Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 385 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (725)251/384911.d7ccb0.pdf
PDF · 162.77 KB
No categories available
5Cdo/61/2012
Najvyšší súd 5 Cdo 61/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej R., IČO: X.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M., advokát, s.r.o., so sídlom v B., , , proti
povinnej V. O., o vymoženie 99,12 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská
Bystrica pod sp.zn. 8 Er 653/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Trenčíne z 15. decembra 2011 sp.zn. 16 CoE 287/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 3. októbra 2011 č.k. 8 Er 653/2011-20
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice z 8. marca 2010
sp.zn. 3 C 407/2009. Dospel k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky nachádzajúcej
sa v poistnej zmluve z 10. apríla 2008 (vo všeobecných poistných podmienkach časť XV.)
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1
písm. q/ Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, keď predmetnú poistnú zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú
zmluvu. Uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistných zmluvných podmienkach,
znemožňuje spotrebiteľovi (povinnej) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako
v rozhodcovskom konaní. Túto doložku si spotrebiteľ – povinná nedojednala individuálne
a pri jej akceptácii nemala na výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami
zmluvy. Celú zmluvu vrátane poistných zmluvných podmienok mohla povinná ako celok len
prijať a podrobiť sa týmto podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská
doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním
a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Doložka ďalej bola do poistných
zmluvných podmienok vsunutá oprávnenou ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretože tieto
nepochybne používala vo vzťahu k neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov). Mal
za to, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka bola
navrhnutá vopred a povinná ako spotrebiteľ nebola schopná ovplyvniť podstatu tejto
podmienky, rozhodcovská doložka sa podľa § 53 ods. 2 nepovažuje za individuálne
dojednanú. Predmetnú rozhodcovskú doložku vzhľadom na jej obsah, podľa ktorého vyžaduje
od spotrebiteľa – povinnej, aby spory s dodávateľom – oprávnenou riešila výlučne
v rozhodcovskom konaní, považoval súd podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
za neprijateľnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Keďže dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z nej je tiež v rozpore
s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa, mal za to, že akékoľvek plnenie priznané
rozhodcovským súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky, je plnením, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ex offo žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 15. decembra 2011
sp.zn. 16 CoE 287/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi prvostupňového súdu. Konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci dôvodne aplikoval
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní a vykonal aj správny výklad citovaných zákonných ustanovení.
Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že daná rozhodcovská doložka, na základe
ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc a následne vydal exekučný titul, je
neprijateľnou podmienkou v súlade s ustanovením § 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj
na interpretačnú Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993. Uviedol, že pokiaľ
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, správne súd prvého stupňa uzavrel, že takéto dojednanie je
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Pri výklade ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je pritom potrebné vychádzať aj z prílohy Smernice
Rady 93/13/EHS, ktorá za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča ako vzor aj zmluvnú
podmienku „neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa,
aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by
podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Odvolací súd mal za to, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal
na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá.
Konštatoval, že zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnená vo svojom odvolaní neuvádza,
aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia
komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES
z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie
spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa
v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie
spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych
zásadách. K námietke oprávnenej, že spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich právach a má
možnosť domáhať sa práva na spravodlivý proces, v súlade so všeobecnými poznatkami
uviedol, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh
na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám
zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky
spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči
takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania
rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému
konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva
v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Za nedôvodnú považoval tiež námietku
oprávnenej uvedenú v odvolaní, že rozhodcovská doložka bola medzi účastníkmi
spotrebiteľského poistného vzťahu individuálne dojednaná. Rozhodcovská doložka je
zahrnutá vo formulárovom tlačive, nazvanom Všeobecné poistné podmienky, ktoré sú len
prílohou samotnej poistnej zmluvy. Celý text rozhodcovskej doložky je predtlačený a povinná
tak nemala možnosť dohodnúť si s právnym predchodcom oprávnenej individuálny text
tejto doložky. Podľa odvolacieho súdu na veci nič nemení ani skutočnosť, že povinná
podpísala nielen zmluvu, ale i VPP a osobitné dojednania, vrátane rozhodcovskej doložky,
pretože vzhľadom na celkovú úpravu textu zmluvy, VPP a osobitných dojednaní nemožno
bez ďalšieho predpokladať, že povinná si ako spotrebiteľ vôbec bola vedomá následkov
svojho podpisu. Odvolací súd poukázal na fakt, že o poučení povinnej – spotrebiteľa
o rozdiele medzi všeobecným a rozhodcovským súdnym procesom niet ani zmienky. Doložka
pritom nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale už
na začiatku zmluvného vzťahu. Odvolací súd konštatoval, že v danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko ustanovenie rozhodcovského
konania na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo rozhodnutiu povinnej vôbec
k uzatvoreniu poistnej zmluvy pristúpiť. Faktickým subjektom, ktorý definuje spôsob riešenia
prípadných sporov medzi účastníkmi zmluvy, je v tomto prípade oprávnená, resp. jej právny
predchodca, pretože táto zostavila znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve. Vôľa strán o tom, že spor medzi nimi predložia na prejednanie
rozhodcovskému súdu, tak pochádza len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú
zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu, čo zároveň naznačuje, že
výber oprávnenej zrejme nebol náhodný, keďže do viacerých zmlúv s inými dlžníkmi
zahrnula totožné rozhodcovské doložky. Ďalej uviedol, že ak rozhodcovský rozsudok
zaväzuje odporcu (povinnú) na plnenie, ktoré je právom nedovolené, nepochybne v ňom
v zmysle vyššie uvedeného absentuje materiálny predpoklad jeho vykonateľnosti. V takom
prípade exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Vydanie poverenia by totiž znamenalo, že exekúcia by po jeho vydaní musela byť
ihneď zastavená, s poukazom na povinnosť súdu v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2
zák. č. 244/2002 Z.z. zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek jej štádiu, ak sú na to splnené
podmienky. Na základe uvedeného mal odvolací súd i túto námietku oprávnenej
za nedôvodnú.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená, ktorá navrhla
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec
vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Prípustnosť dovolania
vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. a/, f/ O.s.p. a ako dovolací dôvod uviedla inú vadu
majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a tiež
nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Procesnú vadu podľa § 237
písm. a/ O.s.p. vyvodzovala z toho, že všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam
rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené vecne
preskúmať rozhodcovské rozsudky po vecnej či právnej stránke. Uviedla, že ustanovenie § 45
ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje exekučnému súdu vecne preskúmať
správnosť výroku rozhodnutia, a to taxatívne iba pre rozpor plnenia priznaného výrokom
rozhodcovského rozsudku so zákonom, dobrými mravmi alebo z hľadiska, či plnenie nie
je objektívne nemožné. V takýchto prípadoch prichádza do úvahy zastavenie exekučného
konania, nie však zamietnutie žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie. Mala za to, že
skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v exekučnom konaní, nemá
žiadnu oporu v relevantných právnych predpisoch. Okrem toho namietala, že súdy jej odňali
možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa názoru oprávnenej tým, že súd
prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, došlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, lebo takýmto rozhodnutím sa jej v exekučnom konaní
odoprelo právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Ide tak o vadu konania spočívajúcu
v odňatí možnosti oprávnenej konať pred súdom. Taktiež namietala, že i keď sa v exekučnom
konaní vo všeobecnosti nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie
listinnými dôkazmi, avšak bez toho, aby nariadili pojednávanie. Nenariadením pojednávania
jej tak odňali možnosť pred súdom konať, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý je
základom pre rozhodnutie súdov. Mala tiež za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo
riadne odôvodnené a odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevyporiadal so všetkými jej
námietkami uvedenými v odvolaní. Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
vyvodzovala zo skutočnosti, že si súdy nižších súdov nevyžiadali spisové podklady
od Arbitrážneho súdu Košice, a že uznesenie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Podľa
názoru oprávnenej nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi spočíva v tom, že použité
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. nesprávne právne
vyložili a preto ich vo vzájomných súvislostiach na daný skutkový stav aj nesprávne
aplikovali.
Povinná sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému
v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O.s.p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať ich právomoc v exekučnom
konaní nepopiera. Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok
po vecnej stránke, i keď všeobecné súdy včítane exekučného súdu nemajú postavenie
odvolacích súdov a nie sú oprávnené preskúmať rozhodcovské rozsudky z hľadiska vecnej
a právnej stránky. Dovolateľka teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej
aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41
ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku existencie vady v zmysle § 237 písm. a/
O.s.p., ale o námietku inú (netýkajúcu sa právomoci súdov), ktorú dovolateľka uvádza
vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje povahu preskúmavanej veci a tiež to, že ňou
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napr. ustanovenia §§ 29, 38 ods. 3, 44 ods. 1
Exekučného poriadku).
Vzhľadom na uvedené nie je opodstatnená námietka dovolateľky o existencii vady
konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci.
Oprávnená v dovolaní tiež namieta, že súdy jej v konaní odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne
nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho
súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. namieta porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
K odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo podľa jej názoru dôjsť tým, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto
ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada
(princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži
svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti
skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu
v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by
nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako
pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania
odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p. došlo tiež tým,
že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej
účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie vydané v tomto štádiu exekučného
konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. V súvislosti s tým najmä skúma, či návrh na vykonanie
exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený
a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky
konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul, nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu upravenú v ustanoveniach § 120 až 136
O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom
na to sa toto oboznamovanie s obsahom listín, posudzovanie splnenia podmienok konania
a tiež predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka
dovolateľky, týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti, resp. nepreskúmateľnosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje
právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v značnom rozsahu
vysvetlil.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré
toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej
uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď
na relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom
rozsahu zodpovedalo, prečo nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym
exekútorom. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.
ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov
neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že
odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok s poukazom
na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2
O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávnenej.
Pokiaľ ide o námietku oprávnenej spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže
byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale
je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Dovolateľka v dovolaní namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p).
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľkou tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. júla 2012
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová