Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/2018

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2018

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Matulovou, Železničná 297/9, Poltár, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 17. septembra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. septembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov) na účet

jeho právnej zástupkyne JUDr. Eleny Matulovej, Železničná 297/9, Poltár, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a 3 a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára

2018.

2. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra

2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyhovel návrhu žalobcu ‒

a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy

468,57 eur s príslušenstvom, pričom príslušenstvo niekoľkonásobne prevyšuje istinu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2015 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd

sťažovateľom podané dovolanie odmietol ako procesné neprípustné uznesením sp. zn.

z 29. januára 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2

3. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi uvedenými v odôvodnení napadnutých

rozhodnutí a je toho názoru, že najvyšší súd nepostupoval správne, ak dospel k záveru, že

neboli splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 447

písm. e) (ďalej len „“).

4. Sťažovateľ uviedol, že konajúce všeobecné súdy porušili ním označené práva,

pretože sa nezaoberali spotrebiteľskou rovinou sporu a opomenuli rozsiahlu právnu úpravu

tejto oblasti práva: „Spoločnosť hromadne indosuje zmenky na

zahraničnú spoločnosť a tým nepriamo obchádza platnú právnu

úpravu na ochranu spotrebiteľa, pričom je zo súdnej praxe zrejmé, že sa tak deje v tisíckach

prípadov, čo predstavuje mimoriadne závažné narušenie právnej istoty a dochádza

k zneužitiu práva, pričom necháva otvorený priestor pre viac ako dvojnásobné vymoženie

pohľadávky z jedného poskytnutého úveru, kde je tento možné vymôcť v súdnom konaní na

základe úverovej zmluvy a druhýkrát na základe indosovanej zmenky.“

5. Sťažovateľ zároveň zdôraznil a ako dôkaz predložil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. mája 2016, v ktorom išlo o konanie medzi totožnými

účastníkmi v obdobnej veci a najvyšší súd rozhodol celkom inak, pretože zrušil rozhodnutie

okresného súdu aj krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zastáva názor, že je neprípustné, aby najvyšší súd v dvoch rovnakých právnych

veciach rozhodol rozdielne, v čom sťažovateľ jednoznačne vidí porušenie jeho práva na

spravodlivé súdne konanie.

6. Sťažovateľ v súdnom konaní podal vyjadrenie, v ktorom neakceptoval

pohľadávku, žiadal nariadiť pojednávanie, aby sa mohol proti nároku žalobcu brániť, čo

jednoznačne považuje za námietky proti povinnosti zaplatiť zmenku.

7. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že jeho záväzok zo zmenky

z 27. februára 2009 vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere uzatvorenou so spoločnosťou

, na základe ktorej bol sťažovateľovi ako spotrebiteľovi poskytnutý

3

úver. V konaní žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky boli sťažovateľovi poskytnuté

na výkon povolania. Samotná úverová zmluva nespĺňa podľa sťažovateľa základné kritériá

požadované o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch“), a to najmä podľa § 4 ods. 1 písm. g), h), i), j), k), m), n), o), p), q), r) a s)

v súvislosti s § 4 ods. 3 poslednou vetou a odsekom 4 a 6 tohto zákona. Navyše, na zmenke

absentuje akýkoľvek údaj o výške ročnej percentuálnej miery nákladov alebo úroku.

K všeobecným obchodným podmienkam úveru sťažovateľ uviedol, že dohodu o vyplnení

zmenky v nich obsiahnutú považuje za nekalú podmienku hlavného záväzkového vzťahu,

keďže umožňuje požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú

s neplnením jeho záväzku, a to zmenkový úrok 0,25 % denne. Dohoda o vyplnení zmenky,

ktorá umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma

a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ

v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa

vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, je neprijateľná. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení

zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a že takéto zmluvné dojednanie mení vzťah

medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne

kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, treba považovať za neprijateľné, a tým

podľa za neplatné, pretože takéto dojednanie vyznieva výrazne

v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa. Všeobecné obchodné podmienky úveru obsahujú mnoho neprijateľných

zmluvných dojednaní, ktoré sťažovateľ namietal a žiadal, aby ich súd preskúmal.

8. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava

V č. k. -35 z 5. septembra 2013, ktorým zamietol návrh týkajúci sa

zmenkového úroku v sadzbe 0,25 % denne zo zmenkovej sumy, pretože za primeranú

odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov nie je možné považovať ročný úrok, ktorý

sa v podstate rovná dlžnej istine. Úrokovú doložku na zmenke preto súd ako priečiacu sa

dobrým mravom považoval v zmysle za neplatnú.

4

9. Sťažovateľ súčasne v súdnom konaní vzniesol námietku proti vyplneniu zmenky,

pretože podľa § 4 ods. 6 a 7 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase

sa zakazuje splniť sľub zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo

šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide

o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške

aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, maximálne vo výške

30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keďže výška úveru bola 700 eur,

príslušenstvom v rámci zmenkovej sumy mohla byť maximálne suma vo výške 210 eur,

teda maximálna zmenková suma pozostávajúca zo spotrebiteľského úveru a príslušenstva

mohla byť maximálne vo výške 910 eur. V danom prípade zmenková suma v čase vyplnenia

zmenky bola vo výške 1 224 eur, teda bola vyplnená v rozpore so zákonom. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn.

, v ktorom súd dospel k záveru, že zákon o spotrebiteľských úveroch

stanovuje osobitné požiadavky, ktorých účelom je zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľa

v úverových vzťahoch. Jednou z takýchto ochranných požiadaviek je stanovenie zvláštnych

obsahových náležitostí zmenky.

10. Sťažovateľ ako spotrebiteľ vzniesol proti majiteľovi zmenky námietky, v ktorých

uvádzal, že k indosácii došlo na jeho škodu, a tiež podal relevantné kauzálne námietky

týkajúce sa úverovej zmluvy a zmenky. Žalobca ako nový majiteľ nadobudol zmenku

nepoctivo, čím podľa sťažovateľa dochádza k prelomeniu prekážky uvedenej v § 17 zákona

č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

zmenkový a šekový“). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve ustanovenie § 17 zákona

zmenkového a šekového slúži na ochranu dlžníka zo zmenky proti nepoctivému

nadobúdateľovi zmenky, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je spotrebiteľom.

11. Keďže exekúcia vedená proti sťažovateľovi ako povinnému pod sp. zn.

bola zastavená ako neprípustná z dôvodu neprijateľných zmluvných

podmienok, spoločnosť , stratila zákonnú možnosť vymáhať dlžnú

5

sumu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Nový majiteľ zmenky

(žalobca) konal pri nadobúdaní zmenky nepoctivo a na škodu sťažovateľa, lebo zmenku

nadobudol len preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť proti pôvodnému

majiteľovi zmenky kauzálne námietky. Ak by bola zmenka stále v dispozícii pôvodného

majiteľa, ktorému bola na vyplnenie odovzdaná, bol by sťažovateľ oprávnený na námietky

vyplývajúce zo záväzkového vzťahu, ku ktorému sa zmenka viaže, avšak len voči

pôvodnému majiteľovi zmenky. V tomto prípade bola zmenka prevedená na iného majiteľa

a z uvedeného je zrejmé, že nadobúdateľ zmenky (žalobca) pri jej nadobúdaní konal v zlej

viere alebo sa previnil aspoň hrubou nedbanlivosťou. Zlou vierou sú tie prípady, keď

majiteľ nechá na seba previesť nevyplnenú zmenku, pričom vie, ako má byť vyplnená, ale

má za cieľ zneužiť túto listinu tak, že ju vyplní nesprávne, prípadne, že ju nadobudol len

preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť proti pôvodnému majiteľovi

kauzálne námietky.

12. Sťažovateľ tiež argumentoval, že zmenka je právnym úkonom, pričom každý

právny úkon, ktorý odporuje zákonu, je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci

prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v § 17

zákona zmenkového a šekového, pretože § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch je

ustanovením, ktoré platí aj v prípade zmenky, majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv

zo zmenky. Keďže ide o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky

vystavenia zmenky a jej prípustnosť.

13. Sťažovateľ zastáva názor, že veriteľ vyplnil zmenku v rozpore

s argumentovanými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a následne ju

indosoval, čím prakticky znemožnil účinnú obranu spotrebiteľa voči zmenkovej sume

a zmenke ako takej. Sťažovateľ uviedol, že tento postup napĺňa znaky nekalého konania

a nepriameho obchádzania zákona. Navyše, žalobca a spoločnosť ,

sú podnikateľskými subjektmi, a teda sú povinní dodržiavať zákonné postupy v súlade

s odbornou starostlivosťou. K predmetnému tvrdeniu sťažovateľ uvádza judikatúru, v ktorej

6

bolo obdobné podanie navrhovateľa zamietnuté, a to rozhodnutie Okresného súdu Považská

Bystrica sp. zn. .

14. Podľa sťažovateľa pokiaľ aj článok 17 všeobecných obchodných podmienok

úveru obsahuje klauzulu, že v zmysle ods. l sa na všetky

právne vzťahy založené zmluvou o úvere použijú ustanovenia , táto

klauzula obchádza ustanovenie o preferovaní právnej

úpravy spotrebiteľských zmlúv v , a preto je zo zákona neplatná.

S poukazom na tieto skutočnosti je zmluvné dojednanie ‒ dohoda o vyplnení zmenky‒

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne

v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s ,

podľa ktorého sa aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie

tohto ustanovenia, sú neplatné.

15. Sťažovateľ ďalej poukázal na relevantné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré

sa týkali posudzovania neprijateľnosti dojednaných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, ako aj v ktorých sa zdôrazňuje princíp ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2013, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) sp. zn. C - 419/2011

zo 14. marca 2013 (Česká sporiteľňa a. s. proti Geraldovi Feichterovi) samotný súdny dvor

v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako

spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade ide

o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou

súdu skúmať postavenie odporcu ako spotrebiteľa. K podobnému záveru o prelomení

zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera vo vzťahu k spotrebiteľovi došlo aj

rozhodnutím Najvyššieho súdu Nemecka (BGH), 25. február 1965 ‒II. Zaitschrift für das

7

gesamte Handelsrecht und Wirtschafrecht 191/62 Hamm, publikovaný v časopise Neue

juristische Wochenschrift, 1965, s. 1125. Ak teda v uvedenej veci ESD C - 419/11 skúmal

súdny dvor, či ručiteľ zo zmenky môže byť spotrebiteľom, o to viac je odôvodnený záver

o skúmaní postavenia spotrebiteľa, pokiaľ ide o samotného dlžníka a v tej súvislosti

posudzovať otázku prijateľnosti podmienok spotrebiteľských zmlúv. Navyše, v rozhodnutí

súdneho dvora zo 16. novembra 2010 práve vo veci , C-76/10, bolo

vyslovené, že vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, ak

má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave.

16. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktoré riešiac problematiku

použiteľnosti zmenky z pohľadu ochrany spotrebiteľa zohľadňujú, že v prípade

spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia.

Všeobecné súdy pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné

a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových

inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

17. Podľa § 33 ods. l zákona zmenkového a šekového môže byť vlastná zmenka

vystavená len týmito spôsobmi:

- na videnie,

- na určitý čas po videní,

- na určitý čas po dátume vystavenia,

- na určitý deň.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že zročnosť zmenky môže byt upravená len jedným

z týchto spôsobov a nie je možné uvedené spôsoby kumulovať. V zmenke je uvedené

„zaplatením za túto zmenku pri predložení na rad“, a to definuje jednoznačne zmenku ako

vistazmenku splatnú okamihom predloženia. Pri uvedení splatnosti zmenky „na platenie

predložím v lehote 4 rokov od vystavenia“ je možné túto zmenku charakterizovať ako

datazmenku splatnú určitý čas po jej vystavení, čím dochádza k rozdielnym okamihom

8

splatnosti zmenky a nastáva situácia, že zmenka je splatná kedykoľvek po jej predložení,

a zároveň nastáva jej splatnosť do 4 rokov od jej vystavenia, čím došlo k porušeniu § 33

ods. 2 zákona zmenkového a šekového. Sťažovateľ argumentoval, že vzhľadom na

abstraktnosť zmeniek ako prevoditeľného druhu cenného papiera musí byť splatnosť určená

striktne v súlade zo zákonom zmenkovým a šekovým, nemôžu byť určené rôzne doby

splatnosti. Sťažovateľ sa preto domnieva, že zmenka je neplatná, pretože pripúšťa splatnosť

na videnie i splatnosť do 4 rokov od vystavenia.

18. Sťažovateľ uviedol, že namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo

porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Súdy mali pri posudzovaní, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, prihliadať predovšetkým na

slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú osobu ‒sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere,

a konanie žalobcu mali vyhodnotiť ako konanie, ktorým obchádza zákon s cieľom

dosiahnuť, aby si sťažovateľ ako spotrebiteľ nemohol uplatňovať svoje práva na ochranu

spotrebiteľa, čo je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. mája 2005 o nekalých

obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu

obchodnú praktiku.

19. Sťažovateľ je toho názoru, že závery súdov sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

20. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3,

SR rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. -118

z 21.novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

z 17.septemra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 29. januára 2018 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu v Lučenci, sp.zn. -118 z 21.novembra 2014,

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.43Cob/175/2015 z 17.septemra 2015

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.23XCdo/7/2016 z 29. januára

9

2018 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšia konanie Okresnému súdu Lučenec, alternatívne

Najvyššiemu súdu SR.“ Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania a požiadal

o odklad vykonateľnosti rozhodnutia.

21. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady pre prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, a preto

ju uznesením č. k. -15 z 25. apríla 2018 v časti namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“)], v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú a odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

22. Podpredseda krajského súdu vo svojom stanovisku k sťažnosti sťažovateľa

doručenom ústavnému súdu 28. mája 2018 po zhrnutí obsahu odôvodnenia rozsudku

okresného súdu, ako aj rozsudku krajského súdu, poukázaní na závery spoločného

stanoviska občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. 93

(ďalej len „zjednocujúce stanovisko“), ako aj novelizáciu zmenkového a šekového zákona,

ku ktorej došlo , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú

niektoré zákony, uviedol:

„S prihliadnutím na Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015, zverejneného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky 8/2015 a , ktorým sa novelizoval čl. I. a / zákona

č. zmenkového a šekového, a nasl. Občianskeho

zákonníka, ako aj § 17 zák. č. Z. z. o spotrebiteľských úveroch a na prechodné

10

ustanovenia a , podľa ktorých sa na všetky

konania, a teda aj prebiehajúce, začaté predo dňom účinnosti tohto zákona použijú

predpisy účinné odo dňa účinnosti tohto zákona, vrátane ostatných ustanovení Občianskeho

zákonníka upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, práva a povinnosti z nich vzniknuté a právne

predpisy o ochrane spotrebiteľa už rozhoduje odvolací súd tak, že žaloby žalobcu o tých

istých nárokoch podľa zmenenej právnej úpravy zamieta. Odklonil sa tak od svojho prv

vysloveného právneho názoru vyjadreného vo svojich rozhodnutiach (napr. rozhodnutie

