lotérie, tomboly, číselné lotérie, okamžité lotérie, stávkové hry.
Prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier sa rozumie činnosť, smerujúca
k uvedeniu lotérií a iných podobných hier do prevádzky, ich vykonávanie vrátane
sprostredkovateľských, organizačných, technických a ďalších služieb pre prevádzkovateľa
súvisiacich so zabezpečením prevádzky týchto lotérií a iných podobných hier a riadne
skončenie a vyúčtovanie týchto lotérií a iných podobných hier (§ 1 ods. 6 zák. č. 194/1990
Zb.).
Prevádzkovateľom lotérie a inej podobnej hry sa rozumie právnická osoba so sídlom
na území Slovenskej republiky, ktorej bolo vydané povolenie na prevádzkovanie lotérie alebo
inej podobnej hry podľa tohto zákona (§ 1 ods. 7 zák. č. 194/1990 Zb.).
Zákon č. 194/1990 Zb. upravuje určitý typ hier a ich prevádzkovanie. Z vymedzenia
pojmu týchto hier (§ 1 ods. 1, ods. 2 zák. č. 194/1990 Zb.) skladajúcich sa z lotérie a iných
podobných hier (medzi ktoré podľa zákona patria aj číselné lotérie a stávkové hry) vyplýva,
že tieto hry majú rovnaký účel a cieľ a ich prevádzkovaním, dochádza k podobnému plneniu.
Nesporným je, že žalobca 1/ aj žalovaný v súlade so zápisom týkajúcim sa predmetu
ich činnosti v obchodnom registri prevádzkovali číselné lotérie a stávkové hry, základ ktorých
je rovnaký, stanovený v § 1 ods. 1 a 2 zák. č. 194/1990 Zb. Prevádzkovaním hier si navzájom
konkurovali, boli teda v zmysle vyššie uvedeného vymedzenia pojmov súťažiteľmi
v hospodárskej súťaži. Žalovaný pri prevádzkovaní číselných lotérií vychádzal z know-how,
ktorého majiteľom bol žalobca 1/, bez jeho súhlasu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
užívaním tohto know-how, t.j. desaťročiami overeného úspešného prevádzkovania
zavedených a mimoriadne známych číselných lotérií, získal neoprávnenú výhodu oproti iným
súťažiteľom, čo je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a nielenže bolo schopné, ale aj
privodilo ujmu iným súťažiteľom.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojím konaním naplnil skutkovú
podstatu nekolosúťažného konania, upraveného v § 44 Obchodného zákonníka, preto súd
prvého stupňa postupoval správne, keď žalobcovi priznal nároky, vyplývajúce z § 53
Obchodného zákonníka, a to bezdôvodné obohatenie v sume 109 404 000,– Sk - hodnota
know-how a 468 424 019,– Sk - zisk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how žalobcu
a primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.
Žalobca 1/ vo svojom odvolaní nesúhlasil s nepriznaním sumy 425 451 700,– Sk.
V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
pozostával okrem ním nenamietanej hodnoty samotného know-how aj zo zisku v sume
893 875 719,– Sk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š., Š.
a M. žalobcu 1/. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodujúcou
zložkou nehmotného majetku žalobcu 1/, ktorú neoprávnene využil žalovaný pri
žalobcom namietanom obohatení a o ktorú možno predovšetkým oprieť nárok žalobcu
2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, je know-how žalobcu 1/ na prevádzkovanie
číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M., bez použitia ktorého by nebolo
možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-how totiž zahŕňa v sebe
samotný systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný a neopomenuteľný
predpoklad ich prevádzkovania. Naviac od 30.09.2002 žalovaný prestal užívať
ochranné známky žalobcu 1/. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri
konečnom stanovení výšky bezdôvodného obohatenia neprihliadol k ochranným
známkam a vzhľadom na túto skutočnosť považoval jeho výšku za dôvodnú v sume
468 424 019,– Sk.
V spore z porušovania ochranných známok žalobca 1/ uniesol dôkazné bremeno
ohľadne skutočnosti, že od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 bol majiteľom slovných
ochranných známok č. X. Š., č. X. Š. a č. X. M. pre služby organizovanie lotérií a stávkových
hier. Rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky o čiastočnom
výmaze ochranných známok z registra ochranných známok mali za účinok len výmaz týchto
ochranných známok pre služby organizovanie číselných lotérií a nemali žiaden vplyv na
právo žalobcu 1/ k zvyšnej časti zápisov ochranných známok, týkajúcich sa služieb
organizovanie lotérií a stávkových hier. Bolo tiež preukázané, že v uvedenom období, za
ktoré si žalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu škody, žalovaný používal označenia Š., Š. a M.,
teda označenia zhodné s uvedenými zapísanými slovnými ochrannými známkami žalobcu 1/,
a to bez jeho súhlasu ako majiteľa zhodných slovných ochranných známok. Označenia Š., Š.
a M. žalovaný používal pri zabezpečovaní číselných lotérií, čo je v zmysle § 25 ods. 1 zák. č.
55/1997 Z.z. podobná služba (služba tiež patriaca do kategórie hier podľa zák. č. 194/1990
Zb.) službe organizovanie ostatných lotérií a stávkových hier. Porušením ustanovenia § 25
ods. 1 zák. č. 55/1997 Z.z. (do 1. marca 1997 § 15 zák. č. 174/1988 Zb.), t. j. používaním
ochranných známok žalovaný získal nespravodlivú výhodu z povesti ochranných známok,
čím žalobcovi vznikla škoda v sume 425 451 700,– Sk, čo je hodnota nezaplatených
licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok.
Žalovaný ako subjekt obchodného záväzkového vzťahu porušil povinnosť stanovenú
v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku. Z osobitného právneho predpisu, t.j.
zák. č. 55/1997 Z.z. vyplýva, že na nárok žalobcu 2/ na náhradu škody je potrebné aplikovať
ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka. Vzhľadom
na porušenie právneho predpisu, t.j. zák. č. 174/1988 Zb. aplikácia ustanovení o náhrade
škody, upravených v Občianskom zákonníku, prichádza do úvahy aj v prípade tohto nároku
na náhradu škody, i keď to tento osobitný právny predpis neurčoval.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho
zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že
žalovaný konal v rozpore so Zákonom o ochranných známkach a že nezaplatením licenčných
poplatkov za užívanie ochranných známok sa majetok žalobcu 1/ nezväčšil a prišiel o zisk.
Medzi konaním žalovaného a následkom tohto konania (vznikom škody) je príčinný vzťah.
Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že vznik škody nezavinil, boli splnené všetky
predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za vznik škody podľa § 420 Občianskeho
zákonníka, preto po doplnení odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti,
odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhradu škody.
V súvislosti s výškou nároku žalobcu 2/ na peňažné plnenie žalovaný uviedol, že
priznanie a úhrada uplatnenej sumy, vrátane úrokov, ktorá zhruba dvojnásobne prevyšuje
celkový zisk žalovaného, ktorý dosiahol v danom období, je v príkrom rozpore
s ustanovením § 265 Obchodného zákonníka o zásade poctivého obchodného styku.
Podľa § 265 Obch. zák. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody a vydanie
bezdôvodného obohatenia, pričom výšku týchto nárokov súd prvého stupňa ustálil na základe
znaleckých posudkov a v rámci právneho posúdenia nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia nárok žalobcu 1/ znížil o 425 451 700 Sk. Úroky z omeškania súd prvého stupňa
priznal žalobcovi 1/ v súlade s § 369 Obchodného zákonníka a ich sadzba bola stanovená
na základe § 369 Obchodného zákonníka, nie zmluvy. Takto uplatnený a priznaný nárok
nevykazuje znaky šikanozného konania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď mu priznal
právnu ochranu.
Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu a po doplnení odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil podľa § 219 O.s.p.
Nakoľko vec nepovažoval po právnej stránke zásadného právneho významu, návrhu
účastníkov na pripustenie dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nevyhovel.
Odvolanie podali žalobca (teraz žalobca 1/ a žalobca 2/), aj žalovaný. Nakoľko
odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, odvolatelia
neboli v odvolacom konaní úspešní a každý z nich je povinný nahradiť úspešnému
účastníkovi trovy odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).
Z uvedeného dôvodu žalobcom nevzniklo právo na náhradu tarifnej odmeny za úkon právnej
služby – odvolanie, ako si ho vyčíslil v písomnom podaní. Trovy odvolacieho konania
účastníkov pozostávajú zo súdneho poplatku za odvolanie a z náhrady trov právneho
zastúpenia advokátom. Tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby u žalobcov,
vzhľadom na predmet odvolania žalovaného, voči ktorému sa bránili (1 003 279 719,– Sk), je
2 019 250,-- Sk, tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby žalovaného (predmet
odvolania žalobcu 425 451 700,-- Sk) je 863 650,– Sk. Podľa súdu okrem súdneho poplatku
za odvolanie, účelne vynaloženými trovami odvolacieho konania je iba odmena zástupcov
za účasť na odvolacom pojednávaní, nakoľko obsah ich vzájomných vyjadrení k odvolaniu je
len zhrnutím predošlých už v konaní vykonaných prednesov. Žalobcom tak patrí náhrada
súdneho poplatku za odvolanie 1 000 000,– Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom
za úkon právnej služby 2 019 250,– Sk, plus paušálna náhrada výdavkov 190,-- Sk a 19%
DPH 383 657,– Sk, spolu 3 403 097,– Sk. Žalovanému patrí náhrada súdneho poplatku
za odvolanie 1 010 000,– Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom za úkon právnej
služby 863 650,-- Sk, paušálna náhrada výdavkov 190,– Sk a 19% DPH 164 093,– Sk, spolu
2 037 933,-- Sk (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. d/, § 16 ods. 3, § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 7. augusta 2008
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu
Z.