Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/146/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. G., bývajúcej v L.,

zastúpenej JUDr. I. H., PhD., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej F., so sídlom v P.,

IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X., o náhradu

škody, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne

proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej do troch dní náhradu trov dovolacieho

konania 453,54 € na účet Advokátskej kancelárie G., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X..

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej

405 167,60 Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej na zdraví. Konkrétne

sa domáhala zaplatenia súm: 67 647,60 Sk ako náhrady straty na zárobku, 58 720 Sk ako

náhrady vecnej škody spojenej so zakúpením plienok, 200 000 Sk ako náhrady výdavkov

spojených so zakúpením doplnku k výžive a vitamínov, 28 000 Sk ako náhrady nákladov

na hygienu a 50 000 Sk ako náhrady nákladov na dopravu do zdravotníckych zariadení.

Zároveň žiadala zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 1 350 000 Sk titulom 300-násobného

zvýšenia odškodnenia za bolesť a tiež sumy 20 250 000 Sk titulom 300-násobného zvýšenia

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Opodstatnenosť žaloby odôvodňovala

dôsledkami poškodenia jej zdravia žalovanou, zásahom do jej osobného a rodinného života

a obmedzením jej práv a znížením ľudskej dôstojnosti.

Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. apríla 2009 č.k. -422 zaviazal

žalovanú zaplatiť žalobkyni zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške

2

89 623,58 €, ďalej zvýšené bolestné v sume 3 734,32 € a náhradu vecnej škody vo výške

9 546 €. Toto rozhodnutie nadobudlo 16. mája 2009 právoplatnosť čo do sumy 11 202,95 €

titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ďalej sumy 373,43 € titulom

zvýšenia bolestného a sumy 9 546 € titulom náhrady vecnej škody. V prevyšujúcej časti bol

predmetný rozsudok zrušený rozhodnutím odvolacieho súdu a vec bola vrátená na ďalšie

konanie.

Okresný súd Prešov potom rozsudkom z 15. decembra 2010 č.k. -647

zamietol žalobu o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o zvýšenie

bolestného a o náhradu vecnej škody; žalovanú zaviazal nahradiť trovy konania žalobkyni

vo výške 3 059,44 € a štátu vo výške 1 718,11 €. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa

bola prijatá do starostlivosti žalovanej v súvislosti s pôrodom jej dieťaťa. V dôsledku

poškodenia jej zdravia žalovanou trpí syndrómom krátkeho čreva, inkontinenciou stolice,

má problémy so žalúdkom, je slabá, malátna, odkázaná na používanie plienok, užívanie

enterálnej výživy, praská jej koža, má rôzne vyrážky. Poškodenie zdravia zvýšilo nároky

na osobnú hygienu a požívanie hygienických prípravkov, sťažilo jej zapojenie

sa do športového a kultúrneho života. Nemôže vykonávať ťažšie práce ani náročnejšie fyzické

aktivity. Zdravotné problémy sa prejavili aj v jej intímnom živote a v psychickej oblasti.

Pravidelne navštevuje obvodného lekára a ambulanciu gastroenterologickú, urologickú,

ortopedickú, nefrologickú a psychiatrickú. Pri návštevách lekára je odkázaná na odvoz autom.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že rozsudkom z 8. apríla 2009 č.k. -422

priznal žalobkyni sumu 67 647,60 Sk ako náhradu za stratu na zárobku a v tejto časti

už nadobudol rozsudok právoplatnosť; rozhodnuté už bolo aj o výdavkoch na osobnú hygienu

vo výške 28 800 Sk. Pokiaľ žalobkyňa žiadala zaplatiť sumu 58 720 Sk (náhrada výdavkov

na nákup plienok), súd jej priznal 35 136 Sk, preto ostala predmetom ďalšieho konania len

suma predstavujúca rozdiel. Žalobkyňou uplatnené náklady na nákup vitamínových

prostriedkov vo výške 200 000 Sk jej boli zohľadnené vo výške 108 000 Sk. Pri nákladoch

na dopravu, ktoré boli uplatnené vo výške 50 000 Sk, bola žalobkyni priznaná suma

48 000 Sk, aj tu bol rozdiel medzi týmito položkami predmetom konania. Súd prvého stupňa

titulom náhrady vecnej škody konal o sume 117 584 Sk (405 167,60 Sk – 287 583,60 Sk).

Ďalej predmetom konania bolo posúdenie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nad

sumu 11 202,95 € a zvýšenie bolestného nad sumu 373,43 €. Žalovaná s výnimkou tej časti

nárokov žalobkyne, u ktorých rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vzniesla námietku

premlčania – poukázala na to, že žaloba bola podaná v roku 2002, avšak skutok, z ktorého

3

žalobkyňa vyvodzuje svoje právo na náhradu škody, sa stal v roku 1997. Súd dospel k záveru,

že námietka premlčania je v celom rozsahu dôvodná. Citoval ustanovenia § 106 ods. 1 a 2,

, a a konštatoval, že odškodňovanie bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia v čase vzniku škody upravovala

o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa § 6 ods. 1 tejto vyhlášky

sa pri odškodňovaní vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie

ohodnotené v lekárskom posudku. Poukázal na to, že pri premlčaní práva na náhradu škody

je zákonom stanovená premlčacia doba subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia

doba je dvojročná a začína plynúť, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu

zodpovedá. V danom prípade mal súd za to, že ku škode na zdraví žalobkyne došlo najneskôr

13. mája 1998 po vykonaní tretej operácie, ktorou boli reparované následky predchádzajúcich

operácií žalobkyne. Premlčacia doba pri náhrade škody na zdraví nezačína plynúť od vydania

lekárskeho posudku s bodovým ohodnotením bolestného alebo sťaženia spoločenského

uplatnenia, ale od vtedy, keď poškodený mohol prvýkrát požiadať o bodové ohodnotenie.

Žalobkyňa podala 20. augusta 1999 podnet na vyšetrenie trestného činu, ku ktorému malo

dôjsť neposkytnutím dostatočnej odbornej starostlivosti. Súd prvého stupňa vychádzal

z názoru, že počas prebiehajúceho vyšetrovania premlčacia doba neplynula, lebo bola

prerušená. Toto obdobie trvalo 3 mesiace a 13 dní, preto po jeho započítaní premlčacia doba

uplynula 26. augusta 2001 (bez podania tohto podnetu na trestné stíhanie by bola uplynula

13. mája 2001). Žaloba bola ale podaná až 8. júla 2002, teda po márnom uplynutí premlčacej

doby, pokiaľ sa týka nároku na zvýšenie bolestného a zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia. To isté ale platí aj pre požadované odškodnenie psychickej ujmy.

So zreteľom na uvedené zamietol žalobu v časti týkajúcej sa zvýšenia bolestného, náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia a tiež náhrady vecnej škody, ktorá zostala predmetom

konania. V ďalšom uviedol, že žalobkyňa uplatnila právo na zaplatenie vecnej škody titulom

nákupu plienok vo výške 58 720 Sk za 48 mesiacov. Mesačne tieto náklady vychádzajú

na sumu 1 223 Sk. Pri posudzovaní premlčania treba vziať na zreteľ, že premlčaniu

podliehajú samostatne jednotlivé plnenia. V danom prípade došlo k premlčaniu za obdobie

pred 8. júlom 2000. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila právo na náhradu vecných nákladov za nákup

plienok a vitamínov za obdobie 4 roky pred podaním žaloby, je polovica týchto práv

premlčaná. Vzhľadom na to, že súd jej už právoplatne priznal náhradu týchto vecných

nárokov v rozsahu viac ako jednej polovice, v prevyšujúcej časti, ktorá zostala predmetom

tohto konania, je jej žalobou uplatnené právo na zaplatenie vecnej škody tiež premlčané.

O povinnosti žalovanej nahradiť trovy štátu rozhodol súd prvého stupňa podľa § 148

4

ods. 1 a o jej povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyni podľa

Okresný súd Prešov opravným uznesením zo 14. marca 2012 č. k. -704 opravil

svoj rozsudok z 15. decembra 2010 č.k. -647 v prvom výroku tak, že tento

po slovách sťaženia spoločenského uplatnenia dopĺňa slovami: „vo výške 1 608 084,60 €“,

a v druhom výroku tak, že tento po slovách zvýšenie bolestného dopĺňa slovami: „vo výške

136 426,57 €“.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. decembra 2012

sp. zn. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením

vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovanou. Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol,

že vec prejednal podľa v medziach, v ktorých sa žalobkyňa domáhala jej

preskúmania a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne

žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv, a to tak čo do mimoriadneho

zvýšenia bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj čo do náhrady

vecnej škody. Nesprávny je ale právny názor súdu prvého stupňa, že došlo k prerušeniu

premlčacej doby počas vyšetrovania trestného činu. Podľa názoru odvolacieho súdu začiatok

plynutia premlčacej doby v prípade bolestného treba stanoviť na deň 13. mája 1998, kedy bol

vykonaný posledný operačný úkon, a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia na deň

13. mája 1999. Žalobou uplatnené práva na mimoriadne zvýšenie bolestného a na náhradu

za sťaženia spoločenského uplatnenia boli premlčané po uplynutí dvojročnej lehoty

(premlčacia doba pri bolestnom uplynula 13. mája 2000 a pri náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia 13. mája 2001). Žalobkyňa uplatnila nárok na mimoriadne zvýšenie

bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až podaním z 9. júna 2008.

Dovtedy uplatnila len nárok na odškodnenie základného bodového ohodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia a bolestného. Nárok na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia

sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného sú pritom samostatné nároky, pri ktorých

osobitne plynie premlčacia doba. Posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia

bol vyhotovený 5. januára 2005 a žalobkyni bol doručený listom z 10. januára 2005.

Žalobkyňa tento posudok založila do súdneho spisu 1. februára 2005; týmto dňom

začala plynúť premlčacia doba čo do uplatnenia práva na mimoriadne zvýšenie bolestného

a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ žalobkyňa doručila súdu

1. februára 2005 posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, pričom už podala

žalobu proti žalovanej (teda vedela, že žalovaná zodpovedá za jej vzniknutú škodu), týmto

dňom jej začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 1. februára 2007. Žalobkyňa ale

právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia

a bolestného uplatnila až 9. júna 2008, po uplynutí premlčacej doby. So zreteľom na to dospel

odvolací súd k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku, preto ho podľa

potvrdil. Za správne označil tiež rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu

medzi žalobkyňou a žalovaným. V odvolacom konaní bola žalovaná úspešná, avšak odvolací

súd jej z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal náhradu trov odvolacieho konania

( ).

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Uviedla, že

v danom prípade jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). Poukázala na rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 4/1997, ako aj na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“), napríklad , , , ,

a vyslovila názor, že bolo zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle

(ďalej len „“) tým, že napadnuté rozhodnutie

je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. Doslovne uviedla, že „namietaná

príčina spočíva v opakovane nesprávnej právnej argumentácii Krajského súdu, ktorý

vychádza z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia premlčacej

lehoty pri škode na zdraví v tomto konkrétnom prípade“. Podľa názoru dovolateľky

„neuralgickým bodom sporu o premlčanie sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať

aby sa zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou“. Žalobkyňa v dovolaní

vyslovila presvedčenie, že námietka žalovanej o premlčaní nie je opodstatnená a vôbec

nemala byť zohľadnená aj preto, lebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd sa však nijako

nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovanou

je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako sa „nevysporiadal s detailným právnym

interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť premlčaný. Krajský súd jedine časť týchto

argumentov opakoval a nakoniec predložil svoj jeden, ktorý už bol metodologicky

vyvrátený“. Napokon sa odvolací súd „nevysporiadal s návrhom žalobkyne, aby v prípade

vydania potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného

významu“. Predmetnú argumentáciu doplnila žalobkyňa v prílohách dovolania, v ktorých

zároveň podala vysvetlenie, na akom skutkovom a právnom základe dospela k svojmu názoru,

že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žiadala, aby dovolací

súd napadnutý rozsudok buď l. zmenil tak, že žalobe vyhovie aj vo zvyšku a žalobkyni prizná

6

náhradu trov dovolacieho konania 18 816,99 €, alebo 2. zrušil, spolu s ním zrušil

aj prvostupňový rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu vyslovila názor, že tento opravný prostriedok nie

je v danom prípade procesne prípustný, lebo žalobkyni nebola odňatá možnosť pred súdom

konať ( ). Základom dovolacej argumentácie je, že napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dôvody dovolania sú obdobné dôvodom

uvedeným už v odvolaní žalobkyne a doplnené sú o námietku, že odvolací súd sa dostatočne

nevyporiadal s otázkou rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi. V ďalšom žalovaná

spochybnila správnosť argumentácie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnej interpretácii ustanovení o premlčaní a plynutí

premlčacej doby. Z týchto dôvodov žiadala, aby procesne neprípustné dovolanie bolo

odmietnuté a aby jej dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania 929,76 €.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podala

včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

1. Slovenská republika je v zmysle právnym štátom. Jedným

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd

pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania

tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj v ustanoveniach,

ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno – v prípadoch výslovne

stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný

prostriedok nielenže nie je v normatívne upravený ako „ďalšie

odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté

odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty

a podliehať určitým pravidlám.

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Vzhľadom na to, že podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale

takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd

8

nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu

prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238

ods. 1 , ani z Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd

v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli

súdy viazané ( ). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že

dovolanie žalobkyne nie je podľa až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z

Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska , ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa Podľa

tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie

je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že

k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

žalobkyne preto z týchto ustanovení nevyplýva.

9

3. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej

vade uvedenej v „opakovane nesprávnou argumentáciou Krajského súdu,

ktorý vychádza z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia

premlčacej lehoty pri škode na zdraví v tomto konkrétnom prípade“. K tomu je potrebné

uviesť, že nesprávnosť interpretácie alebo aplikácie ustanovení

o premlčaní a plynutí premlčacej doby, je nesprávnosť, ktorá spadá do tej činnosti súdu,

pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery, teda do činnosti, ktorá

sa označuje právne posudzovanie veci. Takáto námietka sa z obsahového hľadiska netýka

nesprávneho „postupu súdu“ (viď ), teda procesnej činnosti súdu

(procedúry prejednania veci), ale žalobkyňou tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom

konať (viď tiež ďalej bod 5. tohto uznesenia). Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. O procesnú vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle

majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu

a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým

vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ),

na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť

dovolania podľa nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom

súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení

z 11. júla 2012 sp. zn. konštatoval, že „za odňatie možnosti konať

pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti

súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle možno rozumieť len

faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

10

účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012). K tomu treba dodať, že

ak „postupom súdu“ nie je samo rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“

vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob,

kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom

na ktoré súd rozhodol.

3.1. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé

porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti,

ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej

nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu

obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť

vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v , pripisuje osobitný význam – vady

tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď )

a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým

11

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel

od procesných vád vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací dôvod

(viď ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania

nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1

a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalobkyňou

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možnosti žalobkyne konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle v žiadnom prípade

12

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

žalobkyne.

3.2. Žalobkyňa namietla, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať

v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,

a (podľa jej názoru) je nepreskúmateľné a nepresvedčivé.

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998

uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého

vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený

aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto

názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní

dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“

a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú

vadu konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa

ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších

senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. , ,

, , , , ,

a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré

zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

13

, , , ). Dovolací súd

osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho

súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu

konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

písm. b/ “. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku

dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn.

opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia

dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa ,

pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. , ,

) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “.

3.3. Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,

sa riadi judikátom R 111/1998, v zásade by nemusel odôvodňovať, prečo sa od neho

neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobkyne ale napriek tomu uvádza

nasledovné:

3.3.1. I keď upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho

súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len

nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam

a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností,

ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára systémom riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie,

mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania

je aj jeho nepreskúmateľnosť (resp. žalobkyňou tvrdená „nepresvedčivosť“ alebo rovnako

namietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné

14

oprávnenia. Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu

prvého stupňa, nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo

v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie

ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov

uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie

odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa

došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2

písm. b/ ), alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného

skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2

písm. c/ a d/ ), alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo

právnu problematiku celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia

veci ( ). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že

rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo

arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia

a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať

dovolanie ( ). mu nebráni v dovolaní namietať

všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím

neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené

nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom

a výsledkami konania. Na druhej strane právnou úpravou

dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné

a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž

argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na Občianskym súdnym

poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy

prípustnosti dovolania ( a nasl. ). Rámec, ktorý je vymedzený týmito

obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.

Ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené

zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní

( a ) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia

súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý

sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície,

než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého

15

procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými

sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku

zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí

o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá

už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“ ().

3.3.2. v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1

až 3 ). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním

výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu. v z možnosti dovolacieho prieskumu vylučuje

taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení.

Keďže zákonodarca v tomto ustanovení vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v nebolo možné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo

by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho

hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v

vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho

prieskumu v prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238

ods. 3 , ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych

záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno

do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho

rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú

problematiku plne vyčerpávajúcim.

3.3.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že

právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné

len mimoriadne a výnimočne.

16

Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom

je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné

a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok

je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná

právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd

posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil

by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí

tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého

rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva

– v tom znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní žalobkyne – podklad

v žiadnom z jeho ustanovení.

3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny

poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd

vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť

rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej

zhovievavosti (benevolencii).

17

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty

osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne možno

prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým,

s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu

podstatu veci.

3.3.5. V danom prípade sa údajného nedostatočného odôvodnenia, resp. údajnej

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu týka aj námietka žalobkyne, že odvolací

súd sa nevysporiadal a/ „s detailným právnym interpretačným rozborom, prečo nárok nemá

byť premlčaný“, b/ že vznesenie námietky premlčania žalovanou sa prieči dobrým mravom

(k námietkam a/ a b/ viď tiež ďalej bod 5. tohto uznesenia), c/„s návrhom žalobkyne, aby

v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky

zásadného významu“.

K naostatok uvedenej námietke (viď vyššie c/) dovolací súd uvádza, že najvyšší súd

už vo viacerých prípadoch uviedol, že oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo

prípustné, zveruje ustanovenie výlučne odvolaciemu súdu. Posúdiť, či ide

o riešenie právnej otázky zásadného významu, prislúcha výlučne odvolaciemu súdu.

Rozhodovacia prax najvyššieho súdu už dávnejšie zaujala vo vzťahu k potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu záver, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec

zásadného právneho významu (porovnaj tiež R 38/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ).

Dovolací súd bez toho, aby sa vyjadroval k tomu, či právna otázka, ktorej

sa predmetná námietka žalobkyne týkala, (ne)opodstatňovala vyslovenie prípustnosti

dovolania podľa , zdôrazňuje, že možnosť odvolacieho súdu vysloviť

prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu ( ) nie je závislá

na návrhu účastníka. Ak účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá,

odvolací súd ho nie je povinný akceptovať. účastníkovi konania

nepriznáva „procesné oprávnenie domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“. Ak odvolací

18

súd nevyhovie účastníkovi a nevysloví prípustnosť dovolania, nedochádza k odňatiu žiadneho

procesného oprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade v zmysle

(viď obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. a ).

Aj ústavný súd zastáva názor, v zmysle ktorého „zo žiadneho ustanovenia

nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke

účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu

z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie

prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe

odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená“ (porovnaj ).

4. Dovolanie spolu s prílohami obsahuje aj argumentáciu, ktorá naznačuje, že súdy

nemali pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Dovolací súd

preto uvádza, že neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov

sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , a ).

Pre úplnosť treba dodať, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania

a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie

dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu

konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy

na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podľa , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov

nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť

ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad

uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. a z 31. marca 2011

sp. zn. ).

5. Žalobkyňa namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), a to predovšetkým v otázke účinkov žalovanou

19

vznesenej námietky premlčania, ďalej samotnej premlčacej doby, jej začiatku a plynutia a tiež

rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci

je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní (viď ), samo nesprávne právne posúdenie veci ale

prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňa uvedený dovolací dôvod uplatnila

v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté

rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nevyplýva z ,

nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalobkyne o dôvode zakladajúcom prípustnosť

dovolania podľa a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady

vymenované v , odmietol najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako procesne

neprípustné ( v spojení s ) bez toho, aby

skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

7. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení s

ods. 1 a ). Úspešnej účastníčke dovolacieho konania priznal dovolací

súd náhradu trov dovolacieho konania ( v spojení )

spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárii za 1 úkon právnej služby, a to vypracovanie

vyjadrenia žalovanej k dovolaniu žalobkyne [ vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len

„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej služby určil dovolací

súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 370,14 €, čo s náhradou výdavkov za miestne

20

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

[§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €)] a daňou z pridanej hodnoty [§ 18 ods. 3 vyhlášky (75,59 €)]

predstavuje spolu 453,54 €. Pokiaľ žalovaná, zastúpená tou istou advokátskou kanceláriou

už v konaní na súdoch nižších stupňov, požadovala náhradu trov dovolacieho konania

aj za prevzatie a prípravu veci (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky), dovolací súd postupoval

v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , ) a žalovanej náhradu trov za tento

úkon nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. júla 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková