Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 215 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (233)I. ÚS 141/2011
PDF · 237.5 KB
No categories available
I. ÚS 141/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. P., H., zastúpenej JUDr. J. L. advokátom a konateľom
spoločnosti A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a
inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 167/2009 z 25. novembra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2010
doručená sťažnosť M. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. L. advokátom a
konateľom spoločnosti A., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 167/2009
z 25. novembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté
uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ podal na Okresný súd v Žiari nad Hronom dňa 02. 09. 2008 Žalobu
o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 31. 01. 2007 (ďalej aj „Kúpna zmluva“) s tým,
že H. K… (ďalej aj „žalovaný v 1. rade“) previedol spoluvlastnícke podiely k pozemkom
uvedeným v žalobe do vlastníctva spoločnosti V. spol. s r. o… (ďalej aj „žalovaný v 2.
rade“) bez toho, aby tieto spoluvlastnícke podiely k pozemkom písomne ponúkol ostatným
spoluvlastníkom a teda nerešpektoval zákonné predkupné právo v zmysle § 140
Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ sa v zmysle § 40a podanou žalobou dovolal relatívnej
neplatnosti časti kúpnej zmluvy. Sťažovateľ odôvodnil naliehavý právny záujem na podaní
žaloby tak v žalobe ako aj vo vyjadreniach predložených v konaní...
Okresný súd v Žiari nad Hronom Rozsudkom zo dňa 16. 10. 2008 rozhodol, že súd
určuje, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 31. 01. 2007 medzi odporcom v 1. a odporcom
v 2. rade je neplatná...
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania
Žalovaného v 1. ako aj v 2. rade zo dňa 16. 12. 2008 vec prejednal a Uznesením č. k.
13Co/40/2009-68 zo dňa 02. 03. 2009 rozsudok okresného súdu v znení opravného
uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Svoje Rozhodnutie odôvodnil tým, porušenie predkupného práva nerobí bez ďalšieho
zmluvu o prevode spoluvlastníckeho podielu neplatnou. Oprávnený spoluvlastník, ktorého
predkupné právo už bolo porušené, nemá naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy (§ 80 písm. c/OSP), pretože mu patrí právo domáhať sa plnenia z porušeného
predkupného práva (§ 161 ods. 3 OSP).
Súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že ak spoluvlastník prevádza svoj
spoluvlastnícky podiel k veci inej ako blízkej osobe, mal by rešpektovať príkaz zákona
o predkupnom práve iného spoluvlastníka (§ 140 OZ). Jeho porušením sa ale bez ďalšieho
len z tohto dôvodu zmluva nestáva neplatnou a vlastníctvo prechádza na nadobúdateľa.
Právo z predkupného práva nadobúda pre oprávneného (obídeného) spoluvlastníka
účinnosť až okamihom, keď si toto právo uplatní (po prevode vlastníctva voči novému
spoluvlastníkovi), nie už okamihom prevodu vlastníctva. Uplatnením predkupného práva sa
rozumie, že oprávnený spoluvlastník akceptuje podmienky ponuky na prevod
spoluvlastníckeho podielu. Ak už došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu (pri prevode
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnej veci evidovanej katastrom vkladom do katastra
nehnuteľností) a namieta sa len porušenie predkupného práva, oprávnený spoluvlastník sa
môže od nadobúdateľa domáhať (ide o majetkové právo) len prevodu vlastníctva za
rovnakých podmienok, za ktorých došlo k porušeniu predkupného práva, a to v prípade
sporu žalobou o uloženie vyhlásenia vôle nahrádzajúce toto vyhlásenie (§ 161 ods. 3 OSP).
Toto právo patrí oprávnenému voči každému ďalšiemu spoluvlastníkovi, ktorý
spoluvlastnícky podiel nadobudne. Na určení neplatnosti zmluvy by bol daný naliehavý
právny záujem len vtedy, ak by existovali aj iné dôvody neplatnosti takejto zmluvy.
Pretože odvolací súd je toho názoru, že vec mala byť hmotnoprávne inak posúdená
ako to urobil okresný súd, strany sporu majú právo sa k inému právnemu posúdeniu
vyjadriť. Dôsledkom iného právneho posúdenia môže byť aj zmena žalobnej žiadosti (petitu)
a iná obrana, iné tvrdenia, predkladanie iných dôkazov. Rozsudok okresného súdu vo veci
samej a v súvisiacom výroku ohľadom trov konania musel byť zrušený a vec vrátená na
ďalšie konanie…
Okresný súd v Žiari nad Hronom Rozsudkom zo dňa 26. 03. 2009 rozhodol, že súd
návrh zamieta... vychádzajúc z právneho záveru krajského súdu uvedeného v uznesení zo
dňa 02. 03. 2009 žalobe nevyhovel…
Nakoľko sme s Rozsudkom Okresného súdu v Žiari nad Hronom nesúhlasili podali
sme voči nemu odvolanie. V odvolaní sme poukázali najmä na nasledovné skutočnosti...
Odvolanie sme odôvodnili skutočnosťou, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...
na pojednávaní predložili vyjadrenie, v ktorom sa žalobca vyjadril k právnemu
záveru krajského súdu, poukázal na rozsiahlu judikatúru, ktorá vyvracia právny názor
krajského súdu. Zároveň žalobca uviedol aj ďalšie tvrdenia, ktoré preukazujú naliehavý
právny záujem žalobcu na podaní žaloby...
Názor súdu, že po porušení predkupného práva má oprávnený spoluvlastník
v súdnom konaní len právo na plnenie (§ 603 ods. 3 OZ, § 80 písm. b/ OSP), nie na určenie
neplatnosti právneho úkonu (§ 80 písm. c/ OSP), považujeme za nesprávny.
Tvrdíme, že oprávnený, ktorého predkupné právo bolo porušené sa môže domáhať
buď relatívnej neplatnosti zmluvy v zmysle § 40a OZ, ktorou bolo porušené jeho predkupné
právo alebo sa môže domáhať na novom spoluvlastníkovi, aby mu vec ponúkol ku kúpe
Je teda ponechané na vôli oprávneného, ktorú zákonnú možnosť si vyberie. Možnosť
tohto výberu však účastník má len dovtedy kým sa nedovolá neplatnosti kúpnej zmluvy. Po
dovolaní sa neplatnosti kúpnej zmluvy sa táto stáva neplatnou ex lege a práve táto
neplatnosť zmluvy v ďalšom vylučuje postup podľa ustanovení § 603 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, nakoľko vzhľadom na neplatnosť zmluvy tu neexistuje nadobúdateľ veci a ani
vzhľadom k tomu, že v dôsledku neplatnosti zmluvy túto vec nevlastní nemôže túto ponúknuť
na predaj (vychádzajúc zo zásady, že nik nemôže na druhého previesť viac práv, než má).
Zdôraznili sme, že dovolaním sa relatívnej neplatnosti sa zmluva stala neplatnou
a nastal tak nesúlad medzi stavom právnym (podľa ktorého sa zmluva zrušila od začiatku,
nakoľko ak v priebehu premlčacej lehoty dôjde k dovolaniu sa relatívnej neplatnosti, právny
úkon sa stáva neplatným ex tunc – od začiatku, § 457 Občianskeho zákonníka: ak je zmluva
neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal)
a zápisom v katastri nehnuteľností podľa ktorého, hoci je zmluva neplatná, vlastnícke právo
stále svedčí v prospech odporcu 2).
A práve nesúlad medzi stavom právnym a zápisom v katastri nehnuteľností je
základným predpokladom pre existenciu naliehavého právneho záujmu na podanie
určovacej žaloby. Tieto dôsledky dovolania sa relatívnej neplatnosti krajsky ani okresný súd
vo svojich rozhodnutiach nezohľadnili.
Žalobca mohol využiť aj zákonné možnosti upravené pri porušení zmluvného
predkupného práva v ust. § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa
predkupné právo porušilo, môže sa oprávnený buď od nadobúdateľa domáhať, aby mu vec
ponúkol na predaj, alebo mu zostane predkupné právo zachované. Využitie uvedených
dvoch možností však nemôže brániť tomu, aby žalobca primárne využil právny prostriedok
ochrany vyplývajúci mu z ust. § 40a, § 140 OZ. Tento právny názor je uvedený aj vo
viacerých rozsudkoch NS SR, ktoré sme v konaní pred prvostupňovým súdom predložili, a to
najmä Rozsudok NS SR č. k. 4Cdo 49/2003 a Rozsudok NS SR č. k. 3Cdo 112/2004.
Žalobca sa dovolal čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy podaním žaloby a jej
doručením žalovaným, ktorí boli účastníkmi napadnutej kúpnej zmluvy. Poukázali sme na
Rozsudok NS ČR č. 22Cdo 2474/2000. Zdôrazňujem skutočnosť, že žalobca podaním
a doručením žaloby všetkým účastníkom zmluvného vzťahu sa dovolal relatívnej neplatnosti
právneho úkonu, z tohto dôvodu nemôže žiadať od nadobúdateľa, aby mu vec ponúkol na
predaj, nakoľko dovolaním sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, sa táto zmluva stala
neplatnou. Poukázali sme na Rozsudok NS ČR 831/2000.
Namietam to, že krajský súd ani súd 1. stupňa sa nezaoberal právnym zhodnotením
stavu, ktorý nastal doručením žaloby o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy
účastníkom napadnutej kúpnej zmluvy. Tým, že sa žalobca dovolal čiastočnej neplatnosti
kúpnej zmluvy podaním a doručením žaloby účastníkom napadnutej kúpnej zmluvy, kúpna
zmluva sa stala čiastočne neplatnou. Podanie žaloby na určenie čiastočnej neplatnosti
kúpnej zmluvy je prostriedkom súdnej ochrany žalobcu. Žalobca, keďže sa už dovolal
neplatnosti kúpnej zmluvy, má len jedinú zákonnú možnosť ako sa domôcť ochrany svojho
práva, a to podanou žalobou o určenie čiastočnej neplatnosti kúpnej zmluvy.
Nemožno preto súhlasiť s názorom súdu, že dôsledkom iného právneho posúdenia
môže byť zmena žalobnej žiadosti (petitu). V danom prípade odvolávajúc sa na uvedenú
judikatúru, nebolo možné zmeniť petit a domáhať sa na nadobúdateľovi, aby mu vec
ponúkol ku kúpe podľa § 603 ods. 3 OZ, keďže žalobca sa už dovolal relatívnej neplatnosti
právneho úkonu. Skutočnosť, že došlo k porušeniu jeho predkupného práva v zmysle § 140
OZ, bola jednoznačne preukázaná tak odvolacím súdom ako aj súdom prvého stupňa.
Taktiež boli splnené aj podmienky dovolania sa neplatnosti kúpnej zmluvy v zmysle § 40a
OZ, keďže zákon a súvisiaca judikatúra nevylučuje možnosť dovolať sa neplatnosti
právneho úkonu aj žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu a jej doručením
účastníkom napadnutého právneho úkonu.
Ďalším dôvodom naliehavého právneho záujmu, ktorý bol uvedený vo vyjadrení
predloženom na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, je aj skutočnosť, že pozemky, ktoré
sú predmetom napadnutej kúpnej zmluvy sú súčasťou urbára, je vytvorené pozemkové
spoločenstvo – Združenie urbarialistov a pasienkových spoločníkov, Hronská Dúbrava.
Žalobca je zároveň predsedom uvedeného združenia. Žalovaný 2/ bol pochybným spôsobom
ustanovený za predsedu spoločenstva v čase, keď nevlastnil žiadny spoluvlastnícky podiel
k pozemkom patriacim do urbáru. Bez vedomia ostatných členov urbáru začal odkupovať
spoluvlastnícke podiely k pozemkom v rozpore s Občianskym zákonníkom. Pri všetkých
prevodoch došlo k porušeniu predkupného práva. Žalovaný 2 sa vyhrážal ostatným členom
pozemkového spoločenstva, že urbár zruší...
Krajský súd v Banskej Bystrici Rozsudkom zo dňa 09.06.2009 rozhodol, že…
rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Z odôvodnenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že ako odvolací súd
poukazuje na svoje právne posúdenie uvedené v uznesení č. k. 13Co/402009-62(68) zo dňa
02. 03. 2009 a podržuje ho v celom rozsahu...
Voči Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/ 102/2009-105 sme
podali dovolanie, a to podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. že nám bola postupom jednak
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ako aj podľa
§ 238 ods. 1 OSP t. j. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Okrem už vyššie v odvolaní
napádaných skutočností sme poukázali na nasledovné dôvody...
odvolací súd ani súd prvého stupňa sa s horeuvedenými skutočnosťami nijakým
spôsobom nevysporiadal, neposúdil a nezaujal žiadne právne stanovisko k novým tvrdeniam
žalobcu, tak ako boli uvedené v odvolaní, na pojednávaní konanom dňa 26. 03. 2009 a tiež
v písomnom vyjadrení žalobcu predloženom na tomto pojednávaní.
Uvedené pochybenie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa je dôvodom
prípustnosti dovolania a to v zmysle § 237 písm. f) OSP v súvislosti s § 241 ods. 2 písm. a)
OSP, t. j. že žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, a to konkrétne
bolo porušené jeho procesné právo na spravodlivé konanie. V tejto súvislosti sme poukázali
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že právo na spravodlivý
proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia…
Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením č. k. 1 Cdo 167/2009 zo dňa 25. 11.
2010 rozhodol, že nami podané dovolanie podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku odmietol, nakoľko dospel k záveru, že dovolanie
nie je prípustné ani podľa § 238 Občianskeho súdneho poriadku, ani v zmysle § 237
Z dôvodov opísaných v tejto sťažnosti ako aj v nami podanom dovolaní zastávame
názor, že dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu bolo podané dôvodne, a to správne
s poukazom na § 237 písm. f) OSP. Na základe uvedeného máme zato, že dovolací súd
vzhľadom na vytýkané skutočnosti nesprávne interpretoval a aplikoval § 237 písm. f) OSP
o prípustnosti dovolania v predmetnej právnej veci...
V zmysle § 237 písm. f) OSP uvádzame, že aká možnosť konať pred súdom sa musela
účastníkovi odňať, akým spôsobom, ani v akom rozsahu, zákon bližšie nešpecifikuje. Z tohto
dôvodu možno predmetný dôvod dovolania vzťahovať na najrôznejšie situácie. Niektoré
z týchto situácii bude treba posudzovať vždy ad hoc, žiadny z nich nemožno zovšeobecniť…
tvrdíme, že sťažovateľke bola postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňatá reálna
a efektívna možnosť konať pred súdom. Uvádzame, že odvolací súd sa nevysporiadal
s tvrdeniami sťažovateľky, ktoré boli uvedené v odvolaní a nezaujal k nim žiadne
stanovisko, čím došlo k porušeniu jej procesného práva…
Podľa aplikovateľnej judikatúry sa odňatím možnosti účastníkovi konať pred súdom
rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní
realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom
obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Vyššie uvedené tvrdenie opierame o skutočnosť, že odvolací súd ako aj súd prvého
stupňa porušil žalobcove právo na spravodlivé konanie tým, že sa nijakým spôsobom
nevysporiadal, neposúdil a nezaujal žiadne právne stanovisko k novým tvrdeniam žalobcu,
tak ako boli uvedené v odvolaní, na pojednávaní konanom dňa 26. 03. 2009 a tiež
v písomnom vyjadrení žalobcu predloženom na tomto pojednávaní…
Na základe vyššie uvedeného tvrdíme, že uvedené pochybenie odvolacieho súdu ako
aj súdu prvého stupňa je dôvodom prípustnosti dovolania, a to v zmysle § 237 písm. f) OSP
v súvislosti s § 241 ods. 2 písm. a) OSP, t. j. že žalobcovi sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, a to konkrétne bolo porušené jeho procesné právo na spravodlivé
konanie…
Tvrdíme, že prvostupňový súd a rovnako aj súd odvolací sa našou právnou
argumentáciou ohľadne nových tvrdení vôbec nezaoberal. Máme zato, že keby sa uvedenou
skutočnosťou odvolací súd zaoberal malo by to pre nás priaznivejšie rozhodnutie vo veci
samej a súd by návrh navrhovateľa nezamietol. S poukazom na nami podané dovolanie aj
z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, máme za to, že najvyšší súd sa mal
vysporiadať aj s nami uvedenými novými skutočnosťami, nový dôkaz označený
sťažovateľom považujeme za taký, ktorý môže privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie
rozhodnutie vo veci samej.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považujeme rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici a následne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za rozhodnutie,
ktoré je v rozpore s citovanými ustanoveniami ústavy, dohovoru ako aj s doterajšími
rozhodnutiami Najvyššieho sudu Slovenskej republiky...
Napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie je podľa nášho názoru zjavne
neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a zároveň má za následok
porušenie základného práva alebo slobody, nakoľko všeobecné súdy vôbec nebrali do úvahy
našu právnu argumentáciou.
Máme za to, že všeobecné súdy neaplikovali príslušné ustanovenia zákona na daný
právny stav a z tohto dôvodu spočívajú rozhodnutia súdov v nesprávnom právnom posúdení
veci...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti po
jej prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn. 1 Cdo 167/2009 zo dňa
25. 11. 2010, bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.
Ústavný súd Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... sp. zn.
1 Cdo 167/2009 zo dňa 25. 11. 2010 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania
v sume 314,18 EUR na účet právneho zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) viazaný právnym názorom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 13 C 168/2008-84 z 26. marca 2009 (ďalej
len „rozsudok okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky o určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 13 Co 102/2009-105
z 9. júna 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovala z § 237 a § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ktoré
odôvodnila podľa § 241 ods. 2 písm. a) a c) OSP.
Podľa sťažovateľky krajský súd neodôvodnil dostatočne svoj rozsudok (keď sa
nevysporiadal s jej tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ako aj na pojednávaní okresného súdu
a v jej vyjadrení predloženom okresnému súdu), tým porušil jej „procesné právo na
spravodlivé konanie“ a odňal jej možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Zároveň
podľa sťažovateľky rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
Podľa § 237 OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Podľa § 238 ods. 1 OSP dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu
neprípustnosti.
Sťažovateľka namieta porušenie označených základných a iných práv uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jej dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku
krajského súdu, a porušenie svojich práv vidí v podľa nej nesprávnom závere najvyššieho
súdu o neprípustnosti dovolania.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP
(z dôvodu, že dovolaním napadnutý rozsudok nemá znaky rozsudku uvedeného v tomto
ustanovení) sa nevyznačuje arbitrárnosťou. Sťažovateľka v sťažnosti neuvádza žiadnu
argumentáciu, ktorá by smerovala k spochybneniu záveru najvyššieho súdu.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je spochybňovanie správnosti záverov
najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, teda
z dôvodu, že v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom, ktorú
sťažovateľka stotožňovala s porušením jej „procesného práva na spravodlivé konanie“.
Sťažovateľka spochybňovala správnosť záverov najvyššieho súdu, aj pokiaľ ide o posúdenie
jej dovolacieho dôvodu spočívajúcom v namietaní nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ústavný súd konštatuje, že v súlade s jeho judikatúrou, ako aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatočné odôvodnenie, a tým nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj nesprávne právne posúdenie veci môže znamenať
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj podľa čl. 47 charty).
Podľa názoru ústavného súdu však nedostatočné odôvodnenie, a tým
nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenalo porušenie
„procesného práva na spravodlivé konanie“, ako to uvádza sťažovateľka, resp. porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj podľa čl. 47 charty), nie je možné bez ďalšieho
stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť
dovolania (podľa § 237 OSP) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému
podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu
(pozri R 111/1998), podľa ktorej nedostatočné odôvodnenie, a tým nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu je považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, teda nie vady konania
v zmysle § 237 OSP. To znamená, že nedostatočné odôvodnenie, a tým nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu ako tzv. iná procesná vada konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b) OSP je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá, nie je procesnou
vadou so znakmi uvedenými v § 237 OSP, teda ani vadou spočívajúcou v odňatí možnosti
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP.
Pokiaľ podľa sťažovateľky boli nesprávne aj závery najvyššieho súdu v súvislosti
s posúdením jej dovolacieho dôvodu spočívajúcom v namietaní nesprávneho právneho
posúdenia veci, ústavný súd k posudzovaniu tohto dovolacieho dôvodu v spojitosti
s posudzovaním prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP taktiež poukazuje na
ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, podľa ktorej § 237 písm. f) OSP odňatie možnosti
účastníka konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie
s právnym hodnotením veci v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súd
vo všeobecnosti účastníkovi neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle
§ 237 písm. f) OSP (pozri R 43/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní
[pozri § 241 ods. 2 písm. c) OSP], nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov,
ale samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f) OSP (pozri napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Preto, ak najvyšší súd dospel k záveru o neprípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1
OSP, ako aj podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho
súdu o neprípustnosti dovolania sa nevyznačuje arbitrárnosťou a je v napadnutom uznesení
zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení napadnutého
uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné
dovolanie sťažovateľky odmietnuť.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú,
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného
súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Je možné konštatovať, že na túto judikatúru nadväzuje aktuálna judikatúra ústavného
súdu, podľa ktorej v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku sa považuje
ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto
sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).
V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou a vzhľadom na to, že najvyšší súd sa
nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe sťažovateľkou
podaného dovolania (ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné), bola by zachovaná
aj lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku krajského súdu. Avšak vzhľadom na viazanosť
ústavného súdu petitom sťažnosti a vzhľadom na to, že sťažovateľka nenamietala v petite
svojej sťažnosti porušenie ňou označených základných a iných práv aj rozsudkom krajského
súdu, neboli splnené zákonné predpoklady na preskúmanie prípadného porušenia
označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu nezistil príčinnú súvislosť
medzi sťažovateľkou v petite sťažnosti označenými základnými a inými právami
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. apríla 2011