Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5CoPr-1-2026.pdf
PDF · 195.57 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
K2-12Cpr/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Alžbety Beňákovej v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, D., zast. E. C. D., advokátom, so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, IČO: 50 901 028, proti žalovanému: TEPELNÉ HOSPODÁRSTVO spol. s r.o. Košice, so sídlom Komenského 7, Košice, IČO: 31679692, zast. GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 36856380, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a súvisiace nároky, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 6. októbra 2025 č.k. K2-12Cpr/3/2021-1304
r o z h o d o l :
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne: I. Určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi žalovaným listom doručeným žalobcovi dňa 22.4.2021, je neplatné. II. Zamieta návrh žalobcu na určenie, že pracovný pomer trvá. III. Určuje, že nemožno od žalovaného, ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobu ako zamestnanca naďalej zamestnával. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončí právoplatnosťou tohto rozsudku. IV. Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru v rozsahu 100 %. V. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania o určenie, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával v rozsahu 100 %.
2. Rozhodol tak druhým v poradí rozsudkom o žalobe, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané listom doručeným žalobcovi dňa 22.4.2021 je neplatné a s tým súvisiaci nárok o určenie, že pracovný pomer trvá a že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 2.1. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca pracoval u žalovaného ako majster elektroúdržby na základe pracovnej zmluvy zo dňa 19.2.1999 v znení jej zmien a dodatkov, na dobu neurčitú. Zároveň nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi bolo žalobcovi doručené dňa 22.4.2021. Nesporným bolo aj to, že žalobca listom zo dňa 14.6.2021 (čl. 31 spisu) požiadal žalovaného písomne, aby mu naďalej prideľoval prácu v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce.
3. Sporným medzi sporovými stranami bolo, či došlo k platnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnávateľa podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP, keď podľa žalobcu žiaden z troch dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru nedosahoval intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny ako aj z dôvodu, že v okamžitom skončení pracovného pomeru bez dátumu, nebolo pri skutkovej podstate uvedenej v bode 3 dostatočne skutkovo vymedzené, kedy konkrétne sa žalobca mal dopustiť porušenia pracovnej disciplíny. Vymedzenie obdobia od novembra 2020 do februára 2021, s označením 89-krát, bolo podľa žalobcu neurčité a nepreskúmateľné. Zároveň podľa neho nedostatočné zdokumentovanie kontrolných úkonov žalobcu nemôže byť považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny, najmä keď žalobca označil žalovanému dôkaz, ktorým sa jeho kontroly dajú preukázať presne a to kontrolou bezpečnostného systému, ktorý zaznamená každý vstup do OST. Podľa žalobcu pri dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedenom v bode 1., t.j. neoznámenie protiprávnej činnosti nadriadeného a dlhodobým zatajovaním tejto protiprávnej činnosti, nedodržal žalovaný zákonnú 2- mesačnú lehotu podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, v ktorej mohol dať žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, lebo žalobca ohľadne protiprávneho konania svojho nadriadeného F., G. informoval žalovaného už 11.2.2021, čo znamená, že ak by sa žalobca svojim konaním dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny (čo zároveň poprel), okamžité skončenie pracovného pomeru by bolo žalobcovi doručené po uplynutí prekluzívnej 2 mesačnej lehoty, ktorá by uplynula dňom 11.4.2021, pričom k doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru došlo až dňa 22.4.2021. K bodu 3. okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobca namietal, že mailom zo dňa 23.10.2021 bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny (teda na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny) a nedodržanie vnútorných predpisov v tom smere, že pridelené služobné OMV D. používal bez súhlasu na súkromné účely a bola mu odobratá výkonnostná odmena. Následne mailom z 1.3.2021 žalovaný vyzval na zdokumentovanie činnosti za obdobie október 2020-február 2021 v súvislosti s používaním tohto služobného OMV a upozornil ho na to, že v prípade opakovaného porušenia pracovnej disciplíny sa to bude považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Podľa žalobcu nie je možné považovať rovnaké porušenie pracovnej disciplíny za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca najskôr poprel, že by použil služobné motorové vozidlo na súkromné účely. V priebehu konania to žalobca priznal, ale poukázal na to, že rovnakého porušenia pracovnej disciplíny, používania služobného motorového vozidla na súkromné účely, sa dopustili aj iní zamestnanci žalovaného, ktorých služobné vozidlá v čase obeda boli zaparkované v mieste ich bydliska, resp. pri stravovacích zariadeniach, pričom nikdy im to nebolo zo strany žalovaného vytýkané a už vôbec to nebolo považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny.
4. Sporným medzi sporovými stranami bolo aj to, či došlo k riadnemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, tak ako to má na mysli § 74 ZP v spojení s § 237 ZP. Ťažisko argumentácie žalobcov totiž spočívalo na tom, že aj napriek tomu, že žalovaný predložil zápis z prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP zo dňa 22.4.2021, nedošlo k riadnemu prerokovaniu, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom nebolo prerokované s príslušným orgánom zástupcu zamestnancov, ale len s jeho predsedom a to bez toho, aby príslušnému orgánu OZ KOVO Tepelné hospodárstvo bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru žalovaného vyjadriť (resp. nevyjadriť). Podľa žalobcu totiž nebol dostatočný časový priestor (primeraná doba) medzi prerokovaním so zástupcom zamestnancov a vlastným vykonaním výpovede tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť.
5. Vec právne posúdil podľa § 68 ods. 1, 2, 3, § 70, § 77, § 81, § 38 ods. 1 a 4, § 17 ods. 2, § 74, § 237 ods. 1, 2 písm. d), ods. 3 a 4 Zákonníka práce. 5.1. Konštatoval, že považuje všetky tri skutkové podstaty okamžitého skončenia pracovného pomeru za dostatočne skutkovo, ale aj časovo vymedzené, keď sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že vymedzenie spôsobom od novembra 2020 do februára 2020 nie je dostatočným časovým vymedzením. 5.2. Dospel tiež k záveru o tom, že došlo k riadnemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov ZO OZ KOVO Tepelné hospodárstvo, a to za argumentácie bližšie uvedenej v bode 35. napadnutého rozsudku. 5.3. Súd ozrejmil inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru s dôrazom na to, že naplnenie tejto skutkovej podstaty bude najčastejšie súvisieť so zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ust. § 81 ZP. Závažné porušenie pracovnej disciplíny musí zamestnávateľ preukázať a ak ide o zamestnanca, musí byť zavinené aspoň z nedbanlivosti. Ide
o porušenie právnych povinnosti zo strany zamestnanca, ktoré mu vyplývajú zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z vnútorných predpisov zamestnávateľa, z pracovnej zmluvy alebo kolektívnej zmluvy. Ak ide skutočne o závažné porušenie pracovnej disciplíny, zamestnávateľ má možnosť sa rozhodnúť, či zvolí výpoveď, alebo uplatní okamžité skončenie pracovného pomeru.
6. Súd k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol, že z hľadiska časového sledu, z listinných dôkazov predložených samotným žalobcom, (emailová komunikácia, ktorá prebiehala medzi žalobcom a pánom G., po tom, čo tu bola žiadosť pána G. o jeho preradenie (H./XXXX z 2.2.2021, a to najmä maily z 16.2.2021 a 22.2.2021, podania doručené žalovanému 8.3.2021), na ktoré poukazoval, žalobca k oznámeniu vo vzťahu k nadriadenému G. pristúpil skutočne až potom, čo bol degradovaný, pohnútkou tu teda bola aj pomsta nadriadenému, ale samotné neoznámenie podozrení z odcudzenia majetku žalovaného jeho nadriadeným G. z hoc aj z vyššie uvedenej pohnútky žalobcu, súd nepovažuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, aby to s ohľadom aj na ďalšie okolnosti, na ktoré súd musí vziať zreteľ, a to je funkcia žalobcu, jeho doterajší postoj k plneniu úloh, to či svojim konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod., zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Predovšetkým, žalobca bol vo funkcii podriadeného vo vzťahu k pánovi G. a už skôr v roku 2019 tu medzi nimi vznikol spor ohľadne pridelenia ochranných pomôcok žalobcovi, ktorý bol v tom čase starobný dôchodca. Žalobca tak mohol mať strach uvedené podozrenia (bez absencie dôkazov) voči svojmu nadriadenému nahlásiť žalovanému, okrem toho žalobca sám uviedol, že mal strach to oznámiť aj z dôvodu, či sa aj ostatní zamestnanci nebudú báť o tom hovoriť (čl. 65, čl. 173). Napokon zo zisteného skutkového stavu vyplynulo, že bola u žalovaného zistená škoda vo výške približne 240 eur, ktorú však nespôsobil žalobca, ale jeho nadriadený pán G., vo vzťahu ku ktorému už ale žalovaný nevyvodil žiadne následky. Žalovaný s nadriadeným žalobcu, pánom G., ukončil pracovný pomer dohodou. Zo zápisu z vyšetrovacej komisie z 8.4.2021 zriadenej žalovaným vyplynulo, že ani po vypočutí žalobcom označených zamestnancov žalovaného (I., J., K., A.) nevyšlo najavo žiadne rozkrádanie z obvinení predostretých žalobcom. Teda samotné podozrenia z rozkrádania, sa interným vyšetrovaním nepotvrdili. Súd zdôraznil, že aj žalovaný by svojou vlastnou priebežnou inventarizáciou mohol preveriť, či došlo resp. nedošlo k rozkrádaniu jeho majetku v označenom období, ktorú inventúru však žalovaný nevykonal, čo vyplýva z výpovede svedka J. D. (čl. 224). To, že, na zasadnutí vyšetrovacej komisie dňa 31.3.2021 žalobca uviedol, že zatiaľ oznámil len 2 % z toho, čo zobral pán G. zo spoločnosti žalovaného (toto tvrdenie žalobcu potvrdil vo svedeckej výpovedi svedok E. A. na čl. 185), nedokazuje, že by táto škoda aj skutočne vznikla. Žalobca totiž mohol mať len podozrenie z protiprávnej činnosti jeho nadriadeného, nedisponoval však relevantnými dôkazmi. Navyše žalobcovi po tom, čo tento na požiadavku pána D. emailom dňa 9.4.2021, oznámil predsedovi vyšetrovacej komisie rozsah pracovných hodín v roku 2019 odpracovaných zamestnancami žalovaného (čl. 92) na nehnuteľnosti u jeho nadriadeného (oznámil teda aj túto protiprávnu činnosť jeho nadriadeného), odpovedal mailom predseda vyšetrovacej komisie v ten istý deň „ďakujem to mi stačí“. Teda protiprávna činnosť nadriadeného nemala spočívať „len“ v odcudzení majetku žalovaného, ale i v inej jeho činnosti (vodení zamestnancov žalovaného v pracovnej dobe vykonávať práce na jeho nehnuteľnosti). Žalovaný však sám nemal záujem vykonávať ďalšie vyšetrovanie v tomto smere, hoci sa nadriadený žalobcu pán G. pred vyšetrovacou komisiou priznal, že na jeho dome vykonávali cez pracovnú dobu práce zamestnanci žalovaného (čl. 65). Práve týmto ďalším vyšetrovaním by žalovaný mohol zistiť, či mu vznikla aj iná škoda (iná než odcudzenie majetku žalovaného). Žalovaný dokonca nevyvodil žiadnu zodpovednosť ani voči konkrétnym zamestnancom, ktorých mal počas pracovnej doby použiť pán G. na prácu na svojej nehnuteľnosti. Súd tak uzatvára, že predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru malo byť okrem iného aj dlhodobé neoznámenie podozrení z odcudzení majetku žalovaného, ale napokon ani tieto podozrenia sa v rámci vyšetrovania nepotvrdili (okrem škody 240 eur, ktorú však nespôsobil žalobca). V tejto súvislosti súd poukazuje na zásadu, že pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny treba vychádzať z preukázaných skutkových okolností, nie zo špekulatívnych odhadov. Súd zároveň nemal nijako preukázané, že by žalobca na tomto konaní svojho nadriadeného priamo participoval. Pri posudzovaní tohto prvého dôvodu súd vzal na zreteľ aj iné ďalšie vyššie uvedené okolnosti pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobcom. Súd predovšetkým prihliadol k osobe žalobcu a plneniu jeho pracovných úloh, žalobca bol u žalovaného zamestnaný od roku 1999, teda viac ako 20 rokov, počas celého tohto obdobia si svedomite plnil pracovné úlohy, nebolo mu vytýkané žiadne porušenie pracovnej disciplíny (okrem upozornenia zo dňa 23.10.2020), preto súd dospel k záveru (aj vzhľadom na okolnosti uvedené v bode 44., 45. odôvodnenia), že nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobcom. Súčasne ako nedôvodnú vyhodnotil námietku
žalobcu, že žalovaný pri tomto prvom dôvode nedodržal zákonom stanovenú dvojmesačnú subjektívnu lehotu na danie okamžitého skončenia pracovného pomeru.
7. K druhému dôvodu porušenia pracovnej disciplíny súd uviedol: Žalobca adresoval vedeniu spoločnosti list zo dňa 19.4.2021, v ktorom poukazoval na protiprávne konanie jednotlivých osôb pôsobiacich u žalovaného. List nebol určený tretím osobám, ale výlučne fyzickým osobám pôsobiacim u žalovaného, a preto nemohol poškodiť jeho dobré meno ani spôsobiť iný nepriaznivý následok. Žalobca v ňom neútočil na spoločnosť samotnú, ale namietal konanie konkrétnych osôb. Ani v tomto prípade preto nemožno hovoriť o závažnom porušení pracovnej disciplíny aj vzhľadom na osobu žalobcu, tak ako to súd uviedol v bode 39 odôvodnenia. Ohľadne tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru súd poukazuje aj na totožný názor odvolacieho súdu (bod 13. odôvodnenia).
8. K tretiemu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre opakované nedodržiavanie zákazu používať služobné motorové vozidlo na súkromné účely súd uviedol, že sám žalovaný prvé porušenie povinnosti zákazu používať pridelené služobné motorové vozidlo na súkromné účely vyhodnotil u žalobcu ako menej závažné porušenie pracovnej disciplíny (viď bod 28 rozsudku- email zo dňa 23.10.2020), pričom za toto porušenie bol žalobca postihnutý krátením odmien. Pokiaľ aj po následnej kontrole bolo zistené, že žalobca nedodržuje tento zákaz, čo v konaní aj vyšlo najavo, nakoľko žalobca v sledovanom období teda od novembra 2020 do februára 2021 napriek výzve jeho nadriadeného F. L. nepredložil výstup z kontrol OST v podobe prevádzkového denníka, mohol takéto porušenie, na ktoré upozornil žalobcu mailom zo dňa 1.3.2021, žalovaný považovať len za opakované menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a nie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zamestnávateľ teda nemohol prekvalifikovať to isté menej závažné porušenie pracovnej disciplíny na závažné porušenie pracovnej disciplíny. Napokon, neuniklo pozornosti súdu (z predložených kníh jázd viacerých služobných vozidiel), že napriek tomu, že odo dňa 15.1.2021, kedy bol prijatý prevádzkový predpis pre autoprevádzku (zmena č. 8), a od ktorého dňa mohli služobné motorové vozidlá na súkromné účely využívať len členovia manažmentu spoločnosti, viacero zamestnancov v rozpore s týmto rozhodnutím využívalo služobné OMV na súkromné účely. Uvedené potvrdil svedok J. D. (zamestnanec žalovaného) vo svojej výpovedi, že dva notoricky známe prípady porušovania boli zaznamenané u žalobcu a F. G.. Okrem žalobcu, však žalovaný u iných zamestnancov, napr. u M. J., E. N., J. B., takéto konanie už po 15.1.2021 toleroval a nepovažoval to za porušenie pracovnej disciplíny a už vôbec nie za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak zamestnávateľ takéto konanie dlhodobo akceptoval u iných zamestnancov, nemožno ho v prípade žalobcu hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by samo osebe odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru. Aj pri tomto dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru vzal súd na zreteľ to, že žalobca pracoval u žalovaného viac ako 20 rokov, svedomite si plnil pracovné úlohy, nebolo mu vytýkané žiadne porušenie pracovnej disciplíny.
9. V súlade s uloženou povinnosťou zo strany odvolacieho súdu hodnotiť všetky tri dôvody nielen samostatne, ale aj vo vzájomných súvislostiach konštatoval, že v prejednávanom spore sa jednalo o tri samostatné skutkové podstaty (nie dielčie), pričom ani jednu z nich nevyhodnotil ani jednotlivo a ani vo vzájomnom súhrne (aj s ohľadom na intenzitu) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, teda nedosahujúcej také intenzívne porušenie pracovných povinností, ktoré by bolo možné považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) ZP.
10. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami, s prihliadnutím na povahu konania žalobcu, na jeho dlhoročný bezproblémový pracovný pomer u žalovaného a na zásadu primeranosti sankcie, dospel súd k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom bolo neplatné. Súd pri tomto závere vychádzal aj zo zásad ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej je okamžité skončenie pracovného pomeru najprísnejším opatrením pracovného práva a možno ho použiť len v prípade, ak správanie zamestnanca dosiahne intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a ak nepostačuje miernejšie opatrenie (napr. sp.zn. 5Cdo 92/2010, 3 Cdo 146/2013). Judikatúra dlhodobo zdôrazňuje, že pri posudzovaní sa prihliada aj na osobu zamestnanca, doterajší priebeh pracovného pomeru a následky konania pre zamestnávateľa.
11. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, žalovaný navrhol a tvrdil, že tu existujú dôvody pre ktoré nemožno spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobcu, pričom tieto dôvody, ako nelojálnosť, šírenie nepodložených tvrdení o žalovanom, jeho zamestnancoch,
podložil dôkazmi-facebookovými príspevkami, ktoré žalobca verejne zdieľa na svojom FB účte. Žalobca nepoprel, že zdieľa informácie zo svojho FB účtu verejne, kde tvrdí napr. že piati vysokopostavení zamestnanci podniku „Tepelné nehospodárstvo“ zneužívali rovnakých elektrikárov cez pracovnú dobu. Žalobca sa však bráni tým, že ide o fiktívny podnik, pričom osoby a obsadenie sú náhodné. Žalobca píše o dosadenom námestníkovi, ktorý mal požiadať už prepusteného vedúceho údržby, aby aj k nemu poslal tých istých štyroch elektrikárov, ktorých zneužíval prepustený vedúci údržby. Žalobca v ďalšom príspevku uvádza: “ Potom aj vy (spomína námestníka) všetci budete môcť klamať, lebo dôkazy o vašich klamstvách ostanú v počítači.“ Uvádza, že ide o rozkrádanie a zneužívanie funkcií od pána F. G. L. J. F. L..., má o týchto skutkoch vedomosť ústnu od 11.2.2021, v ďalšom uvádza“ „opíšem Vám podanie, ktoré bolo podané oficiálne do podateľne dňa 8.3.2021-Žiadosť o prešetrenie-podanie“, pričom z neho aj cituje bez uvedenia celých priezvisk. V závere tohto príspevku uvádza, že chce aby aj klamári, pokrytci a farizeji mohli dostať darčeky. 11.1. Rozhodnutie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej (pri neplatnom skončení pracovného pomeru) zamestnával, predstavuje výnimku z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení. Zákonník práce v uvedenom ustanovení explicitne nedefinuje množinu prípadov, ktoré je potrebné kategoricky spájať s naplnením predpokladov pre takéto určenie, naopak, pre rozhodnutie o dôvodnosti takého návrhu zamestnávateľa ponecháva konajúcemu súdu voľnú úvahu pri hodnotení osobitostí každého konkrétneho prípadu. Keďže možnosť súdu rozhodnúť o tom, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predstavuje výnimku z pravidla o trvaní pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení, za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, konajúci súd je povinný prihliadať v tomto smere na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tejto časti konania (hoci v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v pozícii žalovaného) presúva dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodnosti uplatneného návrhu. 11.2. Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, aj pri konštatovaní neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru môže súd rozhodnúť, že už nie je možné spravodlivo požadovať pokračovanie pracovného pomeru, ak sú predložené závažné dôvody. Toto ustanovenie umožňuje súdu aplikovať princíp spravodlivosti a ochrany zamestnávateľa pred prípadným zneužitím práva zamestnancom. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3CdoPr/6/2024 zdôraznil, že posúdenie otázky, či je možné spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie zamestnanca, predstavuje samostatný nárok, ktorý je potrebné hodnotiť vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a zásadu dobrých mravov. 11.3. Po preskúmaní dôvodov uvádzaných žalovaným, pre ktoré tento žiada, aby súd rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával, ako aj ním priložených FB príspevkov, ktoré zverejňuje žalobca súd dospel k záveru, že hoci žalobca formálne prezentuje svoje príspevky ako „vymyslený príbeh“, používa názov „Tepelné nehospodárstvo“ v skutočnosti ide o zjavnú hru na názov reálne existujúceho podniku Tepelné hospodárstvo (žalovaný). Okrem toho žalobca uvádza postavu „námestníka A.“, kde iniciálka „A.“ jednoznačne odkazuje na známeho námestníka L. - čo je verejne zistiteľné (napr. cez internet. portál I.). Je preto veľmi pravdepodobné, že bežný čitateľ si tieto príspevky spojí s reálnym podnikateľským subjektom-žalovaným a jeho riadiacim pracovníkom. Tieto príspevky obsahujú expresívne výrazy ako „klamári“, „farizeji“, „zlodeji“ a opisujú údajné zneužívanie zamestnancov v danom podniku. Dokonca žalobca na svojom FB profile zverejnil podanie, ktoré sa vyslovene týka žalovaného a ktoré je súčasťou spisu v prejednávanej veci. Takéto verejné vystupovanie žalobcu nemožno chápať iba ako literárnu fikciu, ale objektívne pôsobí ako útok na dobré meno žalovaného a jeho vedúcich pracovníkov. Žalobca týmto spôsobom zásadne narušil vzťah dôvery, ktorý je nevyhnutným predpokladom ďalšieho trvania pracovného pomeru. Už samotný charakter a verejný dosah týchto príspevkov vedie k záveru, že vzájomná spolupráca strán je prakticky vylúčená.Za tejto situácie súd dospel k záveru, že hoci okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu je neplatné, nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalovaný zamestnávateľ žalobcu naďalej zamestnával, keďže žalobca dlhodobo a verejne prezentuje príspevky, ktoré sa síce navonok označujú za fiktívne, no v očiach verejnosti sú jasne priraditeľné k žalovanému a jeho manažmentu a zásadným spôsobom poškodzujú jeho dôveru i dobré meno.
12. Nakoľko súd vyhovel návrhu žalovaného a určil, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobcu ako zamestnanca (výrok III.), nebolo možné vyhovieť návrhu žalobcu na určenie, že pracovný pomer trvá, preto tento návrh žalobcu súd výrokom II. zamietol. Z dôvodu, že súd vyhovel tomuto návrhu žalovaného, súd vo výroku III. súčasne určil, že pracovný pomer sa skončí právoplatnosťou tohto rozsudku.
13. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal v konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru plný úspech, priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nakoľko žalovaný bol úspešný čo do určenia, že od neho nemožno požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával, súd mu voči žalobcovi priznal nárok na náhradu týchto trov v plnom rozsahu. Súčasne vo vzťahu k trovám konania nevzhliadol dôvod na aplikáciu § 257 CSP.
14. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsahu jeho výrokov II., III. a V. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h), ktoré slovne vyjadril tak, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 14.1. Nesúhlasil s tým, akým spôsobom súd odôvodnil výrok III. Nesúhlasil s názorom súdu, že by jeho príspevky zverejnené na FB mali byť prejavom neúcty žalobcu voči žalovanému ako zamestnávateľovi a že by boli spôsobilé zásadným spôsobom poškodiť jeho dôveru i dobré meno. Uviedol, že po viac ako troch rokoch potom, ako s ním bol podľa jeho názoru neplatne rozviazaný pracovný pomer, rozhodol sa na svojom osobnom FB účte na pokračovanie zdieľať príspevok – fiktívny príbeh inšpirovaný jeho osobnou skúsenosťou. To, že nepôjde o reálne príbehy, ale o fikciu, žalovaný uviedol už v úvode prvého príspevku. Jeho príspevky v žiadnom prípade neboli namierené proti žalovanému a motívom konania žalobcu vo všeobecnosti bolo upozorniť na praktiky v spoločnostiach, ktorých vlastníkmi nie sú súkromné osoby, ale mestá, a teda ide o spracovanie verejných finančných prostriedkov, pričom sa inšpiroval vlastnou skúsenosťou. Príspevky zverejňoval na svojom osobnom profile, ktorý je síce verejne prístupný, ale to neznamená, že jeho obsah bol aktívne šírený, pretože k obsahu príspevkov je možné dostať sa iba ich cieleným vyhľadávaním. Nesúhlasil so záverom súdu, že by si bežný čitateľ tieto príspevky mohol spojiť s reálnym podnikateľským subjektom - žalovaným a jeho riadiacim pracovníkom. V príspevkoch píše o akomsi Tepelnom nehospodárstve, ktoré si čitateľ môže spájať s Tepelným hospodárstvom, ale to neznamená, že si ho bez ďalšieho musí spojiť priamo so žalovaným. Je zrejmé, že žalovaný nie je jedinou spoločnosťou s takýmto obchodným menom. Potom ako žalobca poukázal na protiprávne konanie nadriadeného, bolo mu zo strany žalovaného doručené okamžité skončenie pracovného pomeru za porušenie pracovnej disciplíny, za ktoré iným zamestnancom nebolo doručené ani upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca v konaní preukázal, že zo strany žalovaného nebola ani snaha zistiť skutočnú škodu, ktorá vznikla konaním, ku ktorému sa jeho priamy nadriadený priznal. Naopak zo strany kontrolných orgánov žalovaného bola snaha vzniknuté podozrenie neprešetriť. Práve takéto konanie inšpirovalo žalobcu k tomu, aby vo svojich príspevkoch poukazoval na rovnaké protispoločenské konanie vo fiktívnej spoločnosti. 14.2. Súdom vyslovený názor, že žalobca k oznámeniu voči F. G. pristúpil potom, ako bol degradovaný, a teda pohnútkou mala byť pomsta, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca nebol žiadnym spôsobom nikdy degradovaný a až do doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru vykonával funkciu majstra elektroúdržby. 14.3. Rovnako žalovaný v konaní nepreukázal, že by následkom konania žalobcu došlo k poškodeniu dobrého mena žalovaného, škode na majetku, k ohrozeniu života či zdravia ostatných zamestnancov, či iných osôb. 14.4. Cieľom jeho príspevkov nebolo poškodiť dobré meno spoločnosti, návrh žalovaného na rozhodnutie, že nie je spravodlivé požadovať od žalovaného, aby žalobcu naďalej zamestnával nie je dôvodný. 14.5. Odvolaním napadnutý aj výrok II. je závislým výrokom k odvolaním napadnutému výroku III., ktorým súd určil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončí právoplatnosťou tohto rozsudku. 14.6. Okrem toho nesúhlasil so záverom súdu o tom, že došlo k riadnemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcom ZO OZ KOVO Tepelné hospodárstvo. Aj keď zákon nestanovuje formu prerokovania výpovede a neustanovuje teda povinnosť, aby nevyhnutne k prerokovaniu muselo dôjsť ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán, prerokovanie neznamená, že by sa malo prikročiť k spoločnému zasadnutiu zamestnávateľa a odborovej organizácie a ani zákon bližšie nestanovuje podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová organizácia konať. Požiadavky, že má výpoveď má byť vopred prerokovaná vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovú organizáciu musí obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti odborovej organizácii o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede, mala ubehnúť primeraná doba tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť. Oznámenie okamžitého skončenia pracovného pomeru predsedovi ZO OZ menej ako 30
minút pred jeho doručením zamestnancovi nie je možné považovať za splnenie povinnosti uloženej zamestnávateľovi v § 74 OZ. To, že nedošlo k prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru pred jeho doručením žalobcovi, ale až 22.4.2021 o 14.00 hod., potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok O.. 14.7. Z uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu rozsudok v napadnutej časti zmeniť a vyhovieť návrhu žalobcu, že pracovný pomer trvá a návrh žalovaného na určenie, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, zamietnuť a žalobcovi priznať plný úspech v odvolacom konaní.
15. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v rozsahu jeho výrokov I. a IV. z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1písm. d), f) a h) CSP. 15.1. Mal za to, že prvostupňový súd sa rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi namietanými žalovaným nezaoberal buď vôbec, ignoroval ich, resp. sa k nim nevyjadril. Rozhodnutie preto podľa jeho názoru trpí závažnými právnymi vadami ako arbitrárnosť prijatých právnych záverov, chýbajúce riadne právne zdôvodnenie týchto záverov bez opory v skutkovom stave a dôkazoch. Uvedené vady sú príčinou nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 15.2. V súvislosti s prvým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zopakoval, že so žalobcom bol okamžite ukončený pracovný pomer z dôvodu, že bol dlhodobo vedome súčinný pri protiprávnych konaniach, a to najmä ich neoznámením, neprekazením, mlčaním o nich. Súd ale podľa jeho názoru prekvapivo dospel k názoru, že v prípade konania žalobcu síce išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, avšak nie s intenzitou pre uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď súd v bodoch 43. a 44. bagatelizuje konanie žalobcu, ako i dôsledky dlhodobej súčinnosti žalobcu pri krytí protiprávnej činnosti žalobcu vo vzťahu k majetku žalovaného a s takýmto záverom nemožno súhlasiť. V prvom rade je potrebné posudzovať vec s ohľadom na motív konania žalobcu, ktorému skúmaniu sa súd účelovo vyhol. Z vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k inému záveru, a to, že jediným motívom konania žalobcu bola pomsta voči nadriadenému zamestnancovi. Žalobca použil kompromitujúce informácie, o ktorých mal dlhodobo vedomosť ako nástroj nátlaku za účelom dosiahnutia vlastného cieľa a záujmu, a to pod hrozbou ich oznámenia žalobcovi ako zamestnávateľovi v prípade nesplnenia ultimatívnych podmienok žalobcu jemu nadriadeným zamestnancom. Žalobca bol dlhodobo súčinný pri rozkrádaní majetku žalovaného a rezignoval na základnú prevenčnú povinnosť zamestnanca chrániť majetok zamestnávateľa pred poškodením, stratou, zničením, zneužitím a príkaz nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa v zmysle § 81 písm. e) Zákonníka práce. V druhom rade nesúhlasil s posúdením konkrétnej intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcu v súvislosti s prvým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď odvolateľ mal na vec iný pohľad, ktorý súčasne ozrejmil bližším spôsobom v podanom odvolaní. Z označenej komunikácie (mail žalobcu zo dňa 16.2021, z listiny bez uvedenia názvu a dátumu, ktorá začína vetou dňa 3.2.2021 som zavolal F. L...., žiadosť o preverenie bossingu zo dňa 11.3.2021, mail žalobcu zo dňa 9.4.2021) je zrejmé, že zakrýval dlhodobé rozkrádanie minimálne od roku 2017-2018, avšak túto skutočnosť súd nebral v úvahu. Preto nešlo o jednorazové zlyhanie žalobcu, ale o dlhodobé vedomé a pokračujúce porušovanie jeho základnej povinnosti podľa § 81 písm. e) Zákonníka práce. Pokiaľ navyše súd tvrdí, že nevyšlo najavo žiadne rozkrádanie z obvinení predostretých žalobcom, opak je pravdou, o čom svedčí preukázaná škoda vo výške 240 Eur, a teda potvrdilo sa, že tvrdenia žalobcu sú založené na reálnom základe, avšak neoznámením informácií zamestnávateľovi včas, žalobca zásadným spôsobom znemožnil zamestnávateľovi ochrániť svoj ďalší majetok a oprávnené záujmy. Pokiaľ žalobca oznámil iba 2 % zo všetkých krádeží u žalovaného, potom neoznámil 98 % ostatných, čím porušil prevenčnú povinnosť bez ohľadu na prípadný následný vznik škody a znemožnil zamestnávateľovi riadne krádeže majetku preveriť a vyvodiť z toho následky. 15.3. V ďalšom sa nestotožnil s právnym posúdením veci súdom, pokiaľ išlo o žalovaným vytýkané druhé porušenie pracovnej disciplíny. Záver súdu podľa bodu 47. odôvodnenia rozsudku je zjavne v rozpore s obsahom listu zo dňa 19.4.2021. Ak by išlo o list vyslovene súkromným osobám, potom by ho žalobca nedoručoval žalobcovi a neoslovoval by F. P. ako riaditeľa a F. L. ako námestníka a neriešil by otázky týkajúce sa riadenia spoločnosti a takýto záver je svojvoľný, bez právnej logiky a hraničí s prekrúcaním práva a ide o tak závažný nedostatok, ktorý napĺňa okrem iného aj dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Hrubá a v zamestnaní neprípustná komunikácia je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, nakoľko nemožno požadovať od zamestnávateľa, aby čo i len po výpovednú dobu zamestnával zamestnanca, ktorý nerešpektuje zásady slušného chovania a autoritu nadriadených. 15.4. V súvislosti s uloženou povinnosťou tunajšiemu súdu zo strany odvolacieho súdu povinnosť vyhodnotiť všetky tri dôvody nielen samostatne, ale aj vo vzájomných súvislostiach, uviedol, že súd
v bode 49. odôvodnenia rozsudku poskytuje k tomu iba jednu jedinú vetu bez preskúmateľného odôvodnenia. 15.5. Zo všetkých uvedených dôvodov navrhol odvolaciemu súdu zmeniť výrok I. tak, že žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zamieta a že odvolací súd mení výrok IV. tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súčasne navrhol, aby odvolací súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
16. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho odvolacie námietky považuje za nedôvodné, keď mal za to, že vo vzťahu k napadnutým výrokom II., III. a IV. prvostupňový súd poskytol dôsledné a riadne preskúmateľné odôvodnenie založené na správne zistenom skutkovom stave a správnom právnom posúdení veci. V medziľudských vzťahoch sa očakáva slušnosť, korektnosť a v pracovnoprávnych vzťahoch navyše aj vzájomná dôvera a lojalita, nie drzosť, nevraživosť a arogancia, a práve to je jeden zo zásadných dôvodov, prečo nie je možné žalobcu ďalej u žalovaného zamestnávať. Žalobca svojim správaním a najmä konaním stratil dôveru u svojho zamestnávateľa, a preto tohto nie je možné nútiť, aby s takouto osobou ďalej spolupracoval a ešte mu za to aj platil. Navrhol preto žalobcom napadnuté výroky rozsudku ako vecne správne potvrdiť.
17. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu, ktorý konanie žalobcu vymedzené ako prvý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, aby s ohľadom aj na ďalšie okolnosti zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Rovnako sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie ohľadne druhého dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože nebolo sporné, že list bol adresovaný konkrétnym osobám, a to spôsobom vylučujúcim, aby sa o jeho obsahu dozvedeli tretie osoby, a preto nemohol poškodiť dobré meno žalovaného a ani mu spôsobiť iný nepriaznivý následok. Nesúhlasil ani s tvrdením odvolateľa o tom, že by sa súd nezaoberal rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi a že by jeho rozhodnutie trpelo závažnými právnymi vadami ako arbitrárnosť prijatých právnych záverov. Súčasne zotrval na svojom podanom odvolaní, na základe čoho navrhol rozsudok vo výrokoch napadnutých odvolaním žalovaného potvrdiť.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné.
19. Predmetom konania je určenie neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru a s tým súvisiace ďalšie nároky, v rámci ktorého žalovaný požadoval určenie, že od neho ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 19.1. Aj keď súd vyhovel žalobe v rozsahu určenia okamžitého skončenia pracovného pomeru ako neplatného, súčasne určil, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 19.2. Strany sporu podali odvolania proti všetkým výrokom rozsudku, ktoré vyznievali v ich neprospech, preto sa odvolací súd v prvom rade zaoberal posúdením opodstatnenosti odvolania podaného žalovaným proti výroku I., na posúdení ktorého nadväzovali ďalšie odvolaniami napadnuté výroky.
20. Odvolateľ (žalovaný) napadnutý výrok I. odôvodnil uplatnením viacerých odvolacích dôvodov.
21. Pokiaľ išlo o odvolateľom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 od. 1 písm. d) CSP, tento dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu alebo vypočutie svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. 21.1. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že v odvolaní uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na ich danosť. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, akú inú vadu má konanie vedené na súde prvej inštancie, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a sám takúto vadu nezistil.
21.2. Odvolací súd sa navyše domnieva, že odvolateľ predmetný odvolací dôvod uplatnil v súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozsudku, ktorá námietka ale nespadá pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
22. Aj keď odvolateľ neuviedol odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP ani označením jeho slovného znenia, ani odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, ktoré ho upravuje, uvedené nebránilo odvolaciemu súdu, nepristupujúc k podanému odvolaniu a k jeho náležitostiam príliš formálne, aby podľa obsahu vzhliadol uplatnenie aj tohto odvolacieho dôvodu, pretože odvolateľ nepochybne podané odvolanie odôvodnil (aj) namietaním, že súd sa rozhodujúcimi skutočnosťami a dôkazmi namietanými žalovaným nezaoberal a že právne závery súdu sú arbitrárne, lebo podľa neho ide o chýbajúce riadne zdôvodnenie týchto záverov bez akejkoľvek opory v skutkovom stave a dôkazoch, čo spojil do námietky nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 22.1. K namietanej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca, či žalovaný, sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS188/06). 22.2. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať iba také rozhodnutie, z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný. Pod tento pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodnuté alebo, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku skutkových dôvodov, nie na dielčich nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Musí sa pritom jednať o vady skutkových zistení, o ktoré súd opiera svoje rozhodovacie dôvody. Za také vady možno považovať iba prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu v žalobe a prečo považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy, ak ide právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. 22.3. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 22.4. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej, v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil a vysporiadal sa s každou relevantnou argumentáciou strán sporu, pričom vo svojej argumentácii je súd koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver judikovaný vo výrokovej časti rozhodnutia. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, z akých právnych úvah vychádzal, zhodnotiac pritom všetky relevantné námietky a argumentáciu strán sporu v priebehu sporu na súde prvej inštancie. V otázke povahy konania/opomenutia vymedzeného v okamžitom skončení pracovného pomeru ako jeho dôvod (otázka intenzity porušenia pracovnej disciplíny) súd zohľadnil jednotlivé kritériá pri posudzovaní, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade išlo zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ktoré zo zisteného skutkového stavu vyplynuli a tieto podrobil úvahe preskúmateľným
spôsobom so záverom, kedy vo vzťahu k žiadnemu jednotlivému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nedospel k záveru o závažnom porušení pracovnej disciplíny odôvodňujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru, a rovnako ani vo vzťahu k týmto trom dôvodom posudzujúc ich vo vzájomných súvislostiach. V prejednávanej veci nešlo o dielčie skutkové podstaty dôvodu na okamžité skončenie pracovného pomeru, ale o samostatné skutkové podstaty, z ktorých sa každá týkala obsahovo a časovo osobitnému a odlišnému tvrdenému konaniu/opomenutiu žalovaného, ktoré aj ich komplexným posúdením prihliadnuc na osobu žalobcu, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, následky pre zamestnávateľa, ako aj zásadu primeranosti sankcie viedli súd k záveru, že na strane žalobcu nešlo o porušenie pracovnej disciplíny v intenzite závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 22.5. Iba skutočnosť, že predstavy odvolateľa sa v tejto otázke nezhodujú s konečným rozhodnutím súdu, nie je porušením práva na spravodlivý súdny proces. 22.6. Odvolací súd preto posúdil námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia ako nedôvodnú.
23. Odvolateľ sa nestotožnil s právnym posúdením veci súdom, pokiaľ išlo o žalovaným vytýkané prvé a druhé porušenie pracovnej disciplíny, pričom predmetná námietka sa prelína s vytýkaním toho, ako súd z vykonaného dokazovania vyhodnotil niektoré okolnosti podieľajúce sa na posúdení otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny v súvislosti s prvým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru a ako súd vyhodnotil konkrétny dôkaz (obsah listu zo dňa 19.4.2021) v súvislosti s druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru.
24. Vo všeobecnosti možno uviesť, že súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho dotvárania novotami (porovnaj Števček a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck,2016, s. 1240). 24.1. Pretože podľa obsahu odvolania odvolateľ v tejto časti odvolania súčasne nenamietal, aby súd opomenul vykonať navrhnuté dôkazy (pod ktorú námietku spadá aj chybné vyhodnotenie podaných návrhov na vykonanie dôkazov), ani neuvádzal prípustnosť tzv. odvolacích novôt, zo strany odvolateľa potom išlo o spochybnenie hodnotenia vykonaného dokazovania, ktoré spadá pod uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. 24.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
25. Civilné sporové konanie je ovládané zásadou voľného hodnotenia dôkazov. 25.1. Záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. 25.2. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. 25.3. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam z hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 25.4. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. 25.5. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie nemožno vytýkať pochybenia v hodnotiacom postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu.
26. Vzhľadom na predmet konania, úlohou súdu bolo (o.i.) zaoberať sa otázkou, či žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru vytýkané konanie/opomenutie žalobcu predstavovalo také porušenie pracovnej disciplíny, ktoré svojou intenzitou tvorí právny základ na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. 26.1. Od začiatku konania bola sporným intenzita žalovaným tvrdených porušení pracovnej disciplíny, ktoré tvorili skutkové podstaty troch dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru.
27. Odvolateľ (žalovaný) vo vzťahu k prvému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru zdôraznil potrebu posudzovať vec s ohľadom na motív konania žalobcu vysloviac námietku, že súd sa skúmaniu tejto otázky účelovo vyhol a súčasne vysloviac záver, že z vykonaného dokazovania nie je možné dospieť k inému záveru, než že jediným motívom žalobcu bola pomsta voči nadriadenému zamestnancovi.
28. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku, súd sa nielenže okolnosťou motívu žalobcu zaoberal, súčasne túto okolnosť vzhliadol v podobe žalovaným tvrdenej pomsty svojmu nadriadenému, uvedené ale vyhodnotil v kontexte aj iných zistených okolností, na ktoré ale odvolateľ už vo svojom odvolaní nereflektoval. Okolnosť motívu konania/opomenutia žalobcu, na konaní /opomenutí ktorého bol založený prvý výpovedný dôvod, síce predstavovala významnú okolnosť z hľadiska posudzovania povahy porušenia pracovnej disciplíny, súčasne nie jedinú, pretože až komplexným zhodnotením všetkých súdom zistených okolností veci súd napokon dospel k záveru v otázke, či stupeň porušenia pracovnej disciplíny odôvodňoval okamžité skončenie pracovného pomeru
29. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie popri vzhliadnutej okolnosti pohnútky (motívu) zdôraznil, že musel vziať na zreteľ aj ďalšie okolnosti, a to je funkcia žalobcu, jeho doterajší postoj k plneniu úloh, ďalej to, či svojim konaním spôsobil škodu zamestnávateľovi a pod. Súd ozrejmil, že žalobca bol vo vzťahu k pánovi G. podriadeným a že už skôr v roku 2019 medzi nimi vznikol spor ohľadne pridelenia ochranných pomôcok žalobcovi a že išlo o obdobie, v ktorom bol žalobca starobný dôchodca. Práve v kontexte uvedeného potom vyznieva logicky ďalšie zhodnotenie súdom, že žalobca mohol mať strach uvedené podozrenia žalovanému oznámiť, osobitne za situácie, ak samotný žalobca mal vypovedať spôsobom, že strach oznámiť mal aj z dôvodu, či sa aj ostatní zamestnanci nebudú báť o tom hovoriť, pretože na strane žalobcu išlo iba o podozrenie bez dôkazov. Súd prvej inštancie poukázal na to, že aj keď sa následným šetrením zistila konkrétna škoda vo výške 240 eur, túto nespôsobil žalobca, ale ju spôsobil p. G. a napriek tejto skutočnosti žalovaný voči p. G. nevyvodil žiadne následky; s p. G. síce bol ukončený pracovný pomer, súčasne dohodou. Hoci
žalovaný zriadil vyšetrovaciu komisiu, na ktorej vypočul žalobcom označených zamestnancov (I., J., K., A.), títo popreli tvrdené obvinenia a záverom interného vyšetrovania bolo, že nevyšlo najavo žiadne rozkrádanie z obvinení predostretých žalobcom. Teda samotné podozrenia z rozkrádania sa interným vyšetrovaním nepotvrdili. Aj v kontexte uvedeného vyplýva, že súd okolnosť motívu nevyhodnocoval izolovane, ako to naopak urobil žalovaný, ktorý v zmysle podaného odvolania predmetnou námietkou mienil navodiť dojem, že už samotná predmetná okolnosť (motív žalobcu) bola dôvodom na to, aby súd pripísal konaniu žalobcu porušenie pracovnej disciplíny v intenzite odôvodňujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru.
30. Zavádzajúcim je interpretácia odvolateľa súdom vyhodnotených okolností funkcie a doterajšieho postoja žalobcu k plneniu úloh. Aj keď súd explicitne neuviedol, akú funkciu zastával (resp. sa o nej zmieňuje iba v bode 19. napadnutého rozsudku), predmetnú okolnosť bolo potrebné vnímať v kontexte okolnosti, že žalobca bol vo vzťahu k p. G. v pozícii podriadeného zamestnanca. Súd predmetnú okolnosť (popri iných) neuvádzal na ozrejmenie toho, aký vplyv mala na konanie/opomenutie žalobcu vytýkané v predmetnom dôvode skončenia pracovného pomeru, ale v súvislosti s posúdením otázky intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Zavádzajúcim je aj hodnotenie, že súd operuje s nejakým fiktívnym strachom, alebo že inštitút strachu právny poriadok nepozná, a k tomu odvolací súd uvádza, že súd ozrejmil, v akých súvislostiach a na základe čoho spojil zistený motív konania/opomenutia žalobcu so strachom žalobcu oznámiť žalovanému vlastné podozrenia. Odvolateľ v podanom odvolaní síce v súvislosti s okolnosťou motívu akcentoval, že žalobca použil kompromitujúce informácie, o ktorých mal dlhodobo vedomosť ako nástroj nátlaku za účelom dosiahnutia vlastného cieľa a záujmu, súčasne z odvolania ale nie je zrejmé, o dosiahnutie akého cieľa a záujmu malo na strane žalobcu podľa žalovaného ísť a rovnako odvolaciemu súdu nie je z odvolania zrejmé, aké ultimátne podmienky žalobcu dané jeho nadriadenému mal odvolateľ na mysli. Pokiaľ išlo o vyhodnotenú okolnosť doterajšieho postoja žalobcu k plneniu úloh, podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne do hodnotenia tejto okolnosti nezahrnul to porušenie pracovnej disciplíny, ktoré tvorilo skutkovú podstatu dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru.
31. Odvolateľ v ďalšej časti zdôraznil okolnosť, že žalobca vyhlásil, že oznámil zatiaľ iba 2% zo všetkých krádeží, o ktorých má vedomosť a súčasne poukazujúc na žalobcove vyjadrenia ( z mailu zo 16.2.2021, z mailu z 9.4.2021 a z ďalších označených listín) z uvedeného mal zrejmé, že žalobca zakrýval dlhodobo rozkrádanie, teda nešlo o jednorazové zlyhanie ale o dlhodobé pokračujúce porušovanie pracovnej disciplíny. K tomu odvolací súd uvádza, že zo samotnej skutočnosti, že žalobca povedal, že zatiaľ oznámil asi iba 2% zo všetkých krádeží, nemožno odvodzovať, že k týmto krádežiam aj skutočne došlo. Práve uvedenému zodpovedá záver súdu, že súd môže vychádzať iba z preukázaných skutkových okolností, nie iba zo špekulatívnych odhadov. V kontexte uvedeného je nutné hľadieť aj na odvolateľov zavádzajúci záver, že pokiaľ žalobca mal oznámiť iba 2% zo všetkých krádeží, potom neoznámil 98% ostatných krádeží.
32. Vo vzťahu k druhému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu vyjadreným v bode 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý považoval v rozpore s obsahom listu zo dňa 19.4.2021. Podľa odvolateľa hrubá a v zamestnaní neprípustná komunikácia je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru so zamestnancom, nakoľko od zamestnávateľa nemožno očakávať, aby zamestnával zamestnanca, ktorý nerešpektuje zásady slušného chovania a autoritu svojich nadriadených.
33. Súd prvej inštancie v bode 47. napadnutého rozsudku uviedol: „Žalobca adresoval vedeniu spoločnosti list zo dňa 19.4.2021, v ktorom poukazoval na protiprávne konanie jednotlivých osôb pôsobiacich u žalovaného. List nebol určený tretím osobám, ale výlučne fyzickým osobám pôsobiacim u žalovaného, a preto nemohol poškodiť jeho dobré meno ani spôsobiť iný nepriaznivý následok. Žalobca v ňom neútočil na spoločnosť samotnú, ale namietal konanie konkrétnych osôb. Ani v tomto prípade preto nemožno hovoriť o závažnom porušení pracovnej disciplíny aj vzhľadom na osobu žalobcu, tak ako to súd uviedol v bode 39 odôvodnenia. Ohľadne tohto dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru súd poukazuje aj na totožný názor odvolacieho súdu (bod 13. odôvodnenia).“
34. Pokiaľ išlo o list z 19.4.2021, jeho konkrétny obsah nebol medzi stranami sporným, keď išlo o žalobcom v písomnej podobe vypracovaný list, ktorý bol doručený do podateľne žalovaného dňa 19.4.2021 a ktorý je založený v spise na č.l. 32. Predmetný list predstavoval výzvu p. riaditeľovi F. P. a
p. námestníkovi F. L. na prehodnotenie zotrvania pôsobenia v spoločnosti. V liste žalobca pripomenul obom menovaným, že robili to isté ako F. G., ktorému chodili pracovníci strojnej a elektroúdržby počas pracovnej doby s náradím a materiálom spoločnosti pracovať na jeho súkromnú stavbu; p. riaditeľovi pred dávnymi rokmi, ešte keď bol námestníkom, chodili pracovníci strojnej a elektroúdržby do Q. pracovať počas pracovnej doby, služobnými autami, s náradím a materiálom tejto spoločnosti; aj p. námestníkovi F. L. tiež boli pracovníci elektroúdržby počas pracovnej doby služobným autom s náradím a materiálom tohto podniku na súkromnom byte. Žalobca v liste tiež zdôraznil, že toto nie je súkromný podnik, v ktorom si každý môže robiť čo a ako sa mu hodí. Preto oslovené osoby vyzval, aby zvážili pôsobenie v tejto spoločnosti, v opačnom prípade podnikne ďalšie patričné úkony k nastoleniu poriadku v spoločnosti.
35. Odvolací súd zotrváva na stanovisku vyslovenom v predmetnej veci ešte v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.januára 2025, podľa ktorého správnym bol postup súdu prvej inštancie, pokiaľ druhý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru posudzoval aj v kontexte okolností, akým bola výzva zo dňa 19.4.2021 odoslaná, či bola šírená medzi zamestnancami žalovaného a pod., a teda či mohla príp. poškodiť dobré meno spoločnosti, zhodnotiac, že výzva smerovala výslovne ku konkrétnym osobám pôsobiacich u žalovaného, nie voči samotnému žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu, prioritne sa preto dotýkala práv fyzických osôb, ktorým bola adresovaná, pokiaľ išlo o ich právo na dobré meno, česť, dôstojnosť, a iba samotná skutočnosť, že tieto fyzické osoby v čase dania výzvy pôsobili v pozícii riaditeľa a námestníka žalovaného, sama o sebe, vzhľadom na obsah výzvy, neodôvodňovala, aby žalovaný stiahol predmetné „obvinenia a vyhrážky“ na seba. Predmetný list neobsahuje voči menovaným osobám žiadne hrubé alebo urážlivé výrazy a jeho celá podstata spočíva v požiadavke na ich odstúpenie z tam uvedených dôvodov. V predmetnom liste adresovanom v ňom osobám označeným, žalobca týmto síce tykal, uvedené ale nevyznieva ako prejav neúcty k týmto osobám, ale ako prejav toho, že ide o osoby, ktoré sa skutočne navzájom poznajú a vzájomne si tykajú. List možno vnímať ako apelovanie žalobcu na morálny kredit tam označených osôb, ktorým bol list určený, hoci spojený do požiadavky na ich odstúpenie ako osôb pôsobiacich vo vedení spoločnosti, ktorá je zamestnávateľom žalobcu. Odvolací súd preto neuznal námietku odvolateľa, podľa ktorej takéto konanie žalobcu je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru.
36. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd v konkrétnom znení a v konkrétnom rozsahu žalovaným uplatnené odvolacie námietky spadajúce pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP posúdil ako nedôvodné.
37. Odvolateľ napokon uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorý ale nebol naplnený. 37.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. 37.2. Súd použil správne zákonné ustanovenie upravujúce okamžité skončenie pracovného pomeru, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t.j. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery v otázke intenzity porušenia pracovnej disciplíny, keď súd zohľadnil jednotlivé kritériá pri posudzovaní, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade išlo zohľadniac všetky okolnosti prípadu, ktoré zo zisteného skutkového stavu vyplynuli a tieto podrobil úvahe preskúmateľným spôsobom so záverom, kedy vo vzťahu k žiadnemu jednotlivému dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru nedospel k záveru o závažnom porušení pracovnej disciplíny odôvodňujúcom okamžité skončenie pracovného pomeru, a rovnako ani vo vzťahu k týmto trom dôvodom posudzujúc ich vo vzájomných súvislostiach.
38. Pokiaľ išlo o odvolanie žalobcu podaného proti výroku III. a proti k nemu závislým výrokom II. a V., odvolací súd uvádza nasledovné.