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -131 zo dňa 21.11.2013, č. k.

zo dňa 20.11.2014), ale aj v prejednávanej veci, vydaných v konaniach

o nároku z indosovanej zmenky, v ktorých oprávnenosť posudzoval len podľa Zákona

zmenkového a šekového a nerozhodoval o ňom ako o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy,

ktorý zmenka zabezpečovala, pretože bol toho názoru, že účastníci sporu nemali postavenie

ako zmluvné strany kauzálneho (úverového) vzťahu, a teda ako dlžník alebo veriteľ

zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, keďže žalobca ako majiteľ zmenky, ktorú nadobudol

indosamentom voči žalovanému ako vystaviteľovi zmenky nie je v postavení dodávateľa,

a preto ani žalovaný nemohol mať v zmenkovom spore postavenie spotrebiteľa. Zo samotnej

zmenky nebolo možné určiť, aký charakter mal právny vzťah pri vzniku záväzkového vzťahu,

preto ani nebolo možné určiť, či žalovaný mal alebo nemal pri vystavení zmenky postavenie

spotrebiteľa.

S prihliadnutím na právnu úpravu obsiahnutú v § 79 ods. 3 a 4 a § 372y

v znení účinnom od 23.12.2015 do 30.06.2016 vrátane

úpravy obsiahnutej v § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 191/1950 Sb. zmenkového a šekového, ktorého

zmena bola od 23.12.2015 zavedená , ako aj na prechodné ust.

ods. 1 a 2 je už v konaniach o nárokoch zo zmenky vedených proti žalovanému, ktorý je

fyzickou osobou, žalobca, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov

povinný preukázať skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu jeho právnych predchodcov

so žalovaným tak, že k návrhu musí pripojiť okrem zmenky aj ďalšie listiny, ktoré sú

potrebné na uplatnenie práva z nej, pokiaľ ho na ich predloženie súd vyzve.

Túto povinnosť má žalobca aj v exekučnom konaní, keďže podľa právnej úpravy

platnej a účinnej od 23.12.2015, obsiahnutej v § 39 ods. 4, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. m)

11

a Exekučného poriadku, zavedenej sú exekučné súdy

povinné ex offo prihliadať v exekučných konaniach o vymáhaní nároku zo zmenky proti

povinnému, ktorý je fyzickou osobou, ak dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom

vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, čo zisťujú v súlade s novelizovaným ust. § 17

ods. 1 a 2 Zákona zmenkového a šekového k tomu, či bola povinnému v konaní pred

všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako

spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je

oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný

opísať rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho

dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Po dátume 23.12.2015 bol tak povinný

urobiť aj v prebiehajúcich exekučných konaniach, ktoré začali pred dátumom 23.12.2015,

a to v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v prípade, ak je exekúcia vedená na

podklade exekučného titulu, ktorým bol priznaný nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je

fyzickou osobou, a to v lehote 30 dní od účinnosti zákona, t.j. do 22.01.2016.

Krajský súd je toho právneho názoru, že ak žalobca ako oprávnený podá návrh na

vykonanie exekúcie, bude exekučný súd ex offo zisťovať, či rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, a to či už rozhodnutie okresného, odvolacieho, ale aj dovolacieho

súdu boli vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že

vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na -

1. neprijateľné zmluvné podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky,

alebo 3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom. Keďže takúto povinnosť súdy, ktoré

vo veci rozhodovali v čase rozhodovania nemali, bude musieť exekučný súd s veľkou

pravdepodobnosťou, a to bez ohľadu na to, či žalobca exekučnému súdu zmluvu o úvere

predloží alebo nie, konanie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. I a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

12

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 17. septembra

2015 porušené nebolo.“.

Podpredseda krajského súdu súčasne uviedol, že súhlasí s prejednaním veci bez

ústneho pojednávania.

23. Najvyšší súd v podaní sp. zn. KP 3/2018, doručenom ústavnému

súdu 6. júla 2018 formuloval svoje stanovisko takto:

«Konkrétne podľa sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho ústavné právo a právo

zaručené Dohovorom tým, že odmietol dovolanie sťažovateľa, ako procesné neprípustné

podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) (poznámka NS SR malo byť správne

uvedené ). Sťažovateľ uviedol, že konajúce všeobecné súdy porušili ním

označené práva, pretože sa nezaoberali spotrebiteľskou rovinou sporu a opomenuli

rozsiahlu právnu úpravu tejto oblasti práva. Sťažovateľ ďalej uviedol, že súdy mali pri

posudzovaní, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, prihliadať predovšetkým na slabšiu stranu

sporu, t. j. na fyzickú osobu sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere, a konanie žalobcu

mali vyhodnotiť ako konanie, ktorým obchádza zákon s cieľom dosiahnuť, aby si sťažovateľ

ako spotrebiteľ nemohol uplatňovať svoje práva na ochranu spotrebiteľa, čo je v rozpore

so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách voči

spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu obchodnú praktiku. Sťažovateľ

je názoru, že závery súdov sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Sťažnosťou napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie žalovaného odmietol ako

procesné neprípustné podľa § 447 písm. c/ C SP bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napádaného rozsudku odvolacieho súdu. Uzavrel, že v danej veci dovolanie žalovaného

nebolo prípustné podľa a neboli zistené ani podmienky prípustnosti podľa

platného a účinného do 30. júna 2016 ( ďalej len „“).

V odôvodnení svojho uznesenia sa sústredil na jednu dovolateľom uvedenú vodu

zmätočnosti a to odňatie mu možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať

13

v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia. Neprítomnosť tejto vady zmätočnosti najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúco odôvodnil.

Skutočnosť, že sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s rozhodnutím najvyššieho súdu

nepostačuje na to, aby Ústavný súd vyhovel jeho sťažnosti. Právo na spravodlivý súdny

proces podľa ods. I (aj podľa Dohovoru) neznamená právo na to,

aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno

povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležíte zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (pozri

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. septembra 2008, ).

Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na spravodlivé súdne

konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v dovolacom konaní vysporiadal

s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosti nevyhovieť. Súčasne súhlasím s upustením

od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.»

24. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2018

uviedol, že trvá na podanej sťažnosti, súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,

opakovane namietal skutočnosti, ktoré boli už súčasťou odôvodnenia sťažnosti, a zdôraznil,

že „má za to, že rozhodnutiami súdov bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu

ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Súdy mali pri posudzovaní, že ide

o spotrebiteľskú zmluvu prihliadať predovšetkým na slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú

osobu - sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere a konanie žalovaného mali vyhodnotiť

ako konanie, ktorým žalovaný obchádza zákon s cieľom dosiahnuť, aby si sťažovateľ tak

nemohol ako spotrebiteľ uplatňovať svoje práva na ochranu spotrebiteľa, čo je v rozpore

so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. 5. 2005 o nekalých obchodných praktikách voči

spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu obchodnú praktiku.“.

14

25. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov

a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk.

II.

26. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

27. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných

práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa

odseku 1, obnovil stav pred porušením.

28. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

15

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 ).

29. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách ().

30. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie

svojich práv rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

31. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to,

aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci (,

).

32. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že

účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite,

pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

16

33. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto, ale

obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely zistenia,

či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa, viedol

k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

34. Ústavný súd vo svojej judikatúre štandardne uplatňuje zásadu prednosti ústavne

konformného výkladu (napr. , alebo ). V konaní

o súlade právnych predpisov sa ústavný súd k tejto zásade vyjadril nasledovným právnym

názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je

v súlade s Ústavu SR a medzinárodnými dohovormi podľa SR a druhý výklad

je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky

štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade

s SR“ (). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických

alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné

v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež

medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd ().

17

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu

35. Ústavný súd zistil, že v danom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť zmenkovú sumu 468,57 €

s príslušenstvom niekoľkonásobne prevyšujúcu istinu. Svojím rozhodnutím tak krajský súd

podľa sťažovateľa umožnil dvojnásobné vymoženie pohľadávky z jedného poskytnutého

úveru, a to jednak ako pohľadávku z úverovej zmluvy a jednak na základe indosovanej

zmenky. Sťažovateľ namieta, že samotná úverová zmluva bola uzatvorená v rozpore

so zákonom o spotrebiteľských úveroch, pričom dohodu o vyplnení zmenky, ktorá je

súčasťou jej všeobecných obchodných podmienok, považuje za nekalú zmluvnú

podmienku, a preto v spotrebiteľských vzťahoch za neprijateľnú. Sťažovateľ tiež namietal,

že v súdnom konaní vzniesol námietky proti vyplneniu zmenky, keďže zmenková suma

v čase vyplnenia zmenky bola vyššia ako maximálna suma, ktorú pripúšťa zákon.

Sťažovateľ tiež poukázal na praktiky spoločnosti , ktorá hromadne

indosuje zmenky na zahraničnú spoločnosť , čím nepriamo obchádza

platnú právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa. Keďže exekúcia vedená proti sťažovateľovi

ako povinnému bola zastavená ako neprípustná z dôvodu neprijateľných zmluvných

podmienok, spoločnosť , ako veriteľ pohľadávky z úverovej zmluvy

stratila zákonnú možnosť vymáhať dlžnú sumu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodcovským

rozsudkom. Nový majiteľ zmenky (žalobca) konal pri nadobúdaní zmenky nepoctivo a na

škodu sťažovateľa, lebo zmenku nadobudol len preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka

možnosti vzniesť proti pôvodnému majiteľovi zmenky kauzálne námietky.

36. Krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že v danom prípade si žalobca

v konaní uplatňuje nárok z indosovanej zmenky, ktorá ako skriptúrny akt inkorporuje právo

navrhovateľa samo osebe. Táto zmenka bola v čase vystavenia blankozmenkou, do ktorej

18

boli údaje o výške zmenkovej sumy a o začiatku úročenia dohodnutou zmenkovou sadzbou

doplnené prvým majiteľom zmenky (spoločnosťou ) v zmysle

dohody o vyplňovacom práve, ktorá bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok

úverovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a spoločnosťou

Sťažovateľ v súdnom konaní neuplatnil proti terajšiemu majiteľovi zmenky (žalobcovi)

kauzálne námietky v zmysle zmenového a šekového zákona, jeho obrana bola založená len

na námietkach týkajúcich sa spotrebiteľského vzťahu, nie nároku zo zmenky. Krajský súd

rovnako ako pred ním okresný súd však základný vzťah medzi sťažovateľom a pôvodným

majiteľom zmenky neposudzoval, keďže uvedené by malo podľa jeho názoru zmysel až

vtedy, keby sťažovateľ ako spotrebiteľ vzniesol proti majiteľovi zmenky námietky, že

k indosácii došlo na jeho škodu, alebo ak by podal kauzálne námietky týkajúce sa úverovej

zmluvy alebo zmenky, ktoré však pri indosamente strácajú relevanciu. Krajský súd

zdôraznil, že zmenka je cenným papierom, z ktorého vyplýva priamy, bezpodmienečný,

nesporný a abstraktný záväzok dlžníka. Sťažovateľovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že

k indosácii zmenky došlo zlomyseľným spôsobom, že by indosatár mal snahu spôsobiť

spotrebiteľovi škodu. Krajský súd preto dospel k záveru, že žalobcom predložená zmenka je

platná a vznikla z nej povinnosť uhradiť jej majiteľovi požadovanú zmenkovú sumu aj

s príslušenstvom.

37. Z rozsudku krajského súdu teda vyplýva, že charakterom pôvodného zmluvného

vzťahu medzi sťažovateľom a prvým majiteľom zmenky sa nezaoberal akcentujúc

abstraktný charakter zmenky, z ktorej nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide na strane

žalovaného o spotrebiteľa. Ústavný súd konštatuje, že vo všeobecnej rovine je možné

uvedené tvrdenie rešpektovať, avšak súčasne je nevyhnutné vo veciach, v ktorých existuje

právo jednotlivca, ústavný princíp alebo iný dôležitý verejný záujem, ktorým je v danej veci

zvýšenie právnej ochrany jednotlivca vystupujúceho v právnom vzťahu v postavení

spotrebiteľa, tento striktne formalistický prístup k interpretácii a aplikácii relevantných

ustanovení zákona zmenkového a šekového obmedziť, a to najmä z dôvodu častého

zneužívania zabezpečovacej funkcie zmenky v záväzkových vzťahoch, v ktorých je jedným

z účastníkov spotrebiteľ a druhým podnikateľ – právnická osoba. V predmetných prípadoch

19

je na prvý pohľad postavenie subjektov zúčastnených strán síce rovné, ale súčasne

vzhľadom na ich odlišný charakter a možnosti je táto rovnosť iba zdanlivá, keďže od

spotrebiteľa nie je podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na rozsiahly a dynamický vývoj

právnej úpravy možné očakávať podrobnú znalosť právnych predpisov v danej oblasti

práva, ako aj uvedomenie si dôsledkov a rizík plynúcich z využívania inštitútu zmenky

v záväzkových vzťahoch.

38. Pokiaľ teda krajský súd napriek námietkam sťažovateľa vzneseným počas

súdneho konania (najmä v odvolaní sťažovateľa) dospel k právnemu záveru

o nepotrebnosti/nemožnosti skúmania obsahu spotrebiteľskej zmluvy, teda pôvodného

právneho vzťahu medzi prvým majiteľom zmenky a sťažovateľom (vystaviteľom zmenky),

ktorý bol právnym titulom vystavenia zmenky, ústavný súd hodnotí jeho prístup ako

formalistický, ktorý neprimeraným spôsobom znížil právnu ochranu prináležiacu

sťažovateľovi v postavení spotrebiteľa. Ústavný súd tiež zastáva názor, že konajúce súdy

mali pristúpiť ku skúmaniu platnosti predloženej zmenky, vychádzajúc zo záveru, že

v spotrebiteľských veciach všeobecne uznávaný princíp „vigilantibus iura scriptae sunt“

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, vychádzajúc tak

zo samotnej povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, v ktorých je neinformovanosť

spotrebiteľov často zneužívaná v ich neprospech, keďže len malé percento spotrebiteľov

dokáže vyhodnotiť nekalú povahu zmluvnej podmienky. Uvedené platí aj v zmysle

rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-419/2011 zo 14. marca 2013 (Česká

sporiteľňa proti Geraldovi Feichterovi), na ktorý sťažovateľ poukazuje, v ktorom tento

súdny orgán pri uplatnení práva zo zmenky ex offo skúmal postavenie odporcu ako

spotrebiteľa napriek tomu, že ide o abstraktný cenný papier. K obdobnému záveru

o prelomení zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera vo vzťahu ku spotrebiteľovi

došlo aj vo viacerých rozhodnutiach Ústavného súdu Českej republiky, napr.

z 18. 7. 2013, z 19. 6. 2014, zo 16. 9. 2015,

zo 16. 10. 2012.

20

39. Presvedčivým argumentom v prospech uvedených právnych záverov ústavného

súdu, ako aj tvrdení sťažovateľa je samotná zmena judikatúry všeobecných súdov

v obdobných veciach, ku ktorej došlo pod vplyvom prijatého spoločného stanoviska

občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra

2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach návrhov s uplatneným právom zo zmenky

vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa uverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí Slovenskej republiky č. 8/2015 pod č. 93 (ďalej len „spoločné stanovisko“)

a ktorú je možné od uvedeného momentu považovať za ustálenú a konštantnú.

V spoločnom stanovisku boli prijaté tieto právne závery:

„I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí

bez ohľadu na povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

1. pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu

súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo

povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu,

v ktorom má nárok základ;

2. pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd

pristúpi k prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok

zohľadňujúc ich rozsah a povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu

neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody

o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka

vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez

ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať

a podľa okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený

v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces

dosahuje.“

40. Ústavný súd dodáva, že pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na okolnosť, že

sťažovateľ už raz vystupoval v pozícii povinného v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.

21

, v ktorom bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný na základe

totožnej zmluvy o úvere (oprávneným bol pôvodný veriteľ). Uvedená exekúcia bola

vyhlásená pre neprijateľné zmluvné podmienky za neprípustnú a zastavená. Ústavný súd

zastáva názor, že z konkrétnych skutkových okolností danej veci vyplýva, že právny

predchodca žalobcu po neúspechu v uvedenom exekučnom konaní vyplnením

blankozmenky (podpísanej pri dojednaní úveru) a jej indosovaním na žalobcu, ktorý si teraz

uplatňuje obdobné plnenie ako indosatár zo zmenky, postupoval účelovo s cieľom vyhnúť

sa posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy, ako aj aplikácii ustanovení zákona

o spotrebiteľských úveroch. Uvedené konanie nemôže požívať právnu ochranu.

41. Ústavný súd na podporu svojich právnych záverov poukazuje na svoje

predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. zo 16. júla 2016 v obdobnej veci, kde

v pozícii sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom vystupoval žalobca (

), ktorého sťažnosť, v ktorej namietal porušenie totožných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. februára 2016, ktorým boli zrušené

predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov konajúcich v uvedenej právnej veci práve

z dôvodu, že nezohľadňovali existenciu právnej úpravy týkajúcu sa spotrebiteľských úverov

a ochrany spotrebiteľa, bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

42. K obrane uvedenej v stanovisku predsedu krajského súdu ústavný súd uvádza, že

je síce pravdepodobné, že sťažovateľ by niektoré v sťažnosti uplatnené námietky mohol

využiť v exekučnom konaní vedenom v budúcnosti na základe právoplatného rozsudku

okresného súdu, avšak súčasne akcentujúc ústavnú prevenciu sťažnosti, ústavný súd

konštatuje, že uvedené považuje za nehospodárne a v rozpore s poskytovaním právnej

ochrany sťažovateľa, ktorý by tak bol vystavený ďalšej nezákonnej exekúcii.

Pravdepodobnosť zastavenia takej exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného

poriadku napokon nie je možné prejudikovať.

43. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv, tak ako to

22

je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia. V ďalšom konaní bude úlohou krajského

súdu prihliadnuť pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zo zmenky na ochranu práv

sťažovateľa ako spotrebiteľa a zohľadňujúc konkrétne skutkové okolnosti tejto právnej veci

preskúmať predloženú zmenku až po úroveň dohody o vypĺňacom práve, posúdiť

prípustnosť použitia zmenky, prípadne zohľadniť rozpor dojednaného zmluvného úroku

s dobrými mravmi, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, keď bola zmenka

vystavená. Ústavný súd poukazuje na to, že z dôvodu zrušenia rozsudku krajského súdu

a vrátenia veci na ďalšie konanie má krajský súd nielen možnosť, ale aj povinnosť

vysporiadať sa opätovne v rozumne dostatočnej miere s námietkami sťažovateľa a následne

o nich rozhodnúť v rámci odvolacieho konania.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu

44. Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté ako procesne neprípustné.

Najvyšší súd prípustnosť dovolania posudzoval podľa § 236, § 237 a § 238 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže bolo podané za účinnosti tohto procesného

kódexu. Najvyšší súd sa po skonštatovaní, že nejde o procesne prípustné dovolanie v zmysle

, vyslovil aj k otázke existencie prípadných procesných vád uvedených v

, keď uviedol:

„Dovolateľ vady konania v zmysle ustanovenia až e/,

v dovolaní nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť

tohto opravného prostriedku, preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

podľa žalovaného dopustiť odvolací súd tým, že sa nezaoberal skutočnosťami uvedenými

v odvolaní, sa dovolací súd zaoberal otázkou, či žalovanému bola postupom odvolacieho

súdu odňatá možnosť konať pred súdom (ustanovenie ).

23

Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

strane odníma tie procesné práva, ktoré jej zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie

predovšetkým jeho procesný postup. O vadu, ktorá je z hľadiska ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f/ významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane procesné

práva, ktoré jej zákon priznáva.

Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na Stanovisko občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu zo dňa 3. decembra 2015 (publikované v Zbierke Stanovísk Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R2/2016), podľa

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle ustanovenia

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje

zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. môže ísť o skutočnosť,

ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia

O výnimku uvedenú v stanovisku R2/2016 ide v prípade, ak strana v odvolaní proti

rozhodnutiu súdu prvej inštancie vzniesla vecné námietky, ktoré boli spôsobilé spochybniť

správnosť vydaného rozhodnutia a odvolací súd sa so žiadnou z podstatných odvolacích

námietok nezaoberal, pričom sa s namietanou zákonnosťou postupu súdu prvej inštancie

žiadnym spôsobom nevysporiadal a rozhodnutie súdu prvej inštancie s odkazom na

ustanovenie ako vecne správne potvrdil (viď sp. zn. ).

Dovolací súd uvádza, že v danom prípade sa nejedná o výnimku uvedenú v druhej

vete stanoviska R2/2016. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal

so všetkými podstatnými námietkami vznesenými žalovaným v odvolaní proti rozsudku

súdu prvej inštancie, ktoré sa týkali procesného postupu upraveného Nariadením

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, vzájomného vzťahu medzi Nariadením a

, vykonaním dôkazov, ktoré strany nenavrhli. Odvolací súd

svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením účinného v čase

jeho rozhodovania a dal odpovede na všetky kľúčové otázky. Skutočnosť, že sa dovolateľ

so závermi uvedenými v napadnutom rozhodnutí nestotožňuje, nezakladá odňatie možnosti

konať pred súdom.

24

Obsah dovolacích námietok žalovaného smeroval najmä k nesprávnemu právnemu

posúdeniu veci odvolacím súdom. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho

nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o

sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa

ustanovenia a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy

(ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej veci nejde.

Rovnako ako nesprávne právne posúdenie veci, aj tzv. iná vada konania majúca za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm.

b/ ), úspešne však môže byť uplatnená iba v procesné prípustnom dovolaní.“

45. Z citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné bez toho, aby sa

venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov rozsudku krajského

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

46. Podľa názoru ústavného súdu sa základné právo na súdnu ochranu

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravovali

v rozhodnom čase ustanovenia a nasl. .

25

47. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ). Ústavný súd

dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci

alebo nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe

odňatie možnosti konať pred súdom [podľa ] ani iný dôvod prípustnosti

dovolania, navyše, ak odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá

parametrom zákonného odôvodnenia ( ), spĺňa podmienky ústavne

konformného výkladu ustanovení vymedzujúcich

podmienky prípustnosti dovolania (m. m. , ,

, , , ).

48. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nesprávnom posúdení splnenia

podmienok prípustnosti dovolania najvyšším súdom vzhľadom na predchádzajúce

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2016, ktorým zrušil

predchádzajúce rozhodnutia v obdobnej veci medzi tými istými účastníkmi, ústavný súd

konštatuje, že zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že najvyšší súd v označenom rozhodnutí

dospel k záveru, že v postupe krajského súdu, ako aj súdu prvej inštancie došlo k odňatiu

možnosti konať pred súdom v dôsledku zistenia závažnej procesnej vady v konaní

odvolacom, ako aj v konaní na okresnom súde (odňatie možnosti vyjadriť sa k vyjadreniu

žalobcu k odvolaniu, ako aj znemožnenie kvalifikovane a v dostatočne primeranej lehote sa

vyjadriť k tvrdeniam žalobcu pred okresným súdom). Uvedené procesné pochybenia

v postupe najvyššieho súdu, ktoré je predmetom tohto preskúmania ústavným súdom,

zistené neboli a ani sťažovateľ uvedené nenamietal.

49. Poukazujúc na citované právne názory, s ktorými sa ústavný súd stotožňuje,

nemožno preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za arbitrárne

a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami . Takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje,

26

preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

50. Ústavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. V rozsahu potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby

posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov, ku ktorým dospel krajský súd,

najvyšší súd v napadnutých uzneseniach podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval

na tvrdenia sťažovateľa o prípustnosti dovolania a tiež jej námietkam týkajúcim sa

posúdenia naplnenia dovolacieho dôvodu podľa . Na tomto

základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu, je odôvodnený z ústavného hľadiska akceptovateľným

spôsobom, a v okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľa podľa , resp. podľa dohovoru,

a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výrok nálezu).

III.

51. V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd

v nadväznosti na zistenie porušenia základných práv sťažovateľa vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2 rozhodol o zrušení namietaného rozsudku krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

52. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok

na ich úhradu. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľovi vznikli trovy konania

z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva úkony právnej služby (prevzatie

27

a príprava zastúpenia a spísanie ústavnej sťažnosti) uskutočnené v roku 2018. Základná

sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2018 je 153,50 €

a hodnota režijného paušálu je 9,21 €. Za úkon vyjadrenia k stanovisku predsedu krajského

súdu a predsedníčky najvyššieho súdu ústavný súd sťažovateľovi trovy konania nepriznal,

keďže v uvedenom vyjadrení neboli uvedené žiadne nové relevantné skutočnosti podstatné

pre rozhodnutie. Spolu sťažovateľovi prináležia trovy právneho zastúpenia v celkovej výške

325,42 eur bez DPH (právna zástupkyňa nedeklarovala, že je platcom DPH), tak ako to je

uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

53. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2018

28