Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 365/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

obchodnou spoločnosťou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 19. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

23. februára 2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),

domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví

označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , z 19. novembra 2015 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. januára 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia

všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom

postavení navrhovateľa podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) domáhal proti Slovenskej republike –

Národnej banke Slovenska (ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody v sume 2 160 €

s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu

odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou družstva

(ďalej len „družstvo“), ktoré (okrem iného)

zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov formou členských vkladov

a vykonávalo činnosti na uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom

zhodnotení vložených finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu

prostredníctvom tretej osoby – obchodnej spoločnosti

(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), v zmysle o cenných

papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V priebehu konania vedeného

Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku nezákonného konania obchodníka s cennými papiermi,

ktorý k 30. aprílu 2010 „skončil činnosť“ pre družstvo a družstvu neodovzdal „žiadne

portfólio ani zverené peňažné prostriedky“, mu ako členovi družstva, ktorý doň vložil svoje

peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia, vznikla škoda, o ktorú sa zmenšil jeho

majetok, a keďže uznesením tohto súdu sp. zn. z 11. apríla 2011 bol

na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, je presvedčený, že vloženú sumu ani

garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup odporkyne spočívajúci v „1/ oneskorenom

zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti

Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí

nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní

nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení

na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti

voči Družstvu“ nedostane.

3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. -533

z 27. novembra 2014 návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel

dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik škody,

nesprávny úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom

prípade nie je naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval, že

návrh sťažovateľa bol podaný predčasne, pretože vzhľadom na to, že konkurzné konanie

vedené týmto súdom pod sp. zn. ani konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľa

proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu vedené týmto súdom pod sp. zn.

nie sú právoplatne skončené, nemožno ustáliť, či a najmä v akej výške

vznikla sťažovateľovi škoda a ktoré okolnosti sú rozhodné pre plynutie premlčacej doby

na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že

zákon o cenných papieroch nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou

činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahoval § 135 ods. 1

zákona o cenných papieroch ani v čase, keď odporkyňa schválila prospekt investície (2002)

a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt. Podľa jeho názoru odporkyňa podcenila situáciu, v dôsledku čoho umožnila

družstvu ďalšiu činnosť, konala až v roku 2011, hoci o tom, že obchodník s cennými

papiermi a družstvo porušujú zákon, vedela už od roku 2007, resp. 2008. Aj zo správy

správcu konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že v konkurznej podstate nie sú žiadne

prostriedky, majetok úpadcu je tvorený hypotetickými pohľadávkami, a teda už aktuálny

stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje uspokojenie sťažovateľa.

5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

podľa v tom čase účinného a (ďalej aj

„OSP“) potvrdil, pričom na zdôraznenie jeho správnosti (okrem iného) uviedol, že „NBS

nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva

navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní

informačné povinnosti v zmysle ust. § až 130 V tejto súvislosti

treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou

je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov

(ust. v znení platnom do 21. 7. 2013;

až 130 boli zo vypustené novelou vykonanou

Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať

na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona

neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu

dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť... Nebolo možné stotožniť sa ani

s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na

nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými

papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska

k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára

2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu

vo výške 16.596,96 €, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-

5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a

následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala

obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb).“.

6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť

odôvodňoval odňatím možnosti konať pred súdom [ ] pre

nepreskúmateľnosť rozsudku, pričom namietol aj nesprávne vyhodnotenie vykonaného

dokazovania, keď zo správy a výsluchu správcu konkurznej podstaty nebolo zistené, že

aktuálny stav konkurzu je objektívne taký, že vylučuje uspokojenie sťažovateľa,

a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré bolo založené iba na účelovo selektovanej

judikatúre.

7. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)

(účinného od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“) odmietol ako

procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho

prieskumu.

8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí

a opakujúc identické argumenty, aké uplatnil aj v konaniach pred nimi, v sťažnosti namieta,

že všeobecné súdy „uvedeným výkladom umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo

k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie

ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS“,

ktorá zapríčinila, že sťažovateľ „už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp.

že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere

neochránila“. Podľa názoru sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu „postavený

na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú... zjavne nepodložené a arbitrárne a preto

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné... Nápravou uvedeného rozsudku

krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti rozsudku

krajského súdu ako neprijateľné“, čím „de facto odmietol aj právo sťažovateľa na súdnu

ochranu“.

II.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom krajského súdu

10. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu

spolu s návrhom doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred

ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej

sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

19. 01. 2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej

jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , , , ).

Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 judikoval:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

15. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

16. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie

dovolania sťažovateľa odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané pred

nadobudnutím účinnosti , pričom „dovolanie žalobcu...

v zmysle a nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu

do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e) a

nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo...

Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1

písm. f) ..

Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou

považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle , ale za tzv.

inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom

zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah spisu pritom nedáva v

predmetnej veci žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska – v dovolaním

napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody...

Do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce

meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R

54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

a )...

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, .“.

17. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho

súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho

rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom

konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

18. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

19. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

20. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných

sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym

zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. zo 14. septembra

2016, sp. zn. z 30. novembra 2016, sp. zn. z 29. septembra

2016, sp. zn. z 11. októbra 2016, sp. zn. z 8. februára 2017,

sp. zn. z 25. apríla 2017 a sp. zn. z 25. apríla 2017

a inými, ktorými ich odmietol podľa z rovnakých

dôvodov.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017