Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 18/2017
PDF · 162.08 KB
No categories available
III. ÚS 18/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ADEK group, s. r. o., 1. mája 4312,
Liptovský Mikuláš, podanú obchodnou spoločnosťou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law
firm s. r. o., Kmeťova 26, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert
Ružbašán, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Žiline č. k. 5 Co 392/2015-286 z 27. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ADEK group, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 23. marca 2016
sa obchodná spoločnosť ADEK group, s. r. o., 1. mája 4312, Liptovský Mikuláš (ďalej len
„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej
v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 5 Co/392/2015-286 z 27. októbra 2015 a ktorým by napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom súde.
3. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských
práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská
republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje
okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných
súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je
jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
4. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd (každý) návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
5. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že k sťažnosti nebolo
pripojené splnomocnenie za zastupovanie navrhovateľa advokátom, ktoré je v zmysle § 20
ods. 2 jednou z esenciálnych náležitostí návrhu na začatia pred ústavným súdom. Pripojenú
kópiu „generálnej plnej moci“, ktorú sťažovateľka udelila advokátovi ešte 1. júla 2014, t. j.
v čase, keď napadnutý rozsudok krajského súdu ani nebol vydaný, ústavný súd nepovažuje
za takú, ktorá je splnením uvedenej zákonnej požiadavky.
6. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (pozri sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005).
7. Nedostatky zákonom predpísaných náležitostí návrhov účastníkov ústavný súd
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako tieto nedostatky posudzuje (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
8. Okrem toho iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné
právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody
a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva
alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). Zmyslom a účelom realizácie
zásady vyčerpania opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov na ochranu
základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať iba vtedy, ak sťažovateľ
ešte predtým vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu
zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje. V opačnom prípade
je sťažnosť neprípustná (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 126/2012,
9. Uvedené v bodoch 7 a 8 znamená, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona
o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že
aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho
právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s § 1 a § 7 Občianskeho súdneho poriadku
účinného do 30. júna 2016, resp. s čl. 2, čl. 3 a čl. 16 Civilného sporového poriadku
účinného od 1. júla 2016).
10. Pri posúdení splnenia uvedenej procesnej podmienky konania ústavný súd
vychádzal z tvrdenia, že „sťažovateľ podal dovolanie proti prvému rozsudku Krajského
súdu v Žiline v predmetnej veci, kde dôvodil vyššie uvedenými skutkovými okolnosťami
a právnym posúdením, pričom rozhodnutím dovolacieho súdu bol prvý rozsudok Krajského
súdu v Žiline zrušený z iných dôvodov ako z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti, a to
z procesných dôvodov pri oznámení rozhodnutia odvolacieho súdu. Opätovné podanie
dovolania sťažovateľom proti druhému rozsudku Krajského súdu v Žiline by bolo
z uvedeného dôvodu nadbytočné, nakoľko sťažovateľ už túto možnosť využil proti prvému
rozsudku Krajského súdu v Žiline.“.
11. Uvedený názor sťažovateľky je mylný a vzhľadom na účel dovolacieho konania,
ktorého podmienky v tom čase upravovali § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku,
nemá žiadnu zákonnú oporu.
12. Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý tvoril prílohu sťažnosti, zreteľne
vyplýva, prečo sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 Cdo 385/2015
z 11. júna 2015 dovolacími dôvodmi sťažovateľky týkajúcimi sa skutkových okolností
daného prípadu a ich právnym posúdením nezaoberal, čo však automaticky neznamená,
že by tak neurobil, pokiaľ by neexistovali vady procesného postupu krajského súdu pri
doručovaní vyjadrenia protistrany sťažovateľke, ako aj pri verejnom vyhlasovaní rozsudku.
13. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy
svedkov, znalecké dokazovanie a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného
súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore
s právomocami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu
bezprostrednosti súdneho konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie
materiálnej pravdy (III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné
garancie vyplývajúce najmä z čl. 46 až čl. 50 ústavy rešpektujú, ústavný súd nie je
oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani
vtedy, keby sa s hodnotením sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
14. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania
preto treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa
zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť
prítomný na vykonávaní dokazovania [§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len ,,OSP“)] vrátane práva klásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 OSP) a k navrhovaným
a už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. OSP; m. m. III. ÚS 60/04).
Do obsahu tohto práva však nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhať
sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny
názor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
15. Pokiaľ sa teda sťažovateľka domnievala, že jej zo strany krajského súdu, nebola
poskytnutá náležitá súdna ochrana, mohla ním vydaný rozsudok, ktorý nadobudol
právoplatnosť 25. januára 2016, opätovne napadnúť prostredníctvom mimoriadneho
opravného prostriedku – dovolania, čo však neurobila. Takýto postup sťažovateľky je
nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak bez tomu zodpovedajúcej procesnej aktivity
presviedča ústavný súd o opodstatnenosti svojej sťažnosti.
16. Skutočnosť, že sa všeobecný súd pri svojom rozhodovaní odchýlil od predstáv
a očakávaní sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (podobne napr.
II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015,
III. ÚS 104/2016, III. ÚS 113/2016). Všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu
akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať
podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným,
zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
17. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že argumentácia
sťažovateľky nie je spôsobilá spochybniť závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku
krajského súdu, a keďže sťažovateľka nevyužila svoje zákonné oprávnenie podať proti
napadnutému rozsudku krajského súdu mimoriadny opravný prostriedok, jej sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí a pre neprípustnosť.
18. Ďalšími požiadavkami sťažovateľky sa ústavný súd nezaoberal, keďže
rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody,
k čomu v danom prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017