Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 428/2018
PDF · 235.98 KB
No categories available
II. ÚS 428/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
19. septembra 2018 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s. r. o.,
Potočná 1A, Čadca, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miroslav Stopka, pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca
č. k. 4 C 281/2015-515 z 31. mája 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2018
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 281/2015-515 z 31. mája 2018 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že od 9. októbra 2015 prebiehalo
na okresnom súde konanie „o určenie výsledkov hlasovania (rozhodnutia) vlastníkov bytov
bytového domu č. 2018 za neplatné...“, v ktorom je sťažovateľka žalovaná v 31. rade.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 281/2015-250 zo 6. júna 2017 rozhodol tak,
že konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu a súčasne priznal
žalovaným v 1. až 31. rade náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Citované uznesenie
potvrdil Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5 Co 315/2017-302 z 12. decembra 2017,
pričom uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 281/2015-250 zo 6. júna 2017 nadobudlo
právoplatnosť 29. januára 2018.
Dňa 13. júna 2017 doručil právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu podanie,
v ktorom špecifikoval trovy konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) celkom vo výške
3 631,54 € s pripočítanou daňou z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“).
Dňa 12. januára 2018 doručil právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu
podanie, v ktorom špecifikoval trovy odvolacieho konania v súlade s vyhláškou celkom
vo výške 92,21 € s DPH.
Okresný súd uznesením č. k. 4 C 281/2015-515 z 31. mája 2018 rozhodol tak,
že žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke trovy konania vo výške 138,91 €. Uznesenie
bolo sťažovateľke doručené 4. augusta 2018.
Okresný súd v odôvodnení citovaného uznesenia uviedol, že «Súd nepriznal tarifnú
odmenu za úkony právnej služby „prevzatie a príprava zastúpenia 31 žalovaných“,
„vyjadrenie zo dňa 14.10.2015“... a rovnako ani za úkon právnej služby „vyjadrenie zo dňa
30.11.2015“... a to z dôvodu, že súd tieto úkony nepovažuje za účelne vynaložené».
V ďalšom odôvodnil, že žalovaní v 1. až 31. rade síce 15. októbra 2015 doručili súdu
podanie označené ako vyjadrenie k žalobe, avšak žaloba im nebola doručená a neboli ani
súdom vyzvaní, aby sa k žalobe vyjadrili. Dokonca v tom čase nebol žalobkyňou zaplatený
súdny poplatok za podanú žalobu, ktorý jej okresný súd vyrubil až 21. októbra 2015.
Okresný súd nepriznal tarifnú odmenu ani za úkon právnej služby „vyjadrenie zo dňa
30.11.2015“, pretože išlo len o odpoveď žalovaných na výzvu súdu, akým spôsobom
sa dozvedeli o podanej žalobe, keď im žaloba ešte nebola doručená a 15. októbra 2015
už podali vo veci vyjadrenie.
Sťažovateľka uviedla, že napadnuté uznesenie vydala sudkyňa okresného súdu
a „nie je možné voči nemu v zmysle príslušných ustanovení CSP podať odvolanie
ani mimoriadny opravný prostriedok“.
Okresný súd svojím postupom podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení neuznal
úkony právnej služby, ktoré boli v súdnom konaní účelne využité. Proti sťažovateľke bolo
vedené súdne konanie, o ktorom sa dozvedela na okresnom súde, a preto využila svoje
ústavné právo na kvalifikované zastúpenie v konaní, pričom prostredníctvom právneho
zástupcu efektívne využívala všetky dostupné prostriedky na svoju obranu. Samotná
skutočnosť, že žalobkyňa neuhradila súdny poplatok za podanú žalobu, nemôže mať
automaticky za následok to, že žalovaný nemôže efektívne využiť prostriedky procesnej
obrany. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s právnym záverom konajúcej sudkyne,
podľa ktorého nemožno priznať úkon právnej služby, pokiaľ bol realizovaný bez výzvy
súdu.
Sťažovateľka vidí porušenie svojho ústavného práva predovšetkým v tom, že jej
okresný súd svojím postupom znemožnil vo veci konať a podať proti napadnutému
uzneseniu odvolanie, pričom podanie mimoriadneho opravného prostriedku nie je prípustné.
Daným konaním bol porušený princíp dvojinštančnosti konania. Sťažovateľka zastáva
názor, že napadnutým uznesením okresného súdu bolo neprípustne zasiahnuté
do základných práv chránených ústavným poriadkom, konkrétne do práva na spravodlivý
proces a súdnu ochranu, a to nesprávnou aplikáciou noriem procesného práva. V zmysle
§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) platí, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Keďže okresný súd svojím
postupom neprihliadal na uvedené ustanovenie Civilného sporového poriadku a vo veci
v prvom stupni rozhodol sudca, znemožnil tým sťažovateľke proti napadnutému uzneseniu
podať riadny opravný prostriedok. Sťažovateľka zastáva názor, že súd svojím nesprávnym
procesným postupom znemožnil to, aby sťažovateľka uskutočňovala svoje procesné práva,
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľka žiadala priznať jej finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €
s odôvodnením, že „stav vyvolaný postupom Okresného súdu jej spôsobil nielen materiálnu
ujmu, keďže musela právnemu zástupcovi úkony právnej služby zaplatiť, ale aj
nemateriálnu ujmu, nakoľko jej prvá účasť v konaní pred súdom v jej živote u nej vzbudila
značnú nedôveru v súdnictvo a spravodlivosť“.
Sťažovateľka v petite sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C/281/2015-515 zo dňa 31. mája 2018, porušené
bolo.
Uznesenie Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C/281/2015-515 zo dňa 31. mája 2018
vo výroku II. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
... priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 000,- EUR (slovom
dvetisíc eur), ktoré je Okresný súd Čadca povinný vyplatiť do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
... priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 390,50 EUR... ktoré
je Okresný súd Čadca povinný zaplatiť na účet vedený v ,
IBAN:... a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05, I. ÚS 264/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť uznesením
okresného súdu sp. zn. 4 C 281/2015 z 31. mája 2018, ktorým okresný súd rozhodol o
povinnosti žalobkyne zaplatiť sťažovateľke sumu 138,91 €, pričom sťažovateľkina
predstava o výške trov bola iná, a tým, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
nebolo možné podať opravný prostriedok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa názoru sťažovateľky „Okresný súd svojim postupom znemožnil sťažovateľke
vo veci konať a právo podať voči napádanému uzneseniu odvolanie, pričom podanie
mimoriadneho opravného prostriedku nie je prípustné. Daným konaním bol porušený
princíp dvojinštančnosti konania. Sťažovateľka má za to, že napádaným rozhodnutím súdu
bolo neprípustne zasiahnuté do základných práv chránených ústavným poriadkom,
konkrétne do práva na spravodlivý proces a súdnu ochranu, a to nesprávnou aplikáciou
noriem procesného práva. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP platí, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník...“.
Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Nie je preto
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
«Dňa 9.10.2015 podala žalobkyňa na súd žalobu, ktorou sa domáhala voči
žalovaným v rade 1/ až 31/ určenia výsledkov hlasovania (rozhodnutia) vlastníkov bytov
bytového domu č. 2018 za neplatné, alternatívne zrušenia týchto výsledkov hlasovania...
Okresný súd Čadca uznesením č. k. 4C/281/2015-250 zo dňa 6.6.2017 rozhodol tak,
že zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu, žalovaným 1/ - 31/
(právne zastúpeným) priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalobkyni
a zastavil konanie... Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.1.2018...
Dňa 3.4.2018 žalobkyňa doručila dovolanie proti všetkým výrokom napadnutého
uznesenia, čo bol dôvod, pre ktorý súd prostredníctvom vyššej súdnej úradníčky nevydal
uznesenie o výške náhrady trov konania (napriek právoplatnosti výroku o náhrade trov
konania a napriek žiadosti právnych zástupcov žalovaných o vyčíslenie náhrady trov
konania...
K zmene procesného postupu súdu došlo v dôsledku zmeny skutkového, právneho
a procesného stavu v spore 4C/281/2015. Po vypracovaní predkladacej správy na Najvyšší
súd SR dňa 29.5.2018 (čl. 483) doručil právny zástupca žalovaných dňa 29.5.2018 návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia (čl. 484) a urgenciu rozhodnutia súdu o výške
náhrady trov konania, pretože žalovaným hrozí bezprostredná ujma. Bez žiadaného
procesného postupu súdu nebudú môcť žalovaní uspokojiť svoj nárok na náhradu trov
konania, pretože žalobkyňa účelovo disponovala s majetkom... Uvedená zmena skutkového,
právneho a procesného stavu viedla súd k zmene procesného postupu, aby zamedzil vzniku
prípadnej škody na strane žalovaných. Napriek dovolaniu a predkladacej správe
na Najvyšší súd SR zo dňa 29.5.2018... nariadil Okresný súd Čadca neodkladné opatrenie,
aby zamedzil žalobkyni disponovať s bytom, zbaviť sa majetku a ukrátiť tak žalovaných o
ich právo na náhradu trov konania. Zároveň vyčíslil výšku náhrady trov konania
samostatným uznesením vyššej súdnej úradníčky...
Na výšku náhrady trov konania súd aplikoval vyhlášku MS SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (v platnom
a účinnom znení ku dňu realizácie jednotlivých úkonov právnej pomoci). Dňa 13.6.2017...
doručili žalovaní v rade 1/ až 31/... podanie, v ktorom špecifikovali trovy konania v sume
3631,54 € za úkony... Dňa 12.1.2018... doručila žalovaná 31/... podanie, v ktorom
špecifikovali trovy konania v sume 92,21 € za úkony... Dňa 11.1.2018... doručili žalovaní 1/
až 30/..., v ktorom špecifikovali trovy konania v sume 5570,71 € za úkony..
Súd pri rozhodovaní o výške trov konania vychádzal z vyčíslenia žalovaných doručeného
súdu dňa 13.6.2017 (č.l. 262 spisu), dňa 12.1.2018 (č. l. 321-324 spisu), dňa 11.1.2018
(č. l. 310 spisu) a zo spisového materiálu. Zo spisu má súd preukázané, že žalovaným
v rade 1/ až 30/ zast. spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., s.r.o.
vznikol nárok na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania nasledovne...
Celkom:1880,90 €
Zo spisu má súd preukázané, že žalovanej v rade 31/ zast. Spoločnosťou Advokátska
kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o. vznikol nárok na náhradu trov konania
vrátane trov odvolacieho konania nasledovne... celkom 138,91 €.
Súd mal zo spisu preukázané, že žalovaným v rade 1/ až 31/ vznikli trovy konania
vo výške tak ako súd uviedol v bode 21. a 22. tohto uznesenia. Tieto úkony právnej pomoci
považoval súd za účelne vynaložené... Rovnako súdny poplatok za podanú žalobu bol
žalobkyni vyrubený vo výške 99,50 € z neurčitého predmetu konania podľa položky č. 1
písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov. Hodnota jedného úkonu právnej služby je tak
vo výške 68,- € za rok 2017, vo výške 66,- € za rok 2016 a vo výške 64,53 € za rok 2015.
Právny zástupca - spoločnosť Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD.,
s.r.o. v predmetnom konaní zastupoval celkom 30 žalovaných (č.l. 133-161 spisu) a úkony
právnej pomoci vykonával v mene každého zo žalovaných (išlo o spoločné úkony). Súd preto
tarifnú odmenu podľa § 11 ods. I písm. a) vyhlášky krátil v zmysle ust. § 13 ods. 2 vyhlášky
o 50 % u druhej a každej ďalšej osoby, pričom za zastupovanie prvej osoby patrí tarifná
odmena za zastupovanie v plnej výške. Súd v tomto prípade nepoužil doslovný výklad
právnej normy, ale výklad v zmysle zákona, kedy by v prípade krátenia tarifnej odmeny
pri každej zastupovanej osobe o 50 %, vznikol právnemu zástupcovi pri zastupovaní dvoch
osôb nárok na odmenu v rovnakej výške ako pri zastupovaní jednej osoby, čim by sa strácal
význam tohto ustanovenia zákona...
Právny zástupca - spoločnosť Advokátska kancelária JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík
s.r.o. v predmetnom konaní zastupoval jednu žalovanú v rade 31/. Žalovaná v rade 31/
počas konania uskutočnila celkom 1 úkon právnej pomoci, ktorý súd považoval za účelne
vynaložený. Rovnako ako v prípade žalovaných v rade 1/ až 30/ išlo o vyjadrenie žalovanej
v rade 31 k odvolaniu žalobkyne voči uzneseniu č. k. 4C/281/2015-250 zo dňa 6.6.2017,
ktorým súd rozhodol o zastavení konania z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku
za podanú žalobu, a nie o veci samej, preto súd priznal tarifnú odmenu za tento úkon práv
nej služby vo výške jednej polovice podľa § § 13a ods. 2 písm. b) vyhlášky. Súd priznanú
tarifnú odmenu zvýšil o DPH 20 %, a to z dôvodu, že právny zástupca žalovanej v rade 31/
je platiteľom DPH.
Súd nepriznal tarifnú odmenu za úkony právnej služby „prevzatie a príprava
zastúpenia 31 žalovaných“, „vyjadrenie zo dňa 14.10.2015“ (č. l. 7 spisu) a rovnako ani
za úkon práv nej služby „vyjadrenie zo dňa 30.11.2015“ (č .l. 53 spisu), a to z dôvodu,
že súd tieto úkony nepovažuje za účelne vynaložené. Žalovaní v rade 1/ až 31/ síce
dňa 15.10.2015 doručili súdu podanie označené ako vyjadrenie k žalobe (č. l. 7 spisu),
avšak žalovaným v rade 1/ až 31/ žaloba nebola doručená a neboli ani súdom vyzvaní,
aby sa k žalobe vyjadrili. Dokonca toho času nebol žalobkyňou zaplatený súdny poplatok
za podanú žalobu a súd žalobkyni súdny poplatok za podanie žaloby vyrubil
až dňa 21.10.2015 (č. l. 48 spisu). Súd nepriznal tarifnú odmenu ani za úkon práv nej služby
„vyjadrenie zo dňa 30.11.2015“ (č. l. 53 spisu), pretože išlo len o odpoveď žalovaných
na výzvu súdu, akým spôsobom sa dozvedeli o podanej žalobe, keď žaloba toho času
žalovaných nebola ešte doručená a dňa 15.10.2015 už žalovaní podali vo veci vyjadrenie.
Súd nepriznal tarifnú odmenu žalovaným v rade 1/ až 30/ za úkon právnej služby
špecifikovaný ako „vyjadrenie dňa 24.1.2017“ (č. l. 208 spisu), a to z dôvodu, že súd
žalovaných v rade 1/ až 30/ na podanie tohto úkonu nevyzval. Žalovaní v rade 1/ až 30/
sa podaním vyjadrili k sťažnosti žalobkyne voči uzneseniu č. k. 4C/281/2015-184 zo dňa
5.12.2016, ktorým súd odňal žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov spätne odo dňa
podania žaloby, t. j. odo dňa 9.10.2015. V tomto prípade bolo žalovaným v rade 1/ až 31/
doručené uznesenie č. k. 4C/281/2015-184 zo dňa 5.12.2016 len na vedomie. Žalobkyňa
podala voči uvedenému uzneseniu opravný prostriedok - sťažnosť, ktorá bola žalovaným
v rade 1/ až 31/ takisto doručená len na vedomie. Na základe uvedeného súd žalovaným 1/
až 30/ nepriznal tarifnú odmenu za úkon právnej služby „vyjadrenie dňa 24.1.2017“
(č. l. 208 spisu) a tomu zodpovedajúci režijný paušál.»
Keďže napadnuté uznesenie okresného súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať
a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru okresného súdu. Skutočnosť,
že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09,
III. ÚS 152/2017) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, podľa ktorej rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorej
sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania, a preto iba celkom výnimočne
podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania a k zrušeniu
rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania (porovnaj
m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
V súvislosti s namietaným porušením princípu dvojinštančnosti súdneho konania
ústavný súd uvádza, že samotné právo na dvojinštančné konanie je v dôsledku výkladu
vnímané ako súčasť v širšom zmysle slova ponímaného práva na spravodlivý proces.
Podstatou tejto zásady je, že dôležité a najmä právne otázky po rozhodnutí na súde prvého
stupňa môžu byť následne predmetom posúdenia prostredníctvom opravného prostriedku
na inštančne vyššom súde. Vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf
proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti Holandsku z 29. 5. 1986), dvojinštančnosť
nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania (sporového či mimosporového).
Civilné sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné; požiadavkám
spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba v jedinej inštancii
(napr. § 386 CSP). Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho hľadiska súdne
konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka
vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Za týchto okolností možno pripustiť, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum
niektorých rozhodnutí v inštančnom postupe (v tomto prípade rozhodnutie sudkyne o výške
náhrady trov konania) je primeraná (m. m. III. ÚS 152/2017).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry
konštatuje, že námietky sťažovateľky odôvodňujúce porušenie jej základných práv
napadnutým uznesením okresného súdu smerujú proti rozhodnutiu o výške náhrady trov
konania, čo sa v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne
dotknúť sťažovateľky, avšak z hľadiska kritérií ústavnej udržateľnosti súdneho konania
ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať
im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému
postupu všeobecného súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej. Opačný prístup
k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnom dôsledku smeroval
k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej
(prípadne mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 152/2017).
Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkou označeného
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, ktorá by mohla
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy, odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. septembra 2018