Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-25-2023.pdf
PDF · 320.24 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/25/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX/X, XXX XX A., štátny občan SR, právne zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov proti žalovanej Orange Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpenej Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., so sídlom Vajnorská 2/A, 831 03 Bratislava, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku pôvodne Okresného súdu Svidník č.k. 6C/12/2020 – 187 zo dňa 08.12.2022, teraz Okresného súdu Bardejov – pracovisko Svidník, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku I. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III.
II. M e n í rozsudok vo zvyšku výroku I. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. Vo zvyšku žalobu zamietol, III. Vyslovil, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, § 41, § 42, § 290 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Podľa ust. §1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a §19 ods. 1 Zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých bol účinný v čase bezpečnostného incidentu (ďalej ZOOU), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16 ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie, podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 3 a 4, § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka a podľa § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z.z. (ďalej ZEK).
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 09.02.2017 D. E. A. našiel v Stropkove za budovou na F. G. H. XX, v ktorej sídli značková predajňa Orange Slovensko, a.s., v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu medzi papierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti Orange Slovensko, a.s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi zákazníkov. V nájdenej archívnej krabici sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovu-pripojenie SIM karty. Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom zákazníkov aj pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s., na ktorých sa nachádzali dôležité identifikátory dotknutých osôb ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná E. A. (nálezca a zároveň jedna z dotknutých osôb) advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko, a.s Právny zástupca listom zo dňa 28.2.2017 vyzval v mene viacerých dotknutých osôb (mimo žalobcu) spoločnosť Orange Slovensko, a.s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv dotknutých osôb na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť I. A., a. s. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa 16.3.2017 ospravedlnila dotknutým osobám za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný“ zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt I. I. J. K. A. prijal dňa 20.2.2017 oznámenie L. F., ktorý bol v tom čase vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sídliacej na G. F. H. XX, K. A., v objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného zástupcu žalovanej, spoločnosti M. A. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo skladu za predajňou I. A., a. s. na Ul. Hlavnej v Stropkove. L. F. na I. I. J. N. K. A. v konaní ČPS: ORPZ - SK- OPP5 - XX /XXXX- J. K. podanom oznámení uviedol, že „dňa 20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a. s. nájdené, bol síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností E. A. nebol uzamknutý, pretože tento sklad využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík v Stropkove). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia L. F. v priestupkovom spise I. J. A., ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť často sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.
4. Z Rozhodnutia O. A. zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť M. A. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a. s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a. s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“. Úrad neuložil citovaným rozhodnutím spoločnosti M. A. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti M. A. za porušenie povinnosti v súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti ELSIG, s.r.o. potvrdené
rozhodnutím predsedníčky O. A. zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanie o ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. proti advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím O. A. zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX- XX-11 zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím O. A. zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21, v ktorom bol navrhovateľom E. A..
5. Súd prvej inštancie z fotokópie písomnosti predloženej žalobcom nachádzajúcej sa v spise na č. 15 zistil, že v nájdenej archívnej krabici ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane ktorej bolo rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ sa nachádzala aj písomnosť žalobcu s názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo dňa 14.7.2012. Na tomto originálnom dokumente s vlastnoručným podpisom žalobcu a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a. s. sa nachádzali dôležité identifikátory žalobcu ako je meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola E. A. ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky O. A. z 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia).
6. Z vyjadrenia žalovanej k otázkam žalobcu zo dňa 14.1.2020 (z konania OS Svidník sp. zn. 6C/39/2018) súd prvej inštancie zistil, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní verejných služieb. Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.
7. Žalobca pri výsluchu na pojednávaní uviedol, že trvá na podanej žalobe a tiež na zaplatení nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur. Nepamätá si presne v ktorý deň, nakoľko už to bolo dosť dozadu, ale telefonicky mu bolo oznámené, že sa našli jeho dokumenty spolu s ďalšími dokumentami za predajňou Orange v smetnom koši v nejakej neuzavretej miestnosti pod nejakým prístreškom. Takýmto spôsobom sa dozvedel, že je tam medzi ostatnými aj jeho dokument. Kontaktoval doktora Motyku s tým, že čo v tejto veci robiť. Tak sa dohodli na podaní žaloby. Myslí si, že tieto dokumenty sa môžu zneužiť a že je to vážny spor. Takéto veci by sa nemali stavať, je to veľká nadnárodná spoločnosť a taká nezodpovednosť, konkrétne na pracovisku v Stropkove, sa stala. Nakoľko tieto dokumenty našiel pán Senaj, už aj on si mohol tie dokumenty napr. nafotiť a aj kdesi zverejniť, takýto dokument, kde je rodné číslo a číslo OP sa dá zneužiť napr. na zobratie úveru. Zrazu mu niekto zaklope, nejaký exekútor na dvere, že má platiť úver, ktorý si nevzal. K dnešnému dňu nemá síce nejakú vedomosť, aby sa mu stala nejaká konkrétna ujma a dúfa, že sa ani nestane.
8. Predtým, než začal súd prvej inštancie vo veci konať, skúmal svoju miestnu príslušnosť a to z dôvodu, že žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.2.2020, teda pri svojom prvom procesnom úkone, uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu vo Svidníku. Žalobca založil miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník ako osobitnú miestnu príslušnosť podľa § 19 písm. d) CSP tvrdiac, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou vznikol na základe Zmluvy o pripojení ako základného aktu, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou a oprávnenie žalovanej spracúvať osobné údaje žalobcov má svoj základ práve v Zmluve o pripojení, ktorú žalobca v postavení spotrebiteľa so žalovanou uzatvoril. V spore teda podľa žalobcu ide o spotrebiteľský spor, pretože tento spor súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení). Žalovaná v námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník tvrdí, že v konkrétnej veci ide o žalobu na ochranu osobnosti, preto miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii je Okresný súd Bratislava II.
9. Súd prvej inštancie pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu, avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o pripojení.
10. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov žalobcov žalovanou ako telekomunikačným operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 ZOOÚ.
11. Žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.
12. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).
13. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci.
14. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020)
15. Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol.
16. Po tom, čo sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, sa zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Platí, že okruh strán sporu určuje žalobca. Jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby je aj to, aby stranami boli všetky vecne legitimované osoby. Všeobecne sa pod vecnou legitimáciou rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Procesnú zodpovednosť za označenie strán v žalobe vždy nesie žalobca v tom zmysle, že nedostatočné označenie vecne legitimovaných strán znamená zamietnutie žaloby.
17. Súd je pri rozhodovaní o akejkoľvek žalobe vždy povinný skúmať existenciu vecnej legitimácie strán, a to aj ak ju v konaní nikto nenamieta. Pokiaľ sa súd prvej inštancie k tejto otázke aj výslovne nevyjadrí, neznamená to, že sa s ňou nevysporiadal. Súd mal za preukázané, že žalobca bol dňa 26.1.2012, kedy bol v mene žalovanej vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovanej na základe
zmluvy o pripojení. Súd prvej inštancie zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti M. A. k porušeniu ustanovení zákona o ochrane osobných údajov a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka, čím bola založená aktívna vecná legitimácia žalobcu a táto nebola ani žalovanou stranou v konaní namietaná. Svoju pasívnu legitimáciu namietala žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v priebehu konania.
18. Žalobca za pasívne legitimovanú stranu označil spoločnosť Orange Slovensko a. s., pretože dokument Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí, na ktorom sa nachádzali osobné údaje žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov, boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi žalobcom a žalovanou. Súd prvej inštancie konštatoval, že občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcu má objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá osobne priamo postihnutej fyzickej osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila („použité“ osoby zodpovedajú len v tzv. vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp. zn. 30Cdo 1509/2011), „Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012).
19. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo podstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil, a to obchodný zástupca M. A., ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej a teda rozhodol, že žalovaná zodpovedá žalobcovi v súkromnom občianskoprávnom vzťahu za zásah do jeho práva na ochranu osobných údajov zakotveného v čl. 19 Ústavy SR a poskytol žalobcovi súdnu ochranu.
20. Súd prvej inštancie zároveň zdôraznil rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou (správnou), zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov.
21. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v rámci jeho právneho vzťahu so žalovanou k zavinenému porušeniu jeho ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy pôvodca zásahu do práv žalobcu. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že sprostredkovateľ (M. A.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ, čím sa dopustil administratívneho deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške 5.000,- eur.
22. Zároveň súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaná v liste zo dňa 16.03.2017 uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5 000 eur pre každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť Orange Slovensko negatívne stanovisko. Podľa názoru spoločnosti Orange Slovensko nedosiahol prípadný zásah do osobnostných práv Vašich klientov ako dotknutých osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak v tomto momente, ako aj Vy sám uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek z Vami zastupovaných osôb vznikla
akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou. Spoločnosť Orange Slovensko sa zároveň touto cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“.
23. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu skôr javí, že žalovaná nepopiera svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcovi (smeruje k tomu aj jej ospravedlnenie voči ostatným dotknutým osobám), ale „prípadný“ zásah do osobnostných práv žalobcu nedosiahol podľa žalovanej takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne stanovisko žalovanej vo vzťahu k požadovanej finančnej satisfakcii v predsúdnom štádiu sa neopieralo o argument popretia vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok intenzity zásahu do osobnostných práv a jeho následky v sfére súkromného života dotknutých osôb.
24. Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu namietala od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v administratívnom konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-21 konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože Úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných povinností prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č. k.: XXXXX/XXXX-XX-4. Vzhľadom k uvedeným rozhodnutiam žalovaná navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať z § 193 CSP.
25. Následne súd prvej inštancie ust. § 193 CSP citoval.
26. Citovanými rozhodnutiami príslušný správny orgán (ÚOOÚ SR) nerozhodol o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu (ZOOÚ) a o tom, kto ho spáchal, ale rozhodol o zastavení konania o ochrane osobných údajov vedeného voči žalovanej. Takéto rozhodnutie nie je pre súd záväzné, ani čo sa týka výroku, ani odôvodnenia. Napriek uvedenému sa súd s citovanými rozhodnutiami oboznámil a zistil, že administratívny orgán sa v správnom konaní o ochrane osobných údajov proti žalovanej nezaoberal niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej.
27. Písomná dokumentácia týkajúca sa osobných údajov žalobcu a ďalších dotknutých osôb sa podľa vyjadrenia spoločnosti M. A. nachádzala na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove už v roku 2014, keď M. A. ešte neprevádzkoval predajňu v Stropkove. M. A. ako sprostredkovateľ sa v administratívnom konaní ÚOOÚ SR č. 01515/2017-Os v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017 vyjadril, že uvedenú dokumentáciu nikdy písomne neprebrali a nemali k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ.
28. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná v podaní zo dňa 14.1.2020, v ktorom odpovedala na písomné otázky žalobcov v konaní sp. zn. 6C/29/2018, uviedla, že každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Žalovaná v tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o tom, či žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila niektoré z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po prevzatí obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove od L. N. v prospech P. H. ELSIG bezdôvodne nachádzala v predajni v Stropkove, kde bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018
číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne spoločnosti Orange, alebo vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na spoločnosť Orange, prípadne na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou Orange. Ak nový obchodný zástupca tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a žalovaná nepreukázala, že túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala (odpoveď na otázku č. 6 v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj napriek pravidelnému štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.
29. Po tom, čo súd prvej inštancie mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou samou. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Následne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.6.2006, sp. zn. 30Cdo 2914/2005, a uviedol, že tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti M., A. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky v jej rozhodnutí, že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd prvej inštancie citoval: „Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému počtu neoprávnených osôb a z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená D. E. A., do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti
- kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“
30. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd prvej inštancie konštatoval, že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu.
31. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), súd konštatuje, že v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcu. Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS 24/10 z 22.3.2011 bod VII., z ktorého vyplýva, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“.
32. Z uvedeného je jednoznačné, že medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do súkromia žalobcu je bezprostredná príčinná súvislosť.
33. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno- sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 3 300 eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Súd prvej inštancie nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 zo dňa 30.3.2021 v konaní vedenom na Okresnom súde Svidník pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného práva.
34. Následne poukázal súd prvej inštancie na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. XXXX/X/XXXX-XXX, kde bolo uvedené, že pri pozostalých dopravných nehôd, boli priznávané sumy od 15.000,- až do 20.000,- eur. Súd prvej inštancie /príkladmo poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/810/2014, kde bola priznaná nemajetková ujma 70.000,- eur, za stratu manželky a každému z dvoch maloletých detí 100.000,- eur za stratu mamy, a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým rozhodnutím sp.zn. 12Co/465/2014 bolo každej oprávnenej osobe, manželke a jej dvom maloletým deťom, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy smrťou manžela a otca detí vo výške 33.500,- eur. Celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bola 100.500,- eur. Zároveň poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXXX/XXX/XXXX, na základe ktorého súd priznal manželke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur za stratu manžela, náhradu nemajetkovej ujmy 20.000,- eur priznal každému plnoletému synovi, za stratu otca, 4 ročnému maloletému synovi priznal 40.000,- eur a iné. Preto sa súd prvej inštancie zhodol s názorom žalobcu, že priznaná náhrada
v uvedenom konaní 110,- eur, vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu satisfakčnú ani sankčnú funkciu.
35. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vo výroku I. rozsudku zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur a vo výroku II. rozsudku vo zvyšku žalobu zamietol.
36. K námietke premlčania práva žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie konštatoval, že listina - žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí zo dňa 14.7.2012, ktorá obsahovala osobné údaje žalobcu, bola neodborne uložená v archívnej krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovanej v A. spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi listami klientov žalovanej a to v období od 25.1.2017 do 9.2.2017, kedy ich našiel E. A.. Nasledujúcim dňom, t. j. 10.2.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10.2.2020. Len voči nároku uplatnenému po dni 10.2.2020 by bolo možné s úspechom v konaní namietať jeho premlčanie. A to nie je prípad nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní, pretože z potvrdenia o odoslaní podania (č. l. 17 spisu) je zrejmé, že žaloba bola podaná na súd dňa 5.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie na námietku premlčania neprihliadol.
37. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP. Vo výroku III. rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy súdu. Zároveň konštatoval, že o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
38. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná v jeho časti I. ktorým súd prvej inštancie v časti vyhovel žalovanému nároku a to vo výške 3.300,- eur ako aj voči výroku rozsudku v časti III. o trovách konania. Právne odôvodnila svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/ a h/ CSP. Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 28.02.2020) namietala miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy.
39. Odvolateľka ďalej v odvolaní uviedla, že s jej názorom, že v tomto prípade nejde o spotrebiteľský spor sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku zo dňa 30.3.2021, sp. zn. XXXX/X/XXXX, v ktorom rozhodol o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18.6.2020, sp. zn. 6C/29/2018. V skutkovo a právne identickej veci žalobcu Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov. Odvolací súd konštatoval, že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o spotrebiteľský spor, ale je daná z dôvodu, že v tomto prípade sa podľa jeho názoru jedná o náhradu škody (nemajetkovú ujmu), a preto je popri všeobecnom súde žalovanej daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Pre prípad, žeby sa odvolací súd v tomto prípade stotožnil s uvedenou argumentáciou, žalovaná sa s týmto názorom nestotožnila. Žaloba na ochranu osobnosti nie je žalobou na náhradu škody. Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale žalovaná v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 26.10.2012, sp. zn. IV ÚS 345/2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2019, sp. zn. 2CdoGp/1/2017. Podľa názoru žalovanej je miestne príslušným na konanie v prvej inštancii a na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti všeobecný súd žalovanej podľa § 13 CSP, t.j. Okresný súd Bratislava II., ktorému mala, resp. má byť vec postúpená. Žalovaná opakovane konštatovala, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je možné podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov, a preto nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu - zmluvu o pripojení. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil, konkrétne otázku, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného nároku ide o spor spotrebiteľský alebo nie a tým je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Dôsledkom tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je skutočnosť, že neboli splnené procesné podmienky konania
požadované príslušnými ustanoveniami CSP nakoľko vo veci konal a rozhodoval miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP. Konanie o ochranu osobnosti je podľa všetkých dostupných judikátov a odborných komentárov konanie, ktoré je zásadne postavené na princípe kontradiktórnosti. V tomto prípade bol princíp kontradiktórnosti narušený. Súd nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. V konaní o ochrane osobnosti je viazaný skutkovým stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi dôkazmi. V spore o ochranu slabšej strany však dochádza k príklonu, tzv. vyšetrovaciemu princípu. Navyše v tomto konaní sa uplatňuje aj tzv. obrátené dôkazné bremeno, čo je v spore na ochranu osobnosti úplný nonsens. Súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v neprospech žalovanej, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. §365 ods. 1 písm. b/ CSP. Žalovaná zároveň uviedla, že v konaní uplatnila námietku premlčania, a to z dôvodu, že k bezpečnostnému incident, ktorý mal za následok sprístupnenie osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám, respektíve možnosť takéhoto sprístupnenia došlo v bližšie neustálenom čase v priebehu mesiaca január 2017, kedy boli dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb vrátane žalobcu umiestnené v značkovej predajni žalovanej, pánom L. F. do neuzamknutého priestoru na papierový odpad. Aj keď nie je možné s určitosťou ustáliť, kedy sa tak presne stalo, je bez akýchkoľvek pochybností a s určitosťou možné konštatovať, že dokumenty s osobnými údajmi dotknutých osôb vrátane žalobcu sa v neuzamknutom sklade na papierový odpad za značkovou predajňou už dňa 25.1.2017 nachádzali. Citujúc ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že zákonná trojročná lehota plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z uznesenia súdu zo dňa 18.02.2020, ktorým tento vyzval žalovanú, aby sa vyjadrila k žalobe žalobcu vyplýva, že žaloba bola doručená súdu dňa 05.02.2020, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby, tak ako je to uvedené vyššie. Súd prvej inštancie považoval námietku žalovanej za nedôvodnú, a konštatoval, že až dňom 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10.02.2020. Žaloba mala byť podaná na súde dňa 05.02.2020. Preto súd prvej inštancie na námietku premlčania neprihliadol. Žalovaná k uvedenému uviedla, že súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou premlčania zo strany žalovanej, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, a jednak vec aj nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pokiaľ ide o nesprávne skutkové zistenia, tieto spočívajú vtom, že súd prvej inštancie v rozpore s objektívnou a v konaní jednoznačne preukázanou realitou uviedol, že osobné údaje žalobcu, respektíve dokumenty, ktoré ich obsahovali, boli uložené v archívnej krabici v sklade predajne žalovanej, v období od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy ich našiel E. A.. Z rozhodnutia predsedníčky úrad na ochranu osobných údajov vyplýva, že sprostredkovateľ sa dopustil v priebehu mesiaca január a február 2017 porušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov. Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky mal túto skutočnosť za preukázanú, a táto skutočnosť nebola ani samotným žalobcom nikdy spochybnená. Žalovaná poukázala v konaní aj na ďalšie dôkazy, konkrétne v žalobe žalobcu na strane 9 sa uvádza, že v mesiacoch január a február 2017 došlo v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu, z pohľadu administratívnej zodpovednosti k bezpečnostnému incidentu, za ktorý administratívne zodpovedá obchodný zástupca žalovanej, avšak občianskoprávne, teda voči osobám, voči ktorým boli osobne údaje zneužité zodpovedá žalovaná. Ďalej na tej istej strane žaloby žalobca udáva, že v januári 2017 umiestnil vedúci značkovej predajne krabicu plnú originálnych písomností s osobnými údajmi klientov do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čiže nie do skladu predajne žalovanej, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, a tam ju dňa 09.02.2017 našiel Bc. Senaj. Na strane 10 žaloby žalobca uvádza, že tým, že osobné údaje žalobcu a ďalších stoviek klientov žalovanej sa najmenej v období od 25.01.2017 (dátum v zmysle výpovede svedka L. F. pre I. J. K. A.) do 09.02.2017 (dátum, kedy dokumenty našiel Bc. Senaj), nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad za značkovou predajňou žalovanej v Stropkove, kde ich v rozpore s predpismi o ochrane osobných údajov umiestnil vedúci značkovej predajne. Na pojednávaní dňa 26.02.2020 v obdobnej veci, konkrétne vo veci žaloby E. P. H. voči žalovanej sp.zn. XX/XX/XXXX, právny zástupca žalobcu k námietke právneho zástupcu žalovanej, že k bezpečnostnému incidentu nedošlo dňa 09.02.2017, ale už v januári 2017 uviedol, že to je viac menej možno aj pravdivá informácia, pretože ten sklad na papierový odpad sa v pravidelných cykloch vyváža, takže je možné, že zhruba vychádza, že tieto osobné údaje sa mohli v sklade nachádzať približne dva týždne, predtým ako ich dňa 09.02.2017 našiel pán Senaj. Právny zástupca žalobcu dokonca v tejto súvislosti na pojednávaní uviedol, že vyššie uvedenú námietku žalovanej nechce popierať, čiže minimálne na účely konania vo veci P. H. voči žalovanej sa táto skutočnosť v súladu s ust. § 151 ods. 1, 2 CSP
považuje za nespornú. Napokon žalobca sám výšku ním uplatnenej nemajetkovej ujmy odôvodňuje tým, že najmenej v období od 25.01.2017 do 09.02.2017 sa osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších stoviek klientov žalovanej nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad. Aj keď konkrétny dátum, kedy sa tak stalo, nie je možné ustáliť, bez akýchkoľvek pochybností je možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017 nachádzali, t.j. najneskôr od tohto dátumu hrozilo sprístupnenie osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám. Pokiaľ ide o počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, je tento podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na ustálenú judikatúru napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011. Z tohto rozhodnutia aj citoval. V prejednávanej veci žalobcu je možné v súlade s uvedenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatovať, že zásah zamestnanca obchodného zástupcu žalovanej bol jedným konaním tohto zamestnanca, aj keď účinky tohto zásahu pretrvávali od 25.01.2017 do 09.02.2017. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním zamestnanca obchodného zástupcu žalovanej bolo jedným činom zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, do jeho práva na súkromie, ktorý nastal momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej vyniesol dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb, vrátane žalobcu z chránených priestorov predajne, do nechránených priestorov kontajnerového stojiska na umiestňovanie papierového odpadu, a ktorého následky v podobe vzniku rizika pre žalobcu, že sa s jeho osobnými údajmi oboznámi nepovolaná osoba v trvaní minimálne od 25.01.2017 do 09.02.2017, a prípadné ďalšie negatívne následky na žalobcu, môžu u žalobcu stále pretrvávať. Žalobca preto mohol svoje právo vykonať prvý krát dňa 26.01.2017. Od toho dňa začala podľa názoru žalovanej plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 26.01.2020. Žalobca však svoju žalobu podal na súde až 05.02.2020, teda po uplynutí premlčacej doby. Žalovaná zároveň vo svojom vyjadrení zo dňa 08.08.2022 poukázal na vydanie regionálnych novín Stropkovské spektrum zo dňa 16.12.2019, kde samotný právny zástupca žalobcu upozorňuje dotknuté osoby, že si môžu svoje práva uplatniť na súde, ešte do konca januára 2020, pretože po tejto lehote sa ich nárok uplatňovať finančnú sankciu premlčí.
