Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 37 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (43)II. ÚS 418/09
PDF · 326.72 KB
No categories available
II. ÚS 418/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. R. B., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta
2009 doručená sťažnosť JUDr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
zo 14. septembra 2009 doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2009, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája
2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal
žalobou o ochranu osobnosti proti žalovanému O., B. (ďalej len „žalovaný“), ako
vydavateľovi dvojtýždenníka I., vydania rozhodnutia, ktorým Okresný súd Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) uloží žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie
sťažovateľovi v ním vydávanom označenom dvojtýždenníku tohto znenia:
„Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru.
Dňa 2.5.2007 a dňa 27.6.2007 dvojtýždenník I. uverejnil články, v ktorých boli
uvedené nasledovné výroky
a) Nech Ťa preto nevyvedie z miery, ak Ťa predbehne ešte šialenejšou rýchlosťou,
akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej stupídnej ralley. Budú to
buď miestni zakomplexovaní vidláci na upravených bežných značkách, snívajúci o jazde vo
ferrari či v bentley, alebo policajný prezident, mentálne primrznutý v desiatich rokoch
svojho veku;
b) Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre
a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slečny sotva
postávali bez obáv z policajného zásahu;
c) Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje pobúrenie
napísal do veľmi neštandartného listu.
Tieto výroky nepravdivo a difamujúco informujú o prezidentovi Policajného zboru
pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento
neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného zboru pánovi P. ospravedlňujeme.
O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.“
Sťažovateľ tiež navrhol, aby okresný súd, zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy 300 000 Sk, ako aj náhrady trov konania.
Sťažovateľ svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že v periodiku žalovaného boli
2. mája 2007 s názvom „Milá Paris“ v rubrike Editorial a 27. júna 2007 s názvom
„Policajný prezident žiada za údajnú urážku polície finančný dar 300 tisíc“ uverejnené
okrem iného aj už uvedené výroky o sťažovateľovi, ktoré sú nepravdivé, resp.
pravduskresľujúce, a sú pre neho difamujúce. Sťažovateľ vo svojej žalobe poukázal i na to,
že je verejne činnou osobou, zastáva významnú funkciu v spoločnosti (prezident
Policajného zboru), pre výkon ktorej sa vyžaduje bezúhonnosť, pričom práve uvedenými
článkami bola spochybnená nielen jeho bezúhonnosť, ale aj česť a dôstojnosť (najmä
výrokom „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 22 C 2/2008-72 z 13. októbra 2008 žalobu sťažovateľa
v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému. Hoci okresný
súd mal za preukázané, že žalovaný uverejnil uvedené výroky, za ktoré sa sťažovateľ
domáhal ospravedlnenia, súd prvého stupňa dospel k záveru, že zásah do osobnosti
sťažovateľa uverejnenými článkami nebol neprimeraný (ani s ohľadom na pozíciu
sťažovateľa – prezidenta Policajného zboru), pretože boli reakciou na skoršie nenáležité
verejné vyjadrenia samotného sťažovateľa (uverejnené v H. v článku „P. osobitné úlohy:
200 km/hod. je naozaj dosť“ a v denníku S.). Pre denník S. sťažovateľ uviedol, že jazdí na
diaľnici dvestokilometrovou rýchlosťou, že jazdí rýchlo a dobre. Pre H. (v článku „P.
osobitné úlohy: 200 km/h je naozaj dosť“) na otázku novinára, či ešte stále naháňa so
zapnutým majákom cestných pirátov na diaľnici, sťažovateľ uviedol, že: «To ma ešte
neprešlo. Ja mám dosť silné auto na to, aby som naháňal tých bohatých na tých lepších
autách. Jazdím dosť rýchlo, na druhej strane jazdím 30 rokov, mám jeden a pol miliónov
kilometrov bez nehody. A ešte mám výnimku - mám 507 koňový súťažný voz, takže silnejšie
auto tu nie je. Snažím sa jazdiť rýchlo, ale slušne. Keď ma niekto „opáli“ a ešte pri tom
arogantne vytláča ostatných, tak idem po ňom. To nerozchodí, nech by robil čokoľvek. Na
ceste do K. a späť sú to vždy dvaja - traja. (...) Na druhej strane je to česť byť pristihnutý
priamo policajným prezidentom. (...) Výslovne nenaháňam, až keď je niekto arogantný
a drzý ako opica. Ja idem po diaľnici dvestovkou a niekto ma „ofúkne“. No ale to sa predsa
nerobí! Tých dvesto je naozaj dosť. Ja zákon neporušujem - tam, kde nie je obmedzená
rýchlosť, sa na mňa stanovené rýchlosti nevzťahujú. Nie som ako český policajný prezident,
ktorý musel odovzdať vodičský preukaz.»
Pokiaľ ide o výrok uverejnený žalovaným na adresu sťažovateľa, že je „mentálne
primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“, okresný súd ho síce považoval za expresívny,
ale s ohľadom na okolnosti, za ktorých bol článok žalovaným zverejnený, a s ohľadom to,
že išlo o glosu (Editorial), výraz nemožno podľa názoru okresného súdu považovať za
difamujúci a zasahujúci do osobnej cti a dôstojnosti sťažovateľa. Ďalší výrok, ktorý bol
predmetom konania („Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí
veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie
slečny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu.“), nesúvisí s osobou sťažovateľa.
Posledný výrok („Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje
pobútrenie napísal do veľmi neštandartného listu.“) považoval okresný súd za preukázaný
a primeraný aj s ohľadom na predmetný list, ktorý doložil do spisu žalovaný. Okresný súd
poukázal v odôvodnení svojho rozsudku i na to, že sťažovateľ nepožiadal žalovaného
o uverejnenie tlačovej opravy, nepožiadal o uverejnenie ospravedlnenia a namiesto toho
vyzval žalovaného na poskytnutie peňažného daru neinvestičnému fondu (po uverejnení
prvého článku zaslal žalovanému iba spomínaný list „Znevažovanie činnosti príslušníkov
Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom ho požiadal o poskytnutie
finančného daru 300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu). Rozsudok okresného súdu
č. k. 22 C 2/2008-72 z 13. októbra 2008 bol opravený opravným uznesením č. k.
22 C 2/2008-81 z 15. decembra 2008.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že
okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
zmenil a žalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal tiež na to, že uplatnenie nároku na ochranu osobnosti nie je podmienené podaním
žiadosti o uverejnenie tlačovej opravy; výroky uverejnené žalovaným na adresu sťažovateľa
sú nepravdivé, prekračujú mieru prípustnej nadsázky, dehonestujú sťažovateľovu česť
a dôstojnosť; záver okresného súdu o tom, že články uverejnené žalovaným nie sú
neprimeranou reakciou, pretože sú reakciou na nenáležité vyjadrenia samotného
sťažovateľa, je dôsledkom nepochopenia zákonného chápania pojmu neprimeraného zásahu
do osobnosti fyzickej osoby.
4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 30/2009-102
z 13. mája 2009 tak, že napadnutý rozsudok zmenil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh
sťažovateľa na uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, sčasti jeho
návrhu na uverejnenie ospravedlnenia vyhovel a uložil žalovanému v určenej lehote
v dvojtýždenníku I. na rovnakom mieste, štandartnou veľkosťou a druhom písma uverejniť
ospravedlnenie tohto znenia:
«Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru.
Dňa 2.5.2007 a dňa 27.6.2007 dvojtýždenník I. uverejnil články, v ktorých bol
uvedený nasledovný výrok: „Nech Ťa preto nevyvedie z miery, ak Ťa predbehne ešte
šialenejšou rýchlosťou, akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej
stupídnej ralley. Budú to buď miestni zakomplexovaní vidláci na upravených bežných
značkách snívajúci o jazde vo ferrari či v bentley, alebo policajný prezident, mentálne
primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“. Tento výrok nepravdivo a difamujúco
informuje o prezidentovi Policajného zboru pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu
do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného
zboru pánovi P. ospravedlňujeme.
O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.»
V zostávajúcej časti (teda pokiaľ ide o zamietnutie žaloby o uverejnenie
ospravedlnenia vo vzťahu k ostatným uverejneným výrokom, ktoré boli predmetom
konania, a zamietnutie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk) odvolací súd
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Zároveň zaviazal sťažovateľa
nahradiť žalovanému trovy prvostupňového i odvolacieho konania (680 €).
Zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd odôvodnil tým, že výrok, podľa
ktorého je sťažovateľ „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“, je
neoprávneným zásahom do cti a dôstojnosti sťažovateľa, a to už len preto, že ide
o hodnotiaci úsudok neprimeraný svojou formou, používa výrazy, ktorých miera expresivity
je v značnom nepomere k cieľu kritiky, a autor článku mohol svoj cieľ dosiahnuť aj bez
takýchto neprimeraných výrazov.
Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sa
stotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol sťažovateľovu žalobu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal i na to, že prvý článok žalovaného bol uverejnený v kontexte ďalších
článkov popisujúcich nelegálne automobilové preteky, ktoré sa mali konať v B.,
a problematiku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Vo vzťahu k listu
„Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007,
v ktorom sťažovateľ požiadal žalovaného o poskytnutie finančného daru 300 000 Sk
označenému neinvestičnému fondu, odvolací súd poukázal na to, že z obsahu listu vyplýva,
že túto sumu žiadal sťažovateľ od žalovaného poskytnúť ako satisfakciu za poškodenie
dobrého mena celého Policajného zboru, a nie pre seba, a tento list bol sťažovateľovou
reakciou na prvý uverejnený článok žalovaného. Výrok rozsudku okresného súdu o
zamietnutí žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval odvolací súd za
vecne správny z dôvodu, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o
preukázanie intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých
sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v práci a rodine. Za tejto situácie bol krajský
súd toho názoru, že uložiť povinnosť žalovanému uverejniť ospravedlnenie sťažovateľovi je
postačujúcou satisfakciou. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol
krajský súd vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania [§ 142
ods. 2 a § 224 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].
5. Rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 2/2008-72 z 13. októbra 2008 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 nadobudol
právoplatnosť 24. júna 2009.
6. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je presvedčený, že
napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru jednak tým, že krajský súd potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola
zamietnutá sťažovateľova žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a jednak tým,
že sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania žalovanému. Samotný rozsudok
krajského súdu považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnený, nepresvedčivý, jeho
odôvodnenie za neúplné, a tým rozsudok za rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí
žaloby sťažovateľa v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrok rozsudku
krajského súdu o náhrade trov konania považuje sťažovateľ za svojvoľné, arbitrárne a jeho
právne dôvody za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami.
Vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, ktorou bol potvrdený výrok
okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nevzal
do úvahy, že sťažovateľ je osobou absolútneho verejného záujmu, s čím je spojené
mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby. Sťažovateľ bol v článku jednoznačne
a nepochybne identifikovateľný a jeho česť a ľudská dôstojnosť bola prezentovaná
v skutkovo posunutých rovinách, pričom štát musí chrániť osoby pred neoprávnenými
zásahmi médií do osobnostných práv osôb. Krajský súd však najmä nesprávne aplikoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka ustanovujúce predpoklady na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď konštatoval, že peňažná satisfakcia patrí postihnutému
iba v prípade, ak je preukázané, že osobná ujma je spojená s konkrétnym a citeľným
dopadom na spoločenské postavenie takejto osoby, stratu dôvery okolia, resp. v kruhu,
v ktorom sa pohybuje. Podľa názoru sťažovateľa už publikovaním predmetných výrokov
vzniklo konkrétne ohrozenie zníženia vážnosti sťažovateľa u svojich kolegov, podriadených
zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda jednoznačne treba túto skutočnosť hodnotiť ako
taký neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý sa dotkol jeho mravnej
integrity natoľko, že zároveň sa znížila jeho vážnosť u iných a zároveň sa ohrozilo jeho
postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu bolo základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé konanie podľa jeho názoru
porušené tým, že krajský súd mu v rozpore s požiadavkou zákonnosti a spravodlivosti uložil
nahradiť trovy konania žalovanému a znášať vlastné trovy, ktoré mu v konaní vznikli bez
náhrady od žalovaného. Podanie žaloby sťažovateľom bolo vyvolané nezákonným
správaním žalovaného, ktoré konštatovali aj súdy, keď ho zaviazali uverejniť
ospravedlnenie sťažovateľovi. Sťažovateľ v konaní dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti
ospravedlniť sa mu žalovaným, a preto krajský súd nemal aplikovať na vec ustanovenie
§ 142 ods. 2 OSP, ale mal na náhradu trov konania zaviazať žalovaného (§ 142 ods. 3 OSP).
