Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 264/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa v spojení s a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. júna 2006, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. apríla 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája

2011 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných a ľudských práv podľa v spojení s a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 14. apríla 2011 (pozri petit sťažnosti v bode 6).

2. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ namieta neústavnosť postupu

a konečných rozhodnutí v zásade všetkých v jeho občianskoprávnej veci konajúcich súdov,

t. j. Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 6. júna 2006, Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla

2007 a najvyššieho súdu rozhodujúceho o jeho dovolaní doručenom okresnému súdu 4. júna

2007 („Najvyšší súd..., ktorý v tejto kauze pod č. k. v záverečnej fáze v konaní...;

konečné uznesenie najvyššieho súdu... ako svedectvo hlavne o tom, že systém opravných

prostriedkov proti ničotným a totálne nezákonným a neústavným rozsudkom u nás je úplne

neefektívny a celkom nanič!... a krajského súdu..., ako aj nimi vedno s najvyšším súdom...

absolútne nezvládnuté dokazovanie!“, pozri tiež bod 4).

3. Podľa aktuálnej rozhodovacej praxe ústavného súdu podlieha ústavnému

prieskumu v prípade namietania neústavnosti rozhodovania najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu aj rozhodovanie všeobecných súdov predchádzajúce dovolaciemu

konaniu, pokiaľ sťažovateľ namieta tiež postup a rozhodnutia týchto súdov.

4. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Ešte svojou pôvodnou žalobou u bardejovského súdu, zo dňa 6. 1. 2001 som sa

domáhal svojho zákonného a ústavného práva na ochranu osobnosti na tom základe, že ma

neskorší odporca v spore O. v B. neprávom verejne očierňovalo z toho, že som neplatičom

nájomného. Darmo som sa na súde bránil tým, že ním vykazovaná pohľadávka voči mne je

fiktívna a teda nepravdivá, všeobecné súdy to ľahkomyseľne prehliadali a moje pádne

argumenty bagatelizovali až natoľko, že tento súdny spor som pred nimi suverénne prehral!

Stalo sa to vyššie uvedeným rozsudkom prvostupňového súdu, zo dňa 6. VI. 2006, ktorý bol

právoplatne potvrdený odvolacím prešovským sudom dňa 19. IV. 07, bez následnej možnosti

tieto napadnúť riadnym a plnohodnotným dovolaním priamo na Najvyššom súde SR. Takto

mi nezostalo nič iné, len teoretická možnosť vsadením na dovolanie pre vady konania podľa

§-u 237 a s hlavným dôrazom na to, že nebolo tu súdmi nižších stupňov zvládnuté

dokazovanie v zmysle jeho ustálenej judikatúry.“

5. Sťažovateľ tvrdí („dovolím si tvrdiť“), „že pokiaľ moje základné a ľudské právo

nebolo porušené v ničom, tak podľa mňa určite v Dohovore v tom, že pokiaľ ja

argumentujem na súde dôkazom, ktorý je pre rozhodnutie vo veci samej tak dôležitý že nie

ho možné spochybniť, je súd povinný mi na neho dať špecifickú odpoveď, ale to sa nestalo

lebo ho súdy bagatelizovali. Preto ja sa pýtam aj nášho ústavného súdu, že ako môže súd

uznať odporcovú pohľadávku voči mne zo zmluvy, o ktorej som ja nemal vedomie, na súde

som sa od nej dištancoval, lebo som ju ani nepodpísal, ale podľa súdov je platná.“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa SR v kontexte

s jej čl. 1 a 12, ako aj ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13, nezákonným a

neústavným postupom a záverom Najvyššieho súdu SR v konaní o sťažovateľovom dovolaní,

zo dňa 4. VI. 2007, u kauzy vedenej na Okresnom sude v Bardejove pod č. k. ,

porušené boli

2./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR

/slovom tridsaťtritisíceur/...

3./ Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“

7. Sťažovateľ k sťažnosti ako dôkazný materiál predložil:

- rozhodnutia S. z 9. decembra 2010 o zvýšení starobného dôchodku sťažovateľa (č.

4309047330) a jeho manželky (č. 4751027300),

- uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011.

II.

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol do

súdneho spisu okresného súdu sp. zn. , z ktorého zistil, že sťažovateľ žalobou

„Na ochranu osobnosti s návrhom na predbežné opatrenie“ podanou okresnému súdu

9. januára 2001 požadoval na žalovanom O. B. (ďalej len „žalovaný“) „zdržať sa

akéhokoľvek zverejňovania údajov o platení nájomného žalobcom“, ako aj „svoje tvrdenia

o nedoplatkoch na nájomnom vo vzťahu k žalobcovi odvolať, a pritom sa mu aj

ospravedlniť“. Žiadal tiež „náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch“ v sume 200 000 Sk.

Okresný súd uznesením zo 7. marca 2001 potvrdeným uznesením krajského súdu z 31. mája

2001 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. O totožnom návrhu

sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením z 25. apríla 2002, potvrdeným uznesením

krajského súdu z 28. júna 2002, ktorým sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov opätovne nepriznal. Okresný súd uznesením z 13. septembra 2002 konanie

týkajúce sa časti žaloby o nariadenie predbežného opatrenia zastavil. Toto rozhodnutie

potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. z 31. decembra 2002. Najvyšší súd

konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 31. decembra 2002

uznesením sp. zn. z 30. októbra 2003 zastavil. Na pojednávaní konanom 30.

marca 2004 za neospravedlnenej neúčasti sťažovateľa (predvolanie prevzal 10. februára

2004) okresný súd rozsudkom sťažovateľovu žalobu zamietol. Listom doručeným

okresnému súdu 29. marca 2004 (teda jeden deň pred rozhodnutím rozsudkom) sťažovateľ

„bezpodmienečne žiadal súd, aby dal do súdneho spisu založiť všetky rozhodnutia, resp.

vzájomné dohody, ktorými bol určovaný predpis na nájomnom a za služby spojené

s užívaním bytu odo dňa 1. XI. 1991 až do dňa vykázania tzv. nedoplatku na nájomnom“.

Proti rozsudku podal 10. mája 2004 sťažovateľ odvolanie, o ktorom (po predchádzajúcom

vrátení veci okresnému súdu na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa na priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov) rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 10. novembra

2005 tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie z dôvodu, že „v preskúmavanej veci je konanie pred súdom prvého

stupňa postihnuté vadou uvedenou v ust. spočívajúcou v odňatí

možnosti odvolateľa konať pred súdom. Odňatím možnosti pred súdom sa rozumie postup

súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom... Z obsahu spisu totiž odvolací súd

zistil, že žalobca v písomnom podaní, ktoré doručil súdu 29. 3. 2004 navrhol vykonanie

dôkazov na preukázanie svojich tvrdení. Z úradného záznamu na tom istom podaní vyplýva,

že písomnosť žalobcu bola do spisu predložená až po skončení pojednávania dňa 30. 3.

2004, na ktorom súd rozhodol vo veci samej.

Tým, že súd prvého stupňa neumožnil žalobcovi navrhovať dôkazy, odňal mu svojím

postupom možnosť konať pred súdom. Zároveň nerešpektoval ani jeho základné právo na

spravodlivý súdny proces chránené v až 50 SR.“.

9. Po doplnenom dokazovaní (žalovaný predložil listinné dôkazy: fotokópie výkazu

platieb za obdobie 1. január 1997 – 31. december 2004 a fotokópie platných výmerov od

1. októbra 1997 do 1. októbra 2001) okresný súd na pojednávaní konanom 6. júna 2006 za

ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa (zdravotné dôvody), ktorý súčasne predložil listom

z 5. júna 2006 „stručné a predbežné vyjadrenie sa k veci samej“, sťažovateľov návrh

zamietol. V odvolaní zo 14. júna 2006 proti prvostupňovému rozsudku (zo 6. júna 2006)

sťažovateľ v podstatnom (nosné body argumentácie) uviedol:

„1./ Opakovane tvrdím a zdôrazňujem, že žiadny dlh voči 0. B. v inkriminovanom období

som nemal a ani ho ako fiktívny tak, ako ho vykázala žalovaná strana, som ho nikdy

neuznávali.

2./ Dodnes neviem, že ako som bol povinný podľa súdu pred ním preukázať skutočnosť, že

moja manželka túto situáciu psychicky nezvládla a podľahla nátlaku a vyhrážkam družstva

z deložácie. Čím sa to dá naozaj preukázať, keď súd mojím slovám neverí?! Mám to ísť

odprisahať priamo na Kríž?!

3./ Znovu opakujem, ako už x-krát, že výkazy platieb a platobné výmery bytového družstva

samotné osebe nie sú žiadnymi dôkazmi, pokiaľ nevychádzajú z reality a nie sú právne

podložené ! Veď ako môže pre mňa platiť platobný výmer, ktorý je vystavený výlučne na

moje meno a ja o ňom nič neviem lebo mi nebol ani doručený alebo ma právne k niečomu

zaväzovať nájomná zmluva, ktorá je síce vystavená len na moje meno, ale nikdy som k nej

osobne nepristúpil a na znak súhlasu s jej obsahom som ju nikdy vlastnoručne

nepodpísal?!... nalieham na súd, aby dôsledne vychádzal z mojej hĺbkovej analýzy

vyúčtovania nájomného od 1. IX. 1991 a ktorú som dal založiť do súdneho spisu k č. k.

?!...

4./ Je naprosto mylný názor bardejovského súdu, že na takúto vec nie je potrebná zhoda

obidvoch nás manželov a že tu stačil iba prejav osobnej vôle mojej manželky, ktorá nikdy

nebola ani členkou O., keď navyše platobné výmery, ako právne akty jednostranné, ktoré

nemajú žiadnu oporu v žiadnom zákone, ale aj nájomné zmluvy, boli vystavené výlučne na

moje meno! Tvrdím, že v žiadnom prípade tu neide o celkom obvyklú a bežnú vec, ale

o mimoriadnu záležitosť s osobitnou dôležitosťou so závažným negatívnym dosahom,

z ktorej nemôžem byť ako legitímny účastník nikým a teda ani súdom legálne vylúčený!!!

Veď moja manželka nemôže za mňa napr. ani z pošty vybrať môj dôchodok, pokiaľ nedám

jej na to písomný súhlas, napriek tomu, že tento finančný príjem je spoločným príjmom do

našej rodiny! Tak že tu je rozhodujúce, či moja manželka zaplatila fiktívny dlh, o ktorom

navyše ani nevedela, a to aj za mňa, s ktorým som ja od úplného začiatku vôbec a nikdy

nesúhlasil!!!

Vzhľadom k tomu... rozsudok... navrhujem... zrušiť alebo odvolacím súdom môjmu

návrhu v celom rozsahu vyhovieť a v krajnom prípade pripustiť dovolanie.“

10. Krajský súd na pojednávaní konanom 19. apríla 2007 za neprítomnosti

sťažovateľa (ktorý listom z 15. apríla 2007 oznámil svoju „neúčasť na pojednávaní“)

rozsudkom sp. zn. potvrdil rozsudok okresného súdu zo 6. júna 2006. Proti

rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 4. júna 2007 dovolanie, ktoré podaním zo

7. februára 2011 doplnila ustanovená mu právna zástupkyňa a tiež sťažovateľ listom

z 21. februára 2011. Dôvodom dovolania malo byť sťažovateľovo (resp. jeho právnej

zástupkyne) tvrdenie, že „rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci“, ktoré sťažovateľ „vidí... v tom, že súd nevykonal hodnotenie dôkazov... sa

vôbec nezaoberal vypracovanou hĺbkovou analýzou navrhovateľa, podľa ktorej odporcovi

nevznikol žiadny nedoplatok na nájom a na službách spojených s užívaním bytu... išlo

o umele vykonštruovanú pohľadávku...“. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že „Ak...

v základom alebo odvolacom konaní navrhol vykonanie ďalších významných dôkazov,

rozhodných pre správne posúdenie veci, avšak súd podľa svojej voľnej úvahy pre vopred

zaujatý nesprávny právny názor nevykonal /§-120, ods. 1/ a tak z hľadiska

objektívneho práva následne rozhodol na neúplnom skutkovom základe a ešte aj

s konštatovaním, že účastník neuniesol vecné bremeno a teda dôkazné /§-120, ods. 1/;

, ods. 1/; §-212 /, taký nesprávny myšlienkový postup sudu zakladá dovolací

dôvod podľa §-u 237, písm. f/ , ktorý je prípustný voči každému rozhodnutiu

odvolacieho sudu - teda v danom prípade som presvedčený, že aj proti prešovskému sp. zn.

z 19 . IV. 07 v spojení s prvostupňovým zo dňa 6. VI. 06.“. Najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. apríla 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol „podľa

v spojení s ako smerujúci proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie do dovolanie prípustné“.

III.

11. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

12. Sťažovateľ sa domáhal toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12

a práva na spravodlivý proces podľa v spojení s dohovoru

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2006, rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. apríla 2007 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011.

13. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a

základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

III.A

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv rozsudkom

okresného súdu

16. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti a súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti)

namietanému rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2006 podal riadny

opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá

právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa

predmetným rozsudkom okresného súdu.

III.B

K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutiami najvyššieho súdu

a krajského súdu

17. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáha tiež vyslovenia porušenia základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 12

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v spojení s

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. apríla 2011, ktorým

dovolanie sťažovateľa zo 7. februára 2011 odmietol podľa § 243b ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

v spojení s a jemu predchádzajúcim potvrdzujúcim rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2007.

III.B.1

K namietanému porušeniu a dohovoru

18. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je .

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

20. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

21. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

22. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením

najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj

v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní [napr.

nedostatočne zistený skutkový stav; nesprávne právne posúdenie veci, tiež nesprávna

interpretácia a aplikácia ustanovení , a ústiaca do

dovolacieho dôvodu podľa ]. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je

prípustný, a preto ho odmietol.

23. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

24. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení

výsledkov konania prvostupňového súdu, odvolacieho súdu, ako aj sťažovateľovej

dovolacej argumentácie v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátkou ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho

zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie prípustné tiež proti

rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné tiež proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak

odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie

rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a

Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý napadol žalobca dovolaním, nevykazuje- znaky

rozsudkov uvedených v až 3 , preto prípustnosť jeho dovolania z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na dovolací súd

skúmal, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

.. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len

zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo.

Dovolateľ vady konania v zmysle až e/ a nenamietal

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca namieta, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je

procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu v konaní za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom

povinní opísať všetky rozhodujúce skutočnosti a na ich preukázanie označiť dôkazné

prostriedky. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí

vykonať všetky navrhované. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1

), a nie účastníkov konania (viď R 37/1993 a R 125/1999). Súd nevykoná dôkazy,

ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností

predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.

Žalobca pri tvrdení odňatia možnosti konať pred súdom poukázal (bez bližšieho

odôvodnenia) na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1997. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd Slovenskej

republiky po zohľadnení individuálnych okolností predmetnej veci dospel k záveru, že došlo

k odňatiu možnosti pred súdom konať, pokiaľ bol účastník konania pre nesprávny právny

názor súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie veci, vylúčený

z realizácie svojich procesných práv. Dovolací súd upozorňuje, že vo veci, ktorej sa týkalo

rozhodnutie uvedené žalobcom, išlo o odlišnú skutkovú a právnu stránku veci - závery, ku

ktorým tu dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky, nemožno aplikovať na prejednávanú

vec už len z toho dôvodu, že v preskúmavanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by sa súdy

riadili nesprávnymi právnym názormi a v dôsledku toho nevykonali dôkaz spôsobilý zvrátiť

výsledok sporu. Pre účely daného dovolacieho konania treba preto zopakovať, že

povinnosťou súdov v tomto prípade nebolo vykonať všetky dôkazy navrhnuté žalobcom.

Pokiaľ teda súdy nevyhoveli jeho návrhu na vykonanie dokazovania, neodňali mu možnosť

konať pred súdom v zmysle

Ak súdy prípadne rozhodli bez úplných skutkových zistení alebo tieto zistenia

nesprávne posúdili (dovolací súd vec z týchto hľadísk neposudzoval), neodňali tým

žalobcovi možnosť pred súdom konať. Na tvrdené nesprávnosti by dovolací súd mohol vziať

zreteľ, len ak by dovolanie bolo prípustné (o tento prípad ale v danej veci nešlo). Pokiaľ

dovolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd uvádza, že

judikatúrou (viď R 111/1998) je nepreskúmateľnosť považovaná za tzv. inú vadu konania,

ktorá prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľ napokon namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie veci je vo všeobecnosti prípustný

dovolací dôvod ( ), ktorý však možno úspešne uplatniť iba

v procesne prípustnom dovolaní. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá ale

prípustnosť dovolania v zmysle

Keďže prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia

, dovolací súd odmietol tento jeho mimoriadny opravný

prostriedok podľa v spojení s ako

smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.“

26. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. apríla 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

27. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

28. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. apríla 2007, ktorým o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. júna 2006 rozhodol tak, že „potvrdzuje

rozsudok“ .

29. Krajský súd v úvode namietaného rozsudku najskôr podrobne opísal skutkový

a právny stav, z ktorého vychádzal okresný súd, oboznámil odvolaciu argumentáciu

sťažovateľa a stanovisko žalovaného k nej. Svoje faktické (skutkové) a právne závery

formuloval takto:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu

trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že po vykonanom

dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého v občasníku O. bol odporcom zverejnený

zoznam neplatičov nájomného ku dňu 31. 10. 2000, v ktorom zozname bol uvedený aj

navrhovateľ s dlhom vo výške 40.549,43 Sk. Podľa tvrdenia navrhovateľa dlh na nájomnom

je iba fiktívny, pričom v skutočnosti k uvedenému obdobiu mal na nájomnom dokonca

preplatok. Na preukázanie svojich tvrdení však dôkazy nepredložil.

Ďalej, tvrdil, že odporca opakovane a vlastne sústavne pred širšou verejnosťou

vyhlasuje o jeho osobe nepravdivé a degradujúce údaje; ktorými znevažuje jeho osobu,

česť, povesť, meno a dôstojnosť v spoločnosti. Z predložených listinných dôkazov a to

príjmových pokladničných dokladov č. 1011 zo dňa 6. 4. 2001 o úhrade sumy vo výške

2.800,- Sk, č. 1049 zo dňa 11. 4. 2001 o úhrade sumy vo výške 30.000,- Sk a č. 1124 zo dňa

23. 4. 2001 o úhrade sumy v sume 10.000,- Sk zo strany navrhovateľa mal súd za

preukázané, že k uvedenému dňu dlh skutočne existoval a po jeho zverejnení zo strany

navrhovateľa aj došlo k úhrade. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej

konštatoval, že ak navrhovateľ v návrhu tvrdí, že výška nedoplatku voči nemu nezodpovedá

realite, tak na preukázanie svojho tvrdenia dôkaz nepredložil, ani sa nevyjadril k reálnej

výške nedoplatku na nájomnom. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že za bežnú vec

týkajúcu sa spoločných vecí manželov považuje aj vyberanie a platenie nájomného a teda

nie je rozhodujúce, či dlžné nájomné uhradil samotný navrhovateľ alebo jeho manželka.

Súd prvého stupňa uzavrel, že zverejnený údaj bol pravdivý, odporca tým, že tento údaj

zverejnil sa nedopustil neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti

navrhovateľa, a preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol...

Navrhovateľ proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote

odvolanie (pozri tiež bod 8, pozn.), v ktorom opakovane tvrdil a zdôraznil, že žiaden dlh

voči O. v B. v rozhodnom období nemal, a ani ho ako fiktívny tak, ako ho vykonala žalovaná

strana nikdy ho neuznával. Tvrdil, že je naprosto mylný názor súdu prvého stupňa, že na

takúto vec nie je potrebná zhoda obidvoch manželov a že tu stačil iba prejav osobnej vôle

manželky, ktorá nikdy nebola ani členkou O., keď navyše platobné výmery ako právne akty

jednostranné, ktoré nemajú žiadnu oporu v žiadnom zákone ale aj nájomné zmluvy, boli

vystavené výlučne na jeho meno. Mal za to, že v žiadnom prípade nejde o celkom obvyklú a

bežnú vec ale o mimoriadnu záležitosť s osobitnou dôležitosťou so závažným negatívnym

dosahom, z ktorej nemôže byť ako legitímnym účastník nikým ä teda ani súdom legálne

vylúčený. Navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie alebo

žiadal, aby odvolací súd jeho návrhu v celom rozsahu vyhovel.

Odporca vo vyjadrení žiadal odvolací súd, aby potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa.

Odvolací súd v zmysle zásad uvedených v preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie navrhovateľa nie je

dôvodné.

Správne sú dôvody, ktoré v predmetnom napadnutom rozsudku uviedol súd prvého

stupňa, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré poukazuje. Ani

v odvolaní navrhovateľ neuviedol, žiadne právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali

iné rozhodnutie vo veci.

Navyše odvolací súd poznamenáva, že ak niektorý z manželov počas trvania

bezpodielového spoluvlastníctva z prostriedkov, ktoré tvoria bezpodielové spoluvlastníctvo

platí celú úhradu za užívanie spoločného bytu, teda nájomné, obstaráva tým bežné

záležitosti týkajúce sa spoločných vecí. Navrhovateľ ani v odvolaní nepoprel existenciu

úhrady nájomného za rozhodné obdobie jeho manželkou z prostriedkov patriacich do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Základným predpokladom úspešnosti žalôb o ochranu osobnosti je skutočnosť, že ide

o taký neoprávnený zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených

práv osobnosti fyzickej osoby.

Správne súd prvého stupňa rozhodol, ak po zistení, že odporca uviedol

o navrhovateľovi pravdivý údaj, návrh na ochranu osobnosti v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny

v zmysle potvrdil.“

30. Z obsahu sťažnosti (k nej pripojených písomností a zistení ústavného súdu)

vzťahujúceho sa na túto jej časť vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s nedostatočne vykonaným dokazovaním a právnym názorom krajského (okresného súdu),

teda s jeho (ich) interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho

právnej veci. Sťažovateľ predovšetkým nesúhlasil so záverom všeobecných súdov pri

interpretácii a aplikácii , a .

31. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci nezistil, že by napadnutý postup

a rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 19. apríla 2007 boli svojvoľné a že by

zasahovali do práv sťažovateľa podľa a dohovoru. Podľa

názoru ústavného súdu právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

32. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona () je

namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený. Ústavný súd považuje postup

krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci

možné porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského

súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti vo vzťahu ku krajskému súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.B.2

K namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru

33. Sťažovateľ namietal aj porušenie práva na účinné právne prostriedky nápravy

podľa čl. 13 dohovoru („Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností...“), ktoré malo byť spôsobené

„v spojení s porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

34. Vychádzajúc z posúdenia obsahu sťažnosti, k nej pripojených písomných

dokumentov a zistení ústavného súdu (časť II odôvodnenia rozhodnutia) ústavný súd

konštatuje zjavnú neopodstatnenosť tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie čl. 13 dohovoru postupom v jeho právnej veci konajúcich všeobecných súdov, t. j.

krajského súdu a najvyššieho súdu.

35. Keďže argumentácia sťažovateľa produkovaná v ním podanom dovolaní je

v zásade totožná s argumentáciou uvedenou v ústavnej sťažnosti, ústavný súd pri

odôvodňovaní odmietnutia tejto časti sťažnosti poukazuje na svoje právne názory a závery,

ktorými odmietol sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v dovolacom konaní poukazujúc, že nezistil

prípadný dôvod oprávňujúci ho zasiahnuť do právneho názoru a záverov najvyššieho súdu,

prípadne ich revidovať. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie najvyššieho súdu

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho

výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia (a aj interpretácia) príslušných ustanovení všeobecne záväzného predpisu

(), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z obsahu

súdneho spisu okresného súdu sp. zn. taktiež jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ

v predmetnej právnej veci využil právnym poriadkom Slovenskej republiky umožnené mu

riadne a mimoriadne opravné prostriedky (pozri bod 8), o ktorých všeobecné súdy riadne

konali a tiež rozhodli. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažovateľovu sťažnosť v časti

namietajúcej porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru taktiež odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej neopodstatnenosti.

III.B.3

K namietanému porušeniu a

36. Sťažovateľ namietal tiež porušenie čl. 1 a čl. 12 („v kontexte“ s čl. 46 ods. 1)

postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov. K namietanému

porušeniu ústavný súd poznamenáva, že predmetné ustanovenia predstavujú

všeobecné zásady uplatňovania základných práv a slobôd upravených v druhej hlave

a nemožno ich posudzovať samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného

pravidla) s konkrétnym základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd

v posudzovanej veci nezistil také porušenie označených základných práv, ktoré by

odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že

postupom najvyššieho súdu (a ani pred ním vo veci konajúcich všeobecných súdov)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. apríla 2011 nedošlo

k porušeniu uvedenej právnej normy. Ustanovenia sú zásadné významové

pravidlá pre výklad , resp. aj celého právneho poriadku Slovenskej republiky (ods. 1)

a určujú základné zásady vzťahu Slovenskej republiky k medzinárodnému právu (ods. 2).

V konkrétnom posudzovanom prípade neexistuje vzájomná príčinná súvislosť medzi

namietaným postupom menovaných súdov a porušením ustanovení označeného článku

. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

37. K sťažovateľovmu dovolávaniu sa aplikácie názoru ústavného súdu

vyplývajúceho z jeho rozhodnutia vo veci sp. zn. ústavný súd poznamenáva, že

predmetná vec sa týkala namietania porušenia základného práva podľa

postupom (nekonaním o podnete sťažovateľa v lehote 8 mesiacov) Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky, teda inej skutkovej a právnej veci, ako je predmet sťažovateľovej

sťažnosti.

IV.

38. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011