Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 150/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Elenou Matulovou, Železničná 297/9, Poltár, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a 2, a 3 a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn.

z 21. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. januára 2018 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. januára 2018 p r i j í m a na ďalšie konanie.

2. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2, a 3 a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. z 21. novembra 2014

o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej

prerokovanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

4. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. septembra 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla

2018 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a 3 a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára

2018.

2. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. novembra

2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyhovel návrhu žalobcu ‒CD

, a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy

468,57 eur s príslušenstvom, pričom príslušenstvo niekoľkonásobne prevyšuje istinu.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. septembra 2015 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd

sťažovateľom podané dovolanie odmietol ako procesné neprípustné uznesením sp. zn.

z 29. januára 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

3. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi uvedenými v odôvodnení napadnutých

rozhodnutí a je toho názoru, že najvyšší súd nepostupoval správne, ak dospel k záveru, že

neboli splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 447

písm. e) (ďalej len „“).

4. Sťažovateľ uviedol, že konajúce všeobecné súdy porušili ním označené práva,

pretože sa nezaoberali spotrebiteľskou rovinou sporu a opomenuli rozsiahlu právnu úpravu

tejto oblasti práva: „Spoločnosť hromadne indosuje zmenky na

zahraničnú spoločnosť a tým nepriamo obchádza platnú právnu

úpravu na ochranu spotrebiteľa, pričom je zo súdnej praxe zrejmé, že sa tak deje v tisíckach

prípadov, čo predstavuje mimoriadne závažné narušenie právnej istoty a dochádza

k zneužitiu práva, pričom necháva otvorený priestor pre viac ako dvojnásobné vymoženie

pohľadávky z jedného poskytnutého úveru, kde je tento možné vymôcť v súdnom konaní na

základe úverovej zmluvy a druhýkrát na základe indosovanej zmenky.“

5. Sťažovateľ zároveň zdôraznil a ako dôkaz predložil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. mája 2016, v ktorom išlo o konanie medzi totožnými

účastníkmi v obdobnej veci a najvyšší súd rozhodol celkom inak, pretože zrušil rozhodnutie

okresného súdu aj krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ zastáva názor, že je neprípustné, aby najvyšší súd v dvoch rovnakých právnych

veciach rozhodol rozdielne, v čom sťažovateľ jednoznačne vidí porušenie jeho práva na

spravodlivé súdne konanie.

6. Sťažovateľ v súdnom konaní podal vyjadrenie, v ktorom neakceptoval

pohľadávku, žiadal nariadiť pojednávanie, aby sa mohol proti nároku žalobcu brániť, čo

jednoznačne považuje za námietky proti povinnosti zaplatiť zmenku.

7. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že jeho záväzok zo zmenky

z 27. februára 2009 vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere uzatvorenou so spoločnosťou

, na základe ktorej bol sťažovateľovi ako spotrebiteľovi poskytnutý

úver. V konaní žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky boli sťažovateľovi poskytnuté

na výkon povolania. Samotná úverová zmluva nespĺňa podľa sťažovateľa základné kritériá

požadované o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to najmä podľa § 4 ods. 1

písm. g), h), i), j), k), m), n), o), p), q), r) a s) v súvislosti s § 4 ods. 3 poslednou vetou

a ods. 4 a 6 tohto zákona. Navyše, na zmenke absentuje akýkoľvek údaj o výške RPMN

alebo úroku. K všeobecným obchodným podmienkam úveru sťažovateľ uviedol, že dohodu

o vyplnení zmenky v nich obsiahnutú považuje za nekalú podmienku hlavného

záväzkového vzťahu, keďže umožňuje požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú

sumu ako sankciu spojenú s neplnením jeho záväzku, a to zmenkový úrok 0,25 % denne.

Dohoda o vyplnení zmenky, ktorá umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je

vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú

sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa

uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, je neprijateľná. Takéto zmluvné

dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a že takéto zmluvné

dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky,

ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, treba považovať za

neprijateľné, a tým podľa za neplatné, pretože takéto dojednanie

vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa

ochrany spotrebiteľa. Všeobecné obchodné podmienky úveru obsahujú mnoho

neprijateľných zmluvných dojednaní, ktoré sťažovateľ namietal a žiadal, aby ich súd

preskúmal.

8. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava

V č. k. -35 z 5. septembra 2013, ktorým zamietol návrh týkajúci sa

zmenkového úroku v sadzbe 0,25 % denne zo zmenkovej sumy, pretože za primeranú

odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov nie je možné považovať ročný úrok, ktorý

sa v podstate rovná dlžnej istine. Úrokovú doložku na zmenke preto súd ako priečiacu sa

dobrým mravom považoval v zmysle za neplatnú.

9. Sťažovateľ súčasne v súdnom konaní vzniesol námietku proti vyplneniu zmenky,

pretože podľa § 4 ods. 6 a 7 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase

sa zakazuje splniť sľub zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo

šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide

o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške

aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, maximálne vo výške

30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keďže výška úveru bola 700 eur,

príslušenstvom v rámci zmenkovej sumy mohla byť maximálne suma vo výške 210 eur,

teda maximálna zmenková suma pozostávajúca zo spotrebiteľského úveru a príslušenstva

mohla byť maximálne vo výške 910 eur. V danom prípade zmenková suma v čase vyplnenia

zmenky bola vo výške 1 224 eur, teda bola vyplnená v rozpore so zákonom. V tejto

súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn.

, v ktorom súd dospel k záveru, že zákon o spotrebiteľských úveroch

stanovuje osobitné požiadavky, ktorých účelom je zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľa

v úverových vzťahoch. Jednou z takýchto ochranných požiadaviek je stanovenie zvláštnych

obsahových náležitostí zmenky.

10. Sťažovateľ ako spotrebiteľ vzniesol voči majiteľovi zmenky námietky, v ktorých

uvádzal, že k indosácii došlo na jeho škodu, a tiež podal relevantné kauzálne námietky

týkajúce sa úverovej zmluvy a zmenky. Žalobca ako nový majiteľ nadobudol zmenku

nepoctivo, čím podľa sťažovateľa dochádza k prelomeniu prekážky uvedenej v § 17 zákona

č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon

zmenkový a šekový“). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve ustanovenie § 17 zákona

zmenkového a šekového slúži na ochranu dlžníka zo zmenky proti nepoctivému

nadobúdateľovi zmenky, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je spotrebiteľom.

11. Keďže exekúcia vedená proti sťažovateľovi ako povinnému pod sp. zn.

bola zastavená ako neprípustná z dôvodu neprijateľných zmluvných

podmienok, spoločnosť , stratila zákonnú možnosť vymáhať dlžnú

sumu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Nový majiteľ zmenky

(žalobca) konal pri nadobúdaní zmenky nepoctivo a na škodu sťažovateľa, lebo zmenku

nadobudol len preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť voči pôvodnému

majiteľovi zmenky kauzálne námietky. Ak by bola zmenka stále v dispozícii pôvodného

majiteľa, ktorému bola na vyplnenie odovzdaná, bol by sťažovateľ oprávnený na námietky

vyplývajúce zo záväzkového vzťahu, ku ktorému sa zmenka viaže, avšak len voči

pôvodnému majiteľovi zmenky. V tomto prípade bola zmenka prevedená na iného majiteľa

a z uvedeného je zrejmé, že nadobúdateľ zmenky (žalobca) pri jej nadobúdaní konal v zlej

viere alebo sa previnil aspoň hrubou nedbanlivosťou. Zlou vierou sú tie prípady, keď

majiteľ nechá na seba previesť nevyplnenú zmenku, pričom vie, ako má byť vyplnená, ale

má za cieľ zneužiť túto listinu tak, že ju vyplní nesprávne, prípadne, že ju nadobudol len

preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť voči pôvodného majiteľovi

kauzálne námietky.

12. Sťažovateľ tiež argumentoval, že zmenka je právnym úkonom, pričom každý

právny úkon, ktorý odporuje zákonu, je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na

absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci

prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v § 17

zákona zmenkového a šekového, pretože § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch je

ustanovením, ktoré platí aj v prípade zmenky, majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv

zo zmenky. Keďže ide o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky

vystavenia zmenky a jej prípustnosť.

13. Sťažovateľ zastáva názor, že veriteľ vyplnil zmenku v rozpore

s argumentovanými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a následne ju

indosoval, čím prakticky znemožnil účinnú obranu spotrebiteľa voči zmenkovej sume

a zmenke ako takej. Sťažovateľ uviedol, že tento postup napĺňa znaky nekalého konania

a nepriameho obchádzania zákona. Navyše, žalobca a spoločnosť ,

sú podnikateľskými subjektmi, a teda sú povinní dodržiavať zákonné postupy v súlade

s odbornou starostlivosťou. K predmetnému tvrdeniu sťažovateľ uvádza judikatúru, v ktorej

bolo obdobné podanie navrhovateľa zamietnuté, a to rozhodnutie Okresného súdu Považská

Bystrica sp. zn. .

14. Podľa sťažovateľa pokiaľ aj článok 17 všeobecných obchodných podmienok

úveru obsahuje klauzulu, že v zmysle ods. l sa na všetky

právne vzťahy založené zmluvou o úvere použijú ustanovenia , táto

klauzula obchádza ustanovenie o preferovaní právnej

úpravy spotrebiteľských zmlúv v , a preto je zo zákona neplatná.

S poukazom na tieto skutočnosti je zmluvné dojednanie ‒dohoda o vyplnení zmenky

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne

v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s ,

podľa ktorého sa aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie

tohto ustanovenia, sú neplatné.

15. Sťažovateľ ďalej poukázal na relevantné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré

sa týkali posudzovania neprijateľnosti dojednaných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách, ako aj v ktorých sa zdôrazňuje princíp ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. januára 2013, uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. ).

V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) sp. zn. C - 419/2011

zo 14. marca 2013 (Česká sporiteľňa a. s. proti Geraldovi Feichterovi) samotný súdny dvor

v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako

spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade ide

o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou

súdu skúmať postavenie odporcu ako spotrebiteľa. K podobnému záveru o prelomení

zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera vo vzťahu k spotrebiteľovi došlo aj

rozhodnutím Najvyššieho súdu Nemecka (BGH), 25. február 1965 ‒II. Zaitschrift tur das

gesamte Handelsrecht und Wirtschafrecht 191/62 Hamm, publikovaný v časopise Neue

juriostische Wochenschrift, 1965 s. 1125. Ak teda v uvedenej veci ESD C - 419/11 skúmal

súdny dvor, či ručiteľ zo zmenky môže byť spotrebiteľom, o to viac je odôvodnený záver

o skúmaní postavenia spotrebiteľa, pokiaľ ide o samotného dlžníka a v tej súvislosti

posudzovať otázku prijateľnosti podmienok spotrebiteľských zmlúv. Navyše, v rozhodnutí

súdneho dvora zo 16. novembra 2010 práve vo veci Pohotovosť, s. r. o., C-76/10, bolo

vyslovené, že vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, ak

má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave.

16. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , ktoré riešiac problematiku

použiteľnosti zmenky z pohľadu ochrany spotrebiteľa zohľadňujú, že v prípade

spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia.

Všeobecné súdy pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné

a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových

inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

17. Podľa ustanovenia § 33 ods. l zákona zmenkového a šekového môže byť vlastná

zmenka vystavená len týmito spôsobmi:

- na videnie,

- na určitý čas po videní,

- na určitý čas po dátume vystavenia,

- na určitý deň.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že zročnosť zmenky môže byt upravená len jedným

z týchto spôsobov a nie je možné uvedené spôsoby kumulovať. V zmenke je uvedené

„zaplatením za túto zmenku pri predložení na rad“, a to definuje jednoznačne zmenku ako

vistazmenku splatnú okamihom predloženia. Pri uvedení splatnosti zmenky „na platenie

predložím v lehote 4 rokov od vystavenia“ je možné túto zmenku charakterizovať ako

datazmenku splatnú určitý čas po jej vystavení, čím dochádza k rozdielnym okamihom

splatnosti zmenky a nastáva situácia, že zmenka je splatná kedykoľvek po jej predložení

a zároveň nastáva jej splatnosť do 4 rokov od jej vystavenia, čím došlo k porušeniu § 33

ods. 2 zákona zmenkového a šekového. Sťažovateľ argumentoval, že vzhľadom na

abstraktnosť zmeniek ako prevoditeľného druhu cenného papiera musí byť splatnosť určená

striktne v súlade zo zákonom zmenkovým a šekovým, nemôžu byť určené rôzne doby

splatnosti. Sťažovateľ sa preto domnieva, že zmenka je neplatná, pretože pripúšťa splatnosť

na videnie i splatnosť do 4 rokov od vystavenia.

18. Sťažovateľ uviedol, že namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo

porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Súdy mali pri posudzovaní, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, prihliadať predovšetkým na

slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú osobu ‒sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere,

a konanie žalobcu mali vyhodnotiť ako konanie, ktorým obchádza zákon s cieľom

dosiahnuť, aby si sťažovateľ ako spotrebiteľ nemohol uplatňovať svoje práva na ochranu

spotrebiteľa, čo je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. mája 2005 o nekalých

obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu

obchodnú praktiku.

19. Sťažovateľ je toho názoru, že závery súdov sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

20. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3,

SR rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. -118

z 21.novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

z 17.septemra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

z 29. januára 2018 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu v Lučenci, sp.zn. -118 z 21.novembra 2014,

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.43Cob/175/2015 z 17.septemra 2015

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.23XCdo/7/2016 z 29. januára

2018 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšia konanie Okresnému súdu Lučenec, alternatívne

Najvyššiemu súdu SR.“ Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

21. Sťažovateľ zároveň žiada o odklad vykonateľnosti rozhodnutia z dôvodu zlej

finančnej situácie, čo dokazuje i fakt, že mu bol priznaný nárok na poskytnutie právnej

pomoci. Poukazuje hlavne na to, že pohľadávka predstavuje istinu vo výške 468,57 €,

zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), 6% ročný úrok, ako aj zmenkovú

odmenu, čo predstavuje pre sťažovateľa značnú sumu.

II.

22. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

24. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 2 a 3 a , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom okresného

súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 468,57 € spolu

so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 224 € od 22. júla 2009 až do

zaplatenia, pričom vyčíslil výšku zmenkového úroku za každý mesiac pevnou sumou, 6 %

ročným úrokom zo zmenkovej sumy 1 224 € od 25. novembra 2009 do zaplatenia,

zmenkovej odmeny vo výške 4,08 € a náhradu trov právneho zastúpenia. Súčasne

sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorý rozsudok

okresného súdu potvrdil v celom rozsahu, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo

jeho dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

26. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť v časti,

v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením

najvyššieho súdu, spĺňa náležitosti podľa a , a zároveň

nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa bránili jej

prijatiu na ďalšie konanie, pričom otázku opodstatnenosti sťažovateľom nastolených tvrdení

je potrebné posúdiť v konaní vo veci samej. Ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak,

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom

súde).

27. V konaní o prijatej sťažnosti rozhodne ústavný súd aj o ďalších nárokoch

sťažovateľa uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jeho sťažnosti.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

28. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci

ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

29. Sťažovateľ mal na ochranu označených práv proti rozsudku okresného súdu

k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie

ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský

súd.

30. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to,

aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený

v , a preto aplikujúc tento článok a zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich

práv podľa a dohovoru rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci

(bod 2 výroku tohto uznesenia).

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3

a rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu

31. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv

podľa , a 3 a , ústavný súd predmetnú časť sťažnosti

pre nedostatok argumentácie uvedenej v sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom

posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa

odmietol (bod 3 výroku uznesenia).

K návrhu na odloženie vykonateľnosti

32. Podľa ústavný súd môže na návrh

sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým

verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu

neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení

vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo

slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,

opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im

priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.

33. Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu

druhej hlavy tretej časti (konanie o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa a konanie o sťažnostiach orgánov územnej

samosprávy podľa a ) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný

súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné aj

s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právam

sťažovateľa.

34. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu

a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov na

odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku

by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu k vážnej ujme na strane sťažovateľa,

ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom

opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.

35. Inak povedané, ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľa na odloženie

vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že tento návrh nie je

v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52

ods. 2 .

36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, t. j. odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 4 výroku tohto uznesenia).

37. Uložené dočasné opatrenie podľa zanikne

najneskôr ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,

ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom

súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa

nariadilo.

38. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 3 a § 52 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2018