Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 87 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)III. ÚS 365/2017
PDF · 203.75 KB
No categories available
III. ÚS 365/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
obchodnou spoločnosťou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 409/2015,
9 Co 410/2015 z 19. novembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 95/2016 z 19. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
23. februára 2017 sa , (ďalej len „sťažovateľ“),
domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho v záhlaví
označených základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 Co 409/2015, 9 Co 410/2015 z 19. novembra 2015 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 95/2016
z 19. januára 2017 a ktorým by napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté rozhodnutia
všeobecných súdov boli vydané v konaní, v ktorom sa sťažovateľ vystupujúci v procesnom
postavení navrhovateľa podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) domáhal proti Slovenskej republike –
Národnej banke Slovenska (ďalej len „odporkyňa“) náhrady škody v sume 2 160 €
s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu
odporkyne pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou družstva
(ďalej len „družstvo“), ktoré (okrem iného)
zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov formou členských vkladov
a vykonávalo činnosti na uspokojenie potrieb svojich členov spočívajúce v efektívnom
zhodnotení vložených finančných prostriedkov na peňažnom a kapitálovom trhu
prostredníctvom tretej osoby – obchodnej spoločnosti
(ďalej len „obchodník s cennými papiermi“), v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov. V priebehu konania vedeného
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 21/2012
sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku nezákonného konania obchodníka s cennými papiermi,
ktorý k 30. aprílu 2010 „skončil činnosť“ pre družstvo a družstvu neodovzdal „žiadne
portfólio ani zverené peňažné prostriedky“, mu ako členovi družstva, ktorý doň vložil svoje
peňažné prostriedky s cieľom ich zhodnotenia, vznikla škoda, o ktorú sa zmenšil jeho
majetok, a keďže uznesením tohto súdu sp. zn. 3 K 95/2010 z 11. apríla 2011 bol
na majetok družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, je presvedčený, že vloženú sumu ani
garantovaný výnos pre nesprávny úradný postup odporkyne spočívajúci v „1/ oneskorenom
zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti
Prospektu investície a následnom oneskorení zakázania činnosti Družstva, 2/ prijatí
nedostatočných opatrení na nápravu protiprávneho stavu po zisteniach v Prerokovaní
nedostatkov podľa zápisu zo dňa 24. 08. 2007 a v 3/ prijatí nedostatočných opatrení
na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka pri činnosti
voči Družstvu“ nedostane.
3. Po vykonaní dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 21/2012-533
z 27. novembra 2014 návrh sťažovateľa ako nedôvodný zamietol, keď s poukazom na účel
zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal vznik škody,
nesprávny úradný postup odporkyne ani príčinnú súvislosť medzi nimi, a teda v danom
prípade nie je naplnený ani jeden z troch zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd zároveň konštatoval, že
návrh sťažovateľa bol podaný predčasne, pretože vzhľadom na to, že konkurzné konanie
vedené týmto súdom pod sp. zn. 3 K 95/2010 ani konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľa
proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu vedené týmto súdom pod sp. zn.
1 Cbi 216/2011 nie sú právoplatne skončené, nemožno ustáliť, či a najmä v akej výške
vznikla sťažovateľovi škoda a ktoré okolnosti sú rozhodné pre plynutie premlčacej doby
na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že
zákon o cenných papieroch nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou
činnosťou“ dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahoval § 135 ods. 1
zákona o cenných papieroch ani v čase, keď odporkyňa schválila prospekt investície (2002)
a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt. Podľa jeho názoru odporkyňa podcenila situáciu, v dôsledku čoho umožnila
družstvu ďalšiu činnosť, konala až v roku 2011, hoci o tom, že obchodník s cennými
papiermi a družstvo porušujú zákon, vedela už od roku 2007, resp. 2008. Aj zo správy
správcu konkurznej podstaty úpadcu je zrejmé, že v konkurznej podstate nie sú žiadne
prostriedky, majetok úpadcu je tvorený hypotetickými pohľadávkami, a teda už aktuálny
stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje uspokojenie sťažovateľa.
5. Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
podľa v tom čase účinného § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“) potvrdil, pričom na zdôraznenie jeho správnosti (okrem iného) uviedol, že „NBS
nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva
navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák. č. 566/2001 Z. z. V tejto súvislosti
treba poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou
je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov
(ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z. z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126
až 130 boli zo zákona č. 566/2001 Z. z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013
Z. z. účinným dňa 22. 7. 2013). Ak si toho navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať
na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona
neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa, že o rozsahu
dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemal vedomosť... Nebolo možné stotožniť sa ani
s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na
nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými
papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára
2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
vo výške 16.596,96 €, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-
5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a
následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb).“.
6. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktorého prípustnosť
odôvodňoval odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] pre
nepreskúmateľnosť rozsudku, pričom namietol aj nesprávne vyhodnotenie vykonaného
dokazovania, keď zo správy a výsluchu správcu konkurznej podstaty nebolo zistené, že
aktuálny stav konkurzu je objektívne taký, že vylučuje uspokojenie sťažovateľa,
a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré bolo založené iba na účelovo selektovanej
judikatúre.
7. Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením podľa § 447 písm. c)
Civilného sporového poriadku (účinného od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“) odmietol ako
procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho
prieskumu.
8. S uvedenými závermi krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ nesúhlasí
a opakujúc identické argumenty, aké uplatnil aj v konaniach pred nimi, v sťažnosti namieta,
že všeobecné súdy „uvedeným výkladom umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo
k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie
ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných NBS“,
ktorá zapríčinila, že sťažovateľ „už skôr nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp.
že túto investíciu mu NBS svojím zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere
neochránila“. Podľa názoru sťažovateľa je napadnutý rozsudok krajského súdu „postavený
na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú... zjavne nepodložené a arbitrárne a preto
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné... Nápravou uvedeného rozsudku
krajského súdu sa najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti rozsudku
krajského súdu ako neprijateľné“, čím „de facto odmietol aj právo sťažovateľa na súdnu
ochranu“.
II.
9. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) napadnutým rozsudkom krajského súdu
10. Ústavný súd so zreteľom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci mu sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu
spolu s návrhom doručil aj splnomocnenie na jeho zastupovanie advokátom v konaní pred
ústavným súdom, predmetné splnomocnenie bolo udelené výlučne na podanie „ústavnej
sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 95/2016 zo dňa
19. 01. 2017“, nie však proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
11. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd opätovne pripomína, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej
jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných
náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016).
Ústavný súd totiž už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 judikoval:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
14. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
15. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
16. Z relevantnej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd odmietnutie
dovolania sťažovateľa odôvodnil po poukaze na to, že ide o dovolanie podané pred
nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku, pričom „dovolanie žalobcu...
v zmysle § 238 a § 239 O. s. p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu
do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum...
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a) až e) a g) O. s. p.
nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo...
Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 ods. 1
písm. f) O. s. p...
Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou
považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p., ale za tzv.
inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na tom
zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/2016; obsah spisu pritom nedáva v
predmetnej veci žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska – v dovolaním
napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody...
Do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (viď najmä judikát R
54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/201 1, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41 /2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014)...
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O. s. p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012.“.
17. Preskúmaním napadnutého uznesenia ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa nemajúci oporu v zákone. Ústavný súd nepovažuje právny názor najvyššieho
súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho
rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom
konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.
18. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
19. Keďže v danom prípade niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
20. Ústavný súd zároveň poznamenáva, že o skutkovo a právne totožných
sťažnostiach iných sťažovateľov (členov družstva) zastúpených tým istým právnym
zástupcom ako sťažovateľ rozhodol uzneseniami sp. zn. I. ÚS 547/2016 zo 14. septembra
2016, sp. zn. I. ÚS 732/2016 z 30. novembra 2016, sp. zn. III. ÚS 628/2016 z 29. septembra
2016, sp. zn. III. ÚS 670/2016 z 11. októbra 2016, sp. zn. I. ÚS 87/2017 z 8. februára 2017,
sp. zn. III. ÚS 283/2017 z 25. apríla 2017 a sp. zn. III. ÚS 300/2017 z 25. apríla 2017
a inými, ktorými ich odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z rovnakých
dôvodov.
21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. mája 2017