Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/18/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. P. P.,

bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. K. M., advokátkou so sídlom v Ž., proti odporcovi P. P.,

a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., o uloženie povinnosti

odporcovi uverejniť odpoveď a zaplatiť primeranú náhradu, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 20. novembra 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania vo výške 99,09 € na účet JUDr. K. M., advokátky so sídlom v Ž., ktorý je vedený

vo V., a.s. Žilina pod č. X.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo 7. decembra 2009 č.k. -62 uložil

odporcovi povinnosť uverejniť do 3 dní v denníku S. na strane č. 2 na rovnocennom mieste a

rovnakým písmom a označením, akým bol v ňom 8. októbra 2008 uverejnený článok

„Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“, odpoveď navrhovateľa nasledovného znenia:

„Odpoveď JUDr. P. P.. Odpoveď podľa na článok uverejnený

v denníku S. dňa 08.10.2008. Denník S., vydavateľom, ktorého je spoločnosť P. P., a.s. dňa

08.10.2008 na strane č. 2 uverejnil článok M. T. s nadpisom 'Novinárky sú vinné za

ohováranie sudcu'. Autorka článku informuje verejnosť o tom, že Krajský súd odsúdil

novinárky pre trestný čin ohovárania, pretože ohovárali sudcu P. P.. Článok sa dotýka mojej

osoby, keď obsahuje tvrdenia o tom, že novinárky boli odsúdené napriek tomu, že som získal

2

odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom P., cituje článok odsúdenej S., podľa

ktorej som skorumpovaný, vulgárny človek, ktorý si rád vypije. Článok obsahuje úplne

nepravdivé tvrdenie, že som chcel ovplyvňovať, pričom z kontextu článku vyplýva, že pod

týmto rozumie autorka moje údajné zasahovanie do konania. Tieto neúplné, pravdu

skresľujúce a nepravdivé tvrdenia a nedbanlivo prevzaté hodnotiace úsudky bez skutkového

základu zasiahli do mojich osobných práv a poškodili moju občiansku a profesionálnu povesť

a česť. Obsah článku hodnotím, ako útok proti mojej osobe, ktorý sa nezakladá

na dôveryhodných a ucelených podkladoch. Autorka článku mi nedala možnosť vyjadriť

sa k uverejneným skutočnostiam, ktoré sa dotýkajú mojej občianskej a profesionálnej cti

a dobrej povesti a nedbanlivo prevzala nepravdivé tvrdenia inej osoby. Novinárka takto

porušila prvý zákon novinárskej profesie, podľa ktorého pred využitím akéhokoľvek zdroja

informácií musí objasniť, kto, kedy, prečo, pre koho a na základe čoho informáciu vytvoril,

uvážlivo posúdiť mieru jej pravdivosti. Hodnotiaci úsudok novinára musí vychádzať

z reálneho skutkového základu. Už samotný názov článku je nepravdivý, pretože novinárky

boli odsúdené za ohováranie celkom štyroch osôb a nielen za ohováranie jedného sudcu.

Autorka článku nedbanlivo prevzala hodnotiace úsudky o mojej skorumpovanosti, o mojej

vulgárnosti a o tom, že si rád vypijem bez reálneho skutkového základu. Je stále aktuálna

otázka, akým spôsobom získala odsúdená S. návrh na začatie konania zo spisu Okresného

súdu Žilina v občianskoprávnej veci, ktorej nebola účastníkom a ako získala záznamy

operatívnych nahrávok spracované z odposluchov mojich telefonátov a uvedené na polícii

v režime 'prísne tajné'. Tvrdenie o získaní odškodného v občianskoprávnom konaní

s vydavateľstvom P. je nepravdivé. Súdny spor so spoločnosťou P. skončil právoplatným

rozsudkom, výrok ktorého bol uverejnený v denníku Pravda z 22.09.2005 s nasledovným

textom: 'OSPRAVEDLNENIE sudcovi Okresného súdu Žilina JUDr. P. P.: V čísle 47/99

periodika M. bol na šiestej strane uverejnený článok redaktorky Z. S. s názvom Sudca na

odstrel, s podtitulkom Podpredseda Okresného súdu v Žiline robí hanbu svojmu stavu.

V článku bol označený ako skorumpovaný sudca previazaný na príslušníkov podsvetia, ktorý

robí hanbu svojmu stavu. Za tieto neoprávnené označenia sa P., a.s. vydavateľ periodika M.,

sudcovi Okresného súdu Žilina, bývalému predsedovi Okresného súdu Žilina JUDr. P. P.

ospravedlňuje'. Povinnosť ospravedlniť sa bola uložená rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III. Citovaný výrok rozsudku je zrejmé tým odškodným, ktoré som mal podľa

autorky článku získať v občianskoprávnom konaní. Je úplne nepravdivé tvrdenie o tom, že

som v trestnom konaní niekoho 'chcel ovplyvniť'. Takéto tvrdenie, ako i tvrdenie o tom, že som

neprípustne zasahoval do konania je nesplneným želaním autorky článku a iných osôb, ktoré

takéto nepravdivé tvrdenie rozširujú. Z kontroly na Okresnom súde Žilina roku 1999 nikdy

nebol vypracovaný žiaden protokol, ku ktorému by som sa mohol vyjadriť ako štatutárny

zástupca kontrolovaného subjektu, a preto neviem o žiadnych porušeniach, ktoré údajne mali

byť zistené. Nemám poznatky o žiadnych stíhaniach, ktoré v tejto veci (autorka článku

nešpecifikuje, v ktorej veci) boli a neskôr ich orgány činné v trestnom konaní zastavili. Celý

článok je jeden zmätok, ktorý nedokáže poskytnúť jasnú informáciu, ale na malom mieste

sa snaží informovať o množstve faktorov, ktorých pravdivosť si autorka článku neoverila,

a hodnotiacich úsudkov bez skutkového základu. Neberiem odsúdeným osobám právo

na ich názor na spravodlivosť rozsudku. Neboli by ale rozsudky, ak by odsúdené novinárky

dodržali základné princípy novinárskej etiky. Právo na slobodu prejavu neznamená právo

na klamanie. Odsúdená S. na mňa verejne v roku 1999 a v roku 2000 vyliala vedro špiny,

ktorého sa nezbavím do konca života, o čom svedčí aj obsah článku z 08.10.2008. Nič na tom

nezmení žiaden rozsudok žiadneho súdu“. Okresný súd Bratislava I označeným rozsudkom

uložil odporcovi tiež povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 1 659,70 € titulom peňažnej náhrady

podľa o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstva

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „tlačový zákon“) a vo zvyšnej časti návrh

na zaplatenie peňažnej náhrady zamietol. Napokon odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov konania vo výške 398 € a náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 1 203,42 €. v odôvodnení uviedol, že na základe výsledkov vykonaného

dokazovania mal preukázané, že v denníku S. bol 8. októbra 2008 na strane 2 uverejnený

článok autorky M. T. s názvom „Novinárky sú vinné za ohováranie sudcu“ (ďalej len „sporný

článok“) a navrhovateľ požiadal odporcu o uverejnenie jeho odpovede na sporný článok

v zmysle § 8 ods. 1 tlačového zákona. Táto žiadosť bola odporcovi doručená 7. novembra

2008, teda v lehote určenej tlačovým zákonom, odporca ale odmietol navrhovateľom

naformulovanú odpoveď uverejniť. Navrhovateľ preto uplatnil svoj nárok postupom podľa §

10 ods. 2 a 3 tlačového zákona. Súd prvého stupňa posúdil vec podľa § 8 a § 10 ods. 2 až 4

tlačového zákona. Námietku odporcu, že žiadosť navrhovateľa o uverejnenie odpovede

nespĺňala náležitosti v zmysle § 8 ods. 3 tlačového zákona (lebo v nej navrhovateľ výslovne

neuviedol, v čom sa skutkové tvrdenia uvedené v spornom článku dotýkajú jeho cti

a dôstojnosti), súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodnú. Žiadosť mala podľa jeho názoru

všetky predpísané náležitosti a zo znenia k nej pripojenej odpovede ako celku zreteľne

vyplýva, že skutkové tvrdenia uvedené v spornom článku sa dotýkali navrhovateľovej cti,

dôstojnosti a súkromia. Za nedôvodnú považoval tiež námietku odporcu, že navrhovateľ sa v

žiadosti o uverejnenie odpovede neobmedzil iba na skutkové tvrdenia a zaradil do nej aj svoje

hodnotiace úsudky a polemiku s autorkami článku. Vychádzal z toho, že právnu úpravu

náležitostí žiadosti o uverejnenie odpovede treba vykladať extenzívne spôsobom, ktorý

rešpektuje právo žiadateľa dostatočne sa vyjadriť a zaujať stanovisko k skutkovým tvrdeniam

obsiahnutým v článku. Rovnako za nedôvodnú považoval súd prvého stupňa aj námietku

odporcu týkajúcu sa neprimeranosti žiadanej odpovede (jej text je 2,25 krát rozsiahlejší ako

text sporného článku), lebo primeranosť neznamená rovnocennosť alebo rovnakosť a vždy

treba zohľadniť konkrétne okolnosti. V ďalšom súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ

v konaní uplatnil aj nárok na primeranú peňažnú náhradu podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona,

a to v maximálnej možnej výške 4 919,09 €. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v časti návrhu

týkajúcej sa výšky predmetnej náhrady neuniesol v konaní bremeno tvrdenia ani dôkazné

bremeno, priznal mu súd prvého stupňa najnižšiu peňažnú náhradu vo výške 1 659,70 € (§ 10

ods. 4 tlačového zákona) a vo zvyšnej časti návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol

podľa

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Namietal, že súd prvého stupňa

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok

vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci ( a ). Zotrval

na svojich námietkach prednesených v konaní pred súdom prvého stupňa a domáhal sa zmeny

napadnutého rozsudku a zamietnutia návrhu.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny potvrdiť. Poukázal na to, že odvolanie len opakuje argumentáciu odporcu

prezentovanú už v prvostupňovom konaní.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. februára 2011 sp. zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa trov

konania zmenil. Na základe dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením z 13. septembra 2012 sp. zn. uvedený rozsudok

zrušil z procesných dôvodov (vzhľadom na nedôsledné rešpektovanie ustanovenia § 156

ods. 3 majúce za následok procesnú vadu konania v zmysle ) a vec

vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. novembra 2012 sp. zn.

napadnutý rozsudok vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového

konania zmenil tak, že odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov

prvostupňového konania vo výške 1 347,27 €. Navrhovateľovi priznal aj náhradu trov

odvolacieho konania vo výške 197,20 €. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého

stupňa preskúmal so zreteľom na rozsah a dôvody odvolania odporcu ( a )

a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( v spojení s

ods. 3 ). Aj odvolací súd poukázal na tlačového zákona a konštatoval, že ak

periodická tlač obsahuje skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia

fyzickej osoby, na základe ktorého ju možno presne určiť, má táto fyzická osoba právo žiadať

uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače je povinný odpoveď uverejniť

bezodplatne; právo na opravu týmto nie je dotknuté. Účelom inštitútu práva na odpoveď

je dosiahnuť rovnováhu medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu mena

a dobrej povesti, ako aj vytvoriť možnosť dotknutým osobám prezentovať v periodickej tlači

svoje stanovisko k uverejnenému skutkovému tvrdeniu dotýkajúcemu sa cti, dôstojnosti,

súkromia a dobrej povesti. Tým sa zohľadňuje pravidlo „audiatur et altera pars“ (nech

je vypočutá tiež druhá strana). Predmetom práva na odpoveď je len skutkové tvrdenie, pričom

nie je rozhodujúce, či je pravdivé alebo nepravdivé. V ustanoveniach § 8 ods. 2 až 5 tlačového

zákona sú ustanovené procedurálne a formálne aspekty realizácie práva na odpoveď.

Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť odpoveď napísaná tak, aby dávala zmysel

a aby ju bolo možné uverejniť v predloženej podobe. Odpoveďou žiadateľ uvádza vlastné

stanovisko k publikovanému skutkovému tvrdeniu, toto skutkové tvrdenie dopĺňa alebo

vysvetľuje. Rozsah odpovede musí byť primeraný textu, ktorého súčasťou je skutkové

tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Zásahy vydavateľa periodickej tlače

do obsahu odpovede sú neprípustné. V ustanovení § 8 ods. 6 tlačového zákona sa vymedzuje

taxatívny výpočet prípadov, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť odpoveď. Odvolací súd

po tejto charakteristike dotknutej právnej úpravy konštatoval, že súd prvého stupňa v danej

veci vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutne potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa a tiež na posúdenie

opodstatnenosti námietok a tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju

obranu ( a ). Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade

s dospel k správnym skutkovým záverom nielen o oprávnenosti žiadosti

navrhovateľa o uverejnenie odpovede, ale aj jej zákonných náležitostí a podmienok

na uverejnenie odpovede v zmysle tlačového zákona. Zo svojich skutkových zistení vyvodil

súd prvého stupňa správny právny záver, že odporca ako vydavateľ denníka S., v ktorom bol

uverejnený sporný článok, v rozpore s § 8 ods. 1 tlačového zákona nesplnil svoju povinnosť

