Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 248/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, pre namietané

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa a 5 Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 5 (ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 17. júna 2011 sa

, (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala proti

sťažovateľovi ako odporcovi určenia výživného na rozvedenú manželku v sume 250 €.

Okresný súd uznesením č. k. -97 z 25. februára 2013 konanie z dôvodu

späťvzatia návrhu navrhovateľkou zastavil a túto zároveň zaviazal zaplatiť sťažovateľovi

náhradu trov konania v sume 1 071,62 €. Proti druhému výroku uvedeného uznesenia

okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -112 z 2. júla 2013

uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žiaden z účastníkom nemá

právo na náhradu trov konania, pretože vychádzajúc zo skutkových okolností daného

prípadu „podiel spoluzavinenia navrhovateľky a odporcu nemožno určiť, a pretože pri

doslovnej aplikácii ust. vety prvej by si mali platiť náhradu trov

konania navzájom, je v týchto prípadoch potrebné vychádzať z ust. § 146 ods. 1 psím. c),

t. j. z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania

podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené“.

Keďže s takýmto rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ nevedel stotožniť, podal

podnet, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd však napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako procesne neprípustné odmietol z dôvodu, že sťažovateľ „nepodal dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím „rozhodol

arbitrárne, nakoľko vôbec nehodnotil dostupnosť (rozumej prípustnosť) podania dovolania

v danej veci“, v ktorej „išlo o zjednanie nápravy týkajúcej sa zmeňujúceho uznesenia

odvolacieho súdu o trovách konania, pričom v takýchto prípadoch je dovolanie ex lege

vylúčené (porovnaj ustanovenie )“. Okrem toho najvyšší súd „spôsobil

ďalšiu zásadnú vadu v súdnom konaní, keď sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi

nedoručil jednak samotné mimoriadne dovolanie a ani vyjadrenie žalobkyne k podanému

mimoriadnemu dovolaniu“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

V súvislosti s tým aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a 5 „možno vidieť v tom, že dodnes sa spravodlivo nerozhodlo o jeho

majetkovom nároku, hoci tento bol náležite uplatnený a na jeho priznanie sú splnené všetky

zákonné podmienky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015 boli

porušené jeho základné práva zaručené a 5 a a 2 a právo

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume

2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa a 5 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015,

ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -112 z 2. júla 2013, ktorým zmenil uznesenie

okresného súdu č. k. -97 z 25. februára 2013 tak, že žiadnemu z účastníkov

nepriznal právo na náhradu trov konania.

V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa

na to, že už v konaní o súlade ustanovení (ďalej aj ,,OSP“)

týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s uznesením sp. zn.

z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme

považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,

ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný

iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať

dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne

dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,

ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania ( až , kde sa síce

ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame

použitie).

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil

súd v konaní podľa , pričom toto odstránenie nezákonnosti

vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb

alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho

konania vyjadreného v . Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka

pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými

pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.

Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania

ustanovené ().

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov [s výnimkou dovolania – ] alebo takéto

právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,

kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami

znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu

vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje

jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku

().

Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť

súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne

dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;

jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy

pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií

je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu ( ), ako aj z hľadiska práva

na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami

zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , , ).

Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal stanovisko, ktorého

právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa Slovenskej

republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho

prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom

dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník

konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov.“

Prax ukázala, že citovaná judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou

prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla

aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok

na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (pozri napr. rozhodnutia

vo veciach sp. zn. M-Sždo V 3/00, , 1 M Obdo V 2/2011 a iné, ako aj

spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až

).

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej

praxe viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej

istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu

proti Rumunsku z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku

z roku 2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,

Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti

Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti

mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,

proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,

proti Slovenskej republike z roku 2015.

Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:

„.... v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný

možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite

chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný

nepodal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne žalovaného pri včasnej

ochrane jeho práv je procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,

ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora ako procesne neprípustné ( v spojení s ustanoveniami

a psím. c/ ).“

S uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, tvrdí, že „vyčerpal

všetky možnosti zjednania nápravy“ a že je to práve najvyšší súd, ktorý „nehodnotil

dostupnosť (rozumej prípustnosť) podania dovolania v danej veci“ so zreteľom na znenie

, ktorý podanie mimoriadneho opravného prostriedku proti výroku

uznesenia odvolacieho súdu o náhrade trov konania výslovne vylučuje.

„Dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je prípustné

z dôvodov uvedených v . Účastník sa môže svojho nároku na náhradu trov

konania vzdať výslovným a jednoznačným prejavom, ktorý už neskôr nemôže meniť“

(R 117/1999). „Ak je občianske súde konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v ustanovení , možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých

je inak dovolanie podľa vylúčené“ (ZSP 3/1998).

Citovaná judikatúra najvyššieho súdu sťažovateľovi zrejme nie je známa, keďže

vo svojej sťažnosti nielenže netvrdil, ale ani nepreukázal, že by proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -112 z 2. júla 2013 podal dovolanie podľa .

Ani z rozhodovacej činnosti ústavného súdu nevyplýva, že by sa sťažovateľ ochrany

svojich práv a oprávnených záujmov vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.

-112 z 2. júla 2013 domáhal prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 .

Nedodržanie lehoty na podanie sťažnosti podľa vyplývajúcej

z je pritom dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti

po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie

tejto lehoty odpustiť (, , , ).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z a podmienky prípustnosti

sťažnosti podľa je potrebné chápať vo vzájomnej

súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému

súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný

súd rozhoduje podľa o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú

ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia

sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo

sťažovatelia. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v žiadnom prípade nemožno

považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľovi na nápravu jeho

údajne porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej

sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, resp.

rozhodnutia v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy ().

Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie

mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,

nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá

povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora

rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto

súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá

charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (,

, , , , ).

Tvrdenie sťažovateľa, že „vyčerpal všetky možnosti zjednania nápravy“, preto

ústavný súd nepovažuje za pravdivé.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v tomto type

konania postupoval najvyšší súd v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval

ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie

o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil

v zmysle , čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho

závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa, ešte

neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

(podobne napr. , , , , ,

, , ).

Ani prípadné nedoručenie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

sťažovateľovi na tomto závere ústavného súdu nemôže nič zmeniť, pretože ho nemožno

považovať za taký zásah, ktorý by vzhľadom na svoju intenzitu zjavne viedol

k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa v zmysle

alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (m. m. , ,

).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa a 2

a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých

sťažovateľ namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a 5 , preto z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa odmietol sťažnosť aj v tejto

časti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

uplatnených v petite nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2016