Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 639 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (644)III. ÚS 550/2012
PDF · 171.97 KB
No categories available
III. ÚS 550/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. G., P., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo
101/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012
faxom a 9. októbra 2012 poštou doručená sťažnosť Ľ. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z
11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že na «Okresnom riaditeľstve
policajného zboru Prievidza sa viedlo trestné konanie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu ublíženia na zdraví..., v dôsledku ktorého mala byť spôsobená smrť môjmu
synovi Ľ. K. Počas celého trestného konania som však ako poškodená mala obmedzené
možnosti v uplatňovaní svojich práv. V pozícii poškodenej som predovšetkým nemohla
vypočúvaným osobám klásť otázky a tým prispieť k odstráneniu rozporov vo výpovediach
svedkov. Trestné stíhanie sa aj napriek rozdielnym výpovediam zastavilo z dôvodu, že k
spáchaniu trestného činu nedošlo.
Na Okresnom súde Prievidza som sa návrhom na začatie konania, vedenom pod
sp. zn. 11 C/112/2009, domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy proti J. V.
-vyhadzovačovi diskotéky v L. a J. V. - prevádzkovateľovi diskoklubu, nakoľko som mala za
to, že sú zodpovední za smrť môjho syna...
Dňa 24. 8. 2010 rozhodol Okresný súd Prievidza tak, že môjmu návrhu nevyhovel
a v celosti ho zamietol... Súd pritom rozhodol bez toho, aby vykonal čo i len jeden mnou
navrhnutý dôkaz (výsluch viacerých svedkov). Skutkový stav ustálil len na základe
priloženého trestného spisu a výsluchu účastníkov.
Proti rozhodnutiu okresného súdu som sa odvolala... Namietala som najmä tú
skutočnosť, že okresný súd neúplné zistil skutkový stav veci nevykonaním navrhnutých
dôkazov.
Dňa 27. 9. 2011 rozhodol Krajský súd v Trenčíne, v konaní pod č. 5 Co/326/2010,
ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
prvostupňového súdu v tom, že keďže väčšina mnou navrhnutých svedkov bola vypočutá v
trestnom konaní, nie je potrebné na ten účel vykonávať dokazovanie. Pritom ani jeden súd
sa nezaujímal o moju argumentáciu, že vzájomné výpovede navrhnutých osôb sú rozporné,
že orgány činné v trestnom konaní sa týmito rozpormi nezaoberali a preto nie je vylúčené,
že vyjdú najavo nové okolnosti k objasneniu celej veci.
Rozhodnutie odvolacieho súdu som napadla mimoriadnym opravným prostriedkom -
dovolaním...
Dňa 11. 7. 2012 najvyšší súd v konaní vedenom pod č. 5 Cdo 101/2012 rozhodol
o mojom podanom dovolaní tak, že ho odmietol. Podľa jeho názoru dovolanie vo veci
nebolo prípustné na základe žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Svoje
rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté
dôkazy a že v tomto smere nejde o postup súdu, ktorým by mi bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Na druhej strane však potvrdil, že nevykonaním dôkazu môže viesť k jeho
nesprávnym skutkovým záverom.
Mám za to, že najvyšší súd v konaní nepostupoval správne, keď svojim rozhodnutím
neodstránil zásadnú vadu konania - odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom a tým
zasiahol do mojich práv. Je pravdou, že nie je porušením ústavných práv sťažovateľa, ak
súd nevykoná všetky navrhnuté dôkazy. To však neplatí, keď ide o dôkazy zásadného
významu, podstatné k objasneniu rozhodujúcich okolností. Tým, že sa všeobecné súdy vecou
zaoberali len formálne, vlastne nedostatočne posúdili, či ide skutočne o opodstatnené alebo
neopodstatnené dôkazy. To, že navrhnutí svedkovia boli vypočutí v trestnom konaní ešte
neznamenalo, že by vypovedali v konaní pred súdom rovnako. Na druhej strane, aj keď boli
vypočutí v trestnom konaní, bolo im položených len niekoľko otázok, v ktorých aj napriek
tomu boli rozpory a orgány činné v trestnom konaní ich neriešili...
Keby súd pripustil mojich navrhnutých svedkov vypočuť a neuspokojil by sa len z ich
neúplnými výpoveďami, zahmlievajúcimi určité skutočnosti v trestnom konaní, zistil by, že
existujú osoby, ktoré o veci vedia oveľa viac. Jednou z navrhnutých svedkov bola aj
majsterka odborného výcviku. Jej sa jedna zo žiačok zdôverila, že v inkriminovanom čase
bola na diskotéke a hovorila jej o okolnostiach, ktoré sa v tom čase v diskoklube odohrali.
Práve jej výpoveď by ukázala, že žiačka pred orgánmi činnými v trestnom konaní
nehovorila pravdu, keď tvrdila, že na diskotéke ani nebola.
Rovnako som za svedka navrhla osobu, ktorá po danej udalosti písala môjmu
ďalšiemu synovi SMS správu, v ktorej uviedla, čo sa vlastne stalo.
Orgány činné v trestnom konaní neprešetrili vec náležitým spôsobom a rozhodli bez
odstránenia rozporov vo výpovediach. Pritom rozpory boli v zásadných skutočnostiach, t. j.
v okolnosti, prečo bol môj syn v danom čase vlastne „vyhodený“ z diskoklubu
vyhadzovačmi na mráz, kto ho mal vyhadzovať a či mu bolo bránené vrátiť sa späť na
diskotéku, kde mal svoje osobné veci a vetrovku. Orgány činné v trestnom konaní
nevypočúvali strážnika objektu, cez ktorý mal môj syn prechádzať, a ktorý mal v tom čase
službu.
Úlohou orgánov činných v trestnom konaní je objasniť, či boli naplnené skutkové
znaky trestného činu alebo nie a podľa toho viesť celé vyšetrovanie. Avšak už samotná
otázka orgánov činných v trestnom konaní položená súdnemu znalcovi vykonávajúcom pitvu
tela môjho syna bola položená nesprávne a navádzala znalca k odpovedi. Orgány činné v
trestnom konaní sa nemali pýtať: ,,... či sa na tele nebohého nenachádzali také zranenia, ku
ktorým mohlo dôjsť len v dôsledku inej osoby“, ale ,,či došlo k zraneniam, ktoré mohla
spôsobiť iná osoba.“
Za nemenej dôležité pokladám spomenúť skutočnosť, že na rozdiel od civilného
konania, v trestnom konaní je potrebné preukázať vinu, resp. nevinu bez akejkoľvek
zmysluplnej pochybnosti. Bohužiaľ výsledky vyšetrovania kompetentných orgánov tomu
nenasvedčujú.
Domnievam sa, že cieľom právneho štátu nie je stav neistoty, či ten-ktorý prípad
bude správne a spravodlivo prešetrený. Úlohou najvyššieho súdu s prihliadnutím na jeho
kompetenciu bolo riešiť vec tak, aby sa súdy nižšieho stupňa vecou znova zaoberali.
Domnievam sa, že je porušením ústavných práv, ak sa nevykonajú také dôkazy, ktoré môžu
zmeniť priebeh a výsledok celého konania. To však najvyšší súd a ani súdy nižšieho stupňa
nemali možnosť zistiť, keď sa len uspokojili s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.».
Vzhľadom na už uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1
Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 11. 7. 2012 pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, bolo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Cdo 101/2012 zo dňa 11. 7. 2012 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej
znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 323,50 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, ktoré
považuje za nepreskúmateľné, pretože v jej prípade bol naplnený dovolací dôvod podľa
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), keďže všeobecné súdy
nevykonali ňou navrhované dôkazy (vypočutie ďalších svedkov) a uspokojili sa len
s dôkazmi vykonanými v trestnom konaní.
Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky proti postupu a uzneseniu najvyššieho
súdu z 11. júla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 101/2012, ktorým odmietol
dovolanie sťažovateľky pre neprípustnosť, je zjavne neopodstatnená.
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02,
Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť
dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, osobitne
posudzujúc podmienky podľa § 238 OSP a existenciu vád podľa § 237 OSP a dospejúc
k záveru o neprípustnosti dovolacieho konania, na základe čoho dovolanie podané
sťažovateľkou odmietol, uvedeným postupom neporušil označené práva sťažovateľky.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je
v napadnutom rozhodnutí na strane 3 až 6 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno
ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd tiež nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú jasné,
zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená
právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie
tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní
pred všeobecným súdom (napr. III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08, III. ÚS 164/2011). Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, avšak patrí právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (napr. IV. ÚS 77/02). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia
najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako
jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva
na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ďalej primeraným a zákonným spôsobom
sťažovateľke odpovedal aj na jej námietku, že nevyhovením jej návrhom na vykonanie
dokazovania nebola odňatá možnosť konať pred súdom, keď uviedol, že „Súd nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobkyne nie je ani
postupom, ktorým by jej súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom,
ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.
s. p.). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym
skutkovým záverom, a teda v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k
zmätočnosti rozhodnutia (viď napr. aj rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999).“.
Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi rozhodnutím najvyššieho súdu, námietkami sťažovateľky a jej označenými
právami. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v tejto časti tiež odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012