Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/1/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Uţhorodská 21,

v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti povinnej

K. R., bývajúcej v M., o vymoženie 460,33 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Lučenec pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského

súdu v Banskej Bystrici z 23. júna 2011 sp. zn. takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoţenie

sumy 460,33 Eur s príslušenstvom; povinnosť povinnej zaplatiť jej túto sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom Arbitráţneho súdu Košice zo 6. mája 2010 sp. zn. .

Súdny exekútor následne v zmysle o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) poţiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

uznesením z 19. januára 2011 č. k. -24 zamietol ţiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil vyslovením záveru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doloţky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v poistnej

zmluve z 8.12.2007 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV bod 2). Poukázal

na ustanovenie čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53

ods. 4 , a SR, a na ustálenú

judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozsudok Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores,

C-240/98 aţ C-244/98) s tým, ţe predmetnou rozhodcovskou doloţkou došlo reálne

k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech

spotrebiteľa (povinnej – dlţníka.) Uviedol, ţe oprávnená od počiatku sledovala v súvislosti

s koncipovaním rozhodcovskej doloţky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto

vţdy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie oprávnená, a to na súde, ktorý sa

nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej nákladov a reálneho sťaţenia

uplatnenia práv povinnej (ďalej aj ako „spotrebiteľ“). Mal za to, ţe rozhodcovská doloţka

bola uţ v čase uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou a ako taká bola uţ od počiatku

neplatnou podľa . Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôţe byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie

(je materiálne nevykonateľný).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 23. júna 2011

sp. zn. napadnuté uznesenie exekučného súdu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ) ako vecne správne potvrdil ( ). Stotoţnil

sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení exekučného súdu, na ktoré poukázal.

Navyše uviedol, ţe v danom prípade rozhodcovská doloţka nachádzajúca sa v poistnej

zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinnou v časti všeobecné obchodné podmienky

bod XV. nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, čo vyplýva aj z jej zaradenia

do všeobecných obchodných podmienok. Praktickým dôsledkom ustanovenia

o rozhodcovskej doloţke tak, ako je formulovaná v časti XV. - rozhodcovské konanie bod l, 2

a 3 bolo to, ţe spotrebiteľovi bola fakticky odoprená moţnosť brániť svoje práva

pred všeobecným súdom, čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy

medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy

(spolu aj so všeobecnými poistnými podmienkami, obsahom ktorých je takáto doloţka),

reálne vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne

prebral argumenty ţalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu

práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Nemohol byť preto zákonným

podkladom na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako

„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tieţ ním potvrdené

rozhodnutie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,

ţe súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťaţili

konanie vadou v zmysle Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval

v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy

nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a preto

v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.

Ustanovenie umoţňuje v tam vymenovaných prípadoch

exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť ţiadosť exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej

doloţky v exekučnom konaní nemá ţiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem

toho namietala, ţe súdy jej nesprávnym postupom odňali moţnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ). I keď sa v exekučnom konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy

predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili

pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z moţnosti vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom a tieţ vysvetliť, ktoré časti predloţených listín v ich vzájomnej väzbe viedli

k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy. Dovolanie odôvodnila tieţ tým, ţe súdy niţších stupňov

svoje rozhodnutia zaloţili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Povinná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, ţe v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiţ o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev /§ 109

ods. 1 písm. c/ / na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ aţ e/

a g/ netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala oprávnená predovšetkým

tým, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bliţšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, ţe súd nemôţe vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, ţe v rozpore so zákonom i smernicou

93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a ţe bez zákonom zvereného

oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej

doloţky. Dovolateľka tak v skutočnosti namietala, ţe rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) preto nešlo zo strany oprávnenej o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku

zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),

na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.

Dovolaním napadnuté rozhodnutia boli vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľka ďalej namietala odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Tvrdila, ţe k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, ţe súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a teda bez jej účasti.

Rovnako im vyčítala, ţe v súvislosti s tým jej znemoţnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia,

vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom

stanovených procesných predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie.

Po podaní ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava ţiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh

na vykonanie exekúcie má všetky náleţitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený

potvrdením (doloţkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú

oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné

podmienky konania v zmysle V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd

skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie

exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného

poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie

a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ) – postačujúce je totiţ, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho zaloţených listín. Dokazovanie (vyţadujúce nariadenie pojednávania s moţnosťou

účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj

z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť

(ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) aţ doučením upovedomenia o začatí

exekúcie.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, ţe súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným

postupom súdov nebola znemoţnená realizácia jej procesných oprávnení.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu moţnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí ţiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto ţiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiţ nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyţadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie ţiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doloţky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah zaloţený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či uţ uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doloţky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyţaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach zaloţených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto

ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môţu byť aj

iné subjekty neţ spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada

(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si kaţdý stráţi

svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyuţitie postupu podľa týchto

ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu moţnosti

skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu

v konkrétnej veci (pretoţe inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by

nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta

sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôleţitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, ţe aj keď účastník

rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyuţije moţnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv

spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doloţky z dôvodu, ţe nebola individuálne dojednaná a ţe

spôsobovala nevyváţenosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinnej. Listiny predloţené oprávnenou takýto záver umoţňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, ţe rozhodcovská doloţka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá uţ podpisom zmluvy, keďţe sa v nej výslovne uvádzalo, ţe

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre ţivotné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doloţka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, ţe v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako

pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doloţku, teda doloţku uvedenú v poistných

podmienkach. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváţenosť dohodnutej rozhodcovskej doloţky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej moţnosť konať pred súdom.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

s pouţitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre pouţitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretoţe povinnej v súvislosti s dovolacím konaním ţiadne trovy

nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. marca 2012

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová