Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 267/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júna 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Alojzom Baránikom, Gröslingová 2478/4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 20. mája 2013, postupom Krajského súdu v Bratislave

vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„žalobkyňa“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. mája 2013,

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. januára 2015.

2

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „Sťažovateľka bola účastníkom konania vedeného

na Okresnom súde... v procesnom postavení žalobcu. Predmetom konania bolo určenie

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru... danej jej žalovaným... z dôvodu nadbytočnosti

v dôsledku organizačných zmien a náhrady z neplatného skončenia pracovného pomeru...“.

Okresný súd rozsudkom z 20. mája 2013 „zamietol žalobu sťažovateľky a zaviazal ju

k zaplateniu trov právneho zastúpenia právnemu zástupcovi žalovaného“. Proti tomuto

rozsudku v časti týkajúcej sa trov právneho zastúpenia podal odvolanie

žalovaný a sťažovateľka v celom jeho rozsahu. Krajský súd rozsudkom z 13. februára 2014

prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil a v časti výroku o náhrade trov konania

zmenil tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu tohto konania a trovy

právneho zastúpenia v sume prevyšujúcej prvostupňové rozhodnutie. Odvolací rozsudok

napadla sťažovateľka dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením z 28. januára 2015 odmietol.

3. Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd sa v priebehu konania jej námietkami dôsledne

nezaoberal, „ani k nim nijak neprihliadol, pričom súčasné svoje úvahy, ktorými sa

pri rozhodovaní riadil... riadne neodôvodnil“, a krajský súd „ako neodôvodnené označil

všetky námietky sťažovateľky, teda i tie, ktoré boli namietané proti zmätočnosti

a arbitrárnosti rozhodnutia... Pritom ale neuviedol, z akých dôvodov dospel k takému

záveru.“. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vytýka nedostatočné odôvodnenie jeho

rozhodnutia, ktoré je „v tomto smere nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože vyvodzuje

výlučne všeobecné a formalistické závery“. Navyše sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí

„nevysporiadal ani s ustálenou judikatúrou súdov rozhodujúcich v obdobných veciach,

na ktoré sťažovateľka... v dovolaní poukázala“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „závery okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho

súdu sú... zjavne neodôvodnené a arbitrárne a z ústavného hľadiska neudržateľné, pretože

porušujú základné práva sťažovateľky“.

3

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ...

a na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom

Okresného súdu..., sp. zn. , zo dňa 20.5.2013, rozsudkom Krajského súdu...,

sp. zn. , zo dňa 13.2.2014 a uznesením Najvyššieho súdu..., sp. zn.

, zo dňa 28.1.2015 porušené boli.

2. Rozsudok Okresného súdu..., zo dňa 20.5.2013, rozsudok Krajského súdu..., zo dňa

13.2.2014 a uznesenie Najvyššieho súdu..., zo dňa 28.1.2015 sa zrušuje a vec sa vracia

Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

3. Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní zaplatiť sťažovateľke

sumu 8 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie...

4. Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní nahradiť sťažovateľke

trovy konania v sume 355,73 €...“

6. Sťažovateľka ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojila rozsudok okresného súdu

č. k. 594 z 20. mája 2013, rozsudok krajského súdu č. k.

z 13. februára 2014 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára

2015.

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

4

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami uvedených všeobecných

súdov.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

II.A

5

11. Sťažovateľka v bode 1 petitu sťažnosti (bod 5) žiadala vyslovenie porušenia

označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. mája 2013,

ktorým bola zamietnutá jej žaloba o určenie neplatnosti výpovede a náhrady z neplatného

skončenia pracovného pomeru. Rozsudok okresného súdu z 20. mája 2013 napadla

sťažovateľka odvolaním, ktorému krajský súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn.

z 13. februára 2014 potvrdil prvostupňové rozhodnutie (pozri bod 2).

12. Ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (princíp subsidiarity

vyplývajúci z ), keďže proti rozsudku okresného súdu bolo možné

podať odvolanie, o ktorom v okolnostiach posudzovanej veci aj rozhodol odvolací súd

rozsudkom z 13. februára 2014 (pozri bod 2).

II.B

13. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhala vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 28. januára 2015, ktorým dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol „podľa § 243b

ods. 5. v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný“.

14. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (

listiny), ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

6

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je (ďalej aj „OSP“).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

).

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

7

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ).

17. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa ( Listiny základných práv a slobôd), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva. V takom prípade by totiž súdy

stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného

odvolania či dovolania vôbec boli naplnené.

18. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

19. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej.

8

Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho

konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.

. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

20. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 18 a 19) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. januára 2015, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol dovtedajší

priebeh a výsledky konania na okresnom súde a krajskom súde, ako aj dovolaciu

argumentáciu sťažovateľky a vyjadrenie žalovaného k dovolaniu: „Proti tomuto rozsudku

odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa a navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu

zrušiť a vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie. Dovolanie odôvodnila tým, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v a to tým, že jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s p. konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

písm. c) Namietala, že rozsudkom odvolacieho súdu ako aj rozsudkom súdu prvého

stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a to najmä tým, že odvolací súd sa

stotožnil s odôvodnením uvedeného rozhodnutia súdu prvého stupňa bez toho, aby sa riadne

zaoberal zásadnými námietkami uvedenými žalobkyňou v jej odvolaní, ktoré smerovalo

práve proti odôvodneniu rozhodnutia súdu prvého stupňa a v ňom uvedenej argumentácii.

Prípustnosť dovolania vidí žalobkyňa v tom, že odvolací súd a súd prvého stupňa sa

vo svojom rozsudku nedostatočne vysporiadali so vznesenou námietkou žalobkyne vo vzťahu

k odôvodneniu splnenia tzv. ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Odvolací súd sa

podľa žalobkyne vôbec nevysporiadal s pochybeniami súdu prvého stupňa, na ktoré

opakovane poukazovala, rovnako sa konajúce súdy podľa jej tvrdení nedostatočne

vysporiadali so vznesenou námietkou týkajúcou sa konania žalovaného v rozpore s dobrými

mravmi a súd prvého stupňa nevykonal všetky zásadné (relevantné) dôkazy, ktoré žalobkyňa 9

v konaní opakovane navrhovala vykonať a odvolací súd ako aj súd prvého stupňa túto

skutočnosť riadnym spôsobom neodôvodnili. Zároveň podľa žalobkyne odvolací súd

nesprávne určil odmenu za úkon právnej služby.

Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť a žalobkyňu

zaviazať na náhradu trov dovolacieho konania.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Najvyšší sud Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ), zastúpená advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

skúmal najskôr,

i tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Pokiaľ odvolací súd rozhodol rozsudkom, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je

napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací

sud odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2

) alebo potvrdzujúci rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa,

ak odvolací súd vo výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide

o rozhodnutie zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým sud prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153

ods. 3 a 4 ( ).

Bez ohľadu na to, či odvolací súd rozhodol rozsudkom alebo uznesením,

pripúšťa dovolanie proti jeho rozhodnutiu vtedy, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou zo závažných procesných vád, vymenovaných v písmenách a/ a g/

tohto ustanovenia (ide o nedostatky v právomoci súdu, v spôsobilosti byť účastníkom

konania, v riadnom zastúpení procesne nespôsobilého účastníka, zákonom predpísaného

spôsobu začatia konania, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

10

konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Dovolanie žalobkyne smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu ako celku, t. j. proti

výroku, ktorým odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

a v časti náhrady trov konania zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobkyňa je

povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a trovy právneho zastúpenia v sume

3.825,39 € na účet právneho zástupcu žalovaného.

Dovolanie, ktoré smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania,

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale

charakter uznesenia. Tento svoj charakter uznesenia nestráca, i keď rozhodnutie o trovách

s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do rozsudku pojaté ( ).

Pokiaľ teda ide o túto časť rozhodnutia odvolacieho súdu, prípustnosť dovolania treba

posudzovať

podľa (porovnaj k tomu ustálenú súdnu prax, napr. rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ako bolo uverejnené v časopise Zo

súdnej praxe pod č. 51/2006).

Ustanovenia a vymedzujú prípady, v ktorých je dovolanie

proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, pričom však podľa

ustanovenia a neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom

opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie

predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách

konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa

vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie žalobkyne v časti výroku rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, smeruje teda

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, u ktorého je dovolanie uvedeným ustanovením

expressis verbis (výslovne) vylúčené.

Pre časť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, nie sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania podľa až 3 , lebo dovolanie nesmeruje proti /zmeňujúcemu

rozsudku, odvolací súd sa neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (ktorý v tejto

11

veci doposiaľ nerozhodoval, a preto ani nevyslovil právny názor), dovolanie síce smeruje

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého však odvolací súd

nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, i keď ide o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku tohto

však nedošlo k vysloveniu neplatnosti zmluvnej podmienky podľa a

So zreteľom na to by dovolanie v tejto

asti bolo prípustné, len ak by napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní

postihnutom závažnou procesnou vadou v zmysle

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ani

prípustné.

Vzhľadom na ustanovenie , veta druhá , ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v (či už to

účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal predovšetkým otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené

zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku alebo uzneseniu), ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v (t. j. ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Žalobkyňa existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/

netvrdila a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vychádzajúc z obsahu dovolania a v ňom vytýkaných nedostatkov a nedostatočnosti

odôvodnenia rozhodnutia, dovolací súd sa osobitne zameral na skúmanie otázky,

12

či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobkyni odňatá možnosť konať

pred súdom podľa

Pod odňatím možností konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa

účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu

konania, ktorá je z hľadiska významná ide najmä vtedy, ak súd v

konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

ktoré mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného

práva účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl.

(ďalej len „“) a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z hľadiska posúdenia existencie

procesnej vady podľa ako dôvodom zakladajúceho prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je pritom významný subjektívny názor

dovolateľa, že v konaní k takejto procesnej vade došlo, ale len jednoznačné, všetky

pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne takouto vadou postihnuté.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri , )

vyslovil že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (

l. 46 ods. 1 , dohovoru) je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS

241/07).

Dovolací súd ďalej uvádza, že v zmysle ustanovenia ,

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,

stručne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

13

dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie

rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byt' totožné s očakávaniami

a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre

zákonného rozhodnutia ( ). pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď

na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia

v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Citované zákonné

ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie

spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) porovnaj napr.

rozsudok vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96,

Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999 I tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé

a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia.

V preskúmavanej veci, podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu spĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozsudku

v citovanom ustanovení

So zreteľom na obsah dovolania žalobkyne, ktorá uviedla, že v konaní došlo k inej

vade, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie ( )

a rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ), je nutné v danom prípade zdôrazniť, že ak je dovolanie neprípustné

podľa , dovolací súd sa nemôže zaoberať vadami vychádzajúcimi z dôvodov

podľa a V zmysle ust. dôvodom dovolania

nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“

odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne

uvedených procesných ( a ) a hmotnoprávnych (

14

písm. c/ ) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových

zistení urobených súdmi prvého stupňa a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného

dokazovania.

Zároveň je potrebne osobitne uviesť, že spája prípustnosť dovolania

výlučne len so závažnými procesnými vadami, a s výhradne tými, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne

vymedzené v ) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu v konaní

(napríklad nesprávností, ku ktorým došlo v rámci právneho posudzovania veci),

nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie

prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nemôže

založiť. Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu a preto ani zohľadniť

prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené

(dovolací súd sa nimi z tohto hľadiska nezaoberal), ňou uvádzané skutočnosti by mali

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia (výroku), nezakladali by ale

prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O takýto prípad ale

v tejto veci nejde. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,

nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu.

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), samo nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(R 43/2003).

15

Vzhľadom na uvedené obmedzilo sa dovolacie konanie iba na fázu zisťovania

podmienok prípustnosti dovolania a nemohlo pokročiť do ďalšej fázy, t. j. preskúmania

vecnej správností napadnutého rozsudku, ktorú nesprávnosť dovolaním žalobkyňa namieta.

Keďže prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

ani a v dovolacom konaní neboli zistené dôvody prípustnosti dovolania

uvedené v ustanovení , Najvyšší sud Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne

podľa v spojení s ako dovolanie smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutou časťou

rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jej vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s , ). V dovolacom konaní žalovanému vznikli trovy

v súvislosti s odmenou za právne služby poskytnuté advokátom. Dovolací súd mu priznal

odmenu za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k dovolaniu žalobkyne

(340,96 €) spolu s režijným paušálom (8,04 €) v sume 349, € v zmysle ustanovenia § 10

ods. 1 v spojení s § 11 ods. 1 písm. a/, § 13 ods. 3 a 4 vyhlášky o odmenách a náhradách

advokátov...»

21. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu,

pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak

odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu „podľa v spojení

s “ ako neprípustné. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. januára 2015 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

22. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

16

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

23. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. februára 2014, ktorým

prvostupňový rozsudok vo veci samej potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

24. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

17

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

27. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

30. Po odmietnutí sťažovateľkinej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov, priznaním jej náhrady trov konania a primeraného

finančného zadosťučinenia (bod 5).

31. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v podanej

sťažnosti neuviedla žiadnu ústavne významnú argumentáciu o porušení (dohovoru),

iba v podstate pokračovala v podávaní opravných prostriedkov bez ústavnej relevancie.

18

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2015

19