Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)I. ÚS 252/2012
PDF · 284.21 KB
No categories available
I. ÚS 252/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. B., P., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M., P., vo
veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co/38/2011 a jeho rozsudkom z 22. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 229/2011 a jeho uznesením
z 15. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája
2012 doručená sťažnosť JUDr. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),
ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Co/38/2011 a jeho rozsudkom z 22. júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5
Cdo 229/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore proti žalovanému S. o náhradu škody
s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8
C/87/2004. Predmetom sporu je náhrada škody spôsobenej nedbanlivostným konaním
príslušníkov V. P., ktorí „6. 11. 1967 pri príležitosti osláv 50. výročia VOSR... bez súhlasu
nadriadených a v rozpore so služobnými predpismi, použili pri ohňostroji 40 mm
osvetľovacie rakety, pričom nevykonali potrebné bezpečnostné opatrenia. Po vystrelení
osvetľovacích rakiet jedna z nich dopadla na hlavu žalobcu a spôsobila mu pomliaždenie
mozgu, v dôsledku čoho došlo k ochrnutiu oboch dolných končatín a pravej hornej
končatiny. Obaja menovaní boli Vojenským obvodovým súdom v B. uznaní vinnými a bol im
uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na 1 rok.
Okresný súd v Prešove rozsudkom č. k. 12 C/877/68 z 30. 6. 1970 zaviazal právneho
predchodcu žalovaného na zaplatenie sumy 39.325,- Sk titulom bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia za poškodenie zdravia v súvislosti s uvedeným zranením. Žalobca
aj napriek zdravotnému postihnutiu vyštudoval P. a v rokoch 1979 až 1994 pracoval ako
prokurátor v P. Od roku 1995 pracuje ako advokát. Od jesene 2002 žalobca začal častejšie
pociťovať bolesti hlavy... Po absolvovaní rôznych vyšetrení bolo zistené, že žalobca trpí
organickým posttraumatickým psychosyndrómom... sa jedná o vážnu mozgovú a duševnú
poruchu po ťažkom poranení hlavy, kostný defekt v lebečnej klenbe, poúrazovú paraparézu
a kvadruparézu, poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice... poruchu úchopovej funkcie
palca... ukazováka... III. - IV. prsta... Zo záveru znaleckého posudku... vyplýva, že medzi
poranením hlavy zo dňa 6. 11. 1967 a uvedenými diagnózami, ktorými žalobca v súčasnosti
trpí, je príčinná súvislosť.
V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu, ktoré má priamu súvislosť s poraneniami
zo 6. 11. 1967, si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nákupom
osobného motorového vozidla značky H... Tento nárok žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku
poškodenia zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaný, bol nútený pre zachovanie normálneho
životného štandardu, pre uspokojovanie svojich kultúrnych a sociálnych potrieb, používať
osobné motorové vozidlo ako ortopedickú pomôcku, ktoré denne potrebuje a je naň
absolútne odkázaný. Podľa znaleckého posudku... žalobca nemôže cestovať hromadnou
dopravou, nemôže nastúpiť do vlaku a neprejde väčšiu vzdialenosť, v dôsledku čoho je
odkázaný na individuálnu dopravu. Uvedené vozidlo je špeciálne upravené pre potreby
žalobcu... Žalobca si uplatnil aj odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia za
nastavšie zhoršenie zdravotného stavu... mesačnú rentu..., ušlý zisk..., zaplatenie... za
kúpeľnú liečbu... a každoročné poskytovanie 21 dňového liečebného pobytu v kúpeľoch
v Slovenskej republike...“ (skutkový stav citovaný z odôvodnenia rozsudku okresného súdu
z 25. novembra 2010, pozn.).
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 8 C/87/04 som sa
domáhal, aby mi S. (ďalej len žalovaný) zaplatila škodu vo výške 889.255,20 Sk v súvislosti
so zakúpením osobného motorového vozidla H., náhrady škody titulom nastavšieho
zhoršenia zdravotného stavu - sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu
zavineného žalovaným zo 6. 11. 1967, titulom náhrady škody za ušlý zisk mesačne až do
priznania starobného dôchodku sumu 30.630,- Sk a titulom náhrady škody za zaplatenú
kúpeľnú liečbu sumu 31.000,- Sk.
Okresný súd rozsudkom 8 C 87/04 z 29. 5. 2008 (v poradí prvým rozsudkom) môjmu
návrhu v plnom rozsahu vyhovel...
Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 1 Co/3/09, 1Co/4/09 z 20. 5. 2009 napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade škody titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia, zameškaného ušlého zisku a ušlého zisku do budúcna v mesačných náhradách,
ako aj náhrady škody za kúpeľnú liečbu potvrdil. Všetky priznané nároky považovali oba
súdy jednoznačne v príčinnej súvislosti s úrazom zo 6. 11. 1967, za ktorý zodpovedá
žalovaný. Vo vzťahu k nároku o zaplatenie 889.255,20 Sk titulom kúpnej ceny za osobné
motorové vozidlo H., krajský súd uviedol, že zatiaľ nebol náležite definovaný a preukázaný
príčinný vzťah medzi nutnosťou zakúpiť predmetné vozidlo a úrazom z roku 1967. Preto
rozsudok okresného súdu vo vzťahu k tomuto nároku zrušil a vrátil vec prvostupňovému
súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Okresný súd po čiastočnom zrušení rozsudku... z 29. 5. 2008 vykonal rozsiahle
dokazovanie vo vzťahu k zistenej príčinnej súvislosti medzi úrazom zo 6. 11. 1967, mojím
zdravotným stavom a potrebou zakúpiť si osobné motorové vozidlo. Po doplnení
dokazovania okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom sp. zn. 8 C 87/2004 z 25. 11. 2010
zaviazal žalovaného zaplatiť mi 1.463,02 € titulom úprav na predmetnom osobnom
motorovom vozidle a trovy konania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti (teda o zaplatenie ceny osobného motorového vozidla) žalobu
zamietol...
Krajský súd v Prešove rozsudkom 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 prvostupňový rozsudok
vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe do
sumy 1.196,18 € potvrdil a v časti nad túto sumu do sumy 1.463,02 € rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie...
Proti rozsudku Krajského súdu... z 22. 6. 2011 som podal dovolanie podľa § 237
písm. f/ OSP z dôvodov uvedených v § 241 ods. 2, písm. c/ OSP. Najvyšší súd SR...
uznesením sp. zn. 8 Cdo/229/2011 z 15. 2. 2012 podané dovolanie odmietol z procesných
dôvodov tvrdiac, že nie je prípustné, preto riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania
sa nezaoberal napadnutým rozsudkom z hľadiska vecnej správnosti...“
4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu (jeho rozhodnutiu z 15. februára 2012) sťažovateľ
namietal, že dovolací súd odmietol jeho dovolanie „z procesných dôvodov, nezaoberal sa
vecnou správnosťou rozsudku Krajského súdu... z 22. 6. 2011. Preto Najvyšší súd... na
uvedené výhrady nereagoval, pochybenie krajského súdu nenapravil a mojim porušeným
základným právam taktiež neposkytol ochranu.“.
5. Sťažovateľ tvrdí, že: „Rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu je
arbitrárne, pretože sa súdy upriamili na skutočnosť, že motorové vozidlo používam pre
potreby výkonu advokácie a nebrali do úvahy podstatne zmenený skutkový stav a nové
dôkazy, ktoré nepochybne mohli mať vplyv na spravodlivé a správne posúdenie skutkového
stavu. Najmä nebrali do úvahy skutočnosť, že na vozidlo som absolútne odkázaný
v každodennom živote. Odôvodnenie, či už krajského alebo najvyššieho súdu s poukazom na
príslušné zákonné ustanovenia bez dostatočného vysvetlenia dôvodne vyvoláva pochybnosti
o arbitrárnosti, nakoľko v ňom absentuje aplikácia týchto zákonných ustanovení na
konkrétne okolnosti prípadu a odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní... Preto
je dôvodné tvrdiť, že nedostatočným odôvodnením bolo porušené moje právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces, garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru...
Citovanými rozhodnutiami súdov boli teda porušené moje základné práva vlastniť
majetok v zmysle článku 20 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo
podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa článku 35 ods. 1, ako zdravotne
postihnutého právo na osobitné pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1 a právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1
Dohovoru. Preto považujem ústavnú sťažnosť za právom podanú.“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd... uznesením vo veci 5 Cdo 229/2011 a Krajský súd... rozsudkom
sp. zn. 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 porušili základné právo sťažovateľa podľa článkov 20
ods. 1, 35 ods. 1, 38 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy..., ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Cdo 229/2011 z 15. 2. 2012 a rozsudok
Krajského súdu... sp. zn. 1 Co/38/2011 z 22. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na nové
prejednanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní solidárne zaplatiť sťažovateľovi náhradu
trov konania 269,61 €.“
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
„základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru“, ako aj „základného práva vlastniť majetok v zmysle článku
20 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo podnikať a uskutočňovať
zárobkovú činnosť podľa článku 35 ods. 1, ako zdravotne postihnutého právo na osobitné
pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1...“.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
11. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
z 15. februára 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „v súlade s § 218 ods. 1
písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.“, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim
rozhodnutím krajského súdu z 22. júla 2011 (pozri body 6 a 8).
12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 229/2011 z 15. februára 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil
dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:
„Proti... rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku o čiastočnom
zamietnutí žaloby, podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako
aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. a §
237 písm. 2/ O. s. p. tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Za
takú vadu označil nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj
rozhodnutie vo veci odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania napriek potrebe
zopakovania alebo doplnenia dokazovania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal
skutkový a právny stav veci.“
Po uvedení vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobcu (sťažovateľa, pozn.) najvyšší
súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to,
či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním
(§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)
dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný
prostriedok nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.
s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné
ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ
nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa najvyšší súd... len na skúmanie
prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj
otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie
pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...
osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom
bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to. že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi
a žalobcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na
zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p, namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy...
Podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru...
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čí. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).“
Následne najvyšší súd citoval z judikatúry ústavného súdu k základnému právu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 14/01, II. ÚS 132/02,
III. ÚS 171/06, III. ÚS 209/94, IV. ÚS 115/03).
Ďalej najvyšší súd argumentoval takto:
„Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie...
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP...
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. US 119/03-30... IV. ÚS 115/03...
Najvyšší súd... po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení
žalobe do sumy 1 196.18 € potvrdil a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe nad sumu
1 196,18 € a vo výroku o trovách konania rozsudok prvostupňového súdu zrušil a v rozsahu
zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie...
Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces žalobca vyvodzuje tiež z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci
bez nariadenia pojednávania, napriek potrebe zopakovania alebo doplnenia dokazovania.
Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné, zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem
iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd
prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné
dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone
vymenované prípady) o odvolací rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého
stupňa, pokiaľ ide o zamietavú časť rozsudku, za úplné a ich právne posúdenie za správne.
Nepovažoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať
alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda
v danom prípade nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania
nenariadil odvolacie pojednávanie.
Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd... dospel k právnemu záveru, že tým, že
odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1,
2 O. s. p. nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237
písm. f/ O. s. p. Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv. priznaných mu v
občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu. ktorým by sa
žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom
súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie
bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237
O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalobcu v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“
19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi
neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 229/2011 z 15. februára 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Co 38/2011 a jeho rozsudkom z 22. júna 2011, ktorým na odvolanie
sťažovateľa rozsudok okresného súdu z 25. novembra 2010 v časti potvrdil a vo zvyšku
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (pozri bod 3). Ústavný súd sa preto v rámci
predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení
označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.
22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na
spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do
právneho názoru krajského súdu.
26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35
ods. 1 a čl. 38 ods. 1 ústavy predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
(pozri body 5 a 6).
29. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný
súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
30. Po predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti namietajúcej
porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy („každý má právo na slobodnú voľbu
povolania, prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“)
a základného práva podľa čl. 38 ods. 1 ústavy („ženy, mladiství a osoby zdravotne
postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné
podmienky“) postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd
konštatuje, že sťažovateľ na podporu týchto svojich tvrdení neuviedol žiadny argument
(relevantnú skutočnosť) konkretizujúci protiústavné správanie (postup) menovaných súdov,
ktorého dôsledkom (následkom) by bolo namietané porušenie označených základných práv
(pozri bod 5).
31. Vychádzajúc z uvedeného (s prihliadnutím na vecný – obsahový rozmer
označených práv) ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia týchto práv, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V nadväznosti na uvedené a tiež vzhľadom na možnosť porušenia označených základných
práv len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov
dospel ústavný súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 20
a 27, tiež bod 29), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených
základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
32. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod
zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí
menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012