Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 228/2018
PDF · 192.59 KB
No categories available
I. ÚS 228/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 260/2016 z 19. júla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 66/2017 z 11. decembra 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2018
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 8 Co 260/2016 z 19. júla 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 66/2017
z 11. decembra 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je investorom, členkou
družstva
(ďalej len „družstvo“), na ktoré bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu prišla s mnohými
ďalšími členmi družstva o úspory. Národnú banku Slovenska (ďalej aj „NBS“ alebo aj
„žalovaná“) žalovala z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
NBS podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“), ktorá mala sťažovateľke vzniknúť ako následok nesprávneho
úradného postupu NBS pri výkone bankového dohľadu podľa zákona č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, a to jednako nad činnosťou družstva, ako i nad činnosťou obchodnej
spoločnosti ktorá na základe povolenia NBS vykonávala
činnosť obchodníka s cennými papiermi (ďalej len „obchodník s cennými papiermi“).
3. Z obsahu sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva,
že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 25 C 180/2011
z 9. decembra 2013 žalobu sťažovateľky zamietol. Po podaní odvolania krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne a žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením
dovolanie sťažovateľky odmietol a rozhodol o nároku žalovanej na náhradu trov
dovolacieho konania.
4. Ako ďalej sťažovateľka s poukazom na podrobne uvedené skutkové okolnosti
prejednávanej veci uvádza, do družstva vložila svoje finančné prostriedky ako jeho členka
pre účel ich ďalšieho investovania a zhodnocovania, pričom družstvo predmetnú činnosť
vykonávalo na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 126 zákona
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o cenných papieroch“) na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila
NBS, prvýkrát rozhodnutím Úradu pre finančný trh č. UFT-002/2002/SPI z 21. marca 2002,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. marca 2002, a to prostredníctvom obchodníka s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia z 2. júna 2008 uzavretej s družstvom.
5. V dôsledku nezákonných postupov družstva, ako aj obchodníka s cennými
papiermi, ktorých nezákonnosť mala konštatovať aj NBS, keď obchodníkovi s cennými
papiermi udelila pokutu, ktorú v celom rozsahu uhradil. Sťažovateľka sa následne
dozvedela, že obchodník s cennými papiermi k 30. aprílu 2010 skončil činnosť tak, že
družstvu neodovzdal žiadne portfólio ani zverené peňažné prostriedky, a preto družstvo
nemá prostriedky na výplatu sťažovateľkou zverených prostriedkov vrátane ich
zhodnotenia.
6. Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľky zamietol s poukazom na to, že „...
nárok na náhradu škody je údajne možné uplatniť voči štátu až vtedy, ak nemožno
dosiahnuť uspokojenie pohľadávky voči dlžníkovi (Družstvu) iným titulom. Preto kým
sťažovateľka nepreukáže bezúspešne domáhanie sa úhrady svojej pohľadávky voči
Družstvu, nie je daný predpoklad zodpovednosti štátu. Nárok sťažovateľky tak mal byť
uplatnený predčasne, nakoľko konkurzné konanie voči Družstvu doposiaľ nie je ukončené
a vzhľadom na jeho stav nie je možné jednoznačne konštatovať vylúčenie možnosti
uspokojenia pohľadávky sťažovateľky voči Družstvu v konkurze.
Sťažovateľ údajne nepreukázal nesprávny úradný postup NBS, keď NBS mala
vykonávať nad činnosťou Družstva dohľad iba v obmedzenom rozsahu, spočívajúcom
v kontrole povinností vyhlasovateľa ponuky majetkových hodnôt podľa zákona o CP. NBS
údajne nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Navyše
sťažovateľovi údajne nemohla vzniknúť škoda v príčinnej súvislosti s konaním Obchodníka
s CP, nakoľko sťažovateľ nebol v žiadnom záväzkovom ani inom vzťahu k Obchodníkovi
s CP. Okresný súd taktiež poukázal na skutočnosť, že v prípade neprijatia dostatočných
opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení Obchodníka s CP
pri činnosti voči Družstvu taktiež chýba priama príčinná súvislosť s prípadnou škodou
Sťažovateľa.“.
7. Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval správnosť záverov, ku ktorým
dospel okresný súd ako súd prvej inštancie. Dovolanie sťažovateľky proti napadnutému
rozsudku krajského súdu najvyšší súd napadnutým uznesením ako procesne neprípustné
odmietol.
8. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť a ústavnú
neudržateľnosť záverov krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktorý sa odmietal
zaoberať jej dovolaním a vyhodnotil ho ako procesne neprípustné. Zo strany najvyššieho
súdu a krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať formalistický
výklad práva. Sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou súdov o neexistencii príčinného
vzťahu medzi škodou sťažovateľky a porušením zákonných povinností NBS spočívajúcich
v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon o cenných papieroch, keďže
ku škode došlo porušením povinnosti NBS vykonávať zákonom ustanovené povinnosti
dohľadu, a nie v dôsledku toho, že sťažovateľka nebola bdelá. Podľa nej NBS dala za
pravdu jej tvrdeniam, ak obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť
v roku 2011 a družstvu dokonca zakázala činnosť až v roku 2011.
9. Sťažovateľka vzhliadla zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyšší
súd nedostatočne odôvodnil svoj záver. Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý napriek
skutočnosti, že sťažovateľkou uvádzané skutočnosti v dovolaní predstavujú dôvod
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, dovolanie odmietol,
považuje za nedostatočne odôvodnené. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva,
že podané dovolanie odmietol s poukazom na to, že nie je prípustné, keďže sťažovateľkou
namietaná procesná vada v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj iné
vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd
sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú chybu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať. Svojím rozhodnutím de facto odmietol poskytnúť právo sťažovateľky
na súdnu ochranu.
10. Z priloženého splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľka splnomocnila právneho
zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a podanie sťažnosti „proti
rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2017 zo dňa 11.12.2017“.
11. Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom
rozhodol tak, že vysloví porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obe tieto
rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň
si sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
17. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci mu sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu
spolu s návrhom doručila aj splnomocnenie na jej zastupovanie advokátom v konaní
pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie
„ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2017 zo dňa
11.12.2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
18. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
19. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Navyše,
právny zástupca sťažovateľky bol na tento nedostatok upozornený vo viacerých
rozhodnutiach ústavného súdu, v ktorých zastupoval iných sťažovateľov (taktiež členov
družstva) v skutkovo i právne podobných veciach (napr. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017, III. ÚS 614/2017
z 10. októbra 2017, III. ÚS 615/2017 z 10. októbra 2017).
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
21. Nad rámec uvedeného dôvodu odmietnutia ústavný súd dodáva, že aj v prípade,
že by sťažnosť v tejto časti nebola odmietnutá pre nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí, existoval aj ďalší dôvod odmietnutia sťažnosti v tejto časti, a to zjavná
neopodstatnenosť. Ústavný súd už v inej veci, skutkovo a právne totožnej veci s vecou
sťažovateľky, konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto jej časti (sp. zn.
II. ÚS 218/2017 zo 4. apríla 2017), pričom ústavný súd nemá dôvod sa od tam uvedených
záverov odchýliť a v podrobnostiach na ne plne odkazuje, keďže sú plne aplikovateľné
aj na vec sťažovateľky.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
22. Z obsahu sťažnosti vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu
vyplýva nespokojnosť sťažovateľky s tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu
ochranu a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle
platnej právnej úpravy považovať, ako aj s tým, že najvyšší súd svoje uznesenie
nedostatočne odôvodnil.
23. Ústavný súd k sťažovateľkou nastoleným námietkam v prvom rade uvádza,
že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
24. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
25. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom preto nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv
sťažovateľky.
26. V nadväznosti na uvedené ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala jeho svojvoľný postup
pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje
právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za
arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich
postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
27. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
28. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
29. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
30. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľka rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017 a sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017,
sp. zn. III. ÚS 365/2017 z 30. mája 2017 a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z rovnakých dôvodov.
31. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2018