Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 529/2017
PDF · 250.91 KB
No categories available
III. ÚS 529/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel
Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 753/2015, 6 Co
754/2015 z 23. marca 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 685/2015, 1 Cdo 685/2015 z 25. apríla 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. júna 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 753/2015, 6 Co 754/2015
z 23. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 685/2015, 1 Cdo 685/2015
z 25. apríla 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že rozsudkom sp. zn. 4 C 189/2011 z 27. januára 2014 Okresný súd Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) zamietol žalobu sťažovateľa z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti
za škodu“), ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť ako následok nesprávneho úradného postupu
NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade
nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, a to jednako nad činnosťou Podielového družstva slovenské investície (ďalej len
„družstvo“), ako i nad činnosťou obchodnej spoločnosti
ktorá na základe povolenia NBS vykonávala činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej
len „obchodník s cennými papiermi“). Zároveň okresný súd nepriznal sťažovateľovi
náhradu trov konania. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa krajský súd svojím
napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 189/2011 z 27. januára 2014
potvrdil ako vecne správny a sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol a uložil
mu povinnosť náhrady trov dovolacieho konania.
3. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen
pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť
vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila
NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002,
2
ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.
V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými papiermi,
ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala právoplatné
sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala, že Obchodník s CP
vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil
zákon o CP...“ a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona
o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa
zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom
zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť
Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva
Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho bolo, že sťažovateľ prišiel o svoje
finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené, ale mu nebola vrátená ani istina,
pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010 skončil činnosť... Družstvu
neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky a z tohto dôvodu Družstvo
nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov Družstvu, vrátane
ich zhodnotenia.“.
4. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 6/2013 z 30. júna 2014 žalobu sťažovateľa
zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť
voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie
sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.
Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie
voči Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu
v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
sťažovateľa.“.
5. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona
o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú
škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský
súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa. NBS mohla až od 1. júna 2010
dohliadať, či družstvo dodržiava schválený prospekt investície. Sťažovateľ si musel
byť vedomý, že s jeho investíciou je spojené riziko jej straty a ak sa napriek tomu rozhodol
investovať, nemôže byť jeho finančná ujma z investovania pričítaná na ťarchu žalovanej
NBS. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol preukázaný nesprávny úradný postup
zo strany NBS pri vykonávaní bankového dohľadu, ani príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a konaním NBS. Napokon uviedol, že sťažovateľovi nevznikla žiadna škoda,
čím chýba aj tento predpoklad podľa zákona o zodpovednosti za škodu.
6. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
7. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal
zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako neprijateľné. Zo strany najvyššieho súdu a
krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad
práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné
prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude
vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii
príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS
4
spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa
NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.
8. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší
súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho súdu,
ktorý napriek skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú
dôvod dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol,
za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu, ktorého sa pridržiava
vo svojom napadnutom uznesení vyplýva, že podaný mimoriadny opravný prostriedok –
dovolanie odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, keďže sťažovateľom
namietaná procesná vada v zmysle § 237 písm. f) OSP, ako aj iné vady v danom súdnom
konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne
nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej úpravy
považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol poskytnúť právo sťažovateľa na súdnu
ochranu.
9. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho zástupcu
na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti rozhodnutiu
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/685/2015, 1 Cdo/686/2015, z 25.04. 2017“.
10. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si
sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
6
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
16. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
17. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
19. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
20. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,
je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde).
21. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom,
ktorý koncipoval aj samotný návrh ústavnému súdu, ako aj predložené splnomocnenie,
splnomocnil právneho zástupcu na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu, a nie aj rozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným nedostatkom
ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký
postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).
V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005
uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby
práva znalé (napr. advokáta).
22. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť v tejto časti
vykazuje nedostatok náležitostí predpísaných zákonom a to aj napriek tomu, že v minulosti
obdobná sťažnosť iného sťažovateľa zastúpeného tým istým právny zástupcom bola
v minulosti odmietnutá pre rovnaký nedostatok (III. ÚS 280/2017). Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť vyplývajúcu z kópie predloženého uznesenia
najvyššieho súdu, ako aj kópie rozsudku krajského súdu, že právny zástupca zastupoval
sťažovateľa aj v konaní pred všeobecnými súdmi. V kontexte už uvedeného nedostatku,
a to obsahu splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom,
ústavný súd dospel k záveru, že právny zástupca nemohol (nebol oprávnený) koncipovať
a podať sťažnosť vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v mene sťažovateľky, a ak ju podal
vo svojom mene, potom by sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť ako podanú
8
zjavne neoprávnenou osobou. Z týchto dôvodov ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti
namietaného porušenia označených práv rozhodnutím krajského súdu trpí takým
nedostatkom náležitostí predpísaných zákonom, že ju už pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
23. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,
že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti a to zjavná
neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou
sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.
II. ÚS 218/2017 zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod od tam uvedených
záverov odchýliť a v podrobnostiach plne na ne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné
aj na vec sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
24. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať, ak svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
25. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní v okolnostiach posudzovanej veci procesné podmienky
upravovali ustanovenia § 236 OSP.
26. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,
len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
27. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
28. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
29. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
30. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:
„8. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak by v konaní došlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237
ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní
najavo; nepreukázaná bola tiež žalobcom (dovolateľom) namietaná vada konania (§ 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
10
9. Žalobca vyvodzoval procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. z toho. že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko,
ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 2/2016, nakoľko dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu (v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie
dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 208/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 90/2013, IV. ÚS 196/2014, I. ÚS 287/2014,
I. ÚS 606/2014,1. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015.
11. Pokiaľ žalobca namietal, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, neúplný, dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
12. Súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
stranou navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nezakladal prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal strane možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
13. Pokiaľ dovolateľ namieta, že v konaní došlo k vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod,
úspešne však môže byť uplatnený iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná
judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zastáva názor, že takáto vada prípustnosť
dovolania nezakladá (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,
6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).
14. Žalobca tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
15. Nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež
R 54/2012 a viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp. zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011,
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania, ktorá bola
uvedená v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 alebo § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
16. Pokiaľ žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať vyrubením
súdneho poplatku za odvolanie bez opory v zákone, Najvyšší súd Slovenskej republiky
pripomína, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa strane neodníma žiadne procesné
oprávnenie a nedochádza k odňatiu jej možnosti pred súdom konať (viď tiež rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 218/2014, 2 Cdo 151/2015,
3 Cdo 688/2015, 4 Cdo 468/2014, 7 Cdo 461 /2015 a 8 Cdo 27/2016).
17. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako
procesné neprípustné odmietol.“
31. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
32. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
12
bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom
sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľa. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa.
33. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ním podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľových označených práv.
34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
35. Ústavný súd v závere s poukazom na § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde
zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľ iba vo všeobecnosti uvádza, že najvyšší súd
svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné
za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom tieto svoje tvrdenia
nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na začatie konania, ktorý
by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
36. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
37. Ústavný súd tiež zistil, že uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra 2016 a sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra
2016 boli skutkovo a právne totožné veci iných sťažovateľov zastúpených tým istým
právnym zástupcom, ako je zastúpený sťažovateľ, odmietnuté z obdobných dôvodov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017
14