7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/200-
102, je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním ktoré mu predchádzalo, boli
porušené ustanovenia:
a) Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/2009-
102, základné ústavné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces boli
porušené,
- ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.:
15 Co/30/2009-102 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,
- priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre
jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ako to vyplýva zo sťažnostného návrhu (tzv. petitu sťažnosti), sťažovateľ sa
sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája 2009 v podstate
z dvoch dôvodov – jednak preto, že napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za
nedostatočne odôvodnený, a tiež preto, že podľa jeho názoru krajský súd aplikoval v danej
veci ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku o náhrade trov súdneho konania spôsobom, ktoré popreli ich účel
a zmysel, keď mu nepriznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaviazal
ho nahradiť trovy konania žalovanému.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudok
krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti neobsahuje dostatok dôvodov, je nepresvedčivý
a neúplný, a teda nezodpovedá požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, a preto je v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. 15 Co 30/2009-102 z 13. mája
2009 vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku uviedol:
«S poukazom na ust. § 13 ods. 2 OZ o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,
možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej
osoby natoľko, že sa zároveň znižuje vážnosť u iných, a tým sa ohrozí jej postavenie
a uplatnenie v spoločnosti, a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme
ospravedlnenia.
Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa však nevyplýva, že by navrhovateľ
v konaní preukázal okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade navrhovateľovi
nepostačilo len ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania
nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci,
ale i v rodine.
Odvolací súd má za to, že uverejnenie ospravedlnenia je postačujúce k bodu písm. a)
uverejnenom v návrhu navrhovateľa a preto navrhovateľovi nepriznal primerané
zadosťučinenie vo výške 300.000,-Sk podľa § 13 ods. 2 OZ.
Pokiaľ ide o ostatné časti textu uvedené pod písm. b) a pod písm. c) žalobného
návrhu navrhovateľa, odvolací súd potvrdil výrok súdu prvého stupňa, keď vzal do úvahy
všetky okolnosti prípadu, ktoré predchádzali napísaniu článkov zo dňa 02.05.2007 a zo dňa
27.06.2007, najmä v súvislosti s článkom navrhovateľa uverejneného v H. pod názvom „P.
osobitné úlohy: dvesto kilometrov za hodinu je naozaj dosť“, najmä s poukazom na
vyjadrenia navrhovateľa v tomto článku. Vyjadrenia navrhovateľa ako: „... jazdím
rýchlo...“, „... mám 507 koňový súťažný voz..., ďalej „... keď ma niekto „opáli“...“, slová
„... to nerozchodí..., ja idem po diaľnici dvestovkou...“, ako aj celkový obsah článku,
odvolací súd má za to, že išlo o nenáležité vyjadrenie navrhovateľa vzhľadom na jeho post,
ako policajného prezidenta, pričom musel počítať s takouto reakciou.
Zároveň odvolací súd vzal v úvahu charakter novín, v ktorých boli uverejnené
predmetné články a tiež aj na umiestnenie predmetného článku s ďalšími úvodnými
článkami, ktoré v podstate poukazovali na nelegálne preteky, ktoré sa mali konať
v Bratislave. Tiež vzal v úvahu najmä tú skutočnosť, že išlo o editoriál, o glosu.
K textu článku uverejnenému pod bodom b) odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvého stupňa, že táto časť článku sa netýka priamo osoby
navrhovateľa.
Odvolací súd sa zaoberal aj stanoviskom navrhovateľa, ktorý bol uverejnený
v denníku S. z 21.06.2007, kde sám navrhovateľ uviedol, že mu neprekáža, čo napísala
novinárka o jeho osobe.
Odvolací súd v danom prípade poukazuje na prvý článok zo dňa 02.05.2007,
v ktorom sa prvý krát uverejnila veta: „Policajný prezident mentálne primrznutý v desiatich
rokoch svojho veku“, na ktorý článok navrhovateľ reagoval listom zo dňa 11.06.2007.
Z obsahu tohto listu vyplýva, že navrhovateľ chránil a obhajoval nie seba, ale dobré meno
policajného zboru. Navyše v ňom žiadal poskytnúť finančný dar vo výške 300.000,- Sk
neinvestičnému fondu. Na to vyšiel ďalší článok dňa 27.06.2007, kde sa opätovne cituje
vyššie uvedený predmetný text a až po tomto druhom uverejnenom článku navrhovateľ dňa
18.01.2008 podáva žalobu na ochranu osobnosti, z ktorej jednoznačne vyplýva, že
navrhovateľ má za to, že uverejnením uvedených článkov došlo k neoprávnenému zásahu do
práva navrhovateľa na ochranu osobnosti tak, ako to uviedol vo svojom písomnom návrhu.
Odvolací súd konštatuje, že správne súd prvého stupňa v danom prípade posúdil
návrh navrhovateľa s poukazom na § 11 OZ. Navrhovateľ sa totiž týmto návrhom
nedomáhal postupu podľa § 19 a § 20 Tlačového zákona č. 81/1966 Z. z.
O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom
na ust. § 224 O.s.p., v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.
Trovy prvostupňového konania v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z. v platnom znení
predstavujú sumu 32.384,13 Sk, čo predstavuje 1.074,95 Eur. Jedná sa o nasledovné úkony:
príprava a prevzatie veci, pojednávanie dňa 26.05.2008, 30.06.2008, 08.10.2008
a pojednávanie 13.10.2008.
Odvolací súd za pojednávanie dňa 26.05.2008 priznal len ¼ odmeny s poukazom na
ust. § 14 ods. 4 druhá veta citovanej vyhlášky, nakoľko pojednávanie v tento deň bolo
odročené bez prejednania veci a na pojednávaní dňa 13.10.2008 priznal len polovicu
odmeny advokáta, tiež s poukazom na ust. § 14 ods.4 veta prvá citovanej vyhlášky, kde
došlo len k vyhláseniu rozsudku. K dôvodom vypočítanej výšky odvolací súd poukazuje na
odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, v spojení s uznesením súdu prvého stupňa
zo dňa 15.12.2008 č. k. 22 C/2/2008-81.
Zástupca odporcu si trovy odvolacieho konania vyčíslil vo výške 285,20 Eur za
1 úkon právnej pomoci, t.j. účasť na odvolacom pojednávaní dňa 13.05.2009 v hodnote
278,25 Eur a paušálna suma 6,95 Eur.
Celkom trovy prvostupňového a odvolacieho konania by mali predstavovať sumu
1.360,15 Eur (1.074,95 Eur trovy prvostupňového konania + suma 285,20 Eur ak trovy
odvolacieho konania). S poukazom však na ust. § 224 ods. 2 O.s.p., v spojení s ust. § 142
ods. 2 O.s.p., keďže navrhovateľ bol úspešný len v jednom z troch napadnutých výrokov
a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného primeraného zadosťučinenia, odvolací
súd náhradu trov pomerne rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje ¾ a jeho neúspech,
ktorý je zároveň úspechom navrhovateľa, predstavuje 1/4. Vzhľadom na uvedený pomer
zostávajú 2/4 nákladov (po odpočítaní odporcovho úspechu), t.j. ½ nákladov k náhrade,
ktorú je povinný navrhovateľ zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu s poukazom na
ust. § 149 ods. 1 O.s.p. Ak teda celková suma trov prvostupňového a odvolacieho konania
predstavuje 1.360,15 Eur, polovica týchto trov je 680,- Eur.»
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ústavný súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na
argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za
dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty
sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.
2. Ústavný súd sa preto zaoberal ďalšou argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom
boli tvrdenia o tom, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli porušené i preto, že krajský súd svoje rozhodnutie
založil na takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá popiera ich účel a zmysel, a to tak
vo vzťahu k jeho výroku, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľa o zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.
Vo vzťahu k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bola žaloba
sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, sťažovateľ tvrdil, že ak
krajský súd odôvodnil túto časť svojho rozhodnutia tým, že „z vykonaného dokazovania na
súde prvého stupňa nevyplýva, že by navrhovateľ v konaní preukázal okolnosti dokazujúce,
že v danom konkrétnom prípade navrhovateľovi nepostačilo len ospravedlnenie a to
predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých
navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci, ale i v rodine“, a preto
„navrhovateľovi nepriznal primerané zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk podľa § 13 ods. 2
OZ“, aplikoval ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v rozpore s jeho účelom
a zmyslom, a to z dôvodu, že peňažná satisfakcia nepatrí postihnutému iba v prípade, ak je
preukázané, že osobná ujma je spojená s konkrétnym a citeľným dopadom na spoločenské
postavenie takejto osoby, stratu dôvery okolia, resp. v kruhu, v ktorom sa pohybuje, ale
patrí mu už vtedy, ak už publikovaním predmetných výrokov vzniklo konkrétne ohrozenie
zníženia vážnosti postihnutého, ktoré v prípade sťažovateľa vzniklo, a to u jeho kolegov,
podriadených zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda išlo o taký neoprávnený zásah do
cti a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.)
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva
došlo.
Krajský súd pri aplikácii týchto ustanovení vychádzal z takého ich výkladu, podľa
ktorého pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje od žalobcu
v konaní o ochranu osobnosti, aby preukázal (uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie),
že v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnosti nebolo postačujúcim priznanie
morálnej satisfakcie (ktorú sťažovateľovi sčasti – vo vzťahu k jednému z troch
uverejnených výrokov, ktoré boli predmetom konania – i priznal) najmä preto, že v značnej
miere bola znížená jeho dôstojnosť ako osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu
osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka)
a iba v zákonom stanovenej výške (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní
o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné
aplikovať ustanovenia § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ich vzájomnej
súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých
žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. V súdnej praxi
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide
o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby
v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním
a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne
preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej
miere v zmysle § 13 OZ, môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4 Cdo 15/03, Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, str. 68). Pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré
nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity, trvania rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti
v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi poukázal i na
to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas
zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.
Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka krajským súdom je súladný s doterajšou rozhodovacou pracou všeobecných
súdov a nevybočuje z nej. Aj ústavný súd je toho názoru, že pre záver všeobecného súdu
o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje na odstránenie následkov neoprávneného
zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej
i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného
dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah intenzity a trvania nepriaznivých následkov
vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Nepostačuje
iba tvrdenie žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti
v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne
popíše z hľadiska ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a 3
Občianskeho zákonníka zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné
súdy rozhodovali (aj o tejto otázke) inak, ako na základe výsledkov vykonaného
dokazovania.
Nielen z obsahu spisu okresného súdu, ale ani zo sťažnosti doručenej ústavnému
súdu nevyplýva, že by sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom či krajským
súdom navrhol vykonať dôkazy na preukázanie týchto okolností. Za tejto situácie nemohlo
preto zamietnutím predmetnej časti žaloby sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivý proces.
Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby postačuje aj len ohrozenie osobnosti postihnutého, tento
názor sťažovateľa je správny a prejavuje sa v jednej z požiadaviek na vznik zodpovednosti
za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorým je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať
ujmu na osobnosti fyzickej osoby, teda narušiť alebo ohroziť jej osobnosť. Naplnenie
podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby však so sebou
prináša iba priznanie morálnej satisfakcie ako sankcie v prípade, ak je súčasne preukázané,
že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať
ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto
ohrozením osobnosti. To však ešte neznamená, že súčasne musia byť iba týmto splnené aj
podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože pre takéto
rozhodnutie súdu ustanovuje zákon osobitné podmienky v § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné
kritériá v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľovi v peniazoch,
za svojvoľný. Aplikácia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka krajským súdom
nepoprela jeho účel a zmysel, korešpondovala aj s doterajšou rozhodovacou praxou
všeobecných súdov, preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú v časti
namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom rozsudku
krajského súdu, ktorým nebola sťažovateľovi priznaná náhrada nemajetkovej umy
v peniazoch, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal
porušenie svojich základných práv výrokom krajského súdu o náhrade trov konania, teda
výrokom, ktorým krajský súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy
prvostupňového a odvolacieho konania v sume 680 € v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd na vec nesprávne aplikoval
ustanovenie § 142 ods. 2 OSP, keď mal aplikovať § 142 ods. 3 OSP, a preto neposkytol mu
súdnu ochranu ústavne súladným spôsobom, ak ho zaviazal na náhradu trov konania
namiesto toho, aby takúto povinnosť uložil žalovanému, v situácii, keď súčasne uložil
žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu
súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak
rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania založil na nevyhnutnosti
rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 OSP, keď dospel k záveru, podľa ktorého v danom prípade sú
splnené podmienky na jeho aplikáciu, pretože v konaní obaja účastníci dosiahli čiastočný
úspech. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil tým, že „navrhovateľ bol úspešný len
v jednom z napadnutých výrokov a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného
primeraného zadosťučinenia“, v dôsledku čoho „odvolací súd náhradu trov pomerne
rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje 3/4 a jeho neúspech, ktorý je zároveň úspechom
navrhovateľa, predstavuje 1/4“.
Sťažovateľ argumentoval tým, že podanie žaloby sťažovateľom bolo vyvolané
nezákonným správaním žalovaného, ktoré konštatovali aj súdy, a sťažovateľ v konaní
dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa mu.
Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ bol skutočne úspešný,
pokiaľ ide o jeden z výrokov, ktorý žalovaný uverejnil. Rovnako však zo spisu vyplýva, že
sťažovateľova žaloba vo vzťahu k zostávajúcim dvom napadnutým výrokom bola
neúspešná, a to z dôvodu, že vo vzťahu k nim neboli naplnené podmienky vzniku
zodpovednosti za zásah do osobnosti sťažovateľa. Už preto je zrejmé, že v prípade
sťažovateľa nešlo o neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, a už len preto neboli splnené
podmienky na aplikáciu § 142 ods. 3 OSP. O neúspech iba v pomerne nepatrnej časti by
mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo sťažovateľovej žalobe vyhovené v celom jej rozsahu,
pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, a jeho žaloba by
bola zamietnutá vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sčasti
(prípadne aj v celom rozsahu), pretože rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
závisí od úvahy súdu v zmysle § 142 ods. 3 OSP.
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,
že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného
práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje
rozhodnutie o náhrade trov konania, za svojvoľné či arbitrárne. Ani aplikácia ustanovenia
§ 142 ods. 2 OSP krajským súdom nepoprela jeho účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože
nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou
garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti
namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom
rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že sťažovateľ je v konaní pred
ústavným súdom povinný uviesť, ktoré jeho základné práva mali byť rozhodnutím orgánu
štátu porušené, a ústavný súd je rozsahom sťažnosti viazaný. Sťažovateľ v podanej
sťažnosti nenamietal, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené aj iné jeho
zakladané práva, ako právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V situácii, keď
sťažovateľ nenamietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy na
zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, nemohol sa ústavný súd zaoberať ani jeho
argumentom, podľa ktorého štát v jeho prípade nesplnil pozitívnu povinnosť na ochranu
tohto jeho základného práva na ochranu cti, keď mu neposkytol dostatočnú ochranu pred
zásahom do jeho osobnostných práv zo strany médií.
Pre úplnosť vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd
nezohľadnil, že sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, s čím je spojené
mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby, ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide
o hranice prípustnej kritiky, tieto sú práve preto širšie k jeho osobe, než vo vzťahu k inej
„súkromnej“ osobe, lebo je osobou verejného záujmu. Inak povedané, skutočnosť, že
sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, v konaní vedenom pred krajským
súdom mala (práve naopak ako tvrdí sťažovateľ) za následok možnosť širšie posudzovať
akceptovateľnú mieru tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho
adresu a širšie posudzovať mieru expresivity použitých výrazov vo vzťahu k nemu. Osoba
verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany
médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru
tolerancie, najmä ak ona sama robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku.
Samozrejme, aj takáto osoba má právo na ochranu osobnosti, dokonca aj vtedy, ak koná ako
súkromná osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej
diskusie o prejavoch takejto osoby.
4. Hoci z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda pre porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudok krajského súdu č. k. 15 Co 30/2009-102
z 13. mája 2009 ako celok, vo vzťahu k zostávajúcej časti rozsudku krajského súdu, v ktorej
bol odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu (zamietnutie
žaloby o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie za výrok „Pokuty sa
nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi
takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slešny sotva postávali bez obáv
z policajného zásahu“ a za výrok „Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou
rýchlosťou, svoje pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu“), sťažovateľ neuviedol
žiadne osobitné argumenty, pre ktoré mali byť ním označené práva porušené. Ústavný súd
sa napriek tomu zaoberal aj tým, či z jediného dôvodu uvedeného sťažovateľom v sťažnosti,
ktorý sa mohol vzťahovať aj na zostávajúcu časť rozsudku krajského súdu (svojvoľnosť
a arbitrárnosť rozhodnutia), neboli tieto práva sťažovateľa porušené aj vo vzťahu
k uvedenému výroku rozsudku krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ako dôvody na potvrdenie rozsudku
okresného súdu uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny z dôvodu,
že okresný súd vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré predchádzali napísaniu
článkov, a to najmä obsah sťažovateľových výrokov uverejnených v H. Súvisiace
vyjadrenia sťažovateľa okresný súd správne považoval za nenáležité a sťažovateľ po ich
prednesení a napísaní listu „Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus
o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom požiadal žalovaného o poskytnutie finančného daru
300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu, musel počítať s takouto reakciou (pokiaľ
ide o výrok „Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje
pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu“), a vo vzťahu k druhému výroku
žalovaného („Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre
a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slešny sotva
postávali bez obáv z policajného zásahu“) považoval odvolací súd rozhodnutie okresného
súdu za vecne správne preto, že táto časť článku sa netýkala priamo osoby sťažovateľa.
Ústavný súd aj túto argumentáciu krajského súdu považuje z hľadiska zachovania
práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces za dostatočnú a ústavne súladnú,
keďže nebola založená na nesprávnej interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.), ktorou by bol popretý účel a zmysel týchto
ustanovení, a to aj s ohľadom na to, že sťažovateľ musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie,
najmä ak on sám urobil verejné vyhlásenia, ktorého obsah pripúšťa kritiku (vo vzťahu
k prvému z výrokov), ako aj preto, že iba použitie výrazu „naši policemen“ označuje
relatívnu neurčitú skupinu osôb, ktorej je síce sťažovateľ súčasťou, avšak pre formuláciu
tohto výroku iba z použitia daného výrazu nemožno usudzovať, že druhý uverejnený výrok
sa vzťahuje na sťažovateľa.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že potvrdením rozsudku okresného súdu v jeho
zamietajúcej časti krajským súdom nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených
práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009