Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 429/2015
PDF · 430.69 KB
No categories available
III. ÚS 429/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M. PhD., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. januára 2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c
advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Radovan Pala, LL.M PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«... Dňa 5. februára 2007 Okresný súd Bratislava III (ďalej ako „Okresný súd“)
rozsudkom sp. zn. 18Cb/18/2001 (ďalej ako „Rozsudok Okresného súdu“) zamietol návrh
sťažovateľky , autorizovaný architekt Slovenskej komory
architektov, reg. číslo , (ďalej ako
„Sťažovateľka“), ktorá sa domáhala práva na zaplatenie sumy 3 800 000, Sk s úrokom
z omeškania voči , trvalé bytom
(ďalej ako „Odporca“). Rozsudok Okresného súdu bol odôvodnený tak, že k uzavretiu
zmluvy, Sťažovateľkou spoločne s Odporcom označenej ako Mandátna zmluva
č. , na základe ktorej si Sťažovateľka uplatňovala svoj nárok (pričom Odporca
čiastočne plnil), nedošlo, nakoľko predmet záväzkov nebol v rozpore s § 269 ods. 2 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej ako „Obchodný zákonník“) určený dostatočne.
Sťažovateľka podala voči Rozsudku Okresného súdu odvolanie. Krajský súd
v Bratislave (ďalej ako „Krajský súd“) Rozsudok Okresného súdu rozsudkom sp. zn.
6Cob/117/2007 zo dňa 3. februára 2009 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu“) potvrdil,
avšak svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vadou predmetnej mandátnej zmluvy nie je
skutočnosť, že nie je uzavretá, ale že mandátna zmluva je absolútne neplatná. Krajský súd
navyše neuviedol konkrétnu právnu normu, s ktorou je mandátna zmluva v rozpore. Krajský
súd účastníkov konania o predpokladanej zmene právnej kvalifikácie nepoučil,
neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k možnej aplikácii iného zákonného ustanovenia
a teda nedodržal zákonom predpísaný postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej ako „OSP“). Krajský súd okrem
vyššie uvedeného svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne právne posúdil.
Na základe podnetu Sťažovateľky podal generálny prokurátor v zákonnej lehote
mimoriadne dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako
„Najvyšší súd“) dňa 25. februára 2010 a navrhol Rozsudok Okresného súdu a Rozsudok
Krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané
z dôvodu, že Krajský súd svojim postupom odňal Odporcovi možnosť konať pred súdom
v rozpore s § 237 písm. f) OSP v spojení s § 243f ods. 1 písm. a) OSP a zároveň vec
nesprávne právne posúdil v rozpore s § 243f ods. 1 písm. c) OSP.
Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 3 MObdo/2/2010
zo dňa 28. apríla 2011 tak, že Rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu
na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 1“). Najvyšší súd sa stotožnil
s vysloveným právnym názorom Generálneho prokurátora, že Krajský súd odňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď na základe nečakaných, prekvapivých
právnych záverov rozhodol a týmto porušil práva účastníkov konania na spravodlivý súdny
proces.
Predtým, ako vo veci opätovne začal konať Krajský súd, Ústavný súd na základe
sťažnosti Odporcu zrušil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 314/2001 39
zo dňa 9. novembra 2011 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 1“) Uznesenie Najvyššieho
súdu 1 z dôvodu, že bolo porušené základné právo Odporcu na súdnu ochranu, keď mu
nebolo doručené mimoriadne dovolanie.
V intenciách Nálezu Ústavného súdu 1 Najvyšší súd mimoriadne dovolanie listom
zo dňa 7. septembra 2012 Odporcovi zaslal.
Najvyšší súd po odstránení nedostatku vec opätovne prejednal a dňa 31. októbra
2012 na základe uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 4/2012 Rozsudok Krajského
súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho
súdu 2“).
Následne Ústavný súd Nálezom III. ÚS 179/2013 zo dňa 18. júla 2013 (ďalej ako
„Nález Ústavného súdu 2“) rozhodol, že základné právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Odporcu bolo
Uznesením Najvyššieho súdu 2 porušené.
Najvyšší súd viazaný názorom Ústavného súdu dňa 30. septembra 2014 vydal
v nadväznosti na Nález Ústavného súdu 2 uznesenie sp. zn. 3MObdo/3/2013 (ďalej ako
„Uznesenie Najvyššieho súdu 3“), ktorým mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa
§ 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 243i OSP odmietol...
Uznesením Najvyššieho súdu 3 bol z čisto formálnych dôvodov a bez zohľadnenia
okolností potvrdený stav bezprávia voči Sťažovateľke, ktorý bol nastolený Rozsudkom
Krajského súdu a ktorý nebolo možné s výnimkou ochrany garantovanej generálnym
prokurátorom prostredníctvom mimoriadneho dovolania žiadnym iným spôsobom napraviť.
Uznesením Najvyššieho súdu 3 sa Sťažovateľke v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu,
judikatúrou Ústavného súdu a zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu odňala
príležitosť, aby bola jej vec spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom
a právo na súdnu ochranu...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013
z 30. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zruší a vec vráti
na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 MObdo 3/2013 z 30. septembra
2014, ktorým tento súd mimoriadne dovolanie odmietol ako neprípustné, sťažovateľka
sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303
A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis
c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenie
neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názoru
sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne o odmietnutí mimoriadneho dovolania pre
neprípustnosť z dôvodu, že nepodala dovolanie, a teda nevyužila všetky zákonom dovolené
a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.
V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl.
46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 M Obdo/3/2013 z 30. septembra
2014 najvyšší súd uviedol:
„... Za základnú otázku v tomto dovolacom konaní s poukazom na vyjadrenie
žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 3
O. s. p./ označil, či s poukazom na ustanovenie § 243e O. s. p. ide o dovolanie prípustné,
teda čí Generálny prokurátor Slovenskej republiky mohol účinne podať mimoriadne
dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu
žalobkyne nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Citoval ustanovenie
§ 243e O. s. p., z ktorého vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka
konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,
že právoplatným rozhodnutím súdu bolo porušený zákon /§ 243f/, ak to vyžaduje ochrana
práv zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto
ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami podá proti takémuto
rozhodnutiu mimoriadne dovolanie...
S poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 179/2013 43
zo dňa 18. júla 2013 žalobkyňa mohla rozsudok po právnej stránke napadnúť dovolaním iba
z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písmeno a/ O. s. p., to jest, že v konaní došlo k niektorej z vád
vymenovaných v § 237 O. s. p., nie však z dôvodov ustanovených v § 241 ods. 2 písmeno b/
a c/ O. s. p., to jest, že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok neprávne
rozhodnutie veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo
však žalobkyňa nepodala a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky
na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný názorom Ústavným súdom Slovenskej
republiky mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písmeno c/ O. s. p.
v spojení s ustanovením § 243i odmietol...“
Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej doterajšej judikatúry konštatuje, že ochrana
poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,
ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom
dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov
[s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto právne prostriedky
nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné
(až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť
tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné
obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť
v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99,
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je
nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010,
Sťažovateľka dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 6 Cob 117/2007 664 z 3. februára 2009 z dôvodu, že v konaní došlo
k niektorej z procesných vád vymenovaných v § 237 OSP, nepodala, teda nevyužila všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených
záujmov, čo má za následok, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom
uznesení sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky
týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania, s ktorými sa nestotožnil, a preto
mimoriadne dovolanie odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka nepodala
dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. 6 Cob 117/2007 664 z 3. februára 2009,
a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv
a zákonom chránených záujmov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014 a základným právom
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013
z 30. septembra 2014, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 3/2013 z 30. septembra 2014, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2015