6

uverejniť navrhovateľom žiadanú odpoveď. O jej uverejnenie požiadal navrhovateľ

v stanovenej lehote (§ 8 ods. 2 tlačového zákona), jeho žiadosť mala predpísanú písomnú

formu, bola žiadateľom podpísaná, označovala názov a deň vydania periodickej tlače

obsahujúcej skutkové tvrdenia, popis týchto skutkových tvrdení, vysvetlenie, čím sa dotkli cti,

dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby navrhovateľa; súčasťou uvedenej žiadosti bola

aj písomná odpoveď s výpočtom skutkových tvrdení obsiahnutých v spornom článku

a ich popretie, doplnenie a spresnenie. Súd prvého stupňa svoje skutkové závery a dôvody

vedúce k vyhoveniu návrhu vo veci samej (tak v časti uloženia povinnosti uverejniť odpoveď,

ako aj v časti priznania peňažnej náhrady, resp. jej čiastočného zamietnutia) náležite

odôvodnil ( ) a jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal so všetkými

relevantnými argumentmi a námietkami sporových strán, pričom dal potrebné odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné námietky súvisiace s predmetom konania. Jeho

rozhodnutie je dostatočne presvedčivé a nemožno ho považovať za svojvoľné či zjavne

neodôvodnené. Obsah odvolania odporcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov

napadnutého rozsudku z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ani v odvolacom

konaní nevyšli najavo také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu

skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého

stupňa založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní nevyšlo najavo ani to, že by v konaní

na súde prvého stupňa došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ). Odporca svoje odvolanie odôvodňoval výslovne tým, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

( ). V preskúmavanej veci však súd prvého stupňa náležite zistil

rozhodujúce skutočnosti vzťahujúce sa na podstatu veci a dokazovanie zameral na zisťovanie

podmienok, ktoré tlačový zákon stanovil pre realizáciu práva na odpoveď a pre priznanie

primeranej peňažnej náhrady (§ 8 a 10 ods. 4 tlačového zákona). Súd prvého stupňa

sa dostatočne vyporiadal s námietkou odporcu, že navrhovateľova odpoveď obsahovala

hodnotiace úsudky (odvolací súd k tomu uviedol, že právnu úpravu práva na odpoveď treba

vykladať extenzívne, lebo mechanické aplikovanie formálnych pravidiel bez zohľadnenia

účelu tlačového zákona by inak viedlo k znemožneniu realizácie práva na odpoveď), že

navrhovateľ nevysvetlil, v čom sa mali skutkové okolnosti uvedené v spornom článku dotýkať

jeho cti a dôstojnosti [odvolací súd akcentoval, že sporné články obsahovali aj také tvrdenia

(„navrhovateľ je skorumpovaný, vulgárny a rád si vypije“), ktoré by bez ďalšieho boli

zásahom do osobnosti ktorejkoľvek fyzickej osoby], že odpoveď je neprimeraná rozsahu

sporného článku (odvolací súd v súvislosti s tým poznamenal, že primeranosť neznamená

rovnosť alebo absolútnu zhodu). Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatoval,

že je potrebné rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov

je možné preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú. Označenie určitej

fyzickej osoby za skorumpovanú, vulgárnu, ktorá si rada vypije, nie je súčasťou hodnotiaceho

úsudku. Aj ďalšie tvrdenia obsiahnuté v spornom článku, že novinárky boli odsúdené napriek

tomu, že navrhovateľ získal odškodné v občianskoprávnom konaní s vydavateľstvom P.,

označil odvolací súd za skutkové tvrdenie. Z uvedeného odvolací súd vyvodil, že súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a záverom

a tieto následne aj správne právne posúdil. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemožno

považovať ani za arbitrárne ani za nepreskúmateľné. Odvolací súd ako vecne správny posúdil

tiež výrok prvostupňového rozsudku priznávajúci navrhovateľovi primeranú peňažnú náhradu

podľa § 10 ods. 4 tlačového zákona; súd prvého stupňa aj v prípade tohto výroku uviedol

v odôvodnení rozsudku dostatočné úvahy, ktorými sa spravoval, vrátane analogického

použitia a nasl. . Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2

). Ako čiastočne dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie odporcu v časti

týkajúcej sa náhrady trov konania, preto v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil. O náhrade

trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s ustanovením

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z toho, že súdy nižších stupňov v konaní porušili základné princípy

súdneho konania (najmä princíp legality) a svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili.

Odvolací súd na jednej strane pripustil, že navrhovateľom naformulovaná odpoveď, rozsahom

výrazne prekračujúca rozsah sporného článku, neobsahovala len jeho skutkové tvrdenia a že

obsahovala aj hodnotiace úsudky (čo by znamenalo, že nejde o odpoveď v súlade s § 8 ods. 3

tlačového zákona), na druhej strane ale extenzívnym výkladom dospel k záveru zhodnému

so súdom prvého stupňa, že odpoveď zodpovedá tlačovému zákonu. V napadnutom rozsudku

odvolací súd, aj pri absencii explicitného vyjadrenia v žiadosti navrhovateľa o uverejnenie

odpovede (ktoré predpisuje § 8 ods. 3 tlačového zákona), konštatoval, že sporný článok

jednoznačne zasiahol do cti a dôstojnosti navrhovateľa. Podľa názoru dovolateľa by bolo

vhodné, aby najvyšší súd v súvislosti s vecným prejednaním dovolania podal výklad

ustanovení tlačového zákona týkajúcich sa práva na odpoveď, lebo v praxi súdov nie

sú interpretované jednotne. Dovolateľ označil napadnuté rozsudky za nedostatočne

odôvodnené, nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Vzhľadom na tieto nedostatky odôvodnení

rozhodnutí mu v konaní bola odňatá možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia,

čo zakladá prípustnosť dovolania podľa Rozsudok odvolacieho súdu

je nespravodlivý a zmätočný, a to aj preto, lebo v ňom zaujaté právne závery sú v extrémnom

nesúlade so skutkovými zisteniami súdu a nevyplývajú zo žiadnej možnej interpretácie.

Dovolateľ podrobil v dovolaní kritike aj predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie najvyššieho

súdu vydané v tejto veci (uznesenie z 13. septembra 2012 sp. zn. ),

osobitne právne závery v ňom vyjadrené o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho

stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania ( ).

Podľa názoru dovolateľa sú tieto závery najvyššieho súdu nekonzistentné „s dlhoročnou

judikatúrou najvyššieho súdu a ústavného súdu“. Dovolateľ poukázal na „zjavnú a rozsiahlu

protichodnosť rozhodnutí senátov najvyššieho súdu“ a konštatoval, že „je žiaduce, aby

sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto kľúčovej otázke dovolacieho konania

zjednotila. Rozhodnutia najvyššieho súdu by tak nemali porušovať práva účastníka konania

podávajúceho dovolanie, ktorý sa opiera o rešpektovaný precedens najvyššieho súdu“.

Odporca v dovolaní uplatnil dovolací dôvod v zmysle (v spojení

s ), alternatívne tiež dovolací dôvod v zmysle

tvrdiac, že v konaní došlo k tzv. iným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Napokon namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ), základom ktorého sú právne závery

odvolacieho súdu, v zmysle ktorých navrhovateľom naformulovaná odpoveď, zodpovedá

ustanoveniu § 8 ods. 3 tlačového zákona. Podľa presvedčenia odporcu odvolací súd nenáležite

interpretoval toto ustanovenie a dospel k nesprávnym záverom z hľadiska primeranosti

rozsahu odpovede, formálnych a tiež obsahových náležitostí odpovede. Odvolací súd

sa dopustil nesprávnosti aj pri rozhodovaní o trovách konania – prehliadol totiž, že

v predchádzajúcom dovolacom konaní v tejto veci (sp. zn. najvyššieho súdu)

bol procesne úspešný odporca; odvolací súd mu ale napriek tomu nepriznal náhradu trov tohto

konania vo výške 118,44 €. Z uvedených dôvodov navrhol, aby dovolací súd napadnutý

rozsudok zmenil tak, že návrh sa zamieta; žiadal tiež priznať náhradu trov prvostupňového,

odvolacieho a dovolacieho konania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny

a dostatočne preskúmateľný. Aj podľa jeho názoru nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa nezakladá procesnú vadu konania v zmysle Navrhol

preto, aby dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odmietol a navrhovateľovi priznal

náhradu trov konania v ním vyčíslenej výške.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal včas

účastník konania ( ) zastúpený v súlade s , bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje

na potrebu rešpektovania princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov

právneho štátu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré už nadobudli

právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. V súlade s povahou

dovolacieho konania a výnimočnosťou dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok

nielenže nie je v normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“,

ale ani nesmie byť (súdmi, účastníkmi) vnímaný ako „skryté odvolanie“. Zo zásadne odlišnej

povahy a účelu riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov vyplýva nevyhnutnosť

zásadne odlišných prístupov a postojov súdu pri aplikácii ustanovení zákona upravujúcich

prípustnosť odvolania a dovolania. Pokiaľ by sa v praxi napriek tomu nedostatočne

zohľadňovala mimoriadna podstata dovolania a pokiaľ by sa pri posudzovaní jeho procesnej

prípustnosti v prípadoch prejednávaných dovolacím súdom vyskytovali také prístupy,

interpretačné náhľady a právne postoje, ktoré sú inak typické pri skúmaní prípustnosti

riadnych opravných prostriedkov, a v dôsledku toho by sa v konaní o tomto mimoriadnom

opravnom prostriedku zohľadňoval účel a cieľ typicky sledovaný riadnymi opravnými

prostriedkami, mohlo by to viesť až k možnosti deformovaného nazerania na dovolanie

a dovolacie konanie ako celok; takéto nazeranie by sa dostávalo do rozporu s jedným

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu – princípom právnej istoty. Dovolací

súd musí tejto možnosti predchádzať dôsledným rešpektovaním podstaty a výnimočnej

povahy dovolania.

1. V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie odporcu smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť dovolania odporcu z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku nevyplýva. Napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

), dovolací súd v tejto veci – k jej samotnému meritu – dosiaľ nezaujal záväzný právny

názor ( ); v zrušujúcom uznesení z 13. septembra 2012 sp. zn.

najvyšší súd vytkol odvolaciemu súdu iba procesnú nesprávnosť, ktorú

odvolací súd v ďalšom konaní napravil. Napokon treba uviesť, že dovolanie smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky rozsudku uvedeného v § 238

ods. 3

2. Dovolanie odporcu by v okolnostiach daného prípadu mohlo byť procesne

prípustné, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

11

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

2.1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odporcovi bola odňatá možnosť

pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému

právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania,

vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy).

neumožňuje stotožniť závažnú procesnú vadu konania

uvedenú v so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší

súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa

nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide

o faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno totiž rozumieť

len jeho faktickú (ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní. „Za odňatie

možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok vecnej

rozhodovacej činnosti súdu ...“ (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn.

). Postupom súdu sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob

vedenia konania či procesu, jednotlivé procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo

nečinnosť, nie však výsledný rozhodovací akt súdu vo veci samej (meritórny produkt

konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie a podať záväzný názor súdu na prejednávanú

vec.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom

už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania

[odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)],

úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia.

2.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ namieta porušenie „základných princípov súdneho konania“. Bližšie uvádza

najmä údajné nerešpektovanie princípu legality. Z toho, ako obsahovo vymedzuje porušenie

tohto princípu a vyvodzuje ho z nesprávnej interpretácie § 8 ods. 3 tlačového zákona

a aplikácie tohto ustanovenia nenáležitým spôsobom, vyplýva, že táto jeho námietka

je z rozhodujúceho – obsahového hľadiska – námietkou nevytýkajúcou procesnú vadu

konania v zmysle , ale námietkou vytýkajúcou nesprávne právne

posúdenie veci (k tomu viď ďalej).

Z dovolania ako celku je zrejmé, že odporca súdom vytýka nerešpektovanie jeho

práva na spravodlivý súdny proces. Podľa (ďalej

len „ústava“) každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia ale sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Vzhľadom na námietky odporcu bolo aj v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú vadu

konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým

v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy

13

v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje

, ktorý vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní a v nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania

na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne

vymenované v , pripisuje osobitný význam – vady

tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď )

a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď ). Aj niektorým

ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

písm. b/ ), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces

(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157

ods. 1 a 2 ), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a aktuálne tiež ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len odporcom zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

14

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

možnosti odporcu konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté

rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská

procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

2.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ – je zásadne príslušný dovolací súd (viď ).

Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka“) ako

judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn.

, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací

súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne

opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy

(v žiadnej ním prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy

dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, ). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná v preskúmavanom

prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu

na to, čo bolo predmetom konania (viď aj na internetovej stránke najvyššieho súdu dostupné

rozhodnutia, napríklad v pracovnoprávnej veci sp. zn. , v exekučnej veci

sp. zn. , vo veci sp. zn. týkajúcej sa uloženia povinnosti

poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. a ,

v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia

nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú

15

vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj

napríklad sp. zn. , , , ,

, , , ,

a ).

Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu

na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež

niektoré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na opodstatnenosti

judikátu R 111/1998. Ústavný súd:

a) uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. odmietol ústavnú sťažnosť proti

uzneseniu najvyššieho súdu zo 6. augusta 2009 sp. zn. konštatujúc, že

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťažnosti nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 “,

b) sťažnosť proti uzneseniu najvyššieho súdu z 20. januára 2011 sp. zn.

odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom v uznesení z 19. apríla 2011 sp. zn.

konštatoval jednak to, že „najvyšší súd postupoval v súlade

s relevantnými ustanoveniami , ktoré ústavne

akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval, preto aj jeho právne závery sú

ústavne akceptovateľné“, jednak to, že „nezistil žiadnu možnosť porušenia základného

práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie“,

c) uznesením z 30. júna 2011 sp. zn. odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu zo 14. apríla 2011 sp. zn. s tým, že nebola zistená

žiadna skutočnosť, „ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone“, a že „v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti

preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší súd

postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi

neodňala možnosť konať pred súdom ( ). Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

16

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku“,

d) v uznesení z 20. apríla 2011 sp. zn. , ktorým odmietol sťažnosť proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu z 25. novembra 2010 sp. zn. , vyslovil

názor, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade,

ak by znamenalo porušenie 'procesného práva na spravodlivé konanie' ... resp.

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je možné bez ďalšieho stotožniť

s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred

súdom ( ), preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť

dovolania (podľa ) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti

ktorému podľa ostatných ustanovení dovolanie

prípustné nie je“,

e) v uznesení z 10. novembra 2011 sp. zn. konštatoval, že vada konania

podľa znamená porušenie , ako aj

dohovoru (). To však, ako už ústavný súd spresnil (),

neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak“,

f) uznesením zo 6. júna 2012 sp. zn. odmietol ako zjavne neopodstatnenú

sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn.

spočívajúcemu na názore, že nepreskúmateľnosť nie je procesnou vadou konania

v zmysle V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne, práve

naopak, obsahuje dostatok presvedčivých dôvodov na svoj výrok,

g) v uznesení z 3. apríla 2012 sp. zn. , rozhodujúc o ústavnej sťažnosti

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 sp. zn. ,

uviedol, že nielen v náleze sp. zn. , ale aj v následnej svojej

rozhodovacej činnosti (napr. ) tento názor (pozn.: vyjadrený

v judikáte R 111/1998) najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho

za ústavne konformný,

h) v uznesení z 19. apríla 2012 sp. zn. , ktoré sa týkalo uznesenia

najvyššieho súdu z 27. mája 2010 sp. zn. uviedol, že „právny názor,

na ktorom je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska

akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny, či práva

17

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v tejto súvislosti viď tiež uznesenie ústavného súdu

z 22. marca 2012 sp. zn. ).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že i keď sa ústavný súd v náleze

z 27. júla 2011 sp. zn stotožnil „s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že

aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať

za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ (rozsudky najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn.

a z 30. septembra 2008 sp. zn. )“, v neskoršom uznesení z 3. apríla 2012

sp. zn. sa celkom jednoznačne priklonil k názoru, že nepreskúmateľnosť

súdneho rozhodnutia nemožno stotožňovať s procesnou vadou v zmysle ;

v tomto (neskoršom) uznesení poukázal na to, že ústavný súd sa k otázke právnej kvalifikácie

nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov z hľadiska (tak, ako bola podaná

najvyšším súdom v uznesení z 22. septembra 2009 sp. zn. považujúcim

naďalej za opodstatnený záver vyjadrený v R 111/1998) vyjadril v náleze z 10. novembra

2011 sp. zn. a nielen v tomto náleze, ale aj v následnej svojej rozhodovacej

činnosti citovaný názor najvyššieho súdu v plnej miere akceptoval a považoval ho za ústavne

konformný.

Naostatok je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa k danej problematike aktuálne

vyjadril v uznesení z 30. januára 2013 sp. zn. , v ktorom uviedol, že

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

Vec preskúmavajúci senát dovolacieho súdu k vyššie uvedenému poznamenáva, že ani

v iných právnych veciach, v ktorých dovolací súd zotrval na aktuálnosti judikátu R 111/1998,

nebolo zo strany ústavného súdu konštatované porušenie ústavných práv (viď napríklad

, , , ).

2.4. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne

aj princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

18

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v zbierke – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym

zameraním a účelom; publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší

súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch

a sudcoch). Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní

predmetného rozhodnutia bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu

zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej

len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej

procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené

v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie

najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho

súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí

je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,

ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto

zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené

podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,

tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované

rozhodnutie.

19

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom

v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ

vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod

pre jeho nezohľadnenie.

2.5. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu občianskeho

súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti

a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť

realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne argumentovať

proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných

riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník

dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého

stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môže účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne

právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené ( ). Účastník

prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa,

nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení

rozhodnutia nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých považoval

zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone

zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní

môže namietať napríklad to, že v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá

mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), alebo že

20

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo

z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení ( a ),

alebo že toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku

celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

písm. f/ ). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované

procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy;

účastník konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240

ods. 1 ). nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať

všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím

neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie

je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené

nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom

a výsledkami konania – účastník konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté

rozhodnutie je nepreskúmateľné. Na druhej strane ale právnou

úpravou dovolania a dovolacieho konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy

prípustné, že dovolací súd sa bude vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého

rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom

konaní totiž takáto argumentácia dovolateľa (že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné)

naráža na stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu,

ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti dovolania.

2.6. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní

účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých

občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. ().

v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

21

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1

až 3 ). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tiež

vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle

predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

Vzhľadom na to, že dovolanie odporcu smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, že z možnosti dovolacieho prieskumu

vylučuje bezvýnimočne každý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne

zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo možné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby spočíval na úplne nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo

by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania (viď tiež vyššie uvedenú časť

o neprípustnosti vnímania dovolania ako „skrytého odvolania“), pokiaľ by právnou úpravou

obsiahnutou v vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi konania

možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu

neuvedeného v , ktorý možno (azda spočíva na správnych záveroch,

o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní ju nemožno úplne

preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril

spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku v celom rozsahu

vyčerpávajúcim.

2.7. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie

je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že

22

dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby

sa zaoberal správnosťou alebo preskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok – v znení, ktoré je platné a účinné v čase rozhodovania o dovolaní odporcu –

podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

2.8. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto objektívneho vymedzenia

je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo aspoň

minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho

stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého

rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie

od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej zhovievavosti

(benevolencii).

Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý preskúmava prípustnosť

odporcom podaného dovolania, nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak

zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná

(otázky, či dovolanie podľa prípustné je alebo nie je), bolo

determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,

či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco

a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

23

3. Z dôvodov uvedených pod 2. dospel dovolací súd k záveru, že v konaní na súdoch

nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jeho

dovolania nemožno vyvodiť ani z

4. Odporca v dovolaní namieta tiež existenciu tzv. inej vady konania. Pokiaľ túto vadu

spája s argumentáciou, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne

preskúmateľné, dovolací súd aj v tejto súvislosti poukazuje na to, že v zmysle R 111/1998

je nepreskúmateľnosť považovaná vadu, ktorá je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), avšak tento dôvod môže byť úspešne uplatnený iba v procesne prípustnom

dovolaní. Tzv. iná procesná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá.

5. Pre prípad, že dovolateľ zastáva názor, že súdy nemali pre svoje rozhodnutia

dostatok úplných a správnych skutkových podkladov, dovolací súd uvádza, že v prípade

neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok,

ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci

procesnú vadu konania v zmysle (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho

súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou znemožnená

realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p; ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, to ale samo o sebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (porovnaj napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

6. K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012).

Nejde totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia,

24

ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže odporca

tento dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací

súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych

záverov.

7. Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu ako

celok. Pokiaľ v dovolaní vyjadril nespokojnosť s výrokom tohto rozsudku o trovách konania,

smeruje jeho dovolanie v tejto časti proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia a tento charakter nestráca, i keď rozhodnutie

o trovách s meritórnym rozhodnutím vo veci súvisí a je do neho pojaté ( ).

Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť

dovolania proti nemu smerujúceho posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy

je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ).

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak smeruje proti uzneseniu

uvedenému v a Odporcom podané dovolanie v časti smerujúcej proti

výroku o trovách konania by však vzhľadom na právnu úpravu (viď až 3 )

bolo prípustné iba v prípade, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v

So zreteľom na to, že v preskúmavanej veci k procesným vadám vymenovaným v tomto

ustanovení nedošlo, je dovolanie odporcu neprípustné aj v časti napadajúcej výrok o trovách

konania.

8. Z týchto dôvodov dovolací súd procesne neprípustné dovolanie odporcu odmietol

podľa v spojení s bez toho, aby skúmal vecnú

správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

9. Pokiaľ odporca vyjadril v dovolaní presvedčenie o vhodnosti podania bližšieho

výkladu ustanovení tlačového zákona o práve na odpoveď, ktorých aplikácia a interpretácia

je podľa názoru odporcu v praxi súdov spojená s problémami, najvyšší súd konštatuje, že tejto

požiadavke odporcu by mohol vyjsť v ústrety iba ak by jeho dovolanie bolo procesne

prípustné; len ak je dovolanie procesne prípustné, môže totiž dovolací súd pristúpiť

k posúdeniu správnosti právnych záverov vyjadrených v dovolaním napadnutom rozhodnutí

a v rámci toho prípadne podať bližší výklad ustanovení zákona, ktoré aplikovali

a interpretovali súdy nižších stupňov.

Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že k niektorým otázkam

súvisiacim s právom na odpoveď podľa § 8 ods. 5 a § 10 ods. 2 a 4 tlačového zákona

sa vyjadril v rozsudku z 18. novembra 2013 sp. zn. .

10. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s

ods. 1 ) a tieto aj vyčíslil. Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu trov

dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokátky za 1 úkon právnej služby poskytnutej

vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu odporcu z 28. januára 2013 [§ 14 ods. 1 písm. b/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej

služby určil podľa § 10 ods. 8 vyhlášky vo výške 91,28 €, čo s náhradou za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €), predstavuje spolu 99,09 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 5. decembra 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková