Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)7e0/362003.8ff97e.pdf
PDF · 161.32 KB
No categories available
3Cdo/69/2010
Najvyšší súd 3 Cdo 69/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Doc. JUDr. R. F.,
CSc., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou so sídlom v B., proti
odporcovi P. P., a. s. so sídlom v B., IČO : X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., IČO :
X., a Advokátskou kanceláriou T., s.r.o., so sídlom v B., IČO : X., o ochranu osobnosti,
vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 16 C 155/2007, o dovolaní odporcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. decembra 2009 sp. zn. 8 Co 157/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho
konania 99,13 € do rúk Mgr. Z. K., PhD., advokátky so sídlom v B..
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľ sa návrhom na ochranu osobnosti z 2. februára 2007 domáhal, aby súd
uložil odporcovi povinnosť uverejniť v denníku S. ospravedlnenie navrhovateľovi v znení
špecifikovanom v petite návrhu a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 1 000 000,-- Sk.
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. apríla 2008 č.k. 16 C 155/2007-326 uložil
odporcovi povinnosť v najbližšom čísle denníka S. pripravovanom po nadobudnutí
právoplatnosti rozsudku uverejniť ospravedlnenie navrhovateľovi na str. 4 na rovnakom
mieste a rovnakým písmom ako bol uverejnený článok „F. sa opäť venoval novinárom“, a to v
tomto znení: „Ospravedlnenie R. F., predsedovi vlády Slovenskej republiky. V denníku S.,
ročník 15, č. 139 z 18. júna 2007 sme na str. 4 uverejnili článok pod názvom 'F. sa opäť
venoval novinárom'. V tomto článku, v časti s podnadpisom 'Vulgárny premiér', sme o R. F.,
predsedovi vlády Slovenskej republiky uverejnili nasledovnú informáciu: 'F. v minulosti na
novinárov útočil aj vulgárne. Redaktorov týždenníka P. napríklad označil za 'špinavých
hajzľov', keď sa ho snažili vyfotografovať v novom aute. Táto informácia je nepravdivá. Za
uverejnenie tejto nepravdivej informácie sa R. F., predsedovi vlády Slovenskej republiky
ospravedlňujeme“. Súd prvého stupňa zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi do 3 dní náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 200 000,-- Sk.
Vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. Vykonaným dokazovaním mal
preukázané, že uverejnením nepravdivej informácie, v zmysle ktorej navrhovateľ v minulosti
na novinárov útočil aj vulgárne, keď redaktorov týždenníka P. napríklad označil za
„špinavých hajzľov“ a uverejnením hodnotiaceho úsudku, že navrhovateľ je „vulgárny
premiér“, došlo k zásahu do osobnosti navrhovateľa. Pritom je právne bezvýznamné, z akého
zdroja odporca uvedenú informáciu získal. Povinnosťou vydavateľa periodickej tlače je overiť
si vopred informácie obsiahnuté v uverejnených prevzatých článkoch, správach a pod.
Bez významu je tiež skutočnosť, či si bol pôvodca zásahu vedomý nepravdivosti informácie,
alebo či išlo len o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Uverejnenie
nepravdivej informácie a hodnotiaceho úsudku založeného na nepravdivej informácii
predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa zakladajúci nárok na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Primeranosť
zadosťučinenia v zmysle uvedeného ustanovenia závisí od okolností, za ktorých došlo
k neoprávnenému zásahu. V predmetnej veci došlo k zásahu uverejnením článku v denníku
S.; požiadavke primeranosti zadosťučinenia zodpovedá preto uverejnenie požadovaného
ospravedlnenia. Vzhľadom na to návrhu v časti týkajúcej sa uverejnenia ospravedlnenia
vyhovel. S prihliadnutím na širokú publicitu článku uverejneného v jednom z najčítanejších
denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorým došlo k neoprávneného zásahu
do osobnostných práv navrhovateľa – predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu
preferenčne najsilnejšej politickej strany, ako aj so zreteľom na intenzitu zásahu, jeho rozsah
a dôsledky na chránené osobnostné práva považoval súd za opodstatnený aj návrh
navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch a o jej výške súd zohľadnil aj skutočnosť, že odporca si
neoveril pravdivosť informácie, nekontaktoval navrhovateľa a ani mu nedal možnosť vyjadriť
sa k pravdivosti uverejnenej informácie. Podľa názoru súdu prvého stupňa za primeranú
podstate, povahe a dôsledkom neoprávneného zásahu treba považovať náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 200 000,-- Sk; vo zvyšku (t.j. vo výške 800 000,-- Sk) preto návrh
zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil § 142 ods. 3 O.s.p.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom
z 1. decembra 2009 sp. zn. 8 Co 157/2008 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil; rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. Za napadnutú časť – vychádzajúc
z obsahu odvolania (§ 41 ods. 2 O.s.p.) – považoval časť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou
bolo návrhu vyhovené. V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich
pre posúdenie opodstatnenosti tak návrhu, ako aj skutočností, ktoré na svoju obranu uvádzal
odporca. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 132 O.s.p. a dospel k správnemu záveru,
že predmetným článkom odporca neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv
navrhovateľa, lebo v článku uverejnená informácia je nepravdivá. Súd prvého stupňa dospel
tiež k správnemu záveru, že okolnosti, za ktorých došlo k zásahu, zakladajú nárok
navrhovateľa nielen na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), ale tiež na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka). K odvolacej námietke odporcu, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uviedol, že neúplnosť zistenia skutkového
stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných
skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý
dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť. Sama skutočnosť, že
nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým
odvolacím dôvodom. Účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne
označiť dôkaz, ktorý bol síce navrhnutý, nedošlo ale k jeho vykonaniu. Rovnako musí uviesť
právne významné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa nezisťoval preto, že ich nepovažoval
za právne významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní
pred súdom prvého stupňa. Odporca vo svojom odvolaní neoznačil žiaden taký dôkaz,
ktorého vykonanie by navrhoval v prvostupňovom konaní na preukázanie skutočností
rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu a ktorý by súdom prvého stupňa nebol
vykonaný. Odvolací súd preto tieto jeho námietky posúdil ako nedôvodné. Na zistenie
pravdivosti uverejnenej informácie súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a vykonané
dôkazy správne vyhodnotil; dospel k správnemu záveru o nepravdivosti informácie uvedenej
v článku. Nedôvodné sú aj námietky odporcu o negatívnom zásahu napadnutého súdneho
rozhodnutia do práva na slobodu prejavu a práva na informácie, garantovaných čl. 26 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Odvolací súd pri tom vzal na zreteľ judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
v súvislosti s aplikáciou čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie
prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej
úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé
informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva
v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Aj v časti
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil
so závermi súdu prvého stupňa, že predmetný zásah odporcu bol spôsobilý objektívne narušiť
alebo ohroziť osobnostné práva navrhovateľa chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Stotožnil sa s ním tiež v hodnotení intenzity a rozsahu následkov tohto zásahu
v tom zmysle, že uverejnením nepravdivých údajov došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti
navrhovateľa. Ako správne uviedol už súd prvého stupňa, predmetná nepravdivá informácia
bola spôsobilá vyvolať u čitateľov dojem, že navrhovateľ je vulgárny človek a politik.
Vzhľadom na to, že navrhovateľ je osobou známou v širokej verejnosti a vzhľadom na širokú
čitateľskú základňu denníka S. dospel aj odvolací súd k záveru, že tento zásah mal širokú
publicitu a značný dopad na mienku verejnosti. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval aj
výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za primeranú. Uzavrel, že súd
prvého stupňa správne vec posúdil podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a v súlade
s ustálenou súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Pokiaľ navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého
stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, aby mu bola priznaná
náhrada 1 000 000,-- Sk, odvolací súd poukázal na to, že prvostupňový rozsudok bol
napadnutý len odvolaním odporcu (v časti, ktorou bolo návrhu vyhovené); v časti
zamietajúcej návrh nebolo odvolanie podané a odvolací súd nemohol preskúmavať rozsudok
súdu prvého stupňa v časti odvolaním nenapadnutej. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil odvolací súd § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Namietal, že postupom
súdov mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
a § 237 písm. f/ O.s.p.), v konaní došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu možnosti
odporcu konať pred súdom došlo v dôsledku porušenia zásad spravodlivého procesu.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne nevysporiadal s argumentáciou
odporcu, z odôvodnení rozsudkov súdov oboch nižších stupňov nie je zrejmé odôvodnenie
právneho názoru súdu, čím vznikol nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými
zisteniami. Odvolací súd vady konania súdu prvého stupňa neodstránil a prvostupňový
rozsudok potvrdil. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho
odôvodnenia rozhodnutia, a preto je nepreskúmateľný. Svoj právny záver nemohol odvolací
súd na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ani riadne odôvodniť, lebo
jeho výsledky nemôžu byť podkladom pre záver, že uverejnením článku došlo
k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa. Rozsudok odvolacieho súdu je v dôsledku
toho nespravodlivý, jeho odôvodnenie nedostatočné a zmätočné, a to najmä preto, že súd
v potrebnom rozsahu neodôvodnil, prečo neakceptuje predložené kľúčové dôkazy v spore
(konkrétne svedecké výpovede). Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd nezaoberal
argumentmi odporcu, ktoré boli pre rozhodnutie významné, ani otázkou opodstatnenosti
obmedzenia slobody prejavu spočívajúceho v priznaní morálnej satisfakcie, existenciou
nároku navrhovateľa na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy a nevysporiadal sa ani
s obranou odporcu. Odporca v ďalšom poukázal na § 157 ods. 2 O.s.p., ktorý je potrebné
vykladať a aplikovať z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(I. ÚS 56/01). V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej sa aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (napr. rozsudok vo veci Ruiz
Torija proti Španielsku, 1994). Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa v rozhodnutí špecifická odpoveď práve na tento argument. Rovnaké závery
zaujali aj súdy Slovenskej republiky (napríklad Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
I. ÚS 226/03 a Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4 Cdo 171/2005).
Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (rozsudok vo veci Kraska proti Švajčiarsku, 1993). Odňatie práva účastníka
konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Odporca opodstatnenosť dovolania odôvodnil
aj nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietal správnosť
právneho záveru súdov, že uverejnený článok neoprávnene zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľa; spochybnil tiež správnosť záverov súdov ohľadom primeranosti priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, je zaťažený rovnakými vadami ako ním potvrdený
prvostupňový rozsudok. Odporca z uvedených dôvodov žiadal potvrdzujúci výrok rozsudku
odvolacieho súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť; žiadal tiež priznať náhradu trov
prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.
Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu žiadal procesne neprípustné dovolanie odporcu
odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal na to, že nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je judikatúrou súdov považované za procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá by zakladala prípustnosť dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením odporcu
o nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a poukázal
na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd postupoval podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p. a svoj rozsudok podrobne odôvodnil. Pokiaľ preto dovolateľ vyvodzoval
prípustnosť a opodstatnenosť dovolania z ustanovení § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237
písm. f/ O.s.p., navrhovateľ vyslovil názor, že k uvedenej vade nedošlo. Ďalší dovolateľom
uplatnený dovolací dôvod – nesprávnosť právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) by bolo možné úspešne použiť len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238
ods. 3 O.s.p., v danom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť
dovolania nevyslovil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
1. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme
opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba
vtedy, ak to pripúšťa zákon.
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté (procesne prípustným) dovolaním nemôže obstáť
z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je
v uvedenom zmysle zároveň procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania
možnosť, aby v prípadoch a za podmienok v zákone uvedených spochybnil opodstatneným
uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu
a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.
Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje
aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale
len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu). Občiansky súdny poriadok
upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie
možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p.,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd
je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo
vymedzil.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je
„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov
nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť
a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže
dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.
Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie
(viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
2. K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj
jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá
prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho
opodstatneného uplatnenia (v procesne prípustnom dovolaní) vedie k zrušeniu dovolaním
napadnutého rozhodnutia. Obdobne samo nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.) nezakladá prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje
§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.
3. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho
súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Prípustnosť dovolania odporcu z týchto
ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1
O.s.p.), ale potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto veci dosiaľ
nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a napadnutý potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.
4. V danom prípade by dovolanie odporcu mohlo byť procesne prípustné, len ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd (ne)odňal
dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému
všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu
nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by
odporcovi znemožnila realizáciu jeho procesných oprávnení.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie
vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada
nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)
disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vzhľadom na námietky odporcu bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať
právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. alebo či má za následok procesnú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
(viď II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že
každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania
Ústava Slovenskej republiky neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady
ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva
na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach
predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom
konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje
Občiansky súdny poriadok aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“
považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný
dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú.
V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery Ústavného
súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad II. ÚS 261/06)
treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké
dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní
v postupe súdov.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež
v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní
posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia
musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli
zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05).
V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len
odporcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby
zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom
právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý bol vyjadrený
právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky
prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,
lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia
možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne
príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom
rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá
(len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009). Zdôrazňuje,
že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
2 M Cdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2008). Najvyšší súd Slovenskej republiky
poznamenáva, že na obdobných právnych záverov bolo (relatívne aktuálne) založené tiež jeho
uznesenie z 29. marca 2010 sp. zn. 3 Cdo 9/2009.
Správnosť takéhoto nazerania na nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia potvrdzuje
napokon nasledovné: v inej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
zo 6. augusta 2009 sp. zn. 3 Cdo 148/2009 uviedol, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998)
považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.), ktorá je síce relevantným
dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale
prípustnosť dovolania nezakladá a nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237
O.s.p.“ Proti tomuto uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej
republiky odmietol uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. I. ÚS 184/2010, pričom konštatoval, že
„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti
nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky“.
Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, že odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa
mohol v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd v úvodných častiach odôvodnenia dovolaním
napadnutého rozsudku konkretizoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, uviedol stručne
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Vysvetlil
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a poukázal na ním aplikované zákonné
ustanovenia. Podrobne uviedol aj obsah odvolania a argumentáciu odporcu, ktorou
poukazoval na nesprávnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Obdobne uviedol
podstatnú časť vyjadrenia navrhovateľa k odvolaniu. Vysvetlil tiež úvahu, ktorou sa riadil
pri riešení otázky, ktorý z výrokov (prípadne v akej časti) je predmetom odvolania. Odporca
neopodstatnene namieta, že odvolací súd nereagoval na jeho argumentáciu v odvolaní.
Reakcia odvolacieho súdu na túto argumentáciu (jeho stanovisko, názory a z nich vyvodené
závery) je obsiahnutá na str. 6 až 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vyplýva z nej dôvod,
so zreteľom na ktorý dospeli súdy k záveru, že došlo k zásahu do chránených osobnostných
práv navrhovateľa, so zreteľom na ktorý je opodstatnená nielen morálna satisfakcia, ale aj
peňažná náhrada za nemajetkovú ujmu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že
odvolací súd sa (z dôvodov bližšie opísaných už súdom prvého stupňa) stotožnil s názorom,
že okolnostiam, za ktorých došlo k zásahu, a tiež dôsledkom vyvolaným zásahom zodpovedá
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške, ktorú za primeranú považoval aj súd
prvého stupňa. Odvolací súd citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad
a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil (aj
s poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia – § 219 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ
dovolateľ namieta, že „súd nepreukázal nevyhnutnosť obmedzenia slobody prejavu“, dovolací
súd poukazuje na str. 7 napadnutého rozsudku, v ktorej odvolací súd vysvetlil svoje závery
týkajúce sa prejednávanej veci vo vzťahu k odporcom namietanému zásahu do práva na
slobodu prejavu a práva na informácie. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k
záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k
záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie
dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.
Dovolateľ naznačuje, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného
dokazovania (osobitne v prípade „kľúčových svedkov“ J. Š. a V. Š.). V zmysle § 132 O.s.p.
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť
súdu, v rámci ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota (stupeň) závažnosti pre
rozhodnutie, vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací
súd pripomína, že v zmysle § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p. dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Keďže dovolací súd nemôže vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe
súdneho spisu preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje
rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním
dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil (viď tiež R 42/1993).
Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy nevykonali všetky navrhované dôkazy, dovolací
súd uvádza, že v sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom
povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti a na ich preukázanie označia dôkazné prostriedky (viď § 101
ods. 1 O.s.p.). Týmito skutočnosťami sú skutkové údaje, nevyhnutné na objasnenie, o čom
a na akom podklade má súd rozhodnúť. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie
návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup
súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal
účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
5. V úvodnej časti dovolania (str. 2/11) odporca uviedol, že konanie na súdoch nižších
stupňov „je postihnuté vadami, ktoré môžu mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“,
čo by naznačovalo, že uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
V ďalšej časti dovolania (viď „III. Dôvody dovolania“) ale spresnil, že uplatňuje iba
dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. Dovolací súd napriek tomu
pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že tzv. iná (než v § 237 O.s.p. uvedená) procesná
vada konania je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Úspešne
však môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale
v preskúmavanej veci nešlo).
6. K námietke odporcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom
zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by
bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia
dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),
dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu, nezakladala by ale prípustnosť dovolania. Opodstatnenosť
uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. môže dovolací súd
posudzovať len ak je tento dovolací dôvod uplatnený v procesne prípustnom dovolaní. Keďže
odporcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné,
nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom
zaujatých právnych záverov.
7. Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie odporcu procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho
mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.
Vzhľadom na to, že došlo k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov, neskúmal
opodstatnenosť v dovolaní uplatnených dovolacích dôvodov (§ 241 ods. 2 O.s.p.).
8. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie
o priznaní náhrady trov dovolacieho konania. Na výzvu súdu vyčíslil výšku trov dovolacieho
konania; žiadal priznať náhradu za tri úkony právnej služby v celkovej výške 297,99 €.
Dovolací súd mu v súlade so zaužívanou praxou priznal náhradu trov dovolacieho konania
vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie
k dovolaniu z 22. marca 2010 vypracované advokátkou, ktorá ho zastupovala už v konaní
na súdoch nižších stupňov. Dovolací súd vychádzal z § 10 ods. 1 a 8 a § 14 ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení účinnom do 31. mája
2010 a navrhovateľovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 99,13 €
[91,92 € (tarifná odmena) + 7,21 € (režijný paušál)].
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. januára 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová