Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 550/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo

101/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012

faxom a 9. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z

11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že na «Okresnom riaditeľstve

policajného zboru Prievidza sa viedlo trestné konanie pre podozrenie zo spáchania

trestného činu ublíženia na zdraví..., v dôsledku ktorého mala byť spôsobená smrť môjmu

synovi Ľ. K. Počas celého trestného konania som však ako poškodená mala obmedzené

možnosti v uplatňovaní svojich práv. V pozícii poškodenej som predovšetkým nemohla

vypočúvaným osobám klásť otázky a tým prispieť k odstráneniu rozporov vo výpovediach

svedkov. Trestné stíhanie sa aj napriek rozdielnym výpovediam zastavilo z dôvodu, že k

spáchaniu trestného činu nedošlo.

Na Okresnom súde Prievidza som sa návrhom na začatie konania, vedenom pod

sp. zn. , domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy proti J. V.

-vyhadzovačovi diskotéky v L. a J. V. - prevádzkovateľovi diskoklubu, nakoľko som mala za

to, že sú zodpovední za smrť môjho syna...

Dňa 24. 8. 2010 rozhodol Okresný súd Prievidza tak, že môjmu návrhu nevyhovel

a v celosti ho zamietol... Súd pritom rozhodol bez toho, aby vykonal čo i len jeden mnou

navrhnutý dôkaz (výsluch viacerých svedkov). Skutkový stav ustálil len na základe

priloženého trestného spisu a výsluchu účastníkov.

Proti rozhodnutiu okresného súdu som sa odvolala... Namietala som najmä tú

skutočnosť, že okresný súd neúplné zistil skutkový stav veci nevykonaním navrhnutých

dôkazov.

Dňa 27. 9. 2011 rozhodol Krajský súd v Trenčíne, v konaní pod č. ,

ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom

prvostupňového súdu v tom, že keďže väčšina mnou navrhnutých svedkov bola vypočutá v

trestnom konaní, nie je potrebné na ten účel vykonávať dokazovanie. Pritom ani jeden súd

sa nezaujímal o moju argumentáciu, že vzájomné výpovede navrhnutých osôb sú rozporné,

že orgány činné v trestnom konaní sa týmito rozpormi nezaoberali a preto nie je vylúčené,

že vyjdú najavo nové okolnosti k objasneniu celej veci.

Rozhodnutie odvolacieho súdu som napadla mimoriadnym opravným prostriedkom -

dovolaním...

Dňa 11. 7. 2012 najvyšší súd v konaní vedenom pod č. rozhodol

o mojom podanom dovolaní tak, že ho odmietol. Podľa jeho názoru dovolanie vo veci

nebolo prípustné na základe žiadneho ustanovenia . Svoje

rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté

dôkazy a že v tomto smere nejde o postup súdu, ktorým by mi bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Na druhej strane však potvrdil, že nevykonaním dôkazu môže viesť k jeho

nesprávnym skutkovým záverom.

Mám za to, že najvyšší súd v konaní nepostupoval správne, keď svojim rozhodnutím

neodstránil zásadnú vadu konania - odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom a tým

zasiahol do mojich práv. Je pravdou, že nie je porušením ústavných práv sťažovateľa, ak

súd nevykoná všetky navrhnuté dôkazy. To však neplatí, keď ide o dôkazy zásadného

významu, podstatné k objasneniu rozhodujúcich okolností. Tým, že sa všeobecné súdy vecou

zaoberali len formálne, vlastne nedostatočne posúdili, či ide skutočne o opodstatnené alebo

neopodstatnené dôkazy. To, že navrhnutí svedkovia boli vypočutí v trestnom konaní ešte

neznamenalo, že by vypovedali v konaní pred súdom rovnako. Na druhej strane, aj keď boli

vypočutí v trestnom konaní, bolo im položených len niekoľko otázok, v ktorých aj napriek

tomu boli rozpory a orgány činné v trestnom konaní ich neriešili...

Keby súd pripustil mojich navrhnutých svedkov vypočuť a neuspokojil by sa len z ich

neúplnými výpoveďami, zahmlievajúcimi určité skutočnosti v trestnom konaní, zistil by, že

existujú osoby, ktoré o veci vedia oveľa viac. Jednou z navrhnutých svedkov bola aj

majsterka odborného výcviku. Jej sa jedna zo žiačok zdôverila, že v inkriminovanom čase

bola na diskotéke a hovorila jej o okolnostiach, ktoré sa v tom čase v diskoklube odohrali.

Práve jej výpoveď by ukázala, že žiačka pred orgánmi činnými v trestnom konaní

nehovorila pravdu, keď tvrdila, že na diskotéke ani nebola.

Rovnako som za svedka navrhla osobu, ktorá po danej udalosti písala môjmu

ďalšiemu synovi SMS správu, v ktorej uviedla, čo sa vlastne stalo.

Orgány činné v trestnom konaní neprešetrili vec náležitým spôsobom a rozhodli bez

odstránenia rozporov vo výpovediach. Pritom rozpory boli v zásadných skutočnostiach, t. j.

v okolnosti, prečo bol môj syn v danom čase vlastne „vyhodený“ z diskoklubu

vyhadzovačmi na mráz, kto ho mal vyhadzovať a či mu bolo bránené vrátiť sa späť na

diskotéku, kde mal svoje osobné veci a vetrovku. Orgány činné v trestnom konaní

nevypočúvali strážnika objektu, cez ktorý mal môj syn prechádzať, a ktorý mal v tom čase

službu.

Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je objasniť, či boli naplnené skutkové

znaky trestného činu alebo nie a podľa toho viesť celé vyšetrovanie. Avšak už samotná

otázka orgánov činných v trestnom konaní položená súdnemu znalcovi vykonávajúcom pitvu

tela môjho syna bola položená nesprávne a navádzala znalca k odpovedi. Orgány činné v

trestnom konaní sa nemali pýtať: ,,... či sa na tele nebohého nenachádzali také zranenia, ku

ktorým mohlo dôjsť len v dôsledku inej osoby“, ale ,,či došlo k zraneniam, ktoré mohla

spôsobiť iná osoba.“

Za nemenej dôležité pokladám spomenúť skutočnosť, že na rozdiel od civilného

konania, v trestnom konaní je potrebné preukázať vinu, resp. nevinu bez akejkoľvek

zmysluplnej pochybnosti. Bohužiaľ výsledky vyšetrovania kompetentných orgánov tomu

nenasvedčujú.

Domnievam sa, že cieľom právneho štátu nie je stav neistoty, či ten-ktorý prípad

bude správne a spravodlivo prešetrený. Úlohou najvyššieho súdu s prihliadnutím na jeho

kompetenciu bolo riešiť vec tak, aby sa súdy nižšieho stupňa vecou znova zaoberali.

Domnievam sa, že je porušením ústavných práv, ak sa nevykonajú také dôkazy, ktoré môžu

zmeniť priebeh a výsledok celého konania. To však najvyšší súd a ani súdy nižšieho stupňa

nemali možnosť zistiť, keď sa len uspokojili s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.».

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1

a na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 11. 7. 2012 pod sp. zn. , bolo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 11. 7. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktoré

považuje za nepreskúmateľné, pretože v jej prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa

(ďalej len „OSP“), keďže všeobecné súdy

nevykonali ňou navrhované dôkazy (vypočutie ďalších svedkov) a uspokojili sa len

s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky proti postupu a uzneseniu najvyššieho

súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorým odmietol

dovolanie sťažovateľky pre neprípustnosť, je zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. ,

).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, osobitne

posudzujúc podmienky podľa a existenciu vád podľa a dospejúc

k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané

sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je

v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až 6 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno

ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné,

zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená

právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní

pred všeobecným súdom (napr. , , ). Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (napr. ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia

najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako

jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva

na súdnu ochranu zakotveného v a práva podľa dohovoru.

Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ďalej primeraným a zákonným spôsobom

sťažovateľke odpovedal aj na jej námietku, že nevyhovením jej návrhom na vykonanie

dokazovania nebola odňatá možnosť konať pred súdom, keď uviedol, že „Súd nie je

viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky

navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je ani

postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,

ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.

s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym

skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k

zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a

stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).“.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, námietkami sťažovateľky a jej označenými

právami. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v tejto časti tiež odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012