Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 228/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 19. júla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2018

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 19. júla 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je investorom, členkou

družstva

(ďalej len „družstvo“), na ktoré bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišla s mnohými

ďalšími členmi družstva o úspory. Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo aj

„žalovaná“) žalovala z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

NBS podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“), ktorá mala sťažovateľke vzniknúť ako následok nesprávneho

úradného postupu NBS pri výkone bankového dohľadu podľa

o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej

spoločnosti ktorá na základe povolenia NBS vykonávala

činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).

3. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,

že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 9. decembra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol. Po podaní odvolania krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a žalovanej

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením

dovolanie sťažovateľky odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov

dovolacieho konania.

4. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti

prejednávanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky ako jeho členka

pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť

vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila

NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. /SPI z 21. marca 2002,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými

papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.

5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými

papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS, keď obchodníkovi s cennými

papiermi udelila pokutu, ktorú v celom rozsahu uhradil. Sťažovateľka sa následne

dozvedela, že obchodník s cennými papiermi k 30. aprílu 2010 skončil činnosť tak, že

družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky, a preto družstvo

nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov vrátane ich

zhodnotenia.

6. Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol s poukazom na to, že „...

nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno

dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (Družstvu) iným titulom. Preto kým

sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie sa úhrady svojej pohľadávky voči

Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu. Nárok sťažovateľky tak mal byť

uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči Družstvu doposiaľ nie je ukončené

a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti

uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu v konkurze.

Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala

vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom

v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS

údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše

sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka

s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi

s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných

opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP

pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou

Sťažovateľa.“.

7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval správnosť záverov, ku ktorým

dospel okresný súd ako súd prvej inštancie. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému

rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením ako procesne neprípustné

odmietol.

8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú

neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal

zaoberať jej dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho

súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický

výklad práva. Sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou súdov o neexistencii príčinného

vzťahu medzi škodou sťažovateľky a porušením zákonných povinností NBS spočívajúcich

v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných papieroch, keďže

ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom ustanovené povinnosti

dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka nebola bdelá. Podľa nej NBS dala za

pravdu jej tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť

v roku 2011 a družstvu dokonca zakázala činnosť až v roku 2011.

9. Sťažovateľka vzhliadla zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší

súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý napriek

skutočnosti, že sťažovateľkou uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod

dovolania podľa , dovolanie odmietol,

považuje za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,

že podané dovolanie odmietol s poukazom na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľkou

namietaná procesná vada v zmysle , ako aj iné

vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd

sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol poskytnúť právo sťažovateľky

na súdnu ochranu.

10. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľka splnomocnila právneho

zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti

rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.12.2017“.

11. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom

rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obe tieto

rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň

si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

17. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu

spolu s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní

pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie

„ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

11.12.2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

18. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

19. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,

právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých

rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov

družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. z 29. septembra

2016, z 11. októbra 2016, z 8. februára 2017,

z 25. apríla 2017, z 25. apríla 2017,

z 10. októbra 2017, z 10. októbra 2017).

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti odmietol podľa pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí.

21. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,

že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná

neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou

sťažovateľky, konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.

zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod sa od tam uvedených

záverov odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné

aj na vec sťažovateľky.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

22. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

vyplýva nespokojnosť sťažovateľky s tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu

ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle

platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie

nedostatočne odôvodnil.

23. Ústavný súd k sťažovateľkou nastoleným námietkam v prvom rade uvádza,

že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

24. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

25. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv

sťažovateľky.

26. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup

pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje

právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za

arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade

ustanovení a upravujúcich

postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

27. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

28. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

29. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods.

1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

30. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017 a sp. zn. z 25. apríla 2017,

sp. zn. z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2

z rovnakých dôvodov.

31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2018