Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Obo/141/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty

Miničovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Viery Pepelovej, v právnej veci

žalobcu 1/ Š. a žalobcu 2/ Š., obidvaja zastúpení JUDr. Ľ. proti žalovanému T. zastúpenému

JUDr. M., o zdržanie sa nekalosúťažného konania, na odvolanie žalobcu

a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. marca 2007 č. k.

-1117, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalobcovi 1/ v časti jeho

zdržovacieho výroku a primeraného zadosťučinenia p o t v r d z u j e a vo vzťahu

k žalobcovi 2/ v časti jeho výroku o peňažnom plnení, ako i v časti výroku, ktorým súd

prvého stupňa návrh zamietol, p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 3 403 097,– Sk.

Žalobcovia 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalovanému na účet právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania 2 037 933,– Sk.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zdržať sa

akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí alebo skúseností, tvoriacich predmet know-

how žalobcu, popísaného v znaleckom posudku č. X. z 12.11.1999, vypracovanom súdnym

znalcom Ing. I. a v znaleckom posudku č. X. z 29.11.1999, vypracovanom súdnou znalkyňou

Ing. M., týkajúceho sa organizácie herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových

hier Š., Š. a M..

Žalovanému ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi ,– Sk a úroky

z omeškania vo výške 18,8 % zo sumy 130 389 585,30 Sk za obdobie od 07.02.2000

do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 18,8 % zo sumy 141 691 14,70 Sk za obdobie

od 07.02.2000 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 17,75% zo sumy 107 743 566,60

Sk za obdobie od 13.10.2002 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 17,75% zo sumy

172 507 030,80 Sk za obdobie od 13.10.2002 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške

16,50% zo sumy 94 586 893,50 Sk za obdobie od 05.09.2003 do zaplatenia a úroky

z omeškania vo výške 16,50% zo sumy 92 731 654,60 Sk za obdobie od 05.09.2003

do zaplatenia.

Žalovanému súčasne uložil, aby v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti

tohto rozsudku na svoje náklady uverejnil dvakrát za sebou s odstupom jedného týždňa

platený inzerát v sobotňajších vydaniach denníkov S., Š., P. a N. s textom: „S. sa uverejnením

tohto inzerátu ospravedlňuje spoločnosti Š., a.s., že bez jej súhlasu používala pri

prevádzkovaní číselných lotérií jej ochranné známky Š., Š. a M., čím spoločnosť T. získala na

úkor spoločnosti Š., a.s., neoprávnený majetkový prospech.“

Vo zvyšku návrh zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške

79 526 540,60 Sk.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že vzhľadom na rozdelenie Česko-Slovenska na dva

samostatné útvary došlo v decembri 1992 k potrebe vzniku nového subjektu, ktorý by

po vzniku samostatnej Slovenskej republiky prevádzkoval číselné lotérie a hry na jej území.

Dňa 11.12.1992 boli založené dve akciové spoločnosti – žalovaný (so základným imaním

11 000 000,– Sk) a žalobca (so základným imaním 125 000 000,– Sk). Žalobca a žalovaný

boli zapísaní do obchodného registra 28.01.1993.

Zakladateľmi žalovaného boli M., M., M. a S.. Dňa 04.01.1993 vydalo M.

rozhodnutie č. X., ktorým povolilo žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových

hier S. „S.“, „S.“, „Š.“, „Š.“, „O.“ a „M.“ na obdobie od 04.01.1993

do 31.12.1993. V tomto rozhodnutí sa okrem iného na strane č. 3 uvádza: „Zakladatelia sa

dohodli, že technické spracovanie operácií a s nimi súvisiacich činností bude na základe

osobitnej zmluvy vykonávať, alebo sprostredkovávať Š., Bratislava. Prevádzkovateľ doručí

M. jednu kópiu tejto zmluvy“.

Povolenia M. na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, udelené v zmysle

o lotériách a iných podobných hrách (ďalej v znení

neskorších zmien a doplnkov len „Zákona o lotériách“), získal počnúc rokom 1993 až do

vydania rozhodnutia len žalovaný, a to vzhľadom na obmedzenie obsiahnuté v § 4 ods. 1

Zákona o lotériách. Obsahom povolení žalovaného boli aj povolenie na prevádzkovanie hier :

M. – číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú päť čísiel z tridsiatich piatich, poriada sa

spravidla v štrnásťdňových cykloch“ (neskôr v týždňových cykloch),

Š. – je hra, v ktorej účastníci môžu uzatvárať stávky na koncové šesťčíslie výrobného čísla

tiketu. Uvedenú hru možno uskutočňovať na tiketoch S. a Š.“ (v súčasnosti len

na tiketoch Š. a to dvakrát týždenne).

Š. – číselná lotéria, v ktorej účastníci tipujú šesť čísel zo štyridsiatich deviatich, poriada sa

spravidla jedenkrát týždenne (v súčasnosti dvakrát týždenne).“

Žalobca, ktorého zakladateľmi boli občianske združenia S. a S. na Slovensku, sa stal

na základe Rozhodnutí (bod 4. na strane 2. Rozhodnutí), Zásad a postupu majetkového

vypořádaní hospodárskeho zařízení S. podniku pro organizovaní sportovních sázek

zo dňa 08.12.1992 a následne i osobitnej dohody s podnikom S. zo dňa 21.04.1993

a v neposlednom rade i v dôsledku všeobecného právneho nástupníctva po podniku S. na

území Slovenskej republiky i vlastníkom všetkých nehmotných práv, vrátane know-how po

podniku S. (s výnimkou práv, ktoré získala spoločnosť S. a.s., so vzťahom

na Českú republiku s ohľadom na uplatnený územný princíp deľby majetku a majetkových

práv podniku S. medzi spoločnosti Š., a.s., so sídlom v SR a S. a.s.,

so sídlom v ČR).

Dňa 18.01.1993 bol medzi S. Praha ako odovzdávajúcim a žalobcom ako preberajúcim

podpísaný i osobitný Preberací protokol, ktorý potvrdzoval odovzdanie a prevzatie rôznej

dokumentácie, týkajúcej sa prevádzkovania uvedených číselných lotérií a hier na území

Slovenskej republiky. Išlo napríklad o dokumentáciu týkajúcu sa jednotlivých zberní, tiketov,

dotazníky jednotlivých zberní na Slovensku za roky 1991 a 1992, správy z revízií tiketov za

roky 1987 až 1992, dotazníky o rentabilite zberní a pod. Uvedená osobitná dohoda bola

uzavretá medzi podnikom S. a a.s. Š. 21.04.1993 pod názvom Dohoda o majetkovém

vypořádaní hospodářskeho zařízení S. podniku pro organizování sázek (ďalej len „Dohoda“).

Tak napríklad podľa článku 3 písm. d/ Dohody prešli na žalobcu všetky „práva a povinnosti

vyplývajíci se smluv o obstarání záležitostí ve věcech sázek se slovenskými subjekty ...

s platností od 01.01.1993“ a predovšetkým – na základe čl. 5 tejto Dohody prešlo na žalobcu

právo k užívaniu slovenského vyjadrenia označenia hier S.

„t. j. S. Š., M., S. X., Š., S.“.

Právni nástupcovia podniku S. uzatvorili 19.11.2001 Dodatok č. 1 Dohody

o majetkovém vypořádaní hospodárskeho zaŕízení S. podniku pro organizovaní sázek,

uzatvorenej dňa 21.04.1993. V tomto dodatku v bode 3. sa výslovne konštatuje, že „Zmluvné

strany potvrdzujú, že na ne bol titulom univerzálneho právneho nástupníctva prevedený celý

majetok podniku S. vrátane majetku nehmotného, t. j. majetku v podobe know-how

na prevádzkovanie číselných lotérií, ktoré pred 01.01.1993 prevádzkoval podnik S. ako

i v podobe súvisiacich práv v oblasti priemyselného vlastníctva. Ďalej sa v nasledujúcej časti

textu tohto dodatku pod písmenom B/ uvádza: „spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom

know-how a súvisiacich priemyselných práv, vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných

lotérií a stávkových hier, ktoré podnik S. na území Slovenskej republiky prevádzkoval pod

označením S. Š., M., S., Š., S. a T.. Súčasťou uvedených práv je i právo na výlučné užívanie

označení predmetných číselných lotérií a stávkových hier, a to S. Š., M., S., Š., S. a T. a to v

akejkoľvek súvislosti

s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky.

Dňa 04.01.1993 sporové strany uzavreli Zmluvu o zabezpečení spracovávania dát

a ostatných súvisiacich úkonov spojených s prevádzkovaním lotérií a inými hrami (ďalej len

„Zmluva zo 04.01.1993“), na základe ktorej bol žalobca nositeľom všetkých povinností,

týkajúcich sa samotného prevádzkovania číselných lotérií a stávkových hier z titulu svojho

know-how, získaného po podniku S. a náväzných zmluvných vzťahov.

Po uplynutí lehoty danej v povolení, vyplývajúceho z Rozhodnutia M., boli

na žiadosť žalovaného vydávané v časovej následnosti ďalšie rozhodnutia M. povoľujúce

žalovanému prevádzkovanie číselných lotérií, pričom vo viacerých z nich sa naďalej

s použitím rôznych formulácií uvádzalo a „odobrovalo“ prepojenie využitia vydaného

povolenia s činnosťou žalobcu ako praktického prevádzkovateľa predmetných číselných

lotérií, poskytujúceho žalovanému nevyhnutné technické služby (rozhodnutie č. X.

zo dňa 06.11.1995, č. X. zo dňa 03.01.1997).

V náväznosti na jednotlivé rozhodnutia M., povoľujúce žalovanému prevádzkovanie

číselných lotérií, boli medzi sporovými stranami uzavreté jednotlivé zmluvy, upravujúce

rozsah i podmienky služieb poskytovaných žalovanému

zo strany žalobcu pri prevádzkovaní číselných lotérií. V žiadnej z týchto zmlúv však nie je

obsiahnuté ustanovenie, na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne

bezplatne využívať know-how, ktoré žalobca vytvoril, či legálne získal a ktoré žalobca

využíval i pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému.

Jedinou čiastkovou výnimkou, umožňujúcou žalovanému legálne dočasné bezplatné

užívanie nehmotných práv žalobcu, je zmluvná dohoda sporových strán, obsiahnutá

v ustanovení bodu 4 článku 1 zo dňa 21.10.1994, v ktorom „dodávateľ (žalobca) súhlasí, aby

objednávateľ (žalovaný) v období od 01.09.1994 do 31.12.1994 bezplatne používal chránené

značky a názvy hier uvedené v bode 1 a logo J.,“ žalobcu.

V praxi uvedené „technické spracovanie operácií a s tým súvisiacich činností“

predstavovalo viacero činností žalobcu, ktoré boli opísané v jednotlivých zmluvách ( Zmluva

zo dňa 04.01.1993, mandátna zmluva z 15.06.1998). Osobitné znalosti a skúsenosti, potrebné

na vykonávanie uvedených činností, predstavujúce vo svojom súhrne know-how žalobcu,

možno označiť i ako ..systém“ predmetných číselných hier, pozostávajúcich z hlavných

článkov ako marketing a distribúcia, prijímanie stávok, vyhodnotenie stávok (technické

spracovanie), žrebovanie, zúčtovanie (vrátane vyplatenia výhier). V týchto hlavných článkoch

sú obsiahnuté jednotlivé činnosti ako:

reklamná a propagačná činnosť

návrh a tlač tiketov

vypracovanie herných plánov pre systémy OFF LINE a ON LINE,

vypracovanie prevádzkových predpisov systému ON LINE,

vypracovanie poštových pravidiel (prevádzkových pravidiel Slovenskej pošty, š. p.),

zabezpečenie prijímania tiketov od tipujúcich: 1. systémom OFF LINE –

prostredníctvom S. a.s., Praha, na základe zmluvného vzťahu so žalobcom

a 2. systémom ON LINE – prostredníctvom G. na základe zmluvného vzťahu žalobcu s G.,

USA – oba cez sieť zberní TJ, klubov a pôšt

a od roku 1995 i cez zberne prevádzkované inými právnickými a fyzickými osobami – všetko

na základe zmluvných vzťahov žalobcu,

zabezpečenie dopravy tiketov systému OFF LINE do S. a.s., Praha – pre zber tipov

a ich spracovanie z celej Slovenskej republiky,

žrebovanie výherných čísel - uzatváranie systému ON LINE, vypočítanie

predpokladanej sumy na výhry, kontrola žrebovacích loptičiek, zadávanie výherných čísel

do systému ON LINE, zaslanie podkladov na spracovanie výhier a výhernej listiny S. a.s.,

Praha,

zabezpečenie spracovania a vyhodnotenia výherných tipov,

zabezpečenie spracovania súpisov výhier a výherných listín

zabezpečenie prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier, JACKPOTe

do TA SR, Slovenských telekomunikácií a Teletextu a zabezpečenie informovanosti

verejnosti prostredníctvom dennej tlače a TV,

zabezpečenie a prevádzkovanie systému ochrany informácií.

ekonomické spracovanie činnosti a vytvorenie účtovníckeho programu na spracovanie

tržieb, výplatu provízií zberniam, výplatu výhier tipujúcich a výplatu odvodov,

vybavovanie reklamácií,

vykonávanie distribučnej činnosti – tlačív, tiketov, výherných listín a súpisov výhier,

vykonávanie servisnej činnosti systému ON LINE.

Licenciu na prevádzkovanie číselných lotérií obdržal vždy žalovaný. Herný plán pre

„OFF LINE“ nazvaný „Herný, plán číselných lotérií a stávkových hier organizovaných T.

s účasťou štátu“ s platnosťou od 04.01.1993 vypracoval žalobca, vychádzajúc pritom z

českého dokumentu, vypracovaného podnikom S. Herní plán číselných lotérií a sázkových her

pořádaných podnikem S.“ zo dňa 01.09.1992.

Herný plán pre „ON LINE“ nazvaný „Dodatok č. 1 Herného plánu číselných lotérií

a stávkových hier organizovaných T., prostredníctvom Š., a.s., prijímanie stávok systémom

ON LINE“ zo dňa 09.04.1993 s účinnosťou od 15.04.1993, bol taktiež vypracovaný

žalobcom, vychádzajúc pritom z českého dokumentu poskytnutého spoločnosťou S. a.s.,

„Dodatek č. 1 herního plánu číselných lotérií a sázkových her pořádaných S. a.s., PRÍJEM

SÁZEK SYSTÉMEM ON LINE“ z 01.03.1993.

Zmeny a vylepšenia hier pochádzali od žalobcu, ktorý čerpal z poznatkov a skúseností

S., napr. zavedenie J.-u, iniciované žalobcom na oficiálnej úrovni listom

zo dňa 18.06.1993, adresovaným žalovanému. J. bol následne zavedený

od 02.08.1993, kedy sa súčasne rozdelilo žrebovanie medzi SR a ČR a tiež sa zmenil výpočet

istiny (len z vkladov prijatých v SR).

Žrebovanie sa uskutočňovalo v priamom prenose v STV 1, pričom sa žrebovania

okrem zástupcov žalobcu zúčastňoval zástupca štátneho dozoru, moderátor STV a hosť

z oblasti Š., prípadne kultúry. Až neskôr k žrebovaniu pristúpil aj zástupca žalovaného, ktorý

pokračoval v takto začatom systéme žrebovania, ktorý postupom času začal i meniť

a dopĺňať, avšak jeho základná osnova zostala zachovaná.

Prvú zmluvu na výrobu a vysielanie žrebovania číselných lotérií uzavrel teda s STV

dňa 25.01.1993 žalobca, hoci ju v jej závere podpísal i zástupca žalovaného. Žalovaný zmluvy

s STV začal samostatne zabezpečovať až od 01.09.1994.

Prevádzkové predpisy pre ON LINE i pre OFF LINE vypracoval žalobca, ktorý ich

i samostatne vydal.

Žalobca rovnako vytvoril technickú dokumentáciu ako tikety ON LINE a OFF LINE,

potvrdenky, výherné listiny a pod. Taktiež žalobca vytvoril a prevádzkoval základný systém

marketingu, informácie pre tipujúcich, pomôcky pre tipujúcich (tabuľky pre systémové stávky

a pod.). Pri uvedených dokumentoch vychádzal žalobca opätovne z poznatkov a skúseností S..

Sieť zberní tvorili v roku 1993 zberne TJ a klubov. Kontakty na tieto zberne, vrátane

modelu spolupráce s nimi spolu s jej zmluvným zabezpečením prevzal žalobca od podniku S..

Zmluvná spolupráca medzi žalobcom a jednotlivými zberňami prebiehala na základe

mandátnej zmluvy vypracovanej žalobcom.

V roku 1994 došlo k významnej zmene na strane akcionárskej štruktúry žalovaného,

stal sa akciovou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Žalobca tak stratil

možnosť vplyvu na rozhodovanie a následné konanie cestou valného zhromaždenia

žalovaného.

Žalovaný od januára 1996 zmenil herné listiny na hry Š., M., Š. a X. nahradením loga

žalobcu za logo žalovaného a v tom istom roku boli postupne uvedeným spôsobom zmenené

i používané tikety OFF LINE i ON LINE.

Od roku 1993 sa systém ON LINE spracovával za pomoci techniky, poskytnutej

americkou firmou G. na základe leasingovej zmluvy, uzavretej medzi žalobcom

a menovanou americkou firmou (Š., a. s., zmluvné postavenie leasingového nájomcu v tejto

zmluve získala právnym nástupníctvom po S.). Do 31.05.1994 leasingové splátky hradil

žalobca a fakturoval ich ďalej žalovanému v rámci uzavretých zmlúv, týkajúcich sa

spracovania výsledkov číselných lotérií. Od 01.09.1994 žalobca dal žalovanému súhlas, aby

uvedené leasingové splátky uhrádzal priamo žalovaný.

V roku 1996 žalovaný uzavrel s menovanou americkou firmou novú leasingovú

zmluvu na sedem rokov.

Zmluvná spolupráca sporových strán bola ukončená k 30.06.1999. Tento dátum bol

stanovený ako dátum ukončenia platnosti Zmluvy o zabezpečení spracovávania ... uzatvorenej

sporovými stranami dňa 03.03.1998, a to v jej Dodatku č. 1 zo dňa 22.12.1998. Súd ďalej

na základe návrhov účastníkov vypočul navrhnutých svedkov, a to JUDr. D., Ing. Š., PaeDr.

L., B., Ing. R., Ing. J., Ing. P., P., Ing. L., Ing. E., Ing. M., ktorí sa však zodpovedne a so

znalosťou problematiky know-how nevedeli vyjadriť, či žalobca je vlastníkom know-how a či

ho nadobudol

od spoločnosti S. a.s. Súd vypočul dožiadaným súdom aj svedka Ing. S., ktorý bol do roku

31.01.1995 generálnym riaditeľom a.s. S.. Taktiež súd vypočul v priebehu konania znalcov

Ing. G., Ing. M., Ing. I., Ing. J. a Ing. L..

Žalobca ako dôkaz oprávnenosti svojho nároku založil spolu s návrhom vypracované

znalecké posudky znalcami Ing. M. a Ing. I., v ktorých sa konštatuje, že žalobca je vlastníkom

know-how spojených s prevádzkovaním číselných lotérií.

V priebehu konania žalovaný si dal taktiež vypracovať znalecký posudok, a to Ing. L.,

ktorý mal posúdiť správnosť znaleckých posudkov Ing. M., Ing. I. a Ing. G., tento posudok

bol vypracovaný na základe materiálov, ktoré mu dal k dispozícii žalovaný, ako aj

naštudovaním spisu

, ako aj použitej literatúry zaoberajúcej sa priemyselnými právami. Znalec uvádza,

že žalobca má k určitej činnosti vlastníctvo know-how, avšak nesúhlasí s výpočtami, ktoré

urobili hore uvedení znalci. V znaleckom posudku k otázke, či žalobca nakladal s know–how

ako s obchodným tajomstvom, uviedol, že „pre niektoré z týchto dokladov je potrebné uviesť,

že spĺňa znaky podľa .

Ďalej bol súdu predložený expertízny posudok vypracovaný Ing. J., CSc, ktorý však

pre posúdenie, či žalobca je vlastníkom know-how, podľa súdu použil nesprávnu literatúru, a

to Nariadenie Komisie (EHS) č. 556/89, ako aj o skupinových

výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž. Tieto predpisy nie sú

použiteľné pre toto konanie, preto súd sa týmto expertíznym posudkom ani nezaoberal.

Žalovaný ďalej založil do spisu odborné stanovisko Prof. JUDr. P., Dr. Sc, ktorý

nevyvracia tvrdenia predchádzajúcich znalcov, že žalobca mal vlastníctvo know-how, ale

dospel k záveru, že hodnota pôvodného know-how, bola už vykonanými platbami vyrovnaná,

konzumovaná.

Súd v konaní ustanovil znalca Ing. G., ktorá vypracovala znalecký posudok č. X. zo

dňa 29.07.2002 a odpovedala na otázky oboch účastníkov konania

a uviedla, že žalobca je vlastníkom know-how ako súboru osobitných znalostí a skúseností,

umožňujúcu organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier, Š., Š. a M.. Ide

o know-how utajené pred tretími osobami v miere potrebnej

na zachovanie jeho ceny. Taktiež poukázala na to, že z menovaných a priložených podkladov

pre vypracovanie posudku nevyplýva, že by mal žalovaný v roku 1993 vlastné know-how,

umožňujúce organizáciu a prevádzkovanie vyššie uvedených číselných lotérií a stávkových

hier. Uviedla, že žalovaný používal od roku 1993-1999 know-how patriace obsahom

do know-how, ktorého majiteľom bol žalobca a stanovila hodnotu know-how vo výške

109 404 000,– Sk.

Na základe znaleckých posudkov či už predložených zo strany žalobcu alebo

z posudku, obstaraného súdom, súd konštatoval, že know-how je možné identifikovať

skúmaním existencie určitého špecifického súboru znalostí a skúseností, ktoré môžu S.

obsiahnuté či už v jednotlivých dokumentoch vlastníka tohto know-how alebo v konkrétnych

pracovných postupoch, vykonávaných týmto vlastníkom. Samotná existencia know-how je

pritom nezávislá od subjektívnej znalosti jeho vlastníka, že je v danom prípade vlastníkom

majetku, spĺňajúceho podmienky pre jeho označenie ako know-how, rovnako ako je nezávislá

od subjektívnej znalosti jeho užívateľa, že v danom prípade používa majetok, ktorý spĺňa

podmienky pre jeho označenie ako know-how.

Na základe vykonaných dôkazov a preukázaných skutočností súd dospel k záveru, že

know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M. bolo výlučným vlastníctvom

podniku S. (bývalého hospodárskeho zariadenia S.), ktorý ho používal niekoľko desaťročí až

do svojho zániku v súvislosti s rozdelením ČSFR.

Podnik S. zanikol súčasne so vznikom jej právnych nástupcov - dvoch obchodných

spoločností - Š., a.s. so sídlom v Slovenskej republike a S. a.s.

v Českej republike v náväznosti na titulom prevodu

podniku (hospodárskeho zariadenia) na obchodné spoločnosti. Na tieto obchodné spoločnosti,

ktoré predstavujú jediných právnych nástupcov podniku S. prešiel zo zákona celý jej majetok,

vrátane majetku nehmotného, t. j. i predmetné know-how, a to bez ohľadu

na skutočnosť, či sa samotné know-how v delimitačných dokladoch, citovaných odporcom,

výslovne zmieňuje alebo nie. Súčasne na tieto obchodné spoločnosti, a tým i na žalobcu ako

na právneho nástupcu podniku S. prešli i práva na užívanie označení hier prevádzkovaných

predtým podnikom S. a v rámci nich i na užívanie označení Š., Š. a M..

Z vykonaného dokazovania, a to tak z predložených písomných dokladov, znaleckých

posudkov, ako i z výsluchov svedkov je zrejmé, že k uvedenému prechodu predmetného

know-how z podniku S. na jeho slovenského právneho nástupcu, t. j. na žalobcu

došlo, keďže žalobca toto know-how od počiatku svojej činnosti, t. j. od roku 1993 ovládal

a používal na prevádzkovanie príslušných číselných hier.

Prechod vlastníctva k predmetnému know-how na žalobcu z jeho právneho

predchodcu potvrdili pritom zhodne i obe nástupnícke spoločnosti, t. j. tak spoločnosť S. a.s.,

ako aj žalobca v Dodatku č. 1. zo dňa 19.11.2001 k Dohode o majetkovém vypořádaní

hospodářskeho zařízení S. podniku pro organizovaní sázek zo dňa 21.04.1993, ktorým bolo

jednoznačne potvrdené, že predmetné know-how i pre hry citované v návrhu žalobcu získala

do svojho výlučného vlastníctva Š., a.s., t. j. žalobca, a to v akejkoľvek súvislosti s

prevádzkovaním týchto číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky.

Takýto právny záver jednoznačne vyplýva z časti textu tohto dodatku uvedeného pod

písmenom B/, v ktorej sa uvádza že: „spoločnosť Š. sa stala výlučným vlastníkom know-how

a súvisiacich priemyselných práv, vzťahujúcich sa na prevádzkovanie číselných lotérií a

stávkových hier, ktoré podnik S. na území Slovenskej republiky prevádzkoval pod označením

S. Š., M., S., Š., S.

a T.. Súčasťou uvedených práv je i právo na výlučné užívanie označení predmetných

číselných lotérií a stávkových hier, a to S. Š., M., S., Š., S. a T., a to v akejkoľvek súvislosti

s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier na území Slovenskej republiky."

Vlastníctvo žalobcu ku know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M.

potvrdili i znalecké posudky, vypracované znalcami Ing. M. (posudok č. X. zo dňa

29.11.1999) a Ing. I. (posudok č. 0X. zo dňa 12.11.1999), ktoré predložil v konaní žalobca,

ako i kontrolný znalecký posudok, obstaraný súdom od súdnej znalkyne Ing. G. (posudok č.

X. zo dňa 29.07.2002). A existenciu vlastníctva žalobcu k tomuto know-how potvrdil aj

znalec Ing. L., ktorý vypracoval znalecký posudok na objednávku žalovaného, ako aj prof.

JUDr. P., DrSc.

Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že znalecké posudky, vypracované znalcami

Ing. M. č. X. a Ing. I. č. 0X., ktoré predložil žalobca a posudok Ing. G. č. X., vypracovaný na

základe požiadavky súdu, sa nezhodujú v obsahu a v rozsahu know-how, ktoré má vlastniť

žalobca, súd konštatoval, že v týchto posudkoch nezistil podstatné rozdiely a v otázke

vymedzenia know-how, určenia jeho vlastníka a stanovenia jeho hodnoty súd vychádzal z

posudku Ing. G. č. X., ktorý bol súdom obstaraný ako kontrolný posudok za účelom overenia

správnosti zistení a záverov znalcov Ing. M. a Ing. I..

Znalkyňa Ing. Z. na vznesené otázky, na formulovaní ktorých sa podieľal i žalovaný,

jednoznačne po dôkladnom preštudovaní všetkých dostupných materiálov

a vyjadrení, predložených tak zo strany žalobcu, ako i žalovaného, ako i zo strany

jednotlivých svedkov, vypočutých v priebehu konania konštatovala, že:

„Spoločnosť Š., a.s. je vlastníkom know-how ako súboru osobitných znalostí

a skúseností, umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier

Š., Š. a M..

Z menovaných a priložených podkladov k posudku nevyplýva, že by spoločnosť T.,

mala v roku 1993 vlastné know-how, umožňujúce organizáciu a prevádzkovanie vyššie

uvedených číselných lotérií a stávkových hier.

Spoločnosť T., používala od roku 1993 do roku 1999 know-how patriace obsahom do

know-how, ktorého majiteľom bola spoločnosť Š., a.s." (str. 15 až 16 citovaného znaleckého

posudku).

Totožnosť know-how na prevádzkovanie číselných hier Š., Š.

a M., ktoré nadobudol do svojho vlastníctva žalobca titulom svojho právneho nástupníctva po

podniku S. ako zakladateľovi a pôvodnému prevádzkovateľovi týchto hier, podľa názoru súdu

jednoznačne potvrdil i žalovaný, ako je zrejmé z písomných dôkazov, predložených

žalobcom, v ktorých žalovaný i po premenovaní týchto hier na L., J. a L. 5 z 35 jednoznačne

uviedol, že tieto hry sú totožné s hrami, ktoré pod označeniami Š., Š. a M. založil a

prevádzkoval podnik S.. Súd tieto dôkazy považoval za osobitne významné, nakoľko ide o

kópie oficiálnych dokumentov žalovaného, ako Výročná správa žalovaného za rok 2003 a

Prezentácia ročných výsledkov žalovaného

za rok 2004.

Súd prvého stupňa sa zaoberal i námietkou žalovaného, v zmysle ktorej by mal

pri svojom rozhodovaní prihliadať i na tvrdenie žalovaného, podľa ktorého sa obsah know-

how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š. a M. počas zmluvnej spolupráce účastníkov

konania menil za aktívneho prispenia žalovaného, a teda je potrebné prihliadnuť i na takéto

osobitné práva žalovaného k tomuto know-how. Vychádzajúc

zo záverov znalkyne Ing. Z. o totožnosti obsahu know-how používaného žalovaným s know-

how, patriacim do vlastníctva žalobcu, ako aj z uvedeného potvrdenia totožnosti hier,

prevádzkovaných žalovaným v roku 2003 a v roku 2004, s hrami založenými a

prevádzkovanými právnym predchodcom žalobcu, však súd dospel k názoru, že neboli

preukázané také nové práva žalovaného k uvedenému know-how, ktoré by mali významnejší

vplyv na nároky žalobcu a ich výšku, uplatnené zo strany žalobcu voči žalovanému v tomto

konaní titulom vlastníckeho práva žalobcu k uvedenému know-how.

Existenciu know-how potvrdzuje v niektorých svojich tvrdeniach i samotný žalovaný:

Napríklad na strane 4 svojho podania zo dňa 13.03.2003, označeného ako Doplnenie

dôkazov a návrhy žalovaného, žalovaný uvádza, že žalobca v jednej variante v roku 1994

počítal i s bezplatným zapožičaním hier novej štátnej spoločnosti, ktorá mala prevádzkovať

číselné lotérie, z čoho nesporne vyplýva, že žalobca v tom čase vlastnil know-how k týmto

hrám, ktoré mali byť zapožičané.

Žalovaný prostredníctvom svojho generálneho riaditeľa Ing. S. v písomnej forme

vo vyjadrení pre Ing. Z. predkladá Rozhodnutie M. č. 52/3044/1993 zo dňa 29.12.1993 ako

dôkaz, že T., navrhol vymedzenie pojmu „technické spracovanie operácií a s ním súvisiacich

činností" v rámci povolení M. a nie Š., a.s., čo má podľa žalovaného znamenať, „že T., mal

vedomosti o know-how a vedel definovať tento pojem." (viď i príloha lOp zn. posudku č. X.

vypracovaného súdnou znalkyňou Ing. Z.). Z uvedeného tiež nesporne vyplýva, že predmetné

know-how v tom čase existovalo.

I zo svedeckých výpovedí, obsiahnutých v súdnom spise, jednoznačne vyplýva, že

v danom čase žalovaný na rozdiel od žalobcu nedisponoval žiadnym vlastným know-how

na prevádzkovanie číselných hier a nemal k tomu v tom čase vytvorené ani žiadne finančné či

personálne predpoklady, čo na stranách 8 a 9 citovaného znaleckého posudku potvrdil i súdny

znalec, ustanovený súdom.

Hodnota predmetného know-how je podľa názoru súdnej znalkyne Ing. Z.,

vo výške 109 404 000,– Sk a s touto výškou sa stotožnil aj súd.

Tým, že žalovaný know-how na prevádzkovanie číselných lotérií Š., Š.

a M. získal neoprávnene, t. j. bez súhlasu žalobcu ako vlastníka tohto know-how

a keďže nie je možné toto know-how z hľadiska povahy tohto majetku vydať späť žalobcovi,

je žalovaný povinný vydať žalobcovi hodnotu tohto know-how titulom bezdôvodného

obohatenia, a to vo výške rovnajúcej sa znaleckej hodnote know-how, t. j. vo výške

109 404 000,-- Sk, spolu s príslušenstvom tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Čo sa týka žalovaného námietky premlčania nárokov z know-how, súd je však toho

názoru, že prípadné premlčanie týchto nárokov je potrebné posudzovať podľa obdobia, kedy

bolo možné tieto nároky uplatniť po prvýkrát. Vzhľadom na tú skutočnosť, že tieto nároky sa

týkajú obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, tak prvá premlčacia lehota

začala plynúť vo vzťahu ku škode alebo bezdôvodnému obohateniu, ktoré sa dalo vyčísliť

a následne uplatniť zo strany žalobcu dňom zverejnenia výhernej listiny žrebovania číselných

hier v prvom stávkovom týždni v roku 1996. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

v roku 1996 sa prvé žrebovanie hier Š. a Š. konalo dňa 07.01.1996 - takéto zistenie je

preukázané listinnými dôkazmi predloženými žalobcom. Z takéhoto skutkového zistenia

potom vyplýva, že prvým dňom, v ktorom si žalobca mohol uplatniť voči žalovanému

predmetné nároky, bol 07.01.1996.

Návrh bol zo strany žalobcu podaný na súd dňa 07.01.2000, týmto dňom sa prerušilo

plynutie premlčacej štvorročnej lehoty a všetky nároky uplatnené zo strany žalobcu

za štvorročné obdobie predchádzajúce podaniu návrhu - t. j. za obdobie od 07.01.1996

do 07.01.2000, zostali nepremlčané. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že námietka

premlčania, vznesená zo strany žalovaného vo vzťahu k nárokom, uplatnených žalobcom, je

bezpredmetná.

Tvrdenie žalovaného, že návrh by mal súd zamietnuť aj preto, že neexistuje žiadny,

nieto ešte naliehavý právny záujem žalobcu na určení alebo realizácii prvých troch žiadostí,

uvedených v petite návrhu, posúdil súd ako právne a vecne nepodložený s poukazom na § 80

písm. b/ a c/ . Žalobca si totiž v tomto konaní neuplatňuje právo na určenie, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, kedy hmotnoprávnou podmienkou takéhoto návrhu je

zo zákona naliehavý právny záujem žalobcu na takomto určení. Návrh žalobcu je návrhom

na splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona alebo z porušenia práva, teda je návrhom

podľa , kedy sa existencia naliehavého právneho záujmu žalobca zo zákona

nevyžaduje a ani nepreukazuje.

Z vykonaného dokazovania, a to tak z predložených písomných dokladov, znaleckých

posudkov, ako i z výsluchov svedkov je zrejmé, že žalovaný od svojho vzniku až do konca

septembra 2002 používal pri prevádzkovaní číselných lotérií označenia Š., Š.

a M..

Práva na užívanie týchto označení nadobudol titulom právneho nástupníctva

po podniku žalobca. Žalobca k týmto označeniam nadobudol i zvýšenú právnu ochranu,

nakoľko si rovnako ako jeho právny predchodca dal tieto označenia chrániť ako ochranné

známky.

V tomto zmysle neobstojí argumentácia žalovaného, podľa ktorej žalovaný získal

prioritu pri užívaní označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu z dôvodu, že

žalovaný tieto označenia použil prvý, nakoľko v tejto otázke treba prihliadať i na žalobcove

práva na užívanie týchto označení ako právneho nástupcu podniku S.. Z vykonaného

dokazovania je tiež zrejmé, že žalobca tieto označenia používal v rámci poskytovania služieb

„technického spracovania operácií" žalovanému po celú dobu ich zmluvného vzťahu od roku

1993 až do jej ukončenia v roku 1999.

Z predložených písomných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca bol do konca

septembra 2002, kedy žalovaný prestal používať označenia Š., Š. a M.

v súvislosti s organizovaním a prevádzkovaním číselných lotérií, vlastníkom ochranných

známok Š., Š. a M., ktoré boli v registri Ú. zapísané v prospech žalobcu pre činnosti

„organizovanie lotérií a stávkových hier, s výnimkou číselných lotérií". Súd sa v tejto otázke

stotožnil s názorom žalobcu, podľa ktorého sú tieto služby podobné službe „organizovanie

číselných lotérií", pre ktorú označenia zhodné s uvedenými ochrannými známkami používal

žalovaný. Keďže z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný uvedené

označenia používal bez súhlasu

a dokonca proti výslovne prejavenej vôli žalobcu, došlo tým zo strany žalovaného

k porušeniu zákonného práva žalobcu ako majiteľa ochrannej známky v zmysle § 25 ods. 1

o ochranných známkach, v zmysle ktorého bez súhlasu majiteľa

ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné s jeho

ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je ochranná

známka zapísaná do registra.

Užívanie označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu bez súhlasu žalobcu

pritom nemôže ospravedlniť ani následná registrácia zameniteľných ochranných známok T Š.,

T Š. a T M. v prospech žalovaného. Vlastníctvo akejkoľvek ochrannej známky, zameniteľnej

s ochrannými známkami žalobcu, nemôže podľa názoru súdu založiť oprávnenie žalovaného

na užívanie označenia zhodného s ochrannými známkami žalobcu.

V otázke, či konanie žalovaného v súvislosti s jeho používaním označení zhodných

s ochrannými známkami žalobcu a s jeho používaním know-how na prevádzkovanie číselných

lotérií Š., Š. a M. spĺňa znaky nekalosúťažného konania, dospel súd

z vykonaného dokazovania k nasledovným záverom:

Súd sa pri posudzovaní oblasti podnikania žalovaného, a to konkrétne organizovania či

prevádzkovania číselných lotérií, zameral najprv na otázku, či skutočnosť, že na výkon tejto

podnikateľskej činnosti má žalovaný zo zákona monopolné postavenie, súčasne znamená, že

žalovaný pri výkone tejto podnikateľskej činnosti nepôsobí v prostredí hospodárskej súťaže.

Po zvážení predložených dôkazov, napríklad dôkazov svedčiacich o reklamných aktivitách

žalovaného, propagujúcich ním prevádzkované číselné lotérie a súčasnom zohľadnení

aktívnej činnosti iných subjektov, pôsobiacich na trhu hazardných hier v Slovenskej republike

i v okolitých krajinách je zrejmé, že žalovaný napriek svojmu monopolnému postaveniu

pri prevádzkovaní číselných lotérií v Slovenskej republike pôsobí v prostredí hospodárskej

súťaže, ktorej je sám aktívnym účastníkom.

V súlade s ustanovením o hazardných hrách, rovnako ako

v predtým platnej právnej úprave v oblasti hazardných hier - konkrétne v zmysle § 2 zákona č.

o lotériách a iných podobných hrách je prevádzkovanie číselných lotérií len

jednou z oblastí, v ktorej je možné v Slovenskej republike prevádzkovať hazardné hry.

Z hľadiska podstaty týchto hazardných hier odlišných od číselných lotérií je nevyhnutné

konštatovať, že ich potenciálnym konečným spotrebiteľom je principiálne rovnaká skupina

obyvateľstva, ktorá je ochotná zúčastniť sa na hazardných hrách, ktorých spoločným

menovateľom je hra o peniaze, spojená so značným rizikom straty týchto peňazí oproti určitej

pravdepodobnosti rovnakej či vyššej výhry. Skutočnosť, že štát prostredníctvom vydávania

osobitných povolení na prevádzkovanie hazardných hier vykonáva určitú kontrolu tejto

oblasti podnikania, nemôže viesť k záveru tak, ako ho predkladá žalovaný, že v tejto oblasti

neexistuje hospodárska súťaž. Podstata hospodárskej súťaže spočíva v snahe jednotlivých

prevádzkovateľov hazardných hier, medzi ktorých v tomto zmysle určite treba zaradiť

i žalovaného, získať v prostredí vzájomnej konkurenčnej ponuky podobných či

zameniteľných služieb a hier vklad potenciálneho zákazníka či spotrebiteľa týchto služieb.

Štátna kontrola pôsobí vo forme udeľovania osobitných povolení v mnohých oblastiach

podnikania, ako je napríklad oblasť podnikania v doprave či oblasť podnikania v obchodovaní

so zbraňami či strelivom, to však neznamená, že subjekty podnikajúce v týchto oblastiach

nepôsobia v oblasti aktívnej hospodárskej súťaže. Túto skutočnosť potvrdzuje okrem iného

i aktívna reklamná činnosť jednotlivých súťažiteľov, ktorá je podľa názoru súdu vykonávaná

v snahe predložiť potenciálnemu zákazníkovi pri jeho rozhodovaní o výbere tej - ktorej

hazardnej hry konkurenčne zaujímavejšiu ponuku.

Súd v tejto otázke dospel k záveru, podľa ktorého je v danej oblasti neprípustné

územné obmedzovanie prostredia hospodárskej súťaže len na Slovenskú republiku. Je totiž

zrejmé, že neobmedzeným pôsobením tlačových a predovšetkým elektronických

komunikačných prostriedkov pôsobí reklama jednotlivých prevádzkovateľov iných číselných

lotérií, sídliacich v krajinách susediacich so Slovenskou republikou i na potenciálnych

spotrebiteľov týchto služieb (v podobe ponuky číselných lotérií) na Slovensku, a to bez

ohľadu na prípadné zákonné obmedzenia v slovenskej či zahraničnej legislatíve, čo následne

reálne ovplyvňuje ich rozhodovanie pri ich výbere medzi ponukou číselných lotérií

žalovaného a ponukou prevádzkovateľov iných číselných lotérií v zahraničí.

Je pritom nepochybné, že nie je v súlade s dobrými mravmi súťaže, keď žalovaný

v prostredí hospodárskej súťaže používal pri prevádzkovaní číselných hier Š., Š. a M.

označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu, ako i jeho know-how, a to bez súhlasu či

dokonca proti vôli žalobcu. Je tiež zrejmé, že takéto konanie žalovaného je spôsobilé privodiť

ujmu iným súťažiteľom, nakoľko takýmto konaním žalovaný pred inými súťažiteľmi, za

ktorých možno označiť iné subjekty prevádzkujúce hazardné hry, získal neoprávnenú výhodu

v užívaní zavedených a mimoriadne známych označení uvedených číselných lotérií, ako i v

užívaní know-how na prevádzkovanie týchto číselných lotérií overeného desaťročiami

úspešného prevádzkovania právnym predchodcom žalobcu.

Tým žalovaný naplnil všetky znaky nekalej súťaže, ako ju všeobecne definuje

ustanovenie , v zmysle ktorého je nekalou súťažou konanie

v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť

ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Vychádzajúc z uvedenej skutočnosti súd prvého stupňa žalobcovi priznal nároky

vyplývajúce mu z ustanovenia , nakoľko je zrejmé, že osobou,

ktorej práva boli nekalosúťažným konaním žalovaného porušené, je žalobca, keďže

nekalosúťažným konaním žalovaného boli porušené zákonné práva žalobcu ako majiteľa

ochranných známok, ako i výlučného vlastníka know-how.

Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalobcovi zdržať sa

prevádzkovania číselných lotérií pod označeniami Š., Š. a M. a zdržať sa

i akéhokoľvek využívania uvedených označení v súvislosti s prevádzkovaním akýchkoľvek

číselných lotérií a stávkových hier, súd nevyhovel, nakoľko mal z vykonaného dokazovania

za preukázané a nesporné, že žalovaný tejto požiadavke žalobcu vyhovel už počas konania

a uvedené označenia prestal používať od začiatku októbra 2002.

Návrhu žalobcu v časti požadujúcej uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa

akéhokoľvek i čiastkového využívania znalostí alebo skúseností, tvoriacich predmet know-

how žalobcu, popísaného v znaleckom posudku č. X. zo dňa 12.11.1999, vypracovanom

súdnym znalcom Ing. I. a v znaleckom posudku č. X. zo dňa 29.11.1999, vypracovanom

súdnou znalkyňou Ing. M., týkajúceho sa organizácie, herných plánov a pravidiel číselných

lotérií a stávkových hier Š., Š. a M., súd vyhovel. Súd k názoru o oprávnenosti tejto časti

návrhu dospel

na základe predložených dôkazov, na základe ktorých má za preukázané, že uvedené know-

how je vo výlučnom vlastníctve žalobcu a žalovaný od používania tohto know-how,

na používanie ktorého mu žalobca neudelil súhlas, neupustil ani po podaní tohto návrhu

na súde.

V otázke nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia súd najprv skúmal

predmet tohto bezdôvodného obohatenia, ktoré podľa názoru žalobcu spočívalo v zisku, ktorý

žalobca získal neoprávneným užívaním označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu,

ako i neoprávneným užívaním know-how žalobcu zo strany žalovaného. Súd sa v tejto

súvislosti zaoberal i námietkou žalovaného, v zmysle ktorej žalobca odôvodňuje svoj nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia tak neoprávneným užívaním označení zhodných

s ochrannými známkami žalobcu, ako aj neoprávneným užívaním know-how žalobcu a dospel

k názoru, že obe tieto protiprávne konania žalovaného tvoria v danom prípade jednotnú

podstatu, na základe ktorej žalovaný získal bezdôvodné obohatenie, ktorého vydanie je

predmetom žalobcom uplatneného nároku. Rozhodujúcu zložku nehmotného majetku

žalobcu, ktorú neoprávnene využil žalovaný pri svojom obohatení a o ktorú možno

predovšetkým oprieť nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, však súd videl

v know-how žalobcu na prevádzkovanie číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M.,

bez použitia ktorého by nebolo možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-

how totiž zahŕňa v sebe samotný systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný a

neopomenuteľný predpoklad ich prevádzkovania. Inak je tomu

v prípade neoprávneného použitia označení zhodných s ochrannými známkami, kde by podľa

názoru súdu mohol byť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia úspešne uplatnený len

v prípade, ak by súčasne nedošlo k súbehu s nárokom na náhradu škody, spôsobenú

neoprávneným užívaním týchto označení zo strany žalovaného. V danom prípade však

vo vzťahu k nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nemožno hovoriť o akejsi

duplicite týchto nárokov, nakoľko je zrejmé, že zo strany žalobcu nejde o dva nároky

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale len o jeden nárok, ktorého odôvodnenie spočíva

na dvoch samostatných protiprávnych konaniach žalovaného. To však nemá vplyv

na oprávnenosť či na výšku tohto nároku žalobcu.

Súd pri vymedzení predmetu bezdôvodného obohatenia vychádzal z ustanovenia § 451

ods. 1 , v zmysle ktorého ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne

obohatí, musí obohatenie vydať. Zaoberal i námietkou žalovaného, ktorý popieral túto časť

nároku žalobcu s odôvodnením, že sa dôvod pre vydanie bezdôvodného obohatenia, uvádzaný

zo strany žalobcu, nestotožňuje so žiadnym z prípadov uvedených v ustanovení § 451 ods. 2

, pričom tieto prípady nemožno podľa názoru žalovaného rozšíriť nad

rámec uvedený v citovanom ustanovení. Súd vyslovil názor, že zákonnú oporu pre túto časť

nároku - vydanie bezdôvodného obohatenia v danom prípade tvorí osobitné zákonné

ustanovenie, a to konkrétne , ktorý nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia výslovne uvádza medzi nárokmi osôb, ktorých práva boli nekalou

súťažou porušené alebo ohrozené. Z tohto dôvodu považuje súd uvedenú námietku

žalovaného na nedôvodnú.

Súd konštatoval, že bezdôvodné obohatenie získal žalovaný neoprávneným užívaním

nehmotného majetku žalobcu.

Súd pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody, ktorá predstavuje nezaplatený

primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie slovných ochranných známok Š., Š. a M.,

dospel k názoru, že tento nárok žalobcu je v plnom rozsahu dôvodný, nakoľko bolo v konaní

preukázané protiprávne užívanie označení zhodných s uvedenými ochrannými známkami

žalobcu zo strany žalovaného pre podobné služby, pre aké boli

v rozhodnom období registrované užívané ochranné známky.

Podľa , v spojení s

o ochranných známkach, je žalobca osobou, ktorá má právo na náhradu škody, ktorá mu bola

spôsobená zásahom do jeho práv z ochrannej známky, obdobne i podľa predtým platného

o ochranných známkach.

Pri posúdení výšky uplatneného nároku na náhradu škody, predstavujúcej žalovaným

nezaplatený primeraný ročný licenčný poplatok za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.,

súd vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného Ing. G.., ktorý sa stotožnil so

znaleckým posudkom Ing. M. a to, že uvedený licenčný poplatok má byť vyjadrený

percentuálnym podielom z ročného obratu dosiahnutého žalovaným z prevádzkovania

číselných hier Š., Š. a M..

Na preukázanie oprávnenosti a výšky nároku na náhradu škody uplatneného žalobcom

vo výške 425 451 700,--Sk, zodpovedajúcej primeranému licenčnému poplatku, ktorý mal

žalovaný platiť žalobcovi za užívanie ochranných známok Š., Š.

a M. za obdobie od 01.01.1996 do 30.09.2002 (do tohto dátumu si žalobca uplatnil tento

nárok z toho dôvodu, že od začiatku októbra 2002 žalovaný prevádzkuje príslušné číselné

lotérie už pod iným označením, a to L., J. a L. 5 z 35), predložil žalobca súdu znalecký

posudok č. 11/2003 zo dňa 30.03.2003, vypracovaný Ing. M., súdnou znalkyňou pre odbor

priemyselné vlastníctvo a znalecký posudok č. 1/2003 zo dňa 31.03.2003, vypracovaný Ing.

G.., súdnou znalkyňou v odbore priemyselné vlastníctvo.

Z vypracovaných znaleckých posudkov, na základe ktorých si žalobca uplatnil

náhradu škody vo výške 425 451 700,-- Sk, zodpovedajúcej primeranému licenčnému

poplatku, vyplýva dôvodnosť požiadavky žalobcu voči žalovanému na zaplatenie

primeraného ročného licenčného poplatku za používanie ochranných známok Š., Š. a M.,

ktorý sa vyjadruje percentuálnym obratom dosiahnutého

z prevádzkovania číselných hier označených takouto ochrannou známkou.

Znalkyňa Ing. M. stanovila licenčný poplatok takto:

1. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na

základe kvalifikovaného rozboru na 8,5 % z obratu nadobúdateľa.

2. Š., kombinovaná ochranná známka, č. zápisu 179964: ročný poplatok za jej užívanie

stanovila na základe kvalifikovaného rozboru na 7,5% z obratu nadobúdateľa.

3. M., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na

základe kvalifikovaného rozboru na 3,3% z obratu nadobúdateľa.

4. Š., slovná ochranná známka, č. zápisu X.: ročný poplatok za jej užívanie stanovila na

základe kvalifikovaného rozboru na 4,2% z obratu nadobúdateľa.

Znalkyňa Ing. Gabriela Z. stanovila licenčný poplatok takto:

Primeraný ročný licenčný poplatok za používanie ochrannej známky, vyjadrený

percentuálnym podielom z ročného obratu (t.j. celkového príjmu) dosiahnutého

z prevádzkovania číselnej hry, označenej touto ochrannou známkou, je podľa jej

kvalifikovaného odhadu takýto:

slovná ochranná známka Š. 5,2 %

slovná ochranná známka M. 5,0%

slovná ochranná známka Š., 4,9 %

kombinovaná ochranná známka Š. 5,1%.

Na preukázanie výšky ročného obratu žalovaného za obdobie od 01.01.1996

do 30.09.2002 žalobca predložil súdu tieto listinné dôkazy:

daňové priznania žalovaného za roky 1996, 1997, 1998,

časť výročnej správy žalovaného za rok 2001 s hlavnými ekonomickými

ukazovateľmi účtovných závierok žalovaného za roky 1993 až 2001 a tržbami z hier Š., Š. a

M. za roky 1993 až 2001,

kópie výherných listín vydaných žalovaným v roku 2002 za 2. až 39. stávkový týždeň,

z ktorých vyplývajú celkové sumy vkladov (t. j. obratu žalovaného) dosiahnutých

pri prevádzkovaní predmetných číselných hier za obdobie od 01. 01. 2002 do 30. 9. 2002.

Podľa týchto listinných dôkazov, predložených žalobcom k výške obratu žalovaného,

predstavoval obrat žalovaného za obdobie od 01.01.1996 do 30.09.2002 pri hre Š. sumu

5 804 935 582,--Sk, pri hre Š. sumu 381 018 600,--Sk a pri hre M. sumu 252 464 265,--Sk.

Vzhľadom na rozdielnu výšku licenčných poplatkov, stanovenú v týchto znaleckých

posudkoch sa súd priklonil k názoru žalobcu, že je potrebné z dôvodu dosiahnutia čo

najobjektívnejšieho výsledku pri výpočte náhrady škody a okrem toho aj splnenia požiadavky

primeranosti licenčného poplatku v danom prípade vychádzať z aritmetického priemeru výšky

licenčných poplatkov stanovených v uvedených znaleckých posudkoch pre príslušné číselné

lotérie. Na základe takto použitého priemeru súd stanovil pre jednotlivé číselné hry ako

primeraný licenčný poplatok nasledovné hodnoty:

- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š. je sadzba

6,85% z obratu žalovaného dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,

- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) Š.

je sadzba 4,55% z obratu žalovaného dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry,

- primeraná výška ročného licenčného poplatku pre hru (číselnú lotériu) M.

je sadzba 4,15% z obratu žalovaného, dosiahnutého pri prevádzkovaní uvedenej hry.

Na základe týchto sadzieb licenčných poplatkov stanovil súd výšku oprávneného

nároku žalobcu na náhradu škody nasledovne:

- pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 6,85%

z obratu 5 804 935 582,--Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie od 01.01.1996

do 30.09.2002, sumu 397 638 087,--Sk,

- pri hre Š. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,55% z obratu 381 018

600,--Sk, dosiahnutého odporcom za uplatnené obdobie od 01.01.1996

do 30.09.2002 sumu 17 336 ,

- pri hre M. predstavuje primeraný licenčný poplatok v rozsahu 4,15%

z obratu 252 464 265,--Sk, dosiahnutého odporcom za obdobie od 01.01.1996

do 30.09.2002 sumu 10 477 267,--Sk.

Z uvedeného výpočtu vyplýva, že celkový nárok žalobcu na náhradu škody,

predstavujúcej nezaplatený primeraný licenčný poplatok za používanie ochranných známok

Š., Š. a M. žalovaným za sledované obdobie od 01.01.1996

do 30.09.2002 predstavuje sumu 425 451 700,–Sk.

Pri vyčíslení celkovej sumy zisku žalovaného ako predmetu nároku žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia súd vychádzal zo štruktúry výnosov žalovaného

z číselných lotérií Š., Š. a M.. Z celkových vkladov prijatých žalovaným

pri prevádzkovaní uvedených číselných lotérií pripadá 50% vkladov na výplatu výhier a 50%

vkladov tvorí výnos žalovaného. Štruktúra odvodov z výnosov žalovaného po vyplatení

výhier je nasledujúca: 30% výnosu odvod Ministerstvu financií SR, 2% výnosu odvod

štátnemu daňovému dozoru, 20% výnosu odmena zberniam a 17% výnosu leasingové splátky

americkej firme G., potom zostáva žalovanému 31% výnosu ako jeho hrubý zisk, t.j. 15,5% z

dosiahnutého obratu. Čistý zisk (po zdanení) žalovaného tak predstavuje tri pätiny zo sumy

vyjadrenej uvedeným podielom z obratu, dosiahnutého z uvedených číselných lotérií, čo v

danom prípade za obdobie rokov 1996 až 2005 predstavuje sumu 893 875 719,– Sk. To

znamená, že bezdôvodné obohatenie žalovaného, získané prevádzkovaním uvedených

číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how žalobcu a s neoprávneným používaním

označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu predstavuje za uvedené obdobie sumu

893 875 719,-- Sk.

Súd vychádzajúc z vyššie uvedených úvah o existujúcej duplicite nárokov žalobcu,

týkajúcich sa neoprávneného užívania označení Š., Š. a M. žalovaným zhodných s

ochrannými známkami žalobcu, a to nároku na náhradu škody a nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia dospel k názoru, že v danom prípade je možné priznať

žalovanému len časť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

V zmysle vyššie uvedeného je totiž potrebné konštatovať, že súčasťou zisku dosiahnutého

žalovaným prevádzkovaním číselných lotérií pod uvedenými označeniami, ktorý tvorí

i súčasť predmetu bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, je i suma, ktorú mal

žalovaný uhradiť žalobcovi za užívanie uvedených označení, a to titulom úhrady primeraných

licenčných poplatkov vo výške rovnajúcej sa vyššie vyčíslenej náhrady škody. Ak teda súd

na jednej strane priznal žalobcovi nárok na náhradu škody za protiprávne užívanie jeho

ochranných známok, je v tomto zmysle potrebné znížiť sumu, ktorú má žalovaný uhradiť

žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia - a to o sumu rovnajúcu sa uvedenej

náhrade škody. V tomto zmysle je žalovaný povinný uhradiť žalobcovi titulom vydania

bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným užívaním know-how žalobcu celkom

sumu 468 424 019,-- Sk.

Po pripočítaní hodnoty know-how vo výške 109 404 000,-- Sk, ktorú je žalovaný

povinný vydať žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia, potom celková súdom priznaná

výška nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje 577 828 019,-- Sk.

Ako vyplýva už z vyššie uvedeného právneho posúdenia veci súdom, súd posudzoval

dôvodnosť nárokov žalobcu podľa nasledovných zákonných ustanovení:

Podľa o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov majiteľ ochrannej známky sa môže domáhať, aby porušovanie jeho práv bolo

zakázané, závadný stav odstránený a nahradená škoda.

Podľa . o ochranných známkach v znení neskorších

predpisov bez súhlasu majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné

alebo zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo

služby, pre ktoré je ochranná známka zapísaná do registra, ani označenie zhodné alebo

zameniteľné s jeho ochrannou známkou pre tovary alebo služby, ktoré síce nie sú podobné

tým, pre ktoré je ochranná známka zapísaná, ale ide o ochrannú známku, ktorá má

v Slovenskej republike dobré meno a jeho používanie by nepoctivo ťažilo z rozlišovacej

spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky, alebo by im bolo na ujmu. Rovnako

nemôže používať toto označenie v spojení s týmito tovarmi alebo službami, najmä

umiestňovať ho na tovary alebo na ich obaly, ponúkať alebo uvádzať na trh takto označené

tovary alebo ich obaly, prípadne ich skladovať na tento účel, dovážať alebo vyvážať tovary

alebo obaly s týmto označením, alebo používať toto označenie v obchodnom styku,

korešpondencii alebo v reklame.

Podľa , ak bola zásahom do práv z ochrannej

známky spôsobená škoda, poškodený má právo na jej náhradu. Ak bola týmto zásahom

spôsobená nemajetková ujma, poškodený má právo na primerané zadosťučinenie, ktorým

môže byť peňažné plnenie.

Podľa nekalou súťažou je konanie v hospodárskej

súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným

súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.

Podľa osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou

porušené alebo ohrozené, môžu sa proti rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal

a odstránil závadný stav. Ďalej môžu požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže

poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa , kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového

vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie

povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.

Podľa pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením

povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.

Podľa , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí,

musí obohatenie vydať.

Súd podľa týchto zákonných ustanovení uznal právny základ nárokov žalobcu

za oprávnený.

Uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania odôvodnil žalobca odvolaním sa

na ustanovenia a a poukázal na to, že tieto úroky sa

stali splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu žalobcu (veriteľa) na splnenie

peňažného záväzku žalovaným (dlžníkom). Takým dokladom je podľa žalobcu návrh žalobcu

a zmeny tohto návrhu doručené na súd, pričom uvedená lehota 30 dní sa podľa žalobcu počíta

od podania návrhu a príslušnej zmeny návrhu žalobcu na súd.

Podľa , ak je dlžník v omeškaní so splnením

peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania

určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba N., uplatňovaná pred

prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná

úroková sadzba N. platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas

celého tohto polroka.

Podľa písmeno a/ úroky z omeškania sa stanú

splatnými po uplynutí dňa alebo lehoty, ktoré sú v zmluve určené na splnenie peňažného

záväzku. Ak deň alebo lehota na splnenie peňažného záväzku nie je v zmluve určená, úroky

z omeškania sa stanú splatnými uplynutím 30 dní od doručenia dokladu veriteľa na splnenie

peňažného záväzku dlžníkom.

Súd preskúmal dôvodnosť a oprávnenosť takto uplatneného nároku na zaplatenie

úrokov z omeškania a dospel k názoru, že sadzba úrokov z omeškania, uplatnená žalobcom

podľa vyššie citovaných ustanovení a písmeno a/

vo výške o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba N., uplatňovaná pred prvým

kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo

k omeškaniu, je oprávnená, a preto žalobcovi v tejto výške úrok z omeškania priznal.

O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 3, § 149 ods. 1 a § 151 ods.

1 veta druhá a tretia . Vzhľadom na tú skutočnosť, že náhrada trov konania uplatnená

žalobcom závisela od znaleckého posudku, súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov podľa

.

Trovy konania vo veci žalobcu pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za návrh

vo výške 502 000,-- Sk, z nákladov na vyhotovenie znaleckých posudkov v celkovej výške

96 365,60 Sk a z trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 78 928 175,-- Sk.

Žalobca si uplatnil v priebehu konania náhradu trov právneho zastúpenia, podľa

vyhlášky:

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnej pomoci (v spojení s vyhláškou o odmenách a náhradách komerčných

právnikov za poskytovanie právnej pomoci), účinná od 01.07.1990 do 14.10.2002,

vyhláška č. 59X. Z.z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie

právnej pomoci, účinná od 15.10.2002 do 31.12.2003,

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, účinná od 01.04.2002 do 31.12.2004,

- v súčasnosti platná o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb, účinná od 01.01.2005.

Žalobca si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v úhrnnej výške

78 928 175,-- Sk celkovo za 71 úkonov právnej služby a k nim prislúchajúceho režijného

paušálu. Z toho uplatnil:

tarifnú odmenu v plnej výške 404 580,-- Sk za 15 úkonov právnej služby, vo výške

dvojnásobku tejto odmeny - t. j. 809 160,-- Sk za 1 úkon právnej služby, v krátenej

(polovičnej) výške 202 290,-- Sk za 1 úkon právnej služby,

tarifnú odmenu v plnej výške 792 570,-- Sk za 28 úkonov právnej služby, v krátenej

(štvrtinovej) výške 198 142,50 Sk za 4 úkony právnej služby a v krátenej

(polovičnej) výške 396 285,-- Sk za 1 úkon právnej služby a tarifnú odmenu v plnej výške

2 153 680,-- Sk za 17 úkonov právnej služby, vo výške dvojnásobku tejto odmeny - t. j.

4 307 360,-- Sk za 1 úkon právnej služby, vo výške trojnásobku tejto odmeny - t. j.

6 461 040,-- Sk za 1 úkon právnej služby a v krátenej (štvrtinovej) výške 538 420,-- Sk

za 2 úkony právnej služby,

režijný paušál vo výške 100,-- Sk za 28 úkonov, vo výške 128,-- Sk za 27 úkonov,

vo výške 136,-- Sk za 6 úkonov, vo výške 150,-- Sk za 3 úkony, vo výške 164,-- Sk

za 5 úkonov a vo výške 178,-- Sk za 6 úkonov právnej služby.

Súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania podľa , nakoľko

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým napadol časť

výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 003 279 719,-- Sk a tiež časť

výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamieta.

V odôvodnení odvolania zastával názor, že v napadnutých častiach výroku

rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

Uviedol, že zamietavým výrokom rozsudku, súd prvého stupňa žalobcovi nepriznal

časť nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá predstavuje sumu 425 451 700,--

Sk z celkového žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

1 003 279 719,-- Sk. Súd tento výrok odôvodňuje na str. 41 Rozsudku takto (citujeme):

„Súd vychádzajúc z vyššie uvedených úvah o existujúcej duplicite nárokov

navrhovateľa, týkajúcich sa neoprávneného užívania označení Š., Š. a M. odporcom

zhodných s ochrannými známkami navrhovateľa, a to nároku na náhradu škody

a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súd dospel k názoru, že v danom prípade je

možné priznať odporcovi len časť ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia. V zmysle vyššie uvedeného je totiž potrebné konštatovať, že súčasťou zisku

dosiahnutého odporcom prevádzkovaním číselných lotérií pod uvedenými označeniami, ktorý

tvorí i súčasť predmetu bezdôvodného obohatenia na strane odporcu, je i suma, ktorú mal

odporca uhradiť navrhovateľovi za užívanie uvedených označení, a to titulom úhrady

primeraných licenčných poplatkov vo výške rovnajúcej sa vyššie vyčíslenej náhrade škody.

Ak teda súd na jednej strane priznal navrhovateľovi nárok na náhradu škody za protiprávne

užívanie jeho ochranných známok, je v tomto zmysle potrebné znížiť sumu, ktorú má

odporca uhradiť navrhovateľovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia - a to o sumu

rovnajúcu sa uvedenej náhrade škody. V tomto zmysle je odporca povinný uhradiť

navrhovateľovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného neoprávneným

užívaním know-how navrhovateľa celkom sumu 468 424 019,-- Sk.

Po pripočítaní hodnoty know-how vo výške 109 404 000,-- Sk, ktorú je odporca

povinný vydať navrhovateľovi titulom bezdôvodného obohatenia, potom celková súdom

priznaná výška nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia predstavuje

577 828 019, -- Sk."

Z textu odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa znížil celkovú sumu

bezdôvodného obohatenia, ktorú si uplatňoval žalobca, o sumu priznanej náhrady škody.

Podľa názoru žalobcu dôvody, pre ktoré tak súd urobil, nie sú právne podložené a súd podľa

platnej právnej úpravy ani nemá právomoc na takéto zníženie žalovaného nároku žalobcu

na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Podľa ust. sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo

bezdôvodným obohatením.

Z odôvodnenia Rozsudku na str. 34 a 40 vyplýva, že súd mal za preukázaný nárok

žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v úhrnnej výške 1 003 279 719,-- Sk

(pozostávajúci z bezdôvodného obohatenia rovnajúceho sa znalcom stanovenej hodnote

know-how vo výške 109 404 000,-- Sk a z bezdôvodného obohatenia predstavujúceho zisk

žalovaného vo výške 893 875 719,-- Sk).

Ak mal teda súd tento nárok v uvedenej výške za preukázaný, mal zaviazať

žalovaného v zmysle na vydanie celého bezdôvodného

obohatenia a nemal plnenie z tohto nároku krátiť o výšku priznanej náhrady škody, pretože

platné právne predpisy neupravujú súbeh týchto dvoch nárokov v tom zmysle, že by sa

plnenie z jedného nároku započítavalo do plnenia z druhého nároku (ako je to napr. pri

súbehu nároku na náhradu škody a úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného

zákonníka) a neupravujú (nezakladajú) ani právomoc súdu znížiť plnenie z bezdôvodného

obohatenia, ktorého výška (ako súd v Rozsudku sám uznáva) bola súdu preukázaná, napr.

o výšku plnenia z náhrady škody (ako je to napr. pri úprave moderačného práva súdu

vo vzťahu k zmluvnej pokute podľa ).

Z vyššie uvedeného dôvodu žalobca považoval rozsudok v napadnutých častiach

za nesprávny po právnej stránke a navrhol, aby odvolací súd rozsudok v týchto častiach

zmenil, žalobe vyhovel v celom rozsahu nároku na náhradu škody vo výške 425 451 700,--

Sk a v celom rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1 003 279 719,--

Sk, a teda aby žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 1 428 731 419,-- Sk do 30 dní

od právoplatnosti rozsudku. Zároveň navrhol, aby odvolací súd zaviazal žalovaného

k zaplateniu trov odvolacieho konania žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Otázku súbehu nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia považoval žalobca vzhľadom na absenciu právnej úpravy k tejto otázke a tiež

s prihliadnutím na výšku nepriznaného plnenia z bezdôvodného obohatenia žalobcovi

v dôsledku zamietavého výroku rozsudku za otázku zásadného právneho významu, a preto

navrhol, aby odvolací súd v prípade potvrdzujúceho rozsudku k tomuto výroku pripustil

v tejto časti voči svojmu rozsudku dovolanie.

S rozhodnutím sa neuspokojil ani žalovaný, ktorý napadol rozsudok v celom

rozsahu z dôvodov, že rozhodnutie súdu je v rozpore so zákonom; z vecno-právneho

hľadiska je nesprávne; súdne konanie sa vyznačuje procesnými vadami; súd na základe

vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym právnym záverom; rozhodnutie súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti je

nepreskúmateľné.

Prvé závažné pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky

premlčania nárokov uplatňovaných žalobcom súdnou cestou. Všetky nároky žalobcu

z prípadného užívania jeho nehmotných práv know-how žalovaným (pokiaľ by vôbec boli

existovali) boli v zmysle premlčané najneskôr 31.12.1997.

Nesprávne posúdenie námietky premlčania videl žalovaný v nasledovných

skutočnostiach:

Pri posudzovaní časového hľadiska uplatnenia nárokov žalobcu na súde, resp. pri

posudzovaní oprávnenosti uplatnenia námietky premlčania, vznesenej žalovaným, súd

nedostatočne skúmal predložené dôkazy a nedostatočne zistil skutkový stav, z čoho

vyplynulo, že si v tejto otázke urobil nesprávny vecný záver a následne nesprávne právne

posúdil otázku premlčania predmetného nároku.

Súd v rozsudku (rozsudok, str. 33, posledný odsek) správne poukazuje

na skutočnosť, že prípadné premlčanie týchto nárokov je potrebné posudzovať podľa

obdobia, kedy bolo možné tieto nároky uplatniť po prvýkrát. Je zrejmé, že začiatok plynutia

všeobecnej premlčacej lehoty má objektívny a nie subjektívny charakter, t.j. všeobecná

premlčacia lehota začína plynúť dňom, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (a nie kedy

účastník mohol právo vykonať). Okamih začatia plynutia premlčacej doby je teda daný

objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, či žalobca vedel alebo nevedel

o svojom práve (R 1/1998, In: Svoboda, J.: , Komentár a súvisiace

predpisy, V. vydanie, EUROUNION, Bratislava 2004, s. 142).

Súd však hneď v nasledujúcej vete (rozsudok, str. 34, prvý odsek) bez toho, aby

uviedol, o aké dôkazné prostriedky opiera svoj právny záver, konštatuje, že vzhľadom

na skutočnosť, že tieto nároky sa týkajú obdobia prevádzkovania číselných hier

od 01.01.1996, tak prvá premlčacia lehota začala plynúť vo vzťahu ku škode alebo

bezdôvodnému obohateniu, ktoré sa dalo vyčísliť a následne uplatniť zo strany žalobcu,

dňom zverejnenia výhernej listiny žrebovania číselných hier v prvom stávkovom týždni

v roku 1996. Z akých skutočností súd vyvodil, že žalobcom uplatnené nároky sa týkajú

obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, z rozsudku nie je jasné. Súd ďalej

uvádza, že prvé žrebovanie hier Š. a Š. v roku 1996 sa konalo dňa 07.01.1996, z čoho

vyplýva, že to je prvý deň, kedy si žalobca mohol uplatniť voči žalovanému predmetné

nároky. Následne súd konštatuje, že námietka premlčania, podaná

zo strany žalovaného, je bezpredmetná, nakoľko návrh vo veci samej bol zo strany žalobcu

súdu podaný dňa 07.01.2000, čo je posledný deň štvorročnej lehoty, počítanej

od 07.01.1996.

Žalovaný na tomto mieste konštatoval, že súd urobil v otázke začatia plynutia

premlčacej lehoty pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného

užívania know-how žalovaným nesprávny vecný záver, a to z nasledovných dôvodov:

Pre účely definovania, v čom spočíva nesprávnosť vecného záveru súdu, iba

hypoteticky pripusťme tvrdenie žalobcu a súdu, že žalobca je nositeľom know-how, ktoré je

spôsobilé byť chránené právom (dôvody, o ktoré žalovaný opiera svoje presvedčenie, že

v uvedenom prípade nešlo o know-how, požívajúce právnu ochranu, sú popísané v II. časti

tohto odvolania).

Žalobca v žalobe, podanej 07.01.2000, opakovane uvádza, že je výhradným

vlastníkom celého know-how, týkajúceho sa číselných lotérií Š. a ďalších

lotériových hier a radom navrhovaných dôkazov sa snaží túto skutočnosť dokázať.

Žalobca tvrdí (žaloba, str. 2, predposledný odsek), že na základe Rozhodnutí, Zásad

a postupu majetkového vypořádaní hospodárskeho zařízení S. podniku pro organizovaní

sportovních sázek zo dňa 08.12.1992 a následne i osobitnej dohody

s podnikom S. zo dňa 21.4.1993 a v neposlednom rade v dôsledku všeobecného právneho

nástupníctva po podniku S. na území Slovenskej republiky, je vlastníkom všetkých

nehmotných práv a potrebného know-how získaného od podniku S.. Žalobca (žaloba,

str. 5, tretí odsek) ďalej uvádza, že na základe Zmluvy, uzavretej medzi žalobcom a

žalovaným dňa 04.01.1993, bol nositeľom všetkých povinností týkajúcich sa samotného

prevádzkovania číselných lotérií a stávkových hier z titulu svojho know-how, získaného po

podniku S. a nadväzných zmluvných vzťahov.

Žalobca v ďalšom uvádza (žaloba, str. 6, tretí odsek), že v žiadnej zo zmlúv,

uzavretých medzi žalobcom a žalovaným v rokoch 1993 až 1998, nie je obsiahnuté

ustanovenie, na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne bezplatne

využívať know-how žalobcu, ktoré žalobca vytvoril, čo legálne získal, a ktoré žalobca

využíval pri plnení svojich zmluvných povinností voči žalovanému. Žalobca ďalej v žalobe

konštatuje (žaloba, str. 6, posledný odsek), že jedinou čiastkovou výnimkou, umožňujúcou

žalovanému legálne dočasné bezplatné užívanie nehmotných práv žalobcu, je ich vzájomná

zmluvná dohoda zo dňa 21.10.1994, v ktorej žalobca udelil žalovanému súhlas

na používanie nehmotných práv žalobcu v období od 01.09.1994 do 31.12.1994. Žalobca

v žalobe opakovane konanie žalovaného označuje od počiatku ako hrubo protiprávne,

bezprecedentné a arogantné, keďže žalovaný „... bez akéhokoľvek súhlasu žalobcu

(jednoznačne vedomý si tak hrubej protiprávnosti svojho konania) používal uvedené

značky a názvy žalobcu..." (žaloba, str. 7, prvý odsek).

Z vyššie uvedeného, ako aj z vykonaných svedeckých výpovedí podľa názoru

žalobcu popísaného aj v napadnutom rozsudku, jednoznačne vyplývajú nasledovné

skutočnosti:

žalobca výlučne vlastnil predmetné know-how, najneskôr od 04.01.1993, žalovaný

žalobcovi protiprávne odňal predmetné know-how, najneskôr 31.12.1993 (po ukončení

platnosti zmluvy o zabezpečení spracovávania dát a ostatných súvisiacich úkonov, uzavretej

medzi žalobcom a žalovaným 04.01.1993).

Súd v rozsudku zhodne s tvrdeniami žalobcu konštatuje (rozsudok, str. 31), že žalobca

bol od roku 1993 nositeľom všetkých činností, týkajúcich sa samotného prevádzkovania

číselných lotérií a stávkových hier titulu svojho know-how získaného po podniku S..

Súd (rozsudok, str. 31, štvrtý odsek) má jednoznačne za preukázané, že v roku 1993

dané know-how exitovalo.

Súd (rozsudok, str. 33, druhý odsek) neuznal námietku žalovaného, že dané know-

how sa počas doby spolupráce 1993-1999 obsahovo menilo a vyvíjalo aj za aktívneho

prispenia žalovaného, čím potvrdil obsahovú totožnosť predmetného know-how

kontinuálne od roku 1993.

Súd si zároveň osvojil tvrdenie súdnej znalkyne Ing. Z., že žalovaný používal

predmetné know-how, ktorého majiteľom bol žalobca od roku 1993 do roku 1999, od

začiatku neoprávnene. Túto skutočnosť súd nepriamo konštatuje tvrdením, že bezdôvodné

obohatenie získal žalovaný neoprávneným užívaním nehmotného majetku žalobcu

(rozsudok, str. 38, predposledný odsek).

Z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplývajú nasledovné závery, ku ktorým

dospel súd v priebehu konania:

žalobca vlastnil predmetné know-how najneskôr od 04.01.1993, žalovaný žalobcovi

protiprávne odňal predmetné know-how od počiatku ich spolupráce.

Závery súdu a tvrdenia žalobcu sú pri posudzovaní týchto otázok obsahovo identické.

Pri nárokoch žalobcu z know-how s prihliadnutím na jeho vyjadrenia, prezentované

počas súdneho konania, je potrebné skúmať, kedy nastala skutočnosť neoprávneného

prevzatia know-how žalobcu žalovaným.

Od tohto momentu v zmysle , ako aj v zmysle

, mohli byť uplatňované predmetné nároky žalobcom.

Fakt, či žalobca o tejto skutočnosti vedel, ako aj fakt, či si žalobca dané nároky uplatnil

alebo nie, nemá vplyv na začatie plynutia premlčacej lehoty (začiatok plynutia premlčacej

doby je daný objektívne). Všetky nároky žalobcu z neoprávneného užívania jeho

nehmotných práv know-how žalovaným boli teda v súlade s vyššie uvedeným v zmysle

premlčané najneskôr 31.12.1997.

Tvrdenie súdu, že premlčacia lehota pri nárokoch z neoprávneného užívania

predmetného know-how začala plynúť 07.01.1996 z dôvodu, že tieto nároky sa týkajú

obdobia prevádzkovania číselných hier od 01.01.1996, je ničím nepodložené

a z právneho hľadiska nesprávne.

Vyššie uvedený záver súdu odporuje všetkým jeho predchádzajúcim

konštatovaniam z napadnutého rozsudku, ktorými súd jednoznačne priznal existenciu

žalobcovho know-how od roku 1993.

V roku 1996 žalovaný len zmenil logo na výherných listinách predmetných

číselných hier, zmenil logo na používaných tiketoch ON LINE a OFF LINE a uzavrel

s firmou G. novú leasingovú zmluvu. Je zrejmé, že tieto skutočnosti nemajú

s obsahom a totožnosťou daného know-how žalobcu, ani s jeho užívaním žalovaným

a z tohto vyplývajúcimi nárokmi žalobcu z predmetného know-how vôbec nič spoločné

a existenciu a obsah daného know-how neovplyvňujú. V roku 1996 nenastala vo vzťahu

ku know-how žalobcu žiadna právna skutočnosť, na základe ktorej by mu mohla začať

plynúť premlčacia lehota. Konštatovanie, že práve v roku 1996 vzniklo právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, a že premlčanie bolo odvrátené podaním urobeným žalobcom

v posledný deň štvorročnej premlčacej doby, je tvrdenie s nádychom špekulatívnosti,

s cieľom vyhnúť sa konštatovaniu, že žalobca si svoje nároky neuplatnil včas.

Žalobca sa prípadnú námietku premlčania zo strany žalovaného pokúsil účelovo

odvrátiť už v samotnej žalobe, kde ako dôvod riadneho a včasného neuplatnenia nárokov

z porušenia jeho nehmotných práv uvádza stav tiesne (žaloba, str. 13, druhý odsek).

Na prvý pohľad je zrejmé, že ide o účelové a špekulatívne tvrdenie. Existenčná

závislosť žalobcu na príjmoch od žalovaného z titulu zmluvne poskytovaných služieb

nemôže spôsobovať stav tiesne u žalobcu. Práve naopak, tieseň by mu spôsobil fakt, keby

žalovaný svoje platby pozastavil. Zároveň je potrebné poukázať na ustanovenie § 267 ods.

2 , na základe ktorého sa pojem tiesne v obchodných vzťahoch

neaplikuje.

Pri posudzovaní časového hľadiska uplatnenia nárokov z know-how žalobcom

súd v rozsudku nepopísal žiadnu právnu úvahu, ktorá by odôvodňovala jeho záver o začatí

plynutia premlčacej doby práve v roku 1996. Je zrejmé, že súd nedostatočne skúmal

dôkazy k týmto skutočnostiam predložené, nezistil dostatočne skutkový stav

a na základe nesprávneho vecného záveru urobil nesprávne právne posúdenie tým, že

predmetné nároky žalobcu označil za nepremlčané.

Druhé závažné pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení otázky

zásadne významnej pre tento spor, a to otázky, či know-how žalobcu, na základe ktorého

súd priznal nároky z neho vyplývajúce, vôbec požívalo právnu ochranu, t.j. či spĺňalo

právnym poriadkom ustanovené predpoklady na to, aby súd tomuto know-how a nárokom

z neho vyplývajúcim mohol následne priznať aj súdnu ochranu.

Pochybenie súdu pri posúdení vyššie uvedenej otázky videl žalovaný v nasledovných

skutočnostiach: To, že určité know-how existuje, ešte samo osebe neznamená, že automaticky

požíva aj právnu ochranu. Na rozdiel od priemyselných práv, ktoré požívajú formálno-

právnu ochranu priamo zo zákona, je know-how skupina prakticky použiteľných znalostí

a skúseností z hospodárskej oblasti, ktoré žiadnu automatickú formálno-právnu ochranu

nepožívajú (naša právna úprava totiž jednotlivé právne relevantné aspekty inštitútu know-

how vôbec nerieši). Existuje teda podstatný rozdiel medzi existenciou know-how ako

súboru znalostí a skúseností z určitej oblasti, a medzi know-how, ktoré ako súbor

takýchto znalostí a vedomostí súčasne požíva aj právnu ochranu.

Právna ochrana know-how (rovnako ako právna ochrana každého iného práva), môže

vyplývať priamo zo zákona, alebo môže vyplynúť zo súkromnoprávnych záväzkových

vzťahov, t.j. zo zmluvy.

Na to, aby know-how mohlo požívať právnu ochranu priamo zo zákona, musí spĺňať

predpoklady právnej ochrany cez inštitút obchodného tajomstva. Iná absolútna právna

ochrana know-how neexistuje ani v slovenskom právnom poriadku, ani v úprave

komunitárneho práva. Uvedený záver je ustáleným právnym názorom, o čom svedčí

množstvo odborných článkov, na ktoré si dovoľujeme na tomto mieste poukázať.

Doc. Katarína Kálesná vo svojom článku „Licencie na know-how z hľadiska

obmedzovania hospodárskej súťaže" uvádza: „Základný rozdiel medzi skupinou

priemyselných práv na jednej strane a know-how na strane druhej vyplýva predovšetkým

zo zákonnej ochrany priemyselných práv, ktorá v prípade know-how v slovenskom

právnom poriadku absentuje, čo spôsobuje, že v právnom slova zmysle nie je možné

hovoriť o výhradnom práve vlastníka know-how na výkon práv súvisiacich s know-how.

Naopak, každý je oprávnený využívať cudzie poznatky, ak sa tým nedopustí porušenia

niektorých osobitných ustanovení" (In: Duševné vlastníctvo v procese transformácie

právneho systému 4, PF UK, Bratislava 1997, s. 261-270). Na inom mieste cit. odborného

článku autorka uvádza: „K vyššie spomenutým rozdielom medzi priemyselnými právami

a know-how možno prirátať aj rozdiel v spôsobe právnej ochrany pred neoprávnenými

zásahmi. Kým absolútne chránené priemyselné práva zabezpečujú právnu ochranu proti

neoprávneným zásahom primárne na základe existujúcej právnej úpravy (prirodzene,

po splnení zákonnej požiadavky ich registrácie), pri know-how prichádza do úvahy iba

ochrana zmluvnými prostriedkami".

Zhodný s vyššie uvedeným je i ďalší v odbornej literatúre publikovaný právny názor

Prof. Petra Vojčíka v článku „Know-how ako predmet právnych vzťahov", v zmysle

ktorého „za know-how sa môžu považovať iba také výrobno-technické, obchodné a iné

poznatky a skúsenosti, ktoré nie sú chránené osobitnými predpismi a ktorým sa

neposkytuje silnejšia právna ochrana prostredníctvom týchto predpisov." V ďalšej časti

uvedeného článku Prof. Vojčík popisuje rozdiely medzi pojmami know-how a obchodné

tajomstvo a v tejto súvislosti uvádza:

Zásadný rozdiel spočíva v tom, že obchodné tajomstvo je osobitný inštitút obchodného

práva a know-how iba jeho možným predmetom". Ochrana know-how prostredníctvom

inštitútu obchodného tajomstva je možná iba vtedy, ak sú splnené zákonom požadované

predpoklady. Uvedené vyplýva aj z ďalšej časti vyššie cit. odborného článku, v ktorom

autor uvádza: „Na záver treba ešte uviesť, že know-how nie je forma osobitnej zákonnej

ochrany pre nehmotné statky a nie je ani súčasťou systému priemyselných práv. Je to

označenie pre špecifický predmet nehmotných statkov, ktoré sa stávajú predmetom

rôznych súkromnoprávnvch vzťahov."(In: Průmyslové vlastnictví 1-2/1996, s.13-19).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že absolútnu právnu ochranu nemožno priznať

automaticky každému súboru znalostí a skúseností z určitej oblasti, ale len takému, ktoré

spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na právnu ochranu cez zákonom upravený inštitút

obchodného tajomstva. Dokonca ani v prípade, ak by aj bol žalobca v zmluvách uzavretých

so žalovaným všeobecne konštatoval, že určité náležitosti zmluvy uzavretej so žalovaným

tvoria predmet obchodného tajomstva (čo sa však v skutočnosti nestalo), nepostačovala by

táto skutočnosť sama osebe na to, aby takto označené časti zmluvy sa stali obchodným

tajomstvom. Vyššie uvedený záver vyplýva z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. Obdo 98/99, v ktorom sa uvádza: „Dojednanie zmluvných strán o tom, že

určité náležitosti zmluvy tvoria predmet obchodného tajomstva, nepostačuje na to, aby sa

tieto skutočnosti stali obchodným tajomstvom, pokiaľ nenapĺňajú pojmové znaky

vymedzené ustanovením " (Zo súdnej praxe, R 41/2001, 2001,

č. 4, s. 82).

Právne názory potvrdzujúce skutočnosť, že právna ochrana know-how môže byť

založená len dvomi spôsobmi, a to buď cez inštitút obchodného tajomstva alebo

na základe dohody zmluvných strán, sú publikované aj v ďalších odborných článkoch

a komentároch (napr.: Prof. Ovečková, O.: , Komentár, lura Edition

Bratislava, 2005, s. 54 a nasl.; Prof. Suchoža a kol.:

a súvisiace predpisy, Komentár, Eurounion Bratislava, 2003, s. Prof. Pelikánova, I. - JUDr.

Kobliha, I.: Komentár k obchodnímu zákoníku, 1. díl, Linde Praha, 1997, s. 75 a nasl.; Prof.

Hajn, P.: Soukromnoprávní ochrana obchodního tajemství, Průmyslové vlastnictví 2/1994, s.

33; Prof. Zábrš, A.: Know-how, součást vlastnictví firmy, hospodáření s ním a jeho

ochrana, Průmyslové vlastnictví 2/1993, s. 37; Prof. Telec, I.: Právni ochrana investic,

důvěrných informací a know-how, Průmyslové vlastnictví 9-10/12003, s. 173-177;).

Hoci žalobca v priebehu súdneho konania nijako nepreukázal splnenie zákonných

predpokladov vymedzených v na to, aby jeho know-how

mohlo požívať právnu ochranu ako obchodné tajomstvo a nepreukázal ani existenciu

zmluvnej ochrany, súd mu priznal nároky vyplývajúce z uvedeného know-how, čím

v rozpore so zákonom bez existencie náležitého hmotnoprávneho základu tomuto know-how

priznal súdnu ochranu. Žalovaný namieta, že napriek vykonanému dokazovaniu súd

vo svojom rozhodnutí nehodnotí vykonané dôkazy a vôbec neuvádza, aké úvahy ho viedli

k záveru, že know-how žalobcu spĺňalo zákonom ustanovené predpoklady na to, aby mohlo

byť právom chránené.

Ak určité právo nepožíva právnu ochranu, nemôže mu byť priznaná ani ochrana súdna,

čo platí tak pre absolútnu, ako aj pre relatívnu právnu ochranu. Z dôkazov vykonaných

v priebehu konania vyplynulo nasledovné:

Zmluvnú ochranu know-how žalobca úplne zanedbal.

V žiadnej z priebežne uzatváraných zmlúv so žalovaným totiž žalobca nevymedzil

obsah a rozsah svojho know-how, ani sa nepostaral o to, aby bol žalovaný zmluvne zaviazaný

k ochrane tohto know-how a aby bol zaviazaný nepoužívať ho. Dôkazom toho sú jednotlivé

zmluvy založené v spise. Zo spisového materiálu vyplýva, že prvá zmluva medzi žalobcom

a žalovaným bola uzavretá 04.01.1993. Už v tomto momente vznikol žalobcovi po prvýkrát

priestor na to, aby sa o ochranu svojho know-how (ktoré, ako uvádza on sám, prevzal

od svojho právneho predchodcu), náležite postaral. Neobstojí v tejto súvislosti argument

súdu, že „žiadna zo zmlúv, uzavretých v rokoch 1993 až 1998, neobsahovala ustanovenie,

na základe ktorého by si žalovaný mohol prisvojiť a následne bezplatne využívať know-how

žalobcu" (rozsudok, str. 23, šiesty odsek).

Právne významným pre tento spor je práve opačný argument, a síce, že žiadna

z predmetných zmlúv neobsahovala dohodu zmluvných strán, na základe ktorej by bol

žalovaný povinný v akejkoľvek forme chrániť know-how žalobcu.

Na absolútnu právnu ochranu know-how priamo zo zákona žalobcovi nevznikol

právny nárok.

Žalobca v priebehu súdneho konania neuniesol dôkazné bremeno ohľadne

preukázania skutočnosti, že jeho know-how spĺňalo zákonom ustanovené predpoklady

právnej ochrany prostredníctvom inštitútu obchodného tajomstva.

Otázkou obchodného tajomstva sa súd napokon ani dôsledne nezaoberal.

K námietkam právneho zástupcu žalovaného, ktorý poukazoval na to, že zákonom

vymedzené predpoklady pre poskytnutie právnej ochrany cez inštitút obchodného

tajomstva neboli zo strany žalobcu splnené, súd nezaujal žiadne stanovisko a uspokojil sa

iba s jedinou vetou, konkrétne s vyjadrením znalca Ing. L., ktorý

vo svojom posudku uviedol, že „pre niektoré z týchto dokladov je potrebné uviesť, že spĺňali

znaky podľa ". Znalcovi však neprináležalo hodnotiť

splnenie právnych predpokladov vzniku právnej ochrany podľa § 17 Obchodného

zákonníka. Hoci uvedené hodnotenie znalca je v konaní pred súdom právne irelevantné, súd

naň z nepochopiteľných dôvodov prihliadal a dokonca sa naň odvolal aj v samotnom

rozsudku (rozsudok, str. 28, druhý odsek).

Ak bol súd toho názoru, že know-how žalobcu je spôsobilé požívať absolútnu

právnu ochranu z titulu obchodného tajomstva, potom mal presne vymedziť, akým

spôsobom boli splnené jednotlivé zákonom kumulatívne ustanovené predpoklady

vymedzené v a uviesť tiež, ktoré súčasti know-how žalobcu

tieto znaky spĺňali (znalec totiž hovoril len o „niektorých dokladoch").

Okrem toho mal súd v rozsudku uviesť aj dôkazné prostriedky, na základe ktorých

k takýmto záverom dospel, pretože odvolanie sa na výrok znalca nemôže byť považované

za dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia v tak závažnej otázke rozhodnej pre tento

spor.

Naviac, súd priznal súdnu ochranu celému know-how žalobcu ocenenému

v znaleckých posudkoch, hoci sám neuviedol žiadnu legálnu definíciu chráneného

know-how, nepopísal jeho obsah a rozsah a opäť sa uspokojil iba s tým, ako bol tento

popísaný znalcami.

Zo znaleckého posudku Ing. Z. súd o.i. použil argumentáciu, že išlo

o „know-how utajené pred tretími osobami v miere potrebnej na zachovanie jeho ceny"

(rozsudok, str. 28, odsek 4). Súd s touto skutočnosťou narába tak, akoby už táto sama

osebe mala potvrdzovať naplnenie jedného zo zákonom ustanovených predpokladov

na to, aby bolo know-how žalobcu považované za obchodné tajomstvo. Súdna znalkyňa

Ing. Z. sa však nezaoberala (a ani sa nemohla zaoberať) otázkou, ktorá prislúcha rozhodnúť

iba súdu, totiž, či utajovanie know-how za účelom zachovania jeho ceny je utajovanie v

zmysle , t.j. také, ktoré zakladá jeden z viacerých kumulatívne

ustanovených právnych predpokladov vzniku práva na ochranu obchodného tajomstva.

Súdna znalkyňa dávala utajovanie know-how do súvislosti iba s otázkou určenia jeho

ceny, nie v súvislosti s existenciou právnych predpokladov na právnu ochranu

prostredníctvom právneho inštitútu obchodného tajomstva.

Závažné pochybenia súdu, popísané vyššie, sa dajú zhrnúť nasledovne: Bez toho, aby

sa súd bližšie zaoberal otázkami vzniku právnej ochrany know-how cez inštitút obchodného

tajomstva, bez toho, aby vykonal potrebné dokazovanie, na základe ktorého by mohol dospieť

k záveru, že aplikácia inštitútu obchodného tajomstva je v danom prípade namieste, bez toho,

aby sa zaoberal posúdením jednotlivých predpokladov, potrebných na splnenie zákonnej

podmienky vzniku práva na ochranu obchodného tajomstva, a napokon bez toho, aby mal

zo spisového materiálu preukázané, že žalobcovo know-how požívalo aspoň relatívnu (t.j.

zmluvnú) právnu ochranu, jednoducho skonštatoval, že má za preukázané, že know-how

existovalo, toto má určitú hodnotu, je majetkom žalobcu, čo považoval za dostatočný dôvod

na to, aby nároky žalobcu vyplývajúce z takéhoto know-how priznal. Pochybenie súdu

vidí žalovaný v nesprávnych skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, ako

aj v nesprávnom právnom posúdení veci. Súdom priznaná právna ochrana know-how

žalobcu a z nej vyplývajúce priznanie majetkových nárokov je v celom rozsahu nedôvodné,

pretože nemá oporu v hmotnom práve. V prospech takýchto právnych záverov súdu

nesvedčili žiadne právne relevantné argumenty. O aké skutočnosti a zákonné ustanovenia sa

súd pri priznaní uvedených nárokov opieral, z rozsudku nie je jasné. Z tohto pohľadu je

rozsudok nezrozumiteľný a nepreskúmateľný.

Ďalšie pochybenie súdu videl žalovaný v tom, že súd nielen v rozpore so zákonom

priznal žalobcovmu know-how súdnu ochranu, ale nevysporiadal sa ani s otázkou legálnej

definície know-how žalobcu a nesprávne posúdil obsah a rozsah práv žalobcu, vyplývajúcich

z tohto know-how. Pri posudzovaní obsahu a rozsahu pojmu know-how žalobcu ako súčasti

jeho nehmotných práv súd nedostatočne skúmal predložené dôkazy a bez bližšieho

odôvodnenia nezohľadnil dôkazy a fakty, ktoré mali podstatný vplyv na rozsah uvedených

práv.

Pre účely definovania, v čom spočíva nesprávny postup súdu pri definovaní obsahu

know-how žalobcu, a tým aj jeho hodnoty, pripusťme tvrdenie žalobcu a súdu, že žalobca je

nositeľom know-how, ktoré je aspoň hypoteticky spôsobilé byť chránené právom (pretože,

ako sme uviedli vyššie, o know-how požívajúcom právnu ochranu v tomto prípade nešlo),

že toto know-how má hodnotu, pripusťme tiež hypoteticky, že žalovaný ho odňal

protiprávne žalobcovi a že toto know-how žalovaný užíval spôsobom rozhodným pre tento

spor.

Súd predovšetkým opomenul v rozsudku uviesť legálnu definíciu know-how žalobcu.

V rozsudku úplne chýba pohľad súdu na obsah pojmu tohto nehmotného práva žalobcu

vo všeobecnosti, napriek tomu, že práve od takéhoto právne významného určenia sa môže

odvodzovať posúdenie vznesených nárokov a práv oboch strán v danom spore. Súd sa

uspokojil len s konštatovaním (rozsudok, str. 30, posledný odsek), že podľa žalobcu

a podľa znaleckého posudku Ing. Z. (!) je možné know-how identifikovať skúmaním

existencie určitého špecifického súboru znalostí a skúseností, ktoré môžu byť

obsiahnuté či už v jednotlivých dokumentoch vlastníka tohto know-how alebo

v konkrétnych pracovných postupoch, vykonávaných týmto vlastníkom.

V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, ktorú namietal už

v priebehu súdneho konania, totiž, že vyššie menovaná znalkyňa sa v rámci posudku

nevedela, resp. nevyjadrila k otázkam obsahu a postupov know-how žalovaného v roku 1999

a porovnaniu know-how sporových strán v roku 1999. Túto skutočnosť súd nijako

nevyhodnotil, hoci s ohľadom na predmet sporu sa jednalo o otázku zásadného právneho

významu.

Napriek vyššie uvedenému súd pri celkovom vyhodnocovaní vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že obsah nehmotného práva žalobcu na know-how je

nesporný! V rozsudku pri zadefinovaní zostávajúcich sporných otázok totiž táto otázka ako

sporná uvedená nie je (rozsudok, str. 30, tretí odsek). Pritom z výpovedí súdnych znalcov

na pojednávaní dňa 29.06.2004 vyplynuli mnohé názorové rozdiely, ktoré sa v priebehu

konania nepodarilo odstrániť; každý zo znalcov sa pridržiaval iba záverov vlastného

znaleckého posudku.

Z výpovede znalca Ing. S. vyplynulo, že od roku 2000 je platná vyhláška (č. 255/2000

Z.z.) ohľadne oceňovania nehmotného majetku. Priamu otázku právneho zástupcu

žalovaného, či by mohlo dôjsť k zníženiu hodnoty oceňovaného know-how. súd bez

odôvodnenia zamietol. Súd taktiež zamietol bez odôvodnenia ďalšie dve otázky právneho

zástupcu žalovaného, menovite: „Či poskytovateľ má dostať spravodlivý podiel na čistých

prínosoch nadobúdateľa licencie z realizácie licenčných výrobkov alebo služieb, pri ktorých

došlo k využitiu licencovaného majetku?" a ako bolo know-how žalobcu chránené? Žalovaný

namietal aj zjavné nedostatky znaleckých posudkov a žiadal vypracovať ďalší kontrolný

znalecký posudok. Súd jeho návrhu nevyhovel.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd okrem iného neumožnil právnemu zástupcovi právo

na kladenie otázok, resp. na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, máme

za to, že žalovaný bol poškodený vo svojich právach na riadne vedenie súdneho konania.

Uvedenými skutočnosťami sa súd v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal.

Súd na strane 28 rozsudku konštatuje, že expertízny posudok p. Ing. J., predmetom

ktorého bolo stanoviť, či žalobca je vlastníkom know-how, podľa súdu použil nesprávnu

literatúru (Nariadenie Komisie EHS č. 556/89 a

o skupinových výnimkách zo zákazu dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž). Súd túto

konštatáciu nijako neodôvodnil, pričom nepoukázal na príslušné právne predpisy,

na základe ktorých tento znalecký posudok nie je použiteľný na predmetné súdne konanie.

Z vyššie uvedených dôvodov je aj táto časť rozsudku nezrozumiteľná a nepreskúmateľná.

Súd v rozsudku uvádza, čo zaraďuje medzi osobitné znalosti a skúsenosti

predstavujúce know-how žalobcu (rozsudok, str. 24, štvrtý odsek). Tento výpočet je ale

identický s výpočtom znalostí, ktoré uviedol vo svojom žalobnom návrhu žalobca. Nie je už

ale identický s výpočtom, ktorý pod know-how žalobcu zaradili jednotliví súdni znalci

a už vôbec nie je definovaný v zmluvnej agende medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej

by vyplynulo, čo tvorí obsah žalobcovho know-how, kedy bol tento obsah know-how

v identifikovateľnej podobe zhmotnený a odovzdaný žalovanému a akými prostriedkami

právnej ochrany bolo jeho neužívanie žalovanému zakázané.

Pokiaľ ide o ustálenie obsahu a rozsahu know-how žalobcu, súd nezohľadnil

predovšetkým nasledovné dôležité skutočnosti:

fakt, že know-how ako súhrn špecifických vedomostí využívaných pri prevádzkovaní

číselných lotérií sa časom mení; nie je možné pripustiť, že v dobe dynamického

spoločenského a hospodárskeho vývoja spoločnosti zostane po dobu 11 rokov dané know-

how identické. Je zrejmé, že k jeho vývoju a zmenám prispievala tak skutočnosť, že sa

dané know-how sústavne využívalo, ako aj fakt dlhoročnej intenzívnej spolupráce žalobcu

a žalovaného pri uskutočňovaní lotériových hier bez ohľadu na to, či si to tieto subjekty

uvedomovali. Ak by dané know-how, resp. jeho vlastník nereagoval na civilizačný

pokrok, know-how by postupne strácalo hodnotu a následne by zaniklo. Stratilo by totiž

akékoľvek využitie. Táto skutočnosť bola preukázaná v znaleckých posudkoch Ing. H. a

Ing. K., ako aj svedeckými výpoveďami Ing. H. a Ing. P.;

fakt, o. i. konštatovaný aj v posudku Prof. JUDr. H., že žalobca a žalovaný

zabezpečovali prevádzkovanie predmetných lotérií spoločne na zmluvnej báze. Za činnosti,

ktoré žalobca poskytoval pre žalovaného v rámci dodávateľských obchodných vzťahov,

a ktoré žalobca definuje ako jeho know-how, inkasoval od počiatku spolupráce do konca

roku 2000 pravidelné mesačné platby. Od roku 2001 tieto platby inkasovala dcérska

spoločnosť žalobcu Š. PLUS. Teda know-hov žalobcu sa premietlo do jeho úspešnej

obchodnej činnosti a jeho hodnota sa zase premietla do platieb žalovaného a jeho

nákladov ako ich nedeliteľná súčasť;

fakt, že je potrebné rozlišovať medzi know-how žalobcu k hrám ON LINE a OFF LINE.

Je preukázané, že know-how žalobcu, ktoré v počiatkoch spolupráce žalobcu

a žalovaného ovládal výlučne on sám, sa vzťahovalo len na systém OFF LINE. Hodnota

oboch systémov bola a je rozličná predovšetkým z dôvodu ich rôzneho rozsahu využívania

počas rozhodného obdobia. Know-how viažuce sa k systému OFF LINE

v súčasnosti nemá žiadnu hodnotu, nakoľko morálne zastaralo, následkom čoho sa v roku

2000 prestalo používať a pre žalovaného nie je podstatné. Na druhej strane know-how

k hrám ON LINE nikdy nepatrilo výlučne žalobcovi. Toto know-how sa vytváralo

v súčinnosti žalobcu, žalovaného a tretích osôb. Celú technickú stránku ON LINE tipovania,

následného spracovania ON LINE stávok a vyhodnotenia uzavretých ON LINE stávok

realizoval prostredníctvom vlastných elektronických zariadení výlučne zmluvný partner

žalobcu a neskôr žalovaného, t.j. G. (pozn.: úvahou logicky postavenou

na argumentácii žalobcu by mal žalobca popri leasingových splátkach uhrádzať spoločnosti

G. poplatky za jeho know-how, ktoré žalobca v rokoch 1993 až 1996 používal...);

skutočnosť, že pri oceňovaní know-how žalobcu nebol vôbec zohľadnený koeficient

zastarania, pričom systém OFF LINE v tej dobe práve zanikal;

skutočnosť, že súdnoznalecké posudky, ktorých obsah si súd osvojil pri formulácii

rozsudku, nebrali do úvahy podiel predmetného know-how na výnosoch žalobcu, ale

žalovaného, čo je nesprávne;

dôkaz, ktorý počas súdneho konania doložil právny zástupca žalovaného, potvrdzujúci, že

právny predchodca žalobcu nikdy neprevádzkoval hru M.. Napriek tejto skutočnosti

zaviazal súd žalovaného zaplatiť žalobcovi hodnotu know-how k tejto lotériovej hre

a skonštatoval, že sa žalovaný o túto hodnotu neoprávnene obohatil;

fakt, že v zmysle čl. 4 ods. 3 zmluvy o zabezpečení spracovávania dát a ostatných

súvisiacich úkonov spojených s prevádzkovaním lotérií a inými hrami uzavretej dňa

04.01.1993 medzi žalobcom a žalovaným bol žalovaný povinný platiť žalobcovi okrem

riadnej odmeny podľa ods. 2 tohto článku aj „režijné náklady" za o.i. reklamu, sponzorstvo,

poplatky STV, prevádzkové náklady, atď. ako paušálnu odmenu vo výške 54 000 000,-- Sk

ročne. Napriek tejto skutočnosti súd v rozsudku (rozsudok, str. 24, posledný odsek) zaradil

pod know-how žalobcu aj reklamnú a propagačnú činnosť žalobcu, ako aj zabezpečenie

prenosu dát o výherných číslach, výške a počte výhier do TA SR, Slovenských

45

telekomunikácií a teletextu a zabezpečenie informovanosti verejnosti prostredníctvom TV

a skonštatoval, že žalovaný sa o toto know-how žalobcu neoprávnene obohatil;

skutočnosť, že žalobca významnú časť činností, ktoré on a súd považujú za jeho know-how,

sám nikdy nevykonával, ale len zabezpečoval ich subdodávateľskú realizáciu pre

žalovaného prostredníctvom zmlúv s tretími osobami. Túto realizáciu zabezpečoval vždy

v mene a na účet žalovaného. Samotná skutočnosť, že niekto vie sprostredkovať

a zabezpečiť, aby tretia osoba vykonávala potrebné činnosti, ešte ničím nepreukazuje, že

žalobca mal špecifické vedomosti o tom, ako tieto činnosti vykonávať; odhliadnuc

od samotného faktu, že žalovaný za tieto služby vždy riadne žalobcovi a tretím osobám

zaplatil. Súd sa týmto nezaoberal a nelogicky dovodil záver, že práve týmto sa žalovaný

neoprávnene obohatil;

fakt, že okrem nesplnenia ďalších zákonných podmienok (ktoré sú podrobne rozobraté

v II. časti odvolania) na to, aby dané nehmotné právo žalobcu požívalo právnu ochranu,

významná časť súdom definovaného know-how žalobcu nespĺňa podmienky uvedené Ing. Z.

v jej znaleckom posudku, ktoré musia byť splnené, aby sa jednalo o know-how ako

nehmotný oceniteľný majetok. Ide o podmienky: (i) know-how nie je všeobecne známe,

(ii) má podstatný význam pre používateľa a (iii) má svoju hodnotu. Tieto podmienky nie

sú splnené pri know-how žalobcu minimálne v časti: (i) reklamná

a propagačná činnosť pri prevádzkovaní číselných lotérií, (ii) návrh a tlač tiketov

potrebných pri prevádzkovaní číselných lotérií, (iii) prijímanie tiketov a (iv)

a zabezpečovanie dopravy tiketov. Reklamnú a propagačnú činnosť ponúka na Slovensku

množstvo obchodných spoločností - reklamných agentúr (aj s celosvetovou pôsobnosťou),

ktoré sú schopné ponúknuť komplexné služby podľa zaužívaných základných pravidiel

reklamy a propagácie. Účinnosť takejto reklamnej činnosti vedia na základe

prepracovaných analýz exaktne odmerať a prezentovať klientovi. Daná činnosť je ale

na trhu bežne dostupná a žalovaný si ju vždy mohol objednať u tretej osoby. Žalobca sám

túto činnosť tiež nevykonával. Charakter úplne bežnej a všeobecnej dostupnej služby má

aj know-how, spočívajúce v grafických návrhoch tlačovín a tlač sama. Táto činnosť je tiež

bežne dostupná, žalovaný ju kedykoľvek mohol objednať u tretej osoby a ani žalobca ju sám

nevykonával. A napokon ani samotná činnosť prijímania tiketov a ich dopravy nemá charakter

nehmotného práva know-how, nakoľko nie je významná pre žalovaného a nemá

žiadnu hodnotu. Táto činnosť predstavuje len nákladovú položku vyjadriteľnú v peniazoch,

46

s ktorou každý prevádzkovateľ číselnej lotérie musí rátať.

Súd sa bezdôvodne nezaoberal vyššie uvedenou argumentáciou, ani dôkazmi

opakovane predkladanými právnymi zástupcami žalovaného počas súdneho sporu

a nevyhodnotil ich.

Pochybenia súdu žalovaný videl i v nesprávnych skutkových zisteniach na základe

vykonaných dôkazov a v nesprávnom právnom posúdení veci.

Naviac, rozsudok je aj v tomto smere nedostatočne odôvodnený a tým

nepreskúmateľný.

Ďalšie pochybenie súdu spočíva v tom, že bez vykonania, vyhodnotenia

a popísania dôkazných prostriedkov, o ktoré oprel svoj právny záver, posúdil správanie sa

žalovaného tak, že tento si prisvojil a následne využíval know-how žalobcu. V čom

spočíva prisvojenie si tohto know-how a jeho následné využívanie žalovaným, súd

v rozsudku neuvádza.

Pritom právni zástupcovia žalovaného, opierajúc sa tak o skutočný stav veci, ako aj

o odborný posudok vypracovaný Prof. Hajnom, po celú dobu trvania sporu namietali, že

to bol práve žalobca, kto využíval predmetné know-how v miere, v akej ním sám

disponoval, pretože v opačnom prípade, t.j. ak by toto know-how nevyužíval, nemohol

by plniť svoje povinnosti, vyplývajúce mu z obchodných zmlúv, uzavretých so žalova-

ným, predmetom ktorých bolo práve zabezpečenie spracovávania dát a ostatných

technických úkonov spojených s prevádzkovaním číselných lotérií. Súd opomína

skutočnosť, že za poskytovanie týchto služieb pri využití s tým súvisiaceho know-how

poskytoval žalovaný žalobcovi odplatu, ktorá rozhodne nebola zanedbateľná. Na uvedené

námietky žalovaného súd neprihliadal, nevyhodnotil ich, ani sa s nimi vo svojom rozsudku

nevysporiadal, jednoducho ich prešiel mlčaním, hoci sa jednalo o posúdenie otázok

osobitne významných pre tento spor. Odborný posudok Prof. H., na ktorý sa súd

v rozsudku odvoláva, vykladá súd tak, že tento nepopiera existenciu know-how žalobcu

(rozsudok, str. 28, štvrtý odsek).

47

Naproti tomu, skutočnosť, že predmetný posudok výslovne a bez akýchkoľvek

pochybností jednoznačne potvrdzuje, že žalovaný nemohol využívať know-how žalobcu,

pretože činnosti, na výkon ktorých bolo toto know-how potrebné, vykonával pre žalovaného

samotný žalobca, za čo mu žalovaný riadne platil, súd nezohľadňuje vôbec, ani sa k nej

nevyjadruje. V rozsudku bez akéhokoľvek odôvodnenia len jednoducho konštatuje, že

uvedené know-how protiprávne využíval žalovaný. Z tohto dôvodu je rozsudok

nezrozumiteľný a nespreskúmateľný. Pochybenie súdu spočíva tiež v nesprávnych

skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, ako aj v nesprávnom právnom

posúdení veci.

Ďalšie pochybenie súdu je dôsledkom jeho pochybení popísaných vyššie

a spočíva v zaviazaní žalovaného na náhradu škody údajne vzniknutej žalobcovi

v dôsledku neplatenia licenčných poplatkov za know-how žalovaným, pričom súd

uvedený nárok priznáva bez preukázania relevantného právneho titulu, z ktorého by

takýto nárok vyplynul.

Právo na licenčné poplatky za užívanie know-how vzniká právne dôvodne iba vtedy,

ak majetkové nároky vyplývajú z práva požívajúceho právnu ochranu. Medzi sporovými

stranami však ohľadne know-how nebola uzavretá žiadna zmluva, z ktorej by takéto právo

vyplývalo.

Skutočnosť, že takéto právo nevyplýva ani zo žiadneho zákonného ustanovenia, nie je

potrebné bližšie rozoberať. Z toho vyplýva, že právo na licenčné poplatky za užívanie know-

how žalobcu by vzniklo iba v prípade, ak by žalobca preukázal súdu, že medzi sporovými

stranami bola uzavretá zmluva ohľadne know-how a súčasne by žalobca žalovanému toto

know-how aj skutočne poskytol, t.j. ak by mu ho odovzdal v určitej forme, ktorá sa dá

identifikovať. Aj z komunitárnej úpravy vyplýva, že na to, aby poznatky tvoriace obsah

know-how mohli byť poskytnuté, musia byť identifikovateľné (Nariadenia Európskej

komisie č. 240/96, čl. 10 č. 1). Iba za týchto okolností by bolo dôvodné skúmať, aká bola

skutočná hodnota know-how žalobcu, z ktorej napokon súd určil výšku licenčného

poplatku. Takáto zmluva však medzi zmluvnými stranami nikdy uzavretá nebola. Napriek

tomu súd po nesprávnom právnom posúdení veci nárok žalobcu voči žalovanému

48

na zaplatenie licenčných poplatkov priznal, a to v podobe vyplatenia nároku

na bezdôvodné obohatenie, ktoré údajne žalovaný získal na úkor žalobcu.

V priebehu súdneho konania sa nijako nepodarilo preukázať, že by žalovaný know-

how žalobcu skutočne získal a používal ho, a ani z rozsudku nie je jasné, aké úvahy viedli

súd k takémuto záveru a z ktorých dôkazných prostriedkov pri jeho formulovaní

vychádzal. Žalovaný po celý čas súdneho konania zdôrazňoval, že od žalobcu žiadne

know-how nezískal, nakoľko ho využíval žalobca a jeho cena bola spotrebovaná

v poplatkoch za služby, ktoré žalobca poskytoval žalovanému, za čo mu žalovaný riadne

platil. Žalovaný opakovane poukazoval na skutočnosť, že osobitná zmluvná ochrana know-

how medzi ním a žalobcom neexistovala. Túto skutočnosť napokon nikdy nepoprel ani

samotný žalobca. Súd sa však k uvedeným námietkam nevyjadril.

Ak by boli správne tvrdenia žalobcu, s ktorými sa súd v rozsudku stotožnil, potom by

muselo všeobecne platiť, že poskytnutím subdodávateľských služieb na základe akejkoľvek

obchodnej zmluvy vzniká každému poskytovateľovi služby popri nároku na odmenu

za službu aj nárok na zaplatenie primeraného licenčného poplatku za know-how, ktoré

bolo predpokladom poskytnutia tejto služby, pričom ten, komu bola služba za odplatu

poskytnutá, získava neoprávnený majetkový prospech zo svojej legálne vykonávanej

podnikateľskej činnosti, v rámci ktorej uvedenú službu využil, s výnimkou prípadov, ak

popri odmene za poskytnutú službu príjemca služby zaplatí jej poskytovateľovi aj licenčný

poplatok za know-how obsiahnuté v danej službe. Absurditu takéhoto záveru ďalej netreba

komentovať.

Ďalšou právne významnou skutočnosťou je fakt, že v prípade, ak už dôjde

k odplatnému poskytnutiu know-how, je príjemca know-how oprávnený toto know-how

ďalej využívať minimálne pre vlastnú potrebu, inak by nemalo význam za toto know-how

zaplatiť. Z napadnutého rozsudku súdu však vyplýva, že žalovaný je povinný nielen

zaplatiť za know-how žalobcu, ale naviac je súdom zaviazaný aj zdržať sa akéhokoľvek, čo

i len čiastočného využívania tohto know-how vo svojej ďalšej činnosti.

Na jednej strane je teda žalovaný povinný zaplatiť za know-how, ktorého obsah

a rozsah mu ani nie je známy, a ktoré mu nikdy nebolo preukázateľne poskytnuté,

49

a na druhej strane je ešte zaviazaný aj nevyužívať toto know-how, hoci na základe

rozhodnutia súdu si ho v podstate musí od žalobcu „odkúpiť". Takýto záver rozhodne

nemožno akceptovať.

Ďalšie pochybenie súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci

z pohľadu známkovej ochrany.

Pokiaľ sa majiteľ ochrannej známky domáha ochrany svojich práv, je potrebné

skúmať, kto mal prioritu pri ich užívaní, či majiteľ ochranných známok alebo užívateľ

zhodných označení. V tejto súvislosti žalovaný viackrát namietal, že označenia, ktoré sú

predmetom sporu, použil na území Slovenskej republiky ako prvý žalovaný, a to

po prvýkrát vo svojej žiadosti o vydanie licencie M. už v januári 1993 (Podanie z

25.11.2003, str. 4 a nasl.). Žalobca podal prihlášku na registráciu predmetných ochranných

známok až v roku 1994, pričom v predmetnom spore právne významnou je skutočnosť, že

uvedené označenia zhodné s prihlásenými ochrannými známkami žalobca

v skutočnosti nikdy nepoužíval. v výslovne

upravuje sankciu za nepoužívanie ochrannej známky, ktorou je jej výmaz („Úrad

priemyselného vlastníctva SR vymaže ochrannú známku z registra, ak zistí, že ochranná

známka sa v SR nepoužívala najmenej päť po sebe idúcich rokov").

Žalovaný v tejto súvislosti vzniesol viaceré námietky týkajúce sa okrem iného aj

prechodu práv k označeniam z právneho predchodcu S. podnik pro organizovaní stávek, na

žalobcu, s ktorými sa však súd nevysporiadal, hoci ich posúdenie bolo s ohľadom na

predmet sporu a nároky v ňom uplatňované z titulu známkovej právnej ochrany osobitne

právne významné.

Právne významnou je spomedzi iných aj skutočnosť, že označenia predmetných hier

začal žalovaný využívať na území SR z dôvodu, že v roku 1993 tieto hry začal

prevádzkovať spolu so spoločnosťou S. a.s., a to tak, že obe spoločnosti (T. aj S. a.s.)

prevádzkovali na území SR a ČR iba jednu spoločnú hru Š., jednu spoločnú hru Š. aj M.,

pričom nebolo možné použiť iné názvy hier.

50

V čase, keď vznikla Dohoda o spoločnom prevádzkovaní uvedených hier, sa

na rokovaniach zúčastňovali nielen spoločnosti T. a S. a.s., ale aj zástupcovia žalobcu. Na

týchto rokovaniach žalobca nikdy nenamietal, že sa jedná o práva

k jeho označeniam. Uvedené tvrdenia žalovaného sú v spise doložené viacerými dôkazmi,

súd však tieto dôkazy vôbec nevzal do úvahy, nevyjadril sa k nim, a ani neodôvodnil,

na základe akých úvah dospel k záveru, že majetkové práva vyplývajúce z ochranných

známok možno žalobcovi priznať.

Žalovaný ďalej opakovane poukázal na skutočnosť, že práva k označeniam existujú

iba v prípade, ak ich majiteľ označenia aj skutočne používa. Žalobca pritom súdu nepreukázal

ani to, že právo na používanie týchto označení mu patrí z titulu univerzálnej právnej

sukcesie, ani to, že predmetné označenia skutočne užíval.

V priebehu súdneho sporu žalobca poukazoval iba na to, že ochranné známky

zhodné s uvedenými označeniami si nechal zaregistrovať. Skutočnosť je však taká, že

uvedená registrácia bola vykonaná v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím dňa 23.10.2003 rozhodol o zrušení

všetkých rozhodnutí ÚPV SR, na základe ktorých boli žalobcovi uvedené ochranné známky

zaregistrované a vec vrátil na ďalšie konania. Na pojednávaní dňa 30.08.2005 právny

zástupca žalovaného založil do spisu prvostupňové rozhodnutia ÚPV SR v Banskej

Bystrici a druhostupňové rozhodnutia o rozklade ohľadne čiastočných výmazov

ochranných známok Š., Š. a M., z ktorých vyplynulo, že uvedené ochranné známky,

zaregistrované v prospech žalobcu pre služby „organizovanie číselných lotérií" sa

vymazávajú.

Z uvedených právoplatných rozhodnutí vyplýva, že všetky tieto výmazy

ochranných známok sú účinné od počiatku, z čoho vyplýva, že v zmysle zákona

o ochranných známkach žalobca nikdy nebol majiteľom uvedených ochranných známok.

Ani túto právne významnú skutočnosť však súd vo svojom rozhodnutí nevzal do úvahy,

predložené dôkazy nevyhodnotil, nevyvodil z nich žiadny právny záver a takýto postup

naviac ani nijako neodôvodnil.

51

Súd priznal žalobcovi nároky chránené ustanoveniami o nekalej súťaži, avšak

uvedenú problematiku dôsledne neskúmal, pričom po vykonanom dokazovaní vec

nesprávne právne posúdil.

V rozhodnutí odvolacieho súdu č. , t.j. v rozsudku vo veci odvolania

žalovaného voči čiastočnému rozsudku v predmetnej veci, ktoré bolo zrušujúce, je

jednoznačne prezentovaný právny názor odvolacieho súdu, že riadne posúdenie námietok

žalovaného je nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Má za to, že prvostupňový súd pri

opätovnom rozhodnutí zo dňa 01.03.2007 porušil ustanovenie , keď

nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu v danej otázke.

Žalovaný v priebehu konania opakovane namietal, že jeho konanie nespĺňa znaky

nekalosúťažného konania v zmysle a nasl. . Napadnuté konanie

žalovaného nie je konaním v hospodárskej súťaži, ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu

žalobcovi ako súťažiteľovi. Konanie žalovaného nie je konaním v rozpore s dobrými mravmi

súťaže. Prvostupňový súd však uvedené námietky žalovaného nebral do úvahy. Podľa

názoru súdu všetky znaky nekalosúťažného konania boli splnené.

Odôvodnenie vyššie uvedeného právneho názoru prvostupňového súdu, prezentovaného

v napadnutom rozsudku možno zhrnúť nasledovne:

Súd súhlasí s tým, že žalovaný má monopolné postavenie pri prevádzkovaní

číselných lotérii (rozsudok, str. 35).

Súd definuje tovarový relevantný trh (rozsudok, str. 36) ako trh prevádzkovania

hazardných hier, geografický relevantný trh - ako územie Slovenskej republiky a okolitých

štátov. Z tohto odôvodnenia je možné vyvodzovať, že súd sa stotožňuje s názorom

žalovaného, že pre účely aplikácie a nasl. je potrebné najprv

správne vymedziť relevantný trh.

Rozhodnutie súdu je v časti vymedzenia relevantného trhu nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V rozhodnutí nie je vysvetlené, na územie

ktorých okolitých štátov je potrebné rozšíriť geografický trh. Súd ani bližšie nedefinuje

52

pojem hazardných hier. o hazardných hrách, na ktorý sa súd

odvoláva, v rozhodnom období neplatil.

Argumenty, ktorými súd podporil svoju definíciu relevantného trhu, sú podľa

názoru žalovaného nesprávne, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa názoru súdu spoločným znakom všetkých hazardných hier je hra o peniaze

,spojená so značným rizikom straty týchto peňazí oproti určitej pravdepodobnosti rovnakej

či vyššej výhry. Z tejto skutočnosti súd nesprávne vyvodzuje záver, že potenciálnym

konečným spotrebiteľom v prípade všetkých hazardných hier je rovnaká skupina

obyvateľstva.

Podľa názoru súdu štátna regulácia určitej hospodárskej činnosti je z hľadiska

vymedzenia existencie alebo neexistencie hospodárskej súťaže irelevantná. Tento názor

súdu je nesprávny. Práve naopak, existencia štátnej regulácie je jedným z rozhodujúcich

kritérií, ktoré sa bežne používajú pri určení relevantného trhu a stavu súťaže na tomto

relevantnom trhu.

Podľa názoru súdu je neprípustné územné obmedzovanie prostredia hospodárskej

súťaže len na Slovenskú republiku. Podľa názoru súdu dôvodom pre rozšírenie „prostredia

hospodárskej súťaže" na územie okolitých štátoch sú reklamné aktivity iných podnikateľov

prevádzkujúcich číselné lotérie so sídlom v iných štátoch v tlačovej a predovšetkým

elektronickej forme. Podľa názoru súdu tieto reklamné aktivity pôsobia aj na spotrebiteľov

v Slovenskej republike. Rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné pre nezrozu-

miteľnosť a nedostatok dôvodov. V odôvodnení rozhodnutia súdu chýba bližšie

vysvetlenie, reklama ktorých podnikateľov, z ktorých štátov a v akej forme pôsobila

na spotrebiteľov na území Slovenskej republiky. Okrem toho, záver súdu o účinkoch

reklamy hazardných hier pochádzajúcej z iných štátov na území Slovenskej republiky nie

je podložený žiadnymi dôkazmi. Rozpor s dobrými mravmi súťaže súd vidí v tom, že

žalovaný údajne používa označenia a know-how žalobcu bez jeho súhlasu

(o pochybeniach súdu v tomto ohľade sa zmienil už v predchádzajúcich častiach tohto

odvolania).

53

Okrem vyššie uvedených skutočností súd neuvádza žiadne ďalšie argumenty

na podporu svojho názoru, že konanie žalovaného naplnilo znaky všeobecnej skutkovej

podstaty nekalej súťaže.

K vyššie uvedeným nesprávnym záverom súdu žalovaný uviedol, že jeho konanie nie

je konaním v hospodárskej súťaži, že toto konanie nie je v rozpore s dobrými mravmi súťaže,

ktoré by bolo spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Argumenty, ktoré žalovaný uviedol na podporu týchto tvrdení, sú nasledovné:

Podľa musia byť naplnené všetky nasledujúce znaky,

aby išlo o nekalosúťažné konanie:

a) Konanie musí byť konaním v hospodárskej súťaži

Z tejto definície je zrejmé, že musí ísť o konanie v hospodárskej súťaži. Prof. JUDr. Peter

Hajn vo svojom stanovisku, ktoré bolo doručené súdu a je založené v spise, vysvetľuje, že

medzi súťažné konanie pre účely aplikácie ustanovenia

nepatrí konanie v záväzkových vzťahoch. Pri opačnom názore by sa dospelo k absurdnej

situácií, že súťažné právo by plnilo funkciu zvláštneho práva obligačného. Prof. JUDr.

Hajn svoj názor opiera o významné komentáre z obdobia prvej Československej

republiky. Konanie žalovaného však nebolo ničím iným, ako konaním v záväzkových

vzťahoch, založeným na základe zmlúv uzavretých medzi ním a žalobcom v období

rozhodnom pre tento spor. Súd sa tejto otázke vôbec nevenoval. V odôvodnení rozhodnutia sa

obmedzil iba na skúmanie toho, či žalovaný má súťažiteľov.

b) Konanie musí byť spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom, resp. spotrebiteľom

Nie je možné hovoriť o nekalosúťažnom konaní, ak neexistujú súťažitelia, ktorým by toto

konanie bolo spôsobilé privodiť ujmu. Ujma spôsobená spotrebiteľom sa odvíja od ujmy

spôsobenej súťažiteľom. Tieto skutočnosti žalobca súdu nepreukázal a súd v rozsudku ani

neuviedol, aké úvahy ho viedli k záveru, že konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť

súťažiteľom, príp. spotrebiteľom nejakú ujmu.

c) Rozpor s dobrými mravmi súťaže

54

Ako správne konštatuje Prof. JUDr. Hajn vo svojom stanovisku s odvolaním sa

na komentáre z predvojnového Československa, v rámci práva na ochranu pred nekalou

súťažou nie je možné požadovať nadmiernu ušľachtilosť. Nepomerne prísne požiadavky

na štandard chovania sa súťažiteľov by naopak spôsobili narušenie hospodárskej súťaže,

nakoľko v zmysle i každý podnikateľ má právo slobodne

rozvíjať svoju činnosť v záujme dosiahnutia hospodárskeho prospechu.

Súd vidí rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi v tom, že žalovaný údajne

používa označenia zhodné s ochrannými známkami žalobcu a jeho know-how proti vôli

žalobcu. Na nesprávnosť týchto záverov súdu žalovaný poukazuje v častiach II. a VI.

odvolania, na ktoré na tomto mieste iba odkazuje.

d) Aktívna legitimácia na podanie žaloby

S otázkou naplnenia znakov skutkovej podstaty nekalej súťaže v zmysle § 44

a nasl. je spojená aj otázka aktívnej legitimácie na podanie žaloby.

Aktívna legitimácia na uplatňovanie nárokov z nekalosúťažného konania sa priznáva

len súťažiteľom, ktorým toto konanie bolo spôsobilé privodiť ujmu. Vzhľadom na predmet

tohto sporu žalovaný nepovažuje za potrebné skúmať, v akom rozsahu majú aktívnu

legitimáciu aj spotrebitelia, resp. právnické osoby zastupujúce záujmy súťažiteľov alebo

spotrebiteľov. Osoba, ktorá je síce podnikateľom, ale nie je súťažiteľom osoby, voči ktorej

žaloba smeruje, aktívnu legitimáciu nemá. Tento záver vyplýva už zo samotnej definície

nekalosúťažného vzťahu, v rámci ktorej sa vyžaduje, aby konanie bolo spôsobilé spôsobiť

ujmu súťažiteľovi. Ďalej je možné tento záver podporiť aj znením ustanovenia § 54 ods. 1

v znení účinnom pred 31.01.2007.

S otázkou aktívnej legitimácie sa súd riadne nevysporiadal. V odôvodnení

rozsudku chýba vysvetlenie, prečo súd považuje žalovaného za súťažiteľa žalobcu.

V rámci definície pojmu nekalej súťaže majú ústredný význam pojmy

„hospodárska súťaž" a „súťažiteľ". Súd evidentne okruh súťažiteľov žalovaného definuje

na základe definície tovarového a geografického relevantného trhu. Vyplýva to

z odôvodnenia na str. 36 rozsudku, kde súd hovorí o trhu hazardných hier v Slovenskej

55

republike i okolitých štátoch. Aj keď takýto postup a metodika nie sú v rámci práva

na ochranu pred nekalou súťažou obvyklé, žalovaný považuje za nevyhnutné vyjadriť sa

k tomuto postupu.

Termín relevantného trhu používa právo proti nedovolenému obmedzovaniu

hospodárskej súťaže. Právnym základom práva proti nedovolenému obmedzovaniu

hospodárskej súťaže sú ustanovenia čl. 81 a čl. 82 Zmluvy o Európskych

spoločenstvách („ZES") a ustanovenia („ZoHS"). Predchádzajúci

o ochrane hospodárskej súťaže neobsahoval z hľadiska úpravy

relevantného trhu úpravu odlišnú od ZoHS. Z tohto dôvodu žalovaný nepovažuje

za potrebné sa bližšie venovať predchádzajúcej úprave. Obsah pojmu „relevantný trh" je

daný v rozhodovacej činnosti Európskej Komisie („Komisia") a európskych súdnych

inštitúcií. Rozhodovacia prax Protimonopolného úradu SR kopíruje v tomto smere

rozhodovaciu prax európskych orgánov.

K problematike vymedzenia tovarového relevantného trhu žalovaný uviedol:

Tovarový relevantný trh tvoria tie výrobky/služby, ktoré sú spotrebiteľmi považované

za zameniteľné, resp. zastupiteľné z dôvodu ich vlastnosti, účelu použitia a ceny (Por.

Oznámenie Komisie o definícii relevantného trhu, zverejnené v Úradnom vestníku dňa

12.09.1997 pod č. C 372, bod 7 – „Oznámenie o definícii relevantného trhu").

Žalovaný je presvedčený, že v predmetnom spore nie je možné definovať

tovarový relevantný trh ako trh hazardných hier. Podľa názoru súdu spoločným

menovateľom všetkých hazardných hier je hra o peniaze, spojená so značným rizikom straty

týchto peňazí oproti určitej pravdepodobnosti rovnakej, či vyššej výhry. Podľa názoru súdu

tento spoločný menovateľ spôsobuje, že potenciálnym konečným spotrebiteľom všetkých

hazardných hier je rovnaká skupina obyvateľstva. Tento názor súdu je nesprávny.

Každá hazardná hra vykazuje určité zvláštnosti, ktoré spôsobujú, že sa jej

zúčastňuje len určitá vymedzená časť spotrebiteľov, zúčastňujúcich sa na hazardných

hrách. Napríklad, návšteva kasína sa považuje aj za určitú spoločenskú udalosť.

Návšteva kasína si vyžaduje určitý druh správania sa a oblečenia. Počet kasín je

56

obmedzený. Vyžaduje sa znalosť pravidiel hier, ktoré sa prevádzkujú v kasínach. Okamžitá

výhra má osobitný psychologický efekt a motivuje zákazníka viac riskovať a utrácať viac

peňazí. Hracie automaty sú naopak určené skôr pre skupinu obyvateľstva z nižších

sociálnych vrstiev. Kurzové stávky si vyžadujú znalosti v športovej oblasti. Naopak,

účasť na číselnej lotérii nie je podmienená žiadnymi osobitnými znalosťami.

V priebehu konania nebolo preukázané, že by žalobca prevádzkoval iné hazardné hry,

než kurzové stávky. Práve medzi kurzovými stávkami a číselnými lotériami sú veľké

rozdiely z hľadiska cieľových skupín spotrebiteľov. Je vylúčené, aby žalovaný

oslovoval zákazníkov žalobcu a zmenou (zvýhodnením hracích podmienok) ich

presvedčil, aby prešli z kurzových stávok na číselné lotérie. Táto skutočnosť bola v konaní

preukázaná aj na základe výpovede svedka Ing. S., bývalého generálneho riaditeľa

spoločnosti S. a.s. Súd sa však s touto svedeckou výpoveďou žiadnym spôsobom

nevysporiadal.

Na základe vyššie uvedeného je možné urobiť záver, že žalovaný ako prevádzkovateľ

číselných lotérií oslovoval úplne odlišnú skupinu spotrebiteľov, než prevádzkovatelia

hazardných hier, a teda nebol ich súťažiteľom.

Nesprávne vymedzenie geografického relevantného trhu súdom žalovaný vidí

v nasledovných skutočnostiach:

Geografický relevantný trh je definovaný ako územie, na ktorom súťažné

podmienky sú dostatočne homogénne, a ktoré môže byť oddelené od iných území kvôli

existencii týchto odlišných podmienok (Por. Oznámenie o definícii relevantného trhu, bod 8).

Na podnikanie v oblasti hazardných hier - na rozdiel od prevádzkovania

číselných lotérií, ktoré je pre posúdenie tohto sporu významné - nie je potrebná osobitná

licencia. Licenciu na prevádzkovanie číselných lotérii mal na území SR vždy len žalovaný.

Prevádzkovanie hazardných hier, ani číselných lotérii pre spotrebiteľov na území

Slovenskej republiky z iných členských štátov Európskej únie, využívajúc pritom slobodu

57

poskytovania služieb, nebolo v rozhodnom období možné, lebo Slovenská republika

nebola členským štátom Európskej únie.

Účasť na číselných lotériách a hazardných hrách prostredníctvom Internetu nebola

na Slovensku v rozhodnom období možná. Z dôkazov vykonaných v priebehu súdneho

konania nevyplýva opak.

Vyššie uvedené skutočnosti odôvodňujú obmedzenie relevantného trhu

prevádzkovania hazardných hier vo všeobecnosti a prevádzkovania číselných lotérií

v osobitosti na územie Slovenskej republiky.

Prípadné reklamné aktivity podnikateľov prevádzkujúcich tieto hry mimo územia SR

zamerané na spotrebiteľov v SR nemenia nič na tomto vymedzení geografického

relevantného trhu. Tieto aktivity, ak takéto vôbec existovali, čo súd taktiež osobitne

neskúmal, boli v rozhodnom období nezákonné a nemohli byť základom pre to, aby sa

na ich základe uplatňovali voči žalovanému nároky z nekalosúťažného konania.

Na základe vyššie uvedených skutočností je možné urobiť záver, že žalovaný

a prevádzkovatelia číselných lotérií so sídlom v okolitých štátoch neoslovovali rovnakú

skupinu spotrebiteľov, a teda ani neboli súťažiteľmi.

Z vyššie uvedeného vyplýva pochybenie súdu, spočívajúce v nesprávnych

skutkových zisteniach na základe vykonaných dôkazov, v nesprávnom právnom posúdení

veci, v nedostatočnom odôvodnení záverov, ku ktorým súd dospel, v dôsledku čoho je

rozsudok aj v tejto časti nezrozumiteľný a nespreskúmateľný.

Pochybenie súdu spočíva i v skutkovo nepodloženom a bližšie neodôvodnenom závere

o tom, že prevádzkovaním číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how

a s neoprávneným použitím označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu žalovaný

získal neoprávnený majetkový prospech. Tento záver formuluje súd bez akéhokoľvek

náznaku úvah, ktoré ho viedli k danému presvedčeniu, neuvádza dôkazy, o ktoré sa opiera,

ani spôsob ich vyhodnotenia. Napadnutý rozsudok aj v tejto časti vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľný a z toho dôvodu i nepreskúmateľný.

58

Voči uvedenému právnemu záveru súdu žalovaný namietal nasledovné:

Žalobca si svojím návrhom uplatňoval celkovú sumu zisku žalovaného

za predmetné obdobie, čo predstavuje podľa výpočtu na strane 40 rozsudku 15,5%

z celkového obratu, t.j. 893 875 719,-- Sk, a to ako bezdôvodné obohatenie, získané

prevádzkovaním uvedených číselných lotérií s neoprávneným použitím know-how

a s neoprávnením použitím označení zhodných s ochrannými známkami žalobcu

za uvedené obdobie. Nakoľko údajne žalovaný užíval know-how na prevádzkovanie

číselných lotérií Š., Š. a M., uplatňoval si zároveň titulom bezdôvodného obohatenia sumu

vo výške 109 404 000,-- Sk, určenú ako celková hodnota know-how žalobcu v zmysle

znaleckého posudku Ing. Z..

Na základe uváženia súdu bola suma 893 875 719,-- Sk znížená na sumu

468 424 019,- Sk ako bezdôvodné obohatenie za neoprávnené užívanie know-how žalobcu,

pričom žalobcovi bol zároveň priznaný nárok na náhradu škody vo výške 425 451 700,– Sk,

a to z titulu nezaplatenia primeraného licenčného poplatku za užívanie know-how

za jednotlivé roky.

Žalobca žiadal uhradiť od žalovaného celý zisk za jednotlivé roky, ako aj hodnotu

údajného know-how, čo vrátane úrokov z omeškania predstavovalo sumu viac ako 1,7

miliardy slovenských korún.

Súd teda zaviazal žalovaného k úhrade sumy, vrátane úrokov, ktorá zhruba

dvojnásobne prevyšuje celkový zisk žalovaného, ktorý dosiahol v danom období, čo je

v príkrom rozpore s ustanovením o zásade poctivého

obchodného styku. Napriek tomu, že takto uplatňovaný nárok v dôsledku rozporu

so zákonom nepožíva právnu ochranu, súd návrh žalobcu upravil a takémuto návrhu

vyhovel.

Okrem už uvedeného žalovaný poukázal aj na ďalšie pochybenia súdu

v predmetnom konaní, a to nasledovne:

súd sa dostatočne nezaoberal právnym rozborom nekalej súťaže a nevyslovil právny názor,

hoci išlo o otázku osobitne právne významnú vo vzťahu k súdne priznaným nárokom;

59

v tejto súvislosti súd porušil aj , keď nerešpektoval právny názor odvolacieho

súdu k uvedenej otázke (časť VII, str. 18 odvolania);

súd odmietol akceptovať analógiu legis, použitú znalcom pri oceňovaní know-how

a zaoberať sa znaleckým posudkom vypracovaným lng. K.., ktorý podľa názoru súdu pri

vypracovaní posudku použil nesprávnu literatúru, menovite Nariadenie Komisie č. 556/89 a

o skupinových výnimkách. Významnou

z tohto pohľadu je však skutočnosť, že slovenský právny poriadok inú legálnu definíciu

know-how neobsahuje, v dôsledku čoho mala byť analógia legis súdom akceptovaná;

súd prihliadal na vyjadrenia znalca ohľadne vlastníctva k predmetnému know-how, tieto

vyjadrenia dokonca uviedol aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Pritom otázka, či určitý

súbor znalostí možno označiť za know-how a aká je jeho hodnota, je otázkou, ktorú môže

posúdiť znalec, avšak posúdenie otázky ohľadne vlastníctva know-how je otázkou právnou,

ktorú môže posúdiť iba súd (Por. Usnesení Vrchního soudu v Praze z 02.11.2005, č. j.:

-44, In: Právni rozhledy 8/2006, s. 308). Žalovaný v tejto súvislosti namieta

i to, či pri skúmaní otázky posúdenia existencie know-how mali byť vôbec zainteresovaní

súdni znalci, nakoľko sa jednalo o relatívne jednoduché a bežné otázky, ktoré mohol posúdiť

aj samotný súd.

Súd napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi nároky vyplývajúce z know-how, hoci

žalobca v priebehu konania nepreukázal, že predmetné know-how požívalo právnu ochranu

(bližšie k tomu II. časť odvolania). Súd pochybil v otázke právneho posúdenia

predmetu sporu z pohľadu známkovej ochrany (bližšie k tomu VI. časť odvolania). Súd

priznal žalobcovi nároky chránené ustanoveniami o nekalej súťaži, hoci túto

problematiku dôsledne neskúmal a svoje závery nedostatočne odôvodnil (bližšie

k tomu VII. časť odvolania). Napriek tomu, že súd priznal nároky z know-how, nezaoberal

sa otázkou jeho legálnej definície, ani ustáleniu jeho obsahu a rozsahu (bližšie k tomu III.

časť odvolania). Bez existencie relevantných skutočností súd prehlásil, že žalovaný

neoprávnene užíval know-how žalobcu, z tohto titulu priznal uplatňované nároky, hoci

z vykonaného dokazovania takýto záver nevyplynul (bližšie k tomu V. a VIl. časť

odvolania). Napokon, ak by aj práva žalobcu a nároky z nich vyplývajúce požívali právnu

ochranu, čo v uvedenom prípade neplatilo, boli by tieto v čase ich uplatnenia na súde

premlčané (bližšie k tomu I. časť odvolania).

60

V nadväznosti na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhol odvolaciemu súdu, aby

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

V prípade, ak odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdí, žiadal odvolací súd

o pripustenie dovolania v zmysle , nakoľko v predmetnom konaní

sa jedná o viacero otázok zásadného právneho významu, súdmi doteraz s prihliadnutím

na špecifické postavenie sporových strán (dané najmä

o hazardných hrách - ide najmä o žalovaného ako držiteľa licencie) i na predmet

konania ako takých neriešených. K takýmto otázkam patrí predovšetkým:

otázka záväzkovoprávna, kde predmetom záväzku je know-how,

otázka súťažnoprávna, kde jeden z uvažovaných súťažiteľov má špecifické postavenie

dané zákonom o hazardných hrách,

otázka legálneho definovania know-how,

otázka vlastníctva, resp. majetkového práva ku know-how, a

otázka právnej ochrany know-how,

ktoré sú bližšie analyzované v častiach II, H a VII odvolania.

Žalobca 1/ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že podľa Koncepcie štátnej politiky,

z ktorej vychádza aj Zákon o hazardných hrách (§ 28 ods. 1 tohto zákona) a tiež podľa

dôvodovej správy k tomuto zákonu, štátne lotérie bude prevádzkovať výlučne štát

prostredníctvom národnej lotériovej spoločnosti - takou spoločnosťou je práve žalovaný.

Zákon vymedzuje, čo sú štátne lotérie a v súlade s princípmi minimalizácie

spoločenských rizík spojených s hazardnými hrami možno licenciu na prevádzkovanie

číselných lotérií, špeciálneho binga a hazardných hier, prevádzkovaných prostredníctvom

internetu vydať iba národnej lotériovej spoločnosti.

Podľa o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom

obstarávaní"):

61

Verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať

podľa tohto zákona.

Žalovaný je právnickou osobou, prostredníctvom ktorej štát prevádzkuje hazardné hry,

vrátane štátnych lotérií, ktoré môže prevádzkovať výlučne štát. I keď žalovaný je akciovou

spoločnosťou, ktorá sa spravuje , niektoré osobitné podmienky

vzniku a činnosti žalovaného určil priamo zákon o hazardných hrách (§ 52 a § 53 ). Žalovaný

je podľa § 6 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní osobou založenou na osobitný účel plnenia

potrieb vo všeobecnom záujme, ktoré nemajú priemyselný charakter, ani komerčný charakter

a má teda postavenie a povinnosti verejného obstarávateľa podľa tohto zákona. Základnou

povinnosťou verejného obstarávateľa, uloženou zákonom o verejnom obstarávaní, je pri

zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona (§ 9 ods. 1). Ak verejný obstarávateľ

obstaráva právne služby od advokáta, je zmluva na poskytnutie takýchto služieb zmluvou

s peňažným plnením, ktoré predstavuje odmena advokáta. Takáto zmluva spĺňa definičné

znaky zákazky na poskytnutie služby podľa § 3 ods. 1 a 4 zákona o verejnom obstarávaní.

Z tohto dôvodu je verejný obstarávateľ povinný obstarávať právne služby poskytované

advokátom a uzavierať zmluvy na ich poskytnutie postupom podľa zákona o verejnom

obstarávaní.

Mal zato, že žalovaný právne služby tejto advokátskej kancelárie neobstaral v súlade

s týmto zákonom.

Ak neboli zmluva o poskytovaní právnych služieb pre žalovaného JUDr. M. a na jej

základe dňa 12.04.2007 žalovaným udelené plnomocenstvo, obstarané podľa zákona o

verejnom obstarávaní, mali by byť pre rozpor, resp. obchádzanie tohto zákona absolútne

neplatnými právnymi úkonmi podľa .

Navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b/

, ak žalovaný zmluvu o poskytovaní právnych služieb JUDr. M., v právnej veci

prejednávanej v tomto súdnom konaní, neobstaral podľa zákona o verejnom obstarávaní.

Ako uviedol vyššie, dôvod pre takýto postup predstavuje neplatné plnomocensvo udelené

žalovaným spomínanej advokátke, v dôsledku čoho nemôže byť odvolanie považované

za podanie žalovaného (účastníka konania), ale len za úkon tejto advokátky, ktorá však nie

62

je účastníkom konania, a teda takto podané odvolanie je podaním, ktoré bolo urobené

niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

K námietke premlčania nárokov žalobcu z užívania jeho nehmotných práv know-how

žalovaným uviedol, že podľa názoru žalobcu uvedenú nejasnosť možno vysvetliť platnou

právnou úpravou konania pred súdom. Ako je zrejmé zo samotnej žaloby žalobcu zo dňa

07.01.2000, žalobca sa domáha vydania rozhodnutia výlučne len vo vzťahu ku svojim

nárokom, vzťahujúcim sa na obdobie od počiatku roku 1996. A keďže v zmysle § 153 ods.

2 je súd v danom prípade viazaný rozsahom návrhov účastníkov, a teda i žalobcu,

musel sa súd v rozsudku zaoberať výlučne obdobím začínajúcim 01.01.1996.

Tvrdenie, podľa ktorého žalovaný žalobcovi odňal predmetné know-how

najneskôr 31.12.1993, ktoré sa žalovaný usiluje odôvodniť zhodným dátumom ukončenia

platnosti prvej zmluvy, uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej žalobca

poskytoval svoje odborné služby súvisiace s prevádzkovaním číselných hier žalovanému,

nemá logiku a je tiež v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Ako je totiž zrejmé

z vykonaného dokazovania, žalovaný ani ku koncu roka 1993, či začiatkom roka 1994

nedisponoval ani základnými predpokladmi (napr. vlastným personálom - či už

v zamestnaneckom vzťahu alebo inak), ktorý by mu umožňoval osvojenie si

predmetného know-how žalobcu. Skutočnosť, že v tom čase žalovaný ešte nemal osvojené

know-how žalobcu, je mimo akýchkoľvek pochybností zrejmá i zo samotného konania

žalovaného, ktorý si vo vzťahu ku know-how žalobcu objednával naďalej odborné služby

žalobcu, ktoré mu žalobca poskytoval na základe žalovaným spomínanej zmluvy zo dňa

04.01.1993. V podstate s rovnakým rozsahom plnenia uzavrel žalovaný so žalobcom dňa

21.01.1994 Zmluvu o zabezpečení spracovávania dát a ostatných technických úkonov

spojených s prevádzkovaním číselných lotérií a stávkových hier.

Zmluvná spolupráca medzi žalobcom a žalovaným, pokrývajúca rozsah plnenia

stanovený úvodnými vyššie spomínanými zmluvami, pokračovala (ako je zrejmé

z vykonaného dokazovania) i v nasledujúcich rokoch až do ukončenia spolupráce v polovici

roku 1999. A práve z tohto dôvodu možno i logicky usudzovať, že k úplnému osvojeniu si

know-how žalobcu zo strany žalovaného došlo až v tomto čase - t.j. ukončením spolupráce

žalovaného so žalobcom v polovici roku 1999, čo je zhodné i s momentom, kedy žalobca -

63

vidiac, že žalovaný je samostatne schopný používať vedomosti, znalosti a postupy zhodné

s know-how žalobcu, nadobudol subjektívnu vedomosť o tom, že žalovaný si protiprávne

osvojil jeho know-how.

Zastával názor, že nároky žalobcu týkajúce sa bezdôvodného obohatenia žalovaného

protiprávnym užívaním a osvojením si know-how žalobcu, vzťahujúce sa na obdobie

od začiatku roka 1996, neboli premlčané a prvostupňový súd túto otázku posúdil správne.

Know-how ako nehmotný majetok predstavuje predmet vlastníckeho práva a ako taký

požíva zákonnú právnu ochranu vyplývajúcu z inštitútu vlastníckeho práva. Z hľadiska dôvodu

právnej ochrany preto žalobca vychádzal z ustanovenia

v platnom znení, v zmysle ktorého má vlastník právo na ochranu .

V otázke legálnej definície know-how sa súd, ako uvádza v odvolaní aj žalovaný,

stotožnil s definíciou, ktorú vo svojom znaleckom posudku č. X. predniesla súdna

znalkyňa Ing. Z.. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že súdna znalkyňa pri tvorbe tejto

definície - ako je zrejmé z obsahu tohto rozsiahleho znaleckého posudku, vychádzala tak

z platných právnych predpisov venujúcich sa úprave tohto pojmu, ako aj z príslušnej

odbornej literatúry. Nie je preto vôbec prekvapujúce, ak sa súd s touto definíciou stotožnil a

nevidel žiadny dôvod, prečo by takýto postup súdu mal byť zo strany žalovaného vykladaný

ako pochybenie súdu. Obzvlášť v situácii, keď neevidoval žiadnu výhradu žalovaného vo

vzťahu k správnosti tejto definície know-how.

V otázke obsahu know-how žalobcu ide nesporne o náročnú odbornú otázku, pri

skúmaní ktorej prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie zahŕňajúce výsluchy

svedkov, listinné dokazovanie, ako i znalecké posudky. Práve na odstránenie pochybností

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania súd nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil

súdnu znalkyňu Ing. Z., ktorá vo svojom znaleckom posudku č. X. definovala obsah tohto

know-how a okrem iného konštatovala, že spoločnosť T. používala od roku 1993 do roku

1999 know-how patriace obsahom do know-how, ktorého majiteľom bola spoločnosť Š., a.s.

Je preto len prirodzené a správne, že sa súd stotožnil práve so závermi tohto znaleckého

posudku.

64

V otázke prisvojenia si know-how žalobcu zo strany žalovaného vykonal

prvostupňový súd rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého bolo jednoznačne preukázané, že

žalobca dané know-how vlastnil, že žalovaný dané know-how na začiatku spolupráce žalobcu

a žalovaného neovládal ani z časti, že žalobca nikdy nedal žalovanému súhlas na užívanie

know-how žalobcu, že žalovaný toto know-how začal užívať pri prevádzkovaní číselných

lotérií. Tieto závery potvrdilo i vykonané znalecké dokazovanie, ako potvrdzuje i výrok

súdnej znalkyne Ing. Z..

K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci z pohľadu

známkovej ochrany uviedol, že žalobca predmetné označenia používal aj po celú dobu

trvania zmluvnej spolupráce so žalovaným v rámci poskytovania služieb žalovanému - išlo

napr. o služby: technické spracovanie operácií spojených s prevádzkovaním číselných

lotérií, sprostredkovanie technického spracovania operácií, zúčtovanie a zabezpečenie výplat

výhercom (tieto služby následne zákonodarca zahrnul v novele zákona o lotériách a iných

podobných hrách - t. j. v do pojmu prevádzkovanie lotérií a iných

podobných hier v § 1 ods. 7). Úrad priemyselného vlastníctva SR nikdy o výmaze týchto

ochranných známok žalobcu z dôvodu ich nepoužívania nerozhodol.

Vyslovil názor, že jednak neboli naplnené podmienky pre výmaz ochranných

známok žalobcu a jednak neboli vymazané, a preto súd bol povinný rozhodovať

s prihliadnutím na takýto aktuálne existujúci právny stav.

Tvrdenia žalovaného o oprávnenom užívaní ochranných známok žalobcu označil

za absolútne nepravdivé. Žalobca s výnimkou krátkeho obdobia v roku 1994 (september až

december) nikdy nedal súhlas na využívanie ochranných známok žalovaným.

Rozhodnutie o výmaze malo za účinok len čiastočný výmaz týchto ochranných

známok pre činnosť „organizovanie číselných lotérií", čo nemalo žiadny vplyv

na vlastníctvo žalobcu k zvyšnej časti ochranných známok.

Ochranné známky zostali naďalej zapísané v prospech žalobcu pre ostatné činnosti

medzinárodného triednika č. 36, pre ktoré boli pôvodne zapísané do registra ochranných

známok.

65

Podľa o ochranných známkach: Bez súhlasu

majiteľa ochrannej známky nikto nesmie používať označenie zhodné alebo zameniteľné

s jeho ochrannou známkou pre rovnaké alebo podobné tovary alebo služby, pre ktoré je

ochranná známka zapísaná do registra.

Vykonané dokazovanie v prvostupňovom konaní preukázalo, že žalovaný v období,

na ktoré sa vzťahujú žalobné nároky žalobcu, týkajúce sa jeho práv z ochranných známok (t. j.

od 01.01.1996 do 30.09.2002) používal označenia Š., Š. a M., teda označenia zhodné s

vyššie uvedenými zapísanými slovnými ochrannými známkami žalobcu, a že užívanie

týchto označení prebiehalo bez akéhokoľvek súhlasu žalobcu ako majiteľa zhodných slovných

ochranných známok.

Taktiež bolo preukázané, že žalovaný označenia Š., Š. a M. používal pre

organizovanie číselných lotérií, čo je služba podobná službe organizovanie „ostatných lotérií

a stávkových hier" (v zmysle iných lotérií a stávkových hier ako číselných lotérií).

V súvislosti s nekalou súťažou poukázal na text vo Výročnej správe z roku 2006 :

„Spoločnosť podnikala na slovenskom trhu hazardných hier v silnom konkurenčnom

prostredí prevádzkovateľov kurzových stávok, výherných prístrojov, elektronických

ruliet a videohier, ale aj hier v kasínach a ostatných typov hazardných hier. "

Podobne na str. 7 Výročnej správy 2006 žalovaný uviedol, že bol aj v roku 2006

lídrom na trhu hazardných hier v Slovenskej republike.

O slovenskom trhu hazardných hier hovorí žalovaný i na str. 13 Výročnej správy

2006.

Čo sa týka tvrdenia žalovaného na str. 21 odvolania, v zmysle ktorého žalobca nie je

aktívne legitimovaný na podanie žaloby titulom nekalosúťažného konania žalovaného

z dôvodu, že žalovaný nie je v právnom postavení súťažiteľa voči žalobcovi, s týmto

názorom žalovaného žalobca nesúhlasil.

66

Právny základ pre aktívnu legitimáciu pre uplatňovanie nárokov vyplývajúcich

z nekalosúťažného konania tvorí ustanovenie , v zmysle

ktorého osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, môžu sa proti

rušiteľovi domáhať, aby sa tohto konania zdržal a odstránil závadný stav. Ďalej môžu

požadovať primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch,

náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z uvedeného vyplýva, že aktívnu legitimáciu v danom prípade nemajú len priami

súťažitelia osoby, ktorej konanie možno v zmysle označiť

za nekalosúťažné, ale akékoľvek osoby, ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo

ohrozené.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu a k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu

žalovaného okrem iného poukázal na o verejnom obstarávaní a zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.02.2006 a ktorý je obsahovo

identický so v časti problematiky obstarávateľa. Podľa Metodického

usmernenia Úradu pre verejné obstarávanie z 29.09.2004, žalovaný nie je v zmysle Zákona

o vernom obstarávaní obstarávateľom, a pri výbere zmluvného partnera nie je povinný

postupovať podľa tohto zákona. Vzhľadom na uvedené považoval námietku týkajúcu sa

podania odvolania neoprávnenou osobou za bezpredmetnú.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd odvolací podľa § 10

ods. 2 , po nariadení pojednávania podľa prejednal vec

v napadnutom rozsahu a z uvedených dôvodov podľa a dospel k záveru, že

odvolania účastníkov nie sú dôvodné.

Žalovaný počas konania pred súdom prvého stupňa udelil 12.04.2007 plnomocenstvo

na zastupovanie novému zástupcovi, ktorý ďalej v jeho mene robil procesné úkony a podal aj

odvolanie. Odvolací súd s poukazom na metodické usmernenie Úradu pre verejné

obstarávanie v Bratislave z 29.09.2004 dospel k záveru, že žalovaný v zmysle zákona č.

je subjekt, ktorý nespĺňa podmienky na to, aby bol považovaný za verejného

obstarávateľa, následkom čoho nebol povinný obstarávať právne služby poskytované

67

advokátom a uzavierať zmluvy na ich poskytnutie postupom podľa Zákona o verejnom

obstarávaní. Keďže žalovaný právne služby obstaral v súlade s týmto zákonom, nie sú jeho

právne úkony pre rozpor, resp. obchádzanie tohto zákona absolútne neplatnými podľa § 39

a pred súdom prvého stupňa konala a odvolanie podala oprávnená

osoba.

V priebehu odvolacieho konania žalobca zmluvou o postúpení pohľadávok

z 25.03.2008 postúpil peňažné pohľadávky proti T., Bratislava, uvedené v bode 1.2 a 1.3 tejto

zmluvy spolu s príslušenstvom a právami s nimi spojenými na spoločnosť Š. Invest, s.r.o.,

Bratislava. Po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu o vstupe Š. Invest, s.r.o., do

konania, sú účastníkmi konania na strane žalobcu Š., a.s. (žalobca 1/), ktorá je nositeľom

vecnej legitimácie práva o nekalo súťažné konanie (zdržanie sa nekalo súťažného konania

a práva na primerané zadosťučinenie) a Š. Invest, s.r.o. (žalobca 2/), na ktorú bolo prevedené

právo na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom.

Predmetom konania je zdržovacia žaloba, ktorú žalobca 1/ oprel o súťažné (§ 44 ods.

1, , a ) a známkové právo ( zák. č.

, , ). Okrem zdržovacieho petitu, t.j.,

aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa užívania know-how žalobcu, obsahom

ktorého je organizácia herných plánov a pravidiel číselných lotérií a stávkových hier Š., Š.

a M., žalobca požadoval tiež nárok na náhradu škody (425 451 700 Sk z dôvodu

nezaplatených licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok Š., Š. a M.), vydanie

bezdôvodného obohatenia (109 404 000,– Sk hodnota know-how a 893 875 719,– Sk zisk,

ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š., Š. a M. žalobcu)

a primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.

Žalobca 1/ a žalovaný sú právnické osoby a podnikatelia, medzi ktorými vznikol pri

podnikaní vzťah, ktorého predmetom bolo duševné vlastníctvo (know-how a ochranné

známky), preto sa podľa spravuje týmto zákonom

a . Obidve akciové spoločnosti vznikli zápisom

do obchodného registra 28. januára 1993. Po vzniku Slovenskej republiky zakladatelia

Hospodářského zaíizení S. podnik pro organizovaní sportovních sázek so sídlom v Prahe

rozhodli o majetkovom vyporiadaní podniku 8. decembra 1992. Na základe tohto rozhodnutia

68

a dohôd uzavretých medzi S. a.s. a Š., a.s. sa žalobca 1/, ako správne uviedol súd prvého

stupňa, stal majiteľom aj nehmotných práv, vrátane know-how a ochranných známok Š., Š.

a M. na prevádzkovanie číselných lotérií a stávkových hier.

Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania žalobcom 1/ uplatneného práva, bolo

povinnosťou súdu sa ňou zaoberať. V odvolacom konaní zostalo vyriešiť právnu otázku

začiatku plynutia štvorročnej premlčacej doby nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu sa začiatok plynutia premlčacej doby uvedeného nároku

spravuje ustanovením , v zmysle ktorého premlčacia

doba pre vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo

uplatniť na súde. K odvolaniu žalovaného sa však žiada uviesť, že zo záväzkového právneho

vzťahu (bezdôvodného obohatenia), ktorý medzi účastníkmi vznikol, žalobcovi nevznikla

povinnosť vykonať svoje právo a ak sa tak rozhodol, bolo jeho dispozičným právom, či si

na súde uplatní celý nárok alebo jeho časť. Keďže žalobca 1/ podal žalobu v roku 2000,

zrejme si bol vedomý skutočnosti, že došlo k premlčaniu jeho práva za dobu od roku 1993

do roku 1996, z ktorého dôvodu žaloval právo, ktoré vzniklo za dobu od roku 1996 do roku

1998 a 11 mesiacov z roku 1999. Nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

predstavoval zisk, vzniknutý neoprávneným užívaním nehmotného majetku, od ktorej činnosti

žalovaný ani po podaní žaloby neupustil, na základe rozšírenia žaloby, súd prvého stupňa

postupoval správne, keď priznal žalobcovi 1/ aj ďalšiu časť nároku, na ktorú mu vzniklo

právo po podaní žaloby.

V čase podania žaloby know-how neupravoval osobitný právny predpis. Pojem know-

how definoval až , avšak so vstupom Slovenskej republiky

do Európskej únie stratila táto definícia platnosť a priamu účinnosť majú na teritóriu

Slovenskej republiky príslušné nariadenia. Z praxou vytvorených definícií know–how

vyplýva, že ide spravidla o súbor poznatkov a informácií, ktoré sú výsledkom dlhodobej

skúsenosti s optimálnym priebehom určitého procesu (technológie, receptúry). Tejto definícií

odpovedá aj definícia know-how, ktorého majiteľom je žalobca 1/ a ktorú stanovila

v znaleckom posudku súdom ustanovená znalkyňa. Uviedla, že know-how žalobcu 1/ je súbor

osobitných znalostí a skúsenosti umožňujúcich organizáciu a prevádzkovanie číselných lotérií

a stávkových hier Š., Š. a M.. Uvedenú definíciu si súd prvého stupňa osvojil, s ktorým

záverom súhlasí aj odvolací súd, nakoľko je vierohodná, jej odôvodnenie je v súlade so

69

všeobecnými skúsenosťami a poznatkami, je logická a pri vyhotovení znaleckého posudku

znalkyňa prihliadla ku všetkému, čo jej bolo k posúdeniu predložené. Samotná skutočnosť, že

niektorý z účastníkov konania nesúhlasí so znaleckým posudkom, nezakladá povinnosť súdu,

aby ho dal preskúmať iným znalcom. Špecifikácia osobitných znalostí a skúseností, tvoriacich

predmet know-how žalobcu 1/, potrebných na vykonávanie číselných lotérií a stávkových hier

Š., Š. a M. (jeho obsah a rozsah) je uvedená v rozhodnutí súdu prvého stupňa a v tejto časti

rozhodnutia sa odvolací súd plne pridržiava zistenia skutkového stavu súdom prvého stupňa

a z neho vyvodeného právneho záveru

a naň odkazuje.

Právna teória zahŕňa know-how medzi práva obdobné priemyselnému vlastníctvu.

Nesporným je, že neexistuje osobitný zákon, poskytujúci právnu ochranu know-how.

Majetko právne komponenty tohto duševného vlastníctva sú však chránené proti zásahom

prostredníctvom slobody vlastníctva, vyjadrenej v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (každý má právo vlastniť majetok) a cez ustanovenia

(ustanovenia o ochrane vlastníctva) a (ustanovenia o nekalej súťaži).

V nadväznosti na uvedené podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že know-

how môže požívať právnu ochranu priamo zo zákona, len po splnení predpokladov právnej

ochrany cez inštitút obchodného tajomstva ( ).

K podaniu žaloby na začatie súdneho konania je vždy oprávnená tá osoba, ktorá je

k tomuto úkonu vecne aktívne legitimovaná. Ustanovenia § 53 a § 54 ods. 1 Obchodného

zákonníka vymedzujú aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na začatie konania vo veciach

týkajúcich sa nekalej súťaže. V zmysle širšieho výkladu ustanovenia § 53 Obchodného

zákonníka, sú na podanie žaloby okrem súťažiteľa a spotrebiteľa legitimované aj osoby,

ktorých práva boli nekalou súťažou porušené alebo ohrozené. Ak by teda žalobca 1/ aj nebol

súťažiteľom, ale jeho právo ako majiteľa know-how by bolo užívaním tohto know-how

nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, bol by k podaniu žaloby o nekalú súťaž vecne

aktívne legitimovaný.

Súd prvého stupňa žalobe o nekalo súťažné konanie vyhovel na základe generálnej

klauzuly, obsiahnutej v , podľa ktorej nekalou súťažou je

70

konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé

privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Nekalá súťaž sa zakazuje.

Žalovaný počas odvolacieho konania namietal naplnenie všetkých znakov tohto

deliktného konania. Pojmy hospodárska súťaž a súťažiteľ ustanovenia o nekalej súťaži

nevymedzujú, preto ich obsah tvorí teória a súdna judikatúra. Súčasná judikatúra súdov sa

prikláňa k širšiemu pojatiu týchto pojmov. So zreteľom na vznesené námietky odvolací súd

poukazuje na definíciu, podľa ktorej súťažiteľmi sú tie subjekty, ktoré poskytujú plnenie toho

istého druhu alebo aspoň plnenie zastupiteľné a vytvárajú tak pre subjekty na strane záujmu

možnosť voľby. Hospodárska súťaž sa poníma ako proces stretu rôznych záujmov rôznych

subjektov v oblasti trhu, na ktorý vstupujú s cieľom získať prospech. Pod dobré mravy súťaže

sa zahŕňa konanie, ktoré síce podľa zásad všeobecnej morálky je nezávadné, môže však byť

závadné z prísnejšieho hľadiska dobrých mravov súťaže. Merítkom sú mravné názory,

obyčaje, zvyklosti, ktoré zachovávajú všetci spravodlivo, poctivo, čestne a svedomito

konajúci účastníci súťažného zápasu. Ujma môže byť hmotná aj nehmotná, pričom postačí,

keď ujma potencionálne hrozí, nemusí nastať.

V rozhodnej dobe, za ktorú si žalobca 1/ uplatnil nárok, lotérie a iné podobné hry

upravoval Podľa , pod lotériou

alebo inou podobnou hrou sa rozumie hra, ktorej sa dobrovoľne zúčastňuje každá fyzická

osoba, ktorá zaplatí vklad (stávku), ktorého návratnosť sa účastníkovi nezaručuje. O výhre

alebo prehre rozhoduje výlučne náhoda alebo dopredu neznámy výsledok určitej okolnosti

alebo udalosti, uvedenej prevádzkovateľom v dopredu určených herných podmienkach (herný

plán). Nezáleží na tom, či sa hra vykonáva pomocou mechanických, elektronicko-

mechanických, elektronických alebo podobných zariadení. Výsledok okolností alebo udalostí,

ktorá určuje výhru (žrebovanie, športové súťaženie, dostih, pretek, otáčajúce sa zariadenie

a podobne), nesmie byť vopred nikomu známy a nesmie byť nikým ovplyvnený.

Podľa § 2 uvedeného zákona lotérie a iné podobné hry sú najmä žrebové vecné alebo

peňažné lotérie, tomboly, číselné lotérie, okamžité lotérie, stávkové hry.

Prevádzkovaním lotérií a iných podobných hier sa rozumie činnosť, smerujúca

k uvedeniu lotérií a iných podobných hier do prevádzky, ich vykonávanie vrátane

71

sprostredkovateľských, organizačných, technických a ďalších služieb pre prevádzkovateľa

súvisiacich so zabezpečením prevádzky týchto lotérií a iných podobných hier a riadne

skončenie a vyúčtovanie týchto lotérií a iných podobných hier (

Zb.).

Prevádzkovateľom lotérie a inej podobnej hry sa rozumie právnická osoba so sídlom

na území Slovenskej republiky, ktorej bolo vydané povolenie na prevádzkovanie lotérie alebo

inej podobnej hry podľa tohto zákona ( ).

upravuje určitý typ hier a ich prevádzkovanie. Z vymedzenia

pojmu týchto hier (, ) skladajúcich sa z lotérie a iných

podobných hier (medzi ktoré podľa zákona patria aj číselné lotérie a stávkové hry) vyplýva,

že tieto hry majú rovnaký účel a cieľ a ich prevádzkovaním, dochádza k podobnému plneniu.

Nesporným je, že žalobca 1/ aj žalovaný v súlade so zápisom týkajúcim sa predmetu

ich činnosti v obchodnom registri prevádzkovali číselné lotérie a stávkové hry, základ ktorých

je rovnaký, stanovený v a Prevádzkovaním hier si navzájom

konkurovali, boli teda v zmysle vyššie uvedeného vymedzenia pojmov súťažiteľmi

v hospodárskej súťaži. Žalovaný pri prevádzkovaní číselných lotérií vychádzal z know-how,

ktorého majiteľom bol žalobca 1/, bez jeho súhlasu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu

užívaním tohto know-how, t.j. desaťročiami overeného úspešného prevádzkovania

zavedených a mimoriadne známych číselných lotérií, získal neoprávnenú výhodu oproti iným

súťažiteľom, čo je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a nielenže bolo schopné, ale aj

privodilo ujmu iným súťažiteľom.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný svojím konaním naplnil skutkovú

podstatu nekolosúťažného konania, upraveného v , preto súd

prvého stupňa postupoval správne, keď žalobcovi priznal nároky, vyplývajúce z § 53

, a to bezdôvodné obohatenie v sume 109 404 000,– Sk - hodnota

know-how a 468 424 019,– Sk - zisk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how žalobcu

a primerané zadosťučinenie vo forme uverejnenia ospravedlnenia.

72

Žalobca 1/ vo svojom odvolaní nesúhlasil s nepriznaním sumy 425 451 700,– Sk.

V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

pozostával okrem ním nenamietanej hodnoty samotného know-how aj zo zisku v sume

893 875 719,– Sk, ktorý žalovaný získal užívaním know-how a ochranných známok Š., Š.

a M. žalobcu 1/. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodujúcou

zložkou nehmotného majetku žalobcu 1/, ktorú neoprávnene využil žalovaný pri

žalobcom namietanom obohatení a o ktorú možno predovšetkým oprieť nárok žalobcu

2/ na vydanie bezdôvodného obohatenia, je know-how žalobcu 1/ na prevádzkovanie

číselných lotérií pôvodne pomenovaných Š., Š. a M., bez použitia ktorého by nebolo

možné dosiahnuť žiadne výnosy z týchto lotérií. Toto know-how totiž zahŕňa v sebe

samotný systém týchto číselných lotérií a tvorí tak základný a neopomenuteľný

predpoklad ich prevádzkovania. Naviac od 30.09.2002 žalovaný prestal užívať

ochranné známky žalobcu 1/. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď pri

konečnom stanovení výšky bezdôvodného obohatenia neprihliadol k ochranným

známkam a vzhľadom na túto skutočnosť považoval jeho výšku za dôvodnú v sume

468 424 019,– Sk.

V spore z porušovania ochranných známok žalobca 1/ uniesol dôkazné bremeno

ohľadne skutočnosti, že od 1. januára 1996 do 30. septembra 2002 bol majiteľom slovných

ochranných známok č. X. Š., č. X. Š. a č. X. M. pre služby organizovanie lotérií a stávkových

hier. Rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky o čiastočnom

výmaze ochranných známok z registra ochranných známok mali za účinok len výmaz týchto

ochranných známok pre služby organizovanie číselných lotérií a nemali žiaden vplyv na

právo žalobcu 1/ k zvyšnej časti zápisov ochranných známok, týkajúcich sa služieb

organizovanie lotérií a stávkových hier. Bolo tiež preukázané, že v uvedenom období, za

ktoré si žalobca 1/ uplatnil nárok na náhradu škody, žalovaný používal označenia Š., Š. a M.,

teda označenia zhodné s uvedenými zapísanými slovnými ochrannými známkami žalobcu 1/,

a to bez jeho súhlasu ako majiteľa zhodných slovných ochranných známok. Označenia Š., Š.

a M. žalovaný používal pri zabezpečovaní číselných lotérií, čo je v zmysle § 25 ods. 1 zák. č.

podobná služba (služba tiež patriaca do kategórie hier podľa

Zb.) službe organizovanie ostatných lotérií a stávkových hier. Porušením ustanovenia § 25

ods. 1 (do 1. marca 1997 ), t. j. používaním

ochranných známok žalovaný získal nespravodlivú výhodu z povesti ochranných známok,

73

čím žalobcovi vznikla škoda v sume 425 451 700,– Sk, čo je hodnota nezaplatených

licenčných poplatkov za užívanie ochranných známok.

Žalovaný ako subjekt obchodného záväzkového vzťahu porušil povinnosť stanovenú

v inom právnom predpise ako v . Z osobitného právneho predpisu, t.j.

vyplýva, že na nárok žalobcu 2/ na náhradu škody je potrebné aplikovať

ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa . Vzhľadom

na porušenie právneho predpisu, t.j. aplikácia ustanovení o náhrade

škody, upravených v , prichádza do úvahy aj v prípade tohto nároku

na náhradu škody, i keď to tento osobitný právny predpis neurčoval.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho

zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti a škodou a zavinenie. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že

žalovaný konal v rozpore so a že nezaplatením licenčných

poplatkov za užívanie ochranných známok sa majetok žalobcu 1/ nezväčšil a prišiel o zisk.

Medzi konaním žalovaného a následkom tohto konania (vznikom škody) je príčinný vzťah.

Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že vznik škody nezavinil, boli splnené všetky

predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaného za vznik škody podľa § 420 Občianskeho

zákonníka, preto po doplnení odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti,

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhradu škody.

V súvislosti s výškou nároku žalobcu 2/ na peňažné plnenie žalovaný uviedol, že

priznanie a úhrada uplatnenej sumy, vrátane úrokov, ktorá zhruba dvojnásobne prevyšuje

celkový zisk žalovaného, ktorý dosiahol v danom období, je v príkrom rozpore

s ustanovením o zásade poctivého obchodného styku.

Podľa § 265 Obch. zák. výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého

obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil právo na náhradu škody a vydanie

bezdôvodného obohatenia, pričom výšku týchto nárokov súd prvého stupňa ustálil na základe

znaleckých posudkov a v rámci právneho posúdenia nároku na vydanie bezdôvodného

74

obohatenia nárok žalobcu 1/ znížil o 425 451 700 Sk. Úroky z omeškania súd prvého stupňa

priznal žalobcovi 1/ v súlade s a ich sadzba bola stanovená

na základe , nie zmluvy. Takto uplatnený a priznaný nárok

nevykazuje znaky šikanozného konania, preto súd prvého stupňa nepochybil, keď mu priznal

právnu ochranu.

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu a po doplnení odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil podľa

Nakoľko vec nepovažoval po právnej stránke zásadného právneho významu, návrhu

účastníkov na pripustenie dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nevyhovel.

Odvolanie podali žalobca (teraz žalobca 1/ a žalobca 2/), aj žalovaný. Nakoľko

odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, odvolatelia

neboli v odvolacom konaní úspešní a každý z nich je povinný nahradiť úspešnému

účastníkovi trovy odvolacieho konania ( v spojení s ).

Z uvedeného dôvodu žalobcom nevzniklo právo na náhradu tarifnej odmeny za úkon právnej

služby – odvolanie, ako si ho vyčíslil v písomnom podaní. Trovy odvolacieho konania

účastníkov pozostávajú zo súdneho poplatku za odvolanie a z náhrady trov právneho

zastúpenia advokátom. Tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby u žalobcov,

vzhľadom na predmet odvolania žalovaného, voči ktorému sa bránili (,– Sk), je

2 019 250,-- Sk, tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby žalovaného (predmet

odvolania žalobcu 425 451 700,-- Sk) je 863 650,– Sk. Podľa súdu okrem súdneho poplatku

za odvolanie, účelne vynaloženými trovami odvolacieho konania je iba odmena zástupcov

za účasť na odvolacom pojednávaní, nakoľko obsah ich vzájomných vyjadrení k odvolaniu je

len zhrnutím predošlých už v konaní vykonaných prednesov. Žalobcom tak patrí náhrada

súdneho poplatku za odvolanie 1 000 000,– Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom

za úkon právnej služby 2 019 250,– Sk, plus paušálna náhrada výdavkov 190,-- Sk a 19%

DPH 383 657,– Sk, spolu 3 403 097,– Sk. Žalovanému patrí náhrada súdneho poplatku

za odvolanie 1 010 000,– Sk, náhrada trov právneho zastúpenia advokátom za úkon právnej

služby 863 650,-- Sk, paušálna náhrada výdavkov 190,– Sk a 19% DPH 164 093,– Sk, spolu

2 037 933,-- Sk (, , , vyhl. č. ).

75

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 7. augusta 2008

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Z.