Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 69/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. februára 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -253 z 2. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 15. januára

2018 sa , (ďalej len „sťažovateľ“), domáhal

vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví označených

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -253 z 2. februára 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. augusta 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a ktorým

by napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Sťažovateľ je investorom, členom družstva ‒DRUŽSTVO

(ďalej len „družstvo“), na ktoré

bol vyhlásený konkurz, a z tohto dôvodu prišiel s mnohými ďalšími členmi družstva

o úspory. Sťažovateľ žaloval Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo

aj „žalovaná“) z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o zodpovednosti za škodu“), ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho

úradného postupu NBS pri výkone bankového dohľadu podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej

spoločnosti ktorá na základe povolenia NBS vykonávala

činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

3. Z obsahu sťažovateľom podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -214

zo 16. januára 2014 jeho žalobu zamietol. Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa

krajský súd svojím napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu č. k. 8 C 185/2011-

214 zo 16. januára 2014 potvrdil ako vecne správne a žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením jeho dovolanie odmietol

a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Ako ďalej sťažovateľ s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložil svoje finančné prostriedky ako jeho člen

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý

schválila NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI

z 21. marca 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom

obchodníka s cennými papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008

uzavretej s družstvom.

5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými

papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS v roku 2008, keď „... vydala

právoplatné sankčné rozhodnutie voči Obchodníkovi s CP... v ktorom konštatovala,

že Obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne

pre družstvo, porušil zákon o CP...“, a následne aj napriek tomu „... nevyužila svoje

kompetencie v zmysle zákona o CP... a neprijala žiadne následné kontrolné alebo

významnejšie opatrenia, ktoré podľa zákona o CP ako i zákona o dohľade... mala a stále

má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť Obchodníkovi s CP alebo Družstvu,

resp. zrušiť povolenie na činnosť Obchodníkovi s CP alebo napr. udeliť peňažné sankcie

priamo členom predstavenstva Družstva alebo Obchodníka s CP...“, dôsledkom čoho

sťažovateľ prišiel o svoje finančné prostriedky, ktoré nielenže neboli zhodnotené,

ale mu nebola vrátená ani istina, pretože „... Obchodník s CP s Družstvom k 30. 4. 2010

skončil činnosť... Družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky

a z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobcom zverených prostriedkov

Družstvu, vrátane ich zhodnotenia.“.

6. Okresný súd rozsudkom č. k. -214 zo 16. januára 2014 žalobu

sťažovateľa zamietol s poukazom na to, že „... nárok na náhradu škody je údajne možné

uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi

(Družstvu) iným titulom. Preto kým sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie

sa úhrady svojej pohľadávky voči Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu.

Nárok sťažovateľky tak mal byť uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči

Družstvu doposiaľ nie je ukončené a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne

konštatovať vylúčenie možnosti uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu

v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

sťažovateľa.“.

7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že podľa zákona

o zodpovednosti za škodu musia byť splnené predpoklady zodpovednosti štátu za vzniknutú

škodu, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Krajský

súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, pričom uviedol, že „... v konaní

nebol preukázaný už prvý predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu navrhovateľa -

nesprávny úradný postup odporcu pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva. Okrem

toho nebolo preukázané ani to, či navrhovateľovi už konkrétna škoda vôbec vznikla.

Je nesporné, že odporca bol povinný vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva,

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt; v predmetnom konaní bol však

sporný rozsah takéhoto dohľadu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že až

od účinnosti novelizovaného ustanovenia ZoCP Z.z,,

teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

rozšírené tak, že Družstvo malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt

investície. Až od uvedeného dňa tak mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený

Prospekt investície. ... Sám navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou

je spojené riziko a že doterajší, alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov

Nemožno pričítať na ťarchu NBS, ak si týchto skutočností navrhovateľ nebol dostatočne

vedomý. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o rozsahu dohľadu NBS

nad činnosťou Družstva nemal vedomosť.“. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol

preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní bankového dohľadu

ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním NBS. Napokon uviedol,

že sťažovateľovi nevznikla žiadna škoda, čím chýba aj tento predpoklad podľa zákona

o zodpovednosti za škodu.

8. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením ako procesne neprípustné odmietol.

9. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jeho dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi argumentoval tým, že finančné

prostriedky investoval prostredníctvom družstva, keďže sa spoliehal, že NBS bude

vykonávať nad jeho činnosťou dohľad. Nesúhlasí ani s argumentáciou súdov o neexistencii

príčinného vzťahu medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností NBS

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných

papieroch, keďže ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom stanovené

povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľ nebol bdelý. Podľa sťažovateľa

NBS dala za pravdu jeho tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu

na činnosť 4. marca 2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011.

10. Sťažovateľ vzhliadol zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší

súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý napriek

skutočnosti, že sťažovateľom uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod dovolania

podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), dovolanie odmietol, považuje za nedostatočne

odôvodnené. Z odôvodnenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie odmietol s poukazom

na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237

písm. f) , ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol

poskytnúť „právo sťažovateľa na súdnu ochranu“.

11. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.08.2017“.

12. Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol

tak, že vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto rozhodnutia

zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ

uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

17. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

18. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu s návrhom

doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej sťažnosti proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.08.2017“, nie však proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

19. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

20. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,

právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov

družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. sp. zn.

z 29. septembra 2016, z 11. októbra 2016,

z 8. februára 2017, z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017,

z 10. októbra 2017 a sp. zn. z 10. októbra 2017).

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

22. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľa konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom nemá dôvod sa od tam uvedených záverov

odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné aj na vec

sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

23. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

24. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

25. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie

dovolania sťažovateľa odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané

pred nadobudnutím účinnosti a keďže «... nejde o rozsudok,

ktorý by mal znaky uvedené v ustanoveniach a účinného do 30. júna

2016, bolo by dovolanie prípustné iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo malo niektorú z vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ uvedeného

poriadku. Takú vadu konania ale odvolací súd nezistil.

... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov

nešlo o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

6Cdo/l 85/2011 a ). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní došlo,

nezakladalo to procesnú vadu konania uvedenú v

Pokiaľ sa namieta nedostatočné vykonanie dokazovania najvyšší súd uvádza,

že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, bolo vždy vecou súdu (viď ), a nie strán sporu.

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladalo prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto postupom súd

neodňal účastníkovi (strane) možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993

a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nebolo vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotil niektorý z vykonaných dôkazov, mohlo

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladala

prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. a ).

Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,

dovolací súd poukazuje na prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré bolo uverejnené v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016, nakoľko

dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení

s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd

založil svoje rozhodnutie...

Niektoré formulácie obsiahnuté v dovolaní nasvedčujú tomu, že v dovolaní

je zastavaný názor, podľa ktorého v konaní došlo k tzv. inej (v

neuvedenej) vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

„Iná procesná vada“ bola síce relevantný do volací dôvod ( ),

úspešne však mohla byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná

judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania

nezakladala (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , ,

a ). I keby teda v preskúmavanej veci došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania

žalobcu.

... Nesprávne právne posúdenie veci bol síce relevantný dovolací dôvod v tom

zmysle, že ho bolo možné uplatniť v procesné prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm.

c/ ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladalo... .Nešlo totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.».

26. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho

súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom

konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

27. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

28. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

29. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, z 30. novembra 2016, z 29. septembra 2016,

z 11. októbra 2016, z 8. februára 2017,

z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017, sp. zn. z 30. mája

2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa z rovnakých

dôvodov.

30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2018