Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/488/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S EN I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Mgr. D. Z.,

bývajúceho v B., proti odporkyni S. a.s., IČO: X., so sídlom v B., zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária M., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 3 947 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o dovolaní odporkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. marca 2015 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 24. júna 2014 č.k. -66 uložil

odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do troch dní 3 947 € s 5,75 % ročným úrokom

z omeškania z dlžnej sumy od 1. apríla 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania

vo výške 236,50 €. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, ktorými bolo

preukázané, že navrhovateľ ako objednávateľ uzatvoril 19. februára 2013 so spoločnosťou M.

s.r.o., so sídlom v G. (ďalej len „provízny predajca“) zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorý bol

organizovaný odporkyňou (ďalej len „zmluva o obstaraní zájazdu“). Išlo o obstaranie zájazdu

na Kubu v termíne od 1. marca 2013 do 15. marca 2013 pre 4 osoby za 3 947 €. Cenu zájazdu

zaplatil navrhovateľ 19. februára 2013 províznemu predajcovi, zájazd bol ale zrušený. Pri

právnom posudzovaní veci aplikoval súd prvého stupňa ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 písm. d/

ako aj , a o zájazdoch, podmienkach podnikania

cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení

(ďalej len „“). Poukázal na to, že odporkyňa a provízny predajca

2

uzatvorili 16. marca 2006 zmluvu o províznom predaji (ďalej len „zmluva o províznom

predaji“), článok III. ktorej je ale neplatný podľa , lebo

je v rozpore s Oprávnenie cestovnej kancelárie

sprostredkúvajúcej predaj zájazdov pre inú cestovnú kanceláriu totiž nevyplýva z osobitného

splnomocnenia, ale priamo zo zákona. V danom prípade zodpovednostný vzťah nevznikol

medzi navrhovateľom a províznym predajcom, ale medzi navrhovateľom a odporkyňou,

pričom právny dôvod, ktorý pôvodne existoval (zmluva o obstaraní zájazdu), dodatočne

odpadol. Povinnosť odporkyne bolo preto vydať bezdôvodné obohatenie (zaplatenú cenu

zájazdu) navrhovateľovi. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142

ods. l

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18. marca 2015

sp. zn. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. l

a 2 ). Osobitne uviedol, že zmluva o províznom predaji bola uzatvorená podľa zákona

č. , ktorý upravoval niektoré podmienky podnikania v cestovnom ruchu a služby

poskytované prevádzkovateľmi cestovných kancelárií a cestovných agentúr. Podľa tohto

zákona cestovná kancelária organizuje, ponúka a predáva zájazdy a uzatvára zmluvu

o obstaraní zájazdu. Okrem iného sprostredkúva predaj jednotlivých služieb pre inú cestovnú

kanceláriu; zmluva o zájazde sa v týchto prípadoch musí uzatvoriť v mene cestovnej

kancelárie, pre ktorú sa zájazd sprostredkúva, a táto zodpovedá za plnenie zmluvy o zájazde

(, a a ). Cestovná kancelária môže

pred začatím zájazdu od zmluvy odstúpiť len z dôvodu zrušenia zájazdu alebo porušenia

povinností objednávateľom, ktoré boli zmluvne dohodnuté. Ak cestovná kancelária zruší

zájazd v lehote kratšej ako 20 dní pred termínom jeho začatia, objednávateľ má právo

na primeranú náhradu škody. Cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi za porušenie

záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má splniť

cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu (§ 741g

ods. l a ods. 4, ods. l veta prvá ). I keď zmluvu o obstaraní

zájazdu uzavrel v danom prípade provízny predajca, za následky vyvolané zrušením zájazdu

zodpovedá odporkyňa. Odvolací súd k tomu dodal, že odporkyňa v priebehu celého konania

neuviedla, kedy presne daný zájazd zrušila a kedy to oznámila províznemu predajcovi. Táto

skutočnosť bola pritom významná – iná situácia by totiž nastala, ak by od navrhovateľa prijal

cenu zájazdu provízny predajca, ktorý už v tom čase vedel, že zájazd je zrušený (o tento

prípad ale v prejednávanej veci nejde). Vzhľadom na to, že odvolanie je neopodstatnené,

3

smeruje proti vecne správnemu a náležite odôvodnenému rozhodnutiu ( ),

odvolací súd tomuto opravnému prostriedku odporkyne nevyhovel. Poznamenal, že odporkyni

nedoručoval vyjadrenie navrhovateľa k jeho odvolaniu, lebo bolo len veľmi všeobecné

a na skutočnostiach v odvolaní uvedených odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie;

predmetné vyjadrenie navrhovateľa teda nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1

a ods. 5 veta druhá

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie. Podľa jej

názoru došlo v konaní k viacerým procesným nesprávnostiam, dôsledkom ktorých bolo

odňatie jej možnosti pred súdom konať ( ). Odvolací súd jej

nedoručil vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu, preto nemala možnosť zaujať stanovisko

k tomuto procesnému úkonu navrhovateľa. Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnych právnych záveroch, je prekvapivé, arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.

Odporkyňa bola zaskočená „novou“ argumentáciou odvolacieho súdu a jeho záver o zrušení

celého zájazdu odporkyňou je pre ňu prekvapivý. Odvolací súd považoval za fakt, že zájazd

bol zrušený, i keď ho zrušiť nemohla ani odporkyňa, ani provízny predajca. O tom sa však

odporkyňa dozvedela až z napadnutého rozsudku. Podľa jej názoru jej aj tým bola odňatá

možnosť pred súdom konať. Predmetom konania boli v danej veci otázky, ktoré majú široký

spoločenský dopad, preto odvolací súd mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie;

pokiaľ rozhodol bez pojednávania, odňal odporkyni možnosť pred súdom konať. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené najmä v otázkach dodatočného odpadnutia

pôvodne existujúceho dôvodu pre poskytnutie finančného plnenia, zániku zmluvy o obstaraní

zájazdu, rozsahu a podkladu oprávnenia provízneho predajcu konať za cestovnú kanceláriu,

možnosti domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od toho, kto sa bezdôvodne

neobohatil (neprijal sumu, ktorá je od neho požadovaná). Svoj názor, že v konaní došlo k tzv.

inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, vyvodzovala

odporkyňa z presvedčenia, že odvolací súd rozhodol bez úplného zistenia všetkých

relevantných skutkových okolností (najmä pokiaľ ide o oprávnenie provízneho predajcu

konať s účinkami pre odporkyňu, „postavenie“ odporkyne v právnom vzťahu založenom

úkonmi navrhovateľa a provízneho predajcu, zrušenie zájazdu). Napadnuté rozhodnutie

spočíva na nesprávnej interpretácii ustanovenia ,

aj v dôsledku ktorej potom došlo k nesprávnemu záveru o neplatnosti článku III. zmluvy

o províznom predaji z dôvodu jeho údajného rozporu s ustanovením § 39 Občianskeho

zákonníka. Z týchto dôvodov odporkyňa žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený v súlade so zákonom , bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť

dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009).

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Odporkyňou nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238

ods. 1 ). Najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný

právny názor ( ). Dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v Predmetné dovolanie preto

podľa prípustné nie je.

3. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len

ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd z Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou,

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

4. Odporkyňa namieta, že v odvolacom konaní došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania,

ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť

sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný

na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

( )].

5. K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť

v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle

ustanovenia , je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a nepreskúmateľné.

