Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 483/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R.,

zastúpených advokátom JUDr. Michalom Polákom, Advokátska kancelária

Michal Polák ‒ advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 20. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014

doručená sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R. (spolu ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Michalom Polákom, Advokátska kancelária Michal Polák –

advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2014.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov

proti spoločnosti A... ako odporcovi v 1. rade, spoločnosti O., zriaďovateľ Obchodného

súdu – stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len „rozhodcovský súd“), ako odporcovi v 2.

rade a V. Š., rozhodcovi Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu, ako odporcovi

v 3. rade, v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o zrušenie

rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. OS 66/2011 z 9. septembra 2011 (ďalej len

„rozsudok rozhodcovského súdu“), ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi

v 1. rade sumu 230,39 € s príslušenstvom, zmluvnú pokutu a nahradiť trovy konania v sume

1 119,64 €. V časti o zaplatenie sumy 946,09 € rozhodcovský súd konanie zastavil. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. zo 17. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) konanie proti odporcom v 2. a 3. rade zastavil a návrh sťažovateľov zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku okresného súdu.

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podnet na mimoriadne dovolanie

generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý

ich podnetu vyhovel a podal mimoriadne dovolanie na najvyššom súde, ktorý rozsudkom

sp. zn. z 29. mája 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)

mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

„pokiaľ účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone

v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil, tak zrušenie rozhodcovského rozsudku

z dôvodu námietky – nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy na príslušnom všeobecnom súde s odkazom

na ustanovenie písmeno c/ zákona už úspešne uplatňovať nemôže.

Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú právne

irelevantné a úvahy uvádzané v mimoriadnom dovolaní sú účelové v podstate popierajúce

právnu istotu danú rozhodcovským rozhodnutím, na ktorej forme sa účastníci

rozhodcovského konania dohodli.“.

Sťažovatelia sa s uvedeným právnym názorom nestotožňujú a sú presvedčení, že

pokiaľ v konaní pred rozhodcovským súdom neuplatnili námietku nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, uvedené im

nebráni domáhať sa zrušenia rozsudku rozhodcovského súdu prostredníctvom žaloby

z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedené tvrdenie

podľa sťažovateľov vyplýva v prvom rade z toho, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) pripúšťa možnosť odpustenia oneskoreného uplatnenia námietky, a preto

ani jej neuplatnenie najneskôr pri prvom úkone „nie je také zmeškanie, ktoré by

automaticky za každých podmienok malo za následok zánik práva účastníka namietať

neprípustnosť rozhodcovského konania a to z toho dôvodu, že právo na spravodlivý proces

každého účastníka konania má prednosť pred dodržaním zásady rýchlosti konania, za

účelom ktorej by mal účastník uplatniť námietku v konaní čo najskôr“.

Rovnako zo samotného členenia , v ktorom je predmetné

ustanovenie zaradené do piatej časti pod názvom „Rozhodcovské konanie“, podľa

sťažovateľov vyplýva, že toto ustanovenie nemožno «aplikovať a rozširovať na konanie

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré už nie je rozhodcovským konaním. Takáto

analógia a takýto extenzívny výklad § 21 Zákona o rozhodcovskom konaní sú neprípustné.

Zákon o rozhodcovskom konaní upravuje postup pri zrušení rozhodcovského rozsudku

prostredníctvom súdov Slovenskej republiky v ucelenej, uzavretej časti a to v Siedmej časti

Zákona o rozhodcovskom konaní s názvom „Zrušenie rozhodcovského rozsudku“.».

Domáhanie sa zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona

č. z dôvodu popierania platnosti rozhodcovskej zmluvy nie je preto

podmienené žiadnym úkonom uskutočneným v rámci rozhodcovského konania.

Vyžadovanie uplatnenia námietky neplatnosti rozhodcovskej zmluvy účastníkom konania

už v rozhodcovskom konaní zo strany všeobecných súdov je konaním v rozpore s platnou

právnou úpravou.

Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali, že všeobecné súdy konajúce v ich právnej

veci sa „dostatočne nevyjadrili k argumentom sťažovateľov a generálneho prokurátora SR

a k dôležitým právnym a faktickým skutočnostiam... sa v značnej miere obmedzili

na konštatovanie, že sa v plnej miere stotožňujú s právnym názorom súdu, ktorý rozhodoval

v Právnej veci v predošlom stupni, sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutia

za nepreskúmateľné, čím tiež došlo k výraznému zásahu do základných ľudských práv

a ústavných práv sťažovateľov“.

Právny názor sťažovateľov potvrdzuje aj logický výklad § 40 zákona

č. , z ktorého je zrejmé, že ak by mal zákonodarca v úmysle podmieniť

podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku predchádzajúcim úkonom účastníka

konania uskutočneným v rozhodcovskom konaní, túto podmienku by uviedol priamo

v konkrétnom dôvode uvedenom v predmetnom ustanovení

Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľov dospieť k záveru, že „ak by sa na účinnú

aplikáciu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní skutočne

vyžadovalo vznesenie námietky neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy

pri prvom úkone účastníka v rozhodcovskom konaní, bola by táto podmienka priamo

uvedená v ustanovení § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. by sa

nachádzala výhradne v ustanovení § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní“.

Keďže v taxatívne vymenúva dôvody podania

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sťažovatelia sú toho názoru, že žalobu podali

oprávnene a okresný súd sa mal zaoberať ich argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy.

Podľa názoru sťažovateľov sám zákonodarca v

vyslovene počítal s možnosťou, že v prípade neuplatnenia námietky neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní sa môže v zmysle § 40 ods. 1 písm. c)

domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku v konaní pred

všeobecným súdom. Z uvedeného vyplýva, že upravuje dva

samostatné inštitúty, ktorými môže účastník rozhodcovského konania namietať neplatnosť

rozhodcovskej zmluvy. Prvým spôsobom je podanie návrhu na všeobecnom súde počas

rozhodcovského konania na rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského

súdu, ktorú uplatnil už počas konania najneskôr pri prvom úkone. V prípade, ak účastník

rozhodcovského konania predmetnú námietku nevznesie, má v zmysle § 40 ods. 1 zákona

č. možnosť namietať právomoc rozhodcovského súdu prostredníctvom

žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tieto dva inštitúty sú od seba nezávislé, o čom

svedčí skutočnosť, že v sú systematicky od seba oddelené a každý

z nich je upravený v inej časti zákona, a jednak skutočnosť, že na ich uplatnenie je v zákone

č. upravená odlišná lehota na ich uplatnenie, a preto nie je možné „aplikovať

akékoľvek podmienky pre uplatnenie jedného inštitútu na druhý, samostatný inštitút, ako to

bezdôvodne a v rozpore so zákonom urobili porušovatelia...“.

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy konajúce v ich

veci aplikovali zásadu denegatio iustitiae tým, že nesprávne právne posúdili príslušné

ustanovenia , čím sťažovateľom znemožnili uplatniť ich nárok

na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu, a tým bolo porušené ich právo na spravodlivé

súdne konanie a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:

„Okresný súd Banská Bystrica rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn.

-122, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu

a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím zo dňa 20. 02. 2013, sp. zn.

-156, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu

a inú právnu ochranu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 29. 05. 2014, sp. zn.:

, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú

právnu ochranu.

Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn.

-122, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 02. 2013,

sp. zn. -156 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

29. 05. 2014, sp. zn.: sa zrušuje.

Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania k rukám

právneho zástupcu sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovatelia požiadali o odklad vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu,

rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, a to až

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského

súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formulovali sťažovatelia, ktorým je ústavný

súd viazaný ( ), sa ústavný súd najskôr zaoberal

námietkou smerujúcou proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovatelia navrhli zrušiť.

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak

nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovatelia mohli a aj využili možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného súdu (krajského súdu)

poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu

v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej

proti rozsudku okresného súdu podľa pre nedostatok

právomoci.

Proti rozsudku krajského súdu už nebol prípustný riadny opravný prostriedok

a vzhľadom na podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) nemožno konštatovať ani prípustnosť tohto mimoriadneho

opravného prostriedku. Z uvedeného vyplýva, že v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu je daná právomoc ústavného súdu. V nadväznosti na to ústavný súd skúmal,

či sú splnené aj ďalšie podmienky konania, a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti

podaná oneskorene.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie lehoty podľa je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľov, že v ich prípade je potrebné lehotu

podľa počítať od doručenia rozsudku najvyššieho súdu,

ktorým najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol.

Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia rozsudku

najvyššieho súdu nie je dňom, keď sa sťažovatelia mohli o údajnom zásahu do ich

označených práv rozsudkom krajského súdu dozvedieť. Svedčí o tom aj podanie podnetu

na mimoriadne dovolanie prostredníctvom ich právneho zástupcu, keďže samotný tento fakt

dokazuje, že o zásahu do ich práv už najneskôr v tom čase sťažovatelia museli vedieť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú

ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je

v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú,

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok

ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. , a ).

Je však potrebné zdôrazniť, že uvedená rozhodovacia prax sa týka výlučne

tzv. riadneho dovolacieho konania na základe dovolania podaného účastníkom konania.

Z viacerých dôvodov však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnom

dovolaní. V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorý

je zákonom exkluzívne zverený iba generálnemu prokurátorovi, je celkom odlišný

od dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických

osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,

t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,

a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej

úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne

dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, , , , ,

).

Princíp subsidiarity vyplývajúci z a podmienky prípustnosti

sťažnosti podľa je potrebné chápať vo vzájomnej

súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému

súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný

súd rozhoduje podľa o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú

ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia

sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo

sťažovatelia. V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonných

ustanovení, ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožno

považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľom na nápravu ich údajne

porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti

z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, respektíve rozhodnutia

v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy. Inak povedané, sťažovatelia

pri náležitej starostlivosti mohli v záujme zachovania svojich práv podať sťažnosť

v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia. Ako vyplýva

z príloh sťažnosti, rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 27. marca 2013,

pričom sťažnosť na poštovú prepravu bola odovzdaná 24. júla 2014, teda zjavne po uplynutí

dvojmesačnej zákonnej lehoty podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného

porušenia označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu bola podaná

oneskorene, v dôsledku čoho ju bolo potrebné v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom

najvyššieho súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

Sťažovatelia sa domáhali vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora zamietol „v zmysle ustanovenia “.

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni

proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, , I. ÚS

17/01, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol

mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by

signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho

rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší chronologický priebeh a výsledky konania

na okresnom súde a krajskom súde, oboznámil dovolaciu argumentáciu generálneho

prokurátora a vyjadrenie účastníkov konania k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší

súd takto:

„Predmetom mimoriadneho dovolania je, či konajúce súdy v napadnutých

rozhodnutiach rozhodli v súlade so zákonom, keď návrh navrhovateľov 1/ a 2/ zamietli.

Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či

v prípade, ak účastníci rozhodcovského konania, nepodajú námietku neexistencie alebo

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2

nemôžu sa na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského

rozsudku z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy.

Skutočnosť, že navrhovatelia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nenamietali

sporná nie je a ani to, že obidva konajúce súdy sa s touto otázkou v odôvodnení rozhodnutí

zaoberali.

Z ustanovenia je zrejmé, kedy sa môže účastník

rozhodcovského konania žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia

tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Z citovaného ustanovenia písmeno c/ 2 Z. z. je zrejmé,

že takúto žalobu môže podať účastník rozhodcovského konania, ktorý popiera platnosť

rozhodcovskej zmluvy.

V danom prípade navrhovateľ 1/ žalobou uplatnil na súde zrušenie rozhodcovského

rozsudku z dôvodu, že platnosť rozhodcovskej zmluvy popiera práve z dôvodu, že táto

nebola podpísaná oprávnenou osobou, a preto ide rozhodcovskú zmluvu neplatnú.

Zo žaloby je zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý odporca 1/ zrušenie rozhodcovského

rozsudku na všeobecnom súde uplatnil je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu.

Z ustanovenia vyplýva, že účastník

rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak

urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové

obmedzenie neplatí pre námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom,

že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, túto námietku možno uplatniť až

do skončenia ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského

rozsudku. Námietku, že sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského súdu musí

účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského

konania o tejto otázke dozvie.

Z citovaného ustanovenia zákona jednoznačne vyplýva, že

účastník, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu

z dôvodu neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť

v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Fakt, že účastník

rozhodcovského konania - navrhovateľ 1/ a ani navrhovateľka 2/ námietku nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy

v rozhodcovskom konaní neuplatnili pri prvom úkone vo veci samej a ani ju neuplatnili

vôbec, sporný nie je.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /§10a ods. 3 O. s. p/ sa z uvedeného dôvodu

stotožnil s vysloveným právnym názorom, že pokiaľ účastník rozhodcovského konania

námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť

rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil,

tak zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu námietky - nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy

na príslušnom všeobecnom súde s odkazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona

už úspešne uplatňovať nemôže.

Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú

právne irelevantné a úvahy uvádzané v mimoriadnom dovolaní sú účelové v podstate

popierajúce právnu istotu danú rozhodcovským rozhodnutím, na ktorej forme sa účastníci

rozhodcovského konania dohodli. Konštatovanie v mimoriadnom dovolaní, že rozhodcovský

súd je neštátny orgán a nepovažuje sa za výkon verejnej moci, z ktorého dôvodu vzhľadom

na ústavne garantované právo na súdnu ochranu by v podstate v každom prípade sa mohlo

uplatniť právo na zrušenie rozhodcovského rozsudku by práve naopak bolo porušením

práva účastníka rozhodcovského konania, ktorý sa na takejto forme rozhodovania dohodol

a s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 2 túto skutočnosť pri prvom úkone v rozhodcovskom

konaní vo veci nenamietal.

Pokiaľ by účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci

rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy pri prvom

úkone na rozhodcovskom súde vo veci samej namietal, rozhodcovský súd by túto námietku

účastníka rozhodcovského konania posúdil, účastník rozhodcovského konania by správnosť

posúdenia jeho námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na príslušnom

všeobecnom súde uplatniť mohol. V danom prípade však o takýto prípad nejde, a preto

konajúce súdy rozhodli v súlade s zákonom, keď žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku zamietli.“

Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dôsledné

a vyčerpávajúce, pričom sťažovatelia neuviedli v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli

spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa dôsledne

vysporiadal s dovolacím dôvodom uvedeným generálnym prokurátorom v jeho

mimoriadnom dovolaní, ktorým malo byť nesprávne právne posúdenie časového

obmedzenia na podanie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21

ods. 2 okresným súdom, ako aj krajským súdom, ktoré sa podľa

jeho názoru (odlišného od názoru vysloveného v rozsudku okresného súdu, ako aj

v rozsudku krajského súdu) vzťahuje na celý priebeh rozhodcovského konania, a preto aj

bez podania uvedenej námietky účastníkom konania počas rozhodcovského konania je

možné žalovať zrušenie rozhodcovského rozsudku v rámci konania pred všeobecnými

súdmi. Uvedenú argumentáciu podľa generálneho prokurátora podporuje aj skutočnosť, že

rozhodcovský súd je povinný svoju právomoc skúmať ex offo, teda aj bez podania námietky

nedostatku jeho právomoci, ako to bolo v danom prípade. Prijatím právneho názoru

všeobecných súdov by sa podľa názoru generálneho prokurátora nepodaním námietky

v rozhodcovskom konaní stalo rozhodnutie rozhodcovského súdu nepreskúmateľné

a nezrušiteľné, hoci nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je jedným z taxatívne vymedzených dôvodov jeho

zrušenia podľa Podľa generálneho prokurátora

v danom prípade nebol na mieste reštriktívny výklad aplikovaný všeobecnými súdmi

vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu ochranu a súčasne extenzívny výklad

k účinkom

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne

a dostatočne podrobne ozrejmil otázku posudzovania splnenia jedného zo základných

zákonných predpokladov podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku

pre neexistenciu, resp. neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, a to podanie námietky nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu konať vo veci, ktorá musí byť vznesená v konaní

pred rozhodcovským súdom účastníkom konania pri jeho prvom úkone. V prípade

nepreukázania splnenia tejto podmienky nie je možné na ňu v konaní pred všeobecným

súdom neskôr prihliadnuť.

S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje

a konštatuje, že je pravdou, že popieranie platnosti rozhodcovskej zmluvy je taxatívne

daným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40

ods. 1 písm. c) , uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať

nielen jednotlivo, ale aj v kontexte zmyslu celého zákona, ktorého hlavným cieľom je

urýchlené a efektívne konanie. Obmedzenie lehoty na podanie námietky nedostatku

právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy

v zmysle tak znamená, že jej nesplnením sa

rozhodcovské konanie právoplatne skončí bez vyriešenia otázky právomoci rozhodcovského

súdu, ktorého rozsudok (s výnimkou tzv. nearbitrovateľných sporov) už nebude možné

napadnúť žalobou o zrušenie na všeobecnom súde.

Vo vzťahu k povinnosti sťažovateľov namietať platnosť rozhodcovskej doložky

pri prvom úkone v rámci rozhodcovského konania (sťažovatelia námietku nevzniesli vôbec,

pozn.) ústavný súd poukazuje tiež na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá

zdôrazňuje vlastné pričinenie sťažovateľov o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj

sťažovatelia svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,

v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Uvedená zásada

sa v danej veci, ktorá nemá spotrebiteľský charakter, uplatnila v plnom rozsahu.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že aj právna teória a prax v tejto otázke

zaujali rovnaký právny záver. Z odbornej literatúry vyplýva, že „Pri podaní žaloby sa

žalobca predovšetkým musí zamerať na preukázanie oprávnenosti rozhodcovského konania

a predložiť dôkaz o spochybnení právomoci rozhodcovského súdu dohodnutého sporovými

stranami v rozhodcovskej doložke alebo v rozhodcovskej zmluve, aby sa vyriešila otázka

právomoci rozhodcovského súdu v prípade vznesených námietok žalobcom v súvislosti

s právomocou rozhodcovského súdu. Námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu

pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy môže účastník vzniesť najneskôr

pri prvom úkone vo veci samej.“ (Škrinár, A.: Problémy pri žalobách na zrušenie

rozhodcovského rozsudku a uznávanie výkonu rozhodcovských rozsudkov. Bulletin

slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 7 - 8, s. 44 - 61). Totožné právne závery vyplývajú aj

z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 24. apríla 2013

a rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. decembra 2012.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľov, ktorí

s poukazom na ustanovenie žiadali o odloženie

vykonateľnosti sťažnosťou napadnutých rozhodnutí dočasným opatrením do nadobudnutia

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10 septembra 2014