Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 289/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P., všetci bytom Š., zastúpených

advokátom JUDr. J. M., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. -134 zo 6. septembra 2011

a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -143 z 31. januára 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012

doručená sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P., všetci bytom Š. (ďalej len „sťažovatelia“),

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -134

zo 6. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -143 z 31. januára 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že návrhom doručeným

okresnému súdu 24. júla 2007 sa V. J. ako navrhovateľ v 1. rade (ďalej len „navrhovateľ

v 1. rade“) domáhal podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti

Slovenskej republiky náhrady nemajetkovej ujmy v sume 279 383,26 € (8 416 700 Sk)

a náhrady trov obhajoby v sume 1 932,45 € (58 217 Sk) z titulu jeho nezákonného trestného

stíhania v rokoch 1997 až 2005. Po smrti navrhovateľa v 1. rade (21. decembra 2010) sa

jeho dedičmi stali sťažovatelia.

Okresný súd uznesením č. k. -134 zo 6. septembra 2011 konanie

v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 279 383,26 €

zastavil, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„Podľa , ak účastník stratí spôsobilosť

byt' účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa

povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať.

Navrhovateľ v 1. rade sa návrhom domáhal náhrady škody spočívajúcej okrem

náhrady trov obhajoby aj v náhrade nemajetkovej ujmy. Právo na náhradu nemajetkovej

ujmy je ako osobnostné právo viazané výsostne na osobu dotknutú ujmou nemajetkovej

povahy. Navrhovateľ v 1. rade, ktorý si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy po začatí

konania zomrel.

Súd podľa povahy uplatňovaného nároku vec posúdil tak, že konanie o náhrade

nemajetkovej ujmy navrhovateľa v 1. rade zastavil, nakoľko navrhovateľ v 1. rade stratil

spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorého povaha veci nepripúšťa, aby súd v konaní

pokračoval s jeho právnym nástupcom. Súd preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenie

konanie zastavil.“

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia (prostredníctvom právneho zástupcu)

odvolanie, v ktorom namietali, že „náhrada nemajetkovej škody v peniazoch je majetkovým

plnením a ako majetkové plnenie je majetkovým právom a je predmetom dedičstva.

Ak účastník konania zomrel a v konaní ide o majetkovú vec, súd podľa

v konaní pokračuje s dedičmi účastníka.“. V odvolaní poukázali na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. februára 2009, v ktorom tento uviedol, že: „... osobnosť človeka je chránená

prostredníctvom všeobecného osobnostného práva. V prípade neoprávneného zásahu

do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa

svojej ochrany. Jednotné právo na ochranu osobnosti je zabezpečované radom čiastkových

prostriedkov, na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných

prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy,

keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých

následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide

o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ako je to aj v prípade bolestného

a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, jeho vyjadrenie peňažným

ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru

dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo je pre povahu nároku

rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp

právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.“, ako aj na

jeho ďalšie rozhodnutia a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. V odvolaní ďalej

uviedli, že „rozhodnutie o nepokračovaní v konaní s dedičmi je rozhodnutím, že subjektívne

právo navrhovateľa v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po jeho smrti

nikto nenadobudol. Ak právo nikto nenadobudne znamená to zánik tohto práva. Náš právny

poriadok zánik práv jednoznačne upravuje. Výpočet zanikajúcich práv je taxatívny

v konkrétnych zákonoch... Nie je nám známa právna norma, ktorá by stanovovala zánik

práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.

Krajský súd uznesením č. k. -143 z 31. januára 2012 uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil. Z relevantnej časti odôvodnenia toho rozhodnutia vyplýva,

že „Predmetom odvolacieho konania je posúdenie právnej otázky, či po smrti navrhovateľa

1/, vzhľadom na povahu uplatneného práva, t. j. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

ako satisfakcie za zásah do osobnostných práv navrhovateľa, ktorý zásah mal byť

spôsobený nesprávnym úradným postupom v dôsledku nezákonného trestného stíhania,

prechádza toto právo na právnych nástupcov poručiteľa, t. j. na navrhovateľov 3/, 4/, 5/,

resp. dochádza k zániku práva. V kontexte uvedeného bolo potrebné vyriešiť otázku, či

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je svojou povahou majetkovým právom

(či predmetom konania je majetková vec) – v takom prípade by súd mohol pokračovať

v konaní s dedičmi účastníka, ktorý zomrel ( ), alebo či je právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu jeho striktne osobnej povahy viazané na

dotknutú fyzickú osobu, a teda jej smrťou zaniklo, čo by znamenalo, že súd musí konanie

zastaviť.

Navrhovateľ 1/ sa voči odporcovi domáhal o. i. priznania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Právo na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy... má... osobný charakter – je totiž

viazané na tú osobu, ktorá tvrdí, že bola poškodená, resp. že jej bola spôsobená ujma.

Vzhľadom na túto osobnú povahu uplatňovaného práva toto právo smrťou poškodenej

osoby zaniká. Na zistených dedičov zomrelého navrhovateľa 1/ právo na peňažnú

satisfakciu neprechádza práve z dôvodu spätosti tohto práva na osobu, ktorá tvrdila, že

bola pri výkone verejnej moci poškodená a na ktorú bolo z tohto dôvodu obmedzené aj

plnenie z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Smrťou poškodenej osoby by poskytnutie

peňažného zadosťučinenia niekomu inému, než poškodenej osobe, stratilo svoju satisfakčnú

funkciu, s úmyslom zmierniť nemajetkovú ujmu, ktorú mala utrpieť práve poškodená osoba.

Keďže predmetom konania nebola majetková vec, neprichádzalo do úvahy pokračovanie v

konaní s právnymi nástupcami zomrelého ( )...

Nevyhnutným následkom zistenia úmrtia navrhovateľa 1/ (ako osoby, ktorej mala byť

spôsobená ujma nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci) s poukazom

na spomínanú osobnú povahu uplatňovaného práva bolo zastavenie konania, v dôsledku

čoho odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 potvrdil.“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami:

a) im ako dedičom odňali možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojich práv,

b) rozhodli diskriminačne v rozpore s právnymi závermi v judikatúre súdov

a nekonali v súlade s princípom právnej istoty a

c) krajský súd sa nevysporiadal so zásadnými argumentmi uvedenými v ich odvolaní

a odvolanie neodôvodnil v potrebnom rozsahu.

Sťažovatelia uviedli, že „trestné stíhanie zomretého i jeho brata... bolo po 8,5

rokoch bez slovka ospravedlnenia vyšetrovateľom zastavené, lebo skutok za ktorý bolo

stíhanie vedené nie je trestným činom... Opakované výsluchy, daktyloskopovanie, odňatie

pasu, výsluchy veľkého množstva svedkov, ktorým bolo oznámené, že stíhaný V. J. a jeho

brat... spáchali závažný majetkový trestný čin, divadelne zinscenované domové prehliadky

za účasti početného obecenstva v obci v bydlisku, to všetko závažne morálne, psychicky

a zdravotne poškodilo nielen stíhaných, ale aj ich rodiny. Žiadať o odškodnenie môžu podľa

zákona ale len stíhaní. Ak by súd konal promptne a o odškodnení rozhodol ešte pred smrťou

V. J., peňažné odškodnenie by naprávalo krivdy spáchané trestným stíhaním na celej jeho

rodine. Aj preto zastávame názor, že v takých prípadoch súdy majú pokračovať v konaní

o náhrade s dedičmi.“.

Podľa názoru sťažovateľov rozhodujúcou v tomto prípade je odpoveď na zásadnú

právnu otázku, a to, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom

majetkovej povahy alebo nie je majetkovej povahy. Sťažovatelia tvrdia, že právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, z neho plynúci

nárok je tiež majetkovej povahy a konanie o takom nároku je konaním o majetkovej veci,

preto mal okresný súd podľa (ďalej aj „OSP“)

vo veci ďalej konať so sťažovateľmi ako s dedičmi navrhovateľa v 1. rade. Z týchto

dôvodov sťažovatelia považujú zastavenie konania za nezákonné a závery všeobecných

súdov za účelové, neodôvodnené a arbitrárne. Z dôvodu neurčitosti v judikatúre boli

sťažovatelia pozbavení možnosti uplatňovať svoje právo v súdnom konaní, boli

diskriminovaní a všeobecné súdy nekonali v súlade s princípom právnej istoty.

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

uznesením okresného súdu č. k. -134 zo 6. septembra 2011 a uznesením

krajského súdu č. k. -143 z 31. januára 2012 bolo porušené ich základné

právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie

a aby sťažovateľom spoločne a nerozdielne priznal finančné zadosťučinenie v sume

300 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4 459,81 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia (ako dedičia navrhovateľa v 1. rade) v sťažnosti namietali, že uznesením

okresného súdu č. k. -134 zo 6. septembra 2011 (ktorým zastavil konanie

v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 279 383,26 €)

a uznesením krajského súdu č. k. -143 z 31. januára 2012 (ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu) bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Uvedené

rozhodnutia všeobecných súdov sťažovatelia považujú za nezákonné a ich závery

za účelové, neodôvodnené a arbitrárne. Tvrdia, že z dôvodu neurčitosti v judikatúre boli

pozbavení možnosti uplatňovať svoje právo v súdnom konaní, boli diskriminovaní

a všeobecné súdy nekonali v súlade s princípom právnej istoty.