40. Žalovaná zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná, pretože nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Žalovaná namieta právne posúdenie otázky zodpovednosti zo strany súdu prvej inštancie. Súdom uvádzané rozhodnutia najvyšších súdov sú na tento prípad nepoužiteľné. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 853 Občianskeho zákonníka, ktoré citovala.
41. Pri spracúvaní osobných údajov platí zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis je takzvanej zmiešanej povahy a nie iba administratívnej povahy ako sa to snaží interpretovať súd prvej inštancie. Upravuje aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že len stroho konštatoval, že týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne rozhodnutie. Takýto postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre súd prvej inštancie v zmysle § 193 CSP, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná
porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne teda rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
42. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne rozoberá rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou zodpovednosťou (body 81. až 82. odôvodnenia rozsudku) s tým, že administratívne za bezpečnostný incident v súvislosti so spracúvaním osobných údajov síce zodpovedná sprostredkovateľ, nakoľko úrad vymedzil jeho protiprávne konania pri spracúvaní osobných údajov žalobcu, avšak v rovine súkromného práva za ten istý bezpečnostný incident nesie podľa súdu prvej inštancie voči žalobcovi občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná. Žalovaná opakovane uviedla, že Zákon o ochrane osobných údajov nie je výlučne administratívne právnym predpisom, ktorý by upravoval výlučne práva, povinnosti a zodpovednosť subjektov zúčastnených na spracúvanie osobných údajov voči štátu ako sa to snaží interpretovať súd prvej inštancie. Tento zákon je takzvanej zmiešanej povahy. Opakovane poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. Bez porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani O. J. I. I. O. vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento incident a samotná jej pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale vec aj nesprávne právne posúdil. Argumentácia súdu prvej inštancie, že dokumentácia obsahujúca osobné údaje osôb vrátane žalobcu bola od roku 2014 až do februára 2017 nepovšimnutá a nebola odovzdaná v centrálnom sklade, je z pohľadu posúdenia otázky protiprávnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu právne irelevantná. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej. Je právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho sprostredkovateľ nemal sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu a že túto s ním mal uzavretú žalovaná a že bezpečnostný incident bol spôsobený pri plnení zmluvy o pripojení. Podstatné je len a výlučne to, či sa v súvislosti so spracovaním osobných údajov žalobcu obchodný zástupca dopustil alebo nedopustil neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv a či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do týchto práv vznikli žalobcovi nežiaduce následky alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. Žalobca neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy od porušenia povinnosti žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie súdu prvej inštancie, že porušenie ochrany osobných údajov bolo spôsobené pre plnenie zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú so žalovanou.
43. V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou nemajetkovej ujmy považovala žalovaná za potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať per analogian jeho § 420 o zodpovednosti za škodu. Prezentovala základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárny charakter. Je ho možné totiž poškodenému priznať výlučne a len vtedy pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať nie to ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu alebo ako sa prejavila či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a
podobne. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy a jej závažnosti ako zákonného predpoklady pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy svoje dôkazné bremeno. Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý v zhode so žalobcom tvrdí v bode 98 až 99. odôvodnenia rozsudku, že už samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb i bez ďalšieho je nemajetkovou ujmou a to dokonca ujmou závažnou. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie v rozpore so základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (per analogiam) nerozlišuje medzi protiprávnym zásahom do osobnostných práv žalobcu a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorá je následkom takéhoto zásahu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že aj samotný žalobca na otázku právneho zástupcu žalovanej, či má vedomosť, žeby sa mu stala nejaká ujma ide o vyjadrenie žalobcu zo zápisnice z pojednávania zo dňa 21.09.2021 str. 10 odpovedal, že „našťastie nie, mohlo sa stať, ale dúfam, že sa ani v budúcnosti nestane“. Na otázku právneho zástupcu žalovanej v akom strehu je, či nemôže spať odpovedal, že „si kontroluje písomnosti, účty a všetko čo platí“. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009, z ktorého str. 12 citoval. Postup kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej došlo u žalobcu už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil žalobcovi dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej. Jedná sa o porušenie zásady rovnosti zbraní. Žalobca nemusel dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy ani okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti. V tejto súvislosti poukázala žalovaná aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, v skutkovo a právne identickej veci B. E. v rozsudku zo dňa 27.10.2022 sp.zn. XXX/ XX/XXXX v bode 16, že žalobca netvrdil a nepreukázal žiadny konkrétny následok v jeho subjektívnej osobnostnej sfére.
44. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009, z ktorého str. 12 citoval. Postup kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, ale uspokojil sa iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej došlo u žalobcu už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv, má za následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil žalobcovi dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej. Jedná sa o porušenie zásady rovnosti zbraní. Žalobca nemusel dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy ani okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti.
45. Žalovaná namietala aj výšku priznanej peňažnej náhrady 3.300,- Eur, ktorú považovala za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a tiež ako takú za nespravodlivú. Súd prvej inštancie v súvislosti s odôvodnením výšky žalobcom priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, túto odôvodňuje najmä tým v bode 105 odôvodnenia rozsudku, že žalovaná ako významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu postavila pomerne benevolentne, pričom po prvotnom ospravedlní sa dotknutým osobám listom zo dňa 16.03.2017 už v ďalšom popierala akúkoľvek zodpovednosť za bezpečnostný incident. K dôvodom ospravedlnenia žalovaná opakovane uviedla, že napriek tomu, že nenesie v tomto prípade administratívnoprávnu zodpovednosť a ani občianskoprávnu zodpovednosť tvrdenú žalobcom, za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv spôsobený bezpečnostným incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa, k tomuto incidentu došlo v jej značkovej predajni v súvislosti s ňou poskytovanými službami, a týkal sa jej zákazníkov, a preto aj keď za uvedený incident právne nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a slušné sa dotknutým osobám, ktoré sa na ňu listom obrátili za vzniknutú situáciu ospravedlniť, a ubezpečiť ich, že sa to už v budúcnosti nebude opakovať. Argumentácia súdu prvej inštancie o benevolentnom prístupe žalovanej, ktorý tento odvodil od údajnej zmeny postoja, teda nemá žiadnu oporu v zistenom skutkovom stave. Sám zodpovedný zamestnanec F., ako svedok pri podaní trestného oznámenia na I. J. K. A. dňa 20.02.2017 uviedol, že bolo odcudzené z vyššie uvedeného priestoru na papierový odpad igelitové vrece (mech), v ktorom sa predmetné dokumenty s osobnými údajmi nachádzali, pričom umiestneniu tohto vreca do priestoru z priestorov predajne došlo omylom. Súd prvej inštancie rovnako tak pri negatívnom zhodnotení postoja žalovanej k bezpečnostnému incidentu opomenul opatrenia, ktoré žalovaná prijala za účelom ochrany osobných údajov jej zákazníkov, ako aj opatrenia, ktoré v súvislosti s bezpečnostným incidentom zrealizovala bezprostredne potom, ako sa o bezpečnostnom incidente dozvedela.
46. Ďalej žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmy v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 sumu 435,- Eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- Eur. Bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč aktuálne 395,- Eur, z čoho rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. S uvedenou argumentáciou žalovanej sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaj a ďalších 42 žalobcov, ktorým žalobcom, každému z nich priznal ako primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,- Eur. Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, táto by mala byť s ohľadom na princíp proporcionality určená najmä porovnaním súm peňažnej náhrady prisúdenej súdmi v obdobných, respektíve porovnateľných prípadoch. Je úplne zjavné, že takýmito prípadmi nie sú prípady, ktoré boli zasiahnuté do najvyššej chránenej hodnoty - ľudského života, ktoré sa týkajú rozhodnutia, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Žalovaná dala do pozornosti napríklad rozsudok ESĽP z 31.05.2007 vo veci Kontrova voči Slovenskej republike. V tomto rozhodnutí bola priznaná sťažovateľke nemajetková ujma vo výške 25.000,- Eur, pričom neoprávneným zásahom do osobnostných práv pani Q. bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 28.02.2020 časť V/. poukázala tiež na metodiku Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá predstavuje pre české súdy východisko, respektíve návod pre určenie výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť súdom prvej inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Peňažná náhrada, ktorú súd prvej inštancie priznal žalobcovi v sume 3.300,- Eur je celkom zjavne premrštená.
47. Žalovaná zároveň poukázala na rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, keď v skutkovo a právne identickej veci bolo priznaných žalobcom, každému po 110,- eur. Súd prvej inštancie v súvislosti s použitím zákona č. 247/2017 o obetiach trestných činov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov však vo svojej argumentácií opomenul skutočnosť, že Krajský súd v Prešove výpočet podľa predmetného právneho predpisu vzhľadom ku skutočnosti, že Krajskému súdu v Prešove sa rovnako tak, ako právnemu zástupcovi žalovanej nepodarilo nájsť medzi rozhodnutiami slovenských súdov obdobný prípad, skonfrontoval aj s právoplatným rozhodnutím Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.08.2018 sp.zn. 22Co/147/2019, ktorý prešiel aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky. V tomto prípade išlo o český internetový obchod, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac, než 735 000 jeho zákazníkov.
48. K argumentácií súdu prvej inštancie, že suma priznaná Krajským súdom v Prešove vo veci žaloby Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov nespĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, nesúhlasí. V tejto súvislosti je si potrebné uvedomiť, že v danom prípade vzhľadom na počet žalobcov, pričom žalovaná ich eviduje 166, z toho istého bezpečnostného incidentu, by suma, ktorú by musela žalovaná zaplatiť spolu všetkým žalobcom, by predstavovala sumu 18.260,- eur. Súdy priznali žalobcom voči žalovanej plnú náhradu trov konania, ktoré len v prípade žaloby Bc. Senaja a ďalších žalobcov predstavujú 58.877, 60 eur.
49. Žalovaná má za to, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V tejto súvislosti poukázala na ust. § 255 ods. 2 CSP. na ust. § 257 CSP. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie v otázke výšky trov konania, ktoré priznal žalobcovi aj napriek tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami CSP upravujúcimi otázku trov konania, a teda vec nesprávne právne posúdil. Žalovaná má za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa ust. § 257 CSP, a trovy konania žalobcovi nepriznať, respektíve tieto aspoň primerane znížiť. Priznané trovy konania viac ako desaťnásobne prevyšujú výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 164 odhaduje žalovaná výške trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov, pokiaľ súdy pôjdu v línii rozhodnutia Krajského súdu v Prešove na 200.000,- eur. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú odôvodňujúcu aplikáciu ust. § 257 CSP. V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 113/2019 z 06.06.2019. I nález Ústavného súdu Českej republiky
sp.zn. I.ÚS 3923/2011 zo dňa 29.03.2012. Žalovaná zároveň uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol. Preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v jeho výrokoch I., III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
50. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Zároveň požiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku. Konštatoval, že čo do miestnej príslušnosti predmetný spor je unikátny tým, že sa dotýka historicky pomerne mladých odvetví práva (spotrebiteľské právo, ochrana osobných údajov), ktoré so sebou často prinášajú ústup niektorých vžitých právnych princípov z pohľadu súčasnosti dôležitejším právnym princípom, napríklad princípu ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/61/2012, 6MCdo/9/2012. K námietke spotrebiteľského charakteru sporu žalobca uviedol, že žalovaná si absolútne nevšíma fakt, že tento spor by nikdy nevznikol, ak by žalobca neuzatvoril so žalovanou spotrebiteľskú zmluvu (Zmluvu o pripojení), ktorá žalovanej vytvorila zákonný právny základ (§ 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 9 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov) spracúvať osobné údaje žalobcu a všetkých osôb dotknutých bezpečnostným incidentom zo dňa 09. 02. 2017.
51. Toto tvrdenie vyplýva priamo z textu citovaných ustanovení, ktoré legitimizujú žalovanú ako podnik poskytujúci verejné služby na účely uzavretia a plnenia zmluvy (a ďalšie činnosti) získavať a spracúvať údaje účastníkov. V tomto prípade ide o evidentnú a ťažko spochybniteľnú súvislosť spotrebiteľského vzťahu založeného Zmluvou o pripojení s nárokmi žalobcu z porušenia ochrany osobných údajov pri plnení tejto spotrebiteľskej Zmluve o pripojení. Možno preto konštatovať, že sú splnené všetky podmienky stanovené v § 290 CSP, aby tento spor bolo možné považovať za spor spotrebiteľský. Všeobecná akademická argumentácia žalovanej (neakceptujúca spoločensko-právny vývoj, ani aktuálnu procesnoprávnu úpravu) nie je spôsobilá spochybniť logické argumenty žalobcu, s ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil.
52. Na spotrebiteľský charakter sporu nadväzuje žalovanou namietaná miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku a oslobodenie žalobcov od poplatkovej povinnosti, v ktorých otázkach súd rozhodol správne, ak na námietku svojej miestnej nepríslušnosti neprihliadal a spor prejednal a rozhodol a zároveň akceptoval právo žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie neprihliadnutie na námietku miestnej nepríslušnosti podrobne odôvodnil a svoju miestnu príslušnosť založil podľa § 19 písm. b) a § 19 písm. d) CSP. Zároveň žalobca poukázal na identickú právnu vec Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018, ktorá už je právoplatne skončená, a na konštatovanie Krajského súdu v Prešove v rozsudku zo dňa 30.03.2021 č.k. XXXX/X/XXXX – XXX, z ktorého citoval.
53. Žalobca súhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu vo Svidníku podľa § 19 písm. b) CSP, avšak považuje tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší, teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Odvolací súd v odôvodnení citovaného rozhodnutia totiž neposkytol žiadnu argumentáciu proti miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP, ktorú podrobne písomne vyargumentovali a uviedol iba, že KS vidí miestnu príslušnosť OS Svidník iba podľa § 19 písm. b) CSP.
54. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal s argumentáciou žalovanej. Argumentáciu žalovanej považoval žalobca za selektívne tendenčnú a často aj zavádzajúcu, či nepravdivú. Príkladom je konštatovanie žalovanej v odvolaní, že v zákone o ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Poukazuje na argumentáciu Úradu na strane 12 rozhodnutia Predsedníčky Úradu o rozklade z 22. 11. 2018 č.k. 00465/2018, ktorú však interpretuje tendenčne.
55. Zároveň žalobca zdôraznil, že zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 24.10.1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov (ďalej len „Smernica“) vôbec nevyplýva (ako to tvrdí žalovaná) koncepcia tzv. delenej zodpovednosti.
To napokon netvrdí ani predsedníčka Úradu na strane 12 svojho rozhodnutia z 22.11.2018 (ako sa to snaží prezentovať žalovaná), pretože predsedníčka Úradu hovorí to, že Smernica ukladá zodpovednosť prevádzkovateľovi, čo však nebráni členským štátom, aby vo svojich vnútroštátnych predpisoch stanovili, že v určitých prípadoch by sa mal za zodpovedného považovať aj sprostredkovateľ.
56. Právo ochrany osobných údajov prechádza za štyri desaťročia svojej európskej existencie (a takmer tri desaťročia vnútroštátnej regulácie) dynamickým vývojom. Subjekty zúčastnené na procese legálneho spracúvania osobných údajov stále zodpovedajú v dvoch základných rovinách a to v rovine administratívnej a v rovine občianskoprávnej. Pri úmyselnom porušení pravidiel ochrany dát prichádza do úvahy aj trestnoprávna zodpovednosť za spáchanie trestného činu, a to neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi, podľa ust. § 374 Trestného zákona. Ťažisko občianskoprávnej zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne dopadá stále na prevádzkovateľa. V tejto súvislosti poukázal žalobca na zákon č. 122/2013 Z.z., na § 19 ods. 1 prvá veta uvedená zákona, z ktorého vyplýva, že za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ. Iná vec je povinnosť sprostredkovateľa dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľom v § 19, na ktoré odkazuje § 8 ods. 9 zákona č. 122/2013 Z.z. Zodpovednosť sprostredkovateľa je limitovaná rozsahom zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom.
57. Na súkromnoprávnu ochranu dotknutých osôb pri uplatnení práva na ochranu osobnosti v súvislosti s porušením ochrany ich osobných údajov podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka odkazuje zákon č. 122/2013 Z.z v ustanovení § 3 ods. 3 s textom: „Týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti“. Následne poukázal žalobca na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 zo dňa 27.04.2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov.
58. Zákon č. 122/2013 Z.z. nerieši občiansko-právnu zodpovednosť za zásah do osobnostných práv dotknutých osôb, ale v tomto smere iba v citovanom § 3 ods. 3 odkazuje na príslušné ustanovenia civilného kódexu (§ 11-16 OZ). V konkrétnej právnej veci je existencia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej daná tým, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo pri spracúvaní jeho osobných údajov v dôsledku poskytovania telekomunikačných služieb žalovanou na základe Zmluvy o pripojení, keď právny základ spracúvania dát žalobcu svedčil žalovanej priamo zo zákona. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť výber sprostredkovateľa ani „personálne rošády“ sprostredkovateľov, ktorí sú zároveň obchodnými zástupcami žalovanej v roku 2014. Ak si žalovaná vybrala svojho obchodného zástupcu (sprostredkovateľa) musí niesť zodpovednosť voči svojim zákazníkom za jeho konanie. Žalovaná teda objektívne zodpovedá za zásah do súkromia žalobcu. Bolo by v rozpore s logikou nastavenia zodpovednostných vzťahov, ak by žalovaná nemala niesť voči svojim zákazníkom žiadnu zodpovednosť za zásah do ich súkromia (pre porušenie ochrany osobných údajov) len preto, že priamym pôvodcom zásahu je žalovanou poverený sprostredkovateľ (obchodný zástupca) vykonávajúci výhradné obchodné zastúpenie (franšízu) v mene a na účet žalovanej. Platí to aj za situácie, ak by žalovaná neporušila žiadne ustanovenie zákona o ochrane osobných údajov (na čo sa odvoláva žalovaná v dôsledku zastavenia administratívneho konania voči nej). V dôsledku objektívnych dopadov zodpovednosti pri ochrane osobnosti podľa civilného kódexu musí žalovaná niesť voči žalobcovi zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracúvanie dát svojich klientov.
59. Žalobca považoval za výstižné a správne odôvodnenie pasívnej legitimácie žalovanej prezentované súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.
60. Žalovaná celkom tendenčne zamieňa administratívnu zodpovednosť založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má objektívny charakter. Administratívne rozhodnutia Úradu o zastavení konania voči žalovanej nie sú pre súd v zmysle § 193 CSP záväzné a nemajú vplyv na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej. Napriek uvedenému súd prvej inštancie správne poukázal aj na (z dokazovania pred súdom) zistené „niektoré skutočnosti“, ktorými sa Úrad v správnom konaní nezaoberal a ktoré by mohli mať význam aj pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej. Podľa názoru žalobcu ide o významné porušenie štandardných postupov archivácie u žalovanej, ktoré sama žalovaná prijala, ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcu.
61. K námietke premlčania vznesenej žalovanou žalobca uviedol, že podľa jeho názoru je námietka premlčania neopodstatnená. Bezpečnostný incident, ktorý tvorí právny základ nároku uplatneného touto
žalobou je svojou podstatou protiprávnym konaním, ktoré je možné označiť za správny (administratívny) delikt. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že protiprávny stav, za ktorý žalovaná voči žalobcovi zodpovedá trval od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017.
62. Dátum 25. 01. 2017 bol prevzatý zo Záznamu o podaní vysvetlenia svedkom L. F. (vedúcim predajne I. v Stropkove) na I. J. A. dňa 20.02.2017: „dnešného dňa t.j. 20.02.2017 v čase o 11.00 hod. zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou bol ukradnutý jeden igelitový mech o objeme 60 litrov, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol určený na skartovanie. Tieto tlačivá si v sklade naposledy všimol ešte dňa 25.01.2017, kedy boli tlačivá s mechom uložené na podlahe“.
63. Žalobca nemá dôvod spochybňovať tento začiatok bezpečnostného incidentu tak, ako ho označil pracovník obchodného zástupcu žalovanej.
64. Nálezca písomnosti, na ktorej sa nachádzali neoprávnene sprístupnené osobné údaje žalobcu (D. E. A.) našiel písomnosť v archívnej krabici v neuzamknutom sklade na papierový odpad dňa 09. 02. 2017.
65. Táto skutočnosť vyplýva zo Záznamu zo dňa 10. 02. 2017, ktorý bol vyhotovený v Advokátskej kancelárii JUDr. Ambróza Motyku a žalobca to jednoznačne tvrdí aj vo svojej žalobe. Záznam zo dňa 10. 02. 2017 je prílohou žalobcovej repliky. Žalobca poukázal na skutočnosť, že nálezca dňa 29.03.2017 na I. J. K. A. vypovedal, že „začiatkom mesiaca február prechádzal okolo budovy ubytovne na ul. Hlavnej, kde v sklade papiera nachádzajúcom sa v zadnej časti budovy uvidel papierové krabice, pričom tam vošiel, aby si jednu krabicu zobral za účelom umiestnenia nákupu, na ktorý sa chystal do priľahlej predajne „Hnatko“.
66. Rovnako v obdobnom konaní OS Svidník sp.zn. XX/XX/XXXX na základe tých istých skutkových okolností nálezca ako žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 16. 05. 2019 vypovedal „Bolo to vo februári 2017“. Zápisnica o pojednávaní zo dňa 16. 05. 2019 je súčasťou súdneho spisu (príloha k replike).
67. Protiprávne konanie, ktoré obsahovo tvorí bezpečnostný incident teda trvalo v období od 25. 01. 2017 do 09. 02. 2017. Z uvedeného je zrejmé, že bezpečnostný incident ako správny delikt je deliktom trvácim.
68. „Pojem trváci správny delikt teória správneho práva síce pozná, ale nie je obsiahnutý v žiadnej právnej úprave, a preto je ho nutné odvodiť z trestného práva, kde Trestný zákon zakotvuje legálnu definíciu trváceho trestného činu nasledovne: „Za trváci trestný čin sa považuje vyvolanie a udržiavanie alebo len udržiavanie protiprávneho stavu (§ 122 ods. 12 trestného zákona)“. Dôležité je podotknúť, že sa tu postihuje udržiavanie protiprávneho stavu. Trváci trestný čin je nutné posúdiť ako jedno konanie bez ohľadu na dĺžku trvania protiprávneho stavu. Za trvajúci správny delikt teda možnosť považovať konanie spočívajúce vo vyvolaní a udržiavaní protiprávneho stavu alebo len udržiavanie protiprávneho stavu, pričom nie je potrebné jeho vyvolanie“ (ad: Správne delikty pokračujúce a trvajúce, E. E. E., F.).
69. Podľa názoru žalobcu, teda až od momentu ukončenia protiprávneho stavu zo dňa 09.02.2017 začína plynúť aj premlčacia lehota pre účely nároku uplatneného touto žalobou. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ust. § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009 vyslovil názor, že je potrebné uviesť, že ide o hrubú dezinterpretáciu právnych záverov citovaného rozhodnutia, pretože žalovaná zamieňa pre začiatok plynutia premlčacej doby právne významný dátum protiprávneho konania s dobou trvania následkov protiprávneho konania, čo sú diametrálne odlišné kategórie.
70. K existencii zásahu do súkromia žalobcu k tvrdeniu žalovanej, že žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať, nie to ešte preukázať údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom spočíva, respektíve akú má povahu a intenzitu alebo ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej záväznosť s tým, že žalobca neuniesol ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej ujmy svoje dôkazné bremeno, žalobca uviedol, že s argumentáciou žalovanej nie je možné súhlasiť. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne analyzoval ujmu žalobcu, jej právnu podstatu a negatívne dopady na veľký počet dotknutých osôb. Žalovaná v odvolaní tendenčne zľahčuje význam bezpečnostného incidentu a upravuje skutkové okolnosti. Zo žiadnej časti výpovede D. E. A., ani z fotodokumentácie nevyplýva, že dokumenty boli „uložené v neporušenej
(neotvorenej) archívnej krabici“, avšak pre žalovanú z toho vyplynul prirodzený záver, že „celkom zjavne jediná osoba, ktorá túto archívnu krabicu do toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol D. E. A.“. Z obsahu fotodokumentácie však vyplýva pravý opak, archívna krabica bola nie uložená, ale pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade (priehľadnej kovovej klietke), ku ktorej mal prístup neobmedzený počet nepovolaných osôb.
71. Žalovaná v odvolaní teoretizuje o (ne)závažnosti spôsobenej ujmy a potrebe skúmať individuálne dopady na každú z dotknutých osôb osobitne. Žalovaná dala v odvolaní do pozornosti (v súvislosti s výškou náhrady) prípad českého internetového obchodu www.mall.cz, ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Vo veci bolo rozhodnuté Rozsudkom Mestského súdu v Prahe z 29.08.2019 č.k. XXXX/XXX/XXXX-XXX, ktorým ako odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 7 zo dňa 21.01.2019.
72. Právo na súkromie v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri jeho porušení sa rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity dotknutých osôb nie sú dôležité. V tejto súvislosti poukázal žalobca na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/232/2010 zo dňa 29.06.2011, z ktorého citoval.
73. K výške prisúdenej relutárnej náhrady žalobca uviedol, že aj keď si touto žalobou uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur, uvedomil si, že právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, ktoré súd podľa voľnej úvahy prihliada na jednotlivé vzťahy a argumenty prichádzajúce do úvahy a tieto hodnotí stále so zreteľom na špecifiká konkrétnej právnej veci. Žalobca akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, že považoval za primeranú výšku finančného zadosťučinenia práve sumu 3 300,- eur a to bez ohľadu nato, akým mechanizmom prepočtu k tejto sume dospel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
74. Na druhej strane žalobca súhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k právoplatne priznanej náhrade 110,- eur vo veci OS Svidník XX/XX/XXXX, že „Relutárna náhrada v sume 110,- eur priznaná v právnej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom v konaní tunajšieho súdu sp.zn. XX/ XX/XXXX podľa názoru súdu preventívno-sankčnú funkciu nespĺňa a na adresáta nemá požadovaný efektívny účinok“.
75. K otázke náhrady trov konania žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, aj keď je pravdou, že terajšia procesná úprava civilného konania neobsahuje identické znenie pôvodného ust. § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré citoval. Zároveň citoval článok 4 Civilného sporového poriadku, a následne konštatoval, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak bolo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu alebo vyplýva z výsledkov znaleckého dokazovania, tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný prichádza do úvahy plná náhrada trov konania (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. 12. 2009 sp. zn. II. ÚS 418/09-22, nález Ústavného súdu SR zo dňa 23. 01. 2014 sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60).
76. Aj po rekodifikácii civilného procesu je potrebné posudzovať otázku náhrady trov konania v prípade čiastočného procesného (ne)úspechu, ak výrok rozhodnutia na plnenie závisel od úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v intenciách § 142 ods. 3 OSP, a to na základe interpretácie všeobecného ustanovenia § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj dôvodová správa k CSP. (Porovnaj: SEDLAČKO, F., Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4). Zároveň sa žalobca nestotožňuje s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania, keď táto navrhuje aplikovať ust. § 257 CSP, a trovy konania žalobcovi nepriznať, alebo tieto primerane znížiť. Žalobca namietal, že pre takýto postup odvolacieho súdu nie sú splnené zákonné podmienky. Pre aplikovanie citovaného ustanovenia musia byť naplnené osobitné okolnosti konkrétneho prípadu. Musia byť naplnené výnimočné okolnosti a dané dôvody hodné osobitného zreteľa.
77. Na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla žalovaná dostať v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomicky silnú nadnárodnú spoločnosť.
78. V predmetnej právnej veci odvodzuje žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do jeho osobnostných práv z bezpečnostného incidentu zo dňa 09. 02. 2017, za ktorý objektívne zodpovedá žalovaná. Priebeh bezpečnostného incidentu bol skutkovo popísaný v žalobe, aj ďalších písomných podaniach žalobcu. Tento bezpečnostný incident sa dotýkal bezmála 500 osôb, pričom svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv (porušenie práva na informačné sebaurčenie podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd) si uplatnilo 166 dotknutých osôb.
79. Doposiaľ už bolo právoplatne rôznymi senátmi Krajského súdu v Prešove rozhodnuté vo vzťahu k 72 žalobcom (dotknutým osobám) tak, že bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv, teda bolo porušené ich právo na informačné sebaurčenie, čím bol právoplatne uznaný základ nimi uplatňovaného nároku.
80. Za tejto situácie je potom celkom nezrozumiteľný postoj žalovanej, ktorá napriek judikovanému právu 72 dotknutých osôb, doposiaľ zanovito popiera základ nároku žalobcu. Na všetky relevantné argumenty žalovanej už bolo v skutkovo a právne identických veciach odvolacím súdom opakovane reagované, pričom odvolací súd považuje argumentáciu žalovanej za nesprávnu. Žalovaná vo veci samej nepodala ani v jednom prípade dotknutých osôb dovolanie, iba v otázke trov konania, proti ktorým neustále namieta napriek tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 24. mája 2022 č.k. II. ÚS 233/2022-18 jej sťažnostnú argumentáciu (v skutkovo a právne totožnej veci) neprijal a jej ústavnú sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti zamietol. Práve tvrdošijný postoj žalovanej popierajúci základ nároku žalobcu má pritom nezanedbateľný vplyv na navyšovanie trov tohto konania, ktoré zapríčiňuje výlučne žalovaná. Dôkaz: Uznesenie ÚS SR z 24. 05. 2022 č.k. II. ÚS 233/2022-18.
81. Na argumentáciu žalovanej o priznávaní trov z prisúdenej sumy dal zrozumiteľnú odpoveď Ústavný súd SR v citovanom uznesení z 24. 05. 2022. Pre tento typ sporov je nevyhnutné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pretože ide o spor o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a naviac je to vec ochrany osobných údajov. Práve na takéto typy sporov je v citovanej vyhláške špeciálne ustanovenie o spôsobe výpočtu výšky trov právneho zastupovania.
82. Žalobca navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. čo do povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a zároveň potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým bola žalovaná zaviazaná k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Zároveň žiadal priznať proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Zároveň žiadal o oznámenie miesta a času VVR.
83. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná. Táto zastáva naďalej stanovisko, že miestne príslušným súdom na konanie prvej inštancie v prípade žaloby žalobcov na ochranu osobnosti, je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, t.j. v tomto prípade mal vo veci konať a rozhodnúť Okresný súd Bratislava II. Vo vzťahu k rozhodnutiu sp.zn. 5Cdo/61/2012 a 6MCdo/9/2012 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná uviedla, že sa týkajú aplikácie princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť práva neospravedlňuje) a „vigilantibus iura scripta sun“ (práva patria len bdelým). Čo je však z týchto rozhodnutí NS SR viac ako zrejmé a čo žalobca opomenul pri svojej argumentácií spomenúť je skutočnosť, že k prelomeniu vyššie uvedených princípov v prospech princípu ochrany spotrebiteľa, došlo pri uvedených rozhodnutiach bez akýchkoľvek pochybností výlučne iba vo veciach spotrebiteľských! NS SR sa v uvedených rozhodnutiach totiž zaoberal neprijateľnosťou rozhodcovskej zmluvy v zmluvách o spotrebiteľskom úvere v súvislosti s posudzovaním otázky, či je exekučný súd oprávnený, resp. dokonca povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy v prípade, ak spotrebiteľ nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona o rozhodcovskom konaní a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Zmluva o spotrebiteľskom úvere je, ako už vyplýva aj z jej pomenovania, bez akýchkoľvek pochybností zmluvou spotrebiteľskou.
84. Následne žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú uplatnila žalovaná celkom jednoznačne uviedol, že
miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná z iných dôvodov než tento uvádza v rozsudku (t.j. z iných dôvodov než existencia spotrebiteľského sporu), pretože podľa jeho názoru je Okresný súd Svidník príslušný z dôvodu, že v jeho obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo žalobcov na náhradu škody (nemajetková ujma = škoda).
85. Žalovaná znova konštatovala, že zastáva stanovisko, že nie je v konaní pasívne legitimovaná, pretože nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na všetky svoje vyjadrenia k tejto otázke tak, ako uvádza v časti II. jej odvolania.
86. Zároveň žalovaná poukázala na skutočnosť, že základným predpokladom vyvodenia zodpovednosti subjektu (s výnimkou tzv. prípadov osobitnej zodpovednosti ako sú napr. zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou, či zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz) je totiž porušenie právnej povinnosti, ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie právnej zodpovednosti (občianskoprávnej, administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu na to, či je táto zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie) alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je zásadne následkom (sankciou) za porušenie povinnosti. Tam kde niet porušenia povinnosti zo strany jej nositeľa, nemôže byť, s výnimkou už zmienených prípadov tzv. osobitnej zodpovednosti, voči nemu vyvodená akákoľvek zodpovednosť. A to je aj prípad žalovanej voči ktorej bolo podľa rozhodnutí úradu konanie o ochrane osobných údajov zastavené a to z dôvodu, že v priebehu konania úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácií dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb vrátane žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
87. Zároveň v súvislosti s argumentáciou žalobcu žalovaná uviedla, že rozhodujúcou skutočnosťou pre spôsob akým sa určujú prostriedky, spôsob a účely spracúvania osobných údajov, a teda aj pre zodpovednosť za konanie prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa je pohltený tzv. funkčným prístupom, čo v praxi z pohľadu zákona o ochrane osobných údajov znamená, že je irelevantné, kto dokumenty vytvoril a komu boli prípadne následne odovzdané, rozhodujúce je len a výlučne to, kto v čase bezpečnostného incidentu fakticky vykonával spracovateľské operácie. Dotknuté osoby nemusia riešiť vzťahy medzi prevádzkovateľom a jeho sprostredkovateľmi, požadované informácie o spracúvaní ich osobných údajov, vrátane informácií o sprostredkovateľoch, je im v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane osobných údajov kedykoľvek povinný na ich žiadosť poskytnúť sprostredkovateľ, k ochrane práv dotknutých osôb sú určené aj ďalšie právne prostriedky predpokladané zákonom o ochrane osobných údajov a dotknuté osoby sa napokon môžu obrátiť na aj s podnetom na začatie konania o ochrane osobných údajov tak, ako to napokon urobila aj jedna z dotknutých osôb.
88. V súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov na túto vec podľa žalobcu možno zistiť, že zákon o ochrane osobných údajov nerieši občiansko-právnu zodpovednosť žalovanej za zásah do osobnostných práv dotknutých osôb, ale iba odkazuje na príslušné ustanovenia civilného kódexu. Žalovaná nikdy nespochybňovala v konaní fakt, že pri vyvodzovaní občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov je potrebné aplikovať civilný kódex. Čo však ale žalovaná tvrdila a tvrdí je, že základným predpokladom pre vyvodenie právnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu je porušenie povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov) a žalovaná opakovane uviedla (a skonštatoval to právoplatne aj úrad), že v súvislosti s bezpečnostným incidentom neporušila žiadnu zo svojich povinností pri spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca odvodzuje zodpovednosť žalovanej a svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej a teda zaň nie je právne zodpovedná, resp. nie je v tomto spore pasívne legitimovaná.
89. Následne žalovaná znova poukázala na ust. § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a na ust. § 194 CSP, podľa ktorého otázkou, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP môže súd sám posúdiť, nemôže však o nej rozhodnúť. Súd síce môže danú prejudiciálnu
otázku posúdiť aj inak, ako kompetentný štátny orgán, no v takomto prípade sa kladú zvýšené nároky na kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej. Dikciu zákona (§194 ods. 2 CSP), podľa ktorej súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia nemožno vykladať inak, iba tak, že súd túto otázku nemôže opomenúť v odôvodnení rozsudku náležíte a presvedčivo vyargumentovať. Aj keď súd môže danú prejudiciálnu otázku posúdiť inak ako kompetentný štátny orgán, platí požiadavka, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach zásadne rovnako. Preto je žiadúce aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí na to kompetentných orgánov, a len ako ultima ratiol prikročil v odôvodnených prípadoch ku korekcií záverov iných kompetentných orgánov (bližšie pozri komentár k S 194 Civilný sporový poriadok, autori Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., vydavateľstvo C. H. Beck, rok vydania 2016). Žalovaná zotrváva na svojom stanovisku, že súd prvej inštancie sa s predmetnými rozhodnutiami nevysporiadal tak, ako mu to ukladá § 194 ods. 2 CSP.
90. K údajnému zamieňaniu (celkom tendenčnému) administratívnej zodpovednosti so zodpovednosťou občianskoprávnou, ako tvrdí žalobca, žalovaná opakovane uviedla, že tam kde niet porušenia povinnosti zo strany jej nositeľa, nemôže byť, s výnimkou prípadov tzv. osobitnej zodpovednosti, voči nemu vyvodená akákoľvek zodpovednosť, či už občianskoprávna, administratívnoprávna alebo trestnoprávna. A úrad právoplatne skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
91. K posúdeniu otázky začiatku plynutia premlčacej doby si podľa názoru žalovanej žalobca zamieňa dve odlišné právne skutočnosti, a to okamih, respektíve deň, keď došlo k porušeniu osobnostných práv dotknutých osôb, vrátane žalobcu s následkami porušenia, ktorými je vznik rizika pre dotknuté osoby vrátane žalobcu.
92. Pokiaľ ide o počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby peňažnej náhrady za nemajetkovú ujmu, je tento podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. 93. Žalovaná uviedla, že zo strany žalovanej nejde o žiadnu hrubú dezinterpretáciu právnych záverov rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011. Vznik rizika pre žalobcu, že sa s jeho osobnými údajmi oboznámi nepovolená osoba pretrváva od 25.01.2017, kedy preukázateľne najneskôr boli dokumenty umiestnené do priestoru kontajnerového stojiska na umiestňovanie papierového odpadu, do 09.02.2017. V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním zamestnanca obchodného zástupcu žalovanej bolo jedným činom zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu, do jeho práva na súkromie, ktorý čin nastal a bol dokonaný momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovanej vyniesol dokumenty obsahujúce osobné údaje dotknutých osôb vrátane žalobcu z chránených priestorov do nechránených priestorov kontajnerového stojiska na umiestňovanie papierového odpadu, a ktorého následky v podobe vzniku rizika pre žalobcu, že sa s jeho osobnými údajmi oboznámi nepovolená osoba trvali minimálne od 25.01.2017 do 09.02.2017.
94. V súvislosti s premlčacou dobou, začiatkom jej plynutia, či objektívnou povahou premlčacej doby žalovaná poukázala aj na ďalšiu ustálenú judikatúru slovenských súdov k premlčacej dobe a začiatku jej plynutia a to napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/174/2016 zo dňa 10. 11. 2016, Rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012. rozsudok Najvyššieho súdu 5Cdo/265/2009 z 17. 02. 2011 alebo rozsudok Najvyššieho súdu 4Cdo/146/2008 z 31. 07. 2008. Vzhľadom ku skutočnosti, že vyššie uvedené rozhodnutia predstavujú tzv. ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority. Z vyššie uvedených dôvodov má žalovaná za to, že jej námietka premlčania je dôvodná.
95. Žalovaná uviedla, že v konaní nebolo riadne zistené a preukázané v čom spočívala nemajetková ujma žalobcu, akú má u neho povahu a intenzitu, ako sa prejavila, či ešte stále prejavuje, a zároveň poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXX/XX/XXXX v bode 16. odôvodnenia, že žalobca netvrdil a nepreukázal žiadny konkrétny následok v jeho subjektívnej osobnostnej sfére.
96. Žalovaná nezdieľala názor žalobcu, že by používala nevhodnú komparatistiku. Žalovanej je predsa zrejmé, že výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdov. Na strane druhej však táto voľná úvaha súdu musí byť konfrontovaná s požiadavkou predvídateľnosti a v súlade s princípom legitímneho očakávania účastníkov a musí sa opierať o zákonné pravidlo, že peňažná náhrada má byť primeraná. Princíp proporcionality potom vyžaduje, aby súdy v sporoch pri stanovovaní výšky náhrady porovnali čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale i v ďalších, v ktorých išlo o zásah do iných osobnostných práv. Inými slovami, spôsob, ako je možné dosiahnuť relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie čiastok v iných porovnateľných konaniach. Žalovaná potom v súvislosti s výškou súdom prvej inštancie žalobcovi priznanej peňažnej náhrady na demonštráciu jej neadekvátnosti a neprimeranosti poukázala vo svojom odvolaní aj na viaceré rozhodnutia NS SR (rozhodnutia o dovolaní), na ktoré upriamila pozornosť súdu po tom, ako jej právny zástupca naštudoval niekoľko desiatok rozhodnutí slovenských súdov vo veciach peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Vyššie uvedená argumentácia žalovanej v plnom rozsahu vychádza z materiálov prezentovaných na seminári Justičnej akadémie SR konaného dňa 17. - 18. októbra 2019 venovanom tejto problematike v rámci celoživotného vzdelávania sudcov https://www.ia- sr. sk/node/5639.
97. V porovnaní s výškou peňažnej náhrady priznanej v tomto prípade českými súdmi ktorá je 10.000,- Kč (cca. 410,- eur) predstavuje suma 3.300,- eur priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie viac ako 8 násobok tejto sumy, čo sa v okolnostiach obidvoch prípadov javí ako suma celkom zjavne neprimeraná a nespravodlivá a podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie pri určení peňažnej náhrady v takejto výške doslova „uletel“.
98. V tejto súvislosti s trovami konania žalovaná poukázala napríklad aj na Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 07. 2020. so. zn. 10Co/21/2020 podľa ktorého nie je možné konštatovanie dôvodnosti nároku na finančné zadosťučinenie priznať bezhranične dominantný význam v tom zmysle, že bez ohľadu na porovnanie nárokovanej a súdom určenej výšky náhrady bude žalobca vždy v spore úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania. Takýto prístup by aj vo veciach ochrany osobnosti prehliadal elementárne hľadisko spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami. Nemožno síce zaťažiť žalujúce subjekty procesnou zodpovednosťou za presné predvídanie výsledku, rovnako však nemožno prehliadať uplatňovanie si absolútne nereálnych a stavu veci (osobitne tvrdeniam samotných dotknutých subjektov) nezodpovedajúcich nárokov. Žalovaná poukázala aj na to, že na tento rozsudok poukazuje tiež aj odborná literatúra (pozri naor. Trovy súdneho konania. Mar, Barbora Magočová, Eurokódex, s. r. o., júl 2021. str. 319). Žalovaná má za to, že vyššie uvedeného je aj prípad žalobcu, ktorý si na žalovanej uplatňuje celkom zjavne neprimeranú sumu peňažného zadosťučinenia vo výške 5.000,- eur, pričom odvolací súd právoplatne judikuje (až na tri výnimky kedy priznal sumu 500,- eur) v už zmienených skutkovo a právne identických veciach ako primeranú sumu 110,- eur (t.j. 45 násobne nižšiu suma než žalobcom žalobou požadovaná suma, alebo tiež inak, súd žalobcovi priznal sumu zodpovedajúcu cca. 2% ním žalobou požadovanej sumy).
99. Žalovaná má za to, že v prejednávanej veci ide o rovnakú situáciu, ako je vyššie popísaná. Žalobca zastúpený advokátom uplatňuje voči žalovanej zjavne premrštenú sumu peňažnej náhrady, ktorá od samotného počiatku vylučovala medzi nimi akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody, nakoľko sumu vo výške 5.000,- eur s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a jeho následky by dobrovoľne neuhradil nikto. Žalovaná tak bola do súdneho sporu dotlačená.
100. Vo vzťahu k aplikácií ust. § 257 CSP žalovaná poukázala na argumentáciu podporovanú vo svojom odvolaní a podporovanú judikatúrou Uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 z 06. 06. 2019. Nález ÚS ČR. sp. zn. I ÚS/3923/2011 zo dňa 29.03.2012. Dôvody pre aplikáciu § 257 CSP môžu byť rôzneho charakteru.
101. Na základe uvedených skutočností žalovaná zotrvala na podanom odvolaní, a na jeho dôvodoch.
102. K vyjadreniu žalovanej k vyjadreniu žalobcu, k odvolaniu žalovanej sa znova vyjadril žalobca. K otázke miestnej príslušnosti opakovane zdôraznil jadro svojej argumentácie, že nebyť zmluvného spotrebiteľského vzťahu uzatvoreného medzi žalovanou a žalobcom, nevznikol by žalovanej právny základe pre spracovanie osobných údajov žalobcu vyplývajúcich z § 56 ods. 3 zákona č. 351/2011 Z.z. (§ 9 ods. 1 zákona č. 122/2013 Z.z.). Následne poukázal na konštatovanie odvolacieho súdu
v identickej právnej veci Okresného súdu Svidník, vedenej pod sp.zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená, kde Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku z 30.03.2021 č.k. XXXX/X/XXXX – XXX sa nestotožnil s námietkou miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla žalovaná. Následne z uvedeného rozsudku k otázke miestnej príslušnosti citoval. K námietke žalovanej súvisiacej s nedostatkom jej pasívnej legitimácie v spore opätovne zdôraznil, že zodpovednostné vzťahy upravené v § 8 ods. 8 a v § 19 zákona č. 122/2013 Z.z., o ochrane osobných údajov sú zodpovednostnými vzťahmi v rovine verejného práva, teda voči štátu reprezentovanému dozorovým orgánom, a to úradom na ochranu osobných údajov, pri dodržiavaní autoritatívnej regulácie spracovania osobných údajov stanovenej zákonom o ochrane osobných údajov. V § 8 zákona o ochrane osobných údajov sú normované len administratívne povinnosti a administratívna zodpovednosť sprostredkovateľa voči štátu, nie jeho súkromnoprávna zodpovednosť voči dotknutej osobe.
103. K námietke premlčania, ktorú žalovaná vzniesla v konaní žalobca považoval za potrebné okrem iného uviesť, že by bolo v hrubom rozpore s princípom racionality v práve, ak by sa v danom prípade považoval za začiatok plynutia premlčacej doby deň 25.01.2017, teda deň, kedy malo dôjsť podľa vyjadrenia pracovníka obchodného zástupcu žalovanej k umiestneniu archívnej krabice s osobnými údajmi žalobcu a ďalších dotknutých osôb do nechráneného priestoru skladu na papierový odpad. Žalobca a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najneskôr dňa 09.02.2017, kedy nálezca p. A. archívnu krabicu s osobnými údajmi v sklade našiel. Vzal a odovzdal ju do zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Podľa zistených skutkových okolností protiprávny stav trval od 25.01.2017 do 09.02.2017, kedy bol protiprávny stav odstránený. Bezpečnostný incident je celkom jednoznačne trvácim administratívnym deliktom, ktorý tvorí jeden skutok a jeden správny delikt, a to až do okamihu odstránenia protiprávneho vzťahu dňa 09.02.2017. Nárok žalobcu premlčaný nie je, pričom v podrobnostiach odkázal na svoje argumentáciu na vyjadrenie k odvolaniu. Zároveň poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/201/2007, z ktorého vyplýva, že bez vyriešenia otázky, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, t.j. do koho práv sa zasiahlo a kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok – nedovolenosti zásahu, jeho intenzity a dôsledkov existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti, výške priznaného zadosťučinenia a podobne. Nič z toho pritom nebolo známe pred 09.02.2017. Preto ani premlčacia doba nemohla začať plynúť žalobcovi pred týmto dňom. Na tento prípad aplikovaný zákon o ochrane osobných údajov neupravuje občianskoprávnu zodpovednosť prevádzkovateľa, ani sprostredkovateľa za nesprávnym administratívnym postupom pri spracúvaní osobných údajov dotknutej osoby, nimi spôsobenú akúkoľvek ujmu alebo škodu. Na súkromnoprávnu ochranu dotknutej osoby pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a § 16 Občianskeho zákonníka odkazuje zákon č. 122/2013 Z.z. v ust. § 3 ods. 3. Práva dotknutej osoby podľa § 28 zákona č. 122/2013 Z.z., na ktoré poukazuje žalovaná sú právami administratívnej povahy. Konkrétne ide o právo vyžadovať a právo namietať. Všetky administratívne práva dotknutej fyzickej osoby súvisiace so spracúvaním jej osobných údajov, ktoré sú upravené právom o ochrane osobných údajov má dotknutá osoba právo vyžadovať iba od prevádzkovateľa. Preto žalovaná ako prevádzkovateľ zodpovedá voči žalobcovi za zásah do jeho súkromia v súvislosti s porušením práva na ich informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
104. Ďalšia námietka žalovanej spočíva v jej tvrdení, že v konaní nebolo zistené a preukázané, v čom spočíva nemajetková ujma žalobcu, akú má povahu a intenzitu, ako sa prejavila a či sa ešte stále prejavuje. V tejto súvislosti poukázal žalobca na skutočnosť, že Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky. Aj v predmetnej právnej veci došlo u žalobcu sprístupnením osobných údajov, a to k neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustné zasiahnuté do súkromia žalobcu. Individuálne pocity žalobcu nie sú v tomto prípade rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti vzniknutej ujmy, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by sa popisovaným spôsobom zasiahlo do jej práv. Zásah do súkromia žalobcu porušením jeho práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny, je z objektívneho hľadiska porušením hodnoty vysokého spoločenského záujmu, tou je u žalobcu na mieste odčiniť primeranou relutárnou náhradou. Žalobca pritom akceptuje výšku relutárnej náhrady tak, ako ju v napadnutom rozsudku stanovil súd prvej inštancie, a to napriek tomu, že súd znížil žalobcom navrhovanú výšku nemajetkovej ujmy.
105. K trovám konania sa podľa názoru žalobcu žalovaná podrobne vyjadrila vo svojom vyjadrení k odvolaniu. Argumentácia žalovanej o pomernom úspechu žalobcu v spore pre posudzovanie jeho plného úspechu je podľa názoru žalobcu nesprávna. Už po právoplatnom rozhodnutí odvolacieho súdu v skutkovo a právne identickej veci malo byť predovšetkým záujmom žalovanej vyvíjať iniciatívu na mimosúdne vyrovnanie sporu. Medzičasom odvolací súd už právoplatne rozhodol v skutkovo a právne identických veciach, aj ohľadom ďalších dotknutých osôb. Základ nároku bol dosiaľ ako opodstatnený, judikovaný vo vzťahu k 75 žalobcom. Za situácie, že žalovaná proti žiadnemu z citovaných rozsudkom nepodala vo veci samej dovolanie sa zotrvávanie na doterajších postojoch žalovanej javí ako nezrozumiteľné a ďalšie navyšovanie trov konania zavinila práve žalovaná. Žalovaná aj pri otázke náhrady trov konania používa tendenčnú a manipulatívnu argumentáciu, najmä jej argumentačný posun pri trovách vo veci Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018, ktorý bol zavŕšený neúspešnou ústavnou sťažnosťou. K aplikácií § 257 CSP žalobca poukázal na výstižné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v skutkovo a právne identickej veci Okresného súdu Svidník zo dňa 09.03.2023 sp.zn. 4C/10/2020 bod 96. odôvodnenia, ktoré citoval. Zároveň uviedol, že argumentácia žalovanej vo vzťahu k právnemu zástupcovi žalobcu, sa žalobcu priamo nemôže dotýkať, pretože trovy sú priznávané žalobcovi, a nie právnemu zástupcovi. Rovnako žalobca sa nevyznal v zložitej právnej problematike ochrany osobných údajov, ani v otázke nárokov. Mal len jedného právneho zástup/cu, a pokiaľ tento zastupuje aj iných poškodených klientov žalovaného, je to vec právneho zástupcu, ktorú žalobca ovplyvniť nevie. Žalobca preto nerozumie z akých dôvodov by mala byť náhrada jeho trov znížená. Preto navrhol, aby bolo rozhodnuté ako navrhol vo vyjadrení k odvolaniu.
106. K vyjadreniu žalobcu zaslala stanovisko žalovaná. Uviedla, že argumentácia žalobcu k začiatku a skončeniu plynutia premlčacej doby vo vzťahu k námietke premlčania, ktorú žalovaná vzniesla s uplatnením práva žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nemá oporu ani v dikcii zákona, ani v ustálenej judikatúre najvyšších súdnych autorít, ani v stanoviskách autorov odbornej literatúry k tejto otázke. Všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá sa aplikuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy je daná výučne objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, napríklad na tom, že oprávnený nevedel o svojom práve, prípadne, že nevedel, že kto za zásah do jeho práva zodpovedá. Otázka, či sa premlčuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a kedy začína plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva je v rozhodovacej praxi vyriešená. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/278/2007, 5Cdo/265/2009, 1Cdo/100/2009, 8Cdo/119/2017, 8Cdo/124/2017 a napokon aj na rozhodnutie 2Cdo/194/2011 publikované ako judikát R 58/2014 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky. Zároveň z rozhodnutia sp.zn. 8Cdo/124/2017 zo dňa 18.07.2018 citoval. Žalovaná uviedla, že je nesprávny názor, že by sa objektívna premlčacia doba predlžovala o subjektívnu premlčaciu dobu, ak začiatok subjektívnej premlčacej doby dopadne ešte do plynutia objektívnej premlčacej doby, napríklad ak sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá pred skončením objektívnej premlčacej doby. Uvedené je aj odpoveďou na argument žalobcu, ktorý by považoval výklad zákona, podľa ktorého premlčacia doba môže plynúť ešte predtým ako sa dotknuté osoby mohli dozvedieť o bezpečnostnom incidente za rozporný, dokonca hrubo s princípom racionality v práve. Pokiaľ ide o argument žalobcu o tzv. trvácom skutku, či administratívnom (správnom delikte), tento žalovaná opakovane odmieta. Protiprávny čin, ktorý bol časovo vymedzený úsekom, kedy zo zamestnania vyniesol dokumenty z chránených priestorov predajne do nechráneného kontajnerového stojiska na papierový odpad, je jedným jeho činom (jednorazovým), v tomto prípade nejde ani o opakujúci sa skutok, ani o trváci skutok.
107. Pokiaľ ide o iné rozsudky Krajského súdu v Prešove, v skutkovo a právne identických veciach žalobcov, ktoré vo svojom podaní uvádza žalobca, žalovaný ani reálne nemal, respektíve ani nemá možnosť podať dovolanie, nakoľko všetky sporné otázky sú výlučne otázkami právnymi, ktorých preskúmanie dovolacím súdom je vzhľadom na výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom odvolacím súdom, podľa § 422 ods. 1 písm. a/ CSP vylúčené. Argumentácia žalobcu, že žalovaná si uvedomuje svoju zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu a ťažisko boja preto presunula do sféry náhrady trov konania, čomu nasvedčuje fakt, že nepodala voči uvedeným rozsudkom dovolanie, je iba ničím nepodloženou špekulatívnou úvahou právneho zástupcu žalobcu. Zároveň žalovaná poukázala napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.12.2017 sp.zn. 10Co/191/2017, na ktoré rozhodnutie poukazujú aj viaceré komentáre v odbornej literatúre, a napríklad aj rozsudky samotného Krajského súdu v Prešove v skutkovo a právne identických veciach, napríklad
žaloby na ochranu osobnosti I. R. a K. Q., a ďalších 11 žalobcov, či napríklad aj rozsudky súdu prvej inštancie v skutkovo a právne identických veciach, vo veci žaloby na ochranu osobnosti P. Q., E. E., kde Krajský súd v Prešove ako aj Okresný súd Svidník uviedol v samotnom výroku rozsudku, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej iba z prisúdenej sumy. Žalovaná odmieta aj žalobcom prezentovanú údajnú tendenčnosť a manipulatívnosť pri argumentácií o trovách konania. V ostatnom zotrvala na všetkých svojich vyjadreniach, a v podanom rozsahu zotrvala na podanom odvolaní.
108. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario v napadnutej časti s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.08.2023, a zároveň bol oznámený aj stranám sporu prostredníctvom ich právnych zástupcov a zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.
109. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
110. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Podľa názoru odvolacieho súdu táto odvolacia námietka naplnená nebola.
111. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
112. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Neplatí to však vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.
113. Žalovaná namietala miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovej ujmy. Preto dôležitým pre posúdenie námietok žalovaného bolo vyhodnotenie charakteru nároku, či nie je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, kde môže platiť miestna príslušnosť daná na výber podľa ust. § 19 písm. b/ CSP, kde pri všeobecnom súde žalovaného na konanie je príslušný aj súd v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, ktoré predstavujú v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je
spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1). Podľa odvolacieho súdu z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania, nastala v súvislosti s osobnými dátami, t.j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník na základe § 19 písm. b) CSP. Preto námietka žalovaného, že Okresný súd Svidník nie je príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci, nie je dôvodná.
114. Za nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovanej, ktorá namietala svoju pasívnu legitimáciu v spore. Súd prvej inštancie sa v bodoch 78 a nasledujúcich zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán i pasívnej legitimácie žalovanej. S názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k nedostatku jej pasívnej legitimácie nepovažuje za dôvodnú.
115. Žalobca ako ďalšie poškodené fyzické osoby boli v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou a osobné údaje odovzdali v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej. Je nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a obchodným zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov) len medzi žalobkyňou a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov žalobkyne občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom rozsahu.
116. Odvolací súd sa osobitne zaoberal otázkou primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná vo svojom odvolaní primeranosť tohto nároku namietala zásadným spôsobom. Odvolací súd mal za to, že existuje v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovoleným osobám. Jedná sa o neoprávnený zásah do jej práv na ochranu osobnosti, lebo je to v rozpore s objektívnym právom. Tento zásah vykazuje znaky závažnosti, čo znamená, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na charakter incidentu je dôvodné priznať žalobcovi právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Skutočne tak, ako to vyhodnotil i súd prvej inštancie satisfakcia v zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu sa v danom prípade javí ako nepostačujúca. Berúc do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi princípov európskeho deliktného práva, článok 3:201 a to predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou, pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny časový a priestorový vzťah medzi škodovým konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu k následkom takého konania, povaha a hodnota chráneného záujmu, dôvod zodpovednosti, rozsah bežných životných rizík a ochranný účel normy, ktorá bola porušená odvolací súd dospel k záveru, že sumu, ktorú priznal súd prvej inštancie nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam, pričom táto nezodpovedá princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Tieto síce nie sú v právnych predpisov výslovne obsiahnuté, ale v európskej právnej kultúre sa uplatňujú. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv. Konkrétne ide o právo na súdnu ochranu v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená. Činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených osobnostných práv. Jednalo sa však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Tu sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Ide o skutočnosť, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady ujmy v peniazoch a v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený. Tými sú osobné údaje.
117. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy konštatoval, že prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého
množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno- sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu 3.300,- eur pre žalobcu ako sumu primeranú. Súd prvej inštancie nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako to urobil odvolací súd v rozsudku č. k. 13Co/7/2021-530 zo dňa 30.3.2021 v konaní vedenom pod sp. zn. 6C/29/2018, nakoľko na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom, akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy zo strany dotknutej osoby upravený normami súkromného práva. Pokiaľ odvolací súd v odôvodnení rozsudku č. k. XXXX/X/XXXX-XXX pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd uvádza priznávanie súm od 15.000,- eur až 20.000,- eur, súd prvej inštancie príkladmo poukázal na rozsudky, na základe ktorých súdy priznávajú oveľa vyššie sumy nemajetkovej ujmy, napr. na rozsudok Krajského súdu Trenčín, ktorý rozhodnutím zo dňa 7.7.2015, sp.zn. 6Co/810/2014 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorý priznal manželovi náhradu nemajetkovej ujmy 70.000,- eur za stratu manželky a každému z dvoch maloletých detí 100.000,- eur za stratu mamy. Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica, ktorý rozhodnutím zo dňa 30.7.2015, spisová značka 12Co/465/2014 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu, ktorý priznal rovným dielom každej oprávnenej osobe (manželka + 2 maloleté deti) náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela a otca detí vo výške 33.500,- eur, celková výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy bola 100.500,- eur. Rozsudok Krajského súdu Prešov spisová značka XXXX/XXX/XXXX, na základe ktorého súd priznal manželke nemajetkovú ujmu vo výške 40.000,- eur za stratu manžela, náhradu nemajetkovej ujmy 20.000,- eur priznal každému plnoletému synovi za stratu otca, 4 ročnému maloletému synovi priznal súd 40.000,- eur a iné. Súd prvej inštancie preto zhoduje s názorom žalobcu uviedol, že priznaná náhrada v uvedenom konaní (110,- eur) vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať a že odvolacím súdom priznaná náhrada pôsobí vo verejnosti práve naopak, je nespravodlivo neprimeraná a nebude nútiť prevádzkovateľov organizačných systémov správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne. Preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 3.300,- eur, a vo zvyšku žalobu zamietol.
118. Odvolací súd má za to, že suma, ktorú priznal súd prvej inštancie nezodpovedá okolnostiam veci ani princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Odvolací súd jednoznačne súhlasí s právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to vyslovil vo veci sp.zn. XXXX/X/XXXX, XXXX/XX/XXXX, alebo aj XXX/XX/XXXX a XXX/XX/XXXX, XXX/XX/XXXX, XXX/XX/XXXX, XXX/X/XXXX a ďalšie, že čo sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie ako neprimerane vysoká. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350,- eur). (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,- eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody ako škandalizácia žalobcu opakovane či zvyšovanie intenzity konania, alebo úmyselné konanie žalovaného, čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na 110,- eur.
119. Súd prvej inštancie v bode 114. odôvodnenia ustálil k námietke premlčania uplatnenej žalovanou, že listina - žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí zo dňa 14.7.2012, ktorá obsahovala osobné údaje žalobcu, bola neodborne uložená v archívnej krabici v sklade za tovarom značkovej predajne žalovanej v Stropkove spoločne s cca 480 ďalšími originálnymi listami klientov žalovanej a to v období od 25.1.2017 do 9.2.2017, kedy ich našiel E. A.. Nasledujúcim dňom, t. j. 10.2.2017 začala plynúť
trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10.2.2020. Len voči nároku uplatnenému po dni 10.2.2020 by bolo možné s úspechom v konaní namietať jeho premlčanie. A to nie je prípad nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní, pretože z potvrdenia o odoslaní podania (č. l. 17 spisu) je zrejmé, že žaloba bola podaná na súd dňa 5.2.2020, teda pred uplynutím premlčacej doby. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí. Tak ako žalobca vo svojom vyjadrení poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/201/2007, z ktorého vyplýva, že na základe žaloby na ochranu osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany, a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia uvedenej otázky, t.j. do koho práv sa zasiahlo, a kto sa zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok, teda nedovolenosti zásahu jeho intenzity a dôsledkov existencie príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a podobne. Tak, ako tvrdí žalobca, a tak ako to vyplýva aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie, nič z toho nebolo známe pred 09.02.2017. Preto ani premlčacia doba nemohla začať plynúť žalobcovi pred týmto dňom. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že až dňa 10.02.2017 začala plynúť trojročná premlčacia doba a uplynula dňa 10.02.2020. Žaloba bola podaná dňa 05.02.2020, teda ako uviedol súd prvej inštancie v bode 114. svojho odôvodnenia pred uplynutím premlčacej doby. Preto odvolacia námietka žalovanej, čo do premlčania nároku, podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodná. Správna je i úvaha žalobcu, ktorý postupoval stanovisko k podaniu žalovanej, že prijatie názoru žalovanej vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej doby, by vo svojim dôsledkoch znamenalo, že táto by mala prospech z vlastného protiprávneho konania. Pretože čím dlhšie by trval protiprávny stav, za ktorý zodpovedá, tým kratšia možno aj žiadna, ak by dokumenty v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po 3 rokoch, premlčacia doba by bola pre dotknuté osoby k dispozícií na uplatnenie ich práv. Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá pravidlám formálnej logiky i spravodlivosti. Zároveň odvolací súd poukazuje i na svoj právny názor vyslovený vo veci sp.zn. 6Co/3/2023 bod 34., kde konštatoval, že začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, nemohol plynúť odo dňa, kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne I. K. A.. Neoprávnené sprístupnenie osobných údajov nemohlo nastať procesnom „všimnutia si“ tlačív v mechu uloženom na podlahe sklade svedkom L. F.. Aj podľa konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď svedka neurčitá, keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno vyvodiť, či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzali alebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať samotnému bezpečnostnému incident, podstatou by mala byť skutočnosť, v ktorý deň si bol svedok istý, že tlačivá v mechu už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam naposledy videl. Zároveň odvolací súd konštatuje zhodne s názorom súdu prvej inštancie vo vzťahu k námietke premlčania, že i z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dĺžka protiprávneho konania nebola ustálená.
120. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania. Na jeho odôvodnenie v bode 115. a 116. (tento bod je uvedený dvakrát), poukazuje v plnom rozsahu i odvolací súd. Zároveň odkazuje i na svoje odôvodnenie, čo do výroku o trovách odvolacieho konania.
121. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo zistených skutočností v časti prijal nesprávny právny záver. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku I. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku III. o trovách konania v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. Zároveň odvolací súd zmenil rozsudok vo zvyšku výroku I. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamietol v zmysle ust. § 388 CSP.
122. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust. § 255 CSP. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je preto potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú keď mala úspech
čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.
123. Úvaha žalovanej o pomernom úspechu vo veci je teda nesprávna. Odvolací súd tak, ako súd prvej inštancie (aj keď to priamo v dôvodoch rozhodnutia neviedol, neznamená to, že sa tým nezaoberal, nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP. Žalovaná mala za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo, podľa ust. § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať respektíve tieto aspoň primerane znížiť. Argumentovala, že priznané trovy konania viac ako 10 - násobne prevyšujú výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 164., odhadovala žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorému bude musieť právneho zástupcovi žalobcov v sume na 200.000,- eur. Situácia ak trovy konania následne prevyšujú judikovanú čiastku je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ust. § 257 CSP. Odvolací súd má za to, že dôvody, ktoré uvádza žalovaná vo svojom odvolaní, ktorými navrhuje rozhodnúť o trovách konania v zmysle ust. § 257 CSP sú vo vzťahu k danej veci nepoužiteľné. Z ust. § 257 CSP vyplýva, že výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy tak, ako to vyplýva z Komentára k CSP, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom., ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán. Prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti, a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to právo s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Takéto dôvody odvolací súd nezistil. V danom prípade sa podľa odvolacieho súdu nejedná ani o výnimočnosť spočívajúcu v okolnostiach danej veci, ani v okolnostiach strán sporu, pričom zobral do úvahy, že kritériá pre nepriznanie náhrady trov konania prichádzajú do úvahy len výnimočne, a má sa to vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania, a nesmie odporovať dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade sa o neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k žalovanej nejedná, a rozhodnutie o trovách konania ani neodporuje dobrým mravom. Preto žalobcovi patrí plná náhrada trov tak prvoinštančného ako aj odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
124. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).