Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 628/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého ,

, , zastúpeného zákonným zástupcom − matkou,

zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s. r. o.,

Radlinského 2788/2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej,

CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 21. októbra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 26. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 26. mája 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že «... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa

bol(o)... 02. 08. 2016 doručené uznesenie Najvyššieho súdu č. k. zo dňa

26. 05. 2016 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol

dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

zo dňa 21. 10. 2014 (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil

odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“)

č. k. (ďalej len „Rozsudok Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len

„NBS“) podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon

o zodpovednosti za škodu“).

... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE... (ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...

... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva. ...

... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...».

Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľa taktiež pri svojom rozhodovaní

nezohľadnili „správu správcu konkurznej podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu

a jeho výpoveď v konaní sp. zn. ...“.

Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je

podľa názoru sťažovateľa, „aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky

v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti za škodu nedefinuje uvedenú

podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon o zodpovednosti za škodu

o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje a dokonca ani

nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak,

pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor, že prebiehajúce konkurzné

konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody, potom by

zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval . Zákon o

zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby právoplatného skončenia

konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť,

zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti

úpadcu podľa zákona o konkurze.“.

Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného najvyššiemu súdu namietal

porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Rozsudok krajského súdu podľa jeho názoru

„nevychádzal z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je

založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia

vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných

medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd

de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením

Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti

ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany

a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

zásahom do práva na spravodlivý proces. ...

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,

že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. ...

... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

3. Predmetný rozsudok krajského súdu k sťažnosti pripojený nebol.

4. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a oba tieto rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

10. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

11. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania.

12. Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné,

je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde).

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu,

ktorý koncipoval samotný návrh ústavnému súdu spolu s návrhom, nedoručil rozsudok

krajského súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje.

16. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta.

Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,

ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať

nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené

zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené

náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade

naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo,

a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

17. Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že sťažnosť vykazuje taký

nedostatok náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len

procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

18. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľa na súdnu ochranu

a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

19. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl.

(ďalej len „OSP“).

20. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len

pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie

je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

21. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

22. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie a nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

24. V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

«Dovolaním žalobcu v tejto veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani

nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v ust.

a navyše v tejto veci bolo dovolanie nasmerované proti právoplatnému

rozsudku o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy. 30. decembra

2011, kedy bola (osobne) podaná žaloba na súd prvého stupňa, predstavovala minimálna

mzda podľa Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. (ktorým sa

ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2011) sumu 317 eur a jej trojnásobok činil 951

eur. Suma 604,25 eur, zaplatenia ktorej sa žalobca v konaní domáhal, tak leží pomerne

hlboko pod trojnásobkom minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde

(nejde ani o dve tretiny z príslušnej sumy), a preto prípustnosť dovolania v tejto veci zákon

( ) dokonca aj výslovne vylúčil.

Dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak by

v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej

z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom a/ alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že

k tejto vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Najvyššiemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka dovolateľa,

podľa ktorej mal odvolací súd svojim postupom odňať dovolateľovi v tejto veci

(v odvolacom konaní vystupujúcemu v procesnom postavení odvolateľa) možnosť konať

pred súdom ( ) či už tým, že mu nebolo doručené vyjadrenie

žalovanej k odvolaniu, resp. tiež tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil (urobil

ho nepreskúmateľným).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesné nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

konania, poskytovaných mu alebo iným predpisom

procesného práva. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv - napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ) a na doručenie rozsudku

do vlastných rúk ( )]. ...

... Dovolateľ... namietal, že nedoručením mu vyjadrenia žalovanej k jeho odvolaniu,

z obsahu spisu však jednoznačne vyplýva, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu proti

prvostupňovému rozsudku, teda podanie takejto účastníčky zo 7. júla 2015, doručené

prvostupňovému súdu 9. deň rovnakého mesiaca i roka (č. l. 489 - 494 spisu), bolo

splnomocnenkyni žalobcu, zastupujúcej tohto účastníka aj v konaní pred súdmi oboch

nižších stupňov) preukázateľne doručené, a to 6. augusta 2015 (tu por. doručenku

na č. l. 495 spisu). Preto v tomto prípade námietka dovolateľa o odňatí mu postupom súdu

možnosti konať pred súdom neobstojí.

Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo

prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

Pri vyjdení z takéhoto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej

veci nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej

právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah odvolania aj právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje

závery vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvého

stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho

súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.

Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, stačí,

ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie

právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej

stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Dovolateľ tu nedôvodne argumentuje,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné; pričom za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil

objektívne uspokojivým spôsobom (o aký prípad tu ale nešlo). Pokiaľ dovolateľ namietal,

že postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie nebol správny,

dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení

a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho

súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/

...

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podľa , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť

pred súdom konať (tu por. R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle vadou konania.

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

v zmysle (tu por. napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ). ...

Napokon vo vzťahu k uplatneniu dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ (vyčítanie dovolateľom súdom nižších stupňov, že konanie pred nimi trpí inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci a ich rozhodnutia spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení vecí) dovolací súd považuje za potrebné len odkázať

na tú svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ a c/ možno prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo ale

nie je tento prípad...

Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcu nebolo prípustné podľa ,

nebola preukázaná žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v , dovolaciemu

súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné neprípustné odmietnuť (§ 243b ods. 5

v spojení s ) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napádaného rozsudku odvolacieho súdu.»

25. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

26. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa

ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa.

27. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa.

28. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

30. Ústavný súd na záver s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľ iba vo všeobecnosti uvádza, že najvyšší

súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je

možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom tieto svoje

tvrdenia nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na začatie konania,

ktorý by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí podľa .

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

32. Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2016 bola skutkovo a právne totožná vec iného sťažovateľa zastúpeného

tým istým právnym zástupcom, ako je zastúpený sťažovateľ, odmietnutá z rovnakých

dôvodov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016