1. Preskúmaniu uvedeného uznesenia okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľmi

namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru ústavným súdom bráni princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1

, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta

porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej

moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu

(podobne , , , ). Takýmto súdom bol

vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd, ktorý (na základe odvolania sťažovateľov)

uznesenie okresného súdu potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podľa ustanovenia sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom realizácie zásady vyčerpania opravných prostriedkov a iných

právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana

ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale

úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj

za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v . To znamená, že sťažnosť možno

ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal

všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná (, ,

, ).

Sťažovatelia namietali, že krajský súd (aj okresný súd)

a) im ako dedičom odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojich práv,

b) rozhodol diskriminačne v rozpore s právnymi závermi v judikatúre súdov

a nekonal v súlade s princípom právnej istoty a

c) nevysporiadal sa so zásadnými argumentmi uvedenými v ich odvolaní a odvolanie

neodôvodnil v potrebnom rozsahu.

Sťažovatelia zároveň uviedli, že „vo veci nebolo podané dovolanie, pretože nie je

prípustné. Vo veci bol podaný podnet na Generálnu prokuratúru na podanie mimoriadneho

dovolania. Sťažnosť na Ústavný súd musela byť podaná, aby nedošlo k premlčaniu lehoty

na jej podanie.“.

Dovolanie (t. j. jeho prípustnosť, podanie a konanie na dovolacom súde) upravujú

ustanovenia a nasl. .

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca

od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Prípady, kedy dovolanie nie je prípustné, upravujú ustanovenia § 238 ods. 4 a 5

a .

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil, resp. z predloženej

sťažnosti nevyplýva, aké konkrétne ustanovenie bránilo

sťažovateľom podať dovolanie v danej veci.

Sťažovatelia jednoznačne uviedli, že krajský súd (aj okresný súd) im odňal možnosť

konať pred súdom, keď s nimi ako dedičmi navrhovateľa v 1. rade nekonal, resp. v zmysle

nepokračoval v konaní o jeho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Ich námietky spočívajú v nespokojnosti s právnym záverom všeobecných

súdov, že povaha veci (t. j. osobný charakter uplatňovaného práva, ktoré zaniklo smrťou

navrhovateľa v 1. rade) nepripúšťa, aby súd pokračoval v konaní s právnymi nástupcami,

t. j. s dedičmi navrhovateľa v 1. rade, ktorý sa premietol do zastavenia tohto konania

okresným súdom a potvrdenia jeho rozhodnutia krajským súdom. Sťažovatelia v podstate

tvrdia, že všeobecné súdy im upreli právo domáhať sa práva/nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch ako práva majetkovej povahy, ktoré by malo byť

predmetom dedenia. Tieto námietky sa týkajú právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,...

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia nepodali dovolanie proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu [§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 ods. 2

písm. a) a c) ], nevyčerpali opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich

označených práv účinne poskytoval a na ktorých použitie boli oprávnení. Podľa názoru

ústavného súdu mal právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv

a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací. Takýto postup sťažovateľov je

nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak tvrdia, že najvyšší súd v podobnej veci vyslovil iný

právny názor (zhodný s právnym názorom sťažovateľov) ako súdy nižších stupňov.

Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom v situácii, keď títo

nevyužili právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý im zákon účinne

poskytuje, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli, by bolo porušením princípu

subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou

všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

(podobne , ).

Treba dodať, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukázali), že dovolanie

nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy postup

ústavného súdu v zmysle .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej

vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu a posúdenie prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti

(mutatis mutandis , ). V danom prípade sa sťažovatelia

nepodaním dovolania v zákonnej lehote pripravili o možnosť súdneho prieskumu

napadnutého rozsudku v ďalšej (tretej) súdnej inštancii, ktorý procesno-právne predpisy

umožňujú. Navyše, z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj záver, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum

rozhodnutia odvolacieho súdu, a to v lehote na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu o dovolaní (m. m. , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

z dôvodu neprípustnosti ( v spojení ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012