Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 27/2017
PDF · 176.96 KB
No categories available
I. ÚS 27/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, Advokátska kancelária, Rožňavská 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 55/2015,
6 Co 92/2015 z 23. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Cdo 400/2015 zo 14. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“ alebo
„správca konkurznej podstaty“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 55/2015,
sp. zn. 6 Co 92/2015 z 23. februára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 400/2015 zo 14. apríla 2016.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol ako
správca konkurznej podstaty zapísaný do zoznamu správcov vedených na krajskom súde
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa
vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších
predpisov a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 K 118/2000 zo 4. júla 2000 bol ustanovený
za správcu konkurznej podstaty úpadcu Slovenská kreditná banka a. s. (ďalej len „úpadca“).
3. Listom sp. zn. Spr. 3496/01, Spr. 3028/01 zo 6. júla 2001 krajský súd
sťažovateľovi oznámil, že bol vyčiarknutý zo zoznamu správcov konkurznej podstaty,
pretože včas neoznámil konkurznému súdu „vymazanie núteného správcu úpadcu
Slovenská kreditná banka, a. s. v konkurze z obchodného registra, v dôsledku čoho bol
úpadca bez štatutárneho zástupcu a zároveň, že sťažovateľ nezabezpečil vykonanie účtovnej
závierky úpadcu...“.
4. Vzhľadom na vyčiarknutie zo zoznamu nemohol byť sťažovateľ ako správca
ustanovený v iných konkurzných konaniach, preto sa so sťažnosťou 19. júla 2001 obrátil na
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ale to na jeho
sťažnosť dosiaľ neodpovedalo. Po personálnych zmenách bol sťažovateľ krajským súdom
2. decembra 2004 znovu zapísaný do zoznamu správcov konkurznej podstaty, ale súčasne
mu nebol umožnený vstup do justičnej budovy krajského súdu, a preto nemohol zastupovať
ani svojich klientov na krajskom súde a tiež na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“), čím mu vznikla škoda. Z tohto dôvodu podal žalobu o náhradu škody proti
žalovanej – Slovenskej republike, v ktorej tiež žiadal, aby mu bola vyplatená aj náhrada
nemajetkovej ujmy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 9 C 1/2005 zo 17. októbra 2014
rozhodol tak, že priznal sťažovateľovi náhradu škody v sume 68 368,90 € ako náhradu
ušlého zisku spočívajúceho v odmene správcu, ktorú by získal v konkurzoch, v ktorých
nemohol byť ustanovený z dôvodu jeho vyčiarknutia. Okresný súd zamietol žalobu
sťažovateľa „v časti ušlej odmeny správcu konkurznej podstaty správcu v konkurze úpadcu
keďže podľa názoru súdu bol tento nárok uplatnený predčasne...“.
Okresný súd sťažovateľovi „nepriznal ani náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie jeho
práv nezákonným vyčiarknutím zo zoznamu správcom, zákazom vstupu do budovy súdu...
a na náhradu ušlého zisku titulom odmeny advokáta v konaní sp. zn. 54 Cb/69/1998“.
Okresný súd uložil uznesením z 3. februára 2015 sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok
v sume 20 € za podané odvolanie.
5. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu v zamietajúcej časti
a uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.
6 Co 55/2015, sp. zn. 6 Co 92/2015 z 23. februára 2015 tak, že potvrdil prvostupňový
rozsudok v zamietajúcej časti a tiež uznesenie o vyrubení súdneho poplatku. Dovolanie
sťažovateľa odmietol najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 400/2015 zo 14. apríla 2016 ako
neprípustné.
6. Sťažovateľ polemizuje a nesúhlasí s právnymi a skutkovými závermi v rozsudku
krajského súdu, citujúc z jeho rozhodnutia a tiež aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej
republiky (25 Cdo 194/2000), a tvrdí, že v jeho prípade tieto súdy „aplikovali právne
predpisy o náhrade škody (§ 1 ods. 1, § 18 ods. 1, § 20 zákona č. 58/1969 Zb., § 442 OZ)
v rozpore s ich účelom a zmyslom s dôsledkami extrémnej nespravodlivosti, keď
sťažovateľovi nepriznali odškodnenie ušlého zisku, ktorý mu vznikol v dôsledku
protiprávneho konania predsedníčky KS BA“.
7. Obdobne nesúhlasí s ďalšími závermi súdov uvedenými v bode 4. Na základe
uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 23.02.2015, č. k. 6Co/55/2015-424,
6Co/92/2015 porušil základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.
... Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.02.2015, č. k. 6Co/55/2015-424,
6Co/92/2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
... Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14.04.2016, sp. zn. 8Cdo/400/2015 porušil
základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR.
... Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.04.201 6, sp. zn. 8Cdo/400/2015 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi
náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
8. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
10. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy označenými rozhodnutiami menovaných
všeobecných súdov (bod 1 a 4) z dôvodov uvedených v bodoch 4 a 6.
11. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť
všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom bol v prípade
sťažovateľa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
platný do 30. júna 2016.
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva
na súdnu ochranu nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred
všeobecným súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však
povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri
rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky
alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 252/2012). Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
13. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
14. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho
ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,
či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec
boli naplnené.
II.A
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa označeného
článku ústavy rozsudkom krajského súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na
prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
16. Ústavný súd konštatuje, že v časti, ktorou bol zrušený rozsudok okresného súdu
sp. zn. 9 C 1/2005 zo 17. októbra 2014 (priznal sťažovateľovi náhradu škody v sume
68 368,90 € ako náhradu ušlého zisku, pozn.) krajským súdom, nemá právomoc
preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože mu v tom bráni princíp subsidiarity, keďže
v tejto časti bola vec procesne vrátená okresnému súdu, ktorý bude o nej ďalej konať
a rozhodovať. Navyše ústavný súd zistil, že sťažovateľ neuvádza v tomto smere v podanej
sťažnosti na ochranu svojich práv ani nič podstatné.
17. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
18. Čo sa týka namietaného porušenia základných práv sťažovateľa a jeho
argumentácie v bodoch 4 a 6, v ktorej napadol rozsudok krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu v zamietajúcej časti (bod II výroku), ústavný súd
konštatuje, že jeho sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu je zjavne
neopodstatnená, keďže toto rozhodnutie nie je ani arbitrárne, ani zjavne neopodstatnené
a jeho závery v tejto časti odkazujúce na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 6 Co 336/2012
z 20. júna 2013 (na s. 6 a s. 7) sú ústavne akceptovateľné, a nie je žiadny relevantný dôvod
na prípadný zásah do právneho názoru krajského súdu.
19. Ústavný súd dodáva, že porušenie označených základných práv podľa ústavy
(čl. 46 ods. 1 a 3) neznamená to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Je v právomoci súdu vykladať
a aplikovať zákony (obdobne napr. I. ÚS 50/04, IV. ÚS 252/04).
20. Z tohto dôvodu ústavný súd jeho sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (pozri aj bod 9).
II.B
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa označeného
článku ústavy uznesením najvyššieho súdu
21. Obdobne aj vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu treba
považovať sťažnosť tiež za zjavne neopodstatnenú, vec nemá ústavný rozmer a sťažovateľ
v sťažnosti konkrétne vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu neuvádza ani žiadnu ústavne
významnú polemiku s týmto rozhodnutím. Ústavný súd navyše konštatuje, že rozhodnutie
najvyššieho súdu (na s. 15), ktorým nezistil zákonné dôvody prípustnosti dovolania podľa
vtedy platného procesného kódexu, je jasné a zrozumiteľné a nemožno ho považovať
za arbitrárne a svojvoľné rozhodnutie, ktoré by signalizovalo porušenie označených práv
sťažovateľa. Ústavný súd pritom nezistil, že by výklad príslušných ustanovení tohto
procesného kódexu (Občiansky súdny poriadok) bol popretím ich podstaty a zmyslu.
Z tohto dôvodu aj vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2017