39. Aj keď súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 22.4.2021 je neplatné, posudzoval žalovaným v priebehu konania podaný návrh (zo dňa 2.5.2025),
ktorým sa domáhal určenia, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 39.1. Žalovaný svoj návrh odôvodnil tým, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, pretože žalobca dlhodobo zverejňuje na svojom facebookovom účte príspevky (príspevky zo dňa 30.5.2024, 3.6.2024, 8.11.2024, 22.11.2024 a zo dňa 7.3.2025), v ktorých uvádza o žalovanom a o jeho zamestnancoch nepravdivé informácie a pochybné úsudky, najmä o tom, že mali byť zneužívané funkcie, vedúcich zamestnancov označuje za farizejov, klamárov, spochybňuje ustanovenie riaditeľa žalovaného do funkcie a podobne. Takéto konanie z pohľadu žalovaného nemá nič spoločné s lojalitou zamestnanca k svojmu zamestnávateľovi a systematicky ničí dobrú povesť žalovaného. 39.2. Žalovaný nepoprel, že zdieľa informácie zo svojho FB účtu verejne, avšak bránil sa tým, že nepíše o žalovanom, ale o Tepelnom nehospodárstve, a teda jedná sa o fiktívny podnik, pričom sám v danom FB statuse uvádza, že osoby a obsadenia sú vecou náhod a ak sa v tom niekto pozná, on za to nemôže. 39.3. Súd prvej inštancie predmetnému návrhu žalovaného vyhovel a určil, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával a že pracovný pomer žalobcu a žalovaného sa končí právoplatnosťou rozsudku aplikujúc súčasne § 79 ods. 1 Zákonníka práce. 39.4. Podľa § 79 ods. 1 vety prvej Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
40. Ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, rozhodnutie o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca (naďalej pri neplatnom skončení pracovného pomeru) zamestnával, predstavuje výnimku z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení. 40.1. Rozhodnutie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce o tom, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej (pri neplatnom skončení pracovného pomeru) zamestnával, predstavuje výnimku z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení. Zákonník práce v uvedenom ustanovení explicitne nedefinuje množinu prípadov, ktoré je potrebné kategoricky spájať s naplnením predpokladov pre takéto určenie, naopak, pre rozhodnutie o dôvodnosti takého návrhu zamestnávateľa ponecháva konajúcemu súdu voľnú úvahu pri hodnotení osobitostí každého konkrétneho prípadu. 40.2. Keďže možnosť súdu rozhodnúť o tom, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, predstavuje výnimku z pravidla o trvaní pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení, za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, konajúci súd je povinný prihliadať v tomto smere na návrhovú povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa v tejto časti konania (hoci v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v pozícii žalovaného) presúva dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodnosti uplatneného návrhu. 40.3. Súd prvej inštancie tiež konštatoval odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3CdoPr/6/2024, že posúdenie otázky, či je možné spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie zamestnanca predstavuje samostatný návrh, ktorý je potrebné hodnotiť vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a zásadu dobrých mravov.
41. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, po preskúmaní dôvodov uvádzaných žalovaným, pre ktoré tento žiada, aby súd rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával, ako aj ním priložených FB príspevkov, ktoré zverejňuje žalobca, súd dospel k záveru, že hoci žalobca formálne prezentuje svoje príspevky ako „vymyslený príbeh“, používa názov „Tepelné nehospodárstvo“ v skutočnosti ide o zjavnú hru na názov reálne existujúceho podniku Tepelné hospodárstvo (žalovaný). Okrem toho žalobca uvádza postavu „R. L.“, D. F. „L.“ jednoznačne odkazuje na známeho námestníka L. - čo je verejne zistiteľné (napr. cez internet. portál I.). Je preto veľmi pravdepodobné, že bežný čitateľ si tieto príspevky spojí s reálnym podnikateľským subjektom-žalovaným a jeho riadiacim pracovníkom. Tieto príspevky obsahujú expresívne výrazy ako „klamári“, „farizeji“, „zlodeji“ a opisujú údajné zneužívanie zamestnancov v danom podniku. Dokonca žalobca na svojom FB profile zverejnil podanie, ktoré sa vyslovene týka žalovaného a ktoré je súčasťou spisu v prejednávanej veci. Takéto verejné vystupovanie žalobcu nemožno chápať iba ako literárnu fikciu, ale objektívne pôsobí ako útok na dobré meno žalovaného a jeho vedúcich pracovníkov. Žalobca týmto spôsobom zásadne
narušil vzťah dôvery, ktorý je nevyhnutným predpokladom ďalšieho trvania pracovného pomeru. Už samotný charakter a verejný dosah týchto príspevkov vedie k záveru, že vzájomná spolupráca strán je prakticky vylúčená.Za tejto situácie súd dospel k záveru, že hoci okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu je neplatné, nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalovaný zamestnávateľ žalobcu naďalej zamestnával, keďže žalobca dlhodobo a verejne prezentuje príspevky, ktoré sa síce navonok označujú za fiktívne, no v očiach verejnosti sú jasne priraditeľné k žalovanému a jeho manažmentu a zásadným spôsobom poškodzujú jeho dôveru i dobré meno.
42. Podstatou odvolania voči výroku III. aplikujúc uplatnené odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP (odvolateľ nesprávne uvádza písm. d/ a h/ CSP) je žalobcom vyslovený nesúhlas s názorom súdu prvej inštancie, aby jeho príspevky zverejnené na FB mali byť prejavom neúcty žalobcu voči žalovanému ako zamestnávateľovi, pričom súčasne zdôraznil, že neboli spôsobilé zásadným spôsobom poškodiť jeho dôveru a ani dobré meno.
43. Odvolacia argumentácia odvolateľa spočívala v ozrejmení dôvodov, ktoré viedli žalobcu k napísaniu označených príspevkov. Uvedené ale nespochybňuje záver súdu o strate dôvery žalovaného ako zamestnávateľa k žalobcovi, ktorá v prípade predmetného nároku predstavuje relevantný a podstatný dôvod na to, aby súd návrhu na určenie podľa § 79 ods. 1 vety prvej ZP vyhovel. Samotná okolnosť, či došlo k poškodeniu dobrého mena podľa názoru odvolacieho súdu ani nebola smerodajným pre posúdenie opodstatnenosti takéhoto návrhu, pretože podľa názoru odvolacieho súdu k strate dôvery môže dôjsť aj bez reálneho poškodenia dobrého mena alebo povesti zamestnávateľa. Strata dôvery sa viaže na samotné konkrétne konanie žalobcu, ohľadne ktorého postačovala možnosť nepriaznivého následku, napr. poškodenie povesti obchodného dobrého mena a podobne. V kontexte uvedeného potom nebolo možné pripísať relevanciu odvolacej námietke o tom, že žalovaný ani nepreukázal, že došlo k poškodeniu dobrého mena žalovaného. Pokiaľ súd prvej inštancie zhodnotil, že žalobca príspevkami zásadne narušil vzťah dôvery so žalovaným, potom je správny jeho následný záver o tom, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával.
44. Žalobca ako odvolateľ v ďalšej časti odvolania vyslovil nesúhlas so záverom súdu o tom, že došlo k riadnemu prerokovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Predmetná odvolacia námietka ale súvisí s výrokom I., ohľadne ktorého bol žalobca úspešný, preto ju odvolací súd nepodrobil odvolaciemu prieskumu.
45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vrátane jeho výrokov II., IV. a V. ako závislých výrokov, proti ktorým odvolatelia ani osobitné odvolacie námietky nevzniesli, vecne správne, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
46. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa opiera o § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, nakoľko v predmetnom odvolacom konaní (ne)úspech žalobcu zodpovedal (ne)úspechu žalovaného (strany nemali úspech čo do nimi podaných odvolaní a mali úspech čo do odvolania podaného druhou stranou).
47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).