Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 69/2018
PDF · 233.99 KB
No categories available
III. ÚS 69/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 14 Co 282/2014-253 z 2. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 66/2017 zo 16. augusta 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 15. januára
2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal
vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených
základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 14 Co 282/2014-253 z 2. februára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Cdo 66/2017 zo 16. augusta 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým
by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Sťažovateľ je investorom, členom družstva ‒DRUŽSTVO
(ďalej len „družstvo“), na ktoré
bol vyhlásený konkurz, a z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva
o úspory. Sťažovateľ žaloval Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo
aj „žalovaná“) z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho
úradného postupu NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej
spoločnosti ktorá na základe povolenia NBS vykonávala
činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
3. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 8 C 185/2011-214
zo 16. januára 2014 jeho žalobu zamietol. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa
krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu č. k. 8 C 185/2011-
214 zo 16. januára 2014 potvrdil ako vecne správne a žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol
a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.
4. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen
pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť
vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý
schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI
z 21. marca 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom
obchodníka s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008
uzavretej s družstvom.
5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými
papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,
že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne
pre družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje
kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo
významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále
má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,
resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie
priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho
sťažovateľ prišiel o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené,
ale mu nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010
skončil činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky
a z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov
Družstvu, vrátane ich zhodnotenia.“.
6. Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 185/2011-214 zo 16. januára 2014 žalobu
sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné
uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi
(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie
sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.
Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči
Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne
konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu
v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
sťažovateľa.“.
7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona
o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú
škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský
súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, pričom uviedol, že „... v konaní
nebol preukázaný už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu navrhovateľa -
nesprávny úradný postup odporcu pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. Okrem
toho nebolo preukázané ani to, či navrhovateľovi už konkrétna škoda vôbec vznikla.
Je nesporné, že odporca bol povinný vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva,
ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; v predmetnom konaní bol však
sporný rozsah takéhoto dohľadu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až
od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 ZoCP zákonom č. 129/2010 Z.z,,
teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
rozšírené tak, že Družstvo malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt
investície. Až od uvedeného dňa tak mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený
Prospekt investície. ... Sám navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou
je spojené riziko a že doterajší, alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
Nemožno pričítať na ťarchu NBS, ak si týchto skutočností navrhovateľ nebol dostatočne
vedomý. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o rozsahu dohľadu NBS
nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol
preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní bankového dohľadu
ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním NBS. Napokon uviedol,
že sťažovateľovi nevznikla žiadna škoda, čím chýba aj tento predpoklad podľa zákona
o zodpovednosti za škodu.
8. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.
9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal
zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho
súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné
prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude
vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii
príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS
spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných
papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené
povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa
NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu
na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.
10. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší
súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý napriek
skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol, považuje za nedostatočne
odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie odmietol s poukazom
na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237
písm. f) OSP, ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol
poskytnúť „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.
11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho
zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 66/2017 zo dňa 16.08.2017“.
12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol
tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto rozhodnutia
zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ
uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje,
že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom
doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 66/2017 zo dňa 16.08.2017“, nie však proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,
právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov
družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. sp. zn. III. ÚS 628/2016
z 29. septembra 2016, III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017
z 8. februára 2017, III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017,
III. ÚS 614/2017 z 10. októbra 2017 a sp. zn. III. ÚS 615/2017 z 10. októbra 2017).
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,
že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná
neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou
sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.
II. ÚS 218/2017 zo 4. apríla 2017), pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov
odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné aj na vec
sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
23. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
24. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
25. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie
dovolania sťažovateľa odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané
pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku a keďže «... nejde o rozsudok,
ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach § 238 ods. 2 a 3 O. s. p. účinného do 30. júna
2016, bolo by dovolanie prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ uvedeného
poriadku. Takú vadu konania ale odvolací súd nezistil.
... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov
nešlo o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2Cdo/130/2011, 3Cdo/24S/2011, 5Cdo/244/2011,
6Cdo/l 85/2011 a 7Cdo/38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo,
nezakladalo to procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p.
Pokiaľ sa namieta nedostatočné vykonanie dokazovania najvyšší súd uvádza,
že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, bolo vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie strán sporu.
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladalo prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd
neodňal účastníkovi (strane) možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993
a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nebolo vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladala
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo/85/2010 a 2Cdo/29/2011).
Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,
dovolací súd poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, nakoľko
dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení
s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd
založil svoje rozhodnutie...
Niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní nasvedčujú tomu, že v dovolaní
je zastavaný názor, podľa ktorého v konaní došlo k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O. s. p.
neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
„Iná procesná vada“ bola síce relevantný do volací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
úspešne však mohla byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná
judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania
nezakladala (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/219/2013, 3Cdo/888/2015,
4Cdo/34/2011, 5Cdo/149/2010, 6Cdo/134/2010, 6Cdo/60/2012, 7Cdo/86/2012
a 7Cdo/36/2011). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania
žalobcu.
... Nesprávne právne posúdenie veci bol síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, že ho bolo možné uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm.
c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania
nezakladalo... .Nešlo totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.».
26. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho
súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho
rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom
konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
27. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
28. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
29. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, III. ÚS 628/2016 z 29. septembra 2016,
III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017, III. ÚS 283/2017
z 25. apríla 2017, III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, sp. zn. III. ÚS 365/2017 z 30. mája
2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z rovnakých
dôvodov.
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. februára 2018