Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1736 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1752)a1a/390401.dcb07b.pdf
PDF · 248.68 KB
No categories available
3Cdo/18/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 18/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. P. P.,
bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. K. M., advokátkou so sídlom v Ž., proti odporcovi P. P.,
a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., o uloženie povinnosti
odporcovi uverejniť odpoveď a zaplatiť primeranú náhradu, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 8 C 224/2008, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 20. novembra 2012 sp. zn. 8 Co 334/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania vo výške 99,09 € na účet JUDr. K. M., advokátky so sídlom v Ž., ktorý je vedený
vo V., a.s. Žilina pod č. X.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 7. decembra 2009 č.k. 8 C 224/2008-62 uložil
odporcovi povinnosť uverejniť do 3 dní v denníku S. na strane č. 2 na rovnocennom mieste a
rovnakým písmom a označením, akým bol v ňom 8. októbra 2008 uverejnený článok
„Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“, odpoveď navrhovateľa nasledovného znenia:
„Odpoveď JUDr. P. P.. Odpoveď podľa § 8 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z.z. na článok uverejnený
v denníku S. dňa 08.10.2008. Denník S., vydavateľom, ktorého je spoločnosť P. P., a.s. dňa
08.10.2008 na strane č. 2 uverejnil článok M. T. s nadpisom 'Novinárky sú vinné za
ohováranie sudcu'. Autorka článku informuje verejnosť o tom, že Krajský súd odsúdil
novinárky pre trestný čin ohovárania, pretože ohovárali sudcu P. P.. Článok sa dotýka mojej
osoby, keď obsahuje tvrdenia o tom, že novinárky boli odsúdené napriek tomu, že som získal
odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom P., cituje článok odsúdenej S., podľa
ktorej som skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije. Článok obsahuje úplne
nepravdivé tvrdenie, že som chcel ovplyvňovať, pričom z kontextu článku vyplýva, že pod
týmto rozumie autorka moje údajné zasahovanie do konania. Tieto neúplné, pravdu
skresľujúce a nepravdivé tvrdenia a nedbanlivo prevzaté hodnotiace úsudky bez skutkového
základu zasiahli do mojich osobných práv a poškodili moju občiansku a profesionálnu povesť
a česť. Obsah článku hodnotím, ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá
na dôveryhodných a ucelených podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť
sa k uverejneným skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti
a dobrej povesti a nedbanlivo prevzala nepravdivé tvrdenia inej osoby. Novinárka takto
porušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého pred využitím akéhokoľvek zdroja
informácií musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho a na základe čoho informáciu vytvoril,
uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci úsudok novinára musí vychádzať
z reálneho skutkového základu. Už samotný názov článku je nepravdivý, pretože novinárky
boli odsúdené za ohováranie celkom štyroch osôb a nielen za ohováranie jedného sudcu.
Autorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o mojej skorumpovanosti, o mojej
vulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu. Je stále aktuálna
otázka, akým spôsobom získala odsúdená S. návrh na začatie konania zo spisu Okresného
súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom a ako získala záznamy
operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov a uvedené na polícii
v režime 'prísne tajné'. Tvrdenie o získaní odškodného v občianskoprávnom konaní
s vydavateľstvom P. je nepravdivé. Súdny spor so spoločnosťou P. skončil právoplatným
rozsudkom, výrok ktorého bol uverejnený v denníku Pravda z 22.09.2005 s nasledovným
textom: 'OSPRAVEDLNENIE sudcovi Okresného súdu Žilina JUDr. P. P.: V čísle 47/99
periodika M. bol na šiestej strane uverejnený článok redaktorky Z. S. s názvom Sudca na
odstrel, s podtitulkom Podpredseda Okresného súdu v Žiline robí hanbu svojmu stavu.
V článku bol označený ako skorumpovaný sudca previazaný na príslušníkov podsvetia, ktorý
robí hanbu svojmu stavu. Za tieto neoprávnené označenia sa P., a.s. vydavateľ periodika M.,
sudcovi Okresného súdu Žilina, bývalému predsedovi Okresného súdu Žilina JUDr. P. P.
ospravedlňuje'. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III. Citovaný výrok rozsudku je zrejmé tým odškodným, ktoré som mal podľa
autorky článku získať v občianskoprávnom konaní. Je úplne nepravdivé tvrdenie o tom, že
som v trestnom konaní niekoho 'chcel ovplyvniť'. Takéto tvrdenie, ako i tvrdenie o tom, že som
neprípustne zasahoval do konania je nesplneným želaním autorky článku a iných osôb, ktoré
takéto nepravdivé tvrdenie rozširujú. Z kontroly na Okresnom súde Žilina roku 1999 nikdy
nebol vypracovaný žiaden protokol, ku ktorému by som sa mohol vyjadriť ako štatutárny
zástupca kontrolovaného subjektu, a preto neviem o žiadnych porušeniach, ktoré údajne mali
byť zistené. Nemám poznatky o žiadnych stíhaniach, ktoré v tejto veci (autorka článku
nešpecifikuje, v ktorej veci) boli a neskôr ich orgány činné v trestnom konaní zastavili. Celý
článok je jeden zmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu, ale na malom mieste
sa snaží informovať o množstve faktorov, ktorých pravdivosť si autorka článku neoverila,
a hodnotiacich úsudkov bez skutkového základu. Neberiem odsúdeným osobám právo
na ich názor na spravodlivosť rozsudku. Neboli by ale rozsudky, ak by odsúdené novinárky
dodržali základné princípy novinárskej etiky. Právo na slobodu prejavu neznamená právo
na klamanie. Odsúdená S. na mňa verejne v roku 1999 a v roku 2000 vyliala vedro špiny,
ktorého sa nezbavím do konca života, o čom svedčí aj obsah článku z 08.10.2008. Nič na tom
nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu“. Okresný súd Bratislava I označeným rozsudkom
uložil odporcovi tiež povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1 659,70 € titulom peňažnej náhrady
podľa § 10 ods. 4 zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstva
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „tlačový zákon“) a vo zvyšnej časti návrh
na zaplatenie peňažnej náhrady zamietol. Napokon odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov konania vo výške 398 € a náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 1 203,42 €. v odôvodnení uviedol, že na základe výsledkov vykonaného
dokazovania mal preukázané, že v denníku S. bol 8. októbra 2008 na strane 2 uverejnený
článok autorky M. T. s názvom „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“ (ďalej len „sporný
článok“) a navrhovateľ požiadal odporcu o uverejnenie jeho odpovede na sporný článok
v zmysle § 8 ods. 1 tlačového zákona. Táto žiadosť bola odporcovi doručená 7. novembra
2008, teda v lehote určenej tlačovým zákonom, odporca ale odmietol navrhovateľom
naformulovanú odpoveď uverejniť. Navrhovateľ preto uplatnil svoj nárok postupom podľa §
10 ods. 2 a 3 tlačového zákona. Súd prvého stupňa posúdil vec podľa § 8 a § 10 ods. 2 až 4
tlačového zákona. Námietku odporcu, že žiadosť navrhovateľa o uverejnenie odpovede
nespĺňala náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 tlačového zákona (lebo v nej navrhovateľ výslovne
neuviedol, v čom sa skutkové tvrdenia uvedené v spornom článku dotýkajú jeho cti
a dôstojnosti), súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Žiadosť mala podľa jeho názoru
všetky predpísané náležitosti a zo znenia k nej pripojenej odpovede ako celku zreteľne
vyplýva, že skutkové tvrdenia uvedené v spornom článku sa dotýkali navrhovateľovej cti,
dôstojnosti a súkromia. Za nedôvodnú považoval tiež námietku odporcu, že navrhovateľ sa v
žiadosti o uverejnenie odpovede neobmedzil iba na skutkové tvrdenia a zaradil do nej aj svoje
hodnotiace úsudky a polemiku s autorkami článku. Vychádzal z toho, že právnu úpravu
náležitostí žiadosti o uverejnenie odpovede treba vykladať extenzívne spôsobom, ktorý
rešpektuje právo žiadateľa dostatočne sa vyjadriť a zaujať stanovisko k skutkovým tvrdeniam
obsiahnutým v článku. Rovnako za nedôvodnú považoval súd prvého stupňa aj námietku
odporcu týkajúcu sa neprimeranosti žiadanej odpovede (jej text je 2,25 krát rozsiahlejší ako
text sporného článku), lebo primeranosť neznamená rovnocennosť alebo rovnakosť a vždy
treba zohľadniť konkrétne okolnosti. V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ
v konaní uplatnil aj nárok na primeranú peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona,
a to v maximálnej možnej výške 4 919,09 €. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v časti návrhu
týkajúcej sa výšky predmetnej náhrady neuniesol v konaní bremeno tvrdenia ani dôkazné
bremeno, priznal mu súd prvého stupňa najnižšiu peňažnú náhradu vo výške 1 659,70 € (§ 10
ods. 4 tlačového zákona) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Namietal, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok
vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.). Zotrval
na svojich námietkach prednesených v konaní pred súdom prvého stupňa a domáhal sa zmeny
napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny potvrdiť. Poukázal na to, že odvolanie len opakuje argumentáciu odporcu
prezentovanú už v prvostupňovom konaní.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. februára 2011 sp. zn. 8 Co 115/2010
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa trov
konania zmenil. Na základe dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením z 13. septembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 145/2012 uvedený rozsudok
zrušil z procesných dôvodov (vzhľadom na nedôsledné rešpektovanie ustanovenia § 156
ods. 3 O.s.p. majúce za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) a vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. novembra 2012 sp. zn. 8 Co 334/2012
napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového
konania zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov
prvostupňového konania vo výške 1 347,27 €. Navrhovateľovi priznal aj náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 197,20 €. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého
stupňa preskúmal so zreteľom na rozsah a dôvody odvolania odporcu (§ 212 ods. 1 a 3 O.s.p.)
a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p.). Aj odvolací súd poukázal na § 8 ods. 1 tlačového zákona a konštatoval, že ak
periodická tlač obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia
fyzickej osoby, na základe ktorého ju možno presne určiť, má táto fyzická osoba právo žiadať
uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače je povinný odpoveď uverejniť
bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté. Účelom inštitútu práva na odpoveď
je dosiahnuť rovnováhu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu mena
a dobrej povesti, ako aj vytvoriť možnosť dotknutým osobám prezentovať v periodickej tlači
svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému tvrdeniu dotýkajúcemu sa cti, dôstojnosti,
súkromia a dobrej povesti. Tým sa zohľadňuje pravidlo „audiatur et altera pars“ (nech
je vypočutá tiež druhá strana). Predmetom práva na odpoveď je len skutkové tvrdenie, pričom
nie je rozhodujúce, či je pravdivé alebo nepravdivé. V ustanoveniach § 8 ods. 2 až 5 tlačového
zákona sú ustanovené procedurálne a formálne aspekty realizácie práva na odpoveď.
Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť odpoveď napísaná tak, aby dávala zmysel
a aby ju bolo možné uverejniť v predloženej podobe. Odpoveďou žiadateľ uvádza vlastné
stanovisko k publikovanému skutkovému tvrdeniu, toto skutkové tvrdenie dopĺňa alebo
vysvetľuje. Rozsah odpovede musí byť primeraný textu, ktorého súčasťou je skutkové
tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Zásahy vydavateľa periodickej tlače
do obsahu odpovede sú neprípustné. V ustanovení § 8 ods. 6 tlačového zákona sa vymedzuje
taxatívny výpočet prípadov, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť odpoveď. Odvolací súd
po tejto charakteristike dotknutej právnej úpravy konštatoval, že súd prvého stupňa v danej
veci vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa a tiež na posúdenie
opodstatnenosti námietok a tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju
obranu (§ 120 ods. 1 a 4 O.s.p.). Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade
s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom nielen o oprávnenosti žiadosti
navrhovateľa o uverejnenie odpovede, ale aj jej zákonných náležitostí a podmienok
na uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona. Zo svojich skutkových zistení vyvodil
súd prvého stupňa správny právny záver, že odporca ako vydavateľ denníka S., v ktorom bol
uverejnený sporný článok, v rozpore s § 8 ods. 1 tlačového zákona nesplnil svoju povinnosť
uverejniť navrhovateľom žiadanú odpoveď. O jej uverejnenie požiadal navrhovateľ
v stanovenej lehote (§ 8 ods. 2 tlačového zákona), jeho žiadosť mala predpísanú písomnú
formu, bola žiadateľom podpísaná, označovala názov a deň vydania periodickej tlače
obsahujúcej skutkové tvrdenia, popis týchto skutkových tvrdení, vysvetlenie, čím sa dotkli cti,
dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby navrhovateľa; súčasťou uvedenej žiadosti bola
aj písomná odpoveď s výpočtom skutkových tvrdení obsiahnutých v spornom článku
a ich popretie, doplnenie a spresnenie. Súd prvého stupňa svoje skutkové závery a dôvody
vedúce k vyhoveniu návrhu vo veci samej (tak v časti uloženia povinnosti uverejniť odpoveď,
ako aj v časti priznania peňažnej náhrady, resp. jej čiastočného zamietnutia) náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.) a jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými
relevantnými argumentmi a námietkami sporových strán, pričom dal potrebné odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné námietky súvisiace s predmetom konania. Jeho
rozhodnutie je dostatočne presvedčivé a nemožno ho považovať za svojvoľné či zjavne
neodôvodnené. Obsah odvolania odporcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ani v odvolacom
konaní nevyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo ani to, že by v konaní
na súde prvého stupňa došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odporca svoje odvolanie odôvodňoval výslovne tým, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). V preskúmavanej veci však súd prvého stupňa náležite zistil
rozhodujúce skutočnosti vzťahujúce sa na podstatu veci a dokazovanie zameral na zisťovanie
podmienok, ktoré tlačový zákon stanovil pre realizáciu práva na odpoveď a pre priznanie
primeranej peňažnej náhrady (§ 8 a 10 ods. 4 tlačového zákona). Súd prvého stupňa
sa dostatočne vyporiadal s námietkou odporcu, že navrhovateľova odpoveď obsahovala
hodnotiace úsudky (odvolací súd k tomu uviedol, že právnu úpravu práva na odpoveď treba
vykladať extenzívne, lebo mechanické aplikovanie formálnych pravidiel bez zohľadnenia
účelu tlačového zákona by inak viedlo k znemožneniu realizácie práva na odpoveď), že
navrhovateľ nevysvetlil, v čom sa mali skutkové okolnosti uvedené v spornom článku dotýkať
jeho cti a dôstojnosti [odvolací súd akcentoval, že sporné články obsahovali aj také tvrdenia
(„navrhovateľ je skorumpovaný, vulgárny a rád si vypije“), ktoré by bez ďalšieho boli
zásahom do osobnosti ktorejkoľvek fyzickej osoby], že odpoveď je neprimeraná rozsahu
sporného článku (odvolací súd v súvislosti s tým poznamenal, že primeranosť neznamená
rovnosť alebo absolútnu zhodu). Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval,
že je potrebné rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov
je možné preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú. Označenie určitej
fyzickej osoby za skorumpovanú, vulgárnu, ktorá si rada vypije, nie je súčasťou hodnotiaceho
úsudku. Aj ďalšie tvrdenia obsiahnuté v spornom článku, že novinárky boli odsúdené napriek
tomu, že navrhovateľ získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom P.,
označil odvolací súd za skutkové tvrdenie. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a záverom
a tieto následne aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno
považovať ani za arbitrárne ani za nepreskúmateľné. Odvolací súd ako vecne správny posúdil
tiež výrok prvostupňového rozsudku priznávajúci navrhovateľovi primeranú peňažnú náhradu
podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona; súd prvého stupňa aj v prípade tohto výroku uviedol
v odôvodnení rozsudku dostatočné úvahy, ktorými sa spravoval, vrátane analogického
použitia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2
O.s.p.). Ako čiastočne dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie odporcu v časti
týkajúcej sa náhrady trov konania, preto v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil. O náhrade
trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z toho, že súdy nižších stupňov v konaní porušili základné princípy
súdneho konania (najmä princíp legality) a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili.
Odvolací súd na jednej strane pripustil, že navrhovateľom naformulovaná odpoveď, rozsahom
výrazne prekračujúca rozsah sporného článku, neobsahovala len jeho skutkové tvrdenia a že
obsahovala aj hodnotiace úsudky (čo by znamenalo, že nejde o odpoveď v súlade s § 8 ods. 3
tlačového zákona), na druhej strane ale extenzívnym výkladom dospel k záveru zhodnému
so súdom prvého stupňa, že odpoveď zodpovedá tlačovému zákonu. V napadnutom rozsudku
odvolací súd, aj pri absencii explicitného vyjadrenia v žiadosti navrhovateľa o uverejnenie
odpovede (ktoré predpisuje § 8 ods. 3 tlačového zákona), konštatoval, že sporný článok
jednoznačne zasiahol do cti a dôstojnosti navrhovateľa. Podľa názoru dovolateľa by bolo
vhodné, aby najvyšší súd v súvislosti s vecným prejednaním dovolania podal výklad
ustanovení tlačového zákona týkajúcich sa práva na odpoveď, lebo v praxi súdov nie
sú interpretované jednotne. Dovolateľ označil napadnuté rozsudky za nedostatočne
odôvodnené, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Vzhľadom na tieto nedostatky odôvodnení
rozhodnutí mu v konaní bola odňatá možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia,
čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Rozsudok odvolacieho súdu
je nespravodlivý a zmätočný, a to aj preto, lebo v ňom zaujaté právne závery sú v extrémnom
nesúlade so skutkovými zisteniami súdu a nevyplývajú zo žiadnej možnej interpretácie.
