Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43CoPv/11/2019

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Blahu, členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobcu H-D U.S.A., LLC, so sídlom 3700 West Juneau Avenue, 53208 Milwaukee, Wisconsin, Spojené štáty americké, zast. JUDr. Andreou Kůs Považanovou, advokátkou, so sídlom Tobrucká 6, 811 02 Bratislava proti žalovanému Habanero Steak Pub, s.r.o., so sídlom Jánošovská 5400, 038 61 Vrútky, IČO: 45 494 193, zast. JUDr. Ivetou Ďurčatovou, advokátkou, so sídlom Kollárova 35, 036 01 Martin, o náhradu škody vo výške 101.987,- Eur s príslušenstvom za neoprávnené používanie ochranných známok, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -361 zo dňa 13. februára 2019, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -361 zo dňa 13. februára 2019 v napadnutej časti II., III., IV., V., VI. a VII. výrokovej vety zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Odvolanie žalobcu proti II. výrokovej vete rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -361 zo dňa 13. februára 2019 odmieta.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím v I. výrokovej vete zastavil konanie v časti zaplatenia náhrady škody za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010.

2. V II. výrokovej vete zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2% z obratu žalovaného za obdobie od 01. 09. 2010 do 31. 12. 2010, 2 % z obratu žalovaného za roky 2011, 2012, 2013 a 2 % z obratu žalovaného za obdobie od 01. 01. 2014 do 31. 03. 2014 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

3. V III. výrokovej vete vo zvyšku žalobu zamietol.

4. Štvrtou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť znaleckej organizácii JHS s. r. o. znaleckú odmenu priznanú uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. - 113 zo dňa 18. 07. 2017 vo výške 4 074,43 eura.

5. Piatou výrokovou vetou uložil povinnosť žalovanému zaplatiť znaleckej organizácii JHS s. r. o. odmenu vo výške 100% za ďalšie úkony znaleckej činnosti v konaní v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia vyššieho súdneho úradníka o ich výške.

6. V VI. výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% a v VII. výrokovej vete zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému trovy konania v rozsahu 20%.

7. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa pôvodne v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. domáhal ochrany práv z ochranných známok HARLEY

DAVIDSON. V tomto konaní podaním zo dňa 01. 09. 2014 rozšíril žalobu o nárok na náhradu škody vzniknutej neoprávneným užívaním jeho ochranných známok. Žalobca nárok odôvodnil tým, že žalovaný používal pri svojej podnikateľskej činnosti označenia obsahujúce slovné prvky „HARLEY“, „HARLEY- DAVIDSON“, „HARLEY DAVIDSON“ a obrazové prvky štítu a orla v takej podobe, ktorá je typická pre ochranné známky žalobcu. Takýmto konaním mal žalovaný spôsobiť žalobcovi škodu, ktorú žalobca určil ako licenčný poplatok za používanie ochranných známok vo výške 5,590% z celkového obratu žalovaného na základe znaleckého posudku vypracovaného Ing. Petrom Kardošom.

8. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že uznesením okresného súdu č.k. -684 zo dňa 14.10.2015 okresný súd vylúčil na samostatné konanie nárok žalobcu proti žalovanému na náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných známok za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014 vo výške 101.987,- Eur spolu s úrokmi z omeškania.

9. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že žalovaný nesúhlasil s výškou licenčného poplatku podľa znaleckého posudku Ing. Kardoša. Navrhol súdu vykonanie znaleckého dokazovania, ktorý nariadil znalecké dokazovanie znaleckou organizáciou JHS s. r. o. Znalecký posudok vypracovaný uvedenou znaleckou organizáciou predložený súdu dňa 14.07.2017 určil výšku licenčného poplatku za používanie ochranných známok „HARLEY-DAVIDSON“ v období 02. 04. 2010 do 31. 03. 2014 na sumu 90.631 Eur vychádzajúc z výšky licenčného poplatku 5% z tržieb žalovaného. Žalovaný nesúhlasil ani s týmto záverom znaleckého posudku, pretože podľa neho nebolo zohľadnené, že žalobca je známy najmä ako výrobca motocyklov a v rámci svojho podnikania neposkytuje reštauračné služby, ktoré sú službami poskytovanými žalovaným v súvislosti s namietanými označeniami. Tvrdil, že licenčný poplatok mal byť určený najviac vo výške 1% z tržieb žalovaného, ako priemernej a nie zvýšenej sadzby licenčného poplatku. Žalobca naopak s týmto znaleckým posudkom súhlasil.

10. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva aj to, že žalovaný dňa 16.11.2017 predložil okresnému súdu súkromný znalecký posudok vypracovaný organizáciou Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku s.r.o. (ďalej VÚRHP s. r. o.). Z jeho záverov vyplýva hodnota používaných nehmotných aktív (ochranných známok) vo výške 8.662 Eur.

11. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca namietol, že znalecký posudok VÚRHP s.r.o. sa týka stanovenia hodnoty podniku žalovaného, netýka sa predmetu sporu, je v konaní nepoužiteľný a navyše uvedená znalecká organizácia nie je oprávnená poskytovať znalecké posudky týkajúce sa duševného vlastníctva. Žalobca namietal aj Doplnenie znaleckého posudku uvedenou znaleckou organizáciou, na ktorom už participoval znalec z odboru priemyselného vlastníctva, keď žalobca tvrdil, že z príslušnej databázy znalecký ústav vybral len 5 licenčných zmlúv na porovnanie, čo je nedostatočné. Naopak žalovaný so závermi Doplnenia znaleckého posudku VÚRHP s. r. o. súhlasil. Poukázal však na to, že výška licenčného poplatku je o 11.504,- Eur vyššia ako je majetkový prospech dosiahnutý prevádzkovaním spoločnosti za hodnotené obdobie. Tvrdil, že vzhľadom na určenie hodnoty podniku v sume 24.748,- Eur, primeraná náhrada škody by podľa žalovaného mala byť v rozmedzí 15 až 20% hodnoty podniku, t. j. v rozmedzí 3. 712,20 Eur až 4. 949,60 Eur.

12. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania voči nároku žalobcu za obdobie od 02. 04. 2010 do 04. 09. 2010, pretože pôvodná žaloba o ochranu práv z ochranných známok bola rozšírená o náhradu škody až podaním doručeným súdu 05. 09. 2014. Náhrada škody za obdobie od 02.04.2010 do 04. 09. 2010 bola preto uplatnená po uplynutí premlčacej 4-ročnej doby podľa obchodného práva. Žalobca dňa 05. 02. 2019 vzal žalobu späť vo výške 9. 170 Eur, t. j. v nároku o náhradu škody za obdobie od 02.04.2010 do 31.8.2010.

13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie určil predmet tohto konania ako nárok na náhradu škody spôsobenej neoprávneným používaním ochranných známok žalobcu žalovaným, pričom výšku tejto škody si žalobca uplatnil ako (ušlý) licenčný poplatok za používanie jeho ochranných známok, ktorý by mu žalovaný bol býval platil, keby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu.

14. Okresný súd konštatoval, že žalobca je majiteľom viacerých ochranných známok HARLEY DAVIDSON (slovných aj obrazových) platných na území Slovenska. Uviedol, že tieto sú primárne zapísané pre motorové vozidlá, avšak nesporne ide o ochranné známky s dobrým menom, v prípade ktorých sa majiteľ môže dovolávať ochrany pred neoprávneným zásahom do práv z ochrannej známky

bez ohľadu na zhodnosť či podobnosť tovarov alebo služieb. Okresný súd konštatoval, že žalovaný bol zapísaný do obchodného registra dňa 02. 04. 2010 pod obchodným menom Harley Davidson Steak Pub, s. r. o., ktoré od 22. 05. 2014 zmenil na súčasné obchodné meno - Habanero Steak Pub s. r. o. Predmetom jeho činnosti je prevádzkovanie reštaurácie nachádzajúcej sa vo Vrútkach, ktorá do roku 2014 niesla označenie Harley Davidson Steak Pub.

15. Okresný súd ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému vedenom vo veci ochrany práv z ochranných známok pred okresným súdom pod sp. zn. bolo v časti zastavené a v časti strany uzavreli súdny zmier, z ktorého je nepochybné, že žalovaný uznal neoprávnený zásah do práv žalobcu z ochranných známok používaním označení Harley Davidson a táto skutočnosť sporná nebola. Podľa okresného súdu spornou je výška škody, ktorú je možné dôvodne požadovať od žalovaného za takéto konanie. Okresný súd uviedol, že žalobca požaduje náhradu škody za obdobie od 02. 04. 2010, od dňa kedy bol pod obchodným označením Harley Davidson Steak Pub s. r. o. zapísaný do obchodného registra, do 31.03.2014. Uviedol, že vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania za obdobie od 02. 04. 2010 do 04. 09. 2010 musel na túto okresný súd prihliadnuť, a preto náhradu škody priznal len za obdobie od 01. 09. 2010, kedy bolo rozšírenie žaloby doručené súdu faxom, až do 31. 03. 2014, t. j. štyri roky spätne odo dňa rozšírenia pôvodnej žaloby o ochranu práv z ochranných známok aj o nárok na náhradu škody. Uviedol, že medzi stranami sa jedná o obchodnoprávny vzťah a dĺžka premlčacej lehoty sa riadi úpravou .

16. Podľa okresného súdu škoda uplatnená žalobcom predstavuje jeho ušlý zisk, t. j. licenčný poplatok, ktorý by bol žalovaný žalobcovi platil za používanie jeho ochranných známok, keby mal so žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu. Odkázal na znenie , podľa ktorého výška náhrady škody pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, sa určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takejto licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Uviedol, že štandardne sa priemerná výška licenčného poplatku pohybuje na úrovni 1% tržieb, pričom existujú faktory zvyšujúce túto úroveň, ako aj redukujúce faktory. Odkázal pritom na znalecký posudok JHS s. r. o., str. 19.

17. Okresný súd konštatoval existenciu troch posudkov v súdnom konaní, a to posudku Ing. Kardoša predloženého žalobcom, posudku znaleckej organizácie JHS vypracovanie ktorého nariadil súd a žalobcom predloženého posudku spoločnosti VÚRHP s. r. o., vrátane jeho Doplnenia.

18. Vzhľadom na námietku žalobcu vo vzťahu k spoločnosti VÚRHP s. r. o., ktorá podľa žalobcu nemala oprávnenie na vykonávanie tejto činnosti v oblasti duševného vlastníctva, požiadal súd o stanovisko Ministerstvo spravodlivosti SR. Okresný súd konštatoval, že podľa vyjadrenia MS SR uvedený znalecký ústav je oprávnený na vypracovanie znaleckého posudku v odbore duševného vlastníctva za podmienky prizvania znalca zapísaného v zozname znalcov v odbore Priemyselné vlastníctvo. Keďže podľa okresného súdu na Doplnení znaleckého posudku VÚRHP s. r. o. predloženého súdu 04.05.2018 (ďalej „Doplnenie“) sa podieľal aj Ing. Adam Heško, ako znalec zapísaný v odbore Priemyselné vlastníctvo, okresný súd tento znalecký posudok nevylúčil ako neprijateľný. V doplnení znaleckého posudku od VÚRHP s. r. o. bola výška licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu určená na 2% z ročných tržieb žalovaného a za obdobie od 02. 04. 2010 do 31. 03. 2014 a predstavovala sumu 36.252 Eur. Z Doplnenia posudku okresný súd konštatoval, že znalec nenašiel licenčné zmluvy, kde by bol v postavení poskytovateľa licencie žalobca. Následne pri vyhľadávaní v databázach s ďalšími vyhľadávacími kritériami, a to kritérium reštaurácie a druhom ochrany (ochranná známka) v Doplnení znaleckého posudku VÚRHP s. r. o. bolo zistené, že licenčné poplatky sa pohybovali v intervale 1,5% do 3% s mediánom na úrovni 2% z ročných tržieb prijímateľa licencie. Tento medián bol zároveň v Doplnení určený ako finálna výška licenčného poplatku.

19. Okresný súd sa stotožnil s týmito závermi znaleckého posudku VÚRHP s.r.o. a jeho Doplnenia, t. j. s určením výšky licenčného poplatku 2% ročných tržieb žalovaného. Túto výšku okresný súd považoval za najprimeranejšiu pri zohľadnení, že výška licenčných poplatkov začína priemerne na 1% z tržieb a v závislosti od známosti a hodnoty ochranných známok, resp. odvetvia, v ktorom sa používajú môže byť aj vyššia. Okresný súd uviedol, že zo sumy náhrady škody nepriznal žalobcovi požadovaný úrok z omeškania spätne, t. j. pred rozhodnutím súdu, lebo zastáva názor, že samotný

nárok, t. j. pohľadávka vznikla až momentom priznania súdom, t. j. úrok z omeškania patrí až pre prípadné omeškania žalovaného s plnením podľa rozsudku (bod 22. napadnutého rozhodnutia).

20. Okresný súd konštatoval, že ostatné znalecké posudky spoločnosti JHS s. r. o. a Ing. Kardoša tiež vychádzali z metódy licenčnej analógie, t. j. zisťovania výšky licenčných poplatkov v príslušnom odvetví, avšak primerane nezohľadnili skutkové okolnosti prípadu - lokálne pôsobenie žalovaného a rozsah jeho obchodnej činnosti, oblasť jeho pôsobenia v reštauračných službách odlišujúcu sa od hlavnej oblasti pôsobenia žalobcu, ochranné známky ktorého sú známe predovšetkým pre motocykle a ich príslušenstvo a nezohľadnili ani skutočnosť, že žalovaný po podaní žaloby upustil od používania označení zasahujúcich do práv žalobcu. Pri zohľadnení uvedených skutočností sa okresnému súdu javilo zjavne neprimerané stanoviť výšku licenčného poplatku v rozmedzí 5 až 5,59% z tržieb žalovaného, t. j. v intervale od 90.631 Eur do 101.987 Eur. K tomuto záveru okresný súd dospel napriek tomu, že konštatoval existenciu dobrého mena ochranných známok žalobcu HARLEY DAVIDSON, ako aj skutočnosť, že ochranné známky s dobrým menom požívajú v podstate neobmedzenú ochranu pokiaľ ide o rozsah tovarov a služieb. Podľa okresného súdu však žalobcom požadovaná náhrada škody 101.987 Eur by s prihliadnutím na rozsah pôsobenia žalovaného nezodpovedala zásadám poctivého obchodného styku podľa .

21. Z uvedených dôvodov preto rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 2% z obratu žalovaného za obdobie od 05. 09. 2010 do 31.03.2014 (bod 24. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

22. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd konštatoval, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plne závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Uviedol, že vzhľadom na finálne ustálenie výšky škody, ktoré nastalo až na základe znaleckého posudku, skutočnosť, že súd žalobcovi priznal nižšiu ako požadovanú sumu (2% z tržieb oproti 5,59% z tržieb) neznamená neúspech žalobcu čo do základu sporu. O trovách konania preto rozhodol podľa tak, že žalobcovi ako úspešnému v konaní priznal ich plnú náhradu od neúspešného žalovaného. Zároveň však žalobcu zaviazal na náhradu 20% trov konania žalovaného, pretože pred rozhodnutím súdu vzal žalobca žalobu späť v časti nároku o náhradu škody za obdobie od 02. 04. 2010 do 31. 08. 2010, ktorá sa v podstate zhoduje s obdobím, za ktoré žalovaný vzniesol námietku premlčania. Aplikujúc dospel k záveru, že v tejto časti späťvzatia žaloby zavinil žalobca zastavenie konania. Pretože požadoval náhradu škody za 48 mesiacov a späťvzatie sa týkalo 5 mesiacov, úspech žalobcu je 89,58%, úspech žalovaného 10,42%. Súd preto zaviazal žalobcu na náhradu 20% trov konania žalovaného. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť znaleckej organizácii JHS s. r. o. už priznanú odmenu vo výške 4.074,43 Eur, ako aj odmenu za ďalšie úkony po predložení znaleckého posudku z dôvodu, že žalovaný navrhol toto znalecké dokazovanie.

23. Proti uvedenému rozhodnutiu v časti II., IV., V., VI. a VII. výrokovej vety podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa a .

24. Podľa žalovaného je napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávnosti a arbitrárnosti nevykonateľný a nepreskúmateľný. Tvrdil, že v pôvodnej žalobe je účastníkom na strane žalovaného 2/ aj fyzická osoba Andrea Kontošová - KONTY, IČO: 35 392 231. Žalovaný nemá vedomosť, že by konanie voči žalovanej 2/ bolo zastavené alebo ukončené aj keď je pravdou, že uznesením súdu bola náhrada škody vylúčená na samostatné konanie len vo vzťahu k žalovanému 1/.

25. Žalovaný namietal, že ako predmet konania určil v záhlaví napadnutého rozsudku okresný súd „náhradu škody za neoprávnené užívanie ochranných známok“. Podľa žalovaného predmetom konania po doplnení žaloby bola náhrada škody v presne určenej sume 101.987,- Eur. Takto uplatnený nárok vrátane úrokov z omeškania v sadzbe 9,15% ročne odo dňa rozšírenia žaloby okresný súd aj vylúčil na samostatné konanie. Žalovaný uvádzal, že tesne pred vyhlásením rozsudku žalobca vzal žalobu späť za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010 vo výške 9.170,- Eur. Žalovaný preto tvrdil, že rozsudok obsahuje chybu týkajúcu sa samotného predmetu konania.

26. Žalovaný ďalej v odvolaní uvádzal, že okresný súd správne vychádzal z Doplnenia č. 1 k znaleckému posudku č. 49/2017 vyhotoveného VÚRHP s.r.o., ktorá správne prihliadla na osobitné okolnosti daného prípadu, na rozdiel od znalca Ing. Kardoša a znaleckej organizácie JHS s. r. o. Organizácia VÚRHP s.r.o.

(ďalej VÚRHP) vyčíslila za dané obdobie výšku licenčného poplatku v sume 36.252,- Eur. S poukazom na to, že hodnota podniku v stanovenom období používania ochranných známok HARLEY DAVIDSON bola určená na 24.748,- Eur, potom stanovená výška licenčného poplatku je o 11.504,- Eur vyššia ako majetkový prospech dosiahnutý prevádzkovaním spoločnosti žalovaným za uvedené obdobie. Odkazom na Doplnenie k znaleckému posudku VÚRHP žalovaný tvrdil, že aj takto stanovená výška licenčného poplatku je neprimerane vysoká. Poukazoval na to, že je potrebné prihliadnuť aj na zisk, pričom za obdobie rokov 2010 - 2012 dosahoval žalovaný stratu a až v r. 2013 dosiahol kladný hospodársky výsledok. Po zmene obchodného mena žalovanému tržby neklesli, ale naopak rástli. Žalovaný tvrdil, že okresný súd mal prihliadnuť aj na výsledky znaleckého posudku č. 49/2017 od VÚRHP, kde bola určená hodnota podniku žalovaného na 24.748,- Eur a hodnota nehmotných aktív vo výške 8.662,- Eur za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014. Žalovaný opätovne tvrdil, že je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, aby výška licenčného poplatku bola vyššia ako majetkový prospech dosiahnutý žalovaným pri využívaní zložky majetku. Navrhol preto opätovne určenie výšky licenčného poplatku v rozsahu 15-20% z hodnoty podniku. Podľa neho je práve hodnota podniku limitujúcim faktorom pre stanovenie výšky licenčného poplatku.

27. Žalovaný opätovne odkázal na znalecký posudok VÚRHP, str. 23, ktorý poukazoval na to, že Ing. Kardoš, ako aj organizácia JHS s.r.o. v ich znaleckých posudkoch vychádzali z odvetvových priemerov, ktoré sú síce bežne používané, avšak poskytujú minimálnu úroveň detailu a neumožňujú posúdiť porovnateľnosť jednotlivých cenotvorných faktorov s konkrétnym predmetom posúdenia. Opätovne zdôrazňoval, že žalobca nepredložil žiadne licenčné zmluvy na využívanie jeho ochranných známok v reštauračných službách. Podľa žalovaného žalobca oprel svoj nárok o to, že je známy ako výrobca motoriek a ich príslušenstva, avšak žiadna súvislosť s reštauračnými službami preukázaná nebola. Odkázal v tejto časti na výpoveď Ing. Petra Kardoša zo dňa 22.01.2018. Zdôraznil, že ani Ing. Kardoš ako znalec, ani Ing. Lalíková ako znalec organizácie JHS s.r.o. nemali praktické skúsenosti s vypracovaním znaleckého posudku, ktorý by sa týkal obdobnej veci ako je predmet sporu. Napriek tomu dospeli k záveru o potrebe zvýšenia výšky licenčného poplatku. Žalovaný súhlasil, že za najobjektívnejšie je potrebné považovať posudok od VÚRHP s.r.o. vrátane jeho Doplnenia.

28. Žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo prihliadnuté na to, že žalovaný žiadnym spôsobom nezasiahol do dobrého mena žalobcu, ani nebolo zasiahnuté do know-how, receptúr či dizajnov žalobcu. Faktorom na zníženie licenčného poplatku malo byť aj to, že odvetvie podnikania žalovaného v reštauračných službách je odlišné od podnikania žalobcu pri výrobe motocyklov.

29. Žalovaný namietal, že výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody je nevykonateľný, pretože súd prvej inštancie neurčil konkrétnu výšku sumy, ktorú má žalovaný žalobcovi zaplatiť, ale vymedzil ju percentuálne vo výške 2% z ročných tržieb za obdobie uvedené v druhej výrokovej vete. Podľa žalovaného však žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v konkrétnej sume 101.987,- Eur, pričom túto škodu, t.j. výšku licenčného poplatku stanovil na 5,59% z celkového obratu za obdobie vymedzené v doplnení žaloby. Tvrdil, že zo súdom uloženej povinnosti nevyplýva konkrétna výška škody, ktorú má žalovaný žalobcovi zaplatiť.

30. Žalovaný namietal aj výroky napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania. Tvrdil, že aby bol žalobca úspešnou stranou, musel by okresný súd rozhodnúť v súlade s petitom, t.j. priznať mu sumu 101.987,- Eur. Žalobca pri rozšírení žaloby neuviedol žiaden alternatívny ani eventuálny petit, ale uplatnil si nárok v konkrétnej sume. Tvrdil, že žalobca bol úspešný v pomerne menšej časti oproti uplatnenému nároku, keď nebol úspešný v časti ktorú zobral späť a tiež v časti, ktorú mu súd nepriznal. Žalobca bol neúspešným aj v časti úrokov z omeškania, ktoré boli okresným súdom zamietnuté. Aj táto skutočnosť mala byť zohľadnená pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Tvrdil preto, že bol podstatne úspešnejšou stranou v konaní ako žalobca a nie naopak tak, ako to ustálil okresný súd. Nanajvýš pripadalo do úvahy pomerné rozdelenie trov tak, že žalovanému mal súd priznať náhradu trov konania v rozsahu 60% (80%

- 20%). Uviedol, že v danom prípade bolo možné aplikovať aj ust. a nepriznať náhradu trov konania. Tak isto vo vzťahu k štvrtej a piatej výrokovej vete, v ktorej bol žalovaný zaviazaný na náhradu znaleckej organizácie uviedol, že okresný súd mal zaviazať obidve strany pomerne a nie len žalovaného. Odôvodnenie okresného súdu, že na túto náhradu bol zaviazaný žalovaný z dôvodu, že navrhol znalecké dokazovanie, považoval za arbitrárne.

31. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne po materiálnej stránke, ale aj preto, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci samej a navrhol, aby bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výrokoch II, IV, V, VI, VII zrušené a vrátené mu na ďalšie konanie alebo aby bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi škodu vo výške 4.949,60 Eur a žalobcovi uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 90%.

32. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 16.04.2019. V ňom zopakoval, že je majiteľom ochranných známok EÚ č. 3530201, 3524196, 3530219 zapísaných okrem iného aj v triede 43 medzinárodného triedenia tovarov a služieb, t.j. aj v rámci reštauračných služieb. Uviedol, že samotný okresný súd konštatoval, že ochranné známky žalobcu sú ochrannými známkami s dobrým menom. Zdôraznil, že žalovaný nie je ani vlastníkom, ani prihlasovateľom žiadnej ochrannej známky so slovným prvkom „HARLEY“ alebo „HARLEY-DAVIDSON“. Zopakoval, že znaleckým posudkom Ing. Petra Kardoša bol určený licenčný poplatok vo výške 5,59% a znaleckým posudkom znaleckej organizácie JHS s.r.o. vo výške 5% z obratu žalovaného. Ďalej zopakoval, že ochranné známky žalobcu nikdy nemohli byť započítané v hodnote podniku žalovaného a riešené ako súčasť jeho podniku, pretože žalovanému nikdy nepatrili žiadne práva k ochranným známkam žalobcu, keďže tieto žalovaný používal neoprávnene bez súhlasu žalobcu.

33. K jednotlivým dôvodom odvolania žalovaného žalobca uviedol, že rozhodnutím okresného súdu č.k. -680 zo dňa 14.10.2015 bolo rozhodnuté o všetkých žalobných nárokoch uplatnených voči žalovanému, ako žalovanému 1/ v tomto konaní, aj voči žalovanému 2/. Tvrdenie, že voči žalovanému 2/ ako fyzickej osobe nebolo konanie ukončené je preto nepravdivé.

34. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že okresný súd nesprávne určil predmet súdneho konania. Uviedol, že žalobcom uplatnený nárok predstavuje výšku jedného licenčného poplatku za konkrétne obdobie od 01.09.2014 do 31.03.2014. Okresný súd preto nepochybil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody za neoprávnené používanie ochranných známok zo strany žalovaného.

35. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že k čiastočnému späťvzatiu zo strany žalobcu došlo z dôvodu vznesenej námietky premlčania.

36. Nesúhlasil ani s ďalším tvrdením žalovaného v odvolaní a uvádzal, že okresný súd pri určení výšky licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu nesprávne vychádzal z Doplnenia č. 1 (ďalej Doplnenie) k Znaleckému posudku č. 49/2017 vyhotoveného VÚRHP. Žalobca zopakoval, že znalecký úkon stanovenia výšky licenčného poplatku za používanie ochranných známok môže vyhotoviť iba znalec zapísaný v odbore Priemyselné vlastníctvo. VÚRHP s.r.o. sa v Doplnení k Znaleckému posudku č. 49/2017 zaoberal len jedinou otázkou, a to stanovením výšky licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu zo strany žalovaného za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014. Žalobca tvrdil, že táto otázka nie je čiastkovou otázkou, ale hlavnou otázkou Doplnenia k znaleckému posudku. Pretože VÚRHP s.r.o., ani žiaden člen jej pracovnej skupiny nebol v čase vyhotovenia Doplnenia zapísaný v odbore Priemyselné vlastníctvo, VÚRHP nebol preto oprávnenou znaleckou organizáciou na stanovenie znaleckého úkonu výšky licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu. Žalobca tvrdil, že okresný súd nesprávne vychádzal zo znaleckého úkonu VÚRHP nazvaného Doplnenie č. 1 k Znaleckému posudku č. 49/2017.

37. Žalobca ďalej uvádzal, že VÚRHP vo svojom znaleckom posudku neprihliadla na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu uvedené v ods. 23 napadnutého rozsudku. K týmto prihliadli iba znalec Ing. Kardoš a znalecká organizácia JHS s.r.o. (lokálne pôsobenie žalovaného, rozsah obchodnej činnosti žalovaného, skutočnosť že oblasť pôsobenia žalovaného reštauračné služby sa odlišuje od hlavnej oblasti pôsobenia žalobcu, skutočnosť, že ochranné známky žalobcu sú známe predovšetkým pre motocykle a ich príslušenstvo, skutočnosť, že žalovaný po podaní žaloby upustil od používania označení zasahujúcich do práv žalobcu). Žalobca namietal, že v znaleckom posudku VÚRHP a v jeho Doplnení tento vôbec pri stanovení výšky licenčného poplatku nezohľadňoval existenciu dobrého mena ochranných známok žalobcu napriek tomu, že túto skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú. Z tohto dôvodu potom VÚRHP dospel k nesprávnym záverom pri určení výšky licenčného poplatku. Žalobca ďalej namietal tvrdenia žalovaného, ktorý nesúhlasil s výškou licenčného poplatku, keď túto považoval za neprimeranú. Žalobca tvrdil, že náhrada škody spôsobená zásahom do výlučných práv

žalobcu z jeho ochranných známok nie je limitovaná majetkovým prospechom žalovaného za jeho podnikanie v sledovanom období.

38. Zdôrazňoval, že všetky v súdnom konaní predložené znalecké posudky vychádzali pri určení výšky licenčného poplatku z obratu žalovaného. Považoval taktiež za irelevantné pre určenie výšky licenčného poplatku tvrdenie žalovaného, že tento nezasiahol do receptúr, know-how alebo dizajnu žalobcu, z ktorého dôvodu mala byť náhrada škody znížená. Odkázal pritom na ust. . Skutočnosť, že žalovaný podniká v reštauráciách a žalobca je známy vďaka legendárnym motocyklom, t.j. v inom odvetví, nie je podľa žalobcu dôvodom na zníženie náhrady škody a odkázal pritom na uvedené tri ochranné známky EÚ zapísané pre žalobcu aj pre reštauračné služby v triede 43 medzinárodného značenia tovarov a služieb. Žalobca tvrdil, že aj tieto ochranné známky žalovaný používal neoprávnene v súvislosti s jeho reštauračnými službami v období od 02.04.2010 do 21.05.2014. Namietal, že VÚRHP nemá a ani nemôže mať žiadne skúsenosti s vyhotovením znaleckého posudku k stanoveniu licenčného poplatku, pretože ani táto spoločnosť a ani žiaden jej člen nie je zapísaný v odbore Priemyselné vlastníctvo.

39. Podľa žalobcu druhý výrok napadnutého rozhodnutia netrpí vadou nevykonateľnosti. Odkázal pritom na znenie . Tvrdil, že v zmysle tohto ustanovenia iným nezameniteľným spôsobom vyjadrenia o plnení v peniazoch je aj percentuálne vyčíslenie v nezameniteľne špecifikovanej výške z obratu za špecifikované časové obdobie. Všetky znalecké posudky zhodne stanovili výšku obratu žalovaného a tieto sa môžu použiť aj v prípadnom exekučnom konaní. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o nesprávnom určení výšky trov konania a poukazoval na to, že v rámci čiastočného späťvzatia jeho nárok predstavuje približne 10%, okresný súd v tejto časti žalobu zamietol a v zostávajúcej časti (90%) uplatnenému nároku vyhovel. Žalobca súhlasil s výrokom VI. a VII. napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k úrokom z omeškania, ktoré súd prvej inštancie zamietol, odkázal na svoje odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu v tretej výrokovej vete. Súhlasil aj s výrokom okresného súdu, v ktorom zaviazal žalovaného nahradiť znaleckej organizácii JHS odmenu vo výške 100% za vypracovanie Znaleckého posudku č. 452/2017, pretože z tohto znaleckého posudku okresný súd nevychádzal, jeho vypracovanie bolo nadbytočné a o jeho vypracovanie požiadal žalovaný.

40. K tomuto vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 24.06.2019. V ňom nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k právoplatnému ukončeniu konania proti pôvodne označenej žalovanej 2/ ako fyzickej osobe. Vo vzťahu k určeniu predmetu konania opätovne odkázal na žalobcom vykonané rozšírenie návrhu zo dňa 01.09.2014 o zaplatenie konkrétnej sumy. Tvrdil, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu došlo výlučne v dôsledku a na základe žalovaným vznesenej námietky premlčania. K výhradám žalobcu voči znaleckému posudku spoločnosti VÚRHP s.r.o. opätovne odkázal na stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že znalecký posudok a jeho Doplnenie od VÚRHP neprihliadlo na osobitné okolnosti prípadu a odkázal na str. 17 bod 3, str. 18, str. 22 Doplnenia znaleckého posudku. Naopak tvrdil, že ani znalecký posudok doc. Ing. Kardoša a spoločnosti JHS s.r.o. sa týmito osobitosťami nezaoberali. Zotrval na stanovisku, že je nevyhnutné v danom prípade zohľadniť skutočnosť, že žalobca nie je známy v reštauračných službách a jeho dobré meno je spojené len s výrobou motocyklov. Žalovaný zotrval na svojom závere, že hodnota podniku je limitujúcim faktorom pre stanovenie výšky licenčného poplatku. Zopakoval, že bez prihliadnutia osobitných okolností znalecký posudok doc. Ing. Kardoša a JHS s.r.o. niekoľkonásobne zvýšil licenčný poplatok, ktorý následne bol ešte zvýšený kvôli dobrému menu ochranných známok žalobcu.

41. K tomuto vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca podaním zo dňa 17.06.2019. Zopakoval svoje tvrdenia o ukončení konania voči žalovanému 2/, o správnom určení predmetu súdneho konania o náhradu škody za neoprávnené užívanie ochranných známok, o dôvode čiastočného späťvzatia žaloby, o nesprávnom postupe okresného súdu, ktorý nesprávne vychádzal z Doplnenia č. 1 k Znaleckému posudku č. 49/2017 vyhotoveného VÚRHP s.r.o. Zopakoval, že licenčný poplatok stanovený v znaleckom posudku VÚRHP, a to v jeho Doplnení, nebol súčasťou nehmotných aktív žalovaného vo výške 8.622,- Eur, ani hmotných aktív, práv a povinností a iných majetkových hodnôt žalovaného vo výške 16.086,- Eur tak ako boli určené v pôvodnom znaleckom posudku VÚRHP. Zopakoval výhrady k tomu, že VÚRHP v doplnení k znaleckému posudku nezohľadnil dobré meno ochranných známok žalobcu, čo malo za následok nesprávne uvedenú výšku licenčného poplatku. Zdôraznil, že Doplnenie vyhotovené VÚRHP s.r.o. tak ako tu už predtým uviedol, je v rozpore s o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. O neoprávnenosti spoločnosti VÚRHP s.r.o. na vypracovanie

znaleckého posudku pri určení výšky licenčného poplatku odkázal žalobca na celé znenie vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti SR (ďalej aj „MS SR“) z 15.02.2018. Znova zopakoval, že VÚRHP vo svojom posudku a jeho doplnení neprihliadol na osobitné okolnosti daného prípadu špecifikované v ods. 23 napadnutého rozsudku. K týmto mal prihliadnuť len znalecký posudok JHS s.r.o. a doc. Kardoša. Pri tejto argumentácii, a to prihliadnutia na osobitosti konkrétneho prípadu odkazoval na jednotlivé znalecké posudky predložené v súdnom konaní.

42. V tomto podaní zopakoval, že VÚRHP sa nezaoberal otázkou primeranosti licenčného poplatku vyčísleného v Doplnení k znaleckému posudku. Zopakoval tvrdenie, že náhrada škody nie je limitovaná majetkovým prospechom žalovaného za jeho podnikanie v danom období, nesúhlasil s tvrdením žalovaného o tom, že uplatnená náhrada škody je v rozpore s poctivým obchodným stykom a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , z ktorého okrem iného vyplýva aj existencia nároku na zaplatenie požadovaných úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný získal za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014 tržby v hodnote 1.812.609,- Eur. K tvrdeniam žalovaného, že žalobca nepredložil licenčné zmluvy poukázal na to, že žiaden zo znalcov pri vypracovaní znaleckých posudkov nepotreboval licenčné zmluvy na stanovenie výšky sadzby licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu. Zopakoval aj to, že VÚRHP ani žiaden jej člen nie je zapísaný v odbore Priemyselné vlastníctvo. Opakovane dospel k záveru, že druhá výroková veta napadnutého rozhodnutia nie je nevykonateľná a okresný súd správne určil trovy konania.

43. K tomuto vyjadreniu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 17.08.2019. Zdôraznil, že ako znalecký posudok Ing. Kardoša, tak aj JHS s.r.o. uvádzali, že licenčný poplatok je spravidla stanovený vo výške 1% z objemu výrobkov a služieb. Napriek tomu bola v týchto posudkoch uvedená sadzba licenčného poplatku 5,59%, resp. 5%. Podľa žalovaného správna výška licenčného poplatku mala byť v rozsahu 15-20% z hodnoty podniku, t.j. v rozmedzí 3.712,20 - 4.949,60 Eur. Žalovaný opätovne zdôraznil diametrálne odlišné odvetvie podnikania žalobcu a žalovaného a táto skutočnosť je podstatnou pre zníženie sadzby licenčného poplatku. Jedine VÚRHP sa touto skutočnosťou zaoberala.

44. Proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalobca, a to proti jeho II. a III. výrokovej vete z dôvodov podľa , , a .

45. V ňom uviedol, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam o výške škody, keď neprihliadol k znaleckému posudku č. 452/2017 vypracovaného JHS s.r.o. a k znaleckému posudku č. 4/2014 vypracovaného Dr. Kardošom. Neprihliadanie na uvedené posudky odôvodnil okresný súd v bode 23 napadnutého rozhodnutia tým, že nemali zohľadniť skutkové okolnosti prípadu, a to lokálne pôsobenie žalovaného, rozsah obchodnej činnosti žalovaného, skutočnosť, že oblasť pôsobenia žalovaného sa odlišuje od hlavnej oblasti pôsobenia žalobcu, skutočnosť, že ochranné známky žalobcu sú známe predovšetkým pre motocykle a ich príslušenstvo a skutočnosť, že žalovaný po podaní žaloby upustil od používania označení zasahujúcich do práv žalobcu. Tieto dôvody žalobca považoval za nesprávne.

46. Pri prvej výhrade nezohľadnenia lokálneho pôsobenia žalovaného tvrdil, že je to Doplnenie k znaleckému posudku VÚRHP, ktoré nezohľadňuje lokálne pôsobenie žalovaného. Na túto skutočnosť prihliada práve posudok č. 452/2017 spoločnosti JHS s. r. o. na strane 23, druhý odsek. Tak isto poukazoval vo vzťahu k rozsahu činnosti žalovaného, že na túto prihliadol znalecký posudok spoločnosti JHS na str. 12 až 16, posudok Dr. Kardoša na str. 10 až 14. Tak isto namietal závery okresného súdu, že odlišné odvetvia pôsobenia žalovaného a žalobcu malo zohľadňovať len Doplnenie znaleckého posudku VÚRHP, pričom tvrdil, že práve posudok spoločnosti JHS s. r. o. č. 452/2017 výslovne túto skutočnosť zohľadňuje na str. 22 a 23. Nesúhlasil ani so záverom súdu, že len Doplnenie k znaleckému posudku od VÚRHP sa zaoberá skutočnosťou, že ochranné známky žalobcu sú známe predovšetkým pre motocykle a ich príslušenstvo. Tvrdil, že práve toto Doplnenie sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberá. Naopak tento posudok žiadnym spôsobom nezohľadňuje dobré meno ochranných známok žalobcu pre akékoľvek výrobky alebo služby. Túto skutočnosť naopak zohľadnili znalecké posudky JHS a Dr. Kardoša. Okolnosť upustenia od používania označení zasahujúcich do práv žalobcu považoval žalobca za právne irelevantnú, nakoľko si uplatňoval nárok na náhradu škody po čiastočnom späťvzatí za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014, t. j. v období neoprávneného užívania ochranných známok žalovaným.

47. Žalobca namietal, že znalecký posudok č. 49/2017 vypracovaný VÚRHP je irelevantný, pretože táto spoločnosť pri svojej znaleckej činnosti nebola oprávnená stanoviť hodnotu licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu. Tvrdil, že Doplnenie č. 1 k znaleckému posudku č. 49/2017 vypracované VÚRHP s. r. o. nie je prípustné, pričom odkazoval na v znení platnom od 01.07.2016 do 30.06.2018. Prizvatie konzultanta z iného odboru pripadalo podľa žalovaného do úvahy len na posúdenie čiastkových otázok. Podľa žalovaného žiadne čiastkové otázky v Doplnení VÚRHP s. r. o. neriešil, nejedná sa o riešenie čiastkovej otázky k stanoveniu hodnoty podniku podľa znaleckého posudku č. 49/2017, ale ide o samostatnú/hlavnú otázku. Pretože okresný súd nevylúčil Doplnenie 16/2018 k znaleckému posudku vypracované VÚRHP s. r. o. ako neprijateľné, ale považoval ho za prípustný znalecký posudok, stotožnil sa s jeho závermi a odmietol uvedené dva znalecké posudky, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne výšky licenčného poplatku za užívanie ochranných známok žalobcu zo strany žalovaného.

48. Namietal záver súdu prvej inštancie, že ním uplatnený nárok na náhradu škody je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Odkazoval pritom na rozhodnutie NS SR sp. zn. .

49. Žalobca namietal aj výrok III. napadnutého rozhodnutia, ktorým okresný súd zamietol nárok žalobcu na zaplatenie uplatnených úrokov z omeškania. Tvrdil, že rozsudok je v tretej výrokovej vete a súvisiaceho odôvodnenia nepreskúmateľný. Názor okresného súdu o vzniku nároku na zaplatený úrok z omeškania až v prípade neuhradenia náhrady škody žalovaným po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia je v rozpore s judikatúrou NS SR a úroky z omeškania začali plynúť od 01.10.2014.

50. V tejto časti napadnutého rozhodnutia žalobca namietal nepreskúmateľnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie, pretože neuviedol žiadne právne predpisy, ktoré použil pri právnej kvalifikácii a ktoré ho viedli k ním uvedenému záveru o nepriznaní úrokov z omeškania z uplatneného nároku na náhradu škody. Názor okresného súdu je navyše aj v rozpore s ustálenou judikatúrou, pričom odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. . Uviedol, že pri uplatnení nároku na úroky z omeškania sa použije úprava a nárok na úroky z omeškania začaly plynúť od 01.10.2014. Podľa žalobcu keďže rozšírenie žaloby bolo doručené okresnému súdu 01.09.2014, uplynutím 30 dní po podaní doplnenia žaloby mu vznikol nárok na úroky z omeškania, t. j. od 01.10.2014.

51. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil II. výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy žalobcovi sumy 101.987,- Eur spolu s 9,15% úrokom z omeškania od 1.10.2014 do zaplatenia, alternatívne aby odvolací súd zrušil výrok II. a III. napadnutého rozhodnutia a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

52. Podaním zo dňa 07.03.2019 žalobca zmenil odvolací návrh tak, aby odvolací súd prihliadol na čiastočné späťvzatie a zmenil II. výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 92.817,- Eur (namiesto pôvodnej sumy 101.987,- Eur) s 9,15% úrokom z omeškania od 01.10.2014 do zaplatenia.

53. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 12.04.2019. S dôvodmi odvolania nesúhlasil a tvrdil, že žalobca neuviedol skutočnosti, pre ktoré mal byť rozsudok súdu prvej inštancie nesprávny a nepreskúmateľný. Uviedol, že tvrdenie žalobcu, podľa ktorého okresný súd neprihliadol na znalecké posudky vypracované znaleckou organizáciou JHS a znalcom Dr. Kardošom je nesprávne a nemá oporu v skutkovom stave. Tvrdil, že pri určení výšky náhrady škody okresný súd vychádzal aj zo znaleckého posudku spoločnosti JHS s. r. o. (určenie priemerných poplatkov na 1% z tržieb). Uviedol, že jedine VÚRHP v posudku a v jeho Doplnení poukázal na skutočnosť, že žalobca nepredložil žiadne licenčné zmluvy na využívanie jeho ochranných známok v odvetví reštauračných služieb. Znova poukázal na to, že znalecké posudky od JHS s. r. o. a Dr. Kardoša vychádzali z odvetvových priemerov, ktoré poskytujú len minimálnu úroveň detailu. Neskúmali, či žalobca má ochranné známky v reštauračných službách, resp. či má uzatvorené licenčné zmluvy s tretími osobami v tomto odvetví. Posudok Dr. Kardoša vychádzal pri určení výšky licenčného poplatku z automobilového priemyslu a posudok od JHS s. r. o. z priemeru dvoch odlišných odvetví, t.j. z automobilového priemyslu a reštauračných služieb, ktoré nemajú žiadnu súvislosť. Žalovaný opätovne zdôraznil, že pri odlišných činnostiach žalovaného od činností žalobcu nebol dôvod na zvýšenie licenčného poplatku, ale naopak na jeho zníženie. Namietal, že žalobca nie je známy v reštauračných službách, ale len ako výrobca

motocyklov a ich príslušenstva a nie je zrejmé, akú súvislosť má dobré meno žalobcu ako výrobcu motocyklov s kvalitou jedla pripravovaného žalovaným.

54. Pokiaľ žalobca namietal neprípustnosť a irelevantnosť znaleckého posudku č. 49/2017 a jeho Doplnenia, odkazoval žalovaný v celom rozsahu na odpoveď MS SR z 15.02.2018. Podľa žalovaného ministerstvo nevylúčilo znaleckú organizáciu VÚRHP z vykonania predmetného znaleckého posudku. Žalovaný opätovne odkázal na závery Doplnenia k znaleckému posudku VÚRHP, a to na určenie výšky licenčného poplatku v sume 36.252,- Eur, t. j. na úrovni 2% z ročných tržieb žalovaného, avšak zároveň poukázal na určenie hodnoty celého podniku žalovaného v sume 24.748,- Eur a teda stanovená výška licenčného poplatku je vyššia o 11.504,- Eur ako majetkový prospech žalovaného dosiahnutý prevádzkovaním spoločnosti za uvedené obdobie. Žalovaný nesúhlasil so spochybňovaním oprávnenia znaleckej organizácie VÚRHP s. r. o. na vypracovanie znaleckého posudku a jeho Doplnenia v konaní.

55. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu o tom, že žalobcom uplatnený nárok nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Poukazoval na skutočnosť, že aj po čiastočnom späťvzatí, kedy si žalobca uplatňuje náhradu škody vo výške 92.817,- Eur, takto uplatnená škoda prevyšuje hodnotu podniku žalovaného o 68.069,- Eur. Jedná sa o tak vysoký nárok, ktorý má likvidačný charakter voči žalovanému a nie sankčný. Výška škody uplatnená žalobcom nie je reálna, nakoľko značne prevyšuje absolútnu hodnotu podniku vo výške 24.748,- Eur.

56. Pokiaľ žalobca namietal rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní úrokov z omeškania a odkázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. , Nález ÚS ČR sp. zn. , tieto rozhodnutia podľa žalovaného nemajú súvislosť s predmetom sporu. Poukázal na to, že žalobca sa v doplnení žaloby domáhal zaplatenia úrokov z omeškania odo dňa rozšírenia žaloby, čo je dátum 01.09.2014, avšak v odvolaní sa už domáha tohto nároku od 01.10.2014. Tvrdil, že o tom, či škoda vznikla a v akom rozsahu rozhoduje súd podľa . Keďže podľa žalovaného neexistoval medzi stranami sporu zmluvný vzťah, nie je v danom prípade aplikovateľné ust. , ktoré odkazuje na peňažný záväzok. Záver súdu prvej inštancie, že nárok na zaplatenie úroku z omeškania vzniká až v momente priznania pohľadávky súdom považoval preto za správny.

57. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 13.06.2019. V ňom nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, v ktorých namietal odbornosť, postupy a závery znaleckej organizácie JHS a Dr. Kardoša. Tieto posudky sa zaoberajú skutkovými okolnosťami daného prípadu na rozdiel od posudku VÚRHP. Uvedené posudky odkazujú aj na tri obchodné známky žalobcu s dobrým menom č. 3530201, č. 3524196, č. 3530219, ktoré sú zapísané aj pre reštauračné služby v triede 43 medzinárodného označenia tovarov a služieb. Postup JHS v znaleckom posudku pri určení výšky licenčného poplatku vychádzajúc z odvetvia automobilového priemyslu a reštauračných služieb považoval žalobca za správny. Aj JHS aj Dr. Kardoš vychádzali z prieskumu odvetvových priemerov v reštauračných službách vo svete aj na Slovensku. Existencia dobrého mena ochranných známok žalobcu bola potvrdená aj okresným súdom. VÚRHP sa zaoberala stanovením hodnoty podniku žalovaného a nie stanovením výšky licenčného poplatku. Ochranné známky žalobcu majú dobré meno a v roku 2013 patrili medzi 100 najhodnotnejších ochranných známok na celom svete. Predloženie licenčných zmlúv zo strany žalobcu nebolo nutné, pretože znalci dokázali vypočítať výšku licenčného poplatku aj bez takéhoto predloženia. Podľa judikatúry NS ani nárok na náhradu škody, ktorý by presahoval celkový zisk, aj napr. dvojnásobne, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.

58. V ďalšej časti svojho podania zhrnul žalobca skutkový stav odkazom na registráciu ochranných známok EÚ, na registráciu národných ochranných známok obsahujúcich slovné spojenie HARLEY, HARLEY-DAVIDSON, ako aj na obrazové a obrazovo-slovné známky obsahujúce toto slovné spojenie, resp. štít a orla v podobe typickej pre ochranné známky žalobcu. V ďalšej časti poukázal na priebeh uplatňovaného nároku, predkladania znaleckých posudkov, vyjadrenia MS SR. Znova zopakoval odkazom na znenie jednotlivých posudkov svoje tvrdenie, že znalecká organizácia JHS v svojom posudku č. 452/2017 a Dr. Kardoš v posudku 4/2014 sa zaoberali špecifickými skutkovými okolnosťami daného prípadu, posúdili aj skutočnosť, že žalobcove ochranné známky č. č. 3530201, č. 3524196, č. 3530219 sú zapísané aj pre služby „reštauračné služby“ v triede 43 medzinárodného značenia tovaru a služieb. Uviedol, že tieto posudky postupovali správne pri určení sadzby licenčného poplatku. Tak isto zdôraznil nevyhnutnosť zohľadnenia dobrého mena ochranných známok žalobcu pri výpočte sadzby

licenčného poplatku. Zopakoval svoje tvrdenia o tom, že posudok VÚRHP 49/2017 je irelevantný a Doplnenie k nemu pod č. 16/2018 je neprípustné. Odkázal na znenie odpovede MS SR z 15.02.2018. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že odvetvie reštauračných služieb patrí medzi odvetvia, v ktorých ochranné známky vo všeobecnosti nemajú mimoriadnu hodnotu. Znova poukázal na skutočnosť, že nepredloženie licenčných zmlúv zo strany žalobcu nebolo prekážkou pre vypracovanie znaleckých posudkov a určenia výšky licenčných poplatkov. Výška spôsobenej škody bola preukázaná znaleckým posudkom č. 4/2014 vypracovaným Dr. Kardošom a znaleckým posudkom č. 452/2017 vypracovaným JHS s. r. o. Znova zopakoval, že ním uplatnený nárok nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom a poukázal na tržby žalovaného v predmetnom období v sume 1.812.609,- Eur. Keďže po späťvzatí je ním uplatňovaná škoda v sume 92.817,- Eur, tržby žalovaného za uvedené obdobie presahujú náhradu škody o 1.719.792,- Eur. Zopakoval svoje tvrdenie o tom, že tretia výroková veta napadnutého rozhodnutia o zamietnutí ním uplatneného nároku v časti úrokov z omeškania je nepreskúmateľná. Pri uplatnení úrokov z omeškania od 01.10.2014 opätovne odkázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. z ktorého vyplýva, že aplikácia a pripadá do úvahy aj pri nároku na náhradu škody.

59. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 17.07.2019. V ňom opätovne zdôraznil, že žalobcove ochranné známky sú všeobecne známe len v oblasti výroby motocyklov a žalobca neuviedol, že by bol poskytovateľom licencie v oblasti reštaurarčných služieb. Uvádzal, že napriek tomu, že žalobca napáda znalecký posudok aj Doplnenie vyhotovené VÚRHP, samotnú správnosť Doplnenia a postupy v ňom uvedené žalobca nenapadol. Znova zopakoval, že ani znalecký posudok JHS ani znalecký posudok Dr. Kardoša neprihliadli na špecifické okolnosti prípadu. Prihliadli len na dobré meno žalobcu, čo smerovalo k zvýšeniu licenčného poplatku. Neprihliadli na faktory pre zníženie licenčného poplatku, a to používanie ochranných známok v inom odvetví ako v tom, v ktorom sú všeobecne známe a neprihliadli ani na teritoriálne pôsobenie žalovaného, ktoré je minimálne. Uvedené posudky od spoločnosti JHS a Dr. Kardoša len konštatovali zápis troch ochranných známok v triede 43, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť neposúdili ani nevyhodnotili. Znova zdôraznil, že len VÚRHP pri stanovení výšky licenčného poplatku vychádzal z odvetvia, v ktorom žalovaný používal ochranné známky žalobcu, t.j. v reštauračných službách a zohľadnil aj reálne uzatvorené licenčné zmluvy, ktoré spĺňali vyhľadávacie kritériá pre daný prípad. Zopakoval aj svoje tvrdenia, že VÚRHP s. r. o. bola oprávnená na vypracovanie znaleckého posudku a jeho doplnenia. Nesúhlasil s vyjadrením žalobcu, že tvrdenie žalovaného o tom, že ochranné známky v odvetví reštauračných služieb nemajú mimoriadnu hodnotu by malo byť novým tvrdením, pretože toto bolo žalovaným už produkované pred okresným súdom. Znova zopakoval, že žalobcovi nič nebránilo na predloženie licenčných zmlúv, čo však žalobca neurobil. Tak isto zopakoval svoj názor o správnosti tretej výrokovej vety napadnutého rozhodnutia, ako aj odôvodnenia súdu prvej inštancie, ktoré nepovažoval za nepreskúmateľné. Tvrdil, že či došlo k vzniku škody a v akej výške rozhoduje len súd a až momentom priznania výšky škody a jej nezaplatením v určenej lehote sa dostáva žalovaný do omeškania.

60. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa a v senáte bez nariadenia pojednávania podľa a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu ako aj žalovaného je dôvodné.

61. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa pôvodne svojou žalobou v konaní pod sp. zn. domáhal voči žalovanému označenému ako žalovaný 1/ a žalovanému 2/ Andrei Kontošovej - KONTY ochrany svojich práv ako majiteľa ochrannej známky so slovným prvkom „HARLEY“, „HARLEY- DAVIDSON“, „HARLEY DAVIDSON“ a obrazových prvkov štítu a orla a domáhal sa uloženia povinnosti žalovanému 1/ zdržať sa používania v obchodnom styku označení obsahujúcich uvedené prvky a obrazové prvky štítu a orla, odstránenia uvedených označení v akomkoľvek farebnom prevedení z priestorov prevádzky žalovaného a zmeny jeho obchodného mena pôvodne označeného Harley Davidson Steak Pub, s. r. o. tak, aby neobsahovalo slovné prvky „Harley Davidson“.

62. Podaním zo dňa 01.09.2014, doručeným faxom okresnému súdu toho istého dňa, rozšíril žalobca žalobu voči žalovanému 1/ tak, že žiadal mu uložiť povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 101.987,- Eur s 9,15% úrokom z omeškania odo dňa rozšírenia žaloby do zaplatenia. O tomto nároku žalobcu rozhodol súd prvej inštancie uznesením č.k. -684 zo dňa 14.10.2015 tak, že konanie o návrhu žalobcu, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody 101.987,- Eur s 9,15%

úrokom z omeškania odo dňa rozšírenia žaloby vylúčil na samostatné konanie, ktorému bola pridelená sp. zn. .

63. Rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady škody vo výške 101.987,- Eur odôvodnil žalobca tým, že táto suma predstavuje podľa ním predloženého znaleckého posudku Ing. Kardoša náhradu škody podľa , určenú ako 5,59% licenčný poplatok z celkového obratu žalovaného. Obrat žalovaného bol v znaleckom posudku uvedený podľa rozšírenia žaloby od 02.4.2010 do 31.12.2010 v sume 16.500,- Eur, od 01.01.2011 do 31.12.2011 vo výške 22.517,- Eur, od 01.01.2012 do 31.12.2012 vo výške 26.581,- Eur, od 01.01.2013 do 31.12.2013 vo výške 29.111,- Eur. Keďže v čase vypracovania tohto znaleckého posudku ešte nebola k dispozícii výročná správa žalovaného, výšku obratu za rok 2014 v období od januára do marca určil žalobca v rozšírení žaloby hypoteticky tak, že výšku licenčného poplatku za rok 2013 vydelil počtom mesiacov 12 a výšku priemerného licenčného poplatku za 1 mesiac vynásobil počtom 3, t. j. prvými tromi mesiacmi v roku 2014. Takto ním uplatnený nárok na zaplatenie náhrady škody vo výške licenčného poplatku 5,59% z tržieb žalovaného za uvedené obdobie predstavoval 101.987,- Eur.

64. Konanie bolo skončené na základe uznesenia okresného súdu zo dňa 14.10.2015, ktorým voči žalovanému 1/ (žalovaný v tomto konaní) bolo konanie čiastočne zastavené v časti uloženia povinnosti odstránenia označenia obsahujúce slovné prvky „HARLEY“, „HARLEY-DAVIDSON“, „HARLEY DAVIDSON“ a obrazových prvkov štítu a orla v akomkoľvek farebnom vyhotovení z priestorov prevádzky žalovaného. K zastaveniu konania došlo aj v časti uloženia povinnosti zmeny obchodného mena. Vo zvyšnej časti bol schválený medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ zmier.

65. Podaním žalobcu zo dňa 05.02.2019 vzal žalobca svoju žalobu späť v časti nároku o náhradu škody za obdobie od 02.04.2010 do 30.08.2010, t. j. vo výške 9.170,- Eur. V tomto podaní uviedol, že licenčný poplatok za obdobie od 02.4.2010 do 31.12.2010 bol vyčíslený na 16.500,- Eur, z čoho vyplýva uplatnenie nároku 1.834,- Eur mesačne, a preto späťvzatie za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010 predstavuje nárok na náhradu škody vo výške 9.170,- Eur. Po čiastočnom späťvzatí potom nárok žalobcu predstavuje čiastku 92.817,- Eur.

66. V priebehu konania boli postupne predložené tri znalecké posudky na určenie výšky licenčného poplatku za neoprávnené používanie ochranných známok žalobcu zo strany žalovaného. Podľa znaleckého posudku č. 4/2014 vypracovaného Ing. Kardošom, znalcom v odbore priemyselného vlastníctva, ktorý žalobca predložil spolu s rozšírením žaloby, bola výška licenčného poplatku za obdobie neoprávneného užívania ochranných známok žalobcu zo strany žalovaného, t.j. od 02.04.2010 do 31.12.2013 uvedená v sume 94.710,- Eur. K tejto sume ako bolo uvedené vyššie, v rozšírení žaloby doplnil žalobca ním uplatnenú sumu podľa priemeru licenčného poplatku za rok 2013, a to za obdobie 3 mesiacov r. 2014. Znalec dospel k tejto konkrétne určenej peňažnej sume tak, že určil výšku licenčného poplatku za neoprávnené používanie ochranných známok v sadzbe 5,59% z tržieb žalovaného za uvedené obdobie. Všetky tri znalecké posudky predložené v súdnom konaní použili metodiku licenčnej analógie vychádzajúc z predpokladu, že za právo užívať nehmotný majetok by užívateľ potreboval súhlas tretej osoby a musel by zaplatiť určitú cenu, ktorá sa obvykle platí formou licenčných poplatkov. Všetky znalecké posudky vychádzali pri postupe určenia výšky licenčného poplatku z tržieb žalovaného dosahovaných v priebehu obdobia neoprávneného používania ochrannej známky.

67. Znalecký posudok predložený súdom určeným znalcom JHS s. r. o. č. 452/2017 určil výšku licenčného poplatku za používanie ochranných známok žalobcu „HARLEY-DAVIDSON“ v sadzbe 5% z tržieb žalovaného za dané obdobie. Na základe takýchto ukazovateľov určil tento znalecký posudok výšku poplatku za používanie súboru ochranných známok „HARLEY-DAVIDSON“ za uvedené obdobie od 02.4.2010 do 31.03.2014 vo výške 90.631,- Eur.

68. V priebehu konania bol predložený tretí znalecký posudok zo strany žalovaného vypracovaný znaleckou organizáciou VÚRHP s. r. o. pod č. 49/2017. Uvedená znalecká organizácia je zapísaná v zozname znalcov pre odbor ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov a odbor stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľnosti. Predmetom tohto znaleckého posudku bolo stanovenie hodnoty podniku žalovaného a hodnoty nehmotných aktív prislúchajúcej podielu z hodnoty podniku za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014. Hodnota podniku žalovaného bola určená vo výške 24.748,- Eur a hodnota nehmotných aktív vo výške 8.662,- Eur.

Posudok bol vypracovaný ku dňu 14.11.2017. Na základe žiadosti súdu bolo vypracované Doplnenie č. 1 k tomuto znaleckému posudku pod č. 16/2018, predmetom ktorého bolo stanovenie výšky licenčného poplatku za užívanie ochranných známok „HARLEY-DAVIDSON“ žalovaným za uvedené obdobie. K tejto úlohe bol prizvaný konzultant zapísaný v odbore Priemyselného vlastníctva Ing. Adam Heško. V Doplnení znaleckého posudku bola určená výška sadzby licenčného poplatku v sume 2% z ročných tržieb žalovaného, čo za obdobie od 02.04.2010 do 31.03.2014 predstavuje 36.252,- Eur.

69. Vzhľadom na námietku žalobcu o nedostatku oprávnenia VÚRHP s. r. o. na vypracovanie znaleckého posudku v oblasti priemyselného vlastníctva, požiadal okresný súd dňa 22.01.2018 Ministerstvo spravodlivosti SR o odpoveď na otázku, či uvedený subjekt je oprávnený vykonávať úkon znaleckej činnosti v prípade, ak je predmetom stanovenia všeobecnej hodnoty podnik ako celok a súčasťou jeho majetku je licenčné právo za predpokladu, že na posúdenie priberie znalca zapísaného v odbore priemyselné právo. Ministerstvo spravodlivosti dňa 15.02.2018 odpovedalo, že znalec zapísaný v odbore ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov je oprávnený stanoviť hodnotu aj tých predmetov priemyselných práv, ktoré sú zložkami majetku (ochranné známky know- how). Ohodnotenie sa môže vykonať po definovaní podstaty predmetu priemyselného vlastníctva znalcom z odboru priemyselné vlastníctvo. Ďalej MS SR v odpovedi uviedlo, že ak je predmet priemyselného vlastníctva zložkou majetku podniku evidovanou alebo neevidovanou v účtovníctve, jeho hodnotu stanovuje vždy v spolupráci so znalcom z odboru ekonómia a manažment alebo so znalcom z odboru ekonomika a riadenie podnikov, znalec zapísaný v odbore priemyselného vlastníctva. S prihliadnutím na skutočnosť, že predmetom znaleckého úkonu bude stanovenie hodnoty podniku, je nespochybniteľné, že na vypracovanie takéhoto znaleckého úkonu bude príslušný znalec - právnická osoba zapísaná v zozname v odbore ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov. Ak sú súčasťou podniku aj predmety duševného vlastníctva, je potrebné aby hodnotu licenčného práva, resp. licenčného poplatku za používanie/porušovanie ochrannej známky stanovil znalec z odboru ekonomika a riadenie podnikov v spolupráci so znalcom z odboru priemyselné vlastníctvo.

70. Počas priebehu celého konania bola sporná medzi stranami konania otázka určenia výšky licenčného poplatku, keď strany konania namietali, že jednotlivé znalecké posudky neprihliadajú na osobitné okolnosti prejednávanej veci (žalovaný vytýkal túto skutočnosť posudkom Ing. Kardoša a JHS s. r. o.) a na druhej strane žalobca vytýkal znaleckému posudku predloženého žalovaným jednak jeho neprípustnosť, ako aj to, že nezohľadňoval dobré meno ochranných známok žalobcu, z čoho vyplýva nesprávny záver o stanovení výšky licenčného poplatku.

71. Podľa z.č. (ďalej aj „“) v znení účinnému ku dňu táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

72. Podľa v znení účinnom ku dňu 01.09.2014 (deň doručenia rozšírenia žaloby o náhradu škody) dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

73. Podľa dlžník, ktorého záväzok spočíva v peňažnom plnení, je v omeškaní, ak nesplní riadne a najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia dokladu alebo do 30 dní odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom, podľa toho, ktorý z týchto dní nastal neskôr, ak zo zmluvy nevyplýva iná lehota splatnosti. Ak je deň doručenia dokladu neistý, dlžník je v omeškaní uplynutím 30. dňa odo dňa poskytnutia plnenia veriteľom. Dlžník je v omeškaní, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.

74. Podľa , ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

75. Podľa , ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

76. Podľa podnikom sa na účely tohto zákona rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

77. Podľa (ďalej aj „“) pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

78. Podľa (ďalej „“) výrok rozsudku o plnení v peniazoch sa môže vyjadriť aj iným nezameniteľným spôsobom než vyčíslením, najmä s odkazom na presný spôsob určenia, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

79. Podľa vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.

80. Podľa o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (ďalej „“) v znení účinnom ku dňu 27.04. 2018 (deň vypracovania Doplnenia č. 1 k Znaleckému posudku č. 49/2017) znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, ktorá je zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

81. Podľa zoznam znalcov, tlmočníkov a prekladateľov (ďalej len "zoznam") vedie ministerstvo.

82. Podľa zoznam obsahuje samostatný oddiel na zápis znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

83. Podľa oddiel na zápis znalcov sa člení na odbory, ktoré sa ďalej členia na odvetvia. Oddiel pre zápis tlmočníkov a oddiel na zápis prekladateľov sa člení na odbory podľa jazykov.

84. Podľa znalecká činnosť je špecializovaná odborná činnosť vykonávaná za podmienok ustanovených v tomto zákone znalcami pre zadávateľa. Úkonmi znaleckej činnosti sú najmä znalecký posudok a jeho doplnok, odborné stanovisko alebo potvrdenie a odborné vyjadrenie a vysvetlenie.

85. Podľa znalec je oprávnený pri vykonávaní úkonu znaleckej činnosti pribrať na posúdenie čiastkových otázok konzultanta z príslušného odboru; opodstatnenosť pribratia konzultanta musí v úkone znaleckej činnosti odôvodniť. Zodpovednosť znalca za obsah úkonu znaleckej činnosti tým nie je dotknutá.

86. Súd prvej inštancie správne posúdil, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej neoprávneným používaním zo strany žalovaného označení, a to slovných aj obrazových obsahujúcich slovné prvky „HARLEY“, „HARLEY-DAVIDSON“, „HARLEY DAVIDSON“ a obrazové prvky štítu a orla v podobe typickej pre ochranné známky žalobcu. Konštatoval správne aj tú skutočnosť, že na strane žalobcu sa jedná o ochranné známky s dobrým menom a v takom prípade sa ich majiteľ môže dovolávať ochrany pred neoprávneným zásahom do práv z ochrannej známky bez ohľadu na zhodnosť či podobnosť tovarov a služieb. S takýmto posúdením, ako aj vymedzením predmetu konania odvolací súd súhlasí a je v súlade aj s ust. o ochranných známkach.

87. Odvolací súd súhlasí aj s tým konštatovaním okresného súdu, v ktorom uviedol, že žalovaný uznal neoprávnený zásah do práv žalobcu z ochranných známok používaním označení Harley-Davidson. Táto skutočnosť sporná nebola, vzhľadom na uzavretie zmieru stranami sporu v konaní pod sp.zn. . Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, sporným bol nárok žalobcu na náhradu škody pri určení jeho výšky na základe výšky sadzby licenčného poplatku z tržieb žalovaného. Žalobca

si po späťvzatí žaloby uplatnil náhradu škody za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014 v celkovej výške 92.817,- Eur.

88. Spornosť výšky uplatnenej náhrady škody vyplynula z rôznych záverov troch predložených znaleckých posudkov, z ktorých každý určil rozdielnu výšku licenčného poplatku a následne aj rôznu výšku škody vychádzajúc pritom z rovnakého základu, a to z celkovej tržby žalovaného za uvedené obdobie. Sporná bola aj tá skutočnosť, či jednotlivé znalecké posudky zohľadnili alebo nezohľadnili všetky do úvahy pripadajúce okolnosti pre prípadné zvýšenie alebo zníženie licenčného poplatku. Sporná bola aj tá skutočnosť, či žalovaným predložený Znalecký posudok č. 49/2017 od VÚRHP s.r.o., vrátane jeho Doplnenia, je spôsobilým podkladom pre rozhodnutie súdu o určení výšky licenčného poplatku.

89. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podaného odvolania žalobcu, ako aj žalovaného.

90. Odvolací súd sa najprv zaoberal odvolacími dôvodmi žalovaného voči II. výroku napadnutého rozhodnutia. Ten okrem iného namietal tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne vymedzil predmet konania, keď určil že sa jedná o konanie o náhradu škody za neoprávnené používanie ochranných známok napriek tomu, že žalobca rozšíril svoj návrh o zaplatenie konkrétnej sumy ako vyčíslenej náhrady škody. V tejto súvislosti poukazoval aj na to, že napadnuté rozhodnutie v druhej výrokovej vete o priznaní náhrady škody je nevykonateľné, pokiaľ okresný súd neurčil konkrétnu sumu, ktorú má žalovaný zaplatiť, ale ju určil len percentuálne vo výške 2% z ročných tržieb žalovaného za obdobie uvedené v druhej výrokovej vete. S tvrdením žalovaného o nevykonateľnosti druhej výrokovej vety odvolací súd musí súhlasiť.

91. Podľa uvedeného vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. Jedná sa teda o takú vlastnosť súdneho rozhodnutia, pri ktorej existencii je možné vynútiť splnenie povinnosti aj proti vôli povinného subjektu. Len rozhodnutie ktoré je vykonateľné je spôsobilým exekučným titulom. Takéto rozhodnutie je materiálnym predpokladom exekúcie, pričom vykonateľnosť v sebe subsumuje zložku formálnu, ako aj materiálnu. O materiálnej stránke vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je možné hovoriť vtedy, ak náležitosti exekučného titulu umožňujú identifikáciu povinného subjektu a rozsahu uloženej povinnosti na plnenie. Zvlášť je nevyhnutná takáto existencia materiálnej zložky vykonateľnosti, pokiaľ sa ukladá v súdnom rozhodnutí povinnosť na plnenie.

92. Odvolací súd je toho názoru, že súdom prvej inštancie uložená povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 2% z jeho obratu za obdobie od 01.09.2010 do 31.12.2010, ďalej za obdobie rokov 2011-2013, ako aj za obdobie od 01.01.2014 do 31.03.2014 takúto požiadavku vykonateľnosti rozhodnutia nespĺňa. Uložená povinnosť na plnenie musí byť jednoznačná bez toho, aby vyvolávala pochybnosti o rozsahu a povahe uloženého plnenia. Pokiaľ zaviazal súd prvej inštancie žalovaného na zaplatenie 2% z obratu žalovaného od 01.09.2010 do 31.12.2010 a následne od 01.01.2014 do 31.03.2014 nie je zrejmé, či mal týmto na mysli plnenie z celkového ročného obratu za celý rok 2010 a 2014 napriek tomu, že žalovaného zaviazal na zaplatenie v percentách z tržieb len za konkrétne časové obdobie uvedených rokov alebo či sa mal najprv určiť skutočný obrat za mesiace, za ktoré bol nárok priznaný. Z druhej výrokovej vety nie je možné zistiť ani to, či takto uložená povinnosť na plnenie sa má chápať ako pomerná časť z celkového obratu za celý rok vydelená počtom mesiacov 12 a následne vynásobená počtom tých mesiacov, za ktoré bola táto povinnosť uložená. Žiadny spôsob určenia tohto plnenia z výrokovej časti, ale ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva. V danom prípade nie je možné použiť ani ust. , na ktoré poukazoval žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného, pretože žiaden osobitný predpis, ktorý by umožňoval takéto určenie peňažného plnenia vo forme percentuálnej časti z tržieb žalovaného žalobca neuviedol a neuviedol ho ani okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia.

93. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca sa rozšírením žaloby zo dňa 01.09.2014 od žalovaného domáhal náhrady škody v presne určenej peňažne sume 101.987,- Eur s 9,15% úrokom z omeškania odo dňa rozšírenia žaloby. Okresný súd takto písomne vyčíslený nárok na náhradu škody uznesením aj vylúčil na samostatné konanie a vo výrokovej časti tohto uznesenia určil aj predmet tohto konania, ktorým je náhrada škody v presne určenej výške 101.987,- Eur s príslušenstvom. V zmysle zásad, na ktorých stojí úprava je žalobca tým subjektom, ktorý je oprávnený disponovať so žalobou a s

ním uplatneným nárokom. Žalobca presne vymedzil v číselne určenej sume, čoho sa voči žalovanému domáha. Pokiaľ okresný súd vylúčil nárok v takto vyčíslenej výške náhrady škody na samostatné konanie, mal o takto vymedzenom predmete konania, t.j. o konkrétne uplatnenej sume aj rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa týmito zásadami neriadil a v rozpore so spôsobom uplatnenia nároku žalobcu pri rozšírení žaloby a v rozpore s výrokom o vylúčení veci na samostatné konanie, zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej sumy určenej percentom z obratu žalovaného, ktoré plnenie je nevykonateľné.

94. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. Nález ústavného súdu SR zo 16.03.2005). Strana konania má však právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu jeho správnosti v konaní o opravnom prostriedku. Pokiaľ v rozhodnutí absentuje vyporiadanie sa so spornými skutkovými tvrdeniami, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie o uplatnenom nároku, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Takéto rozhodnutie porušuje právo účastníka na spravodlivý proces, pretože mu upiera možnosť skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.

95. Podľa odvolacieho súdu je súdom prvej inštancie priznaný nárok na plnenie v druhej výrokovej vete nevykonateľný, rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, na základe ktorého sa odchýlil súd prvej inštancie od spôsobu žalobcom uplatneného nároku vyčísleného v konkrétnej výške peňažnej sumy a v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo zakladá jeho vadu, a ide o nesprávny procesný postup, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia v napadnutej časti druhej výrokovej vety podľa .

96. Je potrebné konštatovať, že odvolanie žalovaného odvolací súd posudzoval nielen z ním explicitne uvedených dôvodov odvolania ( a , ale aj z jeho obsahu, keď namietal nevykonateľnosť a arbitrárnosť druhého výroku napadnutého rozhodnutia, čo je uplatnením odvolacích dôvodov podľa a .

97. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa v napadnutej časti druhej výrokovej vety zrušil a podľa mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

98. Žalobca tiež podal odvolanie, a to výslovne aj voči II. výrokovej vete, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 2% z obratu žalovaného od 01.09.2010 do 31.03.2014. V zmysle odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Druhá výroková veta je rozhodnutím v neprospech žalovaného, pretože ho zaväzuje na plnenie (aj keď nevykonateľne), a preto žalobca nebol osobou oprávnenou na podanie odvolania voči II. výrokovej vete. Odvolací súd preto musel odvolanie žalobcu podané výslovne aj proti II. výrokovej vete odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa .

99. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal zo všetkých ním uvedených dôvodov nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu pri určení výšky licenčného poplatku, t. j. namietal tú časť napadnutého rozhodnutia v ktorej jeho žalobe vyhovené nebolo, potom podľa obsahu odvolania toto smeruje proti III. výrokovej vete, v ktorej bola žaloba čiastočne zamietnutá a tak aj odvolacie dôvody odvolací súd podľa obsahu odvolania žalobcu posúdil.

100. Z prvej výrokovej vety napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd mienil zastaviť konanie v časti uplatnenia náhrady škody za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010, v druhej výrokovej vete uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 2% z obratu žalovaného od 01.09.2010 do 31.03.2014 a v tretej výrokovej vete vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vzhľadom na spôsob uplatnenia nároku žalobcu voči žalovanému v konkrétnej sume 101.987,- Eur, po čiastočnom späťvzatí vo výške 92.817,- Eur, táto suma predstavuje nárok na náhradu škody vo výške licenčného poplatku v sadzbe 5,59% ročne z tržieb žalovaného 01.09.2010 do 31.03.2014, potom tretia výroková veta o zamietnutí žaloby sa týka jednak náhrady škody za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014 nad súdom prvej inštancie priznanú sadzbu vo výške 2% z tržieb žalovaného až do uplatnenej sadzby 5,59% a zároveň zamietajúci výrok sa týka

aj zamietnutia úroku z omeškania, ktorý žalobca v rozšírení žaloby žiadal priznať odo dňa rozšírenia žaloby o náhradu škody voči žalovanému.

101. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd postupoval nesprávne, keď neprihliadol k Znaleckému posudku č. 452/2017 vypracovaného JHS s.r.o. a k Znaleckému posudku č. 4/2014 vypracovaného Dr. Kardošom. Namietal, že znalecký posudok predložený žalovaným vypracovaný VÚRHP s.r.o. č. 49/2017 je irelevantný a Doplnenie k nemu je neprípustné. S týmito tvrdeniami žalobcu sa odvolací súd stotožňuje.

102. Predmetom konania, ako to správne uviedol súd prvej inštancie, je určenie náhrady škody vo výške licenčného poplatku za neoprávnené užívanie ochranných známok žalobcu zo strany žalovaného. Žalobcom predložený Znalecký posudok č. 49/2017 vypracovaný VÚRHP s.r.o. je posudkom, ktorý vypracovala znalecká organizácia, ktorá nie je zapísaná pre odbor Priemyselného vlastníctva. Predmetom tohto znaleckého posudku bolo stanovenie hodnoty podniku žalovaného a hodnoty nehmotných aktív. Takto predložený znalecký posudok tak ako to tvrdil žalobca, je irelevantný. Zo znaleckého posudku nevyplýva, čo bolo predmetom určenia nehmotných aktív vo výške 8 662 Eur, a dokonca, že ich súčasťou boli ochranné známky, ako to uviedol žalovaný (bod 5. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Predmetom Doplnenia č. 16/2018 k tomuto znaleckému posudku, na vypracovaní ktorého sa podieľal konzultant z odboru Priemyselného vlastníctva, bola odpoveď na jedinú otázku, a to určenie výšky licenčného poplatku za užívanie ochranných známok žalobcu žalovaným. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v zmysle sa pod podnikom rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

103. Oprávnenie VÚRHP s.r.o. na vypracovanie znaleckého posudku, súčasťou ktorého by bolo aj ocenenie práv z priemyselného vlastníctva (k ochranným známkam) za účasti konzultanta z príslušného odboru podľa by pripadalo do úvahy, pokiaľ by predmetom podniku žalovaného boli akékoľvek ochranné známky užívané tretími osobami na základe licencie alebo užívané tretími osobami neoprávnene. Spôsobilosť uvedenej znaleckej organizácie na vypracovanie znaleckého posudku by pripadala do úvahy, ak by predmetom podniku žalovaného boli ochranné známky a za týmto účelom by táto časť jeho nehmotných aktív bola aj oceňovaná VÚRHP s.r.o. O takúto situáciu v danom prípade nejde.

104. V prejednávanom spore ide naopak o to, že žalovaný nebol majiteľom ochranných známok, t.j. aktív, ktoré by podliehali ohodnoteniu podniku znaleckou organizáciou VÚRHP s.r.o. Predmetom tohto konania bolo určiť záväzok žalovaného a nie jeho aktíva ako súčasť majetku podniku. Týmto záväzkom žalovaného je škoda, ktorú spôsobil tým, že neoprávnene používal označenia zasahujúce do práv vyplývajúcich z ochranných známok žalobcu, čím tretiemu subjektu, t.j. žalobcovi spôsobil škodu. Predmetom podniku žalovaného neboli a ani nemohli byť ochranné známky patriace žalobcovi, ani práva z nich vyplývajúce. VÚRHP potom nebola osobou oprávnenou na vypracovanie znaleckého posudku, predmetom ktorého je určenie výšky licenčného poplatku ako škody spôsobenej žalovaným na úkor žalobcu, pretože sa jedná o záväzok a nie o aktíva ako súčasť podniku žalovaného.

105. Pokiaľ súd prvej inštancie odkazuje na vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti zo dňa 15.02.2018 a na základe ktorého odôvodňuje prihliadanie na znalecký posudok VÚRHP s.r.o., jeho záver je nesprávny. Súd prvej inštancie sa svojou žiadosťou zo dňa 22.01.2018 dotazoval, či VÚRHP je oprávnený vykonávať úkony znaleckej činnosti, ak je predmetom stanovenia všeobecnej hodnoty podnik ako celok a súčasťou jeho majetku je licenčné právo. Položenie tejto otázky nezodpovedá skutkovému stavu, pretože predmetom konania nebolo určenie hodnoty podniku žalovaného a súčasťou jeho podniku nebolo žiadne licenčné právo. Naopak z dôvodu neoprávneného užívania vznikol záväzok (nie právo) voči žalobcovi. Na takto položenú otázku potom samozrejme Ministerstvo reagovalo tak, že ak sa určuje hodnota podniku a súčasťou jeho majetku je aj priemyselné právo, potom je oprávnený VÚRHP vykonať znalecké dokazovanie za predpokladu pribratia konzultanta z odboru Priemyselného vlastníctva. Treba zdôrazniť, že súčasťou majetku žalovaného neboli ochranné známky, z užívania ktorých sa vypočítaval licenčný poplatok. Námietka žalobcu o nedostatku oprávnenia VÚRHP podať znalecký posudok pri určení výšky licenčného poplatku je preto dôvodná.

106. Dôvodné je aj jeho tvrdenie o tom, že ani na Doplnenie k znaleckému posudku nie je možné prihliadať. Ako správne poukázal žalobca v zmysle , je možné konzultanta prizvať len na riešenie čiastkovej otázky. Žiadna čiastková otázka sa v Doplnení k znaleckému posudku neriešila, pretože majetkom žalovaného v rámci jeho podniku neboli žiadne ochranné známky, z ktorých sa mala určiť výška licenčného poplatku. Doplnenie k znaleckému posudku VÚRHP je preto samostatným znaleckým posudkom neriešiacim čiastkovú otázku určenia hodnoty podniku žalovaného, nespĺňa preto zákonné predpoklady a nebolo možné naň prihliadnuť.

107. Tým, že súd prvej inštancie pripustil ako dôkaz Doplnenie k znaleckému posudku VÚRHP s.r.o. pod č. 16/2018 (bod 21. a 22. napadnutého rozhodnutia), hoci toto Doplnenie v zmysle uvedených záverov odvolacieho súdu je v konaní neprípustné, konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň vzhľadom k skutočnosti, že okresný súd sa stotožnil so závermi znaleckého posudku VÚRHP a jeho Doplnenia pri určení výšky licenčného poplatku v sadzbe 2% z ročných tržieb, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam pri určení výšky licenčného poplatku, čím žalobca preukázal odvolací dôvod podľa . Takýto postup okresného súdu, prihliadnutie na neprípustné Doplnenie k znaleckému posudku a z toho vyplývajúce nesprávne skutkové zistenia na základe takto neprípustného listinného dokladu, zakladá inú vadu konania v dôsledku, ktorej došlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci.

108. Žalobca voči tretej výrokovej vete namietal aj to, že súd prvej inštancie mu nepriznal úroky z omeškania, ktorých sa domáhal od rozšírenia žaloby. Tvrdil, že odôvodnenie tretej výrokovej vety je nepreskúmateľné, ako aj to, že súdom prvej inštancie prezentovaný záver o vzniku nároku na zaplatenie úroku z omeškania až v prípade neuhradenia náhrady škody po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia je v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Podľa odvolacieho súdu je záver súdu prvej inštancie o zamietnutí úrokov z omeškania z uplatnenej náhrady škody nesprávny.

109. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným, predmetom ktorého je v konaní uplatnený nárok na náhradu škody, je vzťahom vzniknutým medzi podnikateľmi a pri ich podnikateľskej činnosti. Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že ustanovenia záväzkovej časti podľa a nasl. pripadajú do úvahy len vtedy, ak sa jedná o zmluvný záväzkový vzťah. Ust. jednoznačne definuje aplikáciu , ak sa jedná o záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Ust. neobsahuje obmedzenie aplikácie záväzkovej časti len v prípade existencie zmluvného vzťahu. Naopak záväzkový vzťah môže medzi stranami - podnikateľmi vzniknúť aj v prípade absencie konkrétneho zmluvného vzťahu, napr. zo zodpovednostných vzťahov. Záväzkový vzťah v danom prípade vznikol tým, že došlo k preukázateľnému porušeniu práv žalobcu ako majiteľa ochranných známok neoprávneným užívaním týchto označení zo strany žalovaného pri jeho podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na postavenie strán sporu ako podnikateľov, je preto vzťah medzi stranami konania obchodno-záväzkovým vzťahom.

110. Výška a spôsob určenia náhrady škody v prípade zásahu do práv z duševného vlastníctva je určená v ust. , ktorý sa na daný prípad aplikuje v zmysle , avšak na posúdenie vzťahu medzi stranami sporu sa použije úprava obchodno-záväzkových vzťahov podľa a nasl. . Náhrada škody sa v zmysle cit. ust. určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Znamená to, že pokiaľ je náhrada škody uplatňovaná za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014, potom jej výška je taká, aká by bola odmena za získanie takej licencie v danom období, t.j. ktorú by bol žalovaný povinný platiť v prípade existencie licenčnej zmluvy. Súd prvej inštancie dostatočne nezdôvodnil svoj záver o tom, že nárok na takto uplatnenú náhradu škody vzniká žalobcovi až momentom priznania súdu a potom úrok z omeškania mu patrí až za omeškanie s plnením podľa tohto rozsudku.

111. Podľa odvolacieho súdu mal súd prvej inštancie postupovať v zmysle a . Keďže v danom prípade sa jedná o omeškanie s peňažným plnením a žalobca v konaní nepreukázal výzvu voči žalovanému na zaplatenie uplatneného nároku na náhradu škody, potom v zmysle zaužívanej judikatúry aj samotné podanie žaloby môže mať hmotnoprávne účinky, v danom prípade žaloba môže plniť úlohu výzvy na zaplatenie dlžnej sumy. Pokiaľ v priebehu ďalšieho konania žalobca nepreukáže inak doručenie výzvy voči žalovanému na zaplatenie náhrady škody, potom v zmysle posúdi súd prvej inštancie nárok uplatnený žalobcom na základe doručenia rozšírenia žaloby zo dňa 01.09.2014

s prihliadnutím na okamih, kedy bola táto žaloba doručená žalovanému, pričom po pripočítaní 30 dní od jej doručenia žalovanému vzniká žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa cit. úpravy . V danom prípade doručenie žaloby (pokiaľ nebude preukázaná výzva na zaplatenie náhrady škody iným spôsobom a v inom dátume) je potrebné považovať za doručenie dokladu požadujúceho plnenie podľa .

112. Odvolací súd súhlasí s odvolaním žalobcu, že právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie o nepriznaní úroku z omeškania je nesprávne, pričom súd prvej inštancie vzhľadom na nesprávne právne posúdenie nevykonal žiadne dôkazy preukazujúce určenie konkrétneho dňa, od ktorého žalobcovi vzniká nárok na úroky z omeškania podľa a nasl. .

113. Z uvedených dôvodov je odvolanie žalobcu voči tretej výrokovej vete rozhodnutia súdu prvej inštancie o čiastočnom zamietnutí žaloby dôvodné a odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie podľa a v celom rozsahu tretej výrokovej vety, v ktorej zamietol žalobu nad priznanú sadzbu 2% z obratu žalovaného za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014 a v ktorej zamietol uplatnený úrok z omeškania, zrušil a aj v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie podľa .

114. Nad rámec vyššie uvedeného považuje odvolací súd za nevyhnutné vyjadriť sa k záverom súdu prvej inštancie o zjavnej neprimeranosti licenčného poplatku požadovaného žalobcom v sadzbe 5,59% z tržieb žalovaného, ktoré podľa súdu prvej inštancie nezodpovedá zásadám poctivého obchodného styku podľa § 265 Obch. zák. (bod 23. napadnutého rozhodnutia). Žalobca takýto záver súdu prvej inštancie namietal ako nedôvodný a odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu o nesprávnom posúdení a aplikácii inštitútu poctivého obchodného styku pri uplatňovaní nároku na náhradu škody.

115. Výška náhrady škody pri porušení práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy sa určuje podľa v najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná. Vychádza sa z použitia licenčných zmlúv a poplatkov, ktoré by pripadali do úvahy v prípade, ak by sa právo duševného vlastníctva využívalo legálne, t.j. v súlade s licenčnou zmluvou. Všetky tri znalecké posudky vychádzali pri určení výšky náhrady škody z určenia sadzby licenčného poplatku z tržieb žalovaného.

116. Samotnú výšku náhrady škody preto pri použití tejto metódy ovplyvňujú dva faktory, a to výška dosiahnutých tržieb žalovaného a určenie sadzby, t.j. výšky licenčného poplatku z týchto tržieb. Podľa odvolacieho súdu práve metodika určenia výšky licenčného poplatku z tržieb porušovateľa práva z duševného vlastníctva je objektivizujúcim faktorom, ktorý neumožňuje porušovateľovi meniť, resp. deformovať základ pre určenie tohto poplatku daňovou optimalizáciou, resp. iným spôsobom ovplyvňovania hospodárskeho výsledku. Výška licenčného poplatku je preto podľa odvolacieho súdu objektívne určená z tržieb, ktoré sú zistiteľné a preukázateľné.

117. Súd prvej inštancie konštatoval v bode 23. napadnutého rozhodnutia, že licenčný poplatok v sadzbe 5% až 5,59% z tržieb považoval za zjavne neprimeraný v rozpore s poctivým obchodným stykom, a to s prihliadnutím na rozsah pôsobenia žalovaného. Súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil svoju úvahu vo vzťahu k tvrdeniu o neprimeranosti výšky licenčného poplatku k výške dosiahnutých tržieb v konkrétnom období zo strany žalovaného, ktoré boli základom pre určenie výšky licenčného poplatku. Hodnota podniku, na ktorý odkazoval žalovaný vo vzťahu k výške licenčného poplatku je právne irelevantná a nemá oporu v spôsobe určenia výšky licenčného poplatku podľa . Ďalšie faktory uvedené súdom prvej inštancie, ktoré podľa jeho názoru mali vplyv na zníženie licenčného poplatku, a to lokálne pôsobenie žalovaného, rozsah jeho obchodnej činnosti, oblasť jeho pôsobenia odlišná od hlavnej pôsobnosti žalobcu a upustenie od používania označení zasahujúcich do práv žalobcu sú faktormi, ktoré by mohli mať vplyv na zníženie výšky licenčného poplatku, avšak netýkajú sa prípadného rozporu so zásadou poctivého obchodného styku podľa Obch. zák.

118. Rozsah pôsobenia žalovaného ako dôvod aplikácie ust. § 265 Obch. zák., t.j. poctivého obchodného styku je nepostačujúcim na tento záver súdu prvej inštancie. Tak ako to v priebehu konania prezentoval žalobca, rozsah pôsobenia žalovaného je objektivizovaný výškou ním dosiahnutých tržieb, z ktorých sa výška licenčného poplatku vypočítava. Pokiaľ žalobca namietal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie aplikáciu a dôvody aplikácie ., jeho námietky voči odôvodneniu súdu prvej inštancie sú

dôvodné. V priebehu ďalšieho konania preto bude súd prvej inštancie vychádzať z výšky tržieb dosiahnutých žalovaným v sledovanom období a určenia výšky licenčného poplatku z týchto tržieb, pričom ani hodnota podniku a ani rozsah činností žalovaného nie je v danom prípade dôvodom aplikácie poctivého obchodného styku pri obmedzení nároku uplatneného žalobcom na náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. uvedené žalobcom.

119. Pokiaľ žalobca aj žalovaný vo svojich odvolaniach, v duplikách a replikách k odvolaniam rozsiahlo zdôvodňovali rozpory a prípadne aplikáciu alebo neaplikáciu Znaleckého posudku č. 49/2017 vrátane jeho Doplnenia vypracovaného VÚRHP s.r.o. (prihliadnutie alebo neprihliadnutie na dobré meno ochranných známok žalobcu, prihliadnutie alebo neprihliadnutie na osobitosti a konkrétne okolnosti daného prípadu pri stanovení výšky licenčného poplatku) je podľa odvolacieho súdu v tomto štádiu nadbytočné pri rozhodovaní o odvolaniach strán sporu sa týmito rôznymi závermi posudku VÚRHP s ostatnými dvomi posudkami zaoberať. Ako bolo uvedené vyššie, odvolací súd považuje Znalecký posudok č. 49/2017 vrátane jeho Doplnenia č. 16/2018 za neprípustné a nesprávny postup zo strany okresného súdu, pokiaľ pri výške licenčného poplatku tento vychádzal z takto neprípustného Doplnenia k znaleckému posudku.

120. Odvolací súd musí konštatovať, že vo viacerých bodoch je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, resp. zmätočné, čo je popretím práva na spravodlivý proces v zmysle .

121. Prvou výrokovou vetou síce súd prvej inštancie mienil zastaviť konanie v časti o náhradu škody za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010, avšak v napadnutom rozhodnutí tomu žiadne odôvodnenie nezodpovedá (okrem bodu 25. odôvodnenia týkajúceho sa trov konania). V bode 19. napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatuje, že žalobca požaduje náhradu škody od 02.04.2010 do 31.03.2014. Ďalej konštatuje, že žalovaný vzniesol námietku premlčania od 02.04.2010 do 04.09.2010, na ktorú musel okresný súd prihliadnuť, preto náhradu škody priznal len za obdobie od 01.09.2010, odkedy bolo rozšírenie žaloby doručené faxom, do 31.03.2014. Konštatoval, že ide o obchodnoprávny vzťah a pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby, ako aj ďalšie právne inštitúty, aplikoval . Z tohto odôvodnenia v bode 19. nie je zrejmé, či teda odôvodňoval okresný súd zamietnutie žaloby za obdobie od 02.04.2010 do 31.08.2010, keďže konštatoval prihliadnutie na premlčanie vznesené žalovaným, hoci na druhej strane v tejto časti mienil konanie zastaviť podľa prvej výrokovej vety napadnutého rozhodnutia. Okresný súd doslova uvádza: „Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania za obdobie od 02.04.2010 do 04.09.2010, na ktorú súd musel prihliadať, preto súd náhradu škody priznal len za obdobie od 01.09.2010 do 31.03.2014“. V tejto časti však súd prvej inštancie konanie v prvej výrokovej vete zastavil.

122. V druhej výrokovej vete priznal súd prvej inštancie žalobcovi právo na náhradu škody 2% ročne z obratu žalovaného od 01.09.2010 do 31.03.2014. V bode 24. napadnutého rozhodnutia však súd prvej inštancie konštatoval, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi náhradu škody za obdobie od 05.09.2010 (nie od 01.09.2010) a odôvodnenie aj v tejto časti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k druhej výrokovej vete je zmätočné.

123. Aj z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok a zmätočnosť odôvodnenia.

124. Žalovaný podal odvolanie aj voči IV., V., VI. a VII. výrokovej vete napadnutého rozhodnutia. V IV. a V. výrokovej vete uložil okresný súd žalovanému povinnosť nahradiť znaleckej organizácii JHS s. r. o. znaleckú odmenu určenú v konkrétnej výške, resp. v rozsahu 100% za ďalšie úkony jej znaleckej činnosti. Vo výroku VI. a VII. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100% a žalobcu zaplatiť žalovaného trovy konania v rozsahu 20%. Vzhľadom na to, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v II. a III. výrokovej vete, zrušil aj súvisiace výroky VI. a VII. o náhrade trov tohto konania, ako aj výroky IV. a V. o povinnosti žalovaného nahradiť znaleckej organizácii JHS s. r. o. znaleckú odmenu.

125. Odvolací súd musí konštatovať, že dôvody uvedené žalovaným v odvolaní proti výrokom VI. a VII. sú dôvodné. V bode 25. napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatuje, že zásadu úspechu o veci

treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Ďalej konštatuje, že aj keď priznal žalobcovi nižšiu ako požadovanú sumu (2% z tržieb oproti 5,59% z tržieb), neznamená to neúspech žalobcu, čo do základu sporu. Dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešný, a preto mu priznal plnú náhradu trov od neúspešného žalovaného. Zároveň okresný súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 20%, pretože vzal svoju žalobu späť za obdobie od 02.04.2010 do 31.8.2010, ktoré obdobie sa zhoduje s obdobím, za ktoré žalovaný vzniesol námietku premlčania. Vzhľadom na oprávnenú uplatnenú námietku premlčania, z procesného hľadiska to znamená, že žalobca zavinil zastavenie konania a je preto povinný uhradiť trovy konania žalovanému. Uviedol, že pôvodne bola uplatnená náhrada škody za 48 mesiacov, späťvzatie sa týkalo 5 mesiacov, čo predstavuje úspech žalobcu 89,58%, úspech žalovaného 10,42%. Z týchto dvoch číselných údajov dospel k záveru o tom, že zaviazal žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 20% žalovanému.

126. Odvolací súd konštatuje viaceré nesprávnosti týchto záverov a postupov súdu prvej inštancie, a to z dôvodu predchádzania opätovne nesprávnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie o trovách konania v novom rozhodnutí.

127. Ako uviedol správne súd prvej inštancie zásadu úspechu treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. Pôvodné ust. , ktoré umožňovalo priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade čiastočného neúspechu ak výška plnenia závisela od znaleckého posudku, úprava neprebrala, a preto je potrebné vychádzať zo zásady úspechu v tomto konaní. Iné kritérium neupravuje (okrem ). Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o náhrade trov konania mal zohľadňovať výšku uplatneného nároku žalobcu po jeho čiastočnom späťvzatí, a to podľa jeho peňažného vyjadrenia a nie podľa percentuálneho určenia a dĺžky obdobia. Po zohľadnení späťvzatia mal pomer úspechu v konaní v zmysle s použitím vyjadriť v jednom výroku a nie dvoma samostatnými výrokmi. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti náhrady trov konania je nepreskúmateľné a zmätočné aj v časti výpočtu, podľa ktorého zaviazal súd prvej inštancie žalobcu na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 20%, keď okresný súd vychádzal z 89,58% úspechu žalobcu a 10,42% úspechu žalovaného a dospel k záveru o povinnosti žalobcu nahradiť žalovanému 20% trov konania.

128. Odvolací súd musí konštatovať, že aj výroky IV. a V., ktorými zaviazal žalovaného na zaplatenie odmeny znaleckej organizácii, nezodpovedajú princípom úspešnosti v konaní. Ani v tejto časti súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezohľadnil úspešnosť žalobcu a žalovaného v tomto konaní. Súd prvej inštancie konštatoval, že zaviazal žalovaného na zaplatenie znaleckej odmeny organizácie JHS v celom rozsahu z dôvodu, že to bol žalovaný, ktorý navrhol znalecké dokazovanie. V súlade s princípmi, na ktorých pozostáva úprava je neprípustné, aby tretie osoby, v danom prípade znalecká organizácia, nemala uhradené všetky náklady vynaložené v súdnom konaní na základe žiadosti súdu, ktorý ju ustanovil do konania ako znaleckú organizáciu. Pri zohľadnení zásad úspechu v konaní podľa a neuviedol súd prvej inštancie žiaden rozumný dôvod, aby sa na náhrade týchto nákladov znaleckej organizácie nepodieľali ako žalobca, tak aj žalovaný podľa úspechu v tomto konaní, čo zodpovedá princípom spravodlivosti podľa .

129. Aj v časti odvolania proti výrokom IV. až VII. bolo odvolanie žalovaného dôvodné. Odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v časti výrokov IV. až VII. ako súvisiacich výrokov k výrokom II. a III. napadnutého rozhodnutia ako aj z dôvodu ich vecnej nesprávnosti. Súd prvej inštancie pri novom rozhodovaní o náhrade trov konania a o nákladoch znaleckej organizácie zohľadní vyššie uvedený záver odvolacieho súdu.

130. V rozsahu I. výrokovej vety ostalo rozhodnutie Okresného súdu nedotknuté odvolaním, preto o ňom odvolací súd nerozhodoval.

131. Odvolací súd však musí zdôrazniť, že žalobca si uplatnil voči žalovanému nárok na zaplatenie náhrady škody v sume 101.987,- Eur a čiastočným späťvzatím zo dňa 05.02.2019 vzal svoju žalobu späť v časti vyčíslenej náhrady škody v rozsahu 9.170,- Eur. Súd prvej inštancie však o takomto čiastočnom späťvzatí týkajúcom sa presne vyčíslenej sumy z pôvodne uplatneného nároku doteraz nerozhodol. Súdom prvej inštancie formulovaný I. výrok o čiastočnom zastavení konania nezodpovedá žalobcom vyčíslenej náhrade škody a vyčísleného čiastočného späťvzatia. V ďalšom konaní preto súd prvej

inštancie sa bude dôsledne riadiť žalobcom uplatneným nárokom v presne vyčíslenej sume, ako aj jeho dispozičnými úkonmi vykonanými v priebehu konania.

132. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdi opätovne nárok uplatnený žalobcom v celom rozsahu s prihliadnutím na ním konkrétne vyčíslenú sumu náhrady škody a po zohľadnení žalobcom vykonaného čiastočného späťvzatia v presne určenej peňažnej sume. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu bude vychádzať z tvrdení strán konania, z vyhodnotenia sporných a nesporných tvrdení v priebehu konania pri zohľadnení právneho názoru odvolacieho súdu o nepoužiteľnosti znaleckého posudku č. 49/2017 vrátane jeho Doplnenia č. 16/2018. Pri opätovnom rozhodovaní o nároku žalobcu po jeho čiastočnom späťvzatí zohľadní všetky sporné tvrdenia strán, týkajúce sa faktorov pripadajúcich do úvahy na zvýšenie alebo zníženie výšky licenčného poplatku (dobré meno ochranných známok žalobcu, ako aj osobitosti daného prípadu namietaného žalovaným - lokálnosť, rozsah činnosti, rôzne odvetvia podnikania strán konania, upustenie od zásahu do práv a pod.), pričom svoj záver o prihliadnutí alebo neprihliadnutí na faktory ako zvyšujúce, tak aj znižujúce sadzbu licenčného poplatku zrozumiteľným spôsobom odôvodní. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania z uplatneného nároku zohľadní názor odvolacieho súdu uvedený vyššie. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania a nákladov znaleckej organizácie zohľadní úspech strán v konaní podľa zásad uvedených v a 256 ods. 1 .

133. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).