Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 113/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,

Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,

v mene ktorej koná JUDr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou

osobou patriacou do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na základe návrhu

sťažovateľky Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) vydal platobný rozkaz

sp. zn. z 31. decembra 2012, ktorým zaviazal

(ďalej len „odporkyňa“), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného

rozkazu zaplatila sťažovateľke sumu 3 449,05 € s príslušenstvom, trovy konania v sume

206,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 333,04 € alebo aby v tej istej lehote podala

odpor. Odporkyňa odpor nepodala, avšak 18. septembra 2012 bolo okresnému súdu

doručené podanie občianskeho združenia –

(ďalej len „vedľajší účastník“), ktorým oznámilo, že

vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne, a následne 15. októbra 2012

podalo odpor proti platobnému rozkazu. Okresný súd uznesením č. k. -68

z 30. januára 2013 (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) odpor vedľajšieho

účastníka proti platobnému rozkazu odmietol. Po podaní odvolania vedľajším účastníkom

okresný súd uznesením č. k. -88 z 15. mája 2013 (vydaným sudcom, pozn.)

tomuto vyhovel a svoje predchádzajúce uznesenie zrušil. Proti uvedenému uzneseniu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -108 z 8. novembra 2013 napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Keďže s takýmto rozhodnutím odvolacieho súdu sa

sťažovateľka nevedela stotožniť, podala podnet, na základe ktorého generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 14. mája 2014 podal mimoriadne

dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie ako procesne

neprípustné odmietol, čo odôvodnil tým, že „V danom prípade prebehlo štandardné

dvojstupňové konanie, v ktorom mal navrhovateľ možnosť realizovať svoje procesné

oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležité chránil svoje práva a konal dostatočne

predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľ nepodal dovolanie proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 8. novembra 2013 sp. zn. . V zmysle vyššie

uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne

ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotného navrhovateľa pri včasnej

ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,

ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľom.“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo na

súdnu ochranu podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pretože

ústavne nekonformným výkladom ustanovení a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol

mimoriadne dovolanie, hoci ona v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vyčerpala

„všetky zákonom dovolené riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky, ktoré mala

k dispozícii, a ktoré mohla účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2015 bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa , právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2015, ktorým odmietol

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože sťažovateľka proti uzneseniu

odvolacieho súdu nepodala dovolanie, a teda na ochranu svojich práv nevyužila dostupný

mimoriadny opravný prostriedok. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka

nesúhlasí a tvrdí, že všetky dostupné opravné prostriedky vyčerpala.

V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky

na to, že už v konaní o súlade ustanovení týkajúcich sa

mimoriadneho dovolania s uznesením sp. zn. z 19. júla 2000 vyslovil

svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny

opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne

z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je

zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom

konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne

dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom

konania ( až , kde sa síce ustanovuje primerané použitie ustanovení

o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla

aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok

na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.

Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho

súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)

vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu

založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako

podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ

mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho

opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého

z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp.

ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako

jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho

prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého

zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda

ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania

nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu,

hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné

dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný

prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné

a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora.“

Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky

na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom

dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.

že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom

konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný

účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára

2013).

Ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení najvyšší súd správne poukázal aj

na skutočnosť, že ústavný súd ešte 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal

stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola

nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej

republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania

všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,

ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich

práv a oprávnených záujmov.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok

prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s judikatúrou ústavného

súdu, ale aj s vlastnou judikatúrou. Napokon, v súvislosti s touto problematikou

občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu 20. októbra 2015

pod č. 94 prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Procesná prípustnosť mimoriadneho

dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,

že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené

riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre

neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba

odmietnuť.“

Obe citované stanoviská reflektujú relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát

konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku

toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku

z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,

Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti

Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti

mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,

proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,

proti Slovenskej republike z roku 2015.

Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd

konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným

spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí

mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157

ods. 2 , čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešte

neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru (podobne napr.

, , , ), ale ani práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,

predloženú sťažnosť odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní o obsahovo identických

sťažnostiach sťažovateľky, ktoré boli uznesením sp. zn. zo 17. februára

2016 spojené na spoločné konanie a zároveň odmietnuté z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2016