Dovolateľ podrobil v dovolaní kritike aj predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie najvyššieho
súdu vydané v tejto veci (uznesenie z 13. septembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 145/2012),
osobitne právne závery v ňom vyjadrené o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho
stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Podľa názoru dovolateľa sú tieto závery najvyššieho súdu nekonzistentné „s dlhoročnou
judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu“. Dovolateľ poukázal na „zjavnú a rozsiahlu
protichodnosť rozhodnutí senátov najvyššieho súdu“ a konštatoval, že „je žiaduce, aby
sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto kľúčovej otázke dovolacieho konania
zjednotila. Rozhodnutia najvyššieho súdu by tak nemali porušovať práva účastníka konania
podávajúceho dovolanie, ktorý sa opiera o rešpektovaný precedens najvyššieho súdu“.
Odporca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. (v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.), alternatívne tiež dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
tvrdiac, že v konaní došlo k tzv. iným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Napokon namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého sú právne závery
odvolacieho súdu, v zmysle ktorých navrhovateľom naformulovaná odpoveď, zodpovedá
ustanoveniu § 8 ods. 3 tlačového zákona. Podľa presvedčenia odporcu odvolací súd nenáležite
interpretoval toto ustanovenie a dospel k nesprávnym záverom z hľadiska primeranosti
rozsahu odpovede, formálnych a tiež obsahových náležitostí odpovede. Odvolací súd
sa dopustil nesprávnosti aj pri rozhodovaní o trovách konania – prehliadol totiž, že
v predchádzajúcom dovolacom konaní v tejto veci (sp. zn. 3 Cdo 145/2012 najvyššieho súdu)
bol procesne úspešný odporca; odvolací súd mu ale napriek tomu nepriznal náhradu trov tohto
konania vo výške 118,44 €. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že návrh sa zamieta; žiadal tiež priznať náhradu trov prvostupňového,
odvolacieho a dovolacieho konania.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny
a dostatočne preskúmateľný. Aj podľa jeho názoru nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhol
preto, aby dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol a navrhovateľovi priznal
náhradu trov konania v ním vyčíslenej výške.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje
na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov
právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli
právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou
dovolacieho konania a výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok
nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,
ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej
povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť
zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich
prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne
zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej
prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,
interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti
riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom
opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými
prostriedkami, mohlo by to viesť až k možnosti deformovaného nazerania na dovolanie
a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací
súd musí tejto možnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej
povahy dovolania.
1. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania odporcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), dovolací súd v tejto veci – k jej samotnému meritu – dosiaľ nezaujal záväzný právny
názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.); v zrušujúcom uznesení z 13. septembra 2012 sp. zn.
3 Cdo 145/2012 najvyšší súd vytkol odvolaciemu súdu iba procesnú nesprávnosť, ktorú
odvolací súd v ďalšom konaní napravil. Napokon treba uviesť, že dovolanie smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238
ods. 3 O.s.p.
2. Dovolanie odporcu by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne
prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované
v § 237 O.s.p. O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
2.1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odporcovi bola odňatá možnosť
pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania,
vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).
Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší
súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide
o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť
len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie
možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej
rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.
5 Cdo 201/2011). Postupom súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob
vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo
nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórny produkt
konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú
vec.
Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom
už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania
[odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)],
úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia.
