Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 18/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ADEK group, s. r. o., 1. mája 4312,

Liptovský Mikuláš, podanú obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law

firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert

Ružbašán, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -286 z 27. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ADEK group, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. marca 2016

sa obchodná spoločnosť ADEK group, s. r. o., 1. mája 4312, Liptovský Mikuláš (ďalej len

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -286 z 27. októbra 2015 a ktorým by napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd

v konaní o sťažnosti podľa je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

vyplývajúcich z a

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj ďalších

procesných podmienok vyplývajúcich z .

3. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských

práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje

okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných

súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , , , ).

4. Podľa ústavný súd (každý) návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

5. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že k sťažnosti nebolo

pripojené splnomocnenie za zastupovanie navrhovateľa advokátom, ktoré je v zmysle § 20

ods. 2 jednou z esenciálnych náležitostí návrhu na začatia pred ústavným súdom. Pripojenú

kópiu „generálnej plnej moci“, ktorú sťažovateľka udelila advokátovi ešte 1. júla 2014, t. j.

v čase, keď napadnutý rozsudok krajského súdu ani nebol vydaný, ústavný súd nepovažuje

za takú, ktorá je splnením uvedenej zákonnej požiadavky.

6. Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (pozri sp. zn. z 11. mája 2005).

7. Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí návrhov účastníkov ústavný súd

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako tieto nedostatky posudzuje (napr.

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

, , ).

8. Okrem toho iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné

právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva

alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , ). Zmyslom a účelom realizácie

zásady vyčerpania opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov na ochranu

základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v .

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať iba vtedy, ak sťažovateľ

ešte predtým vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu

zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje. V opačnom prípade

je sťažnosť neprípustná (, , , ,

).

9. Uvedené v bodoch 7 a 8 znamená, že sťažovatelia nemajú podľa , zákona

o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že

aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho

právomocí ( v spojení s a

účinného do 30. júna 2016, resp. s , a

účinného od 1. júla 2016).

10. Pri posúdení splnenia uvedenej procesnej podmienky konania ústavný súd

vychádzal z tvrdenia, že „sťažovateľ podal dovolanie proti prvému rozsudku Krajského

súdu v Žiline v predmetnej veci, kde dôvodil vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami

a právnym posúdením, pričom rozhodnutím dovolacieho súdu bol prvý rozsudok Krajského

súdu v Žiline zrušený z iných dôvodov ako z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti, a to

z procesných dôvodov pri oznámení rozhodnutia odvolacieho súdu. Opätovné podanie

dovolania sťažovateľom proti druhému rozsudku Krajského súdu v Žiline by bolo

z uvedeného dôvodu nadbytočné, nakoľko sťažovateľ už túto možnosť využil proti prvému

rozsudku Krajského súdu v Žiline.“.

11. Uvedený názor sťažovateľky je mylný a vzhľadom na účel dovolacieho konania,

ktorého podmienky v tom čase upravovali a nasl. ,

nemá žiadnu zákonnú oporu.

12. Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý tvoril prílohu sťažnosti, zreteľne

vyplýva, prečo sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.

z 11. júna 2015 dovolacími dôvodmi sťažovateľky týkajúcimi sa skutkových okolností

daného prípadu a ich právnym posúdením nezaoberal, čo však automaticky neznamená,

že by tak neurobil, pokiaľ by neexistovali vady procesného postupu krajského súdu pri

doručovaní vyjadrenia protistrany sťažovateľke, ako aj pri verejnom vyhlasovaní rozsudku.

13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy

svedkov, znalecké dokazovanie a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného

súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore

s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu

bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie

materiálnej pravdy (, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné

garancie vyplývajúce najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je

oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani

vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval ().

14. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť

prítomný na vykonávaní dokazovania [ (ďalej

len ,,OSP“)] vrátane práva klásť účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným

a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať ( a ods. ; m. m. ).

Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať

sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny

názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní ().

15. Pokiaľ sa teda sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu, nebola

poskytnutá náležitá súdna ochrana, mohla ním vydaný rozsudok, ktorý nadobudol

právoplatnosť 25. januára 2016, opätovne napadnúť prostredníctvom mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania, čo však neurobila. Takýto postup sťažovateľky je

nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity

presviedča ústavný súd o opodstatnenosti svojej sťažnosti.

16. Skutočnosť, že sa všeobecný súd pri svojom rozhodovaní odchýlil od predstáv

a očakávaní sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (podobne napr.

, , , , , ,

, ). Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania

zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu

akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať

podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,

zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník

konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného

procesu (, , , , ).

17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia

sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku

krajského súdu, a keďže sťažovateľka nevyužila svoje zákonné oprávnenie podať proti

napadnutému rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok, jej sťažnosť

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí a pre neprípustnosť.

18. Ďalšími požiadavkami sťažovateľky sa ústavný súd nezaoberal, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,

k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017