Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 174/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosť Dopravných stavieb, a. s., Námestie sv. Michala 171/4,

Jaslovské Bohunice, zastúpených advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o.,

Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava-Staré Mesto, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Juraj Bizoň, L.L.M., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa a

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Dopravných stavieb, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca

2018 doručená sťažnosť Dopravných stavieb, a. s. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky („ďalej len „ústava“), práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva vyjadriť

sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 13. decembra 2017 sp. zn. (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad“) rozhodnutím č. SP-OBP-928-9/2014-C z 23. septembra 2014

(ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o tom, že podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. c)

o ochrane utajovaných skutočností, a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

sťažovateľa nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivého, a to z dôvodu, keďže

u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných a majetkových vzťahov

s osobami z prostredia. Prvostupňovým rozhodnutím úrad rozhodol, že podľa § 46 písm. c)

sťažovateľ nespĺňa podmienku na vydanie potvrdenia

o priemyselnej bezpečnosti, a následne podľa úrad

ukončil bezpečnostnú previerku sťažovateľa.

3. Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozhodnutiu z 23. septembra 2014

prostredníctvom právneho zástupcu – advokátskej kancelárie

, odvolanie z 21. apríla 2014, ktorým sa domáhal zrušenia

rozhodnutia úradu. Úrad o tomto rozhodnutí sám nerozhodol, a preto ho spolu

so stanoviskom k podanému odvolaniu č. SP-OBP-928-13/2014-C z 10. decembra 2014

a ostatným spisovým materiálom, ktorý sa týkal napadnutého rozhodnutia, predložil

17. decembra 2014 Výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „výbor“)

na preskúmavanie rozhodnutí úradu.

4. Výbor 5. februára 2015 vydal rozhodnutie o odvolaní č. CRD-1706-12/2013-

VPRNBU (ďalej len „rozhodnutie výboru“), v ktorom dospel k názoru, že sťažovateľa

nemožno podľa a považovať

za bezpečnostne spoľahlivého, keďže bolo u neho zistené bezpečnostné riziko,

2

a to existencia obchodných a majetkových vzťahov s osobami z prostredia organizovaného

zločinu, čím nespĺňa podmienku bezpečnostnej spoľahlivosti podľa § 46 písm. c) tohto

zákona. Zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie úradu z 23. septembra 2014

vychádzalo, bolo podľa výboru v súlade s obsahom listinných dôkazov zhromaždených

v bezpečnostnom spise. Výbor konštatoval, že zo zisteného skutkového stavu úradu vyvodil

správny záver a dostatočným spôsobom ho odôvodnil. Námietky sťažovateľa uvedené

v jeho odvolaní výbor považoval za skutkovo a právne neodôvodnené pre zrušenie

prvostupňového rozhodnutia úradu, a preto odvolanie sťažovateľa podané proti

prvostupňovému rozhodnutiu zamietol.

5. Sťažovateľ po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov podal 20. apríla 2015

žalobu na najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti

rozhodnutia výboru. Podanou žalobou zároveň žiadal zrušiť rozhodnutie výboru a vrátiť vec

na ďalšie konanie.

6. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 13. decembra 2017 rozhodol,

že výrokom I žalobu sťažovateľa zamietol, výrokom II mu nepriznal náhradu trov konania

a výrokom III mu uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 70 € v lehote 30 dní

od právoplatnosti rozsudku.

7. Podľa názoru sťažovateľa uvedeného v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

14. marca 2018 sa najvyšší súd „dopustil viacerých pochybení, v dôsledku ktorých boli

porušené viaceré práva sťažovateľa, okrem toho, že neumožnili sťažovateľovi vôbec

nahliadnuť do spisu a realizovať tak vlastné procesné práva, neumožnili mu ani vyjadriť

sa k predpokladom rozhodnutí, ani ku skutočnostiam ktoré považovali za preukázané“.

8. Ďalej sťažovateľ namietal správnosť prvostupňového rozhodnutia, rozhodnutia

výboru a rozsudku najvyššieho súdu, pretože sa nestotožnili s jeho návrhmi,

keď konštatoval, že „tento záver je podľa môjho názoru nesprávny, pričom zároveň

porušuje moje základné práva...“.

9. Podľa sťažovateľa bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu, pretože „nemal možnosť vyjadriť sa k žiadnemu dôkazu, nakoľko nemal možnosť

sa so žiadnym z tvrdeným dôkazov priamo, ani nepriamo oboznámiť... nemal ani možnosť

nahliadnuť do spisu ani len k tej časti bezpečnostného spisu, ktorá nijako nebola dotknutá

utajovanými skutočnosťami“.

10. Na základe týchto skutočností je sťažovateľ toho názoru, že úrad a výbor

nerešpektovali nález ústavného súdu z 25. januára 2012, podľa ktorého

dôvodom na absolútne obmedzenie prístupu k spisu a dôkazom nemôže byť len všeobecne

konštatovaný bezpečnostný záujem štátu, pričom uviedol, že prístup k dôkazom, pokiaľ

nie sú utajovanými skutočnosťami, môže byť obmedzený len v najnevyhnutnejšej miere

možnej miere, avšak s potrebou zabezpečenia mechanizmu dodržiavania práva podľa čl. 48

ods. 2 . Podľa sťažovateľa „konanie pred úradom i výborom predstavovalo

interpretáciu a aplikáciu právnej úpravy Zákona na ochranu utajovaných skutočností

v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu a aplikácie práva“.

11. Súčasne toto konanie podľa sťažovateľa „predstavovalo zásadné porušenie

základných práv... a ústavných princípov, čo zakladá nezákonnosť postupu dotknutých

orgánov, ako aj vecnú nepreskúmateľnosť a protiústavnosť ich rozhodnutí vydaných

na základe takéhoto konania. Najvyšší súd aj napriek vyššie uvedeným skutočnostiam

žalobu na preskúmanie Rozhodnutia Výboru ako neodôvodnenú zamietol, pričom v bode 71

napadnutého rozhodnutia uviedol, že prvostupňové Rozhodnutie ako aj rozhodnutie Výboru

sú správne a boli vydané v súlade so Zákonom o ochrane utajovaných skutočností.“.

12. V sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ namietal nepreskúmateľnosť,

nedostatočne zistený skutkový stav a hodnotenie dôkazov. Konštatoval, že podľa jeho

názoru je napadnuté prvostupňové rozhodnutie nepreskúmateľné, pretože „nie je možné

zistiť, čo v skutočnosti viedlo konajúce správne orgány resp. súd k prijatiu názoru

o existencii... vzťahov Sťažovateľa s osobami z prostredia organizovaného zločinu. Nie je

možné rámcovo zistiť o aký vzťah malo ísť, s akými osobami, ani na podklade akých

skutočností mali byť takéto vzťahy preukázané.“.

4

13. Podľa názoru sťažovateľa správne orgány nevykonali dostatočné dokazovanie,

dôkazy nepreverili, čo sa týka ich správnosti, aktuálnosti a relevantnosti. Ako uvádza

sťažovateľ, úrad aj výbor mu odmietli sprístupniť mená osôb a vyjadriť sa k týmto osobám

z prostredia organizovaného zločinu, na ktoré mal mať údajne prepojenie.

14. Podľa tvrdenia sťažovateľa správne orgány na jeho návrh ani takýmto spôsobom

nepostupovali, „ a preto je možné dotknuté rozhodnutia považovať za nezákonné

pre ich nepreskúmateľnosť, pričom s týmito rozhodnutiami sa v bode 85 rozsudku stotožnil

aj najvyšší súd... a tak nemohli spoľahlivo zistiť skutkový stav veci a kvalifikovane

rozhodnúť“.

15. Následne podľa sťažovateľa „úrad aj výbor založili svoje rozhodnutia na nijak

nepreverených listinných dôkazoch... pričom ich obsah nijako neinterpretovali vo vzťahu

k prijatiu svojho záveru, pričom takéto rozhodnutia odobril najvyšší súd“.

16. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že z uvedených skutočností vyplýva,

že prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie výboru, ako aj napadnuté rozhodnutie

nevychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. Namieta vykonanú správnosť

správnych úvah a tvrdí, že úplne absentovalo hodnotenie dôkazov.

17. Tieto vady sa podľa sťažovateľa tak premietli aj do odôvodnení, v ktorých

absentujú zákonné náležitosti, čo ich bez ďalšieho robí nepreskúmateľnými, a teda

nezákonnými.

18. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„ I. Základné právo obchodnej spoločnosti Dopravné stavby, a.s. na:

-súdnu ochranu podľa ,

-právo na súdnu a a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods.1 Listiny základných práv

a slobôd,

-právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky a čl. 38 ods.2 Listiny základných práv a slobôd,

-spravodlivý proces na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6

ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2017, sp. zn. , p o r u š e n e boli.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.12.2017, sp. zn.

, z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie.“

II.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

20. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

21. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

22. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide aj vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to aj pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

6

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa nenamietalo (obdobne napr. ,

, , ).

23. Podľa „ každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Každý má

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.“.

24. Podľa čl. 36 listiny „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch ustanovených

na inom orgáne. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej

správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon

neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd podľa Listiny. Každý má právo na náhradu škody,

ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávny úradný postup.“.

25. Podľa „každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.“.

26. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny „každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná

verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených

zákonom.“.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.“.

28. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

III.

K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 listiny, , listiny a práva podľa

dohovoru k rozsudkom najvyššieho súdu

29. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu,

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade

so zákonom stanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom súdneho

konania ().

30. Pokiaľ ide o základné práva a slobody podľa , rozdeľuje

ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci k všeobecných súdov.

Podľa a 2, a tiež sú všeobecné súdy zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

8

31. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva

na súdnu ochranu nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní

pred všeobecným súdom úspešný vrátane dovolacieho konania a či konania o odvolaní.

Z tohto vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže

bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy,

procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať o nich. Všeobecný súd

je však povinný na všetky tieto úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri

rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky

alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádiá civilného procesu (,

, , ).

32. Ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

, , , , , ,

, , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva.

33. Z relevantnej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie

o preskúmaní zákonnosti žalovaného rozhodnutia o odvolaní výboru odôvodnil, „námietky

žalobcu uvedené v žalobe, ako zistil najvyšší súd, sú totožné s námietkami, s ktorými

sa vysporiadal žalovaný. Žalobca v konaní namietal, že nemal možnosť sa oboznámiť

s celým spisom a náležite sa k jeho obsahu vyjadriť, čím mu bola odňatá možnosť

sa náležite brániť. Okrem toho žalobca namietal nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť

rozhodnutia, skutočnosť, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci nevykonaním

ďalšieho dokazovania, napr. vykonaním bezpečnostného pohovoru žalobcu. Rozhodnutiu

žalovaného vyčítal, že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti... senát najvyššieho súdu

zistil, z bezpečnostného spisu NBÚ, že právny zástupca žalobcu požiadal o nahliadnutie

do spisu. Úrad zažiadal listami z 21. novembra 2013 č. p.: Nnbú-v-3036/2013-SP-OEP

a č.p.: NBÚ – v -3037/2013 – SP – OEP vedúcich, do ktorých pôsobnosti utajované

skutočnosti patria, o zaslanie stanoviska k možnosti oboznámenia sa s utajovanou

skutočnosťou právnym zástupcom žalobcu. Vedúci listom č. SP-OBP-928-20/2013-B

z 28. novembra 2013 a listom č.p.: NBÚ-V-3037-1/2013 zo 17. decembra 2013 oznámili

úradu, že neudeľujú súhlas právnemu zástupcovi s jednorazovým oboznámením

sa s utajovanými skutočnosťami. Člen štatutárneho orgánu nemá oprávnenie ani na

jednorazové nahliadnutie do predmetného spisu, nakoľko nie je oprávnenou osobou

taxatívne uvedenou v ustanovení § 35 ods. 2 zákona.“.

34. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že posúdenie otázky bezpečnostnej spoľahlivosti

je vecou správneho orgánu, ktorá musí byť podložená skutkovými zisteniami a musí

vychádzať zo zákonných medzí. Oblasť povolenej úvahy (správne uváženie) je v správnom

práve pomerne široká. Ako však konštatoval najvyšší súd, „správny orgán však nemôže

rozhodovať celkom podľa svojej ľubovôle. Súd preskúmava správne uváženie v tom smere,

či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Ak je v súlade s pravidlami

logického uvažovania a ak podmienky takejto úvahy boli zistené riadnym procesným

postupom, potom súd nemôže z tých istých skutočností vyvodzovať iné, alebo opačné závery,

lebo by tým zasiahol do voľnej úvahy (správneho uváženia) príslušného správneho orgánu

(mutatis mutandis Boh. Admin. 589/20 a Boh. Admin 949/21). Senát najvyššieho súdu

dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný vo výroku preskúmavaneho rozhodnutia konštatoval,

že žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivého, nakoľko bolo u neho zistené

bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných a majetkových vzťahov s osobami

z prostredia organizovaného zločinu, čím podľa § 46 písm. c) zákona vydal rozhodnutie

v súlade s právnou normou ustanovenou v § 26 ods. 3 zákona č. 2015/2014 Z. z.

keď vo výroku spôsobom určitým zrozumiteľne formuloval predmet konania tak, že žalobcu

nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivého, pretože bolo u neho zistené

bezpečnostné riziko, a to existencia obchodných a majetkových vzťahov s osobami

10

z prostredia organizovaného zločinu, čím žalobca prestal spĺňať podmienku na vydanie

potvrdenia, t. j. presne špecifikoval podmienku, ktorú nesplnil.“.

35. Ako konštatoval najvyšší súd, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého

je aj utajovaný spis, že v súdnom konaní obsahom administratívneho spisu „bolo

preukázané že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov

najvyšší súd nezistil právne pochybenie ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania,

ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia...vykonanie bezpečnostného

pohovoru ani neprichádza do úvahy pri vykonaní bezpečnostnej previerky právnickej osoby.

Inštitút bezpečnostného pohovoru sa nachádza v druhej hlave, druhej časti zákona,

ustanovenie upravujúce postavenie podnikateľa je zaradené v tretej hlave druhej časti.

V tretej hlave sa nenachádza ustanovenie, ktoré by odkazovalo na použitie ustanovenia § 25

zákona. Z uvedeného vyplýva záver, že bezpečnostný pohovor je možné vykonávať

len u fyzických osôb, resp. mohlo by ísť o člena štatutárneho orgánu, avšak len v rámci

jeho personálnej previerky, nie previerky právnickej osoby ako celku.“.

36. Najvyšší súd tiež konštatoval, že „v súčasnosti platný a účinný

Z. z. vyžaduje vydanie rozhodnutia s náležitosťami uvedenými v § 26 ods. 3 zákona, pričom

obe napadnuté rozhodnutia tieto náležitosti obsahujú“.

37. Preskúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by dokazovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o odvolaní proti rozhodnutiu výboru sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd

nepovažuje právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil zamietnutie žaloby žalobcu,

za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom

výklade zákona o ochrane utajovaných skutočností, ktorý by popieral jeho účel a zmysel.

38. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (, ).

39. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu a z ani dohovoru nemožno

vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zvlášť zaoberať každým bodom, ktorý

niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

().

40. Ústavný súd tiež pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva konštatoval,

že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúc princíp riadneho chodu spravodlivosti

musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať rozhodnutia, na ktorých

sú položené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle,

že je potrebné vysporiadať sa s každým argumentom (rozsudok z 21. 1. 1999 Garcia Ruiz

v. Španielsko).

41. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa listiny, práva

vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a

listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

42. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2018

12