Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. J., Č., zastúpeného advokátom JUDr. P. J., T., vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená sťažnosť L. J. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29.

septembra 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalovaného v súdnom spore o určenie veci patriacej do dedičstva

(„o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva“) vedenom Okresným súdom Trebišov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , o ktorom okresný súd rozhodol

rozsudkom z 8. decembra 2008 určujúcim pozemkové nehnuteľnosti patriace do dedičstva.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -236

z 29. septembra 2010, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok v časti určujúcej rozsah

dedičstva (pozemkov do neho patriacich). Dovolanie sťažovateľa odmietol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 26. apríla 2012.

3. Sťažovateľ uviedol, že odvolací súd „zmenil rozsudok prvého stupňa a vo výroku

rozhodnutia určil, že do dedičstva... patria okrem parciel, ktoré boli predmetom konania

2

pred Okresným súdom... po prvýkrát aj novovytvorená parcela č. 2405/3 – 14 113 m–

orná pôda... aj keď toho sa navrhovateľ (sťažovateľ... J.) nedomáhal v odvolacom

konaní...“. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa túto „skutočnosť nezohľadnil“, a preto sa

„dovolanie malo považovať ako prípustný opravný prostriedok voči rozhodnutiu krajského

súdu...“.

4. Sťažovateľ tvrdil, že „najvyšší súd svojvoľným odmietnutím dovolania porušil

ústavnú zásadu dvojinštančnosti konania v širšom slova zmysle aj práva na spravodlivý

proces, konkrétne právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Krajský súd svojím rozhodnutím

zmenil prvostupňový rozsudok a tým sa stal krajský súd v tejto veci prvou inštanciou

a najvyšší súd druhoinštančný.“. Označené práva porušil najvyšší súd „tiež nesprávnym

výkladom ustanovenia ... Krajský súd vo výroku

rozhodnutia zmenil rozsudok vo veci samej a sám konštatoval, že ho mení v napadnutej

časti, preto sťažovateľ pokladá výklad ustanovenia § 238 ods. 1 Najvyšším súdom

za extrémne nesúladný s princípom spravodlivosti a popierajúci zmysel a účel príslušného

zákonného ustanovenia.“.

5. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Rozsudkom krajského súdu bolo do tohto nového

vlastníckeho práva zasiahnuté tým, že určil do dedičstva po poručiteľovi novovytvorenú

2

parcelu č. 2405/3 - 14113 m, ktorá bola odčlenená z parciel zapísaných na LV 1340, ktoré

sťažovateľ nadobudol v rámci pozemkových úprav a tým bolo porušené moje základné

právo vlastniť majetok a jeho ochranu podľa . SR.

Sťažovateľ vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok krajského súdu

ohľadom jeho námietok ohľadom pozemkových úprav uplatnených v odvolacom konaní bol

zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základného práva a slobody podľa

. Týmto bolo porušené moje právo podľa ... a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení so základnými právami podľa čl. 20 ods. 1.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1. Dohovoru... Uznesením

Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 26. apríla 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. apríla 2012 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 323,50 Eur...

4. Sťažovateľovi... priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,-

EUR...

5. Základné právo sťažovateľa... podľa ... a právo podľa

ods. 1 Dohovoru... v spojení so základným právom podľa ... rozsudkom

KS Košice č. -236, 7908201184 zo dňa 29. septembra 2010 porušené boli.

6. Rozsudok Krajského súdu... č. -236, 7908201184 zo dňa

29. septembra 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi... trovy konania v sume

323,50 €...“

Súčasne požiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „vo výške

2 000,-- EUR“.

Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. apríla 2012, rozsudok krajského súdu sp. zn. ,

7908201184 z 29. septembra 2010, rozsudok okresného súdu sp. zn. ,

7908201184 z 8. decembra 2008 a znalecký posudok č. 12/2009.

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 označenými rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

11. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 26. apríla 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa

v spojení s “), a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu z 29. septembra 2010 (pozri body 3 až 6).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 26. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde v podstatnom oboznámil rozhodnutie,

faktické a právne závery krajského súdu:

«Krajský súd... na odvolanie žalovaného rozsudkom z 29. septembra 2010 sp. zn.

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku

označenom ako I. (ktorým bolo žalobe vyhovené) a vo výroku označenom ako III. (o trovách

konania) tak, že určil, že do dedičstva po poručiteľovi J. S., narodenom... zomretom... patria

2

parcely zapísané na LV č. 900, obec Č... a novovytvorená parcela č. 2405/3 - 14113 m-

orná pôda v katastrálnom území Č... zapísaný na LV č. 1340 katastrálne územie Č...

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na tvrdenia žalovaného, že predmetné

pozemky nemôžu patriť do dedičstva po J. S. st., lebo ich vydržal on, resp. jeho rodičia, v

súlade s upovedomil účastníkov konania (resp. ich zástupcov) o

možnom použití ustanovení týkajúcich sa vydržania, ktoré sú uvedené v tzv. strednom

z roku 1950, ako aj v z roku 1964.

S poukazom na právnu úpravu vydržania obsiahnutú v týchto zákonoch potom odvolací súd

uzavrel, že predmetné pozemky nemohol vydržať otec žalovaného, J. J., ktorý zomrel... a ku

dňu smrti J. S... ani matka žalovaného, ktorá jednak uviedla, že kúpili tzv. funduš - pozemok

za domom, na ktorom sú ovocné stromy, a ani žalovaný, ktorý za vlastníka sa začal

považovať od roku 1995, kedy mu ich mala darovať jeho matka, ktorá to však poprela.

Správne preto súd prvého stupňa určil, že žalované nehnuteľnosti patria do dedičstva po

otcovi žalobcov. V prejednávanej veci pozemky pare. č. 556, 557, 558, 559 a 564, zapísané

pôvodne na LV č. 900 kat. úz. Č., v celku alebo sčasti spadali do obvodu PPÚ, pričom

niektoré zanikli, zmenili polohové určenie a výmery parciel. V zmysle § 12 ods. 4 zákona č.

v znení neskorších predpisov, bola správnym orgánom ObPU T. vyčlenená

percentuálna časť (3,18 %) do spoločných zariadení a opatrení. Po spracovaní PPÚ tieto

nehnuteľnosti sú vedené v registri CKN s novými parcelnými číslami na LV č. 1340. Parcely

a časti parciel registra „E“-KN, ktoré nespadali do obvodu PPU, ostali evidované na LV č.

900 so svojou pôvodnou alebo zbytkovou výmerou. Pozemky, o ktorých súd prvého stupňa

rozhodol, že patria do dedičstva po poručiteľovi J. S., boli predmetom spracovania PPU a

2

do obvodu PPU bolo z nich spolu od odčlenených 14577 m. Po odpočítaní percentuálnej

2

časti - 3,18 % (464 m), ktorá patrí do spoločných zariadení a opatrení (§ 12 ods. 4 zákona

2

č. ), z tejto plochy ostáva plocha pre odčlenenie 14113 m(podrobná

špecifikácia nehnuteľností - viď odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu). Znalec

odčlenenie spracoval formou geometrického plánu, a to v štyroch variantach („A“ až „D“),

pričom podľa názoru znalca (s ktorým sa stotožnil ak odvolací súd), najvhodnejším

variantom je variant „A“ (geometrický plán citovaný už vyššie v odôvodnení tohto

2

uznesenia), podľa ktorého novovytvorenú parcelu č. 2405/3 o výmere 14113 mtvoria dva

2

diely, a to diel č. 1 o výmere 2248 m, ktorý odchádza od parcely č. 2404 a diel č. 2

2

o výmere 11865 m, ktorý odchádza z parcely č. 2405/1. Preto vychádzajúc aj z ustanovenia

(na konanie o určenie vlastníckeho práva, pokiaľ ide

o sporné pozemky je príslušný súd) zmenil odvolací súd, už uvedeným spôsobom,

prvostupňový rozsudok v jeho napadnutej časti, pričom uvedený geometrický plán je

súčasťou rozsudku...»

Následne oboznámil podstatu dovolacej argumentácie sťažovateľa:

„Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie podľa § 238

ods. 1 z dôvodu podľa , Žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch dovolania poukázal na

to, že v čase súdneho sporu prebehla tretia etapa pozemkových úprav v zmysle zákona

č. , v rámci ktorej boli pôvodné parcely zrušené a celé katastrálne územie Č.

bolo nanovo rozparcelované. Teda boli zcelené nielen tie pozemky, ktoré tvoria predmet

sporu, ale všetky pozemky jednotlivých vlastníkov, teda aj tie, ktoré nadobudol žalovaný po

svojich právnych predchodcoch, z týchto pozemkov bolo určené percento odrátané na

spoločné cesty a zbytok mu bol vyčlenený v nových parcelách, ktoré mu následne boli

zapísané ako jeho vlastníctvo na list vlastníctva. Rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým

bola časť pozemkov odčlenená a vyslovené, že patria do dedičstva po právnom

predchodcovi žalobcov, bolo tak zasiahnuté do vlastníckeho práva žalovaného, nakoľko po

vykonaní pozemkových úprav nie je možné určiť konkrétne, ktorá časť pozemkov

pridelených žalovanému, je náhrada za pôvodné pozemky, ktoré tvoria predmet sporu.

Odvolaciemu súdu tiež vytkol, že sa nezaoberal možnosťou vydržania v zmysle noviel

z roku 1990...“

Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:

„Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie

podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto

procesnej forme, je prípustný, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1

), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je

dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu

alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku

vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a ( ).

Z hľadiska prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa

odvolacím súdom považovať len také rozhodnutia, ktorým odvolací súd vecne zmeňuje

rozhodnutie súdu prvého stupňa o predmete sporu a nahrádza ho iným svojim rozhodnutím

o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné, rozdielne

rozhodnutie vo veci samej. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd sformuloval výrok svojho rozsudku (či ho

formálne označil ako zmeňujúci, hoci v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne

ako v dôvodoch označil ustanovenia , podľa ktorých pri

rozhodovaní postupoval (či rozhodol podľa alebo 220 ).

Z porovnania výrokových častí rozsudkov nižších stupňov je zrejmé, že odvolací súd

napriek použitej formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa v skutočnosti (podľa

obsahu) jeho rozsudok v časti určenia vecí do dedičstva po otcovi žalobcov potvrdil;

formálna zmena týkajúca sa identifikácie, polohového určenia a výmer parciel súvisí iba

s rozhodnutím príslušného správneho orgánu o schválení projektu pozemkových úprav

(PPU), ku ktorému došlo po rozhodnutí súdu prvého stupňa, a táto zmena vychádza zo

znaleckého posudku č. 12/2009 znalca Ing. M. I., PhD., zo dňa 23. augusta 2009

a geometrického plánu, tvoriaceho neoddeliteľnú súčasť rozsudku odvolacieho súdu.

Z hľadiska prípustnosti dovolania žalovaného je podstatné, že obidva rozsudky (rozsudok

súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu) sú súhlasné v tom, že (zhodne) rozhodli

o určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi žalobcov 1/, 2/.

Z uvedeného vyplýva, že táto časť rozsudku odvolacieho súdu má povahu potvrdzujúceho

rozsudku. Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku bolo preto

potrebné skúmať v zmysle a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa

preto neprichádza do úvahy. Zároveň sa nejedná ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 Dovolanie preto nie je prípustné ani podľa

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta druhá ) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v , neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa. , ale zaoberal sa i otázkou, čí konanie nie je

postihnuté niektorou z procesných vád vymenovaných v až g/ Ak je

konanie postihnuté niektorou zvád vymenovaných v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Dovolateľ však žiadnu z vád vymenovaných v nenamietal a jej

existencia v dovolacom konaní nevyšla najavo.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú vadu (§ 241

ods. 2 písm. b/ ) považuje za prípustný dovolací dôvod

(ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné); samotná táto vada ale prípustnosť

dovolania nezakladá. Rovnako nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. d

) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;

pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z

a neboli zistené (ani tvrdené) vady konania uvedené v , dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaného je neprípustné, a preto ho odmietol

( v spojení s ).“

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/ “ ako neprípustné a nedôvodné (neboli zistené sťažovateľom

uvádzané dôvody „ ; c/ “). Rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 26. apríla 2012 obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. septembra 2010, ktorým

na odvolanie sťažovateľa rozsudok okresného súdu č. k. -137 z 8. decembra

2008 „v jeho napadnutej časti“ zmenil (pozri body 2 a 3). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa

(„v spojení“ s porušením práv podľa a dohovoru; pozri bod

6.5) predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (pozri body 6.5).

29. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Ústavný

súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

30. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov, priznaním mu náhrady trov konania a primeraného

finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012