Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
02f/395656.59d859.pdf
PDF · 199.8 KB
No categories available
3Cdo/488/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 488/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S EN I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. D. Z.,
bývajúceho v B., proti odporkyni S. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária M., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 3 947 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 17 C 334/2013,
o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2015 sp. zn.
2 Co 735/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 24. júna 2014 č.k. 17 C 334/2013-66 uložil
odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do troch dní 3 947 € s 5,75 % ročným úrokom
z omeškania z dlžnej sumy od 1. apríla 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania
vo výške 236,50 €. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými bolo
preukázané, že navrhovateľ ako objednávateľ uzatvoril 19. februára 2013 so spoločnosťou M.
s.r.o., so sídlom v G. (ďalej len „provízny predajca“) zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorý bol
organizovaný odporkyňou (ďalej len „zmluva o obstaraní zájazdu“). Išlo o obstaranie zájazdu
na Kubu v termíne od 1. marca 2013 do 15. marca 2013 pre 4 osoby za 3 947 €. Cenu zájazdu
zaplatil navrhovateľ 19. februára 2013 províznemu predajcovi, zájazd bol ale zrušený. Pri
právnom posudzovaní veci aplikoval súd prvého stupňa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 písm. d/
ako aj § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania
cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka
(ďalej len „zákon č. 281/2001 Z.z.“). Poukázal na to, že odporkyňa a provízny predajca
uzatvorili 16. marca 2006 zmluvu o províznom predaji (ďalej len „zmluva o províznom
predaji“), článok III. ktorej je ale neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, lebo
je v rozpore s § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 281/2001 Z.z. Oprávnenie cestovnej kancelárie
sprostredkúvajúcej predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu totiž nevyplýva z osobitného
splnomocnenia, ale priamo zo zákona. V danom prípade zodpovednostný vzťah nevznikol
medzi navrhovateľom a províznym predajcom, ale medzi navrhovateľom a odporkyňou,
pričom právny dôvod, ktorý pôvodne existoval (zmluva o obstaraní zájazdu), dodatočne
odpadol. Povinnosť odporkyne bolo preto vydať bezdôvodné obohatenie (zaplatenú cenu
zájazdu) navrhovateľovi. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142
ods. l O.s.p.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. marca 2015
sp. zn. 2 Co 735/2014 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. l
a 2 O.s.p.). Osobitne uviedol, že zmluva o províznom predaji bola uzatvorená podľa zákona
č. 281/2001 Z.z., ktorý upravoval niektoré podmienky podnikania v cestovnom ruchu a služby
poskytované prevádzkovateľmi cestovných kancelárií a cestovných agentúr. Podľa tohto
zákona cestovná kancelária organizuje, ponúka a predáva zájazdy a uzatvára zmluvu
o obstaraní zájazdu. Okrem iného sprostredkúva predaj jednotlivých služieb pre inú cestovnú
kanceláriu; zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene cestovnej
kancelárie, pre ktorú sa zájazd sprostredkúva, a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde
(§ 1, § 3 ods. 1 a ods. 2 písm. c/ a d/ zákona č. 281/2001 Z.z.). Cestovná kancelária môže
pred začatím zájazdu od zmluvy odstúpiť len z dôvodu zrušenia zájazdu alebo porušenia
povinností objednávateľom, ktoré boli zmluvne dohodnuté. Ak cestovná kancelária zruší
zájazd v lehote kratšej ako 20 dní pred termínom jeho začatia, objednávateľ má právo
na primeranú náhradu škody. Cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi za porušenie
záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má splniť
cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu (§ 741g
ods. l a ods. 4, § 741i ods. l veta prvá Občianskeho zákonníka). I keď zmluvu o obstaraní
zájazdu uzavrel v danom prípade provízny predajca, za následky vyvolané zrušením zájazdu
zodpovedá odporkyňa. Odvolací súd k tomu dodal, že odporkyňa v priebehu celého konania
neuviedla, kedy presne daný zájazd zrušila a kedy to oznámila províznemu predajcovi. Táto
skutočnosť bola pritom významná – iná situácia by totiž nastala, ak by od navrhovateľa prijal
cenu zájazdu provízny predajca, ktorý už v tom čase vedel, že zájazd je zrušený (o tento
prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vzhľadom na to, že odvolanie je neopodstatnené,
smeruje proti vecne správnemu a náležite odôvodnenému rozhodnutiu (§ 157 ods. 2 O.s.p.),
odvolací súd tomuto opravnému prostriedku odporkyne nevyhovel. Poznamenal, že odporkyni
nedoručoval vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu, lebo bolo len veľmi všeobecné
a na skutočnostiach v odvolaní uvedených odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie;
predmetné vyjadrenie navrhovateľa teda nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1
a ods. 5 veta druhá O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie. Podľa jej
názoru došlo v konaní k viacerým procesným nesprávnostiam, dôsledkom ktorých bolo
odňatie jej možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Odvolací súd jej
nedoručil vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu, preto nemala možnosť zaujať stanovisko
k tomuto procesnému úkonu navrhovateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnych právnych záveroch, je prekvapivé, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
Odporkyňa bola zaskočená „novou“ argumentáciou odvolacieho súdu a jeho záver o zrušení
celého zájazdu odporkyňou je pre ňu prekvapivý. Odvolací súd považoval za fakt, že zájazd
bol zrušený, i keď ho zrušiť nemohla ani odporkyňa, ani provízny predajca. O tom sa však
odporkyňa dozvedela až z napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru jej aj tým bola odňatá
možnosť pred súdom konať. Predmetom konania boli v danej veci otázky, ktoré majú široký
spoločenský dopad, preto odvolací súd mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie;
pokiaľ rozhodol bez pojednávania, odňal odporkyni možnosť pred súdom konať. Rozhodnutie
odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené najmä v otázkach dodatočného odpadnutia
pôvodne existujúceho dôvodu pre poskytnutie finančného plnenia, zániku zmluvy o obstaraní
zájazdu, rozsahu a podkladu oprávnenia provízneho predajcu konať za cestovnú kanceláriu,
možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto sa bezdôvodne
neobohatil (neprijal sumu, ktorá je od neho požadovaná). Svoj názor, že v konaní došlo k tzv.
inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vyvodzovala
odporkyňa z presvedčenia, že odvolací súd rozhodol bez úplného zistenia všetkých
relevantných skutkových okolností (najmä pokiaľ ide o oprávnenie provízneho predajcu
konať s účinkami pre odporkyňu, „postavenie“ odporkyne v právnom vzťahu založenom
úkonmi navrhovateľa a provízneho predajcu, zrušenie zájazdu). Napadnuté rozhodnutie
spočíva na nesprávnej interpretácii ustanovenia § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 281/2001 Z.z.,
aj v dôsledku ktorej potom došlo k nesprávnemu záveru o neplatnosti článku III. zmluvy
o províznom predaji z dôvodu jeho údajného rozporu s ustanovením § 39 Občianskeho
zákonníka. Z týchto dôvodov odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1
Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že
v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova
proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,
a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh
proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny
systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok
z roku 2009).
2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Odporkyňou nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné dovolanie preto
podľa § 238 O.s.p. prípustné nie je.
3. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p., možno
ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
4. Odporkyňa namieta, že v odvolacom konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,
ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a nepreskúmateľné.
Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale (len) inú
vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim
prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je
dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010,
3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013,
3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná
v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných
veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad rozhodnutie
v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, v exekučnej veci sp. zn. 3 ECdo 117/2013,
vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej sa uloženia povinnosti poskytnúť zmluvné plnenie,
rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011, v ktorých účastník tvrdil
zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež
z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,
že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014
sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012.
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že
najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
5.1. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne
aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 a IV. ÚS 75/09). V právnom štáte musí panovať
istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997 bolo
subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu
s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou
všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,
ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh
na jeho uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom;
publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší súd zákonom
stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch).
Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia
bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť
judikatúry (IV. ÚS 60/2010).
Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho
súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)
má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,
ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako
aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).
Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej
len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej
procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené
v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie
najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí
je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,
ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto
zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené
podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,
tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované
rozhodnutie.
O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného
v publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom
v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ
vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod
pre jeho nezohľadnenie.
5.2. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi judikátom
R 111/1998, preto by v zásade nemusel vysvetľovať, prečo tento judikát považuje
za opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry, musí náležite
vysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však – vzhľadom na argumentáciu
dovolateľky – považuje za potrebné uviesť nasledovné:
5.3. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 ods. 1 O.s.p.) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby
rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé
konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy
rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi
dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom opravných prostriedkov (odvolanie,
návrh na obnovu konania, dovolanie).
Niet pochýb, že nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu
občianskeho súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto
nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania
možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Účastník odvolacieho
konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne
odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať
na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok
stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok
nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania
a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že
rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie
sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,
nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník
konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.
Na druhej strane ale Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho
konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že dovolací súd sa bude
vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní
pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž takáto argumentácia dovolateľa (že
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na Občianskym súdnym poriadkom
stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania.
5.4. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej
v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter
dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej
strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,
mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1
až 3 O.s.p.). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tiež
vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle § 238 O.s.p.
predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
Vzhľadom na to, že dovolanie odporkyne smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, že z možnosti dovolacieho prieskumu
vylučuje § 238 ods. 3 O.s.p. bezvýnimočne každý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne
zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby spočíval na úplne nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo
by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, pokiaľ by právnou úpravou
obsiahnutou v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi
konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p., ktorý možno (azda aj) spočíva
na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní
ju nemožno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho
rozsudku nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku
v celom rozsahu vyčerpávajúcim.
5.5. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna
istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len
mimoriadne a výnimočne.
Ako už bolo uvedené (viď vyššie l.), ESĽP pripúšťa prelomenie právoplatnosti
rozhodnutia len v prípadoch najzásadnejších procesných nesprávností, nie za účelom
zabezpečenia právnej čistoty. Úspešné uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku
dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie
je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento
opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému
(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní
ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;
pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne
neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že
dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby
sa zaoberal správnosťou alebo preskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny
poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
5.6. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok
jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.)
odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád
konania súdov nižších stupňov (§ 237 ods. 1 O.s.p.). Účelom takéhoto objektívneho
vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo
aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver dovolacieho súdu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
je (ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené
súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení
rozhodnutia má dovolací súd a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym
odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany dovolacieho súdu
vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup
až k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý posudzuje prípustnosť
odporkyňou podaného dovolania, nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak
zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná
(otázky, či dovolanie podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo
determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,
či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco
a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.
5.7. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že ak aj prípadne napadnutý
rozsudok nie je dostatočne odôvodnený (poznámka dovolacieho súdu: najvyšší súd neskúmal,
či napadnutý rozsudok je alebo nie je preskúmateľný), nezakladá to procesnú vadu konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
6. Odporkyňa v dovolaní namieta, že k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. došlo aj v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu je prekvapujúci. Tvrdí, že až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa dozvedela, že odvolací
súd vychádzal zo zrušenia zájazdu ako z preukázaného a nespochybniteľného faktu.
V skutočnosti ale – podľa jej názoru – obsah spisu nedával pre tento záver dostatok
skutkových podkladov. Odporkyni tak mala byť odňatá možnosť vyjadriť sa k novým
právnym záverom odvolacieho súdu a prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré sa dovtedy
nejavili ako významné.
Dovolací súd uvedenú námietku nepovažuje za dôvodnú. Súd prvého stupňa vyhovel
návrhu s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané bezdôvodné obohatenie
sa, za ktoré nesie zodpovednosť odporkyňa (pasívne vecne legitimovaný subjekt).
Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že k tomu istému záveru dospel aj odvolací súd.
Zo skutočnosti, že zájazd bol zrušený, vychádzali súdy oboch stupňov. Rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo preto z pohľadu výsledkov prvostupňového konania ani nečakané,
ani nepredvídateľné. Pokiaľ odvolací súd nad rámec prvostupňového rozhodnutia doplnil
dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na začatie konania,
nemožno to považovať za odňatie možnosť dovolateľky konať pred súdom. K rovnakému
záveru už dospela aj judikatúra (viď R 56/2012), v zmysle ktorej ak sa odvolací súd
v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi
prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu
prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto postup
odvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p.).
Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že ak k zrušeniu zájazdu
v skutočnosti – ako tvrdí odporkyňa – nedošlo, išlo by o prípad založenia rozhodnutia
na nesprávnych skutkových zisteniach a z toho vychádzajúcich právnych záveroch.
Nesprávnosť skutkových a právnych záverov ale nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu viď bližšie 7. a 10.)
7. Pokiaľ odporkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993,
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000; viď tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vada takej povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť
jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1 O.s.p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
8. Dovolateľka zastáva názor, že vzhľadom na predmet konania malo byť o odvolaní
rozhodnuté na odvolacom pojednávaní. Najvyšší súd k tomu uvádza nasledovné:
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Z ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214
ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Odporkyňa v dovolaní argumentuje tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť
pojednávanie vyplývala z § 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (t.j. z existencie dôležitého verejného
záujmu), lebo predmetom konania „sú otázky, ktorých posúdenie má jednoznačne široký
spoločenský dopad“.
Občiansky súdny poriadok nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.
Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich
vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy
k ustanoveniu § 214 O.s.p. rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb
(napríklad územného celku alebo obce).
Námietka odporkyne (zjavne reflektujúca rozšírené cestovateľské aktivity) nemení nič
na samej podstate preskúmavanej veci, teda na tom, že tu ide o typický spor dvoch účastníkov
súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom jedna procesná strana (navrhovateľ) sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia od odporkyne ako od toho, o kom sa domnieva, že sa na jej úkor
bezdôvodne obohatil. Samo posúdenie, či odporkyňa má alebo nemá zaplatiť navrhovateľovi
ním požadovanú sumu, sa netýka väčšieho okruhu osôb.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu v danom
prípade zodpovedal § 214 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
9. Odporkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje tiež z toho, že odvolací
súd rozhodol bez toho, aby jej predtým bolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej
odvolaniu.
Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu odporkyne (č.l. 68 spisu) sa vyjadril navrhovateľ
(č.l. 80 spisu). Jeho vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu, nie však odporkyni.
Je pravdou, že odvolací súd vo veci samej rozhodol bez toho, aby odporkyni bolo toto
vyjadrenie doručené.
9.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
9.2. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať
stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,
dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
9.3. Z uvedeného rozsudku ESĽP vyplýva, že pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia
protistrany k odvolaniu bola alebo nebola odvolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať,
treba mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Predmetné rozhodnutie ESĽP
totiž za zásah do práva na spravodlivé konanie (č.l. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd) považuje iba nedoručenie takého vyjadrenia protistrany, ktoré bolo
formulované ako skutková a právna argumentácia.
Pre posúdenie komplexu otázok týkajúcich sa prípustnosti dovolania odporkyne
má preto bezpochyby kľúčový význam otázka, či vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu
(č.l. 80 spisu), bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že: a/ odvolaním napadnutý
rozsudok je zákonný, správny a spravodlivý, b/ odvolacie tvrdenia odporkyne majú len
predĺžiť spor, c/ trvá na podanom návrhu a pridržiava sa svojich skorších podaní a prednesov,
d/ navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemožno
takéto vyjadrenie k odvolaniu považovať za skutkovú a právnu argumentáciu. Navrhovateľ
tu nepodáva svoj obraz o relevantnom skutkovom deji, nespomína žiadne konkrétne skutkové
okolnosti a z hľadiska obsahového sa vôbec nezaoberá jednotlivými skutkovými zisteniami
súdov. Podobne ani ničím právne neargumentuje, nepodáva výklad právnej úpravy, nedotýka
sa konkrétnych právnych úvah alebo záverov súdov. Jeho vyjadrenie vyznieva iba ako
všeobecná charakteristika priebehu a výsledku konania na prvom stupni, ktorú bez akejkoľvek
skutkovej a právnej konkretizácie podáva účastník konania spokojný s rozhodnutím
prvostupňového súdu.
9.4. Vzhľadom na to, že vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporkyne nebolo
v danom prípade formulované ako skutková a právna argumentácia, nemal za následok
procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. procesný postup odvolacieho
súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby toto vyjadrenie bolo doručené odporkyni.
10. Naostatok odporkyňa namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že odňatie
možnosti konať pred súdom nemožno spájať s faktickou meritórnou rozhodovacou činnosťou
súdu. Postupom súdu je len jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci
(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012), ktorá predchádza
vydaniu konečného rozhodnutia. Postupom súdu (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa teda môže
rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé
procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však rozhodovací akt súdu.
Predmetná dovolacia námietka sa netýka postupu súdu v konaní, ale riešenia právnych
otázok významných pre právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný
predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný
dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ktorým možno úspešne odôvodniť (len)
procesne prípustné dovolanie; zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237
ods. 1 O.s.p. (porovnaj tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Dovolací súd (bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov odvolacieho
súdu) preto uzatvára, že ak by aj bola prípadne opodstatnená predmetná námietka odporkyne
o tom, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnej interpretácii § 3 ods. 2
písm. d/ zákona č. 201/2001 Z.z., prípadne na nesprávnom právnom závere o neplatnosti
článku III. zmluvy o províznom predaji a nesprávnom vyriešení (hmotnoprávnej) otázky
pasívnej vecnej legitimácie, nezakladalo by to prípustnosť jej dovolania.
11. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nevyplýva z § 238 O.s.p.,
nepotvrdila sa existencia vady dovolateľkou tvrdenej (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.)
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ďalšie vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p.,
najvyšší súd odmietol dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.
12. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 13. augusta 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková