Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 400/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu

a vlastniť majetok podľa , a Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Obdo p o r u š i l základné právo JUDr. M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -823

z 28. februára 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. M. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,61 €

(slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. K. do jedného

mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. M. T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-15 zo 14. septembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

JUDr. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. apríla

2012 a najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je správkyňou konkurznej podstaty úpadcu D.,

a. s. „v konkurze“ (ďalej len „úpadca“), na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 8. januára 2004.

Úpadca ešte pred vyhlásením konkurzu podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) žalobu o zaplatenie peňažnej pohľadávky proti dlžníkovi T., a. s. (ďalej len

„žalovaná“). Súdne konanie je vedené pod sp. zn. . Spoločnosť S. po začatí

súdneho konania 27. decembra 2002 podala návrh na pripustenie zmeny účastníka na strane

žalobcu, ktorý odôvodnila zmluvou o postúpení žalovanej pohľadávky z úpadcu na ňu ako

na postupníka. Uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2004 bola

zmena účastníka pripustená tak, že z konania vystúpil úpadca a na jeho miesto vstúpila ako

nová žalobkyňa spoločnosť S. (ďalej len „žalobkyňa“). Hoci podľa § 14 ods. 1 písm. a) a h)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyhlásenie

konkurzu má aj ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv

a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu

a zanikajú úpadcove príkazy, plnomocenstvá, prokúry a dosiaľ neprijaté návrhy na uzavretie

zmluvy, krajský súd vychádzal zo splnomocnenia, ktoré úpadca ešte pred vyhlásením

konkurzu 29. mája 2002 udelil JUDr. J. V. na zastúpenie v konaní, i keď v čase

rozhodovania krajského súdu bol už konkurz vyhlásený a uznesenie doručil tomuto

splnomocnencovi, ktorý ho prevzal 10. augusta 2004. Toto doručenie vzhľadom na uvedené

skutočnosti nebolo možné považovať za riadne doručenie. Uznesenie bolo napokon

doručené sťažovateľke ako jedinej oprávnenej osobe až na jej výslovnú žiadosť ako

správkyne konkurznej podstaty 9. júna 2008. Podľa názoru krajského súdu na základe

predložených dôkazov bolo preukázané, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne

predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Podľa

presvedčenia sťažovateľky však zmluva o postúpení pohľadávky vo výške

144 790 608,16 Sk s prísl. z 28. januára 2002, ktorou žalobkyňa preukazovala prevod práv,

je absolútne neplatná, a to z viacerých dôvodov, ktoré sťažovateľka podrobne rozvádza.

Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -782 z 31. októbra

2008 bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté ako podané niekým, kto na odvolanie nie je

oprávnený. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolanie podala neoprávnená osoba, pretože ho

podala sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty v postavení vedľajšieho účastníka

na strane žalobkyne. Ako vedľajší účastník na strane žalobkyne sťažovateľka nemohla

účinne podať odvolanie proti uzneseniu krajského súdu, keďže v čase, keď uznesenie

o pripustení zmeny žalobcu nadobudlo právoplatnosť, sťažovateľka nebola účastníčkou

konania a jej odvolacia lehota bola limitovaná odvolacou lehotou účastníka. Navyše,

odvolanie proti vôli účastníka konania ani nesmela podať. Uznesením najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky

proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu

sťažovateľka v podanom dovolaní sama uznala, že v čase podania odvolania proti uzneseniu

krajského súdu (9. septembra 2008) bola vedľajším účastníkom na strane žalobkyne

v zmysle uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája

2007. Preto v uvedenom procesnom postavení nebola oprávnená na podanie odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov

a dohovoru. Z rozhodnutí všeobecných súdov totiž vlastne vyplýva, že účastník konania

stráca opravný prostriedok, pokiaľ po vydaní rozhodnutia sa stane v tom istom konaní

vedľajším účastníkom. Pritom k vzniknutej procesnej situácii došlo v dôsledku viacerých

okolností. Pochybil krajský súd, keď uznesenie doručoval právnemu zástupcovi, ktorého

mandát už zanikol, pričom riadne doručenie uznesenia sa vykonalo až v roku 2008.

Medzitým sa sťažovateľka stala vedľajším účastníkom v konaní. V právnom štáte nie je

možné na takúto neštandardnú a právnym predpisom nepredvídanú situáciu hľadieť striktne

formálne a odňať tým sťažovateľke možnosť podať riadny alebo mimoriadny opravný

prostriedok. Akceptácia záveru najvyššieho súdu by vlastne znamenala, že môže existovať

situácia, keď riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok je prípustný, ale niet toho

(účastníka), kto by ho mohol uplatniť. Takáto interpretácia znamená formálnu, a nie reálnu

ochranu základného práva podľa . Najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, ako

mala sťažovateľka postupovať, pokiaľ chcela svoje právo podať odvolanie alebo dovolanie

účinne uplatniť, a či mala vykonať úkony potrebné na to, aby prestala byť vedľajším

účastníkom. Pritom zákon niekomu, kto sa stal vedľajším účastníkom, neponúka žiaden

procesný nástroj, ako má z konania v postavení vedľajšieho účastníka na základe vlastného

procesného úkonu vystúpiť. Nie je úplne zrejmé ani to, na základe akého ustanovenia

bolo dovolanie odmietnuté. Uznesenie je v tejto časti

nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Napokon, uznesenie je založené na posudzovaní vecnej

správnosti odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu. Preto treba považovať za vnútorné

protirečenie, keď podľa výroku uznesenia sa dovolanie odmietlo pre neprípustnosť, hoci

v skutočnosti z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že dovolanie nebolo považované

za dôvodné, a v takomto prípade malo byť zamietnuté.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

1 Obdo s tým, aby bolo uznesenie z 28. februára 2011 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedom obchodno-

právneho kolégia, č. k. -75 (Nobs 129/2011) z 20. februára 2012 doručeného

ústavnému súdu 2. marca 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky

nedošlo. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia

bolo jej dovolanie odmietnuté, nie je akceptovateľné,

pretože z uznesenia zjavne vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté podľa ustanovenia § 218

ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho súdneho

poriadku, ako neprípustné. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou, podľa ktorej je uznesenie

založené na posudzovaní vecnej správnosti odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu, pričom

v takomto prípade malo byť dovolanie správne zamietnuté, a nie odmietnuté. V skutočnosti

sa najvyšší súd so zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť otázkou vecnej

správnosti odvolacieho uznesenia nezaoberal. Musel sa zároveň povinne zaoberať aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Najvyšší

súd teda iba ozrejmoval nedôvodnosť namietanej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku. Najvyšší súd je presvedčený, že sa adekvátne zaoberal všetkými

podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak,

ako to zjavne vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia spĺňajúceho kritériá ústavnej

akceptovateľnosti. Odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok. Sťažovateľka

svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo

nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym

základom pre namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivý proces.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. apríla 2012 doručenej ústavnému

súdu 19. apríla 2012 vyplýva, že najvyšší súd zotrváva na svojom postoji, v zmysle ktorého

predmetom dovolacieho konania malo byť rozhodovanie o dovolaní sťažovateľky ako

vedľajšej účastníčky, a teda nie ako o mimoriadnom opravnom prostriedku pôvodného

žalobcu (úpadcu) proti uzneseniu o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu. Pôvodný

žalobca (úpadca) tak ostal ukrátený o riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti

rozhodnutiu o jeho „vystúpení“ z konania (dokonca na podklade návrhu tretej osoby

odlišnej od úpadcu), hoci ho riadne a včas podal. Tým prišiel o prvú a jedinú možnosť

akokoľvek sa procesne relevantným spôsobom vyjadriť k otázke, či skutočne došlo

k tvrdenému prevodu práva, o ktoré v konaní šlo, a teda či tu bol dôvod na zmenu v osobe

žalobcu. Výsledkom procesných pochybení všeobecných súdov a zvláštnej zhody

skutkových a procesných okolností bol potom ústavne neakceptovateľný stav odňatia

akejkoľvek možnosti úpadcu podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho vystúpení

z konania. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nevyvrátil dôvody, v existencii ktorých

sťažovateľka vidí porušenie označených práv. Možno konštatovať, že najvyšší súd

rezignoval na akúkoľvek obranu proti tvrdeniam sťažovateľky.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. -823 z 28. februára 2011

vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka

na strane žalobkyne proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -782

z 31. októbra 2008. Sťažovateľka namietala existenciu vady konania podľa § 237 písm. f)

, ktorá podľa jej názoru spočívala v postupe najvyššieho

súdu v odvolacom konaní, ktorý bez ďalšieho konštatoval nutnosť odmietnutia odvolania

proti uzneseniu krajského súdu s tým, že odvolateľom je v danom prípade vedľajší účastník

na strane žalobkyne ako osoba neoprávnená na podanie odvolania. Podľa názoru

sťažovateľky najvyšší súd v odvolacom konaní takto rozhodol bez toho, aby si najskôr

uvedomil, že súčasne tá istá osoba (sťažovateľka) je v danom čase zároveň aj jedinou

osobou oprávnenou podať odvolanie v mene úpadcu ako pôvodného žalobcu, a to ako jeho

zástupkyňa v postavení správkyne konkurznej podstaty, teda nie z pozície vedľajšieho

účastníka na strane žalobkyne. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno so sťažovateľkou

súhlasiť a treba konštatovať neexistenciu namietnutej vady konania v zmysle § 237 písm. f)

. Popritom treba akceptovať názor sťažovateľky, podľa

ktorého v danom prípade ide o netypickú procesnú situáciu. Objektívne je zo spisového

materiálu skutočne zjavné, že v čase, keď úpadca ako pôvodný žalobca prostredníctvom

sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty úpadcu podal odvolanie proti uzneseniu

krajského súdu z 19. apríla 2004 o pripustení zámeny účastníka konania na strane žalobcu,

bola sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty vedľajším účastníkom na strane

žalobkyne na základe uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007 právoplatného 3. mája

2007, týkajúceho sa jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne.

Je pravdou, že toto uznesenie bolo vydané po vydaní uznesenia o pripustení zámeny

účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty na podanie odvolania

úpadcu ako pôvodného žalobcu proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane

žalobcu. Námietka sťažovateľky týkajúca sa nesprávneho postupu krajského súdu pri

doručovaní uznesenia o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu nemá pre posúdenie

prípustnosti dovolania v zmysle vytknutej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní tohto uznesenia sa

konvalidovalo tým, že krajský súd na základe žiadosti sťažovateľky z 26. mája 2008 doručil

uznesenie o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu už správne úpadcovi ako

pôvodnému žalobcovi, a to prostredníctvom sťažovateľky ako správkyne konkurznej

podstaty úpadcu. Stalo sa tak 9. júna 2008. Keďže na základe tohto doručenia následne

podal úpadca ako pôvodný žalobca včas odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa najvyšší súd

v odvolacom konaní zaoberal a neodmietol ho pre jeho oneskorené podanie, nemožno

súhlasiť s tým, že by už toto pôvodne chybné doručovanie malo za následok odňatie

možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať pred súdom tým, že by sa mu odňala

možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok. Na margo uvedeného je

potrebné poznamenať, že napriek riadnemu doručeniu uznesenia krajského súdu úpadcovi

ako pôvodnému žalobcovi až 9. júna 2008 musel mať tento, resp. osoba oprávnená v jeho

mene konať (sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu), vedomosť

o uznesení minimálne pred 11. septembrom 2006, pretože v tento deň podala krajskému

súdu návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu späť zo žalobkyne na úpadcu,

resp. pre prípad nevyhovenia návrhu na zámenu žiadala o svoje pripustenie do konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne, o čom krajský súd rozhodol uznesením

z 13. marca 2007. Sťažovateľka sama v dovolaní uznala, že v čase podania odvolania proti

uzneseniu krajského súdu o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, teda

9. septembra 2008, bola vedľajším účastníkom na strane žalobkyne v zmysle uznesenia

krajského súdu z 13. marca 2007, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája 2007. Preto jej

námietka, podľa ktorej je ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu ako pôvodného

žalobcu oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane

žalobcu, je v rozpore s tým, že procesne je vedľajším účastníkom od 3. mája 2007, keď

nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu o jej pripustení do konania ako

vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne. Najvyšší súd preto v odvolacom konaní

rozhodol správne, keď odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b)

ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Na

základe uvedeného nie je daná existencia sťažovateľkou namietanej vady konania v zmysle

, pričom najvyšší súd v dovolacom konaní

nezistil ani žiadne iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté uznesenie zrušiť.

Preto bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s §

243b ods. 5 prvou vetou .

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch(…)

Sťažovateľka zdôrazňuje, že vystupovala tak v odvolacom, ako aj v dovolacom

konaní v postavení úpadcu ako pôvodného žalobcu, a nie ako vedľajší účastník.

Najvyšší súd je presvedčený, že sťažovateľka ako vedľajší účastník nebola oprávnená

podať odvolanie, a preto odmietnutie jej dovolania bolo správne a náležite zdôvodnené.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým prisvedčiť najvyššiemu súdu, podľa

ktorého v čase, keď úpadca ako pôvodný žalobca prostredníctvom sťažovateľky ako

správkyne konkurznej podstaty podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla

2004 o pripustení zámeny účastníka konania na strane žalobcu, bola sťažovateľka ako

správkyňa konkurznej podstaty považovaná za vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne

v zmysle uznesenia z 13. marca 2007. Toto uznesenie bolo vydané síce po vydaní uznesenia

o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty

na podanie odvolania úpadcu ako pôvodného žalobcu proti tomuto uzneseniu.

Keďže sa s týmito závermi stotožňuje aj sťažovateľka, sú teda medzi účastníkmi

konania nesporné.

Naproti tomu ako sporný sa javí ďalší záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

námietka sťažovateľky týkajúca sa nesprávneho postupu krajského súdu pri doručovaní

uznesenia o pripustení zámeny účastníka nemá pre posúdenie prípustnosti dovolania

v zmysle vytknutej vady podľa

opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní uznesenia sa konvalidovalo

tým, že krajský súd uznesenie doručil úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi, a to

prostredníctvom sťažovateľky, pričom podané odvolanie nebolo odmietnuté ako

oneskorené. Najvyšší súd preto nemôže ani súhlasiť s tým, že by už toto pôvodné chybné

doručovanie malo za následok odňatie možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať

pred súdom tým, že by sa mu odňala možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný

prostriedok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

„Zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup

k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť.“

()

Základné právo na súdnu ochranu si v materiálnom zmysle vyžaduje takú aplikáciu

zákonných ustanovení o procesnom postupe všeobecného súdu, ktorá zabezpečí reálny

prístup účastníka konania k súdu, a to vrátane odvolacieho súdu. A fortiori to platí

v prípade, ak všeobecný súd chybne postupoval. Z ústavného hľadiska sa javí ako popretie

samej podstaty práva na prístup k súdu, ak účastník konania prišiel o prístup k odvolaciemu

súdu (o meritórne konanie a rozhodnutie o odvolaní) v dôsledku pochybenia samotného

všeobecného súdu.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že o vedľajšom účastenstve sťažovateľky v konaní je

možné uvažovať iba v prípade, ak pôvodný žalobca (za ktorého teraz koná sťažovateľka ako

správkyňa konkurznej podstaty) stratil svoje postavenie žalobcu. Sťažovateľka totiž nemôže

byť súčasne žalobkyňou, ale aj vedľajším účastníkom v tom istom súdnom konaní.

Z uvedeného dôvodu je celkom neakceptovateľná a vnútorne protirečivá právna

konštrukcia najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľku bolo treba pri doručovaní

uznesenia krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu, avšak pri rozhodovaní

o jej odvolaní sa už malo vychádzať z toho, že je vedľajším účastníkom, ktorý nie je

oprávnený podať odvolanie.

Za osobitej procesnoprávnej situácie, ktorá vznikla nesprávnym postupom krajského

súdu pri doručovaní uznesenia z 19. apríla 2004, bolo treba vychádzať nielen pri doručovaní

uznesenia sťažovateľke, ale aj pri rozhodovaní o odvolaní proti nemu z toho, že

sťažovateľka koná v mene úpadcu ako pôvodného žalobcu. Znamená to nielen to, že

odvolanie, ktoré podala, bolo včasné, ale aj to, že išlo o odvolanie oprávneného subjektu,

o ktorom sa malo meritórne konať a rozhodnúť.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237

písm. f) bolo neprípustné pre nenaplnenie tejto skutkovej

podstaty, sa vo svetle už uvedeného javí ako arbitrárny a ústavne neudržateľný, pretože

vo svojich dôsledkoch znamená popretie samej podstaty základného práva na súdnu

ochranu vo vzťahu k právu na prístup k odvolaciemu súdu. Došlo preto k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Naproti tomu nemožno prisvedčiť námietke sťažovateľky, podľa ktorej je dovolacie

uznesenie vnútorne rozporné, keďže najvyšší súd na jednej strane v dôvodoch uznesenia

meritórne hodnotí dovolacie argumenty sťažovateľky ako nedôvodné, avšak v rozpore s tým

z výroku uznesenia vyplýva, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru

sťažovateľky z procesnoprávneho hľadiska prichádzalo do úvahy v takomto prípade nie

odmietnutie, ale zamietnutie dovolania, teda meritórne rozhodnutie.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Zo znenia citovaného ustanovenia a z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu

vyplýva, že dovolanie, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho

súdneho poriadku, je prípustné len za splnenia dvoch podmienok. Dovolateľ musí

predovšetkým tvrdiť existenciu niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení, no okrem

toho táto vada musí byť aj objektívne daná. Inými slovami, dovolanie opierajúce sa

o ustanovenie môže byť buď odmietnuté ako

neprípustné, alebo mu môže byť vyhovené. Neprichádza teda do úvahy zamietnutie

takéhoto dovolania ako procesne prípustného, avšak vecne nedôvodného (na rozdiel

od dovolania, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 238 a § 239 Občianskeho

súdneho poriadku).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -823 z 28. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2

výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom

ústavného súdu. Sťažovateľku bude treba do meritórneho rozhodnutia o odvolaní proti

uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu. Ak bude jej odvolaniu

vyhovené, potom i naďalej bude mať procesné postavenie žalobkyne. V opačnom prípade

bude prichádzať do úvahy status vedľajšieho účastníka.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume

396,61 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava

zastupovania, sťažnosť) po 123,50 € a za jeden úkon právnych služieb v roku 2012 (replika

na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 127,16 €, ako aj za dva režijné paušály po 7,41 €

a za jeden režijný paušál 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).

Hoci sťažovateľka tvrdila, že došlo aj k porušeniu jej základného práva na zákonného

sudcu podľa a základného práva vlastniť majetok podľa

, neuviedla žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by porušenie týchto základných práv

mohlo vyplývať. Preto v tejto časti nebolo možné jej sťažnosti vyhovieť (bod 4 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012