Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 615/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej obchodnou spoločnosťou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, z 29. júna 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 16. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 28. septembra

2017 sa (ďalej len

„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej

v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 29. júna 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 16. augusta 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľka vystupujúca

v procesnom postavení navrhovateľky podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) domáhala proti Slovenskej

republike – Národnej banke Slovenska (ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody, ktorá jej

mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporkyne pri vykonávaní

bankového dohľadu nad činnosťou družstva

(ďalej len „družstvo“), ktoré (okrem iného) zhromažďovalo peňažné

prostriedky od svojich členov formou členských vkladov a vykonávalo činnosti

na uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom zhodnotení vložených

finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu prostredníctvom tretej osoby –

obchodnej spoločnosti (ďalej len „obchodník s cennými

papiermi“), v zmysle o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších

predpisov. V priebehu konania vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. navrhovateľka tvrdila, že v dôsledku nezákonného konania

obchodníka s cennými papiermi, ktorý k 30. aprílu 2010 „skončil činnosť“ pre družstvo

a neodovzdal mu „žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky“, jej ako členke

družstva, ktorá doň vložila svoje peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia, vznikla

škoda, o ktorú sa zmenšil jej majetok, a keďže uznesením tohto súdu sp. zn.

z 11. apríla 2011 bol na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, je presvedčená,

že vloženú sumu ani garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup odporkyne

spočívajúci v oneskorenom zistení neaktuálnosti, resp. nepravdivosti údajov zahrnutých do

„Prospektu investície“, a tým aj jeho neplatnosti, v oneskorenom zakázaní činnosti

družstvu, v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach

v „prerokovaní nedostatkov z 27. 8. 2007“ a v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu

protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi

pri činnosti voči družstvu, nedostane.

3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. z 11. apríla

2013 návrh navrhovateľky zamietol v celom rozsahu ako nedôvodný, keď s poukazom

na účel dospel k záveru, že navrhovateľka „neuniesla dôkazné

bremeno o svojich tvrdeniach, a teda nepreukázala základný atribút vzniku škody a to, že by

odporca nesprávne úradne postupoval, a ak chýba preukázanie čo i len jedného atribútu

vzniku škody nie je možné konštatovať, že by boli splnené ďalšie dva atribúty vzniku škody

tak ako to predpokladá v znení neskorších predpisov. Poukázal

na výpoveď svedka (bývalého štatutárneho zástupcu družstva) , ktorý

bol zároveň predsedom dozornej rady Obchodníka s cennými papiermi s tým, že aj

prostredníctvom neho malo družstvo (čiže aj navrhovateľka ako člen) dostupné všetky

informácie o činnosti Obchodníka s cennými papiermi, a mali zabezpečené priame

dohliadanie na činnosť Obchodníka s cennými papiermi vzhľadom na kompetencie dozornej

rady družstva a členov dozornej rady družstva najmä podľa ustanovení § 197 až § 201

...

Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad

nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt,

pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencií...

Vychádzajúc z ustanovení § 222 ods. 1, § 222 ods. 2, § 223 ods. 2 § 59 ods. 1

konštatoval, že družstvo je právnickou osobou. Za porušenie svojich

záväzkov zodpovedá celým svojím majetkom. Predstavenstvo PDSI bolo podľa Obchodného

zákonníka povinné vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v súlade

so záujmami družstva a všetkých jej členov a ktorí podľa čl. 37 bodu 3 písm. b) Stanov

PDSI riadili činnosť a spravovali majetok PDSI (pričom členovia predstavenstva zo zákona

spoločne a nerozdielne zodpovedajú za škodu spôsobenú porušením povinnosti pri výkone

ich funkcie – ust. § 243a ods. 1 a 2)...

Zo skutkových okolností prípadu súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že bola to

práve samotná navrhovateľka (v danom prípade sa jedná o člena družstva a vzťah člena

družstva k družstvu a dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu ako prevenčnej

povinnosti predchádzať škodám), ktorá zanedbala prevenčnú povinnosť uloženú mu

ako členovi družstva, a preto musí následky s tým spojené znášať

sama...

Nestotožnil sa ani s tvrdením navrhovateľky, že medzi ňom označenou škodou, ktorá

sa má rovnať hodnote investovanej sumy (vkladu) do PDSI a označeným údajným

nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v údajnej nečinnosti NBS, je daná príčinná

súvislosť a ani v tom, že keby NBS včas zakročila a pozastavila by činnosť PDSI

a obchodníka s cennými papiermi, nebola by navrhovateľka svoje peniaze zverila PDSI.

Uviedol, že uzavretím právneho úkonu s PDSI, navrhovateľke (členovi družstva) ňou

označená škoda ešte nevznikla, vznikla jej vymožiteľná pohľadávka voči PDSI a škoda jej

prípadne vznikne až v dôsledku nevymožiteľnosti tejto pohľadávky voči PDSI, pričom táto

skutočnosť, t. j. nevymožiteľnosť, nemá príčinnú súvislosť v údajnej nečinnosti NBS, ale

vo finančnom hospodárení PDSI (družstva) v rozsahu jeho predmetu podnikania.“.

Vychádzajúc z vyjadrenia správcu konkurznej podstaty úpadcu – družstva,

že celková výška pohľadávok prihlásených do konkurzu je „cca 32 a pol. milióna eur

(v danom prípade sa nejedná iba o jeden vklad jedného člena)“, ako aj zo skutočnosti,

že konkurzné konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. nie je právoplatne

skončené, považoval okresný súd návrh navrhovateľky za podaný predčasne.

4. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala navrhovateľka odvolanie,

v ktorom s poukazom na princíp právnej istoty uviedla, že „sa spoliehala, že nedôjde

ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie odporcu ako orgánu dohľadu“,

a „nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je... len formálny“.

Podľa jej názoru bol „postup žalovaného svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého,

ktorý sa naň z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol“, keďže aj v zmysle § 135

ods. 2 zákona o cenných papieroch „mal... zisťovať, čo v prípade Družstva ani Obchodníka

s cennými papiermi neurobil, všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.

nedodržiavaní povolenia na činnosť vydaných NBS Družstvu a obchodníkovi“. Odporkyňa

však podcenila situáciu, v dôsledku čoho umožnila družstvu ďalšiu činnosť, konala

až v roku 2011, hoci o tom, že obchodník s cennými papiermi a družstvo porušujú zákon,

vedela už od roku 2007, resp. 2008. Na základe uvedených skutočností „súd sa mal riadiť

zmyslom a účelom zákona a neuprednostniť iné výkladové metódy pred ústavne súladným

výkladom“. Navrhovateľka zároveň okresnému súdu vytkla, že „nezohľadnil vo svojom

rozhodnutí aktuálny stav konkurzu, podľa ktorého je možnosť žalobcov ako veriteľov

na uspokojenie pohľadávky vylúčená“.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného (ďalej len „OSP“)

potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák.

č. , ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou

Slovenska“, pričom na zdôraznenie správnosti záverov okresného súdu konštatoval, že

„nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto

dohľadu... Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal

investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície štatutárny zástupca

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt [

Z. z.]. Pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, neukladal vyhlasovateľovi

verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti

rozloženia rizík na rozdiel od iných dohliadaných subjektov (napr. správcovské spoločnosti

pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS

kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa

mylne domnieva navrhovateľka. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len

to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle až 130

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho

investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou

budúcich výnosov [ust. v znení platnom

do 21. 7. 2013...]. Nevedomosť navrhovateľky alebo jej údajné spoliehanie sa nemožno

pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť

zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľky, že

o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.“.

6. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, ktorého prípustnosť

odvodzovala z a

(účinného od 1. júla 2016; ďalej aj „CSP“), tvrdiac, že „odvolací súd pristúpil

k rozhodnutiu o odvolaní svojvoľne, arbitrárne a formalisticky, rozhodnutie je

nepreskúmateľné a založené na nedostatočných a nesprávnych a skutkových a právnych

zisteniach a na nesprávnom právnom posúdení“.

7. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)

odmietol ako procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie

jeho meritórneho prieskumu.

8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí

a opakujúc svoje doterajšie argumenty v sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd

„vec nesprávne právne posúdili, umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu

zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných

prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS“, ktorá

zapríčinila, že sťažovateľka „už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp.

že túto investíciu jej NBS svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere

neochránila“. Podľa jej názoru je napadnutý rozsudok krajského súdu „postavený

na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú... zjavne nepodložené a arbitrárne a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné... Nápravou uvedeného rozsudku

krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti rozsudku

krajského súdu ako neprijateľné“, čím „de facto odmietol aj právo sťažovateľky na súdnu

ochranu“, medzi procesné záruky ktorého „patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia“.

II.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom krajského súdu

10. Ústavný súd so zreteľom na dikciu konštatuje,

že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu spolu

s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie

„ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

16. 08. 2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 judikoval:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

15. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom preto ani nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva

sťažovateľa.

16. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia (bod 7) vyplýva, že najvyšší súd

pri rozhodovaní o podanom dovolaní (bod 6) vychádzal z mimoriadneho charakteru

takéhoto opravného prostriedku, čomu zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

V tejto súvislosti poukázal na to, že otázka možnosti súbežného uplatnenia dôvodov

prípustnosti dovolania podľa a „bola riešená veľkým senátom

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktorý v uznesení z 19. apríla 2017

sp. zn. konštatoval, že: a) kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania

v zmysle a je neprípustná, b) ak sú v dovolaní súbežne uplatnené

dôvody prípustnosti podľa oboch uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 C.

s. p., c) ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/

, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie

prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto

ustanovení uvedená na prednejšom mieste“. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd skúmal

prípustnosť podaného dovolania len podľa a nezaoberal sa jeho

prípustnosťou z hľadiska . Zdôraznil pritom, že «hlavnými

znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v , sú a) zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné

oprávnenia... Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach

najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu

konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama

procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu

jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a , , , ). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu

činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania,

nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného

nároku... Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt

prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom „postupom súdu“ vôbec nemôže byť

ani časť rozhodnutia – jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť

a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd

rozhodol (, )... Podľa právneho názoru dovolacieho súdu

treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla

2016.».

17. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd zároveň uviedol, že „obsah

spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil spôsobom priečiacim sa zákonu. Za procesnú vadu konania podľa § 420

písm. f) nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv dovolateľky... Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej

právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je

dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle nedostatočné

zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne

vyhodnotenie niektorého dôkazu... Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd

k záveru, že dovolanie dovolateľov nie je podľa prípustné.“.

18. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho

súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný

a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Civilného

sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich

účel a zmysel.

19. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

20. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

21. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017, sp. zn. z 25. apríla 2017,

sp. zn. z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2

z rovnakých dôvodov.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. októbra 2017