Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 219 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (228)II. ÚS 113/2019
PDF · 195.33 KB
No categories available
II. ÚS 113/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Laššákovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátkou JUDr. Martou Konkoľovou,
Jarmočná 79, Stará Ľubovňa, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co 30/2018
z 25. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. januára 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a porušenie práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 21 Co 30/2018 z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu
v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku. Okresný súd
Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 73/2016 z 23. októbra 2017
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zrušil podielové spoluvlastníctvo strán
sporu, pozemok prikázal do výlučného vlastníctva sťažovateľa a zároveň zaviazal
sťažovateľa na vyplatenie finančnej náhrady žalovanej. Okresný súd náhradu trov konania
priznal žalobcovi (sťažovateľovi) v plnom rozsahu.
3. Proti rozsudku okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom krajský súd
napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že výroky okresného súdu týkajúce sa zrušenia
podielového spoluvlastníctva, prikázania pozemku do výlučného vlastníctva a určenia
finančnej náhrady potvrdil a výrok týkajúci sa náhrady trov konania zmenil tak, že stranám
sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol: „... z dôvodu toho, že sťažovateľovi nebol
vytvorený priestor na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku,
keďže Krajský súd v Prešove ako súd odvolací nevyzval sťažovateľa na možnosť aplikácie
§ 257 Civilného sporového poriadku, k použitiu ktorého sa teda sťažovateľ nemohol
žiadnym spôsobom vyjadriť, čo je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces, porušil
v tomto prípade Krajský súd v Prešove základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu...
Navyše porušenie označených základných práv odôvodňujeme... aj tým, že v danom
prípade ide podľa nášho názoru o taký výklad § 257 Civilného sporového poriadku,
ktorý je zjavne arbitrárny, resp. založený na argumentácii, ktorú zjavne nie je možné
považovať za ústavne konformnú a je v rozpore aj s účelom danej právnej normy.
Domnievame sa, že v danom prípade sa odvolací súd uvedenými právnymi závermi
neriadil, keď záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa odôvodnil záujmom
oboch strán sporu si do budúcna vysporiadať svoje podielové spoluvlastníctvo, pričom
uvedené nemožno podľa nášho názoru označiť inak ako všeobecný záver hodnotiaci dopad
rozhodnutia o tomto druhu nároku na strany sporu, ktorý je charakteristický pre tento druh
konania, čo teda následne nemôže byť považované za okolnosť výnimočnú,
ktorá by odzrkadľovala špecifiká prípadu.
Považujeme za nevyhnutné taktiež poukázať na skutočnosť, že žalovaná ani v rámci
odvolania neuvádzala skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu § 257 Civilného
sporového poriadku a výrok o trovách konania ani v odvolaní žiadnym spôsobom
nenamietala, z dôvodu čoho považujeme napadnuté rozhodnutie aj v rozpore s § 379
Civilného sporového poriadku a § 380 Civilného sporového poriadku, dôsledkom čoho
je opätovne zásah do označených základných práv žalobcu.“
5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej sťažnosti nálezom:
„1. Základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co/30/2018 z 25. septembra 2018 porušené
boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21 Co/30/2018 z 25. septembra 2018
zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13,
§ 16 až § 28, § 32 až § 248, § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom
súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
12. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení práva na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že nemal možnosť vyjadriť sa k aplikácii § 257
Civilného sporového poriadku. Sťažovateľ považuje argumentáciu krajského súdu týkajúcu
sa aplikácie § 257 Civilného sporového poriadku za arbitrárnu, ústavne nekonformnú,
v rozpore s účelom danej právnej normy.
13. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 88/07, II. ÚS 13/2018).
K námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku
14. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:
„... dôvody hodné osobitného zreteľa podľa názoru odvolacieho súdu spočívajú v tom,
že je v záujme oboch strán sporu do budúcna si vysporiadať svoje podielové
spoluvlastníctvo a to aj cestou súdu, pričom z obsahu spisu vyplýva, že obe strany mali
záujem zrušiť podielové spoluvlastníctvo bez dosiahnutia dohody o tom kto by sa mal stať
vlastníkom celej parcely. Preto je podľa názoru súdu dôvodné, aby si strany niesli trovy
konania samostatne.“
15. Sťažovateľ považoval túto argumentáciu krajského súdu za nedostatočnú
a ústavne nekonformnú. Uvedené odôvodnenie nepriznania náhrady trov konania sa môže
sťažovateľovi javiť ako príliš stručné, ale predchádzalo mu rozsiahle odôvodnenie
a preskúmanie okolností prípadu, na ktorom založil krajský súd meritórny (ústavnou
sťažnosťou nenapadnutý) výrok rozsudku.
Ústavný súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997; II. ÚS 517/2018).
16. Aplikácia § 257 Civilného sporového poriadku pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady
na priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, príslušný súd však dôjde
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom
alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí
aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci,
ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať
dobrým mravom.
17. Súčasťou judikatúry je konštatovanie, že toto ustanovenie „nie je možné
považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),
ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení
povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné
vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 M Cdo 17/2009 z 28. januára 2010).
18. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
19. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže
účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008,
III. ÚS 125/2010, I. ÚS 134/2016) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania
pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty
ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť
najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012,
II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08, z novšej judikatúry pozri
II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016).
20. Ústavný súd teda nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého
rozsudku krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov
konania krajský súd riadne interpretoval príslušné zákonné ustanovenia. Ústavný súd
nie je zásadne oprávnený vstupovať do interpretácie krajského súdu a nahradzovať
jeho prijaté právne závery. Závery krajského súdu v napadnutom rozsudku sú riadne
uvedené, presvedčivé, jasné a netrpia absenciou logiky.
K námietke o nedodržaní postupu krajským súdom pri aplikácii § 257 Civilného
sporového poriadku
21. K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa k aplikácii § 257 Civilného
sporového poriadku ústavný súd v tomto momente opätovne zdôrazňuje, že rozhodovanie
o trovách konania je v podstate druhotným aspektom konania, preto z pohľadu
ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby všeobecný súd
za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej
aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.
Vyhodnocovanie okolností hodných osobitného zreteľa je totiž taká komplexná
činnosť, že aj ak by sudca v určitom momente zvažoval aplikáciu § 257 Civilného
sporového poriadku, napokon by sa k jej aplikácii prikloniť nemusel. Vzhľadom na uvedené
okolnosti, s poukazom na širokú škálu eventualít, ktoré môžu nastať pri rozhodovaní súdu,
sa ústavný súd prikláňa skôr k potrebe následného vyčerpávajúceho vysvetlenia,
v čom spočívali podľa konajúceho súdu okolnosti hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré nepriznal úspešnej strane náhradu trov konania ako ku rigidne stanovenej
povinnosti vždy a za každých okolností vyzvať strany sporu, aby sa vyjadrili k potenciálnej
aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku.
Ústavný súd uznáva, že je žiaduce, ak konajúci súd pred rozhodnutím o aplikácii
§ 257 Civilného sporového poriadku vytvorí pre strany konania priestor, aby mohli účinne
uplatňovať námietky a argumenty „za a proti“ aplikácii predmetného zákonného
ustanovenia. Na druhej strane samotná skutočnosť, že krajský súd nevyzval sťažovateľa,
aby sa vyjadril k možnosti, že jemu ako úspešnej strane v konaní neprizná náhradu trov
konania, v okolnostiach daného prípadu podľa ústavného súdu nezakladá dôvod
na vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu (m. m. IV ÚS 498/2018).
22. Zásadu kontradiktórnosti konania nemožno chápať formalisticky, ale je potrebné
dôsledne vyhodnotiť individuálne okolnosti situácie, na základe čoho možno dospieť
k záveru, či v konkrétnom prípade účastníka konania bola jeho možnosť zaujať
stanovisko reálne zmarená a tým jeho pozícia účastníka konania objektívne oslabená
(m. m. III. ÚS 392/2018).
23. Zároveň ústavný súd pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti,
a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo
(„iura novit curia“). Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony.
Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu
doň zasahovať (m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). Do sféry pôsobnosti
všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
24. V závere ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky
„prerábať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným čiastkovým
procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť
(nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania pred všeobecnými súdmi, a preto je povinnosťou
ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu
zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady,
keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene (inkontextuálne)
hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu, ako postup contra legem – protiústavnosť
konania nezaloží (I. ÚS 76/2015).
25. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľom označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť neopodstatnená,
a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
a ďalšími nárokmi v nej uvedenými sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2019