Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)33d/390012.d90d8e.pdf
PDF · 112.94 KB
No categories available
3ECdo/117/2013
Najvyšší súd 3 ECdo 117/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
povinnej I. U., bývajúcej v S., o vymoženie 857,25 € s príslušenstvom, vedenej na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 10 Er 378/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove zo 4. októbra 2012 sp. zn. 22 CoE 8/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 857,25 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu) na základe rozhodcovského
rozsudku z 25. novembra 2011 sp. zn. I. Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s.
(ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“). Súdny exekútor v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Humenné
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Humenné uznesením z 24. mája 2012 č.k. 10 Er 378/2012-17 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení
poukázal na to, že právna predchodkyňa oprávnenej (P., a.s.) a povinná uzavreli zmluvu
o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Na daný prípad treba preto
aplikovať úpravu obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a v § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“).
Súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej budú všetky spory
účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie označeným rozhodcovským
súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné a záväzné. Táto doložka nebola
dojednaná individuálne, spotrebiteľovi znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní a treba ju považovať za nekalú podmienku [čl. 3 ods. I v spojení
s bodom 1 písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica“)]. Spotrebiteľ bol donútený
pristúpiť na zmluvné podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovskú doložku si povinná osobitne
nevyjednala a nemala na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným
podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla
založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodcovské konanie. Súd prvého stupňa
vzhľadom na to žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením zo 4. októbra 2012 sp. zn.
22 CoE 8/2012 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.); zároveň
rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
prvostupňového súdu, že úverovú zmluvu treba považovať za spotrebiteľskú, v nej obsiahnutú
rozhodcovskú doložku za nedohodnutú individuálne a nekalú (spôsobujúcu v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech povinnej) O takúto
zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky
rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
je exekučný súd povinný kedykoľvek z úradnej povinnosti posúdiť rozhodcovský rozsudok
z hľadiska jeho vykonateľnosti. Odvolací súd nesúhlasil s oprávnenou, že jej právna
predchodkyňa postupovala v danom prípade v súlade s § 93b zákona č. 483/2001 Z.z.
Zo všetkých uvedených dôvodov je správny nielen záver súdu prvého stupňa, že ide
o nespôsobilý exekučný titul (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), ale aj záver, že
žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie bolo potrebné zamietnuť (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z).
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.),
2. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala dovolateľka z toho, že
rozhodcovský súd rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené
preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona
č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné
konanie, nie však zamietnuť žiadosť o poverenie na vykonanie exekúcie.
Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť a je vykonateľný. Súdy preto
pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov, za ktorých môže byť exekútor
poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný podklad pre opätovné
posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania rozhodcovského súdu
v rozhodcovskom konaní,
3. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
4. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom
prípade pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak
po formálnej, ako aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať,
neprípustne zasiahli do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej
spravodlivosť a možnosť pred exekučným súdom konať,
5. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
6. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.)
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon
pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné
dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie
oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jej dovolania
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka zastáva nesprávny názor, že jej dovolanie je prípustné podľa § 238
ods. 3 O.s.p. Oprávnená prehliada, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len
v prípade, že dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu uvedenému
v tomto ustanovení. Keďže dovolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, neprichádza
do úvahy použitie § 238 O.s.p.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť
a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril
vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá
oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd
rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.
3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,
z 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013
sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013
sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a konštatuje, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky preto najvyšší súd na odôvodnenia
týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje
aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)
je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie
súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O.s.p.) pre exekučné konanie netvorí
rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské
konanie nemá charakter exekučného konania,
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie
konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu (oprávnená ale podala návrh
na vykonanie exekúcie),
4. pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom
oboznamovanie s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok
konania sa nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného,
5. ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu,
ktorý nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa oprávnenej neodopiera právo
na výkon rozhodnutia,
6. pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012),
7. postup banky nezodpovedal v danom prípade § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z.
o bankách, lebo rozhodcovská doložka nebola naformulovaná tak, aby založila
právomoc rozhodcovského súdu zriadeného bankami alebo ich záujmovým
združením (viď § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku
a o doplnení a zmene niektorých zákonov),
8. nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávnenej, že slovenský preklad Smernice
nie je správny.
K týmto záverom (viď 1. až 8.) dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací
súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov
vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský
rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Dovolateľkou namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho
konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. októbra 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková