Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 411 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (417)402/391391.baf87b.pdf
PDF · 179.86 KB
No categories available
3Cdo/146/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 146/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M. G., bývajúcej v L.,
zastúpenej JUDr. I. H., PhD., advokátom so sídlom v K., proti žalovanej F., so sídlom v P.,
IČO: X., zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X., o náhradu
škody, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10 C 156/2002, o dovolaní žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 13. decembra 2012 sp. zn. 11 Co 46/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej do troch dní náhradu trov dovolacieho
konania 453,54 € na účet Advokátskej kancelárie G., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X..
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej
405 167,60 Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej na zdraví. Konkrétne
sa domáhala zaplatenia súm: 67 647,60 Sk ako náhrady straty na zárobku, 58 720 Sk ako
náhrady vecnej škody spojenej so zakúpením plienok, 200 000 Sk ako náhrady výdavkov
spojených so zakúpením doplnku k výžive a vitamínov, 28 000 Sk ako náhrady nákladov
na hygienu a 50 000 Sk ako náhrady nákladov na dopravu do zdravotníckych zariadení.
Zároveň žiadala zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 1 350 000 Sk titulom 300-násobného
zvýšenia odškodnenia za bolesť a tiež sumy 20 250 000 Sk titulom 300-násobného zvýšenia
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Opodstatnenosť žaloby odôvodňovala
dôsledkami poškodenia jej zdravia žalovanou, zásahom do jej osobného a rodinného života
a obmedzením jej práv a znížením ľudskej dôstojnosti.
Okresný súd Prešov rozsudkom z 8. apríla 2009 č.k. 10 C 156/2002-422 zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške
89 623,58 €, ďalej zvýšené bolestné v sume 3 734,32 € a náhradu vecnej škody vo výške
9 546 €. Toto rozhodnutie nadobudlo 16. mája 2009 právoplatnosť čo do sumy 11 202,95 €
titulom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ďalej sumy 373,43 € titulom
zvýšenia bolestného a sumy 9 546 € titulom náhrady vecnej škody. V prevyšujúcej časti bol
predmetný rozsudok zrušený rozhodnutím odvolacieho súdu a vec bola vrátená na ďalšie
konanie.
Okresný súd Prešov potom rozsudkom z 15. decembra 2010 č.k. 10 C 156/2002-647
zamietol žalobu o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, o zvýšenie
bolestného a o náhradu vecnej škody; žalovanú zaviazal nahradiť trovy konania žalobkyni
vo výške 3 059,44 € a štátu vo výške 1 718,11 €. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa
bola prijatá do starostlivosti žalovanej v súvislosti s pôrodom jej dieťaťa. V dôsledku
poškodenia jej zdravia žalovanou trpí syndrómom krátkeho čreva, inkontinenciou stolice,
má problémy so žalúdkom, je slabá, malátna, odkázaná na používanie plienok, užívanie
enterálnej výživy, praská jej koža, má rôzne vyrážky. Poškodenie zdravia zvýšilo nároky
na osobnú hygienu a požívanie hygienických prípravkov, sťažilo jej zapojenie
sa do športového a kultúrneho života. Nemôže vykonávať ťažšie práce ani náročnejšie fyzické
aktivity. Zdravotné problémy sa prejavili aj v jej intímnom živote a v psychickej oblasti.
Pravidelne navštevuje obvodného lekára a ambulanciu gastroenterologickú, urologickú,
ortopedickú, nefrologickú a psychiatrickú. Pri návštevách lekára je odkázaná na odvoz autom.
Súd prvého stupňa poukázal na to, že rozsudkom z 8. apríla 2009 č.k. 10 C 156/2002-422
priznal žalobkyni sumu 67 647,60 Sk ako náhradu za stratu na zárobku a v tejto časti
už nadobudol rozsudok právoplatnosť; rozhodnuté už bolo aj o výdavkoch na osobnú hygienu
vo výške 28 800 Sk. Pokiaľ žalobkyňa žiadala zaplatiť sumu 58 720 Sk (náhrada výdavkov
na nákup plienok), súd jej priznal 35 136 Sk, preto ostala predmetom ďalšieho konania len
suma predstavujúca rozdiel. Žalobkyňou uplatnené náklady na nákup vitamínových
prostriedkov vo výške 200 000 Sk jej boli zohľadnené vo výške 108 000 Sk. Pri nákladoch
na dopravu, ktoré boli uplatnené vo výške 50 000 Sk, bola žalobkyni priznaná suma
48 000 Sk, aj tu bol rozdiel medzi týmito položkami predmetom konania. Súd prvého stupňa
titulom náhrady vecnej škody konal o sume 117 584 Sk (405 167,60 Sk – 287 583,60 Sk).
Ďalej predmetom konania bolo posúdenie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nad
sumu 11 202,95 € a zvýšenie bolestného nad sumu 373,43 €. Žalovaná s výnimkou tej časti
nárokov žalobkyne, u ktorých rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, vzniesla námietku
premlčania – poukázala na to, že žaloba bola podaná v roku 2002, avšak skutok, z ktorého
žalobkyňa vyvodzuje svoje právo na náhradu škody, sa stal v roku 1997. Súd dospel k záveru,
že námietka premlčania je v celom rozsahu dôvodná. Citoval ustanovenia § 106 ods. 1 a 2,
§ 442 ods. 1, § 444 a § 446 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že odškodňovanie bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia v čase vzniku škody upravovala vyhláška č. 32/1965 Zb.
o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa § 6 ods. 1 tejto vyhlášky
sa pri odškodňovaní vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie
ohodnotené v lekárskom posudku. Poukázal na to, že pri premlčaní práva na náhradu škody
je zákonom stanovená premlčacia doba subjektívna a objektívna. Subjektívna premlčacia
doba je dvojročná a začína plynúť, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za škodu
zodpovedá. V danom prípade mal súd za to, že ku škode na zdraví žalobkyne došlo najneskôr
13. mája 1998 po vykonaní tretej operácie, ktorou boli reparované následky predchádzajúcich
operácií žalobkyne. Premlčacia doba pri náhrade škody na zdraví nezačína plynúť od vydania
lekárskeho posudku s bodovým ohodnotením bolestného alebo sťaženia spoločenského
uplatnenia, ale od vtedy, keď poškodený mohol prvýkrát požiadať o bodové ohodnotenie.
Žalobkyňa podala 20. augusta 1999 podnet na vyšetrenie trestného činu, ku ktorému malo
dôjsť neposkytnutím dostatočnej odbornej starostlivosti. Súd prvého stupňa vychádzal
z názoru, že počas prebiehajúceho vyšetrovania premlčacia doba neplynula, lebo bola
prerušená. Toto obdobie trvalo 3 mesiace a 13 dní, preto po jeho započítaní premlčacia doba
uplynula 26. augusta 2001 (bez podania tohto podnetu na trestné stíhanie by bola uplynula
13. mája 2001). Žaloba bola ale podaná až 8. júla 2002, teda po márnom uplynutí premlčacej
doby, pokiaľ sa týka nároku na zvýšenie bolestného a zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia. To isté ale platí aj pre požadované odškodnenie psychickej ujmy.
So zreteľom na uvedené zamietol žalobu v časti týkajúcej sa zvýšenia bolestného, náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia a tiež náhrady vecnej škody, ktorá zostala predmetom
konania. V ďalšom uviedol, že žalobkyňa uplatnila právo na zaplatenie vecnej škody titulom
nákupu plienok vo výške 58 720 Sk za 48 mesiacov. Mesačne tieto náklady vychádzajú
na sumu 1 223 Sk. Pri posudzovaní premlčania treba vziať na zreteľ, že premlčaniu
podliehajú samostatne jednotlivé plnenia. V danom prípade došlo k premlčaniu za obdobie
pred 8. júlom 2000. Pokiaľ žalobkyňa uplatnila právo na náhradu vecných nákladov za nákup
plienok a vitamínov za obdobie 4 roky pred podaním žaloby, je polovica týchto práv
premlčaná. Vzhľadom na to, že súd jej už právoplatne priznal náhradu týchto vecných
nárokov v rozsahu viac ako jednej polovice, v prevyšujúcej časti, ktorá zostala predmetom
tohto konania, je jej žalobou uplatnené právo na zaplatenie vecnej škody tiež premlčané.
O povinnosti žalovanej nahradiť trovy štátu rozhodol súd prvého stupňa podľa § 148
ods. 1 O.s.p. a o jej povinnosti nahradiť trovy konania žalobkyni podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Okresný súd Prešov opravným uznesením zo 14. marca 2012 č. k. 10 C 156/2002-704 opravil
svoj rozsudok z 15. decembra 2010 č.k. 10 C 156/2002-647 v prvom výroku tak, že tento
po slovách sťaženia spoločenského uplatnenia dopĺňa slovami: „vo výške 1 608 084,60 €“,
a v druhom výroku tak, že tento po slovách zvýšenie bolestného dopĺňa slovami: „vo výške
136 426,57 €“.
Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. decembra 2012
sp. zn. 11 Co 46/2012 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením
vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanou. Žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol,
že vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach, v ktorých sa žalobkyňa domáhala jej
preskúmania a dospel k záveru, že jej odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa správne
žalobu zamietol z dôvodu premlčania žalobou uplatnených práv, a to tak čo do mimoriadneho
zvýšenia bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj čo do náhrady
vecnej škody. Nesprávny je ale právny názor súdu prvého stupňa, že došlo k prerušeniu
premlčacej doby počas vyšetrovania trestného činu. Podľa názoru odvolacieho súdu začiatok
plynutia premlčacej doby v prípade bolestného treba stanoviť na deň 13. mája 1998, kedy bol
vykonaný posledný operačný úkon, a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia na deň
13. mája 1999. Žalobou uplatnené práva na mimoriadne zvýšenie bolestného a na náhradu
za sťaženia spoločenského uplatnenia boli premlčané po uplynutí dvojročnej lehoty
(premlčacia doba pri bolestnom uplynula 13. mája 2000 a pri náhrade za sťaženie
spoločenského uplatnenia 13. mája 2001). Žalobkyňa uplatnila nárok na mimoriadne zvýšenie
bolestného a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až podaním z 9. júna 2008.
Dovtedy uplatnila len nárok na odškodnenie základného bodového ohodnotenia sťaženia
spoločenského uplatnenia a bolestného. Nárok na odškodnenie mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného sú pritom samostatné nároky, pri ktorých
osobitne plynie premlčacia doba. Posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia
bol vyhotovený 5. januára 2005 a žalobkyni bol doručený listom z 10. januára 2005.
