Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 418/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. P., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou

JUDr. R. B., s. r. o., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -102 z 13. mája 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2009 doručená sťažnosť JUDr. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním

zo 14. septembra 2009 doručeným ústavnému súdu 22. septembra 2009, ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -102 z 13. mája

2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca domáhal

žalobou o ochranu osobnosti proti žalovanému O., B. (ďalej len „žalovaný“), ako

vydavateľovi dvojtýždenníka I., vydania rozhodnutia, ktorým Okresný súd Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) uloží žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie

sťažovateľovi v ním vydávanom označenom dvojtýždenníku tohto znenia:

„Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru.

Dňa 2.5.2007 a dňa 27.6.2007 dvojtýždenník I. uverejnil články, v ktorých boli

uvedené nasledovné výroky

a) Nech Ťa preto nevyvedie z miery, ak Ťa predbehne ešte šialenejšou rýchlosťou,

akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej stupídnej ralley. Budú to

buď miestni zakomplexovaní vidláci na upravených bežných značkách, snívajúci o jazde vo

ferrari či v bentley, alebo policajný prezident, mentálne primrznutý v desiatich rokoch

svojho veku;

b) Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre

a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slečny sotva

postávali bez obáv z policajného zásahu;

c) Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje pobúrenie

napísal do veľmi neštandartného listu.

Tieto výroky nepravdivo a difamujúco informujú o prezidentovi Policajného zboru

pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento

neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného zboru pánovi P. ospravedlňujeme.

O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.“

Sťažovateľ tiež navrhol, aby okresný súd, zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady

nemajetkovej ujmy 300 000 Sk, ako aj náhrady trov konania.

Sťažovateľ svoj žalobný návrh odôvodnil tým, že v periodiku žalovaného boli

2. mája 2007 s názvom „Milá Paris“ v rubrike Editorial a 27. júna 2007 s názvom

„Policajný prezident žiada za údajnú urážku polície finančný dar 300 tisíc“ uverejnené

okrem iného aj už uvedené výroky o sťažovateľovi, ktoré sú nepravdivé, resp.

pravduskresľujúce, a sú pre neho difamujúce. Sťažovateľ vo svojej žalobe poukázal i na to,

že je verejne činnou osobou, zastáva významnú funkciu v spoločnosti (prezident

Policajného zboru), pre výkon ktorej sa vyžaduje bezúhonnosť, pričom práve uvedenými

článkami bola spochybnená nielen jeho bezúhonnosť, ale aj česť a dôstojnosť (najmä

výrokom „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -72 z 13. októbra 2008 žalobu sťažovateľa

v celom rozsahu zamietol a zaviazal ho nahradiť trovy konania žalovanému. Hoci okresný

súd mal za preukázané, že žalovaný uverejnil uvedené výroky, za ktoré sa sťažovateľ

domáhal ospravedlnenia, súd prvého stupňa dospel k záveru, že zásah do osobnosti

sťažovateľa uverejnenými článkami nebol neprimeraný (ani s ohľadom na pozíciu

sťažovateľa – prezidenta Policajného zboru), pretože boli reakciou na skoršie nenáležité

verejné vyjadrenia samotného sťažovateľa (uverejnené v H. v článku „P. osobitné úlohy:

200 km/hod. je naozaj dosť“ a v denníku S.). Pre denník S. sťažovateľ uviedol, že jazdí na

diaľnici dvestokilometrovou rýchlosťou, že jazdí rýchlo a dobre. Pre H. (v článku „P.

osobitné úlohy: 200 km/h je naozaj dosť“) na otázku novinára, či ešte stále naháňa so

zapnutým majákom cestných pirátov na diaľnici, sťažovateľ uviedol, že: «To ma ešte

neprešlo. Ja mám dosť silné auto na to, aby som naháňal tých bohatých na tých lepších

autách. Jazdím dosť rýchlo, na druhej strane jazdím 30 rokov, mám jeden a pol miliónov

kilometrov bez nehody. A ešte mám výnimku - mám 507 koňový súťažný voz, takže silnejšie

auto tu nie je. Snažím sa jazdiť rýchlo, ale slušne. Keď ma niekto „opáli“ a ešte pri tom

arogantne vytláča ostatných, tak idem po ňom. To nerozchodí, nech by robil čokoľvek. Na

ceste do K. a späť sú to vždy dvaja - traja. (...) Na druhej strane je to česť byť pristihnutý

priamo policajným prezidentom. (...) Výslovne nenaháňam, až keď je niekto arogantný

a drzý ako opica. Ja idem po diaľnici dvestovkou a niekto ma „ofúkne“. No ale to sa predsa

nerobí! Tých dvesto je naozaj dosť. Ja zákon neporušujem - tam, kde nie je obmedzená

rýchlosť, sa na mňa stanovené rýchlosti nevzťahujú. Nie som ako český policajný prezident,

ktorý musel odovzdať vodičský preukaz.»

Pokiaľ ide o výrok uverejnený žalovaným na adresu sťažovateľa, že je „mentálne

primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“, okresný súd ho síce považoval za expresívny,

ale s ohľadom na okolnosti, za ktorých bol článok žalovaným zverejnený, a s ohľadom to,

že išlo o glosu (Editorial), výraz nemožno podľa názoru okresného súdu považovať za

difamujúci a zasahujúci do osobnej cti a dôstojnosti sťažovateľa. Ďalší výrok, ktorý bol

predmetom konania („Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí

veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie

slečny sotva postávali bez obáv z policajného zásahu.“), nesúvisí s osobou sťažovateľa.

Posledný výrok („Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje

pobútrenie napísal do veľmi neštandartného listu.“) považoval okresný súd za preukázaný

a primeraný aj s ohľadom na predmetný list, ktorý doložil do spisu žalovaný. Okresný súd

poukázal v odôvodnení svojho rozsudku i na to, že sťažovateľ nepožiadal žalovaného

o uverejnenie tlačovej opravy, nepožiadal o uverejnenie ospravedlnenia a namiesto toho

vyzval žalovaného na poskytnutie peňažného daru neinvestičnému fondu (po uverejnení

prvého článku zaslal žalovanému iba spomínaný list „Znevažovanie činnosti príslušníkov

Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom ho požiadal o poskytnutie

finančného daru 300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu). Rozsudok okresného súdu

č. k. -72 z 13. októbra 2008 bol opravený opravným uznesením č. k.

-81 z 15. decembra 2008.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom tvrdil, že

okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a vec nesprávne právne posúdil, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu

zmenil a žalobe vyhovel alebo ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal tiež na to, že uplatnenie nároku na ochranu osobnosti nie je podmienené podaním

žiadosti o uverejnenie tlačovej opravy; výroky uverejnené žalovaným na adresu sťažovateľa

sú nepravdivé, prekračujú mieru prípustnej nadsázky, dehonestujú sťažovateľovu česť

a dôstojnosť; záver okresného súdu o tom, že články uverejnené žalovaným nie sú

neprimeranou reakciou, pretože sú reakciou na nenáležité vyjadrenia samotného

sťažovateľa, je dôsledkom nepochopenia zákonného chápania pojmu neprimeraného zásahu

do osobnosti fyzickej osoby.

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -102

z 13. mája 2009 tak, že napadnutý rozsudok zmenil vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh

sťažovateľa na uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, sčasti jeho

návrhu na uverejnenie ospravedlnenia vyhovel a uložil žalovanému v určenej lehote

v dvojtýždenníku I. na rovnakom mieste, štandartnou veľkosťou a druhom písma uverejniť

ospravedlnenie tohto znenia:

«Ospravedlnenie prezidentovi policajného zboru.

Dňa 2.5.2007 a dňa 27.6.2007 dvojtýždenník I. uverejnil články, v ktorých bol

uvedený nasledovný výrok: „Nech Ťa preto nevyvedie z miery, ak Ťa predbehne ešte

šialenejšou rýchlosťou, akou si povestná, iné auto a nebude to práve účastník spomínanej

stupídnej ralley. Budú to buď miestni zakomplexovaní vidláci na upravených bežných

značkách snívajúci o jazde vo ferrari či v bentley, alebo policajný prezident, mentálne

primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“. Tento výrok nepravdivo a difamujúco

informuje o prezidentovi Policajného zboru pánovi P., čím došlo k neoprávnenému zásahu

do jeho osobnej cti a dôstojnosti. Za tento neoprávnený zásah sa prezidentovi Policajného

zboru pánovi P. ospravedlňujeme.

O. B., vydavateľ dvojtýždenníka I.»

V zostávajúcej časti (teda pokiaľ ide o zamietnutie žaloby o uverejnenie

ospravedlnenia vo vzťahu k ostatným uverejneným výrokom, ktoré boli predmetom

konania, a zamietnutie žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy 300 000 Sk) odvolací súd

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Zároveň zaviazal sťažovateľa

nahradiť žalovanému trovy prvostupňového i odvolacieho konania (680 €).

Zmeňujúci výrok svojho rozhodnutia odvolací súd odôvodnil tým, že výrok, podľa

ktorého je sťažovateľ „mentálne primrznutý v desiatich rokoch svojho veku“, je

neoprávneným zásahom do cti a dôstojnosti sťažovateľa, a to už len preto, že ide

o hodnotiaci úsudok neprimeraný svojou formou, používa výrazy, ktorých miera expresivity

je v značnom nepomere k cieľu kritiky, a autor článku mohol svoj cieľ dosiahnuť aj bez

takýchto neprimeraných výrazov.

Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že sa

stotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol sťažovateľovu žalobu. V tejto súvislosti

odvolací súd poukázal i na to, že prvý článok žalovaného bol uverejnený v kontexte ďalších

článkov popisujúcich nelegálne automobilové preteky, ktoré sa mali konať v B.,

a problematiku bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Vo vzťahu k listu

„Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus o zmier“ z 11. júna 2007,

v ktorom sťažovateľ požiadal žalovaného o poskytnutie finančného daru 300 000 Sk

označenému neinvestičnému fondu, odvolací súd poukázal na to, že z obsahu listu vyplýva,

že túto sumu žiadal sťažovateľ od žalovaného poskytnúť ako satisfakciu za poškodenie

dobrého mena celého Policajného zboru, a nie pre seba, a tento list bol sťažovateľovou

reakciou na prvý uverejnený článok žalovaného. Výrok rozsudku okresného súdu o

zamietnutí žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval odvolací súd za

vecne správny z dôvodu, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o

preukázanie intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých

sťažovateľovi vzhľadom na jeho postavenie v práci a rodine. Za tejto situácie bol krajský

súd toho názoru, že uložiť povinnosť žalovanému uverejniť ospravedlnenie sťažovateľovi je

postačujúcou satisfakciou. O trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol

krajský súd vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania [§ 142

ods. 2 a (ďalej aj „OSP“)].

5. Rozsudok okresného súdu č. k. -72 z 13. októbra 2008 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -102 z 13. mája 2009 nadobudol

právoplatnosť 24. júna 2009.

6. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je presvedčený, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru jednak tým, že krajský súd potvrdil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola

zamietnutá sťažovateľova žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a jednak tým,

že sťažovateľ bol zaviazaný na náhradu trov konania žalovanému. Samotný rozsudok

krajského súdu považuje sťažovateľ za nedostatočne odôvodnený, nepresvedčivý, jeho

odôvodnenie za neúplné, a tým rozsudok za rozporný s a

dohovoru. Dôvody, pre ktoré krajský súd potvrdil výrok okresného súdu o zamietnutí

žaloby sťažovateľa v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a výrok rozsudku

krajského súdu o náhrade trov konania považuje sťažovateľ za svojvoľné, arbitrárne a jeho

právne dôvody za nesúladné s vykonanými skutkovými zisteniami.

Vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, ktorou bol potvrdený výrok

okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nevzal

do úvahy, že sťažovateľ je osobou absolútneho verejného záujmu, s čím je spojené

mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby. Sťažovateľ bol v článku jednoznačne

a nepochybne identifikovateľný a jeho česť a ľudská dôstojnosť bola prezentovaná

v skutkovo posunutých rovinách, pričom štát musí chrániť osoby pred neoprávnenými

zásahmi médií do osobnostných práv osôb. Krajský súd však najmä nesprávne aplikoval

ustanovenia ustanovujúce predpoklady na priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď konštatoval, že peňažná satisfakcia patrí postihnutému

iba v prípade, ak je preukázané, že osobná ujma je spojená s konkrétnym a citeľným

dopadom na spoločenské postavenie takejto osoby, stratu dôvery okolia, resp. v kruhu,

v ktorom sa pohybuje. Podľa názoru sťažovateľa už publikovaním predmetných výrokov

vzniklo konkrétne ohrozenie zníženia vážnosti sťažovateľa u svojich kolegov, podriadených

zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda jednoznačne treba túto skutočnosť hodnotiť ako

taký neoprávnený zásah do cti a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý sa dotkol jeho mravnej

integrity natoľko, že zároveň sa znížila jeho vážnosť u iných a zároveň sa ohrozilo jeho

postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania rozsudku krajského súdu bolo základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé konanie podľa jeho názoru

porušené tým, že krajský súd mu v rozpore s požiadavkou zákonnosti a spravodlivosti uložil

nahradiť trovy konania žalovanému a znášať vlastné trovy, ktoré mu v konaní vznikli bez

náhrady od žalovaného. Podanie žaloby sťažovateľom bolo vyvolané nezákonným

správaním žalovaného, ktoré konštatovali aj súdy, keď ho zaviazali uverejniť

ospravedlnenie sťažovateľovi. Sťažovateľ v konaní dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti

ospravedlniť sa mu žalovaným, a preto krajský súd nemal aplikovať na vec ustanovenie

, ale mal na náhradu trov konania zaviazať žalovaného ( ).

7. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/200-

102, je neústavný a nezákonný, pretože ním a konaním ktoré mu predchádzalo, boli

porušené ustanovenia:

a) Čl. 46 ods. 1

b) Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.: 15 Co/30/2009-

102, základné ústavné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces boli

porušené,

- ruší rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.05.2009, sp. zn.:

-102 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie,

- priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. 38/1193 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (mutatis mutandis sp. zn. a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ako to vyplýva zo sťažnostného návrhu (tzv. petitu sťažnosti), sťažovateľ sa

sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -102 z 13. mája 2009 v podstate

z dvoch dôvodov – jednak preto, že napadnutý rozsudok krajského súdu považuje za

nedostatočne odôvodnený, a tiež preto, že podľa jeho názoru krajský súd aplikoval v danej

veci ustanovenia o ochrane osobnosti a ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku o náhrade trov súdneho konania spôsobom, ktoré popreli ich účel

a zmysel, keď mu nepriznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a zaviazal

ho nahradiť trovy konania žalovanému.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tvrdeniami sťažovateľa, podľa ktorých rozsudok

krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti neobsahuje dostatok dôvodov, je nepresvedčivý

a neúplný, a teda nezodpovedá požiadavke na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, a preto je v rozpore s a dohovoru.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -102 z 13. mája

2009 vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku uviedol:

«S poukazom na ust. o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,

možno hovoriť iba vtedy, ak sa zásah do cti a dôstojnosti dotkne mravnej integrity fyzickej

osoby natoľko, že sa zároveň znižuje vážnosť u iných, a tým sa ohrozí jej postavenie

a uplatnenie v spoločnosti, a súčasne nepostačuje iba zadosťučinenie vo forme

ospravedlnenia.

Z vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa však nevyplýva, že by navrhovateľ

v konaní preukázal okolnosti dokazujúce, že v danom konkrétnom prípade navrhovateľovi

nepostačilo len ospravedlnenie a to predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania

nepriaznivých následkov vzniknutých navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci,

ale i v rodine.

Odvolací súd má za to, že uverejnenie ospravedlnenia je postačujúce k bodu písm. a)

uverejnenom v návrhu navrhovateľa a preto navrhovateľovi nepriznal primerané

zadosťučinenie vo výške 300.000,-Sk podľa .

Pokiaľ ide o ostatné časti textu uvedené pod písm. b) a pod písm. c) žalobného

návrhu navrhovateľa, odvolací súd potvrdil výrok súdu prvého stupňa, keď vzal do úvahy

všetky okolnosti prípadu, ktoré predchádzali napísaniu článkov zo dňa 02.05.2007 a zo dňa

27.06.2007, najmä v súvislosti s článkom navrhovateľa uverejneného v H. pod názvom „P.

osobitné úlohy: dvesto kilometrov za hodinu je naozaj dosť“, najmä s poukazom na

vyjadrenia navrhovateľa v tomto článku. Vyjadrenia navrhovateľa ako: „... jazdím

rýchlo...“, „... mám 507 koňový súťažný voz..., ďalej „... keď ma niekto „opáli“...“, slová

„... to nerozchodí..., ja idem po diaľnici dvestovkou...“, ako aj celkový obsah článku,

odvolací súd má za to, že išlo o nenáležité vyjadrenie navrhovateľa vzhľadom na jeho post,

ako policajného prezidenta, pričom musel počítať s takouto reakciou.

Zároveň odvolací súd vzal v úvahu charakter novín, v ktorých boli uverejnené

predmetné články a tiež aj na umiestnenie predmetného článku s ďalšími úvodnými

článkami, ktoré v podstate poukazovali na nelegálne preteky, ktoré sa mali konať

v Bratislave. Tiež vzal v úvahu najmä tú skutočnosť, že išlo o editoriál, o glosu.

K textu článku uverejnenému pod bodom b) odvolací súd sa stotožňuje

s odôvodnením súdu prvého stupňa, že táto časť článku sa netýka priamo osoby

navrhovateľa.

Odvolací súd sa zaoberal aj stanoviskom navrhovateľa, ktorý bol uverejnený

v denníku S. z 21.06.2007, kde sám navrhovateľ uviedol, že mu neprekáža, čo napísala

novinárka o jeho osobe.

Odvolací súd v danom prípade poukazuje na prvý článok zo dňa 02.05.2007,

v ktorom sa prvý krát uverejnila veta: „Policajný prezident mentálne primrznutý v desiatich

rokoch svojho veku“, na ktorý článok navrhovateľ reagoval listom zo dňa 11.06.2007.

Z obsahu tohto listu vyplýva, že navrhovateľ chránil a obhajoval nie seba, ale dobré meno

policajného zboru. Navyše v ňom žiadal poskytnúť finančný dar vo výške 300.000,- Sk

neinvestičnému fondu. Na to vyšiel ďalší článok dňa 27.06.2007, kde sa opätovne cituje

vyššie uvedený predmetný text a až po tomto druhom uverejnenom článku navrhovateľ dňa

18.01.2008 podáva žalobu na ochranu osobnosti, z ktorej jednoznačne vyplýva, že

navrhovateľ má za to, že uverejnením uvedených článkov došlo k neoprávnenému zásahu do

práva navrhovateľa na ochranu osobnosti tak, ako to uviedol vo svojom písomnom návrhu.

Odvolací súd konštatuje, že správne súd prvého stupňa v danom prípade posúdil

návrh navrhovateľa s poukazom na . Navrhovateľ sa totiž týmto návrhom

nedomáhal postupu podľa a Tlačového

O trovách prvostupňového a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom

na ust. , v spojení s ust.

Trovy prvostupňového konania v zmysle vyhl. č. v platnom znení

predstavujú sumu 32.384,13 Sk, čo predstavuje 1.074,95 Eur. Jedná sa o nasledovné úkony:

príprava a prevzatie veci, pojednávanie dňa 26.05.2008, 30.06.2008, 08.10.2008

a pojednávanie 13.10.2008.

Odvolací súd za pojednávanie dňa 26.05.2008 priznal len ¼ odmeny s poukazom na

ust. § 14 ods. 4 druhá veta citovanej vyhlášky, nakoľko pojednávanie v tento deň bolo

odročené bez prejednania veci a na pojednávaní dňa 13.10.2008 priznal len polovicu

odmeny advokáta, tiež s poukazom na ust. § 14 ods.4 veta prvá citovanej vyhlášky, kde

došlo len k vyhláseniu rozsudku. K dôvodom vypočítanej výšky odvolací súd poukazuje na

odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, v spojení s uznesením súdu prvého stupňa

zo dňa 15.12.2008 č. k. -81.

Zástupca odporcu si trovy odvolacieho konania vyčíslil vo výške 285,20 Eur za

1 úkon právnej pomoci, t.j. účasť na odvolacom pojednávaní dňa 13.05.2009 v hodnote

278,25 Eur a paušálna suma 6,95 Eur.

Celkom trovy prvostupňového a odvolacieho konania by mali predstavovať sumu

1.360,15 Eur (1.074,95 Eur trovy prvostupňového konania + suma 285,20 Eur ak trovy

odvolacieho konania). S poukazom však na ust. , v spojení s ust.

ods. 2 , keďže navrhovateľ bol úspešný len v jednom z troch napadnutých výrokov

a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného primeraného zadosťučinenia, odvolací

súd náhradu trov pomerne rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje ¾ a jeho neúspech,

ktorý je zároveň úspechom navrhovateľa, predstavuje 1/4. Vzhľadom na uvedený pomer

zostávajú 2/4 nákladov (po odpočítaní odporcovho úspechu), t.j. ½ nákladov k náhrade,

ktorú je povinný navrhovateľ zaplatiť k rukám právneho zástupcu odporcu s poukazom na

ust. Ak teda celková suma trov prvostupňového a odvolacieho konania

predstavuje 1.360,15 Eur, polovica týchto trov je 680,- Eur.»

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na

argumentáciu sťažovateľa reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami,

ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel

k svojmu rozhodnutiu. Ústavný súd preto považuje takéto odôvodnenie rozsudku za

dostatočné, jasne a zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty

sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní i skorších podaniach, a teda za ústavne konformné.

2. Ústavný súd sa preto zaoberal ďalšou argumentáciou sťažovateľa, ktorej obsahom

boli tvrdenia o tom, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli porušené i preto, že krajský súd svoje rozhodnutie

založil na takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá popiera ich účel a zmysel, a to tak

vo vzťahu k jeho výroku, ktorým potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľa o zaplatenie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania.

Vo vzťahu k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v časti, ktorou bola žaloba

sťažovateľa o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietnutá, sťažovateľ tvrdil, že ak

krajský súd odôvodnil túto časť svojho rozhodnutia tým, že „z vykonaného dokazovania na

súde prvého stupňa nevyplýva, že by navrhovateľ v konaní preukázal okolnosti dokazujúce,

že v danom konkrétnom prípade navrhovateľovi nepostačilo len ospravedlnenie a to

predovšetkým z hľadiska intenzity, rozsahu a trvania nepriaznivých následkov vzniknutých

navrhovateľovi, vzhľadom na jeho postavenie v práci, ale i v rodine“, a preto

„navrhovateľovi nepriznal primerané zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk podľa § 13 ods. 2

“, aplikoval ustanovenie v rozpore s jeho účelom

a zmyslom, a to z dôvodu, že peňažná satisfakcia nepatrí postihnutému iba v prípade, ak je

preukázané, že osobná ujma je spojená s konkrétnym a citeľným dopadom na spoločenské

postavenie takejto osoby, stratu dôvery okolia, resp. v kruhu, v ktorom sa pohybuje, ale

patrí mu už vtedy, ak už publikovaním predmetných výrokov vzniklo konkrétne ohrozenie

zníženia vážnosti postihnutého, ktoré v prípade sťažovateľa vzniklo, a to u jeho kolegov,

podriadených zamestnancov a tiež spoluobčanov, a teda išlo o taký neoprávnený zásah do

cti a dôstojnosti sťažovateľa, ktorý ohrozil jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Podľa pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 (teda najmä morálna satisfakcia – ospravedlnenie, pozn.)

najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva

došlo.

Krajský súd pri aplikácii týchto ustanovení vychádzal z takého ich výkladu, podľa

ktorého pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje od žalobcu

v konaní o ochranu osobnosti, aby preukázal (uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie),

že v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho osobnosti nebolo postačujúcim priznanie

morálnej satisfakcie (ktorú sťažovateľovi sčasti – vo vzťahu k jednému z troch

uverejnených výrokov, ktoré boli predmetom konania – i priznal) najmä preto, že v značnej

miere bola znížená jeho dôstojnosť ako osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch patrí žalobcovi v konaní o ochranu

osobnosti iba za zákonom ustanovených podmienok ( )

a iba v zákonom stanovenej výške ( ). Pri rozhodovaní

o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a v akej výške, je potrebné

aplikovať ustanovenia a v ich vzájomnej

súvislosti. Posudzuje sa intenzita, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých

žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti. V súdnej praxi

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo opakovane vyslovené, že „pokiaľ ide

o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby

v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,

pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním

a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne

preukáže reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej

miere v zmysle , môže byť fyzickej osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. , Zo súdnej praxe, 2003, č. 3, str. 68). Pri rozhodovaní o náhrade

nemajetkovej ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti, ktoré

nasvedčujú tomu, že z hľadiska intenzity, trvania rozsahu nepriaznivých následkov

vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a v spoločnosti

v konkrétnom prípade nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi poukázal i na

to, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na ohlas

zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť takisto preukázané.

Z uvedeného je zrejmé, že spôsob výkladu ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka krajským súdom je súladný s doterajšou rozhodovacou pracou všeobecných

súdov a nevybočuje z nej. Aj ústavný súd je toho názoru, že pre záver všeobecného súdu

o tom, že v konkrétnom prípade nepostačuje na odstránenie následkov neoprávneného

zásahu do osobnosti fyzickej osoby morálne zadosťučinenie, ale je namieste priznať jej

i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to z dôvodu, že bola v značnej miere znížená

dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, musí vyplývať z vykonaného

dokazovania, ktorého predmetom bude rozsah intenzity a trvania nepriaznivých následkov

vzniknutých fyzickej osobe vzhľadom na jej postavenie v rodine a spoločnosti. Nepostačuje

iba tvrdenie žalobcu o existencii nepriaznivých následkov vzniknutých na jeho osobnosti

v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, a to ani v prípade, ak ich žalobca podrobne

popíše z hľadiska ich intenzity a rozsahu. Iba takýto výklad ustanovení § 13 ods. 2 a 3

zodpovedá ich účelu a zmyslu. Nemožno pripustiť, aby všeobecné

súdy rozhodovali (aj o tejto otázke) inak, ako na základe výsledkov vykonaného

dokazovania.

Nielen z obsahu spisu okresného súdu, ale ani zo sťažnosti doručenej ústavnému

súdu nevyplýva, že by sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom či krajským

súdom navrhol vykonať dôkazy na preukázanie týchto okolností. Za tejto situácie nemohlo

preto zamietnutím predmetnej časti žaloby sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného

práva na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivý proces.

Pokiaľ sťažovateľ argumentuje tým, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený

zásah do osobnosti fyzickej osoby postačuje aj len ohrozenie osobnosti postihnutého, tento

názor sťažovateľa je správny a prejavuje sa v jednej z požiadaviek na vznik zodpovednosti

za zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorým je objektívna spôsobilosť zásahu vyvolať

ujmu na osobnosti fyzickej osoby, teda narušiť alebo ohroziť jej osobnosť. Naplnenie

podmienok vzniku zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby však so sebou

prináša iba priznanie morálnej satisfakcie ako sankcie v prípade, ak je súčasne preukázané,

že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol objektívne spôsobilý vyvolať

ujmu na osobnosti fyzickej osoby a existuje príčinná súvislosť medzi zásahom a takýmto

ohrozením osobnosti. To však ešte neznamená, že súčasne musia byť iba týmto splnené aj

podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože pre takéto

rozhodnutie súdu ustanovuje zákon osobitné podmienky v § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka a pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zasa osobitné

kritériá v .

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje

rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľovi v peniazoch,

za svojvoľný. Aplikácia ustanovenia krajským súdom

nepoprela jeho účel a zmysel, korešpondovala aj s doterajšou rozhodovacou praxou

všeobecných súdov, preto ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú v časti

namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru výrokom rozsudku

krajského súdu, ktorým nebola sťažovateľovi priznaná náhrada nemajetkovej umy

v peniazoch, a to z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie svojich základných práv výrokom krajského súdu o náhrade trov konania, teda

výrokom, ktorým krajský súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanému trovy

prvostupňového a odvolacieho konania v sume 680 € v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku. Sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd na vec nesprávne aplikoval

ustanovenie , keď mal aplikovať , a preto neposkytol mu

súdnu ochranu ústavne súladným spôsobom, ak ho zaviazal na náhradu trov konania

namiesto toho, aby takúto povinnosť uložil žalovanému, v situácii, keď súčasne uložil

žalovanému povinnosť ospravedlniť sa sťažovateľovi.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu

súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak

rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Krajský súd svoje rozhodnutie o náhrade trov konania založil na nevyhnutnosti

rozhodnúť podľa , keď dospel k záveru, podľa ktorého v danom prípade sú

splnené podmienky na jeho aplikáciu, pretože v konaní obaja účastníci dosiahli čiastočný

úspech. Krajský súd tento svoj záver odôvodnil tým, že „navrhovateľ bol úspešný len

v jednom z napadnutých výrokov a taktiež nebol úspešný ani pokiaľ sa týka žiadaného

primeraného zadosťučinenia“, v dôsledku čoho „odvolací súd náhradu trov pomerne

rozdelil tak, že úspech odporcu predstavuje 3/4 a jeho neúspech, ktorý je zároveň úspechom

navrhovateľa, predstavuje 1/4“.

Sťažovateľ argumentoval tým, že podanie žaloby sťažovateľom bolo vyvolané

nezákonným správaním žalovaného, ktoré konštatovali aj súdy, a sťažovateľ v konaní

dosiahol rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného ospravedlniť sa mu.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ bol skutočne úspešný,

pokiaľ ide o jeden z výrokov, ktorý žalovaný uverejnil. Rovnako však zo spisu vyplýva, že

sťažovateľova žaloba vo vzťahu k zostávajúcim dvom napadnutým výrokom bola

neúspešná, a to z dôvodu, že vo vzťahu k nim neboli naplnené podmienky vzniku

zodpovednosti za zásah do osobnosti sťažovateľa. Už preto je zrejmé, že v prípade

sťažovateľa nešlo o neúspech iba v pomerne nepatrnej časti, a už len preto neboli splnené

podmienky na aplikáciu . O neúspech iba v pomerne nepatrnej časti by

mohlo ísť iba v prípade, ak by bolo sťažovateľovej žalobe vyhovené v celom jej rozsahu,

pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie, a jeho žaloba by

bola zamietnutá vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sčasti

(prípadne aj v celom rozsahu), pretože rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy

závisí od úvahy súdu v zmysle .

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preto nepovažoval právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje

rozhodnutie o náhrade trov konania, za svojvoľné či arbitrárne. Ani aplikácia ustanovenia

krajským súdom nepoprela jeho účel a zmysel. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože

nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu

garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru výrokom

rozsudku krajského súdu o náhrade trov konania, a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť aj to, že sťažovateľ je v konaní pred

ústavným súdom povinný uviesť, ktoré jeho základné práva mali byť rozhodnutím orgánu

štátu porušené, a ústavný súd je rozsahom sťažnosti viazaný. Sťažovateľ v podanej

sťažnosti nenamietal, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu boli porušené aj iné jeho

zakladané práva, ako právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V situácii, keď

sťažovateľ nenamietal porušenie svojho základného práva podľa na

zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti, nemohol sa ústavný súd zaoberať ani jeho

argumentom, podľa ktorého štát v jeho prípade nesplnil pozitívnu povinnosť na ochranu

tohto jeho základného práva na ochranu cti, keď mu neposkytol dostatočnú ochranu pred

zásahom do jeho osobnostných práv zo strany médií.

Pre úplnosť vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd

nezohľadnil, že sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, s čím je spojené

mimoriadne citlivé spoločenské vnímanie jeho osoby, ústavný súd dodáva, že pokiaľ ide

o hranice prípustnej kritiky, tieto sú práve preto širšie k jeho osobe, než vo vzťahu k inej

„súkromnej“ osobe, lebo je osobou verejného záujmu. Inak povedané, skutočnosť, že

sťažovateľ je osobou „absolútneho verejného záujmu“, v konaní vedenom pred krajským

súdom mala (práve naopak ako tvrdí sťažovateľ) za následok možnosť širšie posudzovať

akceptovateľnú mieru tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho

adresu a širšie posudzovať mieru expresivity použitých výrazov vo vzťahu k nemu. Osoba

verejného záujmu sama nevyhnutne a otvorene vystavuje podrobnému skúmaniu zo strany

médií a širokej verejnosti každé svoje slovo a skutok a musí prejaviť väčšiu mieru

tolerancie, najmä ak ona sama robí verejné vyhlásenia, ktoré pripúšťajú kritiku.

Samozrejme, aj takáto osoba má právo na ochranu osobnosti, dokonca aj vtedy, ak koná ako

súkromná osoba, ale potreba takejto ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej

diskusie o prejavoch takejto osoby.

4. Hoci z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ napáda pre porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudok krajského súdu č. k. -102

z 13. mája 2009 ako celok, vo vzťahu k zostávajúcej časti rozsudku krajského súdu, v ktorej

bol odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu (zamietnutie

žaloby o uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie za výrok „Pokuty sa

nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre a majú pre ne slabosť, asi

takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slešny sotva postávali bez obáv

z policajného zásahu“ a za výrok „Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou

rýchlosťou, svoje pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu“), sťažovateľ neuviedol

žiadne osobitné argumenty, pre ktoré mali byť ním označené práva porušené. Ústavný súd

sa napriek tomu zaoberal aj tým, či z jediného dôvodu uvedeného sťažovateľom v sťažnosti,

ktorý sa mohol vzťahovať aj na zostávajúcu časť rozsudku krajského súdu (svojvoľnosť

a arbitrárnosť rozhodnutia), neboli tieto práva sťažovateľa porušené aj vo vzťahu

k uvedenému výroku rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ako dôvody na potvrdenie rozsudku

okresného súdu uviedol, že rozsudok okresného súdu považuje za vecne správny z dôvodu,

že okresný súd vzal do úvahy všetky okolnosti prípadu, ktoré predchádzali napísaniu

článkov, a to najmä obsah sťažovateľových výrokov uverejnených v H. Súvisiace

vyjadrenia sťažovateľa okresný súd správne považoval za nenáležité a sťažovateľ po ich

prednesení a napísaní listu „Znevažovanie činnosti príslušníkov Policajného zboru - pokus

o zmier“ z 11. júna 2007, v ktorom požiadal žalovaného o poskytnutie finančného daru

300 000 Sk označenému neinvestičnému fondu, musel počítať s takouto reakciou (pokiaľ

ide o výrok „Generál P. známy tým, že jazdí dvestokilometrovou rýchlosťou, svoje

pobúrenie napísal do veľmi neštandartného listu“), a vo vzťahu k druhému výroku

žalovaného („Pokuty sa nemusíš obávať, naši policemen poznajú cenu peňazí veľmi dobre

a majú pre ne slabosť, asi takú ako pre šľapky na P. ceste. Inak by tam tie slešny sotva

postávali bez obáv z policajného zásahu“) považoval odvolací súd rozhodnutie okresného

súdu za vecne správne preto, že táto časť článku sa netýkala priamo osoby sťažovateľa.

Ústavný súd aj túto argumentáciu krajského súdu považuje z hľadiska zachovania

práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces za dostatočnú a ústavne súladnú,

keďže nebola založená na nesprávnej interpretácii ustanovení o ochrane osobnosti podľa

( a nasl.), ktorou by bol popretý účel a zmysel týchto

ustanovení, a to aj s ohľadom na to, že sťažovateľ musí prejaviť väčšiu mieru tolerancie,

najmä ak on sám urobil verejné vyhlásenia, ktorého obsah pripúšťa kritiku (vo vzťahu

k prvému z výrokov), ako aj preto, že iba použitie výrazu „naši policemen“ označuje

relatívnu neurčitú skupinu osôb, ktorej je síce sťažovateľ súčasťou, avšak pre formuláciu

tohto výroku iba z použitia daného výrazu nemožno usudzovať, že druhý uverejnený výrok

sa vzťahuje na sťažovateľa.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že potvrdením rozsudku okresného súdu v jeho

zamietajúcej časti krajským súdom nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených

práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009