Judikatúra najvyššieho súdu (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle , ale (len) inú

vadu konania ( ), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim

prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je

dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Na obdobnom závere spočívajú aj ďalšie rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

, , , , ,

, a ). Senát dovolacieho súdu, ktorý koná

v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor nemenne vo všetkých ním prejednávaných

veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom konania (viď napríklad rozhodnutie

v pracovnoprávnej veci sp. zn. , v exekučnej veci sp. zn. ,

vo veci sp. zn. týkajúcej sa uloženia povinnosti poskytnúť zmluvné plnenie,

rovnako vo veciach sp. zn. a , v ktorých účastník tvrdil

zásah do jeho osobnostných práv). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež

z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

8

, , , , ,

, , , , ).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998

(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

, , ). Dovolací súd osobitne poukazuje

na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že

„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,

ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania

podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,

že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. , , ) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f/ “. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014

sp. zn. , ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu

najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. .

Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. konštatoval, že

najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo

nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa

Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť

či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako

mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje

sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

5.1. Ako už bolo uvedené, k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne

aj princíp právnej istoty (napr. a ). V právnom štáte musí panovať

9

istota, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva

rovnaká odpoveď (napr. , , , ).

Rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. bolo

subjektom na to oprávneným zaradené na rokovanie osobitného orgánu najvyššieho súdu

s rozhodovacou právomocou (občianskoprávneho kolégia), osobitnou procedúrou upravenou

všeobecne záväzným právnym predpisom bolo týmto orgánom prerokované a uznesením,

ktoré prijala nadpolovičná väčšina členov občianskoprávneho kolégia, bol schválený návrh

na jeho uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky – v zákonom stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom;

publikované bolo pod R 111/1998. Uvedeným postupom plnil najvyšší súd zákonom

stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( o súdoch a sudcoch).

Táto povinnosť mu v súčasnosti vyplýva z ustanovenia

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia

bolo rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť

judikatúry ().

Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia najvyššieho

súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad

najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto)

má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná,

ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako

aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom).

Nemožno prehliadať podstatný rozdiel medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej

len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím, ktoré bolo na podklade zákonom určenej

procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom najvyššieho súdu uverejnené

v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované rozhodnutie

najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho

súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí

je zároveň zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu,

ktoré vždy tvorí viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto

zmysle prípadne (ak vec prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené

podmienky) môže odkloniť či odchýliť od názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí,

10

tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“ názoru, na ktorom spočíva publikované

rozhodnutie.

O „prekonaní“ (relevantnom zavŕšení procesu odklonenia sa od) názoru vyjadreného

v publikovanom rozhodnutí možno hovoriť iba vtedy, ak je toto „prekonanie“ výsledkom

v zákone predpísaného postupu najvyššieho súdu (§ 21 ods. 3 písm. a/ a b/ a § 22 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Keďže právny názor najvyššieho súdu publikovaný pod R 111/1998 nebol dosiaľ

vo vyššie uvedenom zmysle „prekonaný“, nebol ani v preskúmavanej veci daný dôvod

pre jeho nezohľadnenie.

5.2. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje v preskúmavanej veci, sa riadi judikátom

R 111/1998, preto by v zásade nemusel vysvetľovať, prečo tento judikát považuje

za opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry, musí náležite

vysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však – vzhľadom na argumentáciu

dovolateľky – považuje za potrebné uviesť nasledovné:

5.3. I keď upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho súdneho konania dbá o to, aby

rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa len nemôže zabezpečiť, že každé

konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho ustanoveniam a že súdmi bude vždy

rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy nesprávností, ku ktorým môže v praxi

dôjsť, vytvára systémom opravných prostriedkov (odvolanie,

návrh na obnovu konania, dovolanie).

Niet pochýb, že nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia súdu – finálneho produktu

občianskeho súdneho konania je aj jeho nepreskúmateľnosť. Pokiaľ sa súd dopustí tejto

nesprávnosti a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania

možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia v zmysle „náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia

prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov“. Účastník odvolacieho

konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne

11

odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať

na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník konania môže za podmienok

stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

nebráni účastníkovi konania v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania

a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť argumentovať aj tým, že

rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie

sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné,

nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania – účastník

konania môže teda v dovolaní namietať, že ním napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Na druhej strane ale právnou úpravou dovolania a dovolacieho

konania nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné, že dovolací súd sa bude

vždy zaoberať aj vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia a že dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž takáto argumentácia dovolateľa (že

napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné) naráža na

stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti

dovolania.

5.4. v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej

v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny charakter

dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril na jednej

strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť,

mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238 ods. 1

až 3 ). Na druhej strane tým ale bez akýchkoľvek pochybností zároveň vyjadril tiež

vôľu, aby iné rozsudky (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť v zmysle

predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

Vzhľadom na to, že dovolanie odporkyne smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu, treba osobitne poukázať na to, že z možnosti dovolacieho prieskumu

vylučuje bezvýnimočne každý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,

ktorý nemá znaky uvedené v tomto ustanovení. Keďže zákonodarca vyjadril dostatočne

zreteľne vôľu, aby ani riadne odôvodnený a dostatočne preskúmateľný potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v § 238 ods. 3 O.s. nebolo možné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby spočíval na úplne nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona), bolo

12

by nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania, pokiaľ by právnou úpravou

obsiahnutou v vyjadril zároveň vôľu zabezpečiť účastníkovi

konania možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu neuvedeného v , ktorý možno (azda spočíva

na správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť a v dovolacom konaní

ju nemožno úplne preveriť, lebo odvolací súd svoje závery v odôvodnení potvrdzujúceho

rozsudku nevyjadril spôsobom dostatočne jasným, určitým alebo relevantnú problematiku

v celom rozsahu vyčerpávajúcim.

5.5. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že právna

istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len

mimoriadne a výnimočne.

Ako už bolo uvedené (viď vyššie l.), ESĽP pripúšťa prelomenie právoplatnosti

rozhodnutia len v prípadoch najzásadnejších procesných nesprávností, nie za účelom

zabezpečenia právnej čistoty. Úspešné uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku

dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie

je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento

opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému

(primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní

ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané;

pokiaľ by dovolací súd posudzoval vecnú správnosť rozhodnutia napadnutého procesne

neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že

dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby

sa zaoberal správnosťou alebo preskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny

poriadok podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

5.6. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje

jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia ( )

13

odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných vád

konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto objektívneho

vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo

aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver dovolacieho súdu, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

je (ne)preskúmateľné, závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené

súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení

rozhodnutia má dovolací súd a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym

odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany dovolacieho súdu

vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup

až k neopodstatnenej zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru senátu dovolacieho súdu, ktorý posudzuje prípustnosť

odporkyňou podaného dovolania, nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak

zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty osobitne významná

(otázky, či dovolanie podľa prípustné je alebo nie je), bolo

determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu,

či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne, vyčerpávajúco

a presvedčivo vysvetľuje skutkovú a právnu podstatu veci.

5.7. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že ak aj prípadne napadnutý

rozsudok nie je dostatočne odôvodnený (poznámka dovolacieho súdu: najvyšší súd neskúmal,

či napadnutý rozsudok je alebo nie je preskúmateľný), nezakladá to procesnú vadu konania

v zmysle

6. Odporkyňa v dovolaní namieta, že k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ došlo aj v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu je prekvapujúci. Tvrdí, že až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa dozvedela, že odvolací

súd vychádzal zo zrušenia zájazdu ako z preukázaného a nespochybniteľného faktu.

V skutočnosti ale – podľa jej názoru – obsah spisu nedával pre tento záver dostatok

skutkových podkladov. Odporkyni tak mala byť odňatá možnosť vyjadriť sa k novým

právnym záverom odvolacieho súdu a prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré sa dovtedy

nejavili ako významné.

14

Dovolací súd uvedenú námietku nepovažuje za dôvodnú. Súd prvého stupňa vyhovel

návrhu s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané bezdôvodné obohatenie

sa, za ktoré nesie zodpovednosť odporkyňa (pasívne vecne legitimovaný subjekt).

Z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že k tomu istému záveru dospel aj odvolací súd.

Zo skutočnosti, že zájazd bol zrušený, vychádzali súdy oboch stupňov. Rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo preto z pohľadu výsledkov prvostupňového konania ani nečakané,

ani nepredvídateľné. Pokiaľ odvolací súd nad rámec prvostupňového rozhodnutia doplnil

dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru o opodstatnenosti návrhu na začatie konania,

nemožno to považovať za odňatie možnosť dovolateľky konať pred súdom. K rovnakému

záveru už dospela aj judikatúra (viď R 56/2012), v zmysle ktorej ak sa odvolací súd

v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi

prvostupňového rozhodnutia a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu

prvostupňového konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je prekvapivé a takýto postup

odvolacieho súdu neodníma účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1

písm. f/ ).

Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že ak k zrušeniu zájazdu

v skutočnosti – ako tvrdí odporkyňa – nedošlo, išlo by o prípad založenia rozhodnutia

na nesprávnych skutkových zisteniach a z toho vychádzajúcich právnych záveroch.

Nesprávnosť skutkových a právnych záverov ale nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ a prípustnosť dovolania nezakladá (k tomu viď bližšie 7. a 10.)

7. Pokiaľ odporkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo

nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993,

R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000; viď tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , a ).

Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania

uvedenú v

15

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vada takej povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa

, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom

konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť

jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. a ).

Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v

neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

8. Dovolateľka zastáva názor, že vzhľadom na predmet konania malo byť o odvolaní

rozhodnuté na odvolacom pojednávaní. Najvyšší súd k tomu uvádza nasledovné:

Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem ( ). V ostatných prípadoch možno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ( ).

16

Z ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v

ods.1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré

sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Odporkyňa v dovolaní argumentuje tým, že v preskúmavanej veci povinnosť nariadiť

pojednávanie vyplývala z (t.j. z existencie dôležitého verejného

záujmu), lebo predmetom konania „sú otázky, ktorých posúdenie má jednoznačne široký

spoločenský dopad“.

nedefinuje, čo treba považovať za dôležitý verejný záujem.

Posúdenie tejto otázky závisí vždy od individuálnych okolností prejednávanej veci a z nich

vychádzajúcej úvahy súdu. Pod dôležitým verejným záujmom treba podľa dôvodovej správy

k ustanoveniu rozumieť medziiným záujem, ktorý sa týka väčšieho okruhu osôb

(napríklad územného celku alebo obce).

Námietka odporkyne (zjavne reflektujúca rozšírené cestovateľské aktivity) nemení nič

na samej podstate preskúmavanej veci, teda na tom, že tu ide o typický spor dvoch účastníkov

súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom jedna procesná strana (navrhovateľ) sa domáha vydania

bezdôvodného obohatenia od odporkyne ako od toho, o kom sa domnieva, že sa na jej úkor

bezdôvodne obohatil. Samo posúdenie, či odporkyňa má alebo nemá zaplatiť navrhovateľovi

ním požadovanú sumu, sa netýka väčšieho okruhu osôb.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že postup odvolacieho súdu v danom

prípade zodpovedal a nemal za následok procesnú vadu konania v zmysle

ustanovenia

17

9. Odporkyňa odňatie možnosti pred súdom konať vyvodzuje tiež z toho, že odvolací

súd rozhodol bez toho, aby jej predtým bolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej

odvolaniu.

Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu odporkyne (č.l. 68 spisu) sa vyjadril navrhovateľ

(č.l. 80 spisu). Jeho vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu, nie však odporkyni.

Je pravdou, že odvolací súd vo veci samej rozhodol bez toho, aby odporkyni bolo toto

vyjadrenie doručené.

9.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi

doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý

koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých

rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. ,

, , , ), v ktorých opakovane

konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého

stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci

samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež ,

, , .). Odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. a ).

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

18

9.2. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať

stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu

konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí

byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna

a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručeného článkom 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9.3. Z uvedeného rozsudku ESĽP vyplýva, že pri úvahe, či nedoručením vyjadrenia

protistrany k odvolaniu bola alebo nebola odvolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať,

treba mať na zreteli podstatu a obsah vyjadrenia k odvolaniu. Predmetné rozhodnutie ESĽP

totiž za zásah do práva na spravodlivé konanie (č.l. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd) považuje iba nedoručenie takého vyjadrenia protistrany, ktoré bolo

formulované ako skutková a právna argumentácia.

Pre posúdenie komplexu otázok týkajúcich sa prípustnosti dovolania odporkyne

má preto bezpochyby kľúčový význam otázka, či vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu

(č.l. 80 spisu), bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporkyne uviedol, že: a/ odvolaním napadnutý

rozsudok je zákonný, správny a spravodlivý, b/ odvolacie tvrdenia odporkyne majú len

predĺžiť spor, c/ trvá na podanom návrhu a pridržiava sa svojich skorších podaní a prednesov,

d/ navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemožno

takéto vyjadrenie k odvolaniu považovať za skutkovú a právnu argumentáciu. Navrhovateľ

tu nepodáva svoj obraz o relevantnom skutkovom deji, nespomína žiadne konkrétne skutkové

okolnosti a z hľadiska obsahového sa vôbec nezaoberá jednotlivými skutkovými zisteniami

súdov. Podobne ani ničím právne neargumentuje, nepodáva výklad právnej úpravy, nedotýka

sa konkrétnych právnych úvah alebo záverov súdov. Jeho vyjadrenie vyznieva iba ako

všeobecná charakteristika priebehu a výsledku konania na prvom stupni, ktorú bez akejkoľvek

skutkovej a právnej konkretizácie podáva účastník konania spokojný s rozhodnutím

prvostupňového súdu.

19

9.4. Vzhľadom na to, že vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporkyne nebolo

v danom prípade formulované ako skutková a právna argumentácia, nemal za následok

procesnú vadu konania v zmysle procesný postup odvolacieho

súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby toto vyjadrenie bolo doručené odporkyni.

10. Naostatok odporkyňa namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd už v rozhodnutí publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že odňatie

možnosti konať pred súdom nemožno spájať s faktickou meritórnou rozhodovacou činnosťou

súdu. Postupom súdu je len jeho faktická (ne)činnosť, teda procedúra prejednania veci

(porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , 91/2012), ktorá predchádza

vydaniu konečného rozhodnutia. Postupom súdu ( ) sa teda môže

rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé

procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však rozhodovací akt súdu.

Predmetná dovolacia námietka sa netýka postupu súdu v konaní, ale riešenia právnych

otázok významných pre právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo

ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný

predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle

Nesprávne právne posúdenie veci je najvyšším súdom považované za relevantný

dovolací dôvod ( ), ktorým možno úspešne odôvodniť (len)

procesne prípustné dovolanie; zároveň je zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237

ods. 1 (porovnaj tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ).

20

Dovolací súd (bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov odvolacieho

súdu) preto uzatvára, že ak by aj bola prípadne opodstatnená predmetná námietka odporkyne

o tom, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnej interpretácii § 3 ods. 2

písm. d/ , prípadne na nesprávnom právnom závere o neplatnosti

článku III. zmluvy o províznom predaji a nesprávnom vyriešení (hmotnoprávnej) otázky

pasívnej vecnej legitimácie, nezakladalo by to prípustnosť jej dovolania.

11. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania odporkyne nevyplýva z ,

nepotvrdila sa existencia vady dovolateľkou tvrdenej ( )

a v dovolacom konaní nevyšli najavo ďalšie vady konania uvedené v ,

najvyšší súd odmietol dovolanie odporkyne podľa v spojení s

ods. 1 písm. c/

12. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 13. augusta 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková