Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 150/2018
PDF · 261.37 KB
No categories available
I. ÚS 150/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Elenou Matulovou, Železničná 297/9, Poltár, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7 C 61/2014
z 21. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 Cob 175/2015 zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 23 XCdo 7/2016 z 29. januára 2018 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 175/2015
zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
23 XCdo 7/2016 z 29. januára 2018 p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 7 C 61/2014 z 21. novembra 2014
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosť o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
4. O d k l a d á vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 Cob 175/2015 zo 17. septembra 2015 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla
2018 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
7 C 61/2014 z 21. novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 175/2015 zo 17. septembra 2015 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 23 XCdo 7/2016 z 29. januára
2018.
2. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 61/2014 z 21. novembra
2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vyhovel návrhu žalobcu ‒CD
, a zaviazal sťažovateľa ako žalovaného na zaplatenie zmenkovej sumy
468,57 eur s príslušenstvom, pričom príslušenstvo niekoľkonásobne prevyšuje istinu.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 175/2015
zo 17. septembra 2015 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu. Najvyšší súd
sťažovateľom podané dovolanie odmietol ako procesné neprípustné uznesením sp. zn.
23 XCdo 7/2016 z 29. januára 2018 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).
3. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi názormi uvedenými v odôvodnení napadnutých
rozhodnutí a je toho názoru, že najvyšší súd nepostupoval správne, ak dospel k záveru, že
neboli splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 447
písm. e) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
4. Sťažovateľ uviedol, že konajúce všeobecné súdy porušili ním označené práva,
pretože sa nezaoberali spotrebiteľskou rovinou sporu a opomenuli rozsiahlu právnu úpravu
tejto oblasti práva: „Spoločnosť hromadne indosuje zmenky na
zahraničnú spoločnosť a tým nepriamo obchádza platnú právnu
úpravu na ochranu spotrebiteľa, pričom je zo súdnej praxe zrejmé, že sa tak deje v tisíckach
prípadov, čo predstavuje mimoriadne závažné narušenie právnej istoty a dochádza
k zneužitiu práva, pričom necháva otvorený priestor pre viac ako dvojnásobné vymoženie
pohľadávky z jedného poskytnutého úveru, kde je tento možné vymôcť v súdnom konaní na
základe úverovej zmluvy a druhýkrát na základe indosovanej zmenky.“
5. Sťažovateľ zároveň zdôraznil a ako dôkaz predložil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 43/2015 z 23. mája 2016, v ktorom išlo o konanie medzi totožnými
účastníkmi v obdobnej veci a najvyšší súd rozhodol celkom inak, pretože zrušil rozhodnutie
okresného súdu aj krajského súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ zastáva názor, že je neprípustné, aby najvyšší súd v dvoch rovnakých právnych
veciach rozhodol rozdielne, v čom sťažovateľ jednoznačne vidí porušenie jeho práva na
spravodlivé súdne konanie.
6. Sťažovateľ v súdnom konaní podal vyjadrenie, v ktorom neakceptoval
pohľadávku, žiadal nariadiť pojednávanie, aby sa mohol proti nároku žalobcu brániť, čo
jednoznačne považuje za námietky proti povinnosti zaplatiť zmenku.
7. Ku skutkovému stavu sťažovateľ uviedol, že jeho záväzok zo zmenky
z 27. februára 2009 vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere uzatvorenou so spoločnosťou
, na základe ktorej bol sťažovateľovi ako spotrebiteľovi poskytnutý
úver. V konaní žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky boli sťažovateľovi poskytnuté
na výkon povolania. Samotná úverová zmluva nespĺňa podľa sťažovateľa základné kritériá
požadované zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), a to najmä podľa § 4 ods. 1
písm. g), h), i), j), k), m), n), o), p), q), r) a s) v súvislosti s § 4 ods. 3 poslednou vetou
a ods. 4 a 6 tohto zákona. Navyše, na zmenke absentuje akýkoľvek údaj o výške RPMN
alebo úroku. K všeobecným obchodným podmienkam úveru sťažovateľ uviedol, že dohodu
o vyplnení zmenky v nich obsiahnutú považuje za nekalú podmienku hlavného
záväzkového vzťahu, keďže umožňuje požadovať od spotrebiteľa neprimerane vysokú
sumu ako sankciu spojenú s neplnením jeho záväzku, a to zmenkový úrok 0,25 % denne.
Dohoda o vyplnení zmenky, ktorá umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je
vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, pričom zmenkovú
sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi, ktoré podľa
uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky, je neprijateľná. Takéto zmluvné
dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah a že takéto zmluvné
dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky,
ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, treba považovať za
neprijateľné, a tým podľa Občianskeho zákonníka za neplatné, pretože takéto dojednanie
vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa. Všeobecné obchodné podmienky úveru obsahujú mnoho
neprijateľných zmluvných dojednaní, ktoré sťažovateľ namietal a žiadal, aby ich súd
preskúmal.
8. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
V č. k. 3 CbZm 93/2013-35 z 5. septembra 2013, ktorým zamietol návrh týkajúci sa
zmenkového úroku v sadzbe 0,25 % denne zo zmenkovej sumy, pretože za primeranú
odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov nie je možné považovať ročný úrok, ktorý
sa v podstate rovná dlžnej istine. Úrokovú doložku na zmenke preto súd ako priečiacu sa
dobrým mravom považoval v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.
9. Sťažovateľ súčasne v súdnom konaní vzniesol námietku proti vyplneniu zmenky,
pretože podľa § 4 ods. 6 a 7 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase
sa zakazuje splniť sľub zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo
šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide
o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške
aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva, maximálne vo výške
30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keďže výška úveru bola 700 eur,
príslušenstvom v rámci zmenkovej sumy mohla byť maximálne suma vo výške 210 eur,
teda maximálna zmenková suma pozostávajúca zo spotrebiteľského úveru a príslušenstva
mohla byť maximálne vo výške 910 eur. V danom prípade zmenková suma v čase vyplnenia
zmenky bola vo výške 1 224 eur, teda bola vyplnená v rozpore so zákonom. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn.
10 CbZm 3/2012, v ktorom súd dospel k záveru, že zákon o spotrebiteľských úveroch
stanovuje osobitné požiadavky, ktorých účelom je zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľa
v úverových vzťahoch. Jednou z takýchto ochranných požiadaviek je stanovenie zvláštnych
obsahových náležitostí zmenky.
10. Sťažovateľ ako spotrebiteľ vzniesol voči majiteľovi zmenky námietky, v ktorých
uvádzal, že k indosácii došlo na jeho škodu, a tiež podal relevantné kauzálne námietky
týkajúce sa úverovej zmluvy a zmenky. Žalobca ako nový majiteľ nadobudol zmenku
nepoctivo, čím podľa sťažovateľa dochádza k prelomeniu prekážky uvedenej v § 17 zákona
č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon
zmenkový a šekový“). V tejto súvislosti zdôrazňuje, že práve ustanovenie § 17 zákona
zmenkového a šekového slúži na ochranu dlžníka zo zmenky proti nepoctivému
nadobúdateľovi zmenky, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je spotrebiteľom.
11. Keďže exekúcia vedená proti sťažovateľovi ako povinnému pod sp. zn.
9 Er 888/2010 bola zastavená ako neprípustná z dôvodu neprijateľných zmluvných
podmienok, spoločnosť , stratila zákonnú možnosť vymáhať dlžnú
sumu, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom. Nový majiteľ zmenky
(žalobca) konal pri nadobúdaní zmenky nepoctivo a na škodu sťažovateľa, lebo zmenku
nadobudol len preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť voči pôvodnému
majiteľovi zmenky kauzálne námietky. Ak by bola zmenka stále v dispozícii pôvodného
majiteľa, ktorému bola na vyplnenie odovzdaná, bol by sťažovateľ oprávnený na námietky
vyplývajúce zo záväzkového vzťahu, ku ktorému sa zmenka viaže, avšak len voči
pôvodnému majiteľovi zmenky. V tomto prípade bola zmenka prevedená na iného majiteľa
a z uvedeného je zrejmé, že nadobúdateľ zmenky (žalobca) pri jej nadobúdaní konal v zlej
viere alebo sa previnil aspoň hrubou nedbanlivosťou. Zlou vierou sú tie prípady, keď
majiteľ nechá na seba previesť nevyplnenú zmenku, pričom vie, ako má byť vyplnená, ale
má za cieľ zneužiť túto listinu tak, že ju vyplní nesprávne, prípadne, že ju nadobudol len
preto, aby zbavil sťažovateľa ako dlžníka možnosti vzniesť voči pôvodného majiteľovi
kauzálne námietky.
12. Sťažovateľ tiež argumentoval, že zmenka je právnym úkonom, pričom každý
právny úkon, ktorý odporuje zákonu, je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na
absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci
prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v § 17
zákona zmenkového a šekového, pretože § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch je
ustanovením, ktoré platí aj v prípade zmenky, majiteľa zmenky, alebo postúpenia práv
zo zmenky. Keďže ide o kogentnú úpravu, je nutné zo zákona skúmať podmienky
vystavenia zmenky a jej prípustnosť.
13. Sťažovateľ zastáva názor, že veriteľ vyplnil zmenku v rozpore
s argumentovanými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a následne ju
indosoval, čím prakticky znemožnil účinnú obranu spotrebiteľa voči zmenkovej sume
a zmenke ako takej. Sťažovateľ uviedol, že tento postup napĺňa znaky nekalého konania
a nepriameho obchádzania zákona. Navyše, žalobca a spoločnosť ,
sú podnikateľskými subjektmi, a teda sú povinní dodržiavať zákonné postupy v súlade
s odbornou starostlivosťou. K predmetnému tvrdeniu sťažovateľ uvádza judikatúru, v ktorej
bolo obdobné podanie navrhovateľa zamietnuté, a to rozhodnutie Okresného súdu Považská
Bystrica sp. zn. 4 C 150/2013.
14. Podľa sťažovateľa pokiaľ aj článok 17 všeobecných obchodných podmienok
úveru obsahuje klauzulu, že v zmysle § 262 ods. l Obchodného zákonníka sa na všetky
právne vzťahy založené zmluvou o úvere použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto
klauzula obchádza ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o preferovaní právnej
úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a preto je zo zákona neplatná.
S poukazom na tieto skutočnosti je zmluvné dojednanie ‒dohoda o vyplnení zmenky
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne
v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa. Dohoda o vyplnení zmenky je v rozpore s § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie
tohto ustanovenia, sú neplatné.
15. Sťažovateľ ďalej poukázal na relevantné rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré
sa týkali posudzovania neprijateľnosti dojednaných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, ako aj v ktorých sa zdôrazňuje princíp ochrany práv spotrebiteľa (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 61/2012).
V rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) sp. zn. C - 419/2011
zo 14. marca 2013 (Česká sporiteľňa a. s. proti Geraldovi Feichterovi) samotný súdny dvor
v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie odporcu ako
spotrebiteľa. Podľa záverov tohto rozhodnutia napriek tomu, že v danom prípade ide
o vzťah uplatnený na základe zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou
súdu skúmať postavenie odporcu ako spotrebiteľa. K podobnému záveru o prelomení
zásady zmenky ako abstraktného cenného papiera vo vzťahu k spotrebiteľovi došlo aj
rozhodnutím Najvyššieho súdu Nemecka (BGH), 25. február 1965 ‒II. Zaitschrift tur das
gesamte Handelsrecht und Wirtschafrecht 191/62 Hamm, publikovaný v časopise Neue
juriostische Wochenschrift, 1965 s. 1125. Ak teda v uvedenej veci ESD C - 419/11 skúmal
súdny dvor, či ručiteľ zo zmenky môže byť spotrebiteľom, o to viac je odôvodnený záver
o skúmaní postavenia spotrebiteľa, pokiaľ ide o samotného dlžníka a v tej súvislosti
posudzovať otázku prijateľnosti podmienok spotrebiteľských zmlúv. Navyše, v rozhodnutí
súdneho dvora zo 16. novembra 2010 práve vo veci Pohotovosť, s. r. o., C-76/10, bolo
vyslovené, že vnútroštátny súd má v každom štádiu konania vrátane výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere, ak
má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave.
16. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
PL. ÚS 16/12, sp. zn. IV. ÚS 457/10 a sp. zn. I. ÚS 290/15, ktoré riešiac problematiku
použiteľnosti zmenky z pohľadu ochrany spotrebiteľa zohľadňujú, že v prípade
spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia.
Všeobecné súdy pri svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné
a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových
inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.
17. Podľa ustanovenia § 33 ods. l zákona zmenkového a šekového môže byť vlastná
zmenka vystavená len týmito spôsobmi:
- na videnie,
- na určitý čas po videní,
- na určitý čas po dátume vystavenia,
- na určitý deň.
Z tohto ustanovenia vyplýva, že zročnosť zmenky môže byt upravená len jedným
z týchto spôsobov a nie je možné uvedené spôsoby kumulovať. V zmenke je uvedené
„zaplatením za túto zmenku pri predložení na rad“, a to definuje jednoznačne zmenku ako
vistazmenku splatnú okamihom predloženia. Pri uvedení splatnosti zmenky „na platenie
predložím v lehote 4 rokov od vystavenia“ je možné túto zmenku charakterizovať ako
datazmenku splatnú určitý čas po jej vystavení, čím dochádza k rozdielnym okamihom
splatnosti zmenky a nastáva situácia, že zmenka je splatná kedykoľvek po jej predložení
a zároveň nastáva jej splatnosť do 4 rokov od jej vystavenia, čím došlo k porušeniu § 33
ods. 2 zákona zmenkového a šekového. Sťažovateľ argumentoval, že vzhľadom na
abstraktnosť zmeniek ako prevoditeľného druhu cenného papiera musí byť splatnosť určená
striktne v súlade zo zákonom zmenkovým a šekovým, nemôžu byť určené rôzne doby
splatnosti. Sťažovateľ sa preto domnieva, že zmenka je neplatná, pretože pripúšťa splatnosť
na videnie i splatnosť do 4 rokov od vystavenia.
18. Sťažovateľ uviedol, že namietanými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo
porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
Súdy mali pri posudzovaní, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, prihliadať predovšetkým na
slabšiu stranu sporu, t. j. na fyzickú osobu ‒sťažovateľa, ktorý uzatváral zmluvu o úvere,
a konanie žalobcu mali vyhodnotiť ako konanie, ktorým obchádza zákon s cieľom
dosiahnuť, aby si sťažovateľ ako spotrebiteľ nemohol uplatňovať svoje práva na ochranu
spotrebiteľa, čo je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11. mája 2005 o nekalých
obchodných praktikách voči spotrebiteľovi na vnútornom trhu a považuje sa za agresívnu
obchodnú praktiku.
19. Sťažovateľ je toho názoru, že závery súdov sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
20. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a 3,
čl. 48 Ústavy SR rozsudkom Okresného súdu v Lučenci, sp. zn. 7C/61/2014-118
z 21.novembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Cob/175/2015
z 17.septemra 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
23XCdo/7/2016 z 29. januára 2018 porušené bolo.
Rozsudok Okresného súdu v Lučenci, sp.zn. 7C/61/2014-118 z 21.novembra 2014,
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.43Cob/175/2015 z 17.septemra 2015
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.23XCdo/7/2016 z 29. januára
2018 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšia konanie Okresnému súdu Lučenec, alternatívne
Najvyššiemu súdu SR.“ Sťažovateľ si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.
21. Sťažovateľ zároveň žiada o odklad vykonateľnosti rozhodnutia z dôvodu zlej
finančnej situácie, čo dokazuje i fakt, že mu bol priznaný nárok na poskytnutie právnej
pomoci. Poukazuje hlavne na to, že pohľadávka predstavuje istinu vo výške 468,57 €,
zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), 6% ročný úrok, ako aj zmenkovú
odmenu, čo predstavuje pre sťažovateľa značnú sumu.
II.
22. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
24. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
25. Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného
súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie zmenkovej sumy vo výške 468,57 € spolu
so zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 224 € od 22. júla 2009 až do
zaplatenia, pričom vyčíslil výšku zmenkového úroku za každý mesiac pevnou sumou, 6 %
ročným úrokom zo zmenkovej sumy 1 224 € od 25. novembra 2009 do zaplatenia,
zmenkovej odmeny vo výške 4,08 € a náhradu trov právneho zastúpenia. Súčasne
sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, ktorý rozsudok
okresného súdu potvrdil v celom rozsahu, ako aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo
jeho dovolanie odmietnuté ako procesne neprípustné.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
26. Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a uznesením
najvyššieho súdu, spĺňa náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, a zároveň
nezistil procesné prekážky, ktoré by podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bránili jej
prijatiu na ďalšie konanie, pričom otázku opodstatnenosti sťažovateľom nastolených tvrdení
je potrebné posúdiť v konaní vo veci samej. Ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia (§ 25 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom
súde).
27. V konaní o prijatej sťažnosti rozhodne ústavný súd aj o ďalších nárokoch
sťažovateľa uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) jeho sťažnosti.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
28. Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci
ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
29. Sťažovateľ mal na ochranu označených práv proti rozsudku okresného súdu
k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využil. Príslušným súdom na poskytnutie
ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľa bol v odvolacom konaní krajský
súd.
30. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to,
aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich
práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci
(bod 2 výroku tohto uznesenia).
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ústavy rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu
31. Pokiaľ ide o časť sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ústavy, ústavný súd predmetnú časť sťažnosti
pre nedostatok argumentácie uvedenej v sťažnosti vo vzťahu k označeným článkom ústavy
posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol (bod 3 výroku uznesenia).
K návrhu na odloženie vykonateľnosti
32. Podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na návrh
sťažovateľa rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť napadnutého
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ak to nie je v rozpore s dôležitým
verejným záujmom a ak by výkon napadnutého rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu
neznamenal pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení
vykonateľnosti; najmä uloží orgánu, ktorý podľa sťažovateľa porušil základné práva alebo
slobody sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal vykonávania právoplatného rozhodnutia,
opatrenia alebo iného zásahu, a tretím osobám uloží, aby sa dočasne zdržali oprávnenia im
priznaného právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom.
33. Právna úprava dočasného opatrenia začlenená systematicky do šiesteho oddielu
druhej hlavy tretej časti zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach fyzických osôb
a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a konanie o sťažnostiach orgánov územnej
samosprávy podľa čl. 127a ústavy) primárne reflektuje právny stav, podľa ktorého ústavný
súd pri svojom rozhodovaní nie je viazaný žiadnou lehotou, a preto je potrebné aj
s ohľadom na možnosť dlhšieho trvania rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby poskytnúť potrebnú predbežnú ochranu ohrozeným právam
sťažovateľa.
34. Ústavný súd po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu
a dôvodov sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ osvedčil existenciu predpokladov na
odklad vykonateľnosti rozsudku krajského súdu. Bez tohto zabezpečovacieho prostriedku
by totiž podľa názoru ústavného súdu mohlo dôjsť v prípade vyslovenia neústavnosti
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu k vážnej ujme na strane sťažovateľa,
ktorá by bola väčšia než ujma, ktorá by prípadne mohla vzniknúť následkom odkladu
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia. Návrh sťažovateľa na rozhodnutie o dočasnom
opatrení v tejto časti nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom.
35. Inak povedané, ústavný súd preskúmal návrh sťažovateľa na odloženie
vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že tento návrh nie je
v rozpore s dôležitým verejným záujmom a spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v § 52
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
36. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v súlade s citovaným § 52 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, t. j. odložil
vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 4 výroku tohto uznesenia).
37. Uložené dočasné opatrenie podľa § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde zanikne
najneskôr ex lege nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej,
ak ústavný súd nerozhodne o jeho skoršom zrušení. Podľa § 52 ods. 4 zákona o ústavnom
súde dočasné opatrenie možno zrušiť aj bez návrhu, ak pominú dôvody, pre ktoré sa
nariadilo.
38. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 3 a § 52 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2018