Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 529/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel

Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , 6 Co

754/2015 z 23. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , z 25. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. júna 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 23. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. ,

z 25. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že rozsudkom sp. zn. z 27. januára 2014 Okresný súd Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) zamietol žalobu sťažovateľa z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“), ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu

NBS pri výkone bankového dohľadu podľa o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, a to jednako nad činnosťou Podielového družstva slovenské investície (ďalej len

„družstvo“), ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti

ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej

len „obchodník s cennými papiermi“). Zároveň okresný súd nepriznal sťažovateľovi

náhradu trov konania. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa krajský súd svojím

napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. januára 2014

potvrdil ako vecne správny a sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol a uložil

mu povinnosť náhrady trov dovolacieho konania.

3. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila

NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002,

2

ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými

papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými papiermi,

ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala právoplatné

sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP

vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil

zákon o CP...“ a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona

o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa

zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom

zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť

Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva

Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo, že sťažovateľ prišiel o svoje

finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale mu nebola vrátená ani istina,

pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť... Družstvu

neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto dôvodu Družstvo

nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu, vrátane

ich zhodnotenia.“.

4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. júna 2014 žalobu sťažovateľa

zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť

voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie

sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie

voči Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu

v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľa.“.

5. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona

o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský

súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa. NBS mohla až od 1. júna 2010

dohliadať, či družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Sťažovateľ si musel

byť vedomý, že s jeho investíciou je spojené riziko jej straty a ak sa napriek tomu rozhodol

investovať, nemôže byť jeho finančná ujma z investovania pričítaná na ťarchu žalovanej

NBS. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol preukázaný nesprávny úradný postup

zo strany NBS pri vykonávaní bankového dohľadu, ani príčinná súvislosť medzi vznikom

škody a konaním NBS. Napokon uviedol, že sťažovateľovi nevznikla žiadna škoda,

čím chýba aj tento predpoklad podľa zákona o zodpovednosti za škodu.

6. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a

krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad

práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné

prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude

vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii

príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS

4

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené

povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa

NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.

8. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší

súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorý napriek skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú

dôvod dovolania podľa Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol,

za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorého sa pridržiava

vo svojom napadnutom uznesení vyplýva, že podaný mimoriadny opravný prostriedok –

dovolanie odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, keďže sťažovateľom

namietaná procesná vada v zmysle , ako aj iné vady v danom súdnom

konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne

nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy

považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol poskytnúť právo sťažovateľa na súdnu

ochranu.

9. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti rozhodnutiu

Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , z 25.04. 2017“.

10. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si

sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

6

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

16. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

17. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

18. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania.

19. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

20. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,

je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde).

21. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom,

ktorý koncipoval aj samotný návrh ústavnému súdu, ako aj predložené splnomocnenie,

splnomocnil právneho zástupcu na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu, a nie aj rozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným nedostatkom

ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký

postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje

nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.

, , , , ,

, , , , ).

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005

uviedol: „Podľa o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada

„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby

práva znalé (napr. advokáta).

22. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť v tejto časti

vykazuje nedostatok náležitostí predpísaných zákonom a to aj napriek tomu, že v minulosti

obdobná sťažnosť iného sťažovateľa zastúpeného tým istým právny zástupcom bola

v minulosti odmietnutá pre rovnaký nedostatok (). Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z kópie predloženého uznesenia

najvyššieho súdu, ako aj kópie rozsudku krajského súdu, že právny zástupca zastupoval

sťažovateľa aj v konaní pred všeobecnými súdmi. V kontexte už uvedeného nedostatku,

a to obsahu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom,

ústavný súd dospel k záveru, že právny zástupca nemohol (nebol oprávnený) koncipovať

a podať sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v mene sťažovateľky, a ak ju podal

vo svojom mene, potom by sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako podanú

8

zjavne neoprávnenou osobou. Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti

namietaného porušenia označených práv rozhodnutím krajského súdu trpí takým

nedostatkom náležitostí predpísaných zákonom, že ju už pri jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol.

23. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod od tam uvedených

záverov odchýliť a v podrobnostiach plne na ne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné

aj na vec sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

24. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať, ak svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

25. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní v okolnostiach posudzovanej veci procesné podmienky

upravovali ustanovenia .

26. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,

len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

29. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

30. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

„8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak by v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v Dovolateľ procesné vady konania v zmysle

ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní

najavo; nepreukázaná bola tiež žalobcom (dovolateľom) namietaná vada konania (§ 237

ods. 1 písm. f/ ).

10

9. Žalobca vyvodzoval procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods. 1

písm. f/ z toho. že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko,

ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie

dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , ,

I. ÚS 606/2014,1. , , .

11. Pokiaľ žalobca namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. , ,

, a ).

12. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,

nezakladal prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1

písm. f/ , lebo týmto postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať

(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

13. Pokiaľ dovolateľ namieta, že v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/

, dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod,

úspešne však môže byť uplatnený iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná

judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že takáto vada prípustnosť

dovolania nezakladá (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, , , , ,

, a ).

14. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ).

15. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež

R 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola

uvedená v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v alebo ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

16. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať vyrubením

súdneho poplatku za odvolanie bez opory v zákone, Najvyšší súd Slovenskej republiky

pripomína, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa strane neodníma žiadne procesné

oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom konať (viď tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ,

, , a ).

17. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení , ani z ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa ako

procesné neprípustné odmietol.“

31. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

32. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

12

bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

33. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľových označených práv.

34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

35. Ústavný súd v závere s poukazom na

zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľ iba vo všeobecnosti uvádza, že najvyšší súd

svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné

za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom tieto svoje tvrdenia

nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na začatie konania, ktorý

by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí podľa .

36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

37. Ústavný súd tiež zistil, že uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 29. septembra 2016 a sp. zn. z 11. októbra

2016 boli skutkovo a právne totožné veci iných sťažovateľov zastúpených tým istým

právnym zástupcom, ako je zastúpený sťažovateľ, odmietnuté z obdobných dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017

14