Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 113/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Konkoľovou,

Jarmočná 79, Stará Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva podľa Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

7. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu

v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku. Okresný súd

Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2017

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil podielové spoluvlastníctvo strán

sporu, pozemok prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa a zároveň zaviazal

sťažovateľa na vyplatenie finančnej náhrady žalovanej. Okresný súd náhradu trov konania

priznal žalobcovi (sťažovateľovi) v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd

napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že výroky okresného súdu týkajúce sa zrušenia

podielového spoluvlastníctva, prikázania pozemku do výlučného vlastníctva a určenia

finančnej náhrady potvrdil a výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že stranám

sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „... z dôvodu toho, že sťažovateľovi nebol

vytvorený priestor na vyjadrenie sa k možnej aplikácii ,

keďže Krajský súd v Prešove ako súd odvolací nevyzval sťažovateľa na možnosť aplikácie

, k použitiu ktorého sa teda sťažovateľ nemohol

žiadnym spôsobom vyjadriť, čo je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, porušil

v tomto prípade Krajský súd v Prešove základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu...

Navyše porušenie označených základných práv odôvodňujeme... aj tým, že v danom

prípade ide podľa nášho názoru o taký výklad ,

ktorý je zjavne arbitrárny, resp. založený na argumentácii, ktorú zjavne nie je možné

považovať za ústavne konformnú a je v rozpore aj s účelom danej právnej normy.

Domnievame sa, že v danom prípade sa odvolací súd uvedenými právnymi závermi

neriadil, keď záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa odôvodnil záujmom

oboch strán sporu si do budúcna vysporiadať svoje podielové spoluvlastníctvo, pričom

uvedené nemožno podľa nášho názoru označiť inak ako všeobecný záver hodnotiaci dopad

rozhodnutia o tomto druhu nároku na strany sporu, ktorý je charakteristický pre tento druh

konania, čo teda následne nemôže byť považované za okolnosť výnimočnú,

ktorá by odzrkadľovala špecifiká prípadu.

Považujeme za nevyhnutné taktiež poukázať na skutočnosť, že žalovaná ani v rámci

odvolania neuvádzala skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 Civilného

sporového poriadku a výrok o trovách konania ani v odvolaní žiadnym spôsobom

nenamietala, z dôvodu čoho považujeme napadnuté rozhodnutie aj v rozpore s § 379

a , dôsledkom čoho

je opätovne zásah do označených základných práv žalobcu.“

5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom:

„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. septembra 2018 porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. septembra 2018

zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) v čl. I až ,

§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom

súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne

účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

8. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

10. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práva na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 257

. Sťažovateľ považuje argumentáciu krajského súdu týkajúcu

sa aplikácie za arbitrárnu, ústavne nekonformnú,

v rozpore s účelom danej právnej normy.

13. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

K námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku

14. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„... dôvody hodné osobitného zreteľa podľa názoru odvolacieho súdu spočívajú v tom,

že je v záujme oboch strán sporu do budúcna si vysporiadať svoje podielové

spoluvlastníctvo a to aj cestou súdu, pričom z obsahu spisu vyplýva, že obe strany mali

záujem zrušiť podielové spoluvlastníctvo bez dosiahnutia dohody o tom kto by sa mal stať

vlastníkom celej parcely. Preto je podľa názoru súdu dôvodné, aby si strany niesli trovy

konania samostatne.“

15. Sťažovateľ považoval túto argumentáciu krajského súdu za nedostatočnú

a ústavne nekonformnú. Uvedené odôvodnenie nepriznania náhrady trov konania sa môže

sťažovateľovi javiť ako príliš stručné, ale predchádzalo mu rozsiahle odôvodnenie

a preskúmanie okolností prípadu, na ktorom založil krajský súd meritórny (ústavnou

sťažnosťou nenapadnutý) výrok rozsudku.

Ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997; ).

16. Aplikácia pri rozhodovaní o náhrade trov

konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady

na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde

k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom

alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí

aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci,

ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania

sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať

dobrým mravom.

17. Súčasťou judikatúry je konštatovanie, že toto ustanovenie „nie je možné

považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),

ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení

povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné

vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. januára 2010).

18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

19. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže

účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , ).

20. Ústavný súd teda nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd

nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie krajského súdu a nahradzovať

jeho prijaté právne závery. Závery krajského súdu v napadnutom rozsudku sú riadne

uvedené, presvedčivé, jasné a netrpia absenciou logiky.

K námietke o nedodržaní postupu krajským súdom pri aplikácii § 257 Civilného

sporového poriadku

21. K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k aplikácii § 257 Civilného

sporového poriadku ústavný súd v tomto momente opätovne zdôrazňuje, že rozhodovanie

o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu

ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd

za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej

aplikácii .

Vyhodnocovanie okolností hodných osobitného zreteľa je totiž taká komplexná

činnosť, že aj ak by sudca v určitom momente zvažoval aplikáciu § 257 Civilného

sporového poriadku, napokon by sa k jej aplikácii prikloniť nemusel. Vzhľadom na uvedené

okolnosti, s poukazom na širokú škálu eventualít, ktoré môžu nastať pri rozhodovaní súdu,

sa ústavný súd prikláňa skôr k potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia,

v čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti hodné osobitného zreteľa,

pre ktoré nepriznal úspešnej strane náhradu trov konania ako ku rigidne stanovenej

povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k potenciálnej

aplikácii .

Ústavný súd uznáva, že je žiaduce, ak konajúci súd pred rozhodnutím o aplikácii

vytvorí pre strany konania priestor, aby mohli účinne

uplatňovať námietky a argumenty „za a proti“ aplikácii predmetného zákonného

ustanovenia. Na druhej strane samotná skutočnosť, že krajský súd nevyzval sťažovateľa,

aby sa vyjadril k možnosti, že jemu ako úspešnej strane v konaní neprizná náhradu trov

konania, v okolnostiach daného prípadu podľa ústavného súdu nezakladá dôvod

na vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu (m. m. ).

22. Zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale je potrebné

dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe čoho možno dospieť

k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka konania bola jeho možnosť zaujať

stanovisko reálne zmarená a tým jeho pozícia účastníka konania objektívne oslabená

(m. m. ).

23. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,

a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo

(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.

Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu

doň zasahovať (m. m. , , ). Do sféry pôsobnosti

všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

24. V závere ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky

„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým

procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť

(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou

ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu

zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady,

keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne)

hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť

konania nezaloží ().

25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia

sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť neopodstatnená,

a preto ju z tohto dôvodu podľa odmietol

a ďalšími nárokmi v nej uvedenými sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2019