2.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. namieta porušenie „základných princípov súdneho konania“. Bližšie uvádza
najmä údajné nerešpektovanie princípu legality. Z toho, ako obsahovo vymedzuje porušenie
tohto princípu a vyvodzuje ho z nesprávnej interpretácie § 8 ods. 3 tlačového zákona
a aplikácie tohto ustanovenia nenáležitým spôsobom, vyplýva, že táto jeho námietka
je z rozhodujúceho – obsahového hľadiska – námietkou nevytýkajúcou procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale námietkou vytýkajúcou nesprávne právne
posúdenie veci (k tomu viď ďalej).
Z dovolania ako celku je zrejmé, že odporca súdom vytýka nerešpektovanie jeho
práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia ale sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky odporcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým
v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy
v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje
Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní a v nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania
na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne
vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady
tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.)
a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým
ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle
§ 237 O.s.p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcom zdôrazňované
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol
vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolaním napadnuté
rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská
procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv odporcu.
2.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07).
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako
judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.
2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací
súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne
opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy
(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy
dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom
prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu
na to, čo bolo predmetom konania (viď aj na internetovej stránke najvyššieho súdu dostupné
rozhodnutia, napríklad v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, v exekučnej veci
sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti
poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011,
v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú
vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj
napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011
a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti
judikátu R 111/1998. Ústavný súd:
a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010 odmietol ústavnú sťažnosť proti
uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 konštatujúc, že
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené
v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy“,
b) sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn. 3 Cdo 192/2010
odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn.
III. ÚS 184/2011 konštatoval jednak to, že „najvyšší súd postupoval v súlade
s relevantnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ústavne
akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú
ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného
práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie“,
c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. I. ÚS 264/2011 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. 3 Cdo 46/2011 s tým, že nebola zistená
žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone“, a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti
preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd
postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie
proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi
neodňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,
d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. I. ÚS 141/2011, ktorým odmietol sťažnosť proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. 1 Cdo 167/2009, vyslovil
názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,
ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť
s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania (podľa § 237 O.s.p.) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti
ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie
prípustné nie je“,
e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 konštatoval, že vada konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09),
neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“,
f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 275/2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú
sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 89/2011
spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve
naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,
g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. III. ÚS 148/2012, rozhodujúc o ústavnej sťažnosti
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. 5 Cdo 206/2011,
uviedol, že nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 481/2011, ale aj v následnej svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 499/2011) tento názor (pozn.: vyjadrený
v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho
za ústavne konformný,
h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. IV. ÚS 208/2012, ktoré sa týkalo uznesenia
najvyššieho súdu z 27. mája 2010 sp. zn. 3 Cdo 67/2010 uviedol, že „právny názor,
na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska
akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tiež uznesenie ústavného súdu
z 22. marca 2012 sp. zn. IV. ÚS 161/2012).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že i keď sa ústavný súd v náleze
z 27. júla 2011 sp. zn III. ÚS 198/2011 stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že
aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať
za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. (rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005
a z 30. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007)“, v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012
sp. zn. III. ÚS 148/2012 sa celkom jednoznačne priklonil k názoru, že nepreskúmateľnosť
súdneho rozhodnutia nemožno stotožňovať s procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.;
v tomto (neskoršom) uznesení poukázal na to, že ústavný súd sa k otázke právnej kvalifikácie
nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. (tak, ako bola podaná
najvyšším súdom v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 97/2010 považujúcim
naďalej za opodstatnený záver vyjadrený v R 111/1998) vyjadril v náleze z 10. novembra
2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 a nielen v tomto náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej
činnosti citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne
konformný.
Naostatok je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa k danej problematike aktuálne
vyjadril v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012, v ktorom uviedol, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Vec preskúmavajúci senát dovolacieho súdu k vyššie uvedenému poznamenáva, že ani
v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,
nebolo zo strany ústavného súdu konštatované porušenie ústavných práv (viď napríklad
II. ÚS 110/2013, I. ÚS 35/2013, I. ÚS 33/2013, II. ÚS 66/2013).
2.4. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať
istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu
s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym
zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší
súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní
predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu
zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako
aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej
len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej
procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené
v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie
najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí
je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,
ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto
zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené
podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,
tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované
rozhodnutie.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom
v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ
vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod
pre jeho nezohľadnenie.
2.5. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy
rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie,
návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu občianskeho
súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti
a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť
realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník
dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne
právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník
prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,
nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení
rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval
zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone
zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní
môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo
z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.),
alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku
celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované
procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;
účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240
ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať
všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím
neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené
nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom
a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane ale Občiansky súdny poriadok právnou
úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy
prípustné, že dovolací súd sa bude vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého
rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom
konaní totiž takáto argumentácia dovolateľa (že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné)
naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu,
ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania.
2.6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní
účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011).
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1
až 3 O.s.p.). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tiež
vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle § 238 O.s.p.
predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
Vzhľadom na to, že dovolanie odporcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, že z možnosti dovolacieho prieskumu
vylučuje § 238 ods. 3 O.s.p. bezvýnimočne každý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne
zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby spočíval na úplne nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo
by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tiež vyššie uvedenú časť
o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), pokiaľ by právnou úpravou
obsiahnutou v § 237 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi konania
možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu
neuvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý možno (azda aj) spočíva na správnych záveroch,
o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno úplne
preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril
spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku v celom rozsahu
vyčerpávajúcim.
2.7. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku
dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie
je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento
opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;
pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že
dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby
sa zaoberal správnosťou alebo preskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny
poriadok – v znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní odporcu –
podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
2.8. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto objektívneho vymedzenia
je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň
minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho
stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého
rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie
od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti
(benevolencii).
Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý preskúmava prípustnosť
odporcom podaného dovolania, nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak
zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná
(otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,
či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco
a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
3. Z dôvodov uvedených pod 2. dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch
nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jeho
dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 písm. f/ O.s.p.
4. Odporca v dovolaní namieta tiež existenciu tzv. inej vady konania. Pokiaľ túto vadu
spája s argumentáciou, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne
preskúmateľné, dovolací súd aj v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle R 111/1998
je nepreskúmateľnosť považovaná vadu, ktorá je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), avšak tento dôvod môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom
dovolaní. Tzv. iná procesná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá.
5. Pre prípad, že dovolateľ zastáva názor, že súdy nemali pre svoje rozhodnutia
dostatok úplných a správnych skutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade
neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,
ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená
realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
6. K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012).
Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,
ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže odporca
tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací
súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
7. Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu ako
celok. Pokiaľ v dovolaní vyjadril nespokojnosť s výrokom tohto rozsudku o trovách konania,
smeruje jeho dovolanie v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie
o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté (§ 167 ods. 1 O.s.p.).
Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť
dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy
je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.).
Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak smeruje proti uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Odporcom podané dovolanie v časti smerujúcej proti
výroku o trovách konania by však vzhľadom na právnu úpravu (viď § 239 ods. 1 až 3 O.s.p.)
bolo prípustné iba v prípade, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p.
So zreteľom na to, že v preskúmavanej veci k procesným vadám vymenovaným v tomto
ustanovení nedošlo, je dovolanie odporcu neprípustné aj v časti napadajúcej výrok o trovách
konania.
8. Z týchto dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odporcu odmietol
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal vecnú
správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
9. Pokiaľ odporca vyjadril v dovolaní presvedčenie o vhodnosti podania bližšieho
výkladu ustanovení tlačového zákona o práve na odpoveď, ktorých aplikácia a interpretácia
je podľa názoru odporcu v praxi súdov spojená s problémami, najvyšší súd konštatuje, že tejto
požiadavke odporcu by mohol vyjsť v ústrety iba ak by jeho dovolanie bolo procesne
prípustné; len ak je dovolanie procesne prípustné, môže totiž dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právnych záverov vyjadrených v dovolaním napadnutom rozhodnutí
a v rámci toho prípadne podať bližší výklad ustanovení zákona, ktoré aplikovali
a interpretovali súdy nižších stupňov.
Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že k niektorým otázkam
súvisiacim s právom na odpoveď podľa § 8 ods. 5 a § 10 ods. 2 a 4 tlačového zákona
sa vyjadril v rozsudku z 18. novembra 2013 sp. zn. 3 Cdo 61/2011.
10. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov
dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za 1 úkon právnej služby poskytnutej
vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporcu z 28. januára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej
služby určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,28 €, čo s náhradou za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €), predstavuje spolu 99,09 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. decembra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková