Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)III. ÚS 113/2016
PDF · 186.84 KB
No categories available
III. ÚS 113/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Pajštúnska 5, Bratislava,
v mene ktorej koná JUDr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou
osobou patriacou do medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Na základe návrhu
sťažovateľky Okresný súd Humenné (ďalej len „okresný súd“) vydal platobný rozkaz
sp. zn. 17 Ro/213/2012 z 31. decembra 2012, ktorým zaviazal
(ďalej len „odporkyňa“), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného
rozkazu zaplatila sťažovateľke sumu 3 449,05 € s príslušenstvom, trovy konania v sume
206,50 € a trovy právneho zastúpenia v sume 333,04 € alebo aby v tej istej lehote podala
odpor. Odporkyňa odpor nepodala, avšak 18. septembra 2012 bolo okresnému súdu
doručené podanie občianskeho združenia –
(ďalej len „vedľajší účastník“), ktorým oznámilo, že
vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane odporkyne, a následne 15. októbra 2012
podalo odpor proti platobnému rozkazu. Okresný súd uznesením č. k. 17 Ro/213/2012-68
z 30. januára 2013 (vydaným vyšším súdnym úradníkom, pozn.) odpor vedľajšieho
účastníka proti platobnému rozkazu odmietol. Po podaní odvolania vedľajším účastníkom
okresný súd uznesením č. k. 17 Ro/213/2012-88 z 15. mája 2013 (vydaným sudcom, pozn.)
tomuto vyhovel a svoje predchádzajúce uznesenie zrušil. Proti uvedenému uzneseniu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Co/181/2013-108 z 8. novembra 2013 napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Keďže s takýmto rozhodnutím odvolacieho súdu sa
sťažovateľka nevedela stotožniť, podala podnet, na základe ktorého generálny prokurátor
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) 14. mája 2014 podal mimoriadne
dovolanie.
Najvyšší súd napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie ako procesne
neprípustné odmietol, čo odôvodnil tým, že „V danom prípade prebehlo štandardné
dvojstupňové konanie, v ktorom mal navrhovateľ možnosť realizovať svoje procesné
oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležité chránil svoje práva a konal dostatočne
predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľ nepodal dovolanie proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 8. novembra 2013 sp. zn. 4 Co 181/2013. V zmysle vyššie
uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne
ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na pasivitu samotného navrhovateľa pri včasnej
ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,
ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľom.“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pretože
ústavne nekonformným výkladom ustanovení § 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) odmietol
mimoriadne dovolanie, hoci ona v konaní, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vyčerpala
„všetky zákonom dovolené riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky, ktoré mala
k dispozícii, a ktoré mohla účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015 bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo/4/2014 z 12. novembra 2015, ktorým odmietol
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, pretože sťažovateľka proti uzneseniu
odvolacieho súdu nepodala dovolanie, a teda na ochranu svojich práv nevyužila dostupný
mimoriadny opravný prostriedok. S takýmto rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka
nesúhlasí a tvrdí, že všetky dostupné opravné prostriedky vyčerpala.
V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky
na to, že už v konaní o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa
mimoriadneho dovolania s ústavou uznesením sp. zn. PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 vyslovil
svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme považovať za ďalší mimoriadny
opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne výlučne
z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor, a je
zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom
konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne dovolanie a mimoriadne
dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako to je pri dovolaní podanom účastníkom
konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce ustanovuje primerané použitie ustanovení
o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame použitie).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.
Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania
ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,
kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Prax ukázala, že judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou
prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla
aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok
na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom.
Ako jeden z mnohých príkladov možno uviesť uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, z ktorého vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho
súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo
štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora)
vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu
založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, no nebol úspešný. Požiadavka na ochrane
práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako
podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ
mimoriadneho dovolania v konaní predchádzajúcom podaniu takéhoto mimoriadneho
opravného prostriedku opomenul hájiť svoje práva, najmä nepodaním niektorého
z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov, resp.
ich oneskoreným podaním, hoci ich mohol účinne využiť. Splnenie uvedenej požiadavky ako
jedného zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho
prokurátora súvisí s princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého
zákonným naplnením v civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda
ich záväznosti a nezmeniteľnosti. Ak jeden z účastníkov občianskeho súdneho konania
nevyužije svoje právo na účinné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu,
hoci mu v tom nebránili dôležité, resp. záväzné dôvody (čím realizuje svoje procesné
dispozičné právo zdržať sa, resp. nevyužiť možnosť podať riadny či mimoriadny opravný
prostriedok), právna istota druhého účastníka, spoliehajúceho sa na záväzné
a nezmeniteľné súdne rozhodnutie, nemôže byť narušená inštitútom mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora.“
Najvyšší súd však vyslovil aj to, že súd konajúci o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora musí v každej veci posúdiť, či zákonom ustanovené podmienky
na jeho podanie boli splnené. Pritom je aj viazaný dôvodmi uvedenými v mimoriadnom
dovolaní (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M-Sždo V 3/00 z 1. mája 2001), resp.
že opomenutie využitia mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) účastníkom
konania nemožno nahradiť mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora, ktorý má iný
účel a podmienky (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 2/2011 z 1. januára
2013).
Ústavný súd konštatuje, že v napadnutom uznesení najvyšší súd správne poukázal aj
na skutočnosť, že ústavný súd ešte 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal
stanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola
nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako
mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania
všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,
ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich
práv a oprávnených záujmov.“
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd pri posudzovaní ne/splnenia podmienok
prípustnosti mimoriadneho dovolania postupoval nielen v súlade s judikatúrou ústavného
súdu, ale aj s vlastnou judikatúrou. Napokon, v súvislosti s touto problematikou
občianskoprávne kolégium a obchodnoprávne kolégium najvyššieho súdu 20. októbra 2015
pod č. 94 prijalo stanovisko, podľa ktorého: „Procesná prípustnosť mimoriadneho
dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,
že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené
riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre
neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba
odmietnuť.“
Obe citované stanoviská reflektujú relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý v rámci svojej rozhodovacej praxe viackrát
konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej istoty a v dôsledku
toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu proti Rumunsku
z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,
Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti
Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,
proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,
proti Slovenskej republike z roku 2015.
Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd
konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným
spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí
mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil v zmysle § 157
ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala, preto jeho závery
v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľky, ešte
neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne napr.
II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08), ale ani práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a označenými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala,
predloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
K rovnakým záverom dospel ústavný súd aj pri rozhodovaní o obsahovo identických
sťažnostiach sťažovateľky, ktoré boli uznesením sp. zn. I. ÚS 117/2016 zo 17. februára
2016 spojené na spoločné konanie a zároveň odmietnuté z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016