Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 218/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť maloletého

, zastúpeného matkou , obaja bytom

, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Futej & Partners, s. r. o., v mene

ktorej koná advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. januára 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , sp. zn. z 18. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletého o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca

2017 doručená sťažnosť maloletého (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. januára 2017 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. , sp. zn. z 18. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -410 z 12. novembra 2014 zamietol žalobu, ktorou sa

sťažovateľ (ako žalobca) domáhal voči Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou

Slovenska (ďalej aj „NBS“), ako žalovanej zaplatenia sumy 1 783,39 € s príslušenstvom

predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri

vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou

(ďalej aj „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi.

2.1 Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom potvrdil prvostupňový rozsudok a v odôvodnení uviedol:

«S poukazom na [súvisiace] ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu

a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa

z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa

odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa

zamietol žalobu uplatnenú žalobcom na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym

úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad

, v ktorom podrobne zodpovedal na v konaní nastolené

otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, ktoré odvolateľ

zopakoval v odvolaní podanom proti rozsudku; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody

napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219

ods.2 na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia.

K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného

vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je

v danom prípade ust. , podľa ktorého štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu

objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom

(kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody

a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý

Z. z. v ustanovení § 9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné

považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho -

ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel

stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku

vyplývajúceho z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla

možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a jeho správnosť je potrebné

posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie

rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie,

keďže znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho

činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote zodpovedajúcej právu

na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov ( Slovenskej

republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom

označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)

vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym

úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná

skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je

otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych

súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom) a

akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre

posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom

konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo

vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním

škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti

treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať príčinu, ktorá ju vyvolala. Pritom

nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina

niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva

príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej

kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok,

pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah

príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba

sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či

v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej

podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny

úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo

príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú

súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku ktorú

nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku

škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok

nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne

systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak

bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,

príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť

preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Pri riešení otázky príčinnej

súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie medzi akou ujmou (ako následkom)

a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná.

Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne

spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. ...

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní

dohľadu nad činnosťou Družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná

vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových

hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až

od účinnosti novelizovaného ust. (novela zákona

č. vykonaná ), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť

dodržiavať schválený prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či

Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt

investície v zmysle v spojení s bola

vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe

novelizovaného ust. (novela

vykonaná Z. z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte

investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128

ods. 1 písm. h/ pokiaľ ide o rizikovosť portfólia,

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne

povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr.

správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti

Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými

ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej

úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až

130 V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že žalobca si musel byť

vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos

nie je zárukou budúcich výnosov (ust. v znení

platnom do 21.7.2013; § až 130 boli zo vypustené novelou

vykonanou účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý

nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,

podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu

žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky

Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko Z.

z. o cenných papieroch neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt

v tomto smere žiadne povinnosti - preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala

povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné,

že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu

zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv

subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne

dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne

zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť

zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup

ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z

toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno

prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej

konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi

vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania

cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením

portfólia družstv, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval

vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné Družstvo,

ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj

toho-ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5

o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo

ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že

ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen Družstva, ktoré za týmto

účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno

s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov

prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia Národnej banky

Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi

s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným

rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV-

274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou

bankou Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom,

spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich

zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania

na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania;

zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými

papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach

Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení

obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup

Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný

rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi

s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa

20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými

papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,

č. ODT- 8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že

žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného

postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa

týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť

len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za nesprávny úradný postup nie

je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona

na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten

účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad

vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle §

9 , ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou

bankou Slovenska.

Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , na ktorý

v odvolaní poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca.

Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby

povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli

v omeškaní. Okrem toho, Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal

na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci,

podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie

nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa

odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového

uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. nepolemizuje so závermi

rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého

otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než

pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že

miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného

rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že

dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie

pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy

neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že

žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného

konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je

zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla

veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného

rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci

v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku

z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu

o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému

rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je

celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno

ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého stupňa i v tom, že žaloba bola

podaná predčasne.

Vo vzťahu k námietke žalobcu namietajúceho okolnosť, že konanie predchádzajúce

vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie veci, spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s § 129

je treba uviesť, že podľa sú účastníci povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa

sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca

na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu

vyplýva, že návrh na začatie konania, následné podania žalobcu a vyjadrenie sa žalovanej

boli vzájomne účastníkom súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním

nariadeným na prejednanie veci samej. Zo zápisnice z pojednávania súdu nariadeného

na deň 12.11.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa oboznámil priebeh prípravy pojednávania

a obsah do spisu založených listinných dokladov a vyjadrení účastníkov konania. V jeho

ďalšom priebehu oboznamoval a vzájomne predkladal listinné doklady doložené účastníkmi

v priebehu daného pojednávania. Uvedené znamená, že žalobcom vytýkané procesné

pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného

k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v nebolo

odvolacím súdom zistené.

Postup súdu prvého stupňa v priebehu pojednávania dňa 12.11.2014, ktorý zamietol

ako nadbytočné vykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom v jeho písomných podaniach

(vrátane navrhnutého dôkazu zabezpečením účtovníctva družstva PDSI a výsluch svedkov

, , ,

a ), bol rovnako v súlade s ust. . V zmysle

citovaného ustanovenia súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie

účastníkov konania. Na základe uvedeného je potom možné za nedôvodnú považovať

i námietku žalobcu o tom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2

písm. c/ ).

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane

správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O. s.

p. ako vecne a právne správny potvrdil.»

2.2 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol, a to z týchto

dôvodov:

«Dovolanie je procesný úkon strany adresovaný súdu. Dovolateľ ním prejavuje vôľu

vyvolať účinok spočívajúci v prelomení právoplatnosti napadnutého rozhodnutia,

uskutočnení dovolacieho prieskumu a vydaní (pre dovolateľa) priaznivého rozhodnutia.

Dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých podľa vtedy účinnej právnej úpravy

nebol daný dôvod ani pre zastavenie konania [napríklad vzhľadom na nesplnenie osobitnej

podmienky dovolacieho konania ( veta druhá )], ani pre odmietnutie

dovolania [z niektorého dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia v spojení s

ods. 1 písm. a/ až d/ (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu,

proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok

umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací

prieskum. Tie dovolania podané do 30. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy

účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie

dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež a ).

Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení a

dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej

aplikability procesnoprávnych noriem (viď ), rešpektuje ale tiež procesný

účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď ).

Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236

ods. 1 ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval

a proti uzneseniu Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež

vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v

Dovolanie žalobcu v časti, ktorou je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu

vo veci samej, smeruje proti rozsudku, ktorý nemá znaky rozsudkov, proti ktorým bolo

dovolanie v zmysle prípustné. Dovolanie žalobkyne teda v zmysle

nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali

uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným

vadám uvedeným v až g/ Dovolateľ procesné vady konania

v zmysle až e/ a nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli

v dovolacom konaní najavo.

Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie

procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho

procesných oprávnení [v zmysle mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol

povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo

účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ),

nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie

( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (

)].

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie:

„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Obsah spisu nedáva žiadny podklad

pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje

krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú

znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide

v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo

keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti

Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok

justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce

meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát

R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. ,

, , , , ,

a ).

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp.zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

Dovolací súd vyššie uvedené doplňuje poukázaním na záver ústavného súdu, podľa

ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,

nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

konania podľa “ (viď ).

Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľ spochybňuje

predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre neho priaznivej judikatúry. Túto ale

v dovolaní neuvádza, v takej situácii nemožno konfrontovať správnosť jeho tvrdení.

K uvedenému dovolací súd uvádza, že súdna ochrana - spravodlivý proces,

v inštitucionálnej podobe v sebe kodifikujú celkom prirodzené pravidlo a to také, že súdy sa

majú zasadzovať o nastolenie právnej istoty v prípadoch, ktoré sú identické alebo veľmi

podobné. V podstate ide o to, aby sa rešpektovala ustálená súdna prax a ak nastane

(spravidla ojedinele) dôvod pre prijatie odlišného, než doposiaľ zastavaného názoru, je

potrebné uviesť nielen dôvody, ktoré novú situáciu navodzujú, ale i to, prečo nebolo možné

rešpektovať pôvodný stav (zostať už pri rozhodnutom). Rozhodnutia súdov v danej veci sa

neodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej praxe

(prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných

prípadoch (porovnaj napr. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného

rozhodovania súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci

k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu,

ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do 30. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo

účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal

zachovaný aj po tomto dni ( ). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol

podľa ustanovenia .»

3. Podľa sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych

a skutkových záveroch, ktoré sú podľa neho zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a je potrebné ich ústavným súdom

preskúmať. Nápravou napadnutého rozsudku krajského súdu sa najvyšší súd

podľa sťažovateľa odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako neprípustné. Zo strany najvyššieho súdu a krajského súdu tak

podľa názoru sťažovateľa nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Konkrétne podľa sťažovateľa ide o nasledujúce závery:

(i) limitácia dohľadu zo strany NBS a jej postup v medziach zákona a ,

(ii) zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka

s cennými papiermi voči družstvu, resp. sekundárnu zodpovednosť družstva proti

sťažovateľovi,

(iii) subsidiarita uplatneného nároku voči NBS vo vzťahu k pohľadávke uplatnenej

v konkurze družstva.

3.1 Podľa vyjadrenia sťažovateľa NBS mala vedomosť o verejne známych

skutočnostiach, že činnosťou obchodníka s cennými papiermi a družstva vzniká

bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek tomu však nekonala tak,

aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku tejto škody. Krajský súd

odvodzuje limitovaný dohľad NBS od ustanovenia

o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov, ktorý bol podľa sťažovateľa

doplnený do zákona o cenných papieroch s účinnosťou až od 1. júna 2010. V tejto súvislosti

je podľa neho nevyhnutné uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt

investície. Z tohto znenia však podľa názoru sťažovateľa nemožno vyvodiť jednoznačný

záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba v limitovanom rozsahu.

Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo podľa

sťažovateľa zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa

týkajú dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 zákona o cenných

papieroch (ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej

ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi patrili a patria k povinne

dohliadaným subjektom zo strany NBS. Podľa § 135 ods. 2 zákona o cenných papieroch

mala NBS podľa sťažovateľa zisťovať (čo v prípade družstva ani obchodníka s cennými

papiermi podľa presvedčenia sťažovateľa neurobila) všetky informácie a podklady

o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu

a obchodníkovi s cennými papiermi.

3.2 Krajský súd a najvyšší súd uvedeným výkladom podľa názoru sťažovateľa

umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako

vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich

investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS. Národná banka Slovenska podľa

sťažovateľa umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka s cennými papiermi,

čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti sťažovateľom vložených prostriedkov do družstva,

pričom NBS podľa sťažovateľa zapríčinila taktiež to, že sťažovateľ už skôr nemohol

rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným

dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Národná banka Slovenska následne

svojím postupom potvrdila tieto tvrdenia sťažovateľa o tom, že družstvo, ako aj obchodník

s cennými papiermi dlhodobo porušovali zákon o cenných papieroch, keď obchodníkovi

s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť v roku 2011, a družstvu dokonca zakázala

činnosť až v roku 2011.

3.3 Pokračujúc vo svojej sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že všeobecné súdy pri svojom

rozhodovaní taktiež nezohľadnili správu správcu konkurznej podstaty úpadcu ‒družstva

o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. , z ktorých jednoznačne

vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť sťažovateľa

ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp. zn. . Existujúce konkurzné konanie

podľa sťažovateľa samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje

pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou,

pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného

konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom

konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať

až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť už napr.

správy správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu (sťažovateľ na tomto mieste odkazuje

na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 11. 4. 2012).

3.4 Namieste je podľa sťažovateľa úvaha, že najvyšší súd napadnutým uznesením

vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím

rozhodnutím de facto odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Napadnutým

uznesením najvyššieho súdu bola sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu

k spravodlivosti, proti ktorej už nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný

prostriedok obrany a ochrany svojich práv. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je podľa

názoru sťažovateľa v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zásahom do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ vidí

zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší súd nedostatočne

odôvodnil svoj záver, a sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za

nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd sa dostatočne

nevysporiadal s tým, čo je možné považovať za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy. Z daného odôvodnenia rovnako nie je podľa sťažovateľa zrejmé, akých úvah sa

najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , zo dňa 18.11.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

25.01.2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

zo dňa 18.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

)

III.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval

v čase podania dovolania a nasl. (ďalej aj „OSP“).

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z v tom čase platného a účinného výslovne vyplývalo, že

dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto

zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju posúdi najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Rovnako

ústavný súd rešpektuje výklad a aplikáciu ustanovení

upravujúcich dovolacie dôvody tak, ako si ich nastaví najvyšší súd. To sa týka aj v čase

rozhodovania najvyššieho súdu napadnutým uznesením platného a účinného dovolacieho

dôvodu podľa (odňatie možnosti konať pred súdom). Otázka

posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis ).

Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a súdov Slovenskej republiky 1/2016), podľa ktorého „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .“.

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu nahrádzať právne názory najvyššieho súdu a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti

dovolania [resp. neexistencii dovolacích dôvodov podľa ,

na údajnú prítomnosť ktorých sťažovateľ poukazoval] je vzhľadom na skutkový stav

v sťažovateľovej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom.

7.6 Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K napadnutému rozsudku krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je predovšetkým námietka sťažovateľa, že

napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné.

9. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese je

nevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.

Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces). Podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva

na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu

zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ).

9.1 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych

garancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či sa

odvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančne

nižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa

na ním prerokúvanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov

(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovič

v. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2). Rozhodnutie

všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto

závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

10. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť,

či odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na vec sťažovateľa

a s tým spojené možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak,

či vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku a právne závery krajského súdu v ňom

uvedené je sťažnosť zjavne neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo

možné konštatovať porušenie označených ústavných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

10.1 Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa,

ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľovho odvolania konal zákonom

predpísaným procesným postupom. Postup krajského súdu plne korešpondoval

so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdu a požiadavkami

kladenými a dohovorom na procesný postup všeobecného súdu.

10.2 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu

na účely posudzovania dodržania dikcie , ako aj dohovoru nič

vytknúť. Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej

zákonnej reglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej

formy.

10.3 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácie

ustanovení o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ZoZS“) odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič

ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej

neakceptovateľnosti. Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených a

ods. 1 dohovoru, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj

právny názor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením,

obsahom i duchom.

10.4 Odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je stručnejšieho rázu, ale je

vyčerpávajúce, krajský súd sa neobmedzil na citovanie alebo parafrázovanie záverov

okresného súdu, ale sám učinil závery vo veci sťažovateľa. Sťažovateľovi sa dostalo

odpovede na ťažiskové otázky rámcujúce vec sťažovateľa, a to čo sa týka povinnosti NBS

pri výkone dohľadu na finančnom trhu a splnenia podmienok upravených ZoZS pre vznik

nároku na náhradu škody. Tieto právne závery krajského súdu nie je potrebné zo strany

ústavného súdu v žiadnom smere dopĺňať alebo revidovať, ústavný súd na ne s ohľadom

na námietky sťažovateľa týkajúce sa dohľadu NBS na finančnom trhu plne odkazuje, keďže

podľa ústavného súdu sú ústavne udržateľné a bohaté na relevantné a právne čisté

argumenty týkajúce sa aplikovateľnosti a interpretácie zákona o cenných papieroch a ZoZS.

10.5 Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súdu

v odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,

do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Ústavný súd zastáva

názor, že krajský súd sa napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom zaoberal

kľúčovými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní. Právne závery, ktoré

k námietkam sťažovateľa zaujal odvolací súd, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré krajský súd pri rozhodovaní

aplikoval. Napadnutý rozsudok krajského súdu je preto podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktoré by zakladali reálnu možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

11. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017