Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 101/2011
PDF · 135.88 KB
No categories available
IV. ÚS 101/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť A. S., Írsko, zastúpeného advokátom JUDr. D. M., S.,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 45/2010
z 8. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2011
doručená sťažnosť A. S., Írsko (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D.
M., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 45/2010 z 8. decembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Svidník
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 709/1999-133 z 28. februára 2008 bol sťažovateľ určený
za otca maloletého S. B., a bol zaviazaný prispievať na výživu maloletého v období od 1.
apríla 2005 sumami určenými vo výroku označeného rozsudku. Zároveň bol sťažovateľ
zaviazaný zaplatiť na účet okresného súdu sumu 500 Sk.
Ešte pred vydaním označeného rozsudku okresný súd uznesením
č. k. 6 C 709/1999-112 z 25. januára 2008 ustanovil sťažovateľovi za opatrovníčku
JUDr. N. P., vyššiu súdnu úradníčku (ďalej len „opatrovníčka“). Opatrovníčka sa proti
rozsudku okresného súdu z 28. februára 2008 neodvolala, a preto tento nadobudol
právoplatnosť 22. apríla 2008.
Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu 8. marca 2010
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak, že ho odmietol
z dôvodu, že bolo podané oneskorene; namietané uznesenie krajského súdu bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľa doručené 19. januára 2011.
Sťažovateľ tvrdí, že v konaní pred okresným súdom neboli splnené podmienky na
ustanovenie opatrovníčky v zmysle § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), keďže okresný súd nevynaložil dostatočné a zákonom predpokladané úsilie na
zistenie pobytu sťažovateľa a nedostatočne prešetril okolnosti pobytu sťažovateľa. Okolnosť
neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť
zaťažuje súd, ktorý musí vyčerpať všetky možnosti na zistenie, či je pobyt účastníka
skutočne neznámy. Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade okresný súd takto
nepostupoval. Navyše sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd, ak sa už rozhodol
postupovať v zmysle § 29 ods. 2 OSP, mal mu za opatrovníka ustanoviť niekoho z jeho
rodiny, prípadne obec.
Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené tvrdí, že „Tým, že súd ako opatrovníka
ustanovil svoju zamestnankyňu, znemožnil žalovanému účasť v konaní a možnosť domôcť sa
svojich práv.“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd tým, že za dátum doručenia rozsudku
okresného súdu považoval jeho doručenie opatrovníčke, a nie až jeho doručenie
sťažovateľovi v roku 2010, v dôsledku čoho odmietol odvolanie podané sťažovateľom ako
oneskorene podané, zasiahol neprípustným spôsobom do jeho základných práv.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho právo na
možnosť konať pred súdom zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co/45/2010 zo dňa 8. decembra 2010 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/45/2010 zo dňa 8. decembra
2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 EUR,
ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D.
M., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že nesprávnym postupom okresného
súdu, ktorý mu v konaní bez splnenia zákonných podmienok ustanovil opatrovníčku, bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Rovnakého pochybenia sa dopustil aj
krajský súd, ktorý akceptoval ustanovenie opatrovníčky sťažovateľovi okresným súdom,
keďže považoval odvolanie podané sťažovateľom za oneskorene podané, pričom vychádzal
z dátumu doručenia predmetného rozsudku okresného súdu z 28. februára 2008
opatrovníčke, a nie sťažovateľovi, čím aj krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať
pred súdom.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 238 ods. 4 OSP dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených zákonom
o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem rozsudku o obmedzení alebo
pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí
rodičovstva alebo o osvojení.
Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľ nepodal proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 2 Co 45/2010 z 8. decembra 2010 dovolanie.
V ustanovení § 237 OSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého
stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných
vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný
prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená
na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu, resp. predmet konania. Navyše, záver
o prípustnosti dovolania v danom prípade podporuje aj text § 238 ods. 4 OSP, keďže išlo
o konanie, v ktorom sa rozhodovalo o určení rodičovstva (otcovstva).
Z uvedeného zjavne vyplýva, že ak sťažovateľ zastával názor, že postupom krajského
súdu v spojení s postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal
možnosť napadnúť namietané uznesenie krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1
OSP) dovolaním podľa § 237 OSP z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237
písm. f) OSP. Ak sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie
nepodal, nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený.
Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď
sťažovateľ nevyužil právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon
účinne poskytuje, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením
princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou
všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011