Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
ae6/394798.c3ebbd.pdf
PDF · 112.48 KB
No categories available
3Cdo/315/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 315/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky JUDr. R. D.,
bývajúcej A., zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. R. H. - A. s.r.o., so sídlom v B.,
IČO: X., proti odporkyni N. so sídlom V. IČO: X., o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 19 C 57/2010,
o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 23. septembra 2013
sp. zn. 8 Co 535/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I uznesením z 24. apríla 2013 č. k. 19 C 57/2010-191 nariadil
znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gastroenterológia
a vykonaním znaleckého úkonu poveril znalkyňu MUDr. R. S., PhD., pracujúcu
v Univerzitnej nemocnici M. a zároveň konkretizoval úlohy znalkyne a otázky, na ktoré má
v znaleckom posudku odpovedať. Znalkyni uložil vypracovať a podať znalecký posudok
v lehote 60 dní od prevzatia spisu a účastníkom konania v zmysle § 127 ods. 3 O.s.p.
spolupracovať so znalkyňou, poskytnúť jej všetky potrebné vysvetlenia a doklady a ustanoviť
sa na znalkyňou stanovené miesto. Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa odvolanie.
Krajský súd v Bratislave uznesením z 23. septembra 2013 sp. zn. 8 Co 535/2013
odvolanie odporkyne ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolanie smeruje proti uzneseniu o ustanovení znalca, teda
uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.).
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie. Navrhla
napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že
jej súdy svojim postupom odňali možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
a že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Bola toho názoru, že proti uzneseniu
súdu prvého stupňa o nariadení znaleckého dokazovania v časti, v ktorej sú formulované
úlohy a otázky pre znalca je prípustné odvolanie a nemožno ho považovať za uznesenie,
ktorým sa upravuje vedenie konania. Mala za to, že jednostranné formulovanie otázok pre
znalca zo strany súdu môže mať za následok nedostatočné a nevyčerpávajúce zistenie
skutkového stavu veci, čím sa odporkyni znemožní právo na účinnú procesnú obranu,
čo má zásadný vplyv na rozhodnutie o veci samej a na úspech v konaní.
Navrhovateľka sa k dovolaniu odporkyne písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním,
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Prípustnosť dovolania
odporkyne preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť dovolania odporkyne by v preskúmavanej veci vzhľadom na vyššie
uvedené prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej zo závažných procesných
vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Povinnosť dovolacieho súdu skúmať, či nedošlo
k týmto vadám, vyplýva z § 242 ods. 1 O.s.p. Podľa ustanovenia § 237 O.s.p. je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
V dovolaní sa namieta, že súdy odňali odporkyni možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia,
je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi
predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. O odňatie
možnosti konať pred súdom ide i v prípade, keď odvolací súd odmietne ako neprípustné
odvolanie účastníka konania bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky na takéto
rozhodnutie.
Podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým
sa upravuje vedenie konania.
Podľa § 167 ods. 1 O.s.p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,
o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,
o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, Občiansky súdny poriadok
v žiadnom zo svojich ustanovení nevymenúva, ani ich nevymedzuje žiadnymi znakmi. Súd
preto musí v každom konkrétnom prípade zvažovať, či ide o uznesenie, ktorým sa upravuje
vedenie konania, alebo nie. Za takéto rozhodnutia treba vo všeobecnosti považovať procesné
uznesenia súdu, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré
v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, aby odopretie
možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania alebo tretích osôb, pričom
súd nimi nie je viazaný a môže ich zmeniť bez toho, aby bolo treba podať odvolanie.
Vychádzajúc z týchto kritérií je súdna prax jednotná v názore, že uznesením upravujúcim
vedenie konania je i uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, resp. ustanovení znalca
[porovnaj Sborník stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv
o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu 1964 –1969, SEVT, Praha
1980 (v skratke „Zborník III“), str. 329-330]. K rovnakému záveru dospela i právna teória
(pozri napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, 1. vydanie.
Praha: C. H. Beck, 2009, str. 603). Správne preto postupoval odvolací súd, keď odvolanie
odporkyne bez toho, aby ho vecne preskúmaval, ako neprípustné odmietol. Rozhodnutím
o odmietnutí odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odporkyňa ďalej namieta, že k procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
došlo v dôsledku toho, že uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne preskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(viď R 111/1998) považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci. Na obdobnom závere
spočívajú aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 249/2008,
3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 276/2013, 3 Cdo 10/2014, 3 Cdo 55/2014 a 3 ECdo 28/2014). Senát
dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanom prípade, zastáva tento názor
nemenne vo všetkých ním prejednávaných veciach bez ohľadu na to, čo bolo predmetom
konania (viď napríklad rozhodnutie v pracovnoprávnej veci sp. zn. 3 Cdo 158/2012, ďalej
v exekučnej veci sp. zn. 3 ECdo 117/2013, vo veci sp. zn. 3 Cdo 244/2011 týkajúcej
sa uloženia povinnosti poskytnúť zmluvné plnenie, rovnako vo veciach sp. zn. 3 Cdo 69/2010
a 3 Cdo 165/2011, v ktorých účastník tvrdil zásah do jeho osobnostných práv). Právna
kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len
tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu
(porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008,
2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012,
7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011 a tiež rozhodnutie sp. zn. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998
(viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 287/2014). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že
„sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania
podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza,
že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobnú argumentáciu zvolil ústavný súd aj v uznesení zo 4. júna 2014
sp. zn. I. ÚS 287/2014, ktorým ako zjavne neopodstatnenú odmietol sťažnosť proti uzneseniu
najvyššieho súdu z 23. januára 2014 sp. zn. 3 Cdo 139/2012. V uznesení z 28. októbra 2014
sp. zn. I. ÚS 606/2014 ústavný súd obdobne konštatoval, že najvyšší súd v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo 55/2014 (založenom na stotožnení sa s judikátom R 111/1998) dospel ústavne
konformným spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania.
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že ak by aj (prípadne) bolo dovolaním
napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal),
nezakladalo by to prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ odporkyňa namieta vecnú nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že vada tejto povahy je relevantným dovolacím
dôvodom, avšak úspešne môže byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní. Samotná
vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. V danom prípade bola uvedená vada
uplatnená v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné.
Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dovolanie odporkyne v zmysle § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.
V dovolacom konaní úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania
voči odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd však navrhovateľke náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal, lebo nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. júla 2015
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková