Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)I. ÚS 483/2014
PDF · 275.34 KB
No categories available
I. ÚS 483/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
10. septembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R.,
zastúpených advokátom JUDr. Michalom Polákom, Advokátska kancelária
Michal Polák ‒ advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 64 Cb 194/2011
zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 Cob 143/2012
z 20. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 MObdo 5/2013 z 29. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2014
doručená sťažnosť R. Š. a obchodnej spoločnosti R. (spolu ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. Michalom Polákom, Advokátska kancelária Michal Polák –
advocati s. r. o., Panenská 24, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 64 Cb 194/2011 zo 17. apríla 2012, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 Cob 143/2012
z 20. februára 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 5/2013 z 29. mája 2014.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že vystupujú v procesnom postavení navrhovateľov
proti spoločnosti A... ako odporcovi v 1. rade, spoločnosti O., zriaďovateľ Obchodného
súdu – stáleho rozhodcovského súdu (ďalej len „rozhodcovský súd“), ako odporcovi v 2.
rade a V. Š., rozhodcovi Obchodného súdu – stáleho rozhodcovského súdu, ako odporcovi
v 3. rade, v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 64 Cb 194/2011 o zrušenie
rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. OS 66/2011 z 9. septembra 2011 (ďalej len
„rozsudok rozhodcovského súdu“), ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť odporcovi
v 1. rade sumu 230,39 € s príslušenstvom, zmluvnú pokutu a nahradiť trovy konania v sume
1 119,64 €. V časti o zaplatenie sumy 946,09 € rozhodcovský súd konanie zastavil. Okresný
súd rozsudkom sp. zn. 64 Cb 194/2011 zo 17. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného
súdu“) konanie proti odporcom v 2. a 3. rade zastavil a návrh sťažovateľov zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 143/2012 z 20. februára 2013 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom sa v celom rozsahu
stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku okresného súdu.
Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia podnet na mimoriadne dovolanie
generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý
ich podnetu vyhovel a podal mimoriadne dovolanie na najvyššom súde, ktorý rozsudkom
sp. zn. 3 MObd 5/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“)
mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
„pokiaľ účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone
v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil, tak zrušenie rozhodcovského rozsudku
z dôvodu námietky – nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo
neexistenciu rozhodcovskej zmluvy na príslušnom všeobecnom súde s odkazom
na ustanovenie § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona 244/2002 Z. z. už úspešne uplatňovať nemôže.
Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú právne
irelevantné a úvahy uvádzané v mimoriadnom dovolaní sú účelové v podstate popierajúce
právnu istotu danú rozhodcovským rozhodnutím, na ktorej forme sa účastníci
rozhodcovského konania dohodli.“.
Sťažovatelia sa s uvedeným právnym názorom nestotožňujú a sú presvedčení, že
pokiaľ v konaní pred rozhodcovským súdom neuplatnili námietku nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, uvedené im
nebráni domáhať sa zrušenia rozsudku rozhodcovského súdu prostredníctvom žaloby
z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy. Uvedené tvrdenie
podľa sťažovateľov vyplýva v prvom rade z toho, že ustanovenie § 21 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 244/2002 Z. z.“) pripúšťa možnosť odpustenia oneskoreného uplatnenia námietky, a preto
ani jej neuplatnenie najneskôr pri prvom úkone „nie je také zmeškanie, ktoré by
automaticky za každých podmienok malo za následok zánik práva účastníka namietať
neprípustnosť rozhodcovského konania a to z toho dôvodu, že právo na spravodlivý proces
každého účastníka konania má prednosť pred dodržaním zásady rýchlosti konania, za
účelom ktorej by mal účastník uplatniť námietku v konaní čo najskôr“.
Rovnako zo samotného členenia zákona č. 244/2002 Z. z., v ktorom je predmetné
ustanovenie zaradené do piatej časti pod názvom „Rozhodcovské konanie“, podľa
sťažovateľov vyplýva, že toto ustanovenie nemožno «aplikovať a rozširovať na konanie
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré už nie je rozhodcovským konaním. Takáto
analógia a takýto extenzívny výklad § 21 Zákona o rozhodcovskom konaní sú neprípustné.
Zákon o rozhodcovskom konaní upravuje postup pri zrušení rozhodcovského rozsudku
prostredníctvom súdov Slovenskej republiky v ucelenej, uzavretej časti a to v Siedmej časti
Zákona o rozhodcovskom konaní s názvom „Zrušenie rozhodcovského rozsudku“.».
Domáhanie sa zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. z dôvodu popierania platnosti rozhodcovskej zmluvy nie je preto
podmienené žiadnym úkonom uskutočneným v rámci rozhodcovského konania.
Vyžadovanie uplatnenia námietky neplatnosti rozhodcovskej zmluvy účastníkom konania
už v rozhodcovskom konaní zo strany všeobecných súdov je konaním v rozpore s platnou
právnou úpravou.
Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietali, že všeobecné súdy konajúce v ich právnej
veci sa „dostatočne nevyjadrili k argumentom sťažovateľov a generálneho prokurátora SR
a k dôležitým právnym a faktickým skutočnostiam... sa v značnej miere obmedzili
na konštatovanie, že sa v plnej miere stotožňujú s právnym názorom súdu, ktorý rozhodoval
v Právnej veci v predošlom stupni, sťažovatelia považujú napadnuté rozhodnutia
za nepreskúmateľné, čím tiež došlo k výraznému zásahu do základných ľudských práv
a ústavných práv sťažovateľov“.
Právny názor sťažovateľov potvrdzuje aj logický výklad § 40 zákona
č. 244/2002 Z. z., z ktorého je zrejmé, že ak by mal zákonodarca v úmysle podmieniť
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku predchádzajúcim úkonom účastníka
konania uskutočneným v rozhodcovskom konaní, túto podmienku by uviedol priamo
v konkrétnom dôvode uvedenom v predmetnom ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z.
Na základe uvedeného možno podľa sťažovateľov dospieť k záveru, že „ak by sa na účinnú
aplikáciu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní skutočne
vyžadovalo vznesenie námietky neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
pri prvom úkone účastníka v rozhodcovskom konaní, bola by táto podmienka priamo
uvedená v ustanovení § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. by sa
nachádzala výhradne v ustanovení § 21 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní“.
Keďže zákon č. 244/2002 Z. z. v § 40 ods. 1 taxatívne vymenúva dôvody podania
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sťažovatelia sú toho názoru, že žalobu podali
oprávnene a okresný súd sa mal zaoberať ich argumentáciou týkajúcou sa neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy.
Podľa názoru sťažovateľov sám zákonodarca v § 21 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z.
vyslovene počítal s možnosťou, že v prípade neuplatnenia námietky neplatnosti
rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní sa môže v zmysle § 40 ods. 1 písm. c)
zákona č. 244/2002 Z. z. domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku v konaní pred
všeobecným súdom. Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 244/2002 Z. z. upravuje dva
samostatné inštitúty, ktorými môže účastník rozhodcovského konania namietať neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy. Prvým spôsobom je podanie návrhu na všeobecnom súde počas
rozhodcovského konania na rozhodnutie o námietke nedostatku právomoci rozhodcovského
súdu, ktorú uplatnil už počas konania najneskôr pri prvom úkone. V prípade, ak účastník
rozhodcovského konania predmetnú námietku nevznesie, má v zmysle § 40 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z. možnosť namietať právomoc rozhodcovského súdu prostredníctvom
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Tieto dva inštitúty sú od seba nezávislé, o čom
svedčí skutočnosť, že v zákone č. 244/2002 Z. z. sú systematicky od seba oddelené a každý
z nich je upravený v inej časti zákona, a jednak skutočnosť, že na ich uplatnenie je v zákone
č. 244/2002 Z. z. upravená odlišná lehota na ich uplatnenie, a preto nie je možné „aplikovať
akékoľvek podmienky pre uplatnenie jedného inštitútu na druhý, samostatný inštitút, ako to
bezdôvodne a v rozpore so zákonom urobili porušovatelia...“.
Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľov všeobecné súdy konajúce v ich
veci aplikovali zásadu denegatio iustitiae tým, že nesprávne právne posúdili príslušné
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z., čím sťažovateľom znemožnili uplatniť ich nárok
na zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu, a tým bolo porušené ich právo na spravodlivé
súdne konanie a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu.
Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby takto rozhodol:
„Okresný súd Banská Bystrica rozhodnutím zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn.
64Cb 194/2011-122, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
a inú právnu ochranu.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím zo dňa 20. 02. 2013, sp. zn.
41Cob/143/2012-156, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu
a inú právnu ochranu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 29. 05. 2014, sp. zn.:
3MObdo/5/2013, porušil práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú
právnu ochranu.
Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 17. 04. 2012, sp. zn.
64Cb 194/2011-122, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. 02. 2013,
sp. zn. 41Cob/143/2012-156 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
29. 05. 2014, sp. zn.: 3MObdo/5/2013 sa zrušuje.
Porušovatelia sú povinní zaplatiť sťažovateľom náhradu trov konania k rukám
právneho zástupcu sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovatelia požiadali o odklad vykonateľnosti rozsudku rozhodcovského súdu,
rozsudku okresného súdu, rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu, a to až
do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského
súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formulovali sťažovatelia, ktorým je ústavný
súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sa ústavný súd najskôr zaoberal
námietkou smerujúcou proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovatelia navrhli zrušiť.
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovatelia mohli a aj využili možnosť podať proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného súdu (krajského súdu)
poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu
v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej
proti rozsudku okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
Proti rozsudku krajského súdu už nebol prípustný riadny opravný prostriedok
a vzhľadom na podmienky prípustnosti dovolania podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) nemožno konštatovať ani prípustnosť tohto mimoriadneho
opravného prostriedku. Z uvedeného vyplýva, že v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku
krajského súdu je daná právomoc ústavného súdu. V nadväznosti na to ústavný súd skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky konania, a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti
podaná oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Z obsahu sťažnosti vyplýva názor sťažovateľov, že v ich prípade je potrebné lehotu
podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítať od doručenia rozsudku najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol.
Ústavný súd sa nestotožňuje s takouto konštrukciou, pretože deň doručenia rozsudku
najvyššieho súdu nie je dňom, keď sa sťažovatelia mohli o údajnom zásahu do ich
označených práv rozsudkom krajského súdu dozvedieť. Svedčí o tom aj podanie podnetu
na mimoriadne dovolanie prostredníctvom ich právneho zástupcu, keďže samotný tento fakt
dokazuje, že o zásahu do ich práv už najneskôr v tom čase sťažovatelia museli vedieť.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú
ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
a jeho vlastnú judikatúru v obdobných veciach, podľa ktorej lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu je
v prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú,
s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok
ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09).
Je však potrebné zdôrazniť, že uvedená rozhodovacia prax sa týka výlučne
tzv. riadneho dovolacieho konania na základe dovolania podaného účastníkom konania.
Z viacerých dôvodov však nemožno tento postup aplikovať na konanie o mimoriadnom
dovolaní. V prvom rade samotný mechanizmus uplatnenia mimoriadneho dovolania, ktorý
je zákonom exkluzívne zverený iba generálnemu prokurátorovi, je celkom odlišný
od dovolania, ktoré je v dispozičnej sfére účastníka konania. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických
osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok,
t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie,
a teda generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej
úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne
dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07,
Princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy a podmienky prípustnosti
sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné chápať vo vzájomnej
súvislosti, čo vyúsťuje do všeobecne uznávaného záveru, že sťažnosť podaná ústavnému
súdu je považovaná za prostriedok ultima ratio ochrany práv sťažovateľa. Keďže ústavný
súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach, ktorými sa sťažovatelia domáhajú
ochrany (iba) svojich práv, celkom triviálne z toho (a napokon i z dikcie § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov podľa tohto ustanovenia
sa týka iba takých procesných nástrojov, na ktorých podanie sú zo zákona oprávnení títo
sťažovatelia. V uvedených súvislostiach, berúc do úvahy účel tu aplikovaných zákonných
ustanovení, ústavný súd konštatuje, že mimoriadne dovolanie v žiadnom prípade nemožno
považovať za zákonom účinne poskytnutý prostriedok sťažovateľom na nápravu ich údajne
porušených práv, preto zachovanie dvojmesačnej lehoty na podanie predmetnej sťažnosti
z dôvodu realizácie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, respektíve rozhodnutia
v konaní o mimoriadnom dovolaní neprichádza do úvahy. Inak povedané, sťažovatelia
pri náležitej starostlivosti mohli v záujme zachovania svojich práv podať sťažnosť
v dvojmesačnej lehote od právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia. Ako vyplýva
z príloh sťažnosti, rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 27. marca 2013,
pričom sťažnosť na poštovú prepravu bola odovzdaná 24. júla 2014, teda zjavne po uplynutí
dvojmesačnej zákonnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti namietaného
porušenia označených práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu bola podaná
oneskorene, v dôsledku čoho ju bolo potrebné v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov rozsudkom
najvyššieho súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
Sťažovatelia sa domáhali vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora zamietol „v zmysle ustanovenia § 243a ods. 1 O. s. p.“.
Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.
Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07,
I. ÚS 421/2012). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS
17/01, I. ÚS 252/2012).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozsudok najvyššieho súdu, ktorým zamietol
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho
rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší chronologický priebeh a výsledky konania
na okresnom súde a krajskom súde, oboznámil dovolaciu argumentáciu generálneho
prokurátora a vyjadrenie účastníkov konania k nej. Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší
súd takto:
„Predmetom mimoriadneho dovolania je, či konajúce súdy v napadnutých
rozhodnutiach rozhodli v súlade so zákonom, keď návrh navrhovateľov 1/ a 2/ zamietli.
Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či
v prípade, ak účastníci rozhodcovského konania, nepodajú námietku neexistencie alebo
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z. z. nemôžu sa na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského
rozsudku z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy.
Skutočnosť, že navrhovatelia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nenamietali
sporná nie je a ani to, že obidva konajúce súdy sa s touto otázkou v odôvodnení rozhodnutí
zaoberali.
Z ustanovenia § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. je zrejmé, kedy sa môže účastník
rozhodcovského konania žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku.
Z citovaného ustanovenia § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona č. 244/20012 Z. z. je zrejmé,
že takúto žalobu môže podať účastník rozhodcovského konania, ktorý popiera platnosť
rozhodcovskej zmluvy.
V danom prípade navrhovateľ 1/ žalobou uplatnil na súde zrušenie rozhodcovského
rozsudku z dôvodu, že platnosť rozhodcovskej zmluvy popiera práve z dôvodu, že táto
nebola podpísaná oprávnenou osobou, a preto ide rozhodcovskú zmluvu neplatnú.
Zo žaloby je zrejmé, že jediným dôvodom, pre ktorý odporca 1/ zrušenie rozhodcovského
rozsudku na všeobecnom súde uplatnil je nedostatok právomoci rozhodcovského súdu.
Z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. vyplýva, že účastník
rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak
urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Toto časové
obmedzenie neplatí pre námietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej sa na tom,
že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konaní, túto námietku možno uplatniť až
do skončenia ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského
rozsudku. Námietku, že sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského súdu musí
účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovského
konania o tejto otázke dozvie.
Z citovaného ustanovenia § 21 ods. 2 zákona 244/2002 Z. z. jednoznačne vyplýva, že
účastník, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu
z dôvodu neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť
v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom úkone vo veci samej. Fakt, že účastník
rozhodcovského konania - navrhovateľ 1/ a ani navrhovateľka 2/ námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
v rozhodcovskom konaní neuplatnili pri prvom úkone vo veci samej a ani ju neuplatnili
vôbec, sporný nie je.
Najvyšší súd Slovenskej republiky /§10a ods. 3 O. s. p/ sa z uvedeného dôvodu
stotožnil s vysloveným právnym názorom, že pokiaľ účastník rozhodcovského konania
námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy pri prvom úkone v rozhodcovskom konaní vo veci samej neuplatnil,
tak zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodu námietky - nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy
na príslušnom všeobecnom súde s odkazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písmeno c/ zákona
244/2002 Z. z. už úspešne uplatňovať nemôže.
Dôvody uvádzané v mimoriadnom dovolaní pre posúdenie tejto právnej otázky sú
právne irelevantné a úvahy uvádzané v mimoriadnom dovolaní sú účelové v podstate
popierajúce právnu istotu danú rozhodcovským rozhodnutím, na ktorej forme sa účastníci
rozhodcovského konania dohodli. Konštatovanie v mimoriadnom dovolaní, že rozhodcovský
súd je neštátny orgán a nepovažuje sa za výkon verejnej moci, z ktorého dôvodu vzhľadom
na ústavne garantované právo na súdnu ochranu by v podstate v každom prípade sa mohlo
uplatniť právo na zrušenie rozhodcovského rozsudku by práve naopak bolo porušením
práva účastníka rozhodcovského konania, ktorý sa na takejto forme rozhodovania dohodol
a s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 2 túto skutočnosť pri prvom úkone v rozhodcovskom
konaní vo veci nenamietal.
Pokiaľ by účastník rozhodcovského konania námietku nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy pri prvom
úkone na rozhodcovskom súde vo veci samej namietal, rozhodcovský súd by túto námietku
účastníka rozhodcovského konania posúdil, účastník rozhodcovského konania by správnosť
posúdenia jeho námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu na príslušnom
všeobecnom súde uplatniť mohol. V danom prípade však o takýto prípad nejde, a preto
konajúce súdy rozhodli v súlade s zákonom, keď žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku zamietli.“
Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je dôsledné
a vyčerpávajúce, pričom sťažovatelia neuviedli v sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.
Z citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa dôsledne
vysporiadal s dovolacím dôvodom uvedeným generálnym prokurátorom v jeho
mimoriadnom dovolaní, ktorým malo byť nesprávne právne posúdenie časového
obmedzenia na podanie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. okresným súdom, ako aj krajským súdom, ktoré sa podľa
jeho názoru (odlišného od názoru vysloveného v rozsudku okresného súdu, ako aj
v rozsudku krajského súdu) vzťahuje na celý priebeh rozhodcovského konania, a preto aj
bez podania uvedenej námietky účastníkom konania počas rozhodcovského konania je
možné žalovať zrušenie rozhodcovského rozsudku v rámci konania pred všeobecnými
súdmi. Uvedenú argumentáciu podľa generálneho prokurátora podporuje aj skutočnosť, že
rozhodcovský súd je povinný svoju právomoc skúmať ex offo, teda aj bez podania námietky
nedostatku jeho právomoci, ako to bolo v danom prípade. Prijatím právneho názoru
všeobecných súdov by sa podľa názoru generálneho prokurátora nepodaním námietky
v rozhodcovskom konaní stalo rozhodnutie rozhodcovského súdu nepreskúmateľné
a nezrušiteľné, hoci nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy je jedným z taxatívne vymedzených dôvodov jeho
zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. Podľa generálneho prokurátora
v danom prípade nebol na mieste reštriktívny výklad aplikovaný všeobecnými súdmi
vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov na súdnu ochranu a súčasne extenzívny výklad
k účinkom § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne
a dostatočne podrobne ozrejmil otázku posudzovania splnenia jedného zo základných
zákonných predpokladov podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
pre neexistenciu, resp. neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, a to podanie námietky nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu konať vo veci, ktorá musí byť vznesená v konaní
pred rozhodcovským súdom účastníkom konania pri jeho prvom úkone. V prípade
nepreukázania splnenia tejto podmienky nie je možné na ňu v konaní pred všeobecným
súdom neskôr prihliadnuť.
S takýmto názorom najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje
a konštatuje, že je pravdou, že popieranie platnosti rozhodcovskej zmluvy je taxatívne
daným dôvodom na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40
ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať
nielen jednotlivo, ale aj v kontexte zmyslu celého zákona, ktorého hlavným cieľom je
urýchlené a efektívne konanie. Obmedzenie lehoty na podanie námietky nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy
v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak znamená, že jej nesplnením sa
rozhodcovské konanie právoplatne skončí bez vyriešenia otázky právomoci rozhodcovského
súdu, ktorého rozsudok (s výnimkou tzv. nearbitrovateľných sporov) už nebude možné
napadnúť žalobou o zrušenie na všeobecnom súde.
Vo vzťahu k povinnosti sťažovateľov namietať platnosť rozhodcovskej doložky
pri prvom úkone v rámci rozhodcovského konania (sťažovatelia námietku nevzniesli vôbec,
pozn.) ústavný súd poukazuje tiež na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá
zdôrazňuje vlastné pričinenie sťažovateľov o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj
sťažovatelia svoje procesné oprávnenia uplatňovali včas a s dostatočnou starostlivosťou
a predvídavosťou, teda dôsledne sledovali svoje subjektívne práva a robili také kroky,
v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Uvedená zásada
sa v danej veci, ktorá nemá spotrebiteľský charakter, uplatnila v plnom rozsahu.
V tejto súvislosti ústavný súd tiež dodáva, že aj právna teória a prax v tejto otázke
zaujali rovnaký právny záver. Z odbornej literatúry vyplýva, že „Pri podaní žaloby sa
žalobca predovšetkým musí zamerať na preukázanie oprávnenosti rozhodcovského konania
a predložiť dôkaz o spochybnení právomoci rozhodcovského súdu dohodnutého sporovými
stranami v rozhodcovskej doložke alebo v rozhodcovskej zmluve, aby sa vyriešila otázka
právomoci rozhodcovského súdu v prípade vznesených námietok žalobcom v súvislosti
s právomocou rozhodcovského súdu. Námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu
pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy môže účastník vzniesť najneskôr
pri prvom úkone vo veci samej.“ (Škrinár, A.: Problémy pri žalobách na zrušenie
rozhodcovského rozsudku a uznávanie výkonu rozhodcovských rozsudkov. Bulletin
slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 7 - 8, s. 44 - 61). Totožné právne závery vyplývajú aj
z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 252/2012 z 24. apríla 2013
a rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 45/2012 zo 6. decembra 2012.
Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľov, ktorí
s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadali o odloženie
vykonateľnosti sťažnosťou napadnutých rozhodnutí dočasným opatrením do nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10 septembra 2014