Žalobkyňa tento posudok založila do súdneho spisu 1. februára 2005; týmto dňom
začala plynúť premlčacia doba čo do uplatnenia práva na mimoriadne zvýšenie bolestného
a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ žalobkyňa doručila súdu
1. februára 2005 posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, pričom už podala
žalobu proti žalovanej (teda vedela, že žalovaná zodpovedá za jej vzniknutú škodu), týmto
dňom jej začala plynúť premlčacia doba, ktorá uplynula 1. februára 2007. Žalobkyňa ale
právo na mimoriadne zvýšenie bolestného a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
a bolestného uplatnila až 9. júna 2008, po uplynutí premlčacej doby. So zreteľom na to dospel
odvolací súd k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku, preto ho podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Za správne označil tiež rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu
medzi žalobkyňou a žalovaným. V odvolacom konaní bola žalovaná úspešná, avšak odvolací
súd jej z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal náhradu trov odvolacieho konania
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie. Uviedla, že
v danom prípade jej postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Poukázala na rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 4/1997, ako aj na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“), napríklad I. ÚS 115/02, I. ÚS 352/06, I. ÚS 114/08, I. ÚS 236/06,
III. ÚS 72/2010 a vyslovila názor, že bolo zasiahnuté do jej práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) tým, že napadnuté rozhodnutie
je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé. Doslovne uviedla, že „namietaná
príčina spočíva v opakovane nesprávnej právnej argumentácii Krajského súdu, ktorý
vychádza z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia premlčacej
lehoty pri škode na zdraví v tomto konkrétnom prípade“. Podľa názoru dovolateľky
„neuralgickým bodom sporu o premlčanie sa stala otázka: o aké informácie sa musí jednať
aby sa zodpovednosť určitej osoby javila dostatočne pravdepodobnou“. Žalobkyňa v dovolaní
vyslovila presvedčenie, že námietka žalovanej o premlčaní nie je opodstatnená a vôbec
nemala byť zohľadnená aj preto, lebo sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd sa však nijako
nevysporiadal s argumentáciou žalobkyne, že vznesenie námietky premlčania žalovanou
je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako sa „nevysporiadal s detailným právnym
interpretačným rozborom, prečo nárok nemá byť premlčaný. Krajský súd jedine časť týchto
argumentov opakoval a nakoniec predložil svoj jeden, ktorý už bol metodologicky
vyvrátený“. Napokon sa odvolací súd „nevysporiadal s návrhom žalobkyne, aby v prípade
vydania potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky zásadného
významu“. Predmetnú argumentáciu doplnila žalobkyňa v prílohách dovolania, v ktorých
zároveň podala vysvetlenie, na akom skutkovom a právnom základe dospela k svojmu názoru,
že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Žiadala, aby dovolací
súd napadnutý rozsudok buď l. zmenil tak, že žalobe vyhovie aj vo zvyšku a žalobkyni prizná
náhradu trov dovolacieho konania 18 816,99 €, alebo 2. zrušil, spolu s ním zrušil
aj prvostupňový rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu vyslovila názor, že tento opravný prostriedok nie
je v danom prípade procesne prípustný, lebo žalobkyni nebola odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Základom dovolacej argumentácie je, že napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dôvody dovolania sú obdobné dôvodom
uvedeným už v odvolaní žalobkyne a doplnené sú o námietku, že odvolací súd sa dostatočne
nevyporiadal s otázkou rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi. V ďalšom žalovaná
spochybnila správnosť argumentácie žalobkyne, že napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnej interpretácii ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní a plynutí
premlčacej doby. Z týchto dôvodov žiadala, aby procesne neprípustné dovolanie bolo
odmietnuté a aby jej dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania 929,76 €.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala
včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právnym štátom. Jedným
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky súd
pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu rešpektovania
tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach,
ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne
stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný
prostriedok nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie
odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté
odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej
prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty
a podliehať určitým pravidlám.
2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Vzhľadom na to, že podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale
takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd
nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu
prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238
ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd
v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli
súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že
dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p.
Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 238 O.s.p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie
je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
žalobkyne preto z týchto ustanovení nevyplýva.
3. Žalobkyňa tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. „opakovane nesprávnou argumentáciou Krajského súdu,
ktorý vychádza z nesprávneho výkladu právnej normy upravujúcej začiatok plynutia
premlčacej lehoty pri škode na zdraví v tomto konkrétnom prípade“. K tomu je potrebné
uviesť, že nesprávnosť interpretácie alebo aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka
o premlčaní a plynutí premlčacej doby, je nesprávnosť, ktorá spadá do tej činnosti súdu,
pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery, teda do činnosti, ktorá
sa označuje právne posudzovanie veci. Takáto námietka sa z obsahového hľadiska netýka
nesprávneho „postupu súdu“ (viď § 237 písm. f/ O.s.p.), teda procesnej činnosti súdu
(procedúry prejednania veci), ale žalobkyňou tvrdeného nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom
konať (viď tiež ďalej bod 5. tohto uznesenia). Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle
§ 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu
a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým
vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.),
na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Najvyšší súd v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom
súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení
z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011 konštatoval, že „za odňatie možnosti konať
pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti
súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len
faktickú procesnú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012). K tomu treba dodať, že
ak „postupom súdu“ nie je samo rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“
vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia – odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob,
kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom
na ktoré súd rozhodol.
3.1. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1
ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti,
ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej
nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu
obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť
vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania
na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady
tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.)
a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým
ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle
§ 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel
od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod
(viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania
nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1
a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalobkyňou
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti žalobkyne konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
žalobkyne.
3.2. Žalobkyňa namietla, že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať
v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené,
a (podľa jej názoru) je nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia
občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený
aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto
názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní
dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“
a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších
senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré
zotrvávali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd
osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“. Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku
dovolací súd uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
opätovne zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia
dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“.
3.3. Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci,
sa riadi judikátom R 111/1998, v zásade by nemusel odôvodňovať, prečo sa od neho
neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobkyne ale napriek tomu uvádza
nasledovné:
3.3.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho
súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len
nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam
a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností,
ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania, dovolanie,
mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania
je aj jeho nepreskúmateľnosť (resp. žalobkyňou tvrdená „nepresvedčivosť“ alebo rovnako
namietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho procesné
oprávnenia. Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu
prvého stupňa, nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo
v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie
ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov
uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie
odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa
došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného
skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2
písm. c/ a d/ O.s.p.), alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo
právnu problematiku celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že
rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo
arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia
a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať
dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom
a výsledkami konania. Na druhej strane Občiansky súdny poriadok právnou úpravou
dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné
a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž
argumentácia dovolateľa takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na Občianskym súdnym
poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy
prípustnosti dovolania (§ 236 a nasl. O.s.p.). Rámec, ktorý je vymedzený týmito
obmedzeniami, nesmie dovolací súd prekročiť.
Ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené
zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní
(čl. 46 ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý
sa po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície,
než v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého
procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu, ktorými
sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku
zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd, ktorý musí
o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej neistoty, ktorá
už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“ (II. ÚS 172/03).
3.3.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1
až 3 O.s.p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním
výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Občiansky súdny poriadok v § 238 ods. 3 z možnosti dovolacieho prieskumu vylučuje
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení.
Keďže zákonodarca v tomto ustanovení vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s.p. nebolo možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo
by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, ale aj z materiálneho
hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p.
vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania možnosť dovolacieho
prieskumu v prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu neuvedeného v § 238
ods. 3 O.s.p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne) spočíva na úplne správnych
záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno
do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho
rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným, určitým, presvedčivým alebo relevantnú
problematiku plne vyčerpávajúcim.
3.3.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že
právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné
len mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom
je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné
a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok
je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná
právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd
posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil
by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí
tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého
rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok
– v tom znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní žalobkyne – podklad
v žiadnom z jeho ustanovení.
3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny
poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný) súd
vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť
rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej
zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty
osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne možno
prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované tým,
s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu
podstatu veci.
3.3.5. V danom prípade sa údajného nedostatočného odôvodnenia, resp. údajnej
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu týka aj námietka žalobkyne, že odvolací
súd sa nevysporiadal a/ „s detailným právnym interpretačným rozborom, prečo nárok nemá
byť premlčaný“, b/ že vznesenie námietky premlčania žalovanou sa prieči dobrým mravom
(k námietkam a/ a b/ viď tiež ďalej bod 5. tohto uznesenia), c/„s návrhom žalobkyne, aby
v prípade vydania potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu právnej otázky
zásadného významu“.
K naostatok uvedenej námietke (viď vyššie c/) dovolací súd uvádza, že najvyšší súd
už vo viacerých prípadoch uviedol, že oprávnenie založiť prípustnosť dovolania proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému by inak dovolanie nebolo
prípustné, zveruje ustanovenie § 238 ods. 3 O.s.p. výlučne odvolaciemu súdu. Posúdiť, či ide
o riešenie právnej otázky zásadného významu, prislúcha výlučne odvolaciemu súdu.
Rozhodovacia prax najvyššieho súdu už dávnejšie zaujala vo vzťahu k potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu záver, že ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku prípustnosť dovolania nevysloví, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či ide o vec
zásadného právneho významu (porovnaj tiež R 38/1993 a rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 16/2001, 3 Cdo 215/2007, 3 Cdo 254/2007, 3 Cdo 225/2009, 3 Cdo 20/2011).
Dovolací súd bez toho, aby sa vyjadroval k tomu, či právna otázka, ktorej
sa predmetná námietka žalobkyne týkala, (ne)opodstatňovala vyslovenie prípustnosti
dovolania podľa § 238 ods. 3 O.s.p., zdôrazňuje, že možnosť odvolacieho súdu vysloviť
prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.) nie je závislá
na návrhu účastníka. Ak účastník konania návrh na vyslovenie prípustnosti dovolania podá,
odvolací súd ho nie je povinný akceptovať. Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania
nepriznáva „procesné oprávnenie domôcť sa vyslovenia prípustnosti dovolania“. Ak odvolací
súd nevyhovie účastníkovi a nevysloví prípustnosť dovolania, nedochádza k odňatiu žiadneho
procesného oprávnenia účastníka, a teda ani k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď obdobne uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 296/2012 a 3 Cdo 94/2014).
Aj ústavný súd zastáva názor, v zmysle ktorého „zo žiadneho ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu vyhovieť požiadavke
účastníka konania na pripustenie mimoriadneho opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiu
z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Posúdenie
prípustnosti mimoriadneho opravného prostriedku z uvedeného dôvodu je na úvahe
odvolacieho súdu, pričom táto úvaha nemusí byť zdôvodnená“ (porovnaj II. ÚS 348/08).
4. Dovolanie spolu s prílohami obsahuje aj argumentáciu, ktorá naznačuje, že súdy
nemali pre rozhodnutie dostatok úplných a správnych skutkových podkladov. Dovolací súd
preto uvádza, že neúplnosť skutkových zistení alebo nesprávnosť skutkových záverov
sa v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu nepovažuje za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Pre úplnosť treba dodať, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania
a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou
súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu
konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy
na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť
pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov
nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť
ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad
uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z 31. marca 2011
sp. zn. 2 Cdo 29/2011).
5. Žalobkyňa namieta, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), a to predovšetkým v otázke účinkov žalovanou
vznesenej námietky premlčania, ďalej samotnej premlčacej doby, jej začiatku a plynutia a tiež
rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale
prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú
v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p.
ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobkyňa uvedený dovolací dôvod uplatnila
v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnuté
rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nevyplýva z § 238 O.s.p.,
nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalobkyne o dôvode zakladajúcom prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady
vymenované v § 237 O.s.p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalobkyne ako procesne
neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby
skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
7. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej účastníčke dovolacieho konania priznal dovolací
súd náhradu trov dovolacieho konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení § 243b ods. 5 O.s.p.)
spočívajúcu v odmene advokátskej kancelárii za 1 úkon právnej služby, a to vypracovanie
vyjadrenia žalovanej k dovolaniu žalobkyne [§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tieto úkony právnej služby určil dovolací
súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 370,14 €, čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
[§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €)] a daňou z pridanej hodnoty [§ 18 ods. 3 vyhlášky (75,59 €)]
predstavuje spolu 453,54 €. Pokiaľ žalovaná, zastúpená tou istou advokátskou kanceláriou
už v konaní na súdoch nižších stupňov, požadovala náhradu trov dovolacieho konania
aj za prevzatie a prípravu veci (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky), dovolací súd postupoval
v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 145/2010, 3 Cdo 339/2013, 5 Cdo 51/2009) a žalovanej náhradu trov za tento
úkon nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. júla 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková