Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 248/2016
PDF · 199.43 KB
No categories available
III. ÚS 248/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Ficek, pre namietané
porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 M Cdo 16/2013 zo 16. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 M Cdo 16/2013 zo 16. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) 17. júna 2011 sa
, (ďalej len „navrhovateľka“), domáhala proti
sťažovateľovi ako odporcovi určenia výživného na rozvedenú manželku v sume 250 €.
Okresný súd uznesením č. k. 1 P 242/2011-97 z 25. februára 2013 konanie z dôvodu
späťvzatia návrhu navrhovateľkou zastavil a túto zároveň zaviazal zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania v sume 1 071,62 €. Proti druhému výroku uvedeného uznesenia
okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie, na základe ktorého Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 11 CoP 173/2013-112 z 2. júla 2013
uznesenie okresného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žiaden z účastníkom nemá
právo na náhradu trov konania, pretože vychádzajúc zo skutkových okolností daného
prípadu „podiel spoluzavinenia navrhovateľky a odporcu nemožno určiť, a pretože pri
doslovnej aplikácii ust. § 146 ods. 2 vety prvej O. s. p. by si mali platiť náhradu trov
konania navzájom, je v týchto prípadoch potrebné vychádzať z ust. § 146 ods. 1 psím. c),
t. j. z pravidla, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania
podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené“.
Keďže s takýmto rozhodnutím krajského súdu sa sťažovateľ nevedel stotožniť, podal
podnet, na základe ktorého generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) podal mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd však napadnutým uznesením mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora ako procesne neprípustné odmietol z dôvodu, že sťažovateľ „nepodal dovolanie
proti uzneseniu odvolacieho súdu“.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd napadnutým rozhodnutím „rozhodol
arbitrárne, nakoľko vôbec nehodnotil dostupnosť (rozumej prípustnosť) podania dovolania
v danej veci“, v ktorej „išlo o zjednanie nápravy týkajúcej sa zmeňujúceho uznesenia
odvolacieho súdu o trovách konania, pričom v takýchto prípadoch je dovolanie ex lege
vylúčené (porovnaj ustanovenie § 239 ods. 3 OSP)“. Okrem toho najvyšší súd „spôsobil
ďalšiu zásadnú vadu v súdnom konaní, keď sťažovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi
nedoručil jednak samotné mimoriadne dovolanie a ani vyjadrenie žalobkyne k podanému
mimoriadnemu dovolaniu“, čím porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s tým aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a 5 ústavy „možno vidieť v tom, že dodnes sa spravodlivo nerozhodlo o jeho
majetkovom nároku, hoci tento bol náležite uplatnený a na jeho priznanie sú splnené všetky
zákonné podmienky“.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2013 zo 16. decembra 2015 boli
porušené jeho základné práva zaručené čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo
zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume
2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 16/2013 zo 16. decembra 2015,
ktorým odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 11 CoP 173/2013-112 z 2. júla 2013, ktorým zmenil uznesenie
okresného súdu č. k. 1 P 242/2011-97 z 25. februára 2013 tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania.
V súvislosti s predostretou námietkou ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa
na to, že už v konaní o súlade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ,,OSP“)
týkajúcich sa mimoriadneho dovolania s ústavou uznesením sp. zn. PL. ÚS 57/99
z 19. júla 2000 vyslovil svoj názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie môžeme
považovať za ďalší mimoriadny opravný prostriedok. Je to však napriek tomu dovolanie,
ktoré je mimoriadne výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný
iba generálny prokurátor, a je zásadne obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať
dovolanie účastníkom konania. Inak, tak ako to potvrdzuje aj zákon, pre mimoriadne
dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava,
ako to je pri dovolaní podanom účastníkom konania (§ 242 až § 243c OSP, kde sa síce
ustanovuje primerané použitie ustanovení o dovolaní, ale v podstate ide o ich priame
použitie).
Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil
súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti
vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb
alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho
konania vyjadreného v § 1 OSP. Súčasne tento účel sleduje ochranu účastníka
pred dôsledkami nespravodlivého procesu, konania, ktoré trpí základnými procesnými
pochybeniami a postupmi súdov znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu ochranu.
Tento záver podľa názoru ústavného súdu potvrdzujú dôvody mimoriadneho dovolania
ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).
Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,
t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila
všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom
chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) OSP] alebo takéto
právne prostriedky nemala k dispozícii, tak ako to je vo veciach správneho súdnictva,
kde nie je prípustné (až na výnimku) ani odvolanie, alebo jej bolo zákonnými prekážkami
znemožnené využiť tieto právne prostriedky nápravy. Z tohto zákonného predpokladu
vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje
jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku
(PL. ÚS 57/99).
Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie
predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho
právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne
dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;
jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií
je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami
zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal stanovisko, ktorého
právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho
prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník
konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov.“
Prax ukázala, že citovaná judikatúra ústavného súdu zaoberajúca sa problematikou
prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora sa premietla
aj do rozhodovania najvyššieho súdu o ne/splnení všeobecných procesných podmienok
na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (pozri napr. rozhodnutia
vo veciach sp. zn. M-Sždo V 3/00, 4 M Cdo 19/2008, 1 M Obdo V 2/2011 a iné, ako aj
spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu č. 94 z 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle § 243e až
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci svojej rozhodovacej
praxe viackrát konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru, najmä porušenie princípu právnej
istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý súdny proces (napr. vo veci Brumarescu
proti Rumunsku z roku 1999, Ryabykh proti Rusku z roku 2003, Sutyazhnik proti Rusku
z roku 2009, Roseltrans proti Rusku či Kutepov a Anikeyenko proti Rusku z roku 2005,
Tripon proti Rumunsku z roku 2008, Cornif proti Rumunsku z roku 2007, Abdullayev proti
Rusku z roku 2010). Vo vzťahu k Slovenskej republike ESĽP predpoklady prípustnosti
mimoriadnych opravných prostriedkov opätovne zdôraznil vo veciach DRAFT-OVA, a. s.,
proti Slovenskej republike, PSMA, s. r. o., proti Slovenskej republike a COMPCAR, s. r. o.,
proti Slovenskej republike z roku 2015.
Pre účely overenia opodstatnenosti sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil
s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:
„.... v danom prípade prebehlo dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalovaný
možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite
chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaný
nepodal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne žalovaného pri včasnej
ochrane jeho práv je procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora,
ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovaným.
Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho
prokurátora ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s ustanoveniami
§ 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 psím. c/ O. s. p.).“
S uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí, tvrdí, že „vyčerpal
všetky možnosti zjednania nápravy“ a že je to práve najvyšší súd, ktorý „nehodnotil
dostupnosť (rozumej prípustnosť) podania dovolania v danej veci“ so zreteľom na znenie
§ 239 ods. 3 OSP, ktorý podanie mimoriadneho opravného prostriedku proti výroku
uznesenia odvolacieho súdu o náhrade trov konania výslovne vylučuje.
„Dovolanie proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania je prípustné
z dôvodov uvedených v § 237 OSP. Účastník sa môže svojho nároku na náhradu trov
konania vzdať výslovným a jednoznačným prejavom, ktorý už neskôr nemôže meniť“
(R 117/1999). „Ak je občianske súde konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v ustanovení § 237 OSP, možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých
je inak dovolanie podľa § 239 ods. 3 OSP vylúčené“ (ZSP 3/1998).
Citovaná judikatúra najvyššieho súdu sťažovateľovi zrejme nie je známa, keďže
vo svojej sťažnosti nielenže netvrdil, ale ani nepreukázal, že by proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 11 CoP 173/2013-112 z 2. júla 2013 podal dovolanie podľa § 237 OSP.
Ani z rozhodovacej činnosti ústavného súdu nevyplýva, že by sa sťažovateľ ochrany
svojich práv a oprávnených záujmov vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k.
11 CoP 173/2013-112 z 2. júla 2013 domáhal prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Nedodržanie lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplývajúcej
z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je pritom dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti
po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie
tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, I. ÚS 483/2014).
Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnej
súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému
súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný
súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú
ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia
sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo
sťažovatelia. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v žiadnom prípade nemožno
považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľovi na nápravu jeho
údajne porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej
sťažnosti z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, resp.
rozhodnutia v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy (I. ÚS 524/2015).
Na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie
mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala,
nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda generálny prokurátor nemá
povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora
rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto
súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá
charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01,
II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07, III. ÚS 342/2010).
Tvrdenie sťažovateľa, že „vyčerpal všetky možnosti zjednania nápravy“, preto
ústavný súd nepovažuje za pravdivé.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v tomto type
konania postupoval najvyšší súd v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku podstatné pre posúdenie danej veci interpretoval a aplikoval
ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd svoje rozhodnutie
o odmietnutí mimoriadneho opravného prostriedku náležite a presvedčivo odôvodnil
v zmysle § 157 ods. 2 OSP, čím zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľ pred ním domáhal, preto jeho
závery v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Skutočnosť, že sa najvyšší súd odchýlil od predstáv a očakávaní sťažovateľa, ešte
neznamená, že došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(podobne napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08, III. ÚS 179/2013,
III. ÚS 429/2015, III. ÚS 104/2016, III. ÚS 113/2016).
Ani prípadné nedoručenie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
sťažovateľovi na tomto závere ústavného súdu nemôže nič zmeniť, pretože ho nemožno
považovať za taký zásah, ktorý by vzhľadom na svoju intenzitu zjavne viedol
k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd sťažovateľa v zmysle ústavy
alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06,
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľ namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy, preto z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v tejto
časti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
uplatnených v petite nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2016