Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 429/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Radovan Pala, LL.M. PhD., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. januára 2015 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou TaylorWessing e/n/w/c

advokáti s. r. o., Panenská 6, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Radovan Pala, LL.M PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. septembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Dňa 5. februára 2007 Okresný súd Bratislava III (ďalej ako „Okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. (ďalej ako „Rozsudok Okresného súdu“) zamietol návrh

sťažovateľky , autorizovaný architekt Slovenskej komory

architektov, reg. číslo , (ďalej ako

„Sťažovateľka“), ktorá sa domáhala práva na zaplatenie sumy 3 800 000, Sk s úrokom

z omeškania voči , trvalé bytom

(ďalej ako „Odporca“). Rozsudok Okresného súdu bol odôvodnený tak, že k uzavretiu

zmluvy, Sťažovateľkou spoločne s Odporcom označenej ako Mandátna zmluva

č. , na základe ktorej si Sťažovateľka uplatňovala svoj nárok (pričom Odporca

čiastočne plnil), nedošlo, nakoľko predmet záväzkov nebol v rozpore s § 269 ods. 2 zákona

č. (ďalej ako „“) určený dostatočne.

Sťažovateľka podala voči Rozsudku Okresného súdu odvolanie. Krajský súd

v Bratislave (ďalej ako „Krajský súd“) Rozsudok Okresného súdu rozsudkom sp. zn.

zo dňa 3. februára 2009 (ďalej ako „Rozsudok Krajského súdu“) potvrdil,

avšak svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vadou predmetnej mandátnej zmluvy nie je

skutočnosť, že nie je uzavretá, ale že mandátna zmluva je absolútne neplatná. Krajský súd

navyše neuviedol konkrétnu právnu normu, s ktorou je mandátna zmluva v rozpore. Krajský

súd účastníkov konania o predpokladanej zmene právnej kvalifikácie nepoučil,

neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k možnej aplikácii iného zákonného ustanovenia

a teda nedodržal zákonom predpísaný postup podľa ustanovenia § 213 ods. 2 zákona

č. (ďalej ako „“). Krajský súd okrem

vyššie uvedeného svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a nesprávne právne posúdil.

Na základe podnetu Sťažovateľky podal generálny prokurátor v zákonnej lehote

mimoriadne dovolanie doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako

„Najvyšší súd“) dňa 25. februára 2010 a navrhol Rozsudok Okresného súdu a Rozsudok

Krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mimoriadne dovolanie bolo podané

z dôvodu, že Krajský súd svojim postupom odňal Odporcovi možnosť konať pred súdom

v rozpore s v spojení s a zároveň vec

nesprávne právne posúdil v rozpore s .

Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol uznesením sp. zn.

zo dňa 28. apríla 2011 tak, že Rozsudok Krajského súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu

na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho súdu 1“). Najvyšší súd sa stotožnil

s vysloveným právnym názorom Generálneho prokurátora, že Krajský súd odňal

účastníkom konania možnosť konať pred súdom, keď na základe nečakaných, prekvapivých

právnych záverov rozhodol a týmto porušil práva účastníkov konania na spravodlivý súdny

proces.

Predtým, ako vo veci opätovne začal konať Krajský súd, Ústavný súd na základe

sťažnosti Odporcu zrušil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 9. novembra 2011 (ďalej ako „Nález Ústavného súdu 1“) Uznesenie Najvyššieho

súdu 1 z dôvodu, že bolo porušené základné právo Odporcu na súdnu ochranu, keď mu

nebolo doručené mimoriadne dovolanie.

V intenciách Nálezu Ústavného súdu 1 Najvyšší súd mimoriadne dovolanie listom

zo dňa 7. septembra 2012 Odporcovi zaslal.

Najvyšší súd po odstránení nedostatku vec opätovne prejednal a dňa 31. októbra

2012 na základe uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. Rozsudok Krajského

súdu zrušil a vrátil Krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej ako „Uznesenie Najvyššieho

súdu 2“).

Následne Ústavný súd Nálezom zo dňa 18. júla 2013 (ďalej ako

„Nález Ústavného súdu 2“) rozhodol, že základné právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Odporcu bolo

Uznesením Najvyššieho súdu 2 porušené.

Najvyšší súd viazaný názorom Ústavného súdu dňa 30. septembra 2014 vydal

v nadväznosti na Nález Ústavného súdu 2 uznesenie sp. zn. (ďalej ako

„Uznesenie Najvyššieho súdu 3“), ktorým mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa

v spojení s odmietol...

Uznesením Najvyššieho súdu 3 bol z čisto formálnych dôvodov a bez zohľadnenia

okolností potvrdený stav bezprávia voči Sťažovateľke, ktorý bol nastolený Rozsudkom

Krajského súdu a ktorý nebolo možné s výnimkou ochrany garantovanej generálnym

prokurátorom prostredníctvom mimoriadneho dovolania žiadnym iným spôsobom napraviť.

Uznesením Najvyššieho súdu 3 sa Sťažovateľke v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu,

judikatúrou Ústavného súdu a zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu odňala

príležitosť, aby bola jej vec spravodlivo prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom

a právo na súdnu ochranu...»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2014 zruší a vec vráti

na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra

2014, ktorým tento súd mimoriadne dovolanie odmietol ako neprípustné, sťažovateľka

sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303

A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis

c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenie

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými jej námietkami. Podľa názoru

sťažovateľky najvyšší súd rozhodol arbitrárne o odmietnutí mimoriadneho dovolania pre

neprípustnosť z dôvodu, že nepodala dovolanie, a teda nevyužila všetky zákonom dovolené

a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.

V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl.

46 ods. 1 a práva podľa dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. z 30. septembra

2014 najvyšší súd uviedol:

„... Za základnú otázku v tomto dovolacom konaní s poukazom na vyjadrenie

žalovaného k mimoriadnemu dovolaniu Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 3

/ označil, či s poukazom na ustanovenie ide o dovolanie prípustné,

teda čí Generálny prokurátor Slovenskej republiky mohol účinne podať mimoriadne

dovolanie za predpokladu, keď podľa žalovaného nebola splnená podmienka, že ochranu

žalobkyne nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Citoval ustanovenie

, z ktorého vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bolo porušený zákon /§ 243f/, ak to vyžaduje ochrana

práv zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami podá proti takémuto

rozhodnutiu mimoriadne dovolanie...

S poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky 43

zo dňa 18. júla 2013 žalobkyňa mohla rozsudok po právnej stránke napadnúť dovolaním iba

z dôvodu podľa písmeno a/ , to jest, že v konaní došlo k niektorej z vád

vymenovaných v , nie však z dôvodov ustanovených v písmeno b/

a c/ , to jest, že konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou za následok neprávne

rozhodnutie veci alebo že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, čo

však žalobkyňa nepodala a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky

na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný názorom Ústavným súdom Slovenskej

republiky mimoriadne dovolanie ako neprípustné podľa písmeno c/

v spojení s ustanovením § 243i odmietol...“

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej doterajšej judikatúry konštatuje, že ochrana

poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba,

ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom

dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov

[s výnimkou dovolania – ] alebo takéto právne prostriedky

nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva, kde nie je prípustné

(až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami znemožnené využiť

tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu vyplýva významné

obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť

v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (,

).

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je

nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ,

).

Sťažovateľka dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. z 3. februára 2009 z dôvodu, že v konaní došlo

k niektorej z procesných vád vymenovaných v , nepodala, teda nevyužila všetky

zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených

záujmov, čo má za následok, že mimoriadne dovolanie v danom prípade nie je prípustné.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení sp. zn. z 30. septembra 2014 zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky

týkajúcimi sa prípustnosti mimoriadneho dovolania, s ktorými sa nestotožnil, a preto

mimoriadne dovolanie odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľka nepodala

dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k. z 3. februára 2009,

a teda nevyužila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv

a zákonom chránených záujmov. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2014 a základným právom

podľa a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po

prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2014, podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 2014, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015