Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 218/2017
PDF · 391.08 KB
No categories available
II. ÚS 218/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť maloletého
, zastúpeného matkou , obaja bytom
, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., v mene
ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Cdo 142/2016 z 25. januára 2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7 Co 523/2015, sp. zn. 7 Co 524/2015 z 18. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletého o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca
2017 doručená sťažnosť maloletého (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 142/2016 z 25. januára 2017 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 Co 523/2015, sp. zn. 7 Co 524/2015 z 18. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 11 C 205/2011-410 z 12. novembra 2014 zamietol žalobu, ktorou sa
sťažovateľ (ako žalobca) domáhal voči Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou
Slovenska (ďalej aj „NBS“), ako žalovanej zaplatenia sumy 1 783,39 € s príslušenstvom
predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri
vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
(ďalej aj „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi.
2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení uviedol:
«S poukazom na [súvisiace] ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa
z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa
odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa
zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad
, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené
otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ
zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody
napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219
ods.2 O. s. p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.
K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného
vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.
Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je
v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody
a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003
Z. z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné
považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho -
ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku
vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie
rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie,
keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu
na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky).
Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou zákon č. 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom
označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná
skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom
konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo
vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním
škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom
nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina
niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva
príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah
príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej
podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny
úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo
príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú
súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú
nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku
škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok
nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne
systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak
bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,
príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť
preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej
súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.
Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne
spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. ...
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní
dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná
vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až
od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zákona
č. 566/2001 Z. z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z. z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť
dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či
Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt
investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. bola
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. (novela zák. č. 566/2001 Z. z.
vykonaná zákonom č. 558/2008 Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128
ods. 1 písm. h/ zák. č. 566/2001 Z. z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z. z.
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne
povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.
správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti
Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými
ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej
úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až
130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť
vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení
platnom do 21.7.2013; §§ 126 až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou
vykonanou zákonom č. 206/2013 Z. z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý
nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu
žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky
Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.
z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala
povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,
že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne
dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne
zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť
zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup
ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z
toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno
prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej
konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi
vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania
cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením
portfólia družstv, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval
vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo,
ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj
toho-ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5
zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo
ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že
ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto
účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno
s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky
Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi
s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným
rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-
274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou
bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom,
spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich
zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania
na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;
zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach
Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení
obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup
Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný
rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa
20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT- 8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že
žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného
postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa
týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť
len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie
je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona
na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle §
9 zák. č. 514/2003 Z. z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou
bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo 4968/2009, na ktorý
v odvolaní poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca.
Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby
povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli
v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal
na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,
podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa
odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi
rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého
otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než
pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že
miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného
rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie
pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy
neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že
žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného
konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku
zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je
zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla
veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného
rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku
z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu
o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému
rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je
celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno
ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola
podaná predčasne.
Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce
vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie veci, spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129
O. s. p. je treba uviesť, že podľa § 120 ods. 1 O. s. p. sú účastníci povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa
§ 129 ods. 1 O. s. p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca
na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu
vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej
boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním
nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného
na deň 12.11.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania
a obsah do spisu založených listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho
ďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne predkladal listinné doklady doložené účastníkmi
v priebehu daného pojednávania. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné
pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného
k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods. 1 O. s. p. nebolo
odvolacím súdom zistené.
Postup súdu prvého stupňa v priebehu pojednávania dňa 12.11.2014, ktorý zamietol
ako nadbytočné vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach
(vrátane navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI a výsluch svedkov
, , ,
a ), bol rovnako v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p.. V zmysle
citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie
účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať
i námietku žalobcu o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p.).
Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane
správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.
p. ako vecne a právne správny potvrdil.»
2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to z týchto
dôvodov:
«Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu
vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,
uskutočnení dovolacieho prieskumu a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia.
Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy
nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej
podmienky dovolacieho konania (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.)], ani pre odmietnutie
dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia § 243c O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu,
proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok
umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací
prieskum. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy
účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie
dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP
dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej
aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale tiež procesný
účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP).
Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236
ods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O. s. p.
a proti uzneseniu § 239 O. s. p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež
vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p.
Dovolanie žalobcu v časti, ktorou je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu
vo veci samej, smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo
dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. prípustné. Dovolanie žalobkyne teda v zmysle § 238
O. s. p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali
uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným
vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. Dovolateľ procesné vady konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli
v dovolacom konaní najavo.
Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie
procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho
procesných oprávnení [v zmysle § 18 O. s. p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol
povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo
účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.),
nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie
(§ 115 O. s. p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2
O. s. p.)].
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Obsah spisu nedáva žiadny podklad
pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje
krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú
znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide
v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo
keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti
Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok
justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát
R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).
Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014).
Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľ spochybňuje
predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre neho priaznivej judikatúry. Túto ale
v dovolaní neuvádza, v takej situácii nemožno konfrontovať správnosť jeho tvrdení.
K uvedenému dovolací súd uvádza, že súdna ochrana - spravodlivý proces,
v inštitucionálnej podobe v sebe kodifikujú celkom prirodzené pravidlo a to také, že súdy sa
majú zasadzovať o nastolenie právnej istoty v prípadoch, ktoré sú identické alebo veľmi
podobné. V podstate ide o to, aby sa rešpektovala ustálená súdna prax a ak nastane
(spravidla ojedinele) dôvod pre prijatie odlišného, než doposiaľ zastavaného názoru, je
potrebné uviesť nielen dôvody, ktoré novú situáciu navodzujú, ale i to, prečo nebolo možné
rešpektovať pôvodný stav (zostať už pri rozhodnutom). Rozhodnutia súdov v danej veci sa
neodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej praxe
(prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných
prípadoch (porovnaj napr. 1 Cdo 34/2016, 1 Cdo 227/2016, 2 Cdo 932/2015,
2 Cdo 38/2016, 3Cdo 121/2016, 3 Cdo 122/2016, 4 Cdo 7/2016, 4 Cdo 431/2015,
4 Cdo 48/2016, 5 Cdo 174/2015, 5 Cdo 175/2015, 5 Cdo 377/2015, 5Cdo 796/2015,
5 Cdo 664/2015, 6 Cdo 143/2016, 6 Cdo 133/2016, 7 Cdo 99/2016, 7Cdo 111/2016,
8 Cdo 142/2016, 8 Cdo 143/2016 a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného
rozhodovania súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci
k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu,
ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo
účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal
zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol
podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.»
3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych
a skutkových záveroch, ktoré sú podľa neho zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a je potrebné ich ústavným súdom
preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd
podľa sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako neprípustné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak
podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:
(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ústavy,
(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči družstvu, resp. sekundárnu zodpovednosť družstva proti
sťažovateľovi,
(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej
v konkurze družstva.
3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych
skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká
bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,
aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Krajský súd
odvodzuje limitovaný dohľad NBS od ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z. z.
o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorý bol podľa sťažovateľa
doplnený do zákona o cenných papieroch s účinnosťou až od 1. júna 2010. V tejto súvislosti
je podľa neho nevyhnutné uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt
investície. Z tohto znenia však podľa názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný
záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu.
Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo podľa
sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných
papieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne
dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch
mala NBS podľa sťažovateľa zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými
papiermi podľa presvedčenia sťažovateľa neurobila) všetky informácie a podklady
o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu
a obchodníkovi s cennými papiermi.
3.2 Krajský súd a najvyšší súd uvedeným výkladom podľa názoru sťažovateľa
umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako
vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich
investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Národná banka Slovenska podľa
sťažovateľa umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka s cennými papiermi,
čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľom vložených prostriedkov do družstva,
pričom NBS podľa sťažovateľa zapríčinila taktiež to, že sťažovateľ už skôr nemohol
rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným
dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Národná banka Slovenska následne
svojím postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľa o tom, že družstvo, ako aj obchodník
s cennými papiermi dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď obchodníkovi
s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť v roku 2011, a družstvu dokonca zakázala
činnosť až v roku 2011.
3.3 Pokračujúc vo svojej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy pri svojom
rozhodovaní taktiež nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva
o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7 C 206/2011, z ktorých jednoznačne
vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť sťažovateľa
ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. 3 K 95/2010. Existujúce konkurzné konanie
podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje
pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou,
pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného
konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom
konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať
až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr.
správy správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu (sťažovateľ na tomto mieste odkazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 z 11. 4. 2012).
3.4 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením
vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím
rozhodnutím de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Napadnutým
uznesením najvyššieho súdu bola sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu
k spravodlivosti, proti ktorej už nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný
prostriedok obrany a ochrany svojich práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa
názoru sťažovateľa v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zásahom do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ vidí
zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne
odôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za
nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne
nevysporiadal s tým, čo je možné považovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy. Z daného odôvodnenia rovnako nie je podľa sťažovateľa zrejmé, akých úvah sa
najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Cdo/142/2016 zo dňa 25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 7Co/523/2015, 7Co/524/2015 zo dňa 18.11.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Cdo/142/2016 zo dňa
25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/523/2015, 7Co/524/2015
zo dňa 18.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval
v čase podania dovolania § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného § 237 OSP výslovne vyplývalo, že
dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto
zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju posúdi najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Rovnako
ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase
rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho
dôvodu podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka
posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).
Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“.
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ
závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú
zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd
nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania
na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti
dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav
v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.
7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že
napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné.
9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je
nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.
Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva
na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu
zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych
garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa
odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne
nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa
na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov
(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič
v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie
všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto
závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť,
či odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa
a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak,
či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom
uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo
možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu.
10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,
ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom
predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval
so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami
kladenými ústavou a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.
10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu
na účely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič
vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej
zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej
formy.
10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie
ustanovení zákona o cenných papieroch a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič
ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej
neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj
právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením,
obsahom i duchom.
10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je
vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov
okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo
odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinnosti NBS
pri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik
nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany
ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom
na námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže
podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté
argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.
10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu
v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,
do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Ústavný súd zastáva
názor, že krajský súd sa napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal
kľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní. Právne závery, ktoré
k námietkam sťažovateľa zaujal odvolací súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené
a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd pri rozhodovaní
aplikoval. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
11. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017