Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 252/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. T. B., P., zastúpeného advokátkou Mgr. M. M., P., vo

veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. T. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája

2012 doručená sťažnosť JUDr. T. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 38

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 22. júna 2011, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5

Cdo 229/2011 a jeho uznesením z 15. februára 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore proti žalovanému S. o náhradu škody

s príslušenstvom vedenej na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8

C/87/2004. Predmetom sporu je náhrada škody spôsobenej nedbanlivostným konaním

príslušníkov V. P., ktorí „6. 11. 1967 pri príležitosti osláv 50. výročia VOSR... bez súhlasu

nadriadených a v rozpore so služobnými predpismi, použili pri ohňostroji 40 mm

osvetľovacie rakety, pričom nevykonali potrebné bezpečnostné opatrenia. Po vystrelení

osvetľovacích rakiet jedna z nich dopadla na hlavu žalobcu a spôsobila mu pomliaždenie

mozgu, v dôsledku čoho došlo k ochrnutiu oboch dolných končatín a pravej hornej

končatiny. Obaja menovaní boli Vojenským obvodovým súdom v B. uznaní vinnými a bol im

uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 mesiacov s podmienečným odkladom na 1 rok.

Okresný súd v Prešove rozsudkom č. k. z 30. 6. 1970 zaviazal právneho

predchodcu žalovaného na zaplatenie sumy 39.325,- Sk titulom bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia za poškodenie zdravia v súvislosti s uvedeným zranením. Žalobca

aj napriek zdravotnému postihnutiu vyštudoval P. a v rokoch 1979 až 1994 pracoval ako

prokurátor v P. Od roku 1995 pracuje ako advokát. Od jesene 2002 žalobca začal častejšie

pociťovať bolesti hlavy... Po absolvovaní rôznych vyšetrení bolo zistené, že žalobca trpí

organickým posttraumatickým psychosyndrómom... sa jedná o vážnu mozgovú a duševnú

poruchu po ťažkom poranení hlavy, kostný defekt v lebečnej klenbe, poúrazovú paraparézu

a kvadruparézu, poúrazové obmedzenie hybnosti chrbtice... poruchu úchopovej funkcie

palca... ukazováka... III. - IV. prsta... Zo záveru znaleckého posudku... vyplýva, že medzi

poranením hlavy zo dňa 6. 11. 1967 a uvedenými diagnózami, ktorými žalobca v súčasnosti

trpí, je príčinná súvislosť.

V dôsledku zhoršenia zdravotného stavu, ktoré má priamu súvislosť s poraneniami

zo 6. 11. 1967, si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla nákupom

osobného motorového vozidla značky H... Tento nárok žalobca odôvodnil tým, že v dôsledku

poškodenia zdravia, za ktoré zodpovedá žalovaný, bol nútený pre zachovanie normálneho

životného štandardu, pre uspokojovanie svojich kultúrnych a sociálnych potrieb, používať

osobné motorové vozidlo ako ortopedickú pomôcku, ktoré denne potrebuje a je naň

absolútne odkázaný. Podľa znaleckého posudku... žalobca nemôže cestovať hromadnou

dopravou, nemôže nastúpiť do vlaku a neprejde väčšiu vzdialenosť, v dôsledku čoho je

odkázaný na individuálnu dopravu. Uvedené vozidlo je špeciálne upravené pre potreby

žalobcu... Žalobca si uplatnil aj odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia za

nastavšie zhoršenie zdravotného stavu... mesačnú rentu..., ušlý zisk..., zaplatenie... za

kúpeľnú liečbu... a každoročné poskytovanie 21 dňového liečebného pobytu v kúpeľoch

v Slovenskej republike...“ (skutkový stav citovaný z odôvodnenia rozsudku okresného súdu

z 25. novembra 2010, pozn.).

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. som sa

domáhal, aby mi S. (ďalej len žalovaný) zaplatila škodu vo výške 889.255,20 Sk v súvislosti

so zakúpením osobného motorového vozidla H., náhrady škody titulom nastavšieho

zhoršenia zdravotného stavu - sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu

zavineného žalovaným zo 6. 11. 1967, titulom náhrady škody za ušlý zisk mesačne až do

priznania starobného dôchodku sumu 30.630,- Sk a titulom náhrady škody za zaplatenú

kúpeľnú liečbu sumu 31.000,- Sk.

Okresný súd rozsudkom z 29. 5. 2008 (v poradí prvým rozsudkom) môjmu

návrhu v plnom rozsahu vyhovel...

Krajský súd... rozsudkom sp. zn. , z 20. 5. 2009 napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výrokoch o náhrade škody titulom sťaženia spoločenského

uplatnenia, zameškaného ušlého zisku a ušlého zisku do budúcna v mesačných náhradách,

ako aj náhrady škody za kúpeľnú liečbu potvrdil. Všetky priznané nároky považovali oba

súdy jednoznačne v príčinnej súvislosti s úrazom zo 6. 11. 1967, za ktorý zodpovedá

žalovaný. Vo vzťahu k nároku o zaplatenie 889.255,20 Sk titulom kúpnej ceny za osobné

motorové vozidlo H., krajský súd uviedol, že zatiaľ nebol náležite definovaný a preukázaný

príčinný vzťah medzi nutnosťou zakúpiť predmetné vozidlo a úrazom z roku 1967. Preto

rozsudok okresného súdu vo vzťahu k tomuto nároku zrušil a vrátil vec prvostupňovému

súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Okresný súd po čiastočnom zrušení rozsudku... z 29. 5. 2008 vykonal rozsiahle

dokazovanie vo vzťahu k zistenej príčinnej súvislosti medzi úrazom zo 6. 11. 1967, mojím

zdravotným stavom a potrebou zakúpiť si osobné motorové vozidlo. Po doplnení

dokazovania okresný súd (v poradí druhým) rozsudkom sp. zn. z 25. 11. 2010

zaviazal žalovaného zaplatiť mi 1.463,02 € titulom úprav na predmetnom osobnom

motorovom vozidle a trovy konania, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti (teda o zaplatenie ceny osobného motorového vozidla) žalobu

zamietol...

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 22. 6. 2011 prvostupňový rozsudok

vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe do

sumy 1.196,18 € potvrdil a v časti nad túto sumu do sumy 1.463,02 € rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie...

Proti rozsudku Krajského súdu... z 22. 6. 2011 som podal dovolanie podľa § 237

písm. f/ z dôvodov uvedených v , . Najvyšší súd SR...

uznesením sp. zn. z 15. 2. 2012 podané dovolanie odmietol z procesných

dôvodov tvrdiac, že nie je prípustné, preto riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozsudkom z hľadiska vecnej správnosti...“

4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu (jeho rozhodnutiu z 15. februára 2012) sťažovateľ

namietal, že dovolací súd odmietol jeho dovolanie „z procesných dôvodov, nezaoberal sa

vecnou správnosťou rozsudku Krajského súdu... z 22. 6. 2011. Preto Najvyšší súd... na

uvedené výhrady nereagoval, pochybenie krajského súdu nenapravil a mojim porušeným

základným právam taktiež neposkytol ochranu.“.

5. Sťažovateľ tvrdí, že: „Rozhodnutie krajského súdu a najvyššieho súdu je

arbitrárne, pretože sa súdy upriamili na skutočnosť, že motorové vozidlo používam pre

potreby výkonu advokácie a nebrali do úvahy podstatne zmenený skutkový stav a nové

dôkazy, ktoré nepochybne mohli mať vplyv na spravodlivé a správne posúdenie skutkového

stavu. Najmä nebrali do úvahy skutočnosť, že na vozidlo som absolútne odkázaný

v každodennom živote. Odôvodnenie, či už krajského alebo najvyššieho súdu s poukazom na

príslušné zákonné ustanovenia bez dostatočného vysvetlenia dôvodne vyvoláva pochybnosti

o arbitrárnosti, nakoľko v ňom absentuje aplikácia týchto zákonných ustanovení na

konkrétne okolnosti prípadu a odôvodnenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní... Preto

je dôvodné tvrdiť, že nedostatočným odôvodnením bolo porušené moje právo na súdnu

ochranu a spravodlivý proces, garantované v článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru...

Citovanými rozhodnutiami súdov boli teda porušené moje základné práva vlastniť

majetok v zmysle článku 20 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo

podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť podľa článku 35 ods. 1, ako zdravotne

postihnutého právo na osobitné pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1 a právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 ods. 1

Dohovoru. Preto považujem ústavnú sťažnosť za právom podanú.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd... uznesením vo veci a Krajský súd... rozsudkom

sp. zn. z 22. 6. 2011 porušili základné právo sťažovateľa podľa článkov 20

ods. 1, 35 ods. 1, 38 ods. 1 a 46 ods. 1 ..., ako aj článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. z 15. 2. 2012 a rozsudok

Krajského súdu... sp. zn. z 22. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na nové

prejednanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd... a Krajský súd... sú povinní solidárne zaplatiť sťažovateľovi náhradu

trov konania 269,61 €.“

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

„základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované v čl. 46 ods. 1

a dohovoru“, ako aj „základného práva vlastniť majetok v zmysle článku

20 ods. 1, právo na slobodnú voľbu povolania, ako aj právo podnikať a uskutočňovať

zárobkovú činnosť podľa článku 35 ods. 1, ako zdravotne postihnutého právo na osobitné

pracovné podmienky v zmysle článku 38 ods. 1...“.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

11. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti predovšetkým domáhal vyslovenia porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

z 15. februára 2012, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol „v súlade s § 218 ods. 1

písm. c) v spojení s “, a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim

rozhodnutím krajského súdu z 22. júla 2011 (pozri body 6 a 8).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 15. februára 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľa:

„Proti... rozsudku odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku o čiastočnom

zamietnutí žaloby, podal dovolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako

aj rozsudok súdu prvého stupňa, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie

konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením a §

237 písm. 2/ tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom a bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. Za

takú vadu označil nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj

rozhodnutie vo veci odvolacím súdom bez nariadenia pojednávania napriek potrebe

zopakovania alebo doplnenia dokazovania. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal

skutkový a právny stav veci.“

Po uvedení vyjadrenia žalovaného k dovolaniu žalobcu (sťažovateľa, pozn.) najvyšší

súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal najskôr to,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním

( a nasl. ), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný

prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ

nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa najvyšší súd... len na skúmanie

prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné ustanovenie

pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd...

osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom

bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to. že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade správnymi predpismi

a žalobcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

O. s. p, namieta porušenie jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces,

Základné právo na súdnu ochranu podľa ...

Z ustanovenia ...

Podľa či. 6 ods. 1 Dohovoru...

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čí. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).“

Následne najvyšší súd citoval z judikatúry ústavného súdu k základnému právu podľa

a právu podľa dohovoru (, ,

, , ).

Ďalej najvyšší súd argumentoval takto:

„Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie...

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP...

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30... ...

Najvyšší súd... po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o čiastočnom vyhovení

žalobe do sumy 1 196.18 € potvrdil a vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe nad sumu

1 196,18 € a vo výroku o trovách konania rozsudok prvostupňového súdu zrušil a v rozsahu

zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie...

Odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na súdnu ochranu

a spravodlivý súdny proces žalobca vyvodzuje tiež z toho, že odvolací súd rozhodol vo veci

bez nariadenia pojednávania, napriek potrebe zopakovania alebo doplnenia dokazovania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné, zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, a c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Z dikcie ustanovenia vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie okrem

iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd

prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné

dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič nebráni (ak nejde o ostatné dva v zákone

vymenované prípady) o odvolací rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého

stupňa, pokiaľ ide o zamietavú časť rozsudku, za úplné a ich právne posúdenie za správne.

Nepovažoval preto za potrebné súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie zopakovať

alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Odvolací súd teda

v danom prípade nepostupoval v rozpore so zákonom, keď na prejednanie odvolania

nenariadil odvolacie pojednávanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd... dospel k právnemu záveru, že tým, že

odvolací súd vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie v zmysle ustanovenia § 214 ods. 1,

2 nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

písm. f/ Nedošlo k znemožneniu realizácie jeho procesných práv. priznaných mu v

občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, nie je možné považovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými

ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu. ktorým by sa

žalobcovi znemožnila realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom

súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov

v zmysle

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením

dovolania v zmysle v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie

dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia 238 , a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalobcu v súlade s v spojení s ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti...“

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. februára 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. júna 2011, ktorým na odvolanie

sťažovateľa rozsudok okresného súdu z 25. novembra 2010 v časti potvrdil a vo zvyšku

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (pozri bod 3). Ústavný súd sa preto v rámci

predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o porušení

označených práv predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na

spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do

právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35

ods. 1 a predmetnými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

(pozri body 5 a 6).

29. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením. Ústavný

súd vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov preto odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

30. Po predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti v časti namietajúcej

porušenie základného práva podľa („každý má právo na slobodnú voľbu

povolania, prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť“)

a základného práva podľa („ženy, mladiství a osoby zdravotne

postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné

podmienky“) postupom a rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu ústavný súd

konštatuje, že sťažovateľ na podporu týchto svojich tvrdení neuviedol žiadny argument

(relevantnú skutočnosť) konkretizujúci protiústavné správanie (postup) menovaných súdov,

ktorého dôsledkom (následkom) by bolo namietané porušenie označených základných práv

(pozri bod 5).

31. Vychádzajúc z uvedeného (s prihliadnutím na vecný – obsahový rozmer

označených práv) ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia týchto práv, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V nadväznosti na uvedené a tiež vzhľadom na možnosť porušenia označených základných

práv len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov

dospel ústavný súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa ani právo podľa dohovoru (pozri body 20

a 27, tiež bod 29), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených

základných práv a slobôd. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

32. Po odmietnutí sťažovateľovej sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod

zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí

menovaných všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012