Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/69/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Doc. JUDr. R. F.,

CSc., bývajúceho v B., zastúpeného Mgr. Z. K., PhD., advokátkou so sídlom v B., proti

odporcovi P. P., a. s. so sídlom v B., IČO : X., zastúpenému D., s.r.o. so sídlom v B., IČO :

X., a Advokátskou kanceláriou T., s.r.o., so sídlom v B., IČO : X., o ochranu osobnosti,

vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. , o dovolaní odporcu proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. decembra 2009 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi do 3 dní náhradu trov dovolacieho

konania 99,13 € do rúk Mgr. Z. K., PhD., advokátky so sídlom v B..

O d ô v o d n e n i e

Navrhovateľ sa návrhom na ochranu osobnosti z 2. februára 2007 domáhal, aby súd

uložil odporcovi povinnosť uverejniť v denníku S. ospravedlnenie navrhovateľovi v znení

špecifikovanom v petite návrhu a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

vo výške 1 000 000,-- Sk.

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. apríla 2008 č.k. -326 uložil

odporcovi povinnosť v najbližšom čísle denníka S. pripravovanom po nadobudnutí

právoplatnosti rozsudku uverejniť ospravedlnenie navrhovateľovi na str. 4 na rovnakom

mieste a rovnakým písmom ako bol uverejnený článok „F. sa opäť venoval novinárom“, a to v

tomto znení: „Ospravedlnenie R. F., predsedovi vlády Slovenskej republiky. V denníku S.,

ročník 15, č. 139 z 18. júna 2007 sme na str. 4 uverejnili článok pod názvom 'F. sa opäť

venoval novinárom'. V tomto článku, v časti s podnadpisom 'Vulgárny premiér', sme o R. F.,

predsedovi vlády Slovenskej republiky uverejnili nasledovnú informáciu: 'F. v minulosti na

novinárov útočil aj vulgárne. Redaktorov týždenníka P. napríklad označil za 'špinavých

hajzľov', keď sa ho snažili vyfotografovať v novom aute. Táto informácia je nepravdivá. Za

uverejnenie tejto nepravdivej informácie sa R. F., predsedovi vlády Slovenskej republiky

ospravedlňujeme“. Súd prvého stupňa zároveň odporcovi uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi do 3 dní náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 200 000,-- Sk.

Vo zvyšku návrh zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania. Vykonaným dokazovaním mal

preukázané, že uverejnením nepravdivej informácie, v zmysle ktorej navrhovateľ v minulosti

na novinárov útočil aj vulgárne, keď redaktorov týždenníka P. napríklad označil za

„špinavých hajzľov“ a uverejnením hodnotiaceho úsudku, že navrhovateľ je „vulgárny

premiér“, došlo k zásahu do osobnosti navrhovateľa. Pritom je právne bezvýznamné, z akého

zdroja odporca uvedenú informáciu získal. Povinnosťou vydavateľa periodickej tlače je overiť

si vopred informácie obsiahnuté v uverejnených prevzatých článkoch, správach a pod.

Bez významu je tiež skutočnosť, či si bol pôvodca zásahu vedomý nepravdivosti informácie,

alebo či išlo len o nedbanlivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Uverejnenie

nepravdivej informácie a hodnotiaceho úsudku založeného na nepravdivej informácii

predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľa zakladajúci nárok na poskytnutie

primeraného zadosťučinenia v zmysle . Primeranosť

zadosťučinenia v zmysle uvedeného ustanovenia závisí od okolností, za ktorých došlo

k neoprávnenému zásahu. V predmetnej veci došlo k zásahu uverejnením článku v denníku

S.; požiadavke primeranosti zadosťučinenia zodpovedá preto uverejnenie požadovaného

ospravedlnenia. Vzhľadom na to návrhu v časti týkajúcej sa uverejnenia ospravedlnenia

vyhovel. S prihliadnutím na širokú publicitu článku uverejneného v jednom z najčítanejších

denníkov s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorým došlo k neoprávneného zásahu

do osobnostných práv navrhovateľa – predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu

preferenčne najsilnejšej politickej strany, ako aj so zreteľom na intenzitu zásahu, jeho rozsah

a dôsledky na chránené osobnostné práva považoval súd za opodstatnený aj návrh

navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch a o jej výške súd zohľadnil aj skutočnosť, že odporca si

neoveril pravdivosť informácie, nekontaktoval navrhovateľa a ani mu nedal možnosť vyjadriť

sa k pravdivosti uverejnenej informácie. Podľa názoru súdu prvého stupňa za primeranú

podstate, povahe a dôsledkom neoprávneného zásahu treba považovať náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch vo výške 200 000,-- Sk; vo zvyšku (t.j. vo výške 800 000,-- Sk) preto návrh

zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudkom

z 1. decembra 2009 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdil; rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania. Za napadnutú časť – vychádzajúc

z obsahu odvolania ( ) – považoval časť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou

bolo návrhu vyhovené. V odôvodnení uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého rozsudku ( ). Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich

pre posúdenie opodstatnenosti tak návrhu, ako aj skutočností, ktoré na svoju obranu uvádzal

odporca. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s a dospel k správnemu záveru,

že predmetným článkom odporca neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv

navrhovateľa, lebo v článku uverejnená informácia je nepravdivá. Súd prvého stupňa dospel

tiež k správnemu záveru, že okolnosti, za ktorých došlo k zásahu, zakladajú nárok

navrhovateľa nielen na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka), ale tiež na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2

). K odvolacej námietke odporcu, že súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia, odvolací súd uviedol, že neúplnosť zistenia skutkového

stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných

skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý

dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť. Sama skutočnosť, že

nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým

odvolacím dôvodom. Účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne

označiť dôkaz, ktorý bol síce navrhnutý, nedošlo ale k jeho vykonaniu. Rovnako musí uviesť

právne významné skutočnosti, ktoré súd prvého stupňa nezisťoval preto, že ich nepovažoval

za právne významné, pričom vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní

pred súdom prvého stupňa. Odporca vo svojom odvolaní neoznačil žiaden taký dôkaz,

ktorého vykonanie by navrhoval v prvostupňovom konaní na preukázanie skutočností

rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti návrhu a ktorý by súdom prvého stupňa nebol

vykonaný. Odvolací súd preto tieto jeho námietky posúdil ako nedôvodné. Na zistenie

pravdivosti uverejnenej informácie súd prvého stupňa vykonal dokazovanie a vykonané

dôkazy správne vyhodnotil; dospel k správnemu záveru o nepravdivosti informácie uvedenej

v článku. Nedôvodné sú aj námietky odporcu o negatívnom zásahu napadnutého súdneho

rozhodnutia do práva na slobodu prejavu a práva na informácie, garantovaných

Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Odvolací súd pri tom vzal na zreteľ judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

v súvislosti s aplikáciou čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

konštatovala, že tlač zohráva významnú úlohu v demokratickej spoločnosti a hoci tlač nesmie

prekročiť určité stanovené hranice, vrátane práv na ochranu dobrého mena a povesti iných, jej

úlohou je, v súlade s jej povinnosťami a zodpovednosťou, prinášať primerané a spoľahlivé

informácie a myšlienky k všetkým otázkam verejného záujmu; s funkciou tlače, ktorá spočíva

v rozširovaní informácií, je spojené právo verejnosti tieto informácie prijímať. Aj v časti

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil

so závermi súdu prvého stupňa, že predmetný zásah odporcu bol spôsobilý objektívne narušiť

alebo ohroziť osobnostné práva navrhovateľa chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Stotožnil sa s ním tiež v hodnotení intenzity a rozsahu následkov tohto zásahu

v tom zmysle, že uverejnením nepravdivých údajov došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti

navrhovateľa. Ako správne uviedol už súd prvého stupňa, predmetná nepravdivá informácia

bola spôsobilá vyvolať u čitateľov dojem, že navrhovateľ je vulgárny človek a politik.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ je osobou známou v širokej verejnosti a vzhľadom na širokú

čitateľskú základňu denníka S. dospel aj odvolací súd k záveru, že tento zásah mal širokú

publicitu a značný dopad na mienku verejnosti. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval aj

výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za primeranú. Uzavrel, že súd

prvého stupňa správne vec posúdil podľa a a v súlade

s ustálenou súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Pokiaľ navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého

stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, aby mu bola priznaná

náhrada 1 000 000,-- Sk, odvolací súd poukázal na to, že prvostupňový rozsudok bol

napadnutý len odvolaním odporcu (v časti, ktorou bolo návrhu vyhovené); v časti

zamietajúcej návrh nebolo odvolanie podané a odvolací súd nemohol preskúmavať rozsudok

súdu prvého stupňa v časti odvolaním nenapadnutej. Rozhodnutie o trovách konania

odôvodnil odvolací súd a

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Namietal, že postupom

súdov mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (

a ), v konaní došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a napadnutý rozsudok spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). K odňatiu možnosti

odporcu konať pred súdom došlo v dôsledku porušenia zásad spravodlivého procesu.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne nevysporiadal s argumentáciou

odporcu, z odôvodnení rozsudkov súdov oboch nižších stupňov nie je zrejmé odôvodnenie

právneho názoru súdu, čím vznikol nesúlad medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými

zisteniami. Odvolací súd vady konania súdu prvého stupňa neodstránil a prvostupňový

rozsudok potvrdil. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok nespĺňa požiadavky riadneho

odôvodnenia rozhodnutia, a preto je nepreskúmateľný. Svoj právny záver nemohol odvolací

súd na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa ani riadne odôvodniť, lebo

jeho výsledky nemôžu byť podkladom pre záver, že uverejnením článku došlo

k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa. Rozsudok odvolacieho súdu je v dôsledku

toho nespravodlivý, jeho odôvodnenie nedostatočné a zmätočné, a to najmä preto, že súd

v potrebnom rozsahu neodôvodnil, prečo neakceptuje predložené kľúčové dôkazy v spore

(konkrétne svedecké výpovede). Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd nezaoberal

argumentmi odporcu, ktoré boli pre rozhodnutie významné, ani otázkou opodstatnenosti

obmedzenia slobody prejavu spočívajúceho v priznaní morálnej satisfakcie, existenciou

nároku navrhovateľa na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy a nevysporiadal sa ani

s obranou odporcu. Odporca v ďalšom poukázal na , ktorý je potrebné

vykladať a aplikovať z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(). V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej sa aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia

považuje za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (napr. rozsudok vo veci Ruiz

Torija proti Španielsku, 1994). Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa v rozhodnutí špecifická odpoveď práve na tento argument. Rovnaké závery

zaujali aj súdy Slovenskej republiky (napríklad Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

a Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. ).

Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (rozsudok vo veci Kraska proti Švajčiarsku, 1993). Odňatie práva účastníka

konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia odníma možnosť náležite skutkovo aj právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Odporca opodstatnenosť dovolania odôvodnil

aj nesprávnym právnym posúdením veci ( ). Namietal správnosť

právneho záveru súdov, že uverejnený článok neoprávnene zasiahol do osobnostných práv

navrhovateľa; spochybnil tiež správnosť záverov súdov ohľadom primeranosti priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, je zaťažený rovnakými vadami ako ním potvrdený

prvostupňový rozsudok. Odporca z uvedených dôvodov žiadal potvrdzujúci výrok rozsudku

odvolacieho súdu zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť; žiadal tiež priznať náhradu trov

prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu žiadal procesne neprípustné dovolanie odporcu

odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Poukázal na to, že nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je judikatúrou súdov považované za procesnú vadu

konania v zmysle , ktorá by zakladala prípustnosť dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením odporcu

o nedostatočnom odôvodnení rozsudkov súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a poukázal

na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd postupoval podľa

a svoj rozsudok podrobne odôvodnil. Pokiaľ preto dovolateľ vyvodzoval

prípustnosť a opodstatnenosť dovolania z ustanovení a

písm. f/ , navrhovateľ vyslovil názor, že k uvedenej vade nedošlo. Ďalší dovolateľom

uplatnený dovolací dôvod – nesprávnosť právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) by bolo možné úspešne použiť len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z

ods. 3 , v danom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť

dovolania nevyslovil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade so zákonom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

1. Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme

opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny

opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba

vtedy, ak to pripúšťa zákon.

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie

nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté (procesne prípustným) dovolaním nemôže obstáť

z aspektu opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je

v uvedenom zmysle zároveň procesný prostriedok, ktorým zákon vytvára účastníkovi konania

možnosť, aby v prípadoch a za podmienok v zákone uvedených spochybnil opodstatneným

uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo rozhodovania odvolacieho súdu

a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje

aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale

len z dôvodu uvedeného v zákone (z tzv. dovolacieho dôvodu).

upravuje tri samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia dovolanie

možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení ,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd

je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil.

Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je

„ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov

nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy.

Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel

od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť vykonávať dokazovanie

(viď veta druhá ).

2. K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, že (pokiaľ sú splnené ďalšie

procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou

osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle , na ktorú poukazuje

ustanovenie , zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj

jeho opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) na rozdiel od toho nezakladá

prípustnosť dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho

opodstatneného uplatnenia (v procesne prípustnom dovolaní) vedie k zrušeniu dovolaním

napadnutého rozhodnutia. Obdobne samo nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) nezakladá prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje

veta druhá

3. V zmysle možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho

súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného

v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

a ( ). Prípustnosť dovolania odporcu z týchto

ustanovení nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1

), ale potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd v tejto veci dosiaľ

nezaujal záväzný právny názor ( ) a napadnutý potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v

4. V danom prípade by dovolanie odporcu mohlo byť procesne prípustné, len ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania odporcu preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či odvolací súd (ne)odňal

dovolateľovi možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd z obsahu spisu

nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej vade, ktorá by

odporcovi znemožnila realizáciu jeho procesných oprávnení.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (). Vada

nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale)

disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv

(, , ).

Vzhľadom na námietky odporcu bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať

právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá

procesnú vadu konania v zmysle alebo či má za následok procesnú vadu

konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

(viď ). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že

každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania

v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje predpoklady

ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva

na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich ustanoveniach

predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom

konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje

aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v , pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“

považuje – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – (len) za relevantný

dovolací dôvod (viď ), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť

dovolania nezakladajú.

V nadväznosti na dovolacie námietky a tiež so zreteľom na právne závery Ústavného

súdu Slovenskej republiky zaujaté v niektorých jeho nálezoch (viď napríklad )

treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké

dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní

v postupe súdov.

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež

v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa

Slovenskej republiky. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z

Slovenskej republiky, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 4 , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní

posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia

musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli

zachované označené ústavné práva (porovnaj ).

V prejednávanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol brať na zreteľ len

odporcom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby

zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom

právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

možnosti odporcu konať pred súdom ( ).

Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov – je zásadne

príslušný dovolací súd (viď ). Na základe uznesenia občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého

vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru

dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej

veci a dovolací súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom

rozhodovaní vždy dôsledne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá

(len) tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , , ). Zdôrazňuje,

že právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako

dôvod zakladajúci (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí ďalších senátov

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. ,

, a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

poznamenáva, že na obdobných právnych záverov bolo (relatívne aktuálne) založené tiež jeho

uznesenie z 29. marca 2010 sp. zn. .

Správnosť takéhoto nazerania na nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia potvrdzuje

napokon nasledovné: v inej právnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

zo 6. augusta 2009 sp. zn. uviedol, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia

odvolacieho súdu je judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998)

považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ (teda nie vady konania v zmysle ), ktorá je síce relevantným

dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama o sebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá a nie je procesnou vadou so znakmi uvedenými v § 237

“ Proti tomuto uzneseniu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd Slovenskej

republiky odmietol uznesením z 27. mája 2010 sp. zn. , pričom konštatoval, že

„po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené v sťažnosti

nezistil také porušenia, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s

Slovenskej republiky“.

Navyše (dovolací súd to uvádza len ako poznámku), zo spisu vyplýva, že odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom prípade sa

mohol v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody ( ). Odvolací súd v úvodných častiach odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku konkretizoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania. Vysvetlil

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa a poukázal na ním aplikované zákonné

ustanovenia. Podrobne uviedol aj obsah odvolania a argumentáciu odporcu, ktorou

poukazoval na nesprávnosť postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa. Obdobne uviedol

podstatnú časť vyjadrenia navrhovateľa k odvolaniu. Vysvetlil tiež úvahu, ktorou sa riadil

pri riešení otázky, ktorý z výrokov (prípadne v akej časti) je predmetom odvolania. Odporca

neopodstatnene namieta, že odvolací súd nereagoval na jeho argumentáciu v odvolaní.

Reakcia odvolacieho súdu na túto argumentáciu (jeho stanovisko, názory a z nich vyvodené

závery) je obsiahnutá na str. 6 až 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Vyplýva z nej dôvod,

so zreteľom na ktorý dospeli súdy k záveru, že došlo k zásahu do chránených osobnostných

práv navrhovateľa, so zreteľom na ktorý je opodstatnená nielen morálna satisfakcia, ale aj

peňažná náhrada za nemajetkovú ujmu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že

odvolací súd sa (z dôvodov bližšie opísaných už súdom prvého stupňa) stotožnil s názorom,

že okolnostiam, za ktorých došlo k zásahu, a tiež dôsledkom vyvolaným zásahom zodpovedá

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške, ktorú za primeranú považoval aj súd

prvého stupňa. Odvolací súd citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil (aj

s poukazom na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia – ). Pokiaľ

dovolateľ namieta, že „súd nepreukázal nevyhnutnosť obmedzenia slobody prejavu“, dovolací

súd poukazuje na str. 7 napadnutého rozsudku, v ktorej odvolací súd vysvetlil svoje závery

týkajúce sa prejednávanej veci vo vzťahu k odporcom namietanému zásahu do práva na

slobodu prejavu a práva na informácie. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k

záveru, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k

záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného

odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Dovolateľ naznačuje, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného

dokazovania (osobitne v prípade „kľúčových svedkov“ J. Š. a V. Š.). V zmysle

dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,

včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť

súdu, v rámci ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota (stupeň) závažnosti pre

rozhodnutie, vierohodnosti, zákonnosti, presvedčivosti a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý

z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto

skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Dovolací

súd pripomína, že v zmysle veta druhá dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Keďže dovolací súd nemôže vykonávať dokazovanie, nemôže iba na základe

súdneho spisu preskúmať správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje

rozhodnutie zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním

dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy hodnotil (viď tiež R 42/1993).

Pokiaľ dovolateľ namieta, že súdy nevykonali všetky navrhované dôkazy, dovolací

súd uvádza, že v sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci sú v ňom

povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu

všetky potrebné skutočnosti a na ich preukázanie označia dôkazné prostriedky (viď § 101

ods. 1 ). Týmito skutočnosťami sú skutkové údaje, nevyhnutné na objasnenie, o čom

a na akom podklade má súd rozhodnúť. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov

na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania

vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Postup

súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto postupom súd neodňal

účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

5. V úvodnej časti dovolania (str. 2/11) odporca uviedol, že konanie na súdoch nižších

stupňov „je postihnuté vadami, ktoré môžu mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“,

čo by naznačovalo, že uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle

V ďalšej časti dovolania (viď „III. Dôvody dovolania“) ale spresnil, že uplatňuje iba

dovolacie dôvody v zmysle a Dovolací súd napriek tomu

pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že tzv. iná (než v uvedená) procesná

vada konania je relevantný dovolací dôvod v zmysle Úspešne

však môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad ale

v preskúmavanej veci nešlo).

6. K námietke odporcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,

ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom

zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/

), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by

bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania. I keby teda tvrdenia

dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval),

dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mohla mať za následok vecnú nesprávnosť napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu, nezakladala by ale prípustnosť dovolania. Opodstatnenosť

uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle môže dovolací súd

posudzovať len ak je tento dovolací dôvod uplatnený v procesne prípustnom dovolaní. Keďže

odporcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné,

nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom

zaujatých právnych záverov.

7. Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporcu procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho

mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa v spojení s

písm. c/ ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.

Vzhľadom na to, že došlo k odmietnutiu dovolania z procesných dôvodov, neskúmal

opodstatnenosť v dovolaní uplatnených dovolacích dôvodov ( ).

8. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Navrhovateľ podal návrh na rozhodnutie

o priznaní náhrady trov dovolacieho konania. Na výzvu súdu vyčíslil výšku trov dovolacieho

konania; žiadal priznať náhradu za tri úkony právnej služby v celkovej výške 297,99 €.

Dovolací súd mu v súlade so zaužívanou praxou priznal náhradu trov dovolacieho konania

vo výške zodpovedajúcej odmene advokáta za jeden úkon právnej služby – vyjadrenie

k dovolaniu z 22. marca 2010 vypracované advokátkou, ktorá ho zastupovala už v konaní

na súdoch nižších stupňov. Dovolací súd vychádzal z § 10 ods. 1 a 8 a § 14 ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov v znení účinnom do 31. mája

2010 a navrhovateľovi priznal náhradu trov dovolacieho konania v celkovej výške 99,13 €

[91,92 € (tarifná odmena) + 7,21 € (režijný paušál)].

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. januára 2011

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová