Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 115/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s., Gogoľova 18,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát,

spol. s r. o., Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Bohuslav

Majchrák, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2013

faxom a 12. júna 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti

PRIATEĽSTVO, a. s., Gogoľova 18, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2013 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že žalobou doručenou

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ešte 2. septembra 1998 sa právny

predchodca navrhovateľa HAVK, s. r. o., Bratislava, domáhal proti právnemu predchodcovi

sťažovateľa zaplatenia sumy 17 320 565 Sk s príslušenstvom z titulu nesplatenia úveru.

Rozsudkom č. k. -314 zo 14. decembra 2011 krajský súd rozhodol, že

„žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 691 754,- Eur istiny s 13 % úrokom ročne

k 31. 03. 2000 v sume 635 171,75 Eur a 13 % úrokom zo sumy 691 751,64 Eur od 1. apríla

2004 do zaplatenia, vrátane trov konania a právneho zastúpenia právneho zástupcu

žalobcu v sume 19 589,31 Eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia“.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 18. januára 2012 odvolanie, ktoré

odôvodnila jednak tým, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd

ako súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti jej právneho zástupcu z 5. decembra 2011

o odročenie pojednávania nariadeného na 14. december 2011 na iný termín z dôvodu kolízie

termínov pojednávaní na rozdielnych súdoch, ako aj tým, že krajský súd vec nesprávne

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, keď ňou vznesenej námietke neplatnosti právnych úkonov

zakladajúcich tvrdený právny vzťah, presnejšie námietke, že „tento právny úkon

za právneho predchodcu žalovaného učinili osoby, ktoré na to neboli oprávnené“,

neposkytol žiadny argument, a zároveň do dňa vydania meritórneho rozhodnutia,

t. j. do 14. decembra 2011, nevydal písomné rozhodnutie o vylúčení návrhu sťažovateľky

na započítanie jej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej na samostatné konanie, tak ako to

vyhlásil uznesením na pojednávaní konanom 1. júna 2011.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím rozsudok krajského súdu „v časti istiny

691 754,64 Eur a ročného úroku 635 171,75 Eur k 31. 03. 2000“ potvrdil a v prevyšujúcej

časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

10. apríla 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu namieta, že v odvolacom

konaní jej nebola poskytnutá účinná súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

. Podľa jej názoru „odvolací súd pripustil zneužitie svojvôle,... nakoľko samotný

výklad hmotno-právnych noriem ako aj procesných noriem na konanie sa vzťahujúcich tak

prvostupňovým súdom ako aj odvolacím súdom, ktorý si tieto osvojil, vykazuje značný

stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a ich použitie

nezodpovedá ich účelu a ich gramatickému a logickému výkladu“. Námietku porušenia

označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:

„Vo veci prejednávanej súdmi a týkajúcej sa sťažovateľa z dôvodu, že v rámci

podaného odvolania išlo o zásadné výtky vzťahujúce sa procesného pochybenia

prvostupňového súdu, spočívajúce jednak v odňatí práva, aby sa vec prejednala

za prítomnosti účastníkov – ich zástupcov, kedy nevyhovel žiadosti o odročenie

pojednávania právneho zástupcu sťažovateľa z vážnych dôvodov na jeho strane a ďalej

z dôvodu, že určitým tvrdeným skutočnostiam účastníka – sťažovateľa, súd neposkytol

žiadny argument – nami vznesená námietka neplatnosti právnych úkonov zakladajúcich

tvrdený právny vzťah žalobcu (jeho právneho nástupcu) a žalovaného (jeho právneho

predchodcu), z ktorého boli plnenia uplatnené v konaní pred súdom, je jednoznačné, že ani

v odvolacom konaní, a to aj vzhľadom na ustálenú súdnu prax, ktorou sme zdôvodnili nami

podané odvolanie, odvolací súd neposkytol žiadnu vo svojom rozhodnutí o odvolaní – jeho

dôvodoch, odpoveď, resp. poskytol odpoveď úplne zmätočnú... Je to vo vzťahu k dôvodom

podaného odvolania, v ktorých tvrdíme, že práve prejednaním veci a jej rozhodnutím práve

na pojednávaní, na ktoré sa náš právny zástupca ospravedlnil z vážnych dôvodov, bolo

upreté ústavné právo na to, aby sa vec prejednala v prítomnosti účastníka konania (jeho

zástupcu) a aby sa na tomto pojednávaní mohol vyjadriť k vykonaným dôkazom. Konkrétne

tejto skutočností sa však dôvody odvolacieho súdu absolútne nedotýkajú.

Ďalej v otázke námietky neplatnosti právnych úkonov nie je možné stotožniť sa

so záverom odvolacieho súdu o tom, že z dôvodu, že pri právnych úkonoch bol štátny podnik

zastúpený jeho riaditeľom, ktorý bol nesporne jeho štatutárnym zástupcom a kedy odvolací

súd poukázal na ustanovenie § 24f ods. 1, ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, a teda že nami

vznesená námietka neplatnosti týchto úkonov nie je dôvodná, nemôže obstáť, pretože

výkladom právnej normy tak, ako to urobil odvolací súd, ide o neprípustný extenzívny,

arbitrárny a potom teda aj ústavne neprípustný výklad ustanovenia § 24f ods. 1, ods. 4 HZ

vo vzťahu tiež k ust. § 108 ods. 1 HZ vo vzťahu k právomociam osôb – zamestnancov, konať

za organizáciu, mimo osôb zapísaných ako jeho štatutárny orgán, prípadne zástupca...

Ďalšie procesné pochybenie konania prvostupňového súdu vytknuté do odvolacieho

konania, s ktorým sa odvolací súd vo vzťahu k podmienkam konania pred prvostupňovým

súdom riadne nevysporiadal, spočíva v tom, že sťažovateľ už v prvostupňovom konaní

uplatnil nárok na započítanie pohľadávky proti pohľadávke žalobcu vzájomným návrhom

a z obsahu ktorého bolo zrejmé, že ide o uplatnenie pohľadávky len do výšky žalobcom

uplatneného nároku (obrana vo veci), a ak na pojednávaní dňa 1. 6. 2011 prvostupňový súd

i napriek tomu, že bolo z našej strany zdôraznené, že vo vzťahu k takto uplatnenému nároku

proti žalobcovi ide o obranu vo veci, procesné rozhodol tak, že tento vzájomný návrh vylúčil

na samostatné konanie, na čo ale neboli splnené procesné podmienky. Tento odvolací

dôvod bol uvedený z dôvodu, že do dňa vydania rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci

prvostupňový súd písomne uvedené rozhodnutie ani nevydal – je to odvolací dôvod, na

ktorý má odvolací súd prihliadať s prihliadnutím na ust. “

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite žiadala, aby ústavný súd

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s., podľa čl. 46

ods. 1 a podľa rozsudkom Najvyššieho súdu SR

Bratislava sp. zn. zo dňa 26. 02. 2013 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. zo dňa

26. 02. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší sud SR Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti

účastníka konania podľa rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. februára 2013.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa ňou

domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu tak, ako keby bol ústavný

súd ďalším stupňom v systéme všeobecného súdnictva, čo potvrdzujú nielen jej vyjadrenia

v konaní pred prvostupňovým súdom, ale aj obsah ňou podaného opravného prostriedku

(odvolania), ktoré sú v podstate totožné s odôvodnením jej sťažnosti.

Podľa ustanovenia sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom realizácie zásady vyčerpania opravných prostriedkov a iných

právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v . To znamená, že sťažnosť možno

ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal

všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná (, ,

, ).

Ako vyplýva z I. časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, námietku porušenia

základných práv zaručených a sťažovateľka spája s tým, že

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti

jej právneho zástupcu z 5. decembra 2011 o odročenie pojednávania nariadeného

na 14. december 2011 na iný termín z dôvodu kolízie termínov pojednávaní na rozdielnych

súdoch, ako aj to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, keď ňou

vznesenej námietke neplatnosti právnych úkonov zakladajúcich tvrdený právny vzťah

neposkytol žiadny argument, a zároveň do dňa vydania meritórneho rozhodnutia,

t. j. do 14. decembra 2011 nevydal písomné rozhodnutie o vylúčení návrhu sťažovateľky

na započítanie jej pohľadávky proti pohľadávke žalovanej na samostatné konanie, tak ako to

vyhlásil uznesením na pojednávaní konanom 1. júna 2011.

V súvislosti s podmienkou vyčerpania opravných prostriedkov vyplývajúcej z § 53

ods. 1 sťažovateľka uviedla, že „z dôvodu práve už vedenej

exekúcie na jeho majetok, ktorá mu znemožňuje nakladanie z majetkom a teda aj platenie

prípadných súdnych poplatkov v prípade, že by mal využiť inštitút opravného prostriedku

podľa - dovolanie, by sa pre jeho nezaplatenie účinnej súdnej ochrany dovolať

nemohol, žiada ústavný súd, aby prijatie tejto sťažnosti na jej vecné prejednanie z týchto

dôvodov hodných osobitného zreteľa neodmietol“.

Dovolanie (t. j. jeho prípustnosť, podanie a konanie na dovolacom súde) upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“).

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Prípady, kedy dovolanie nie je prípustné, upravujú ustanovenia § 238 ods. 4 a 5

a .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, resp. z predloženej

sťažnosti nevyplýva, aké konkrétne ustanovenie bránilo

sťažovateľke podať dovolanie v danej veci. Sťažovateľka stále argumentuje tým, že

odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal ako s jej námietkou odňatia možnosti konať pred

prvostupňovým súdom, tak aj s jej námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že

prvostupňový súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil

skutkový stav.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237...

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka nepodala dovolanie proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu [§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 ods. 2

písm. a) a c) ], nevyčerpala všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré jej zákon

na ochranu jej označených práv účinne poskytoval a na ktorých použitie bola oprávnená.

Podľa názoru ústavného súdu mal právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací. Takýto postup

sťažovateľky je neakceptovateľný obzvlášť v prípade, ak procesný kódex v § 138 upravuje

inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov. Napokon, aj najvyšší súd v rozsudku

sp. zn. z 30. júla 2002 uviedol, že žiadne zákonné procesné a ani hmotno-

právne ustanovenia neobmedzujú časovo účastníka konania v jeho práve na podanie návrhu

na oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto je povinnosťou súdu jeho návrh

na oslobodenie od súdnych poplatkov meritórne prejednať a o ňom rozhodnúť.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľky

v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej

zákon účinne poskytuje, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by bolo porušením

princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(podobne , , , ).

Samotnú skutočnosť, že na majetok účastníka je vedená exekúcia, nemožno považovať

za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa umožňujúci

ústavnému súdu odkloniť sa od zákonnej úpravy prípustnosti sťažnosti vo vzťahu

k ne/vyčerpaniu opravných prostriedkov účastníkmi konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu a posúdenie prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

(mutatis mutandis , ). V danom prípade sa sťažovateľka

nepodaním dovolania v zákonnej lehote pripravila o možnosť súdneho prieskumu

napadnutého rozsudku v ďalšej (tretej) súdnej inštancii, ktorý procesno-právne predpisy

umožňujú. Navyše, z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj záver, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum

rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu o dovolaní (m. m. , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol

z dôvodu neprípustnosti ( v spojení ).

Z uvedeného dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej

uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014