Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)II. ÚS 400/2011
PDF · 193.72 KB
No categories available
II. ÚS 400/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. októbra 2012
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. T. K., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu
a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 1 Obdo V/1/2009 a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Obdo V/1/2009 p o r u š i l základné právo JUDr. M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V/1/2009-823
z 28. februára 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. M. T. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,61 €
(slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. T. K. do jedného
mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. M. T. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 400/2011-15 zo 14. septembra 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
JUDr. M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu, na zákonného sudcu a vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Obdo V/1/2009.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 15. apríla
2012 a najvyšší súd vo vyjadrení z 20. februára 2012 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je správkyňou konkurznej podstaty úpadcu D.,
a. s. „v konkurze“ (ďalej len „úpadca“), na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27 K 203/2002 z 8. januára 2004.
Úpadca ešte pred vyhlásením konkurzu podal na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) žalobu o zaplatenie peňažnej pohľadávky proti dlžníkovi T., a. s. (ďalej len
„žalovaná“). Súdne konanie je vedené pod sp. zn. 52 Cb 36/2000. Spoločnosť S. po začatí
súdneho konania 27. decembra 2002 podala návrh na pripustenie zmeny účastníka na strane
žalobcu, ktorý odôvodnila zmluvou o postúpení žalovanej pohľadávky z úpadcu na ňu ako
na postupníka. Uznesením krajského súdu sp. zn. 52 Cb 36/2000 z 19. apríla 2004 bola
zmena účastníka pripustená tak, že z konania vystúpil úpadca a na jeho miesto vstúpila ako
nová žalobkyňa spoločnosť S. (ďalej len „žalobkyňa“). Hoci podľa § 14 ods. 1 písm. a) a h)
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov vyhlásenie
konkurzu má aj ten účinok, že oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, ako aj výkon práv
a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty, prechádzajú na správcu
a zanikajú úpadcove príkazy, plnomocenstvá, prokúry a dosiaľ neprijaté návrhy na uzavretie
zmluvy, krajský súd vychádzal zo splnomocnenia, ktoré úpadca ešte pred vyhlásením
konkurzu 29. mája 2002 udelil JUDr. J. V. na zastúpenie v konaní, i keď v čase
rozhodovania krajského súdu bol už konkurz vyhlásený a uznesenie doručil tomuto
splnomocnencovi, ktorý ho prevzal 10. augusta 2004. Toto doručenie vzhľadom na uvedené
skutočnosti nebolo možné považovať za riadne doručenie. Uznesenie bolo napokon
doručené sťažovateľke ako jedinej oprávnenej osobe až na jej výslovnú žiadosť ako
správkyne konkurznej podstaty 9. júna 2008. Podľa názoru krajského súdu na základe
predložených dôkazov bolo preukázané, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne
predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná. Podľa
presvedčenia sťažovateľky však zmluva o postúpení pohľadávky vo výške
144 790 608,16 Sk s prísl. z 28. januára 2002, ktorou žalobkyňa preukazovala prevod práv,
je absolútne neplatná, a to z viacerých dôvodov, ktoré sťažovateľka podrobne rozvádza.
Uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 6 Obo 145/2008-782 z 31. októbra
2008 bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté ako podané niekým, kto na odvolanie nie je
oprávnený. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolanie podala neoprávnená osoba, pretože ho
podala sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty v postavení vedľajšieho účastníka
na strane žalobkyne. Ako vedľajší účastník na strane žalobkyne sťažovateľka nemohla
účinne podať odvolanie proti uzneseniu krajského súdu, keďže v čase, keď uznesenie
o pripustení zmeny žalobcu nadobudlo právoplatnosť, sťažovateľka nebola účastníčkou
konania a jej odvolacia lehota bola limitovaná odvolacou lehotou účastníka. Navyše,
odvolanie proti vôli účastníka konania ani nesmela podať. Uznesením najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/1/2009 z 28. februára 2011 bolo dovolanie sťažovateľky
proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu odmietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu
sťažovateľka v podanom dovolaní sama uznala, že v čase podania odvolania proti uzneseniu
krajského súdu (9. septembra 2008) bola vedľajším účastníkom na strane žalobkyne
v zmysle uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája
2007. Preto v uvedenom procesnom postavení nebola oprávnená na podanie odvolania.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu označených článkov ústavy
a dohovoru. Z rozhodnutí všeobecných súdov totiž vlastne vyplýva, že účastník konania
stráca opravný prostriedok, pokiaľ po vydaní rozhodnutia sa stane v tom istom konaní
vedľajším účastníkom. Pritom k vzniknutej procesnej situácii došlo v dôsledku viacerých
okolností. Pochybil krajský súd, keď uznesenie doručoval právnemu zástupcovi, ktorého
mandát už zanikol, pričom riadne doručenie uznesenia sa vykonalo až v roku 2008.
Medzitým sa sťažovateľka stala vedľajším účastníkom v konaní. V právnom štáte nie je
možné na takúto neštandardnú a právnym predpisom nepredvídanú situáciu hľadieť striktne
formálne a odňať tým sťažovateľke možnosť podať riadny alebo mimoriadny opravný
prostriedok. Akceptácia záveru najvyššieho súdu by vlastne znamenala, že môže existovať
situácia, keď riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok je prípustný, ale niet toho
(účastníka), kto by ho mohol uplatniť. Takáto interpretácia znamená formálnu, a nie reálnu
ochranu základného práva podľa čl. 46 ústavy. Najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, ako
mala sťažovateľka postupovať, pokiaľ chcela svoje právo podať odvolanie alebo dovolanie
účinne uplatniť, a či mala vykonať úkony potrebné na to, aby prestala byť vedľajším
účastníkom. Pritom zákon niekomu, kto sa stal vedľajším účastníkom, neponúka žiaden
procesný nástroj, ako má z konania v postavení vedľajšieho účastníka na základe vlastného
procesného úkonu vystúpiť. Nie je úplne zrejmé ani to, na základe akého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku bolo dovolanie odmietnuté. Uznesenie je v tejto časti
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Napokon, uznesenie je založené na posudzovaní vecnej
správnosti odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu. Preto treba považovať za vnútorné
protirečenie, keď podľa výroku uznesenia sa dovolanie odmietlo pre neprípustnosť, hoci
v skutočnosti z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že dovolanie nebolo považované
za dôvodné, a v takomto prípade malo byť zamietnuté.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 Obdo V/1/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 28. februára 2011 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.
Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu, zastúpeného predsedom obchodno-
právneho kolégia, č. k. KP 4/2011-75 (Nobs 129/2011) z 20. februára 2012 doručeného
ústavnému súdu 2. marca 2012 vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľky
nedošlo. Tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého nie je zrejmé, na základe akého ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku bolo jej dovolanie odmietnuté, nie je akceptovateľné,
pretože z uznesenia zjavne vyplýva, že dovolanie bolo odmietnuté podľa ustanovenia § 218
ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 243b ods. 5 prvej vety Občianskeho súdneho
poriadku, ako neprípustné. Nemožno sa stotožniť ani s námietkou, podľa ktorej je uznesenie
založené na posudzovaní vecnej správnosti odvolacieho uznesenia najvyššieho súdu, pričom
v takomto prípade malo byť dovolanie správne zamietnuté, a nie odmietnuté. V skutočnosti
sa najvyšší súd so zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť otázkou vecnej
správnosti odvolacieho uznesenia nezaoberal. Musel sa zároveň povinne zaoberať aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší
súd teda iba ozrejmoval nedôvodnosť namietanej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku. Najvyšší súd je presvedčený, že sa adekvátne zaoberal všetkými
podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal tak,
ako to zjavne vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia spĺňajúceho kritériá ústavnej
akceptovateľnosti. Odôvodnenie poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok. Sťažovateľka
svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo
nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym
základom pre namietanie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivý proces.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľky z 15. apríla 2012 doručenej ústavnému
súdu 19. apríla 2012 vyplýva, že najvyšší súd zotrváva na svojom postoji, v zmysle ktorého
predmetom dovolacieho konania malo byť rozhodovanie o dovolaní sťažovateľky ako
vedľajšej účastníčky, a teda nie ako o mimoriadnom opravnom prostriedku pôvodného
žalobcu (úpadcu) proti uzneseniu o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu. Pôvodný
žalobca (úpadca) tak ostal ukrátený o riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti
rozhodnutiu o jeho „vystúpení“ z konania (dokonca na podklade návrhu tretej osoby
odlišnej od úpadcu), hoci ho riadne a včas podal. Tým prišiel o prvú a jedinú možnosť
akokoľvek sa procesne relevantným spôsobom vyjadriť k otázke, či skutočne došlo
k tvrdenému prevodu práva, o ktoré v konaní šlo, a teda či tu bol dôvod na zmenu v osobe
žalobcu. Výsledkom procesných pochybení všeobecných súdov a zvláštnej zhody
skutkových a procesných okolností bol potom ústavne neakceptovateľný stav odňatia
akejkoľvek možnosti úpadcu podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho vystúpení
z konania. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nevyvrátil dôvody, v existencii ktorých
sťažovateľka vidí porušenie označených práv. Možno konštatovať, že najvyšší súd
rezignoval na akúkoľvek obranu proti tvrdeniam sťažovateľky.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu č. k. 1 Obdo V/1/2009-823 z 28. februára 2011
vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka
na strane žalobkyne proti uzneseniu najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 145/2008-782
z 31. októbra 2008. Sťažovateľka namietala existenciu vady konania podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, ktorá podľa jej názoru spočívala v postupe najvyššieho
súdu v odvolacom konaní, ktorý bez ďalšieho konštatoval nutnosť odmietnutia odvolania
proti uzneseniu krajského súdu s tým, že odvolateľom je v danom prípade vedľajší účastník
na strane žalobkyne ako osoba neoprávnená na podanie odvolania. Podľa názoru
sťažovateľky najvyšší súd v odvolacom konaní takto rozhodol bez toho, aby si najskôr
uvedomil, že súčasne tá istá osoba (sťažovateľka) je v danom čase zároveň aj jedinou
osobou oprávnenou podať odvolanie v mene úpadcu ako pôvodného žalobcu, a to ako jeho
zástupkyňa v postavení správkyne konkurznej podstaty, teda nie z pozície vedľajšieho
účastníka na strane žalobkyne. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno so sťažovateľkou
súhlasiť a treba konštatovať neexistenciu namietnutej vady konania v zmysle § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Popritom treba akceptovať názor sťažovateľky, podľa
ktorého v danom prípade ide o netypickú procesnú situáciu. Objektívne je zo spisového
materiálu skutočne zjavné, že v čase, keď úpadca ako pôvodný žalobca prostredníctvom
sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty úpadcu podal odvolanie proti uzneseniu
krajského súdu z 19. apríla 2004 o pripustení zámeny účastníka konania na strane žalobcu,
bola sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty vedľajším účastníkom na strane
žalobkyne na základe uznesenia krajského súdu z 13. marca 2007 právoplatného 3. mája
2007, týkajúceho sa jej vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne.
Je pravdou, že toto uznesenie bolo vydané po vydaní uznesenia o pripustení zámeny
účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty na podanie odvolania
úpadcu ako pôvodného žalobcu proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane
žalobcu. Námietka sťažovateľky týkajúca sa nesprávneho postupu krajského súdu pri
doručovaní uznesenia o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu nemá pre posúdenie
prípustnosti dovolania v zmysle vytknutej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní tohto uznesenia sa
konvalidovalo tým, že krajský súd na základe žiadosti sťažovateľky z 26. mája 2008 doručil
uznesenie o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu už správne úpadcovi ako
pôvodnému žalobcovi, a to prostredníctvom sťažovateľky ako správkyne konkurznej
podstaty úpadcu. Stalo sa tak 9. júna 2008. Keďže na základe tohto doručenia následne
podal úpadca ako pôvodný žalobca včas odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa najvyšší súd
v odvolacom konaní zaoberal a neodmietol ho pre jeho oneskorené podanie, nemožno
súhlasiť s tým, že by už toto pôvodne chybné doručovanie malo za následok odňatie
možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať pred súdom tým, že by sa mu odňala
možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok. Na margo uvedeného je
potrebné poznamenať, že napriek riadnemu doručeniu uznesenia krajského súdu úpadcovi
ako pôvodnému žalobcovi až 9. júna 2008 musel mať tento, resp. osoba oprávnená v jeho
mene konať (sťažovateľka ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu), vedomosť
o uznesení minimálne pred 11. septembrom 2006, pretože v tento deň podala krajskému
súdu návrh na zámenu účastníka konania na strane žalobcu späť zo žalobkyne na úpadcu,
resp. pre prípad nevyhovenia návrhu na zámenu žiadala o svoje pripustenie do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne, o čom krajský súd rozhodol uznesením
z 13. marca 2007. Sťažovateľka sama v dovolaní uznala, že v čase podania odvolania proti
uzneseniu krajského súdu o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, teda
9. septembra 2008, bola vedľajším účastníkom na strane žalobkyne v zmysle uznesenia
krajského súdu z 13. marca 2007, ktoré sa stalo právoplatným 3. mája 2007. Preto jej
námietka, podľa ktorej je ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu ako pôvodného
žalobcu oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu o pripustení zámeny účastníka na strane
žalobcu, je v rozpore s tým, že procesne je vedľajším účastníkom od 3. mája 2007, keď
nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu o jej pripustení do konania ako
vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne. Najvyšší súd preto v odvolacom konaní
rozhodol správne, keď odvolanie sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku ako podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený. Na
základe uvedeného nie je daná existencia sťažovateľkou namietanej vady konania v zmysle
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, pričom najvyšší súd v dovolacom konaní
nezistil ani žiadne iné vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté uznesenie zrušiť.
Preto bolo dovolanie odmietnuté ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s §
243b ods. 5 prvou vetou Občianskeho súdneho poriadku.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(…)
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo(…) prejednaná(…) súdom(…), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch(…)
Sťažovateľka zdôrazňuje, že vystupovala tak v odvolacom, ako aj v dovolacom
konaní v postavení úpadcu ako pôvodného žalobcu, a nie ako vedľajší účastník.
Najvyšší súd je presvedčený, že sťažovateľka ako vedľajší účastník nebola oprávnená
podať odvolanie, a preto odmietnutie jej dovolania bolo správne a náležite zdôvodnené.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým prisvedčiť najvyššiemu súdu, podľa
ktorého v čase, keď úpadca ako pôvodný žalobca prostredníctvom sťažovateľky ako
správkyne konkurznej podstaty podal odvolanie proti uzneseniu krajského súdu z 19. apríla
2004 o pripustení zámeny účastníka konania na strane žalobcu, bola sťažovateľka ako
správkyňa konkurznej podstaty považovaná za vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne
v zmysle uznesenia z 13. marca 2007. Toto uznesenie bolo vydané síce po vydaní uznesenia
o pripustení zámeny účastníka na strane žalobcu, avšak zároveň pred uplynutím lehoty
na podanie odvolania úpadcu ako pôvodného žalobcu proti tomuto uzneseniu.
Keďže sa s týmito závermi stotožňuje aj sťažovateľka, sú teda medzi účastníkmi
konania nesporné.
Naproti tomu ako sporný sa javí ďalší záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
námietka sťažovateľky týkajúca sa nesprávneho postupu krajského súdu pri doručovaní
uznesenia o pripustení zámeny účastníka nemá pre posúdenie prípustnosti dovolania
v zmysle vytknutej vady podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
opodstatnenie, lebo pochybenie krajského súdu pri doručovaní uznesenia sa konvalidovalo
tým, že krajský súd uznesenie doručil úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi, a to
prostredníctvom sťažovateľky, pričom podané odvolanie nebolo odmietnuté ako
oneskorené. Najvyšší súd preto nemôže ani súhlasiť s tým, že by už toto pôvodné chybné
doručovanie malo za následok odňatie možnosti úpadcovi ako pôvodnému žalobcovi konať
pred súdom tým, že by sa mu odňala možnosť podať v zákonnej lehote riadny opravný
prostriedok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
„Zmyslom ústavného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup
k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť.“
Základné právo na súdnu ochranu si v materiálnom zmysle vyžaduje takú aplikáciu
zákonných ustanovení o procesnom postupe všeobecného súdu, ktorá zabezpečí reálny
prístup účastníka konania k súdu, a to vrátane odvolacieho súdu. A fortiori to platí
v prípade, ak všeobecný súd chybne postupoval. Z ústavného hľadiska sa javí ako popretie
samej podstaty práva na prístup k súdu, ak účastník konania prišiel o prístup k odvolaciemu
súdu (o meritórne konanie a rozhodnutie o odvolaní) v dôsledku pochybenia samotného
všeobecného súdu.
Už na prvý pohľad je zrejmé, že o vedľajšom účastenstve sťažovateľky v konaní je
možné uvažovať iba v prípade, ak pôvodný žalobca (za ktorého teraz koná sťažovateľka ako
správkyňa konkurznej podstaty) stratil svoje postavenie žalobcu. Sťažovateľka totiž nemôže
byť súčasne žalobkyňou, ale aj vedľajším účastníkom v tom istom súdnom konaní.
Z uvedeného dôvodu je celkom neakceptovateľná a vnútorne protirečivá právna
konštrukcia najvyššieho súdu, podľa ktorej sťažovateľku bolo treba pri doručovaní
uznesenia krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu, avšak pri rozhodovaní
o jej odvolaní sa už malo vychádzať z toho, že je vedľajším účastníkom, ktorý nie je
oprávnený podať odvolanie.
Za osobitej procesnoprávnej situácie, ktorá vznikla nesprávnym postupom krajského
súdu pri doručovaní uznesenia z 19. apríla 2004, bolo treba vychádzať nielen pri doručovaní
uznesenia sťažovateľke, ale aj pri rozhodovaní o odvolaní proti nemu z toho, že
sťažovateľka koná v mene úpadcu ako pôvodného žalobcu. Znamená to nielen to, že
odvolanie, ktoré podala, bolo včasné, ale aj to, že išlo o odvolanie oprávneného subjektu,
o ktorom sa malo meritórne konať a rozhodnúť.
Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku bolo neprípustné pre nenaplnenie tejto skutkovej
podstaty, sa vo svetle už uvedeného javí ako arbitrárny a ústavne neudržateľný, pretože
vo svojich dôsledkoch znamená popretie samej podstaty základného práva na súdnu
ochranu vo vzťahu k právu na prístup k odvolaciemu súdu. Došlo preto k porušeniu čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Naproti tomu nemožno prisvedčiť námietke sťažovateľky, podľa ktorej je dovolacie
uznesenie vnútorne rozporné, keďže najvyšší súd na jednej strane v dôvodoch uznesenia
meritórne hodnotí dovolacie argumenty sťažovateľky ako nedôvodné, avšak v rozpore s tým
z výroku uznesenia vyplýva, že dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru
sťažovateľky z procesnoprávneho hľadiska prichádzalo do úvahy v takomto prípade nie
odmietnutie, ale zamietnutie dovolania, teda meritórne rozhodnutie.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Zo znenia citovaného ustanovenia a z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
vyplýva, že dovolanie, prípustnosť ktorého sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho
súdneho poriadku, je prípustné len za splnenia dvoch podmienok. Dovolateľ musí
predovšetkým tvrdiť existenciu niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení, no okrem
toho táto vada musí byť aj objektívne daná. Inými slovami, dovolanie opierajúce sa
o ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku môže byť buď odmietnuté ako
neprípustné, alebo mu môže byť vyhovené. Neprichádza teda do úvahy zamietnutie
takéhoto dovolania ako procesne prípustného, avšak vecne nedôvodného (na rozdiel
od dovolania, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 238 a § 239 Občianskeho
súdneho poriadku).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 1 Obdo V/1/2009-823 z 28. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2
výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou najvyššieho súdu riadiť sa právnym názorom
ústavného súdu. Sťažovateľku bude treba do meritórneho rozhodnutia o odvolaní proti
uzneseniu krajského súdu z 19. apríla 2004 považovať za žalobkyňu. Ak bude jej odvolaniu
vyhovené, potom i naďalej bude mať procesné postavenie žalobkyne. V opačnom prípade
bude prichádzať do úvahy status vedľajšieho účastníka.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume
396,61 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2011 (prevzatie a príprava
zastupovania, sťažnosť) po 123,50 € a za jeden úkon právnych služieb v roku 2012 (replika
na vyjadrenie najvyššieho súdu) vo výške 127,16 €, ako aj za dva režijné paušály po 7,41 €
a za jeden režijný paušál 7,63 € (bod 3 výroku nálezu).
Hoci sťažovateľka tvrdila, že došlo aj k porušeniu jej základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, neuviedla žiadne skutkové okolnosti, z ktorých by porušenie týchto základných práv
mohlo vyplývať. Preto v tejto časti nebolo možné jej sťažnosti vyhovieť (bod 4 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. októbra 2012