Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)III. ÚS 628/2016
PDF · 263.92 KB
No categories available
III. ÚS 628/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého ,
, , zastúpeného zákonným zástupcom − matkou,
zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,
Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej,
CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 277/2015
z 21. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 93/2016 z 26. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 277/2015 z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 93/2016 z 26. mája 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že «... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa
bol(o)... 02. 08. 2016 doručené uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 6Cdo/93/2016 zo dňa
26. 05. 2016 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol
dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/277/2015
zo dňa 21. 10. 2014 (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“)
č. k. 9C/216/2012 (ďalej len „Rozsudok Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len
„NBS“) podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon
o zodpovednosti za škodu“).
... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO
SLOVENSKÉ INVESTÍCIE... (ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...
... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva. ...
... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že
vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.
... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...».
Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní
nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu
a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C 206/2011...“.
Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je
podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky
v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje uvedenú
podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za škodu
o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani
nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,
pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné
konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by
zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval občiansky zákonník. Zákon o
zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,
zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze.“.
Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal
porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Rozsudok krajského súdu podľa jeho názoru
„nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je
založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia
vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.
... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných
medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd
de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením
Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti
ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany
a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
zásahom do práva na spravodlivý proces. ...
Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,
že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. ...
... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
3. Predmetný rozsudok krajského súdu k sťažnosti pripojený nebol.
4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
10. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
11. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
12. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,
je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde).
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,
ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu spolu s návrhom, nedoručil rozsudok
krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.
16. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.
Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade
naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,
a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
17. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký
nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
18. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu
a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
19. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
20. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len
pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie
je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone.
24. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:
«Dovolaním žalobcu v tejto veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani
nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ust.
§ 238 ods. 3 O. s. p. a navyše v tejto veci bolo dovolanie nasmerované proti právoplatnému
rozsudku o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. 30. decembra
2011, kedy bola (osobne) podaná žaloba na súd prvého stupňa, predstavovala minimálna
mzda podľa § 1 písm. a/ Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 408/2010 Z. z. (ktorým sa
ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2011) sumu 317 eur a jej trojnásobok činil 951
eur. Suma 604,25 eur, zaplatenia ktorej sa žalobca v konaní domáhal, tak leží pomerne
hlboko pod trojnásobkom minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde
(nejde ani o dve tretiny z príslušnej sumy), a preto prípustnosť dovolania v tejto veci zákon
(§ 238 ods. 5 O. s. p.) dokonca aj výslovne vylúčil.
Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by
v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej
z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom a/ alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa,
podľa ktorej mal odvolací súd svojim postupom odňať dovolateľovi v tejto veci
(v odvolacom konaní vystupujúcemu v procesnom postavení odvolateľa) možnosť konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.) či už tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie
žalovanej k odvolaniu, resp. tiež tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil
ho nepreskúmateľným).
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesné nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania, poskytovaných mu Občianskym súdnym poriadkom alebo iným predpisom
procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O. s. p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O. s. p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O. s. p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O. s. p.) a na doručenie rozsudku
do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O. s. p.)]. ...
... Dovolateľ... namietal, že nedoručením mu vyjadrenia žalovanej k jeho odvolaniu,
z obsahu spisu však jednoznačne vyplýva, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu proti
prvostupňovému rozsudku, teda podanie takejto účastníčky zo 7. júla 2015, doručené
prvostupňovému súdu 9. deň rovnakého mesiaca i roka (č. l. 489 - 494 spisu), bolo
splnomocnenkyni žalobcu, zastupujúcej tohto účastníka aj v konaní pred súdmi oboch
nižších stupňov) preukázateľne doručené, a to 6. augusta 2015 (tu por. doručenku
na č. l. 495 spisu). Preto v tomto prípade námietka dovolateľa o odňatí mu postupom súdu
možnosti konať pred súdom neobstojí.
Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo
prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej
veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej
právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval
odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah odvolania aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje
závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého
stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho
súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,
ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie
právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej
stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolateľ tu nedôvodne argumentuje,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil
objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). Pokiaľ dovolateľ namietal,
že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny,
dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení
a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho
súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/
O. s. p. ...
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť
pred súdom konať (tu por. R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle § 237 O. s. p. vadou konania.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). ...
Napokon vo vzťahu k uplatneniu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. (vyčítanie dovolateľom súdom nižších stupňov, že konanie pred nimi trpí inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení vecí) dovolací súd považuje za potrebné len odkázať
na tú svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ a c/ O. s. p. možno prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale
nie je tento prípad...
Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu nebolo prípustné podľa § 238 O. s. p.,
nebola preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p., dovolaciemu
súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné neprípustné odmietnuť (§ 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napádaného rozsudku odvolacieho súdu.»
25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa
ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľa.
27. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa.
28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
30. Ústavný súd na záver s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľ iba vo všeobecnosti uvádza, že najvyšší
súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je
možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom tieto svoje
tvrdenia nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na začatie konania,
ktorý by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
32. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením sp. zn. I. ÚS 547/2016
zo 14. septembra 2016 bola skutkovo a právne totožná vec iného sťažovateľa zastúpeného
tým istým právnym zástupcom, ako je zastúpený sťažovateľ, odmietnutá z rovnakých